Prečo nie som kresťanom

Thursday, 1 October 1998 | Zošity humanistov č. 01

Bertrand Russell

Prednáška 6. marca 1927 v sále obecného domu v Battersea pod záštitou juholondýnskej pobočky Národnej spoločnosti voľnomyšlienkarov

Ako vám už povedal váš predseda, prehovorím dnes večer na tému „Prečo nie som kresťanom“. Nebude pritom asi nijako na škodu, ak si najprv vyjasníme, čo máme na mysli pod pojmom „kresťan“. Tento výraz sa dnes používa vo veľmi voľnom zmysle slova. Niektorým ľuďom úplne stačí, ak sa niekto poctivo snaží viesť poriadny život, aby v ňom už videli kresťana. Predpokladám, že kresťanov v tomto zmysle by sme našli vo všetkých sektách a vyznaniach. Podľa môjho názoru nemožno v tomto zmysle vidieť vlastný význam tohto slova, aj keď len z toho dôvodu, čo by z toho nutne vyplynulo: že sa totiž zrejme nikto, kto nie je kresťanom – teda nijaký budhista, vyznávač Konfucia alebo moslim – nesnaží žiť poctivo. Nepokladám za kresťana každého, čo si dáva za cieľ žiť slušne podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Aby ste mali právo nazývať sa kresťanom, musíte mať do určitej miery definovanú vieru. Ani tento výraz už dnes nemá taký plnokrvný význam, ako mal za čias sv. Augustína a sv. Tomáša Akvinského. Keď vtedy niekto o sebe povedal, že je kresťan, bolo každému jasné, čo má na mysli. Kresťanstvo sa prijímalo ako ucelený súhrn presne formulovaných článkov viery a každej jednej slabike týchto článkov sa verilo celou silou svojho presvedčenia.


Čo je to kresťan?

Teraz to už neplatí. Obsah pojmu kresťanstvo sa rozplýva. Napriek tomu sa domnievam, že existujú dva piliere viery odlišného charakteru, s ktorými sa musí v každom prípade stotožňovať každý, kto sa nazýva kresťanom.

Prvý je povahy dogmatickej – že totiž musíte veriť v boha a v nesmrteľnosť. Ak neveríte jedno alebo druhé, nemôžete sa právom vyhlasovať za kresťana. Po druhé, ako hovorí už samo meno, musíte mať určitú vieru v Krista. Aj moslimovia veria v boha a nesmrteľnosť, ale za kresťanov sa iste nepokladajú. Domnievam sa, že prinajmenšom musíte veriť, že Kristus bol, ak už nie priamo božskej podstaty, tak aspoň ten najlepší a najmúdrejší zo všetkých ľudí. Ak nemienite veriť aspoň toľko, nemáte nijaké právo nazývať sa kresťanom. Pravda, výraz kresťan sa používa aj v iných významoch, napr. vo Whitakerovom almanachu a v iných zemepisných knihách, v ktorých sa obyvateľstvo sveta delí na kresťanov, moslimov, budhistov, fetišistov atď.; v tomto zmysle sme v našich končinách kresťanmi všetci. Ak nás však za kresťanov považujú zemepisné knihy, platí to len v zemepisnom zmysle slova a na tento sa, predpokladám, nemusíme obzerať.

Ak teda chcem odôvodniť, prečo nie som kresťanom, musím odpovedať na dve otázky, ktoré sú svojou povahou odlišné: po prvé, prečo neverím v boha a nesmrteľnosť; po druhé, prečo si myslím, že Kristus nebol tým najlepším a najmúdrejším z ľudí, aj keď mu priznávam mimoriadne vysoký stupeň mravnej dokonalosti.

Sotva by som mohol vychádzať z uvedenej pružnej definície kresťanstva, keby nebolo bývalo úspešného úsilia neveriacich v minulosti. Ako som už povedal, kedysi mal pojem „kresťanstvo“ význam oveľa jednoznačnejší. Zahrnoval v napr. vieru v peklo. Viera vo večný pekelný oheň patrila k základným článkom kresťanskej viery ešte v dobe dosť nedávnej. Vo Veľkej Británii, ako je vám známe, prestala byť základným článkom viery z rozhodnutia Tajnej rady, pričom arcibiskup z Canterbury aj arcibiskup z Yorku (obidvaja členovia Tajnej rady) vyjadrili s týmto rozhodnutím zásadný nesúhlas. Keďže však vo Veľkej Británii rozhodujú aj o náboženských otázkach s konečnou platnosťou parlamentné zákony, podarilo sa Tajnej rade presadiť svoje stanovisko bez ohľadu na názory Ich Cirkevných Milostí a vieru v peklo anglický kresťan už nevyhnutne nemusí vyznávať. Preto ani ja nebudem trvať na tom, že kresťan musí veriť v peklo.

Božia existencia

Dostávame sa tak k otázke božej existencie, ktorá je tak široká a závažná, že by som vás tu musel zdržať až do súdneho dňa, keby som sa jej chcel venovať primeraným spôsobom. Budete ma musieť ospravedlniť, ak o nej pojednám len stručne a všeobecne. Ako iste viete, vyhlásila katolícka cirkev za dogmu, že sa existencia boha dá dokázať samotným rozumom. Je to síce čudná dogma, ale je to jedna z katolíckych dogiem. Cirkev bola jedného dňa nútená vyrukovať s touto vecou na verejnosť, pretože si svojho času voľnomyšlienkari navykli hlasne hovoriť o tom, že síce existujú také a onaké dôkazy proti božej existencii, a že tie sa rozumu priam vnucujú, oni sami však vraj dobre vedia, že boh existuje - pre nich je to vec viery. Svoje dôkazy zoširoka rozoberali a odôvodňovali, až katolícka cirkev pocítila, že tomu musí urobiť koniec. Prehlásila teda, že existencia boha sa dá dokázať samotným rozumom. A aby svoje tvrdenie o niečo oprela, musela vystúpiť s určitými dôkazmi, lepšie povedané s tým, čo za dôkazy pokladala. Týchto dôkazov je prirodzene celý rad, vyberiem z nich však len niektoré.

Dôkaz z prvotnej príčiny

Azda najjednoduchejší a najľahšie pochopiteľný je dôkaz z prvotnej príčiny. Hovorí, že všetko, čo na svete vidíme, má nejakú príčinu a keď sa potom vraciame reťazou príčin stále ďalej a ďalej, musíme nakoniec prísť k prvotnej príčine a túto potom nazveme bohom. Domnievam sa, že v súčasnej dobe nemá tento dôkaz príliš veľkú váhu, a to najmä preto, lebo príčina už nie je presne to, čo bývala kedysi. Filozofi a vedci sa príčinnosťou podrobne zaoberali a prišli k záveru, že dnes už zďaleka nemá ten zásadný význam, aký sa jej kedysi prikladal. Avšak aj bez ohľadu na to môžete sami ľahko zistiť, že argument, dokazujúci nutnosť existencie prvotnej príčiny, nemôže byť nijako platný. Musím sa priznať, že ako mladík som tieto otázky v duchu veľmi vážne preberal a dôkaz z prvotnej príčiny som dlho prijímal. Až jedného dňa, mal som asi osemnásť rokov, som pri čítaní autobiografie Johna Stuarta Milla narazil na nasledujúcu vetu: „Otec ma učil, že na otázku «Kto ma stvoril?» nemožno odpovedať, pretože to okamžite vedie k ďalšej otázke: «A kto stvoril boha?»“. Som ešte stále presvedčený, že mi táto jednoduchá úvaha odhalila základnú logickú chybu v dôkaze z prvotnej príčiny: Ak musí mať všetko svoju príčinu, musí ju mať aj boh. Ak môže niečo existovať bez akejkoľvek príčiny, potom to môže byť práve tak svet ako boh, takže dôkaz z prvotnej príčiny nemôže mať vôbec nijakú platnosť.

Tento dôkaz je presne tej istej povahy ako hinduistický názor, že svet spočíva na slonovi a slon stojí na korytnačke. A keď sa niekto potom spýtal „A čo tá korytnačka?“, odpovedal Ind spravidla: „Hovorme radšej o niečom inom.“

Uvedený dôkaz skutočne v ničom nezaostáva za citovaným názorom. Niet dôvodu, prečo by svet nemohol vzniknúť bez príčiny; práve tak na druhej strane niet dôvodu, prečo by nemohol existovať odjakživa. Niet dôvodov pre nutný predpoklad, že by svet musel mať nejaký začiatok. Predstava, že všetko má svoj začiatok, je v skutočnosti zavinená len chudobou našej fantázie. Preto sa už nepripravujme o čas rozoberaním dôkazu z prvotnej príčiny.

Dôkaz z prírodnej zákonitosti

Veľmi často sa stretávame s dôkazom z prírodnej zákonitosti. Tento dôkaz sa tešil veľkej obľube po celé osemnáste storočie, a to najmä pod vplyvom sira Isaaca Newtona a jeho učenia o kozmogónii (o vzniku vesmíru). Ľudia pozorovaním zistili, že planéty obiehajú okolo slnka podľa gravitačného zákona; usúdili z toho, že Boh planétam nariadil, aby sledovali práve tieto dráhy a že preto sa planéty po nich skutočne pohybujú. Pochopiteľne, bolo to vysvetlenie jednoduché a pohodlné a ušetrilo vtedajšiemu ľudstvu trampoty s hľadaním nejakých ďalších výkladov gravitačného zákona. Dnes si vysvetľujeme gravitačný zákon dosť zložitou metódou, ktorú objavil Einstein. Nemienim vám tu prednášať o Einsteinovom výklade gravitačného zákona, lebo by to trvalo dosť dlho; rozhodne však už nemáte pred sebou prírodné zákony v tej forme, v akej nám ich predkladal Newtonov systém, keď príroda z absolútne nepochopiteľných príčin zachovávala vo svojich prejavoch úplnú uniformitu.

Dnes zisťujeme, že veľa z toho, čo sme kedysi považovali za prírodné zákony, je v skutočnosti iba záležitosťou ľudskej konvencie. Viete, že aj v tých najodľahlejších hĺbkach medzihviezdnych priestorov má meter sto centimetrov. Je to bezpochyby skutočnosť veľmi pozoruhodná, ale sotva by ste ju nazvali prírodným zákonom. Mnohé úkazy, ktoré sa donedávna považovali za prírodné zákony, sú podobnej povahy. Na druhej strane tam, kde môžeme naozaj získať presné poznanie o chovaní sa atómov, zisťujeme, že tu platia zákony oveľa menej, než sa ľudia domnievajú a že zákonitosti, ktoré tu nachádzame, sú vlastne štatistické priemery presne toho istého druhu, aké platia pri náhode.

Ako všetci vieme, existuje zákon, podľa ktorého pri hádzaní kociek padnú dve šestky iba asi raz za tridsaťšesť hodov, a pritom to nijako nepokladáme za dôkaz, že sa v tom skrýva nejaký účel; naopak, skôr by sme nejaký účel predpokladali, keby dve šestky padli zakaždým. Prírodné zákony sú vo svojej väčšine práve tohto druhu. Sú to štatistické priemery, tak ako by vyšli podľa zákona pravdepodobnosti a celý problém prírodnej zákonitosti sa tým stáva oveľa menej pôsobivým, ako býval kedysi. Ale aj keď to všetko ponecháme bokom - lebo uvedené námietky zodpovedajú súčasnému stavu vedy, a ten sa môže zajtra zmeniť, celá predstava, že prírodné zákony predpokladajú existenciu zákonodarcu, je zavinená neodôvodneným miešaním ľudských a prírodných zákonov. Ľudské zákony sú príkazy, ktoré vám nariaďujú, že sa máte chovať tak alebo inak, pričom sa môžete rozhodnúť, čo urobíte. Naproti tomu prírodné zákony iba opisujú, ako sa veci v skutočnosti dejú. Keďže sú iba opisom toho, čo sa fakticky deje, nemôžete z toho vyvodzovať, že by tu musel byť niekto, kto by to takto prikazoval, lebo aj keby sme to predpokladali, vynorí sa hneď otázka: „Prečo vydal boh práve tieto prírodné zákony a nie nejaké iné?“ Ak poviete, že to urobil úplne ľubovoľne a bez akejkoľvek príčiny, zistíme, že existuje niečo, čo nepodlieha nijakému zákonu a sled prírodných zákonitostí je tým prerušený. Ak poviete, ako to robia ortodoxnejší teológovia, že pri všetkých zákonoch, ktoré vydal, mal boh vždy určitý dôvod vydať skôr tieto ako nejaké iné zákony - hlavným dôvodom bolo pochopiteľne stvoriť ten najlepší svet; hoci, keď sa po ňom poobzeráte, nikdy by ste ho za najlepší nevyhlásili - ak teda mali zákony, ktoré boh vydal, svoje dôvody, potom bol sám boh podriadený zákonom a nezískali ste nijakú výhodu, ak ste si ho zaviedli len ako sprostredkovateľa. Máte tu takto zákon, ktorý existuje mimo ustanovenie božie a predchádza mu - ale potom je boh pre náš účel bezpredmetný, lebo nie je absolútnym zákonodarcom.

Skrátka, celý dôkaz z prírodnej zákonitosti nemá dnes už ani zďaleka také pevné základy, aké sa zdal mať kedysi.

V prehľade jednotlivých dôkazov postupujem v časovom slede. Dôkazy, ktorých sa na doloženie božej existencie používa, menia postupom času svoj charakter. Na začiatku to boli dosť ostro vymedzené dôkazy rozumovej povahy, ktoré v sebe skrývali určité presne definované, ale klamné závery. Keď prichádzame do moderných dôb, strácajú dôkazy o božej existencii na váhe z hľadiska rozumového a stále viac a viac sa rozplývajú v akomsi hmlistom moralizovaní.

Dôkaz z účelnosti

Ďalší krok na tejto ceste nás privádza k dôkazu z účelnosti. Iste ho všetci poznáte: všetko na svete je zariadené tak, aby sme tu mohli žiť a keby bol svet čo len trochu iný, už by sme tu nemohli žiť. To je teda dôkaz z účelnosti. Niekedy má čudné formy: dokazuje sa, že králiky majú biele chvostíky preto, aby sa dali ľahko strieľať. Neviem, aký názor by mali na tento výklad králiky. Na každý pád je to dôkaz, ktorý sa dá veľmi ľahko parodovať. Všetci iste poznáte Voltairovu poznámku, že nos bol stvorený tak, aby sa na ňom držali okuliare. Ukázalo sa, že paródie tohto druhu ani zďaleka neprestreľovali tak, ako sa mohlo vidieť v 18. storočí. Od Darwinových dôb chápeme oveľa lepšie, prečo sú živé tvory prispôsobené prostrediu, v ktorom žijú. Nie preto, že by azda ich prostredie bolo stvorené tak, aby im vyhovovalo, ale preto, že sa oni sami vyvinuli tak, aby zapadli do svojho okolia, čo je základom prispôsobenia sa. Nič nesvedčí o tom, že by tu bol nejaký účel.

Ak začnete dôkaz z účelnosti rozoberať bližšie, najviac sa vás udiví, ako môžu ľudia veriť, že by tento svet so všetkým, čo na ňom existuje, so všetkými chybami, mal byť tým najlepším svetom, aký všemohúcnosť a vševedúcnosť dokázali vytvoriť za milióny rokov. Ja tomu naozaj nemôžem uveriť. Domnievate sa, že keby vám bola daná vševedúcnosť a všemohúcnosť a k tomu milióny rokov, počas ktorých by ste mohli svoj svet zdokonaľovať, že by ste naozaj nedokázali vytvoriť nič lepšieho ako Ku-Klux-Klan alebo fašistov? A okrem toho, ak prijímate bežné vedecké názory, musíte predpokladať, že nadíde čas, keď ľudský život a život vôbec na tejto planéte vyhynie; veď život na zemi je len jedným zo štádií v odumieraní slnečného systému; na istom stupni tohto procesu úpadku sa vytvárajú určité tepelné a iné podmienky, vhodné pre vznik protoplazmy a v celom slnečnom systéme nakrátko rozkvitne život. Kam asi Zem speje, vidíte na príklade Mesiaca - zmení sa na čosi mŕtveho, vychladnutého, bez života.

Namieta sa mi, že taký názor je skľučujúci a ľudia mi občas hovoria, že keby tomu mali veriť, neboli by schopní ďalej žiť. Neverte tomu: sú to nezmysly. Nikto sa naozaj netrápi tým, čo sa stane voľakedy za milióny rokov. Dokonca aj tí, čo si naozaj myslia, že im to robí veľké starosti, klamú v skutočnosti sami seba. Znepokojuje ich niečo oveľa svetskejšieho; možno len špatné trávenie; ale myšlienka na to, čo sa raz - za milióny a milióny rokov - má stať s týmto svetom, nerobí nikoho skutočne hlboko nešťastným. Teda hoci je predpoklad, že život raz vymrie, pravdepodobne chmúrna vyhliadka - myslím si, že sa to dá povedať, aj keď niekedy, keď premietam o tom, ako ľudia nakladajú so svojimi životmi, mávam pocit, že je to skoro útecha - nie je to zas vyhliadka tak chmúrna, že by mohla niekomu strpčovať život. Privedie vás len k tomu, aby ste obrátili svoj záujem iným smerom.

Mravné dôkazy božstva

Takto sa dostávame k ďalšiemu štádiu a zastavíme sa pri procese rozumového úpadku, ku ktorému dospeli teisti pri svojej argumentácii; pristupujeme k tzv. mravným dôkazom božej existencie. Ako sme videli, v minulých dobách sa používali tri rozumové dôkazy božej existencie a všetky tri ich vyvrátil Immanuel Kant v Kritike čistého rozumu. Len čo sa však s nimi vyrovnal, už si vymyslel nový, tzv. mravný dôkaz a ten bol preňho úplne presvedčivý. Kant bol ako mnoho iných ľudí: zostával skeptický v rozumových veciach, ale v mravných otázkach veril na zásady, ktorými bol odchovaný na materinskom lone. Názorne to potvrdzuje skutočnosť, ktorú tak zdôrazňujú psychoanalytici - že nepomerne silnejšie sme v zajatí asociácií z najútlejšej mladosti ako asociácií z neskorších čias.

Kant, ako som už uviedol, si vymyslel pre existenciu boha nový, mravný dôkaz, ktorý bol potom v najrozličnejších obmenách veľmi populárny po celé devätnáste storočie. Má celý rad formulácií. Podľa jednej z nich sa tvrdí, že keby nebolo boha, nebolo by ani dobra ani zla. V tejto chvíli sa nejdem zaoberať otázkou, či je rozdiel medzi dobrom a zlom - to je iná otázka. Teraz ma zaujíma problém, že ak je nejaký rozdiel medzi dobrom a zlom, treba odpovedať na túto otázku: je tento rozdiel závislý na božej ľubovôli? Ak je daný nezávislým božím rozhodnutím, potom niet u boha rozdielu medzi dobrom a zlom a nemá zmysel vyhlasovať, že boh je dobrý. Ak chcete tvrdiť ako teológovia, že boh je dobrý, musíte vychádzať z toho, že pojmy dobra a zla majú svoj určitý význam, nezávislý na božom rozhodnutí, lebo božie rozhodnutia sú dobré a nie špatné bez ohľadu na skutočnosť, že ich urobil boh. Ak však budete hájiť toto stanovisko, musíte pripustiť nielen to, že dobro a zlo nepovstali len skrz boha, ale že svojou podstatou bohu logicky predchádzajú. Keby ste chceli, môžete však tvrdiť, že existovalo nejaké vyššie božstvo, ktoré bohu, ktorý stvoril tento svet, dávalo príkazy; alebo môžete prijať názor, zastávaný niektorými gnostikmi - názor, ktorý som často považoval za dobre obhajovateľný, že totiž svet, ktorý poznáme, stvoril v skutočnosti diabol vo chvíli, keď sa boh nedíval. V prospech tejto koncepcie by sa dalo povedať veľmi veľa a nemám záujem ju vyvracať.

Dôkaz z odstránenia nespravodlivosti

Potom tu máme ďalšiu, veľmi čudesnú formu mravného dôkazu, ktorej zástancovia hlásajú, že božia existencia je nevyhnutná, aby sa svetu dostalo spravodlivosti. V tej časti nášho vesmíru, ktorú poznáme, panuje veľká nespravodlivosť; dobrí často tak trpia a darebákom sa často vedie tak skvele, že je človeku ťažko rozhodnúť, čo z toho je znepokojujúcejšie; ak však chcete mať spravodlivosť vo svete ako v celku, musíte predpokladať posmrtný život, v ktorom by sa vyrovnali účty z pozemského života. Tak sa teda dokazuje, že musí existovať boh a že musí byť nebo a peklo, aby nakoniec zavládla spravodlivosť. To je teda naozaj čudesný dôkaz. Keby ste sa na tento problém pozreli z vedeckého hľadiska, povedali by ste si: „Nakoniec poznám len tento svet. O ostatnom vesmíre neviem nič, ale ak sa vôbec dá podľa počtu pravdepodobnosti nejako usudzovať, človek by najskôr došiel k názoru, že tento svet je priemernou ukážkou toho, čo existuje a teda ak panuje nespravodlivosť tu, bude asi panovať aj inde.“ Dajme tomu, že dostanete debničku pomarančov a pri jej otvorení zistíte, že celá horná vrstva je zhnitá; určite si nepomyslíte: „Tie dolu budú iste dobré, aby sa to spravodlivo vyrovnalo.“ Iste si skôr poviete: „Veľmi pravdepodobne je zhnitá celá zásielka.“ Práve tak bude uvažovať vedecky založený človek o vesmíre. Povie si: „Na tomto mieste vesmíru nachádzame veľa nespravodlivosti a ak z toho možno na niečo usudzovať, tak to vedie k predpokladu, že spravodlivosť nevládne nikde vo vesmíre. A tak v tej miere, v akej to má nejakú platnosť, poskytuje nám to mravný dôkaz, ktorý nesvedčí v prospech existencie nejakého božstva, ale naopak skôr proti nej“.

Viem pochopiteľne, že na mnohých ľudí v skutočnosti nepôsobia rozumové dôkazy toho druhu, o akých som tu hovoril. Nijaký rozumový dôkaz nevznieti v ľuďoch vieru v boha. Väčšina ľudí verí v boha preto, lebo ich k tomu viedli od útlej mladosti.

Ďalej sa domnievam, že druhou najmocnejšou pohnútkou je túžba po bezpečí, čosi ako pocit, že máte staršieho brata, ktorý vás vždy obráni. To je veľmi dôležitá skutočnosť, ktorá hlboko ovplyvňuje ľudskú túžbu mať nejakú vieru v boha.

Kristova osobnosť

Teraz by som chcel povedať pár slov o otázke, ktorou sa - ako si často myslievam - racionalisti nezaoberajú dosť intenzívne, totiž o otázke, či bol Kristus ten najmúdrejší a najlepší zo všetkých ľudí. Všeobecne sa predpokladá, že by sme ho mali za takého považovať. Ja sám sa s tým nestotožňujem. Pritom si myslím, že existuje celý rad otázok, v ktorých s Kristom súhlasím oveľa viac ako veriaci kresťania. Tým však nie je povedané, že by som ho mohol nasledovať do všetkých dôsledkov, i keď pri porovnaní s väčšinou veriacich kresťanov by som dokázal ísť v jeho šľapajach podstatne ďalej ako oni. Iste si pamätáte, že Kristus hovorí: „Neodporujte zlému a ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“ (Mt 5,39). Nie je to nijaké nové prikázanie ani nejaká nová zásada. Hlásali ju už Lao’-c a Budha nejakých päťsto alebo šesťsto rokov pred Kristom. Prakticky však kresťania túto zásadu neprijímajú za svoju. Ani najmenej nepochybujem, že náš terajší ministerský predseda (Stanley Baldwin) je nanajvýš úprimný kresťan, ale nikomu z vás by som neradil, aby ste išli a udreli ho do tváre. Asi by ste rýchlo zistili, že tie slová sú myslené len v prenesenom zmysle slova.

Potom tu máme ďalší zásadný bod, ktorý pokladám za neobyčajne významný. Pamätáte sa, ako nás Kristus navádza: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7,1). Myslím, že sa v nijakej kresťanskej zemi nestretnete so súdnym dvorom, ktorý by mal v obľube túto zásadu. V živote som poznal dlhý rad sudcov, ktorí boli horlivými kresťanmi, ale ani jeden z nich nemal pocit, že by sa svojím počínaním nejako prehrešoval proti kresťanským zásadám. Inde hovorí Kristus: „Tomu, čo ťa prosí, daj a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.“ (Mt 5,42.). Opäť veľmi dobrá zásada.

Váš predseda Vás upozornil, že sme sa tu nezišli kvôli pohovorom o politike, no nemôžem obísť bez povšimnutia skutočnosť, že posledné všeobecné voľby sa konali v znamení boja o otázku, nakoľko je potrebné odvrátiť sa od toho, čo by si chcel od teba niečo požičať. Z ich priebehu musí človek dôjsť k záveru, že liberáli a konzervatívci v našej zemi sa napospol skladajú z ľudí, ktorí nesúhlasia s učením Krista, lebo sa pri tejto príležitosti od požičiavajúcich si odvracali veľmi dôrazne.

Máme tu ešte ďalšiu Kristovu zásadu, o ktorej si myslím, že má veľkú hodnotu, ale nevidím, že by sa medzi našimi kresťanskými priateľmi tešila príliš veľkej obľube: „Ak chceš byť dokonalým, choď, predaj, čo máš a rozdaj chudobným…“ (Mt 19,21), hovorí Kristus. Zásada je to vskutku vznešená, ale v praxi nie je veľmi rozšírená. Myslím si, že všetky tieto zásady sú dobré, aj keď by bolo dosť ťažké žiť podľa nich. Nepredstieram, že sám podľa nich žijem, ale u mňa to nie je to to isté, ako keď sa podľa nich neriadia kresťania.

Nedostatky Kristovho učenia

Uznal som úplne veľkosť uvedených zásad, no teraz pristúpme k určitým momentom, pri ktorých podľa môjho názoru nemožno priznať Kristovi, ako nám ho líčia evanjeliá, ani najvyššiu múdrosť, ani zvrchovanú dobrotu. A dovoľte mi poznamenať, že sa týmto problémom nezaoberám historicky. Z historického hľadiska je totiž dosť pochybné, či Kristus vôbec kedy existoval, a keď áno, aj tak o ňom nič nevieme, takže historický aspekt tejto otázky, ostatne veľmi komplikovaný, úplne vynechávam. Budem sa zaoberať Kristom tak, ako sa javí v evanjeliách a prijímajúc novozákonné rozprávanie tak, ako sa podáva. Nuž a tam sa človek stretne so všeličím, čo nepôsobí dojmom veľkej múdrosti.

Predovšetkým sa Kristus s istotou domnieval, že k jeho druhému príchodu na svet v oblakoch slávy dôjde skôr, ako umrú všetci ľudia, ktorí vtedy žili. Dokazuje to celý rad citátov. Kristus napr. hovorí svojim učeníkom: „Nebudete hotoví s izraelskými mestami, (= nepochodíte ich všetky), kým nepríde Syn človeka“ (Mt 10,23). Alebo na inom mieste: „Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka ako prichádza vo svojom kráľovstve.“ (Mt 16,28). Aj na iných miestach je celkom jasne zrejmá jeho viera, že sa po druhý raz vráti na svet ešte za života svojich súčasníkov. To verili aj jeho prví nasledovníci a zakladalo sa na tom mnohé jeho mravné ponaučenie. Keď hovorieval „Nestarajte sa o zajtrajšok“ a iné podobné veci, činil tak často preto, lebo sa nazdával, že čas jeho druhého príchodu na svet nastane veľmi skoro a že teda veľmi málo záleží na všetkých našich každodenných starostiach. Sám som sa ostatne stretol s kresťanmi, ktorí naozaj verili, že Kristov druhý príchod je predo dverami. Poznal som farára, ktorý oznámil svojim farníkom, že sa Kristov druhý príchod už bezprostredne priblížil a náramne ich tým vydesil; všetci sa však uspokojili, keď ho videli, ako si na záhrade vysadzuje stromčeky. Prví kresťania však tomu verili z hĺbky srdca a niečo také, ako sadiť stromčeky v záhrade, nerobili, lebo prebrali od Krista vieru, že sa jeho druhý príchod neodvratne blíži. Je jasné, že v tomto smere nebol Kristus ani zďaleka taký múdry, ako boli niektorí iní ľudia a na každý pád mu chýbala zvrchovaná múdrosť.

Mravný problém

Pristúpme teraz k otázkam mravnosti. Podľa môjho názoru je v Kristovom mravnom profile jeden veľmi vážny nedostatok, a to ten, že veril v peklo. Ja osobne mám pocit, že nijaký človek, ktorý je naozaj ľudský, nemôže veriť vo večný trest. Kristus, ktorého nám líčia evanjeliá, určite vo večný trest veril a znovu a znovu sa uňho stretáme s pomstivou rozhorčenosťou voči tým, čo by azda nechceli počúvať jeho kázne - takýto postoj nie je u kazateľov nijako neobvyklý, je však iste na ujmu zvrchovanej dokonalosti.

U Sokrata napr. podobný postoj nenájdete. Zistíte, že sa choval k ľuďom, ktorí ho nechceli počúvať, veľmi milo a zdvorilo; myslím si, že také jednanie je skôr hodné mudrca, než keď sa niekto nechá unášať hnevom. Všetci si pravdepodobne pamätáte, čo hovoril Sokrates, keď umieral a ako mal vo zvyku oslovovať ľudí, ktorí s ním nesúhlasili.

V Novom zákone nájdete Kristove slová: „Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla?“ (Mt 23,33). Boli určené ľuďom, ktorým sa nepáčili jeho kázne. Podľa môjho názoru to naozaj nie je ten najvhodnejší tón a pritom je tam takých výrokov o pekle celý rad. Medzi nimi ovšem i známy text o hriechu proti Duchu svätému: „Kto by však povedal niečo proti Duchu svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v nastávajúcom.“ (Mt 12,32). Tieto slová zapríčinili na svete nevýslovne veľa utrpenia, lebo mnohí ľudia podľahli predstave, že spáchali hriech proti Duchu svätému a uverili, že im nebude odpustené ani na tomto svete ani po smrti. Naozaj si myslím, že človek, majúci vo svojej povahe potrebnú dávku láskavosti, by nikdy nevniesol do sveta toľko desivých obáv a strachu.

Inde hovorí Kristus: „Syn človeka pošle svojich anjelov, a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.“ (Mt 13,41). O plači a škrípaní zubami sa dočítame aj ďalej. Verš za veršom narážame na tieto slová a čitateľovi sa musí stať jasným, že sa tu prejavuje určitá záľuba zaoberať sa v myšlienkach plačom a škrípaním zubov, lebo ináč by sa to tak často nevyskytovalo.

Pochopiteľne sa všetci pamätáte na ovce a na capov: ako Kristus pri svojom druhom príchode na svet oddelí ovce od capov a týmto povie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa…“ (Mt 25,41). A pokračuje: „A pôjdu títo do večného trápenia…“ (Mt 25,46). Na inom mieste zas čítame: „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa.“ (Mk 9,43). A opäť: „…kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.” (9, 48). To sa takisto znovu a znovu opakuje. Musím povedať, že podľa môjho názoru je celé učenie o pekelnom ohni ako o treste za hriech doktrínou ukrutnosti. Je to učenie, ktoré prinieslo na svet ukrutnosť a celé generácie veriacich vystavilo strašným mukám. Keby sme Krista evanjelií mali ponímať tak, ako nám ho predstavujú jeho kronikári, rozhodne by sme ho v tomto ohľade museli považovať za spoluzodpovedného.

Sú tam aj menej dôležité momenty. Vezmite si príklad s gadarenskými bravmi, kde iste nebolo od Krista voči bravom nijako láskavé, poslať do nich diablov a prinútiť ich, že zbehli dolu svahom a vrhli sa do jazera. Nesmiete zabudnúť, že Kristus bol všemohúci a že mohol teda diablom jednoducho prikázať, aby odišli; on však radšej dá prednosť tomu, poslať ich do bravov! Alebo tu máme to podivné rozprávanie o figovníku, ktoré mi vždy vŕtalo hlavou: Pamätáte sa predsa, čo sa s tým figovníkom stalo: „Pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie; nebol totiž čas fíg. I povedal mu: «Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!» (Mk 11, 12-13)… a Peter neskôr povedal: «Rabi, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol.»“ (11,21) Je to historka vskutku čudesná; veď sa to prihodilo v čase, kedy sa figy nerodia a z toho predsa nemožno viniť strom!

Mňa samého to všetko utvrdzuje v pocite, že ani čo do svojej múdrosti, ani čo do cnosti nestojí Kristus tak vysoko ako iné historicky známe osobnosti. Myslím, že by som v týchto dvoch ohľadoch staval nad neho Budhu a Sokrata.

Citový činiteľ

Ako som sa už zmienil v predchádzajúcich odstavcoch, som toho názoru, že pravá príčina, prečo ľudia vyznávajú náboženstvo, nemá s rozumovými dôvodmi nič spoločného. Ľudia prijímajú náboženstvo z citových dôvodov. Často sa nám hovorieva, že útočiť na náboženstvo je niečo veľmi nesprávneho, lebo náboženstvo robí ľudí cnostnými. Aspoň sa mi to tak tvrdieva; sám som to dosiaľ nepozoroval. Iste poznáte paródiu na tento argument z knihy Samuela Butlera Erewhon revisited (Návrat do Erewhonu). Asi sa pamätáte, že sa tu stretávame s istým Higgsom, ktorý príde do ďalekej zeme, žije tu nejaký čas a potom ujde v balóne. Po dvadsiatich rokoch navštívi túto zem opäť a nachádza tu nové náboženstvo, ktorého vyznávači sa mu klaňajú ako „Dieťatu Slnka“ a rozhlasujú o ňom, že vystúpil na nebesia. Zisťuje, že práve sa má sláviť sviatok jeho nanebovstúpenia a vypočuje profesorov Hanka a Panka, ako si rozprávajú, že sami toho Higgsa nikdy nevideli a že dúfajú, že ho ani nikdy neuvidia; pritom sú to veľkňazi náboženstva „Dieťaťa Slnka“. Higgs sa preto veľmi rozhnevá, pristúpi k nim a povie: „Ja celý ten váš podvod odhalím a poviem erewhonským, že som to bol vtedy len ja, obyčajný človek Higgs, ktorý sa vzniesol v balóne.“ Nato mu oni odvetia: „Nič takého nesmiete urobiť, lebo celá morálka v našej zemi je úzko spätá s týmto mýtom a keď sa ľudia dozvedia, že ste nevystúpili na nebesia, všetci prepadnú mravnej skaze.“ Nakoniec Higgsa presvedčia a on potichučky odchádza.

V tom je celá myšlienka: keby sme sa nedržali kresťanského náboženstva, prepadli by sme mravnej skaze! Mám dojem, že ľudia, ktorí sa ho držali, boli väčšinou mravne veľmi skazení. V dejinách sa totiž stretáme s pozoruhodnou skutočnosťou, že čím silnejšie bolo náboženstvo v určitom období a čím hlbšia bola viera v dogmy, tým viac bolo ukrutností a tým horšie pomery vládli. V takzvanom veku viery, keď ľudia skutočne prijímali kresťanské náboženstvo v celej jeho úplnosti, mali sme inkvizíciu s jej mučením; milióny nešťastníc sa upaľovali ako čarodejnice a v mene náboženstva sa ľudia najrozličnejšieho druhu vystavovali všemožným ukrutnostiam.

Ak sa poobzeráte po celom svete a jeho dejinách, zistíte, že sa organizované cirkvi vždy a všade stavali proti sebamenšiemu pokroku ľudského cítenia, proti akémukoľvek zlepšeniu trestného zákona, proti hoc aj nesmelému krôčiku smerujúcemu k obmedzeniu vojen, proti sebamiernejšiemu úsiliu o lepšie zaobchádzanie s farebnými rasami alebo o uvoľnenie okov otroctva, proti každému mravnému pokroku, k akému kedy na svete došlo. Prehlasujem s plným vedomím, že kresťanské náboženstvo tak, ako je v cirkvách organizované, vždy bolo a dosiaľ ostáva úhlavným nepriateľom mravného pokroku vo svete.

Ako cirkvi bránili pokroku

Hádam si pomyslíte, že zachádzam príliš ďaleko, ak tvrdím, že to robia dosiaľ. Rozhodne by som nepovedal, že preháňam. Vezmite jednu skutočnosť a dúfam, že mi prepáčite, ak ju spomínam. Nie je to nič príjemného, ale cirkvi nútia človeka, aby sa hovorilo o skutočnostiach, ktoré nie sú nijako príjemné. Dajme tomu, že sa stane, že vo svete, v ktorom dnes žijeme, sa neskúsené dievča vydá za syfilitika; katolícka cirkev aj v tomto prípade prehlási: „Manželstvo je nerozlučiteľná sviatosť. Musíte žiť spolu po celý život.“ Pritom taká žena nesmie robiť nijaké kroky, aby zabránila veľmi pravdepodobnej možnosti, že bude na svet privádzať syfilitické deti. Prosím, to hlása katolícka cirkev. Tvrdím, že niečo také je ukrutnosť priam diabolská a že niet človeka - ak nebol jeho vrodený súcit pokrivený dogmami alebo ak už úplne neodumrela jeho prirodzená vnímavosť pre utrpenie druhého -, ktorý by mohol zastávať názor, že je správne a spravodlivé, aby tento stav vecí trval aj naďalej.

To je len jeden z mnohých prípadov. V súčasnej dobe schvaľuje a používa cirkev tým, že kladie zásadný dôraz na mravnosť, či skôr na to, čo sa jej páči mravnosťou nazývať, celý rad metód, ktoré prinášajú mnohým ľuďom nezaslúžené a zbytočné utrpenie. Ako vieme, je dosiaľ protivníkom pokroku a náprav skoro vo všetkom, čo smeruje k zmierneniu mnohých utrpení vo svete. Upriamila sa označiť za mravnosť určitý úzky súhrn pravidiel ľudského chovania, ktoré nemajú s ľudským šťastím nič spoločného; a ak poviete, že by bolo treba urobiť to alebo ono, aby sa tým rozmnožilo ľudské šťastie, prehlási, že to s otázkou mravnosti nesúvisí. „Čo má ľudské šťastie spoločné s mravnosťou? Cieľom mravnosti nie je robiť ľudí šťastnými.“

Základ náboženstva je strach

Myslím si, že náboženstvo sa zakladá v prvom rade a hlavne na strachu. Čiastočne je to strach z neznáma a čiastočne, ako som už povedal, túžba získať pocit, že máte niekoho ako staršieho brata, ktorý sa vás zastane pri všetkých vašich starostiach a sporoch. Celá vec vyviera zo strachu - zo strachu pred tajuplným, zo strachu z porážky, zo strachu pred smrťou. Strach plodí ukrutnosť a nečudujme sa potom, ak ukrutnosť a náboženstvo kráčajú spolu ruka v ruke. Je to tak preto, lebo v podstate pramenia zo strachu obidve. Na tomto svete máme teraz možnosť začať tak trochu chápať veci okolo nás, ba dokážeme ich aj trochu ovládať pomocou vedy, ktorá si krok za krokom kliesni cestu napriek všetkému odporu kresťanského náboženstva, napriek odporu cirkví a proti všetkým prikázaniam dávnych časov. Veda nám môže pomôcť vymaniť sa z odporného strachu, v ktorom žilo ľudstvo toľké generácie! Veda nás môže naučiť - a verím, že k nám o tom môžu hovoriť aj naše srdcia, aby sme sa už neobzerali po neskutočných oporách, aby sme už prestali hľadať vysnívaných spojencov v oblakoch, ale aby sme použili vlastné sily na premenu tohto sveta na miesto, kde sa dá slušne žiť, namiesto toho, čo z neho za všetky storočia urobili cirkvi.

Čo teda robiť

Chceme stáť na vlastných nohách a pozerať sa na svet poctivo a priamo - na jeho dobré aj zlé stránky, na jeho krásu aj na to, čo je ošklivé; chceme vidieť svet taký, aký je a nebáť sa ho. Chceme dobývať svet rozumom, miesto toho, aby sme sa otrocky podrobovali strachu, ktorý niekedy vyvoláva. Koncepcia boha je predstava, odvodená zo starovekého orientálneho despotizmu. Je to predstava absolútne nedôstojná slobodného človeka. Nepripadá vám pokorujúce a ľudských bytostí nedôstojné, keď vidíte, ako sa ľudia v kostoloch ponižujú, ako si vyčítajú, že sú biedni hriešnici, a všetko, čo k tomu patrí? Mali by sme sa vzpriamiť a otvorene pozrieť svetu do tvári. Musíme sa snažiť urobiť zo sveta to najlepšie, čoho sme schopní a ak to nebude také dobré, ako by sme si priali, bude to predsa lepšie ako to, čo z neho za dlhé veky urobili tí druhí. Dobrý svet vyžaduje znalosti, láskavosť a odvahu; netreba ľútostivo vzdychať za minulosťou, ani neslobodno sputnávať slobodné myslenie názormi, ktoré pred dávnymi vekmi vyslovili nevedomí ľudia. Dobrý svet si žiada smelý pohľad a slobodného ducha. Potrebuje nádeje do budúcnosti, a nie neustále pripomínanie minulosti, ktorá je mŕtva a ktorú, ako pevne veríme, ďaleko prekoná budúcnosť, ktorú dokáže vytvoriť ľudský duch.

Prameň: Bertrand Russell, Why I Am Not A Christian, Rationalist Press Association & National Secular Society, London 1983.
Preložil Rastislav Škoda

tags , , , , ,

6 Comments to Prečo nie som kresťanom

Hank
March 9, 2009

No, pekna uvaha. Len mi chybaju pro-argumenty. Toto znie ako typycky citovy vylev ateistu nastvaneho na cely svet, co asi nebolo jeho cielom. Niektore argumenty su prepracovane, ale vacsinu by mu zacinajuci teolog oplieskal o hlavu. Nedomyslene, ale pekne. Co ma ale najviac trapi, zas som sa nedozvedel nic nove.

rastislav
March 16, 2009

090316 Hankovi z 9. marca:
Dovoľte mi odporúčať Vám prečítať si esej Adama Romana o čoskoro aktuálnej Veľkej noci v ZH č. 30 alebo José Saramaga o demokracii za zvonenia zvonov v ZH č. 31 – ja nachádzam v obidvoch aj nové pohľady na staré myšlienky.

Lemmy
March 16, 2009

Hank: Niektore argumenty su prepracovane, ale vacsinu by mu zacinajuci teolog oplieskal o hlavu.

Otázka: S ktorými argumentami teológovia plieskajú po hlave?

Ivan105
February 4, 2014

Ešte som to neprečítal všetko, ale páči sa mi to, niektoré témy sú trochu náročnejšie. Ale ako uznávačovi známej štvorice : Dawkins - Harris - Dennett - Hitchens, sa mi tieto témy páčia. Napriek tomu sa chcem autora spýtať na jednu vec, ktorú spomenul v tejto racionálnej úvahe. Niežeby som sa s ňou nestotožňoval, ale odkiaľ si je taký istý, že je to tak. KOnkrétne tieto vety :

“Predstava, že všetko má svoj začiatok, je v skutočnosti zavinená len chudobou našej fantázie. Preto sa už nepripravujme o čas rozoberaním dôkazu z prvotnej príčiny.”

Mne to proste nejde do hlavy… Prečo by konkrétne v tomto mala ľudská fantázia pokrivkávať? Neviem si predstaviť, že by niečo bolo bez začiatku. PRed veľkým treskom, na ktorý tiež nie sú dôkazy, bolo vákuum, a pred ním nič? A ešte pred ním nič? Existuje vôbec začiatok? Sú to zaujímavé otázky. Inak, autor, Ďakujem za peknú úvahu, myslím, že by si hocijakého fanatika veriaceho strčil do vačku.

[...] o nemožnosti existencie vesmíru bez začiatku v komentári Ivana k eseji Prečo nie som kresťanom ma viedla k vyhľadávaniu a zastal som na úvahe českého autora Jiřího Lema o kozmologickom [...]

Libor
March 9, 2014

Najprv k prapricine:
Z Biblie, Ján: Na pocitaku bolo LOGOS, a to LOGOS bolo u Boha a to LIGOS bol Boh.
Dalej k Cirkvi:
Ziadna organizacia nie je ta cirkev z Biblie. Ani RKC ani ina. Cirkev je “mnozina” ludi,ktori boli obdareni Duchom Bozim. Toho dava Boh, nie clovek.
Krestan:
Je ten, kto vyzna, ze Jezis je Kristus. Toto moze clovek uverit pocutim od niekoho a potom je nasledovnik toho niekeho (pred takymto Biblia varuje). Aoe moze t byt cloveku zjavene Bohom a vtedy sa stane nasledovnikom Jezisovym, vtedy je krestan. Takych nie je vela, iba male stado.
K strachu:
Az poznanie Boha a Jezisa ma oslobodilo od strachu. Byt v moci Ducha je viac ako tranz, viac ako extaza, je vnimanie sveta z pohladu Bozieho.
Ja som bol velmi dlho odporca viery, rozumiem argumentom proti, ale ked ma Pan oslovil, porozumel som mu a tie argumenty sa stali smiesnym ničím.
Boh je, je nesmiernym dobrom a ponuka nam Jeho Ducha na znovunarodenie. Takeho cloveka, ktoremu to zjavi, ocistil obetovanim seba sameho a pripravil ho na prichod k Sebe…

Pridaj komentár

Oznámenia o vydaní nových článkov

Ak máte záujem dostávať oznámenia o vydaní nových článkov, pošlite e-mail do redakcie Zošitov humanistov:

Meno:

E-mail:

Predmet správy:


Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
e-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu