Russell vravel, že náboženstvo neprispelo k vývoju civilizácie

Thursday, 5 November 1998 | Zošity humanistov č. 02

Rastislav Škoda

Aktuálne je Russellovo konštatovanie, že „mohli by sme zaistiť, aby sa počet obyvateľstva ustálil, keby nám v tom nebránil vplyv cirkví, ktoré ešte stále dávajú prednosť vojne, nákazám a hladu pred zábranou počatia“. Plánovanie rodiny sa stalo bežnou praxou vo vyspelých priemyselných štátoch, ale len proti veľkému odporu cirkví a pod ich vplyvom stojacich politických strán. Aj tak však najmodernejší (v pravom slova zmysle najlepší) prostriedok na prerušenie tehotenstva je k dispozícii pre všetky ženy len vo Francúzsku, kde bol objavený, v Anglicku a vo Švédsku, pričom mocní tohto sveta robia všetko možné, aby aj tam boli jeho dni spočítané, čo sa dá považovať za kultúrny škandál (esej o RU 486 uverejníme v niektorom z budúcich čísiel ZH).

Katastrofálna je však situácia v tzv. treťom svete, kde už roky prebieha populačná explózia, o akej sa Russellovi ani nesnívalo. Prečo? Lebo Vatikán, protestantské USA, moslimskí fundamentalisti a väčšina iných štátov, kde sú pri moci konzervatívne vlády, sú zo zásady proti akémukoľvek plánovaniu rodiny a neposkytujú, resp. podstatne krátia finančnú pomoc tým rozvojovým krajinám, ktoré ju uskutočňujú, resp. by ju rady uskutočňovali. V priebehu “kresťanskej” kolonialistickej politiky Belgičanov a Francúzov v štátoch okolo Veľkých jazier v Afrike, počas desaťročí charakterizovanej aj tým, že najbližšími poradcami vládcov boli jezuiti, došlo tu k preľudneniu. V Rwande, ktorú pre jej prírodné krásy volajú Švajčiarskom Afriky a ktorá je najkatolíckejším štátom Afriky, bolo v priebehu pár mesiacov v roku 1994 najbarbarskejším spôsobom zavraždených, zväčša mačetou podrezaných, päťstotisíc ľudí. Vraždenie bolo počas mesiacov plánovite pripravované a vrahovia školení, ako sa narába mačetou.

Preháňal Russell, keď uvádzal, že “dávajú prednosť vojne, nákazám a hladu”? V období 50 rokov tzv. celosvetového mieru od druhej svetovej vojny došlo k desiatkam lokálnych vojnových konfliktov vo všetkých svetadieloch okrem Austrálie a Antarktídy. V Guatemale (110.000 km2, 6 miliónov obyvateľov) bolo zaznamenaných za 36 rokov občianskej vojny (1960-1996) 150 tisíc mŕtvych, 40-50 tisíc nezvestných a 50 tisíc utečencov do Mexika a iných štátov; milión ľudí muselo opustiť svoje domovy. Dnes panuje v Guatemale mier a Komisia pre historické osvetlenie porušovania ľudských práv v čase občianskej vojny sa púšťa do práce. Už v rokoch 1982-1988 však tri vlády vyhlásili štrnásť amnestií pre tých, ktorí sa na oboch stranách dopustili porušenia ľudských práv. Podrobnosti o iných vojnách nie sú o nič menej strašné. Z nákaz stačí spomenúť AIDS a absolútne nedostatočné metódy boja proti nemu v rozvojových krajinách. A čo sa týka hladu, predvčerom to bola sahelská oblasť, včera Somálsko a dnes je to Sudan (“300 tisíc ľudí umiera hladom”, píšu noviny). Russell nepreháňal.

Na tieto údaje a čísla sme si zvykli. Prichádzajú s desivou pravidelnosťou. Po Nigeri Alžír, Rwanda, Bosna, Sudan - a medzitým mnohé iné - a na obzore je už Indonézia, o ktorej máme v pamäti, že v roku 1965 tam bolo zabitých 500 tisíc komunistických prívržencov Sukarna, aby na 32 rokov mohol prísť k moci generál-diktátor Suharto.

Podstatne sa zmenilo nazeranie kresťanov na cudzoložstvo, ktoré prakticky nikto nepovažuje za hriech; veď aj to slovo vymizlo zo slovníka hovorenej reči. Nezmenil sa však postoj cirkví k nečestným, úplatkárskym a bezcitným politikom, obchodníkom, manažérom, priemyselníkom, bankárom, dílerom a ako sa všelijako volajú, ktorých odporné finančné manipulácie so spoločným menovateľom “za každú cenu úspech a zisk (pre jednotlivca a akcionárov)” sa neoznačujú za hriech ani vtedy, keď majú za následok stratu zamestnania tisícov, desaťtisícov a dnes už státisícov robotníkov: v Thajsku (50 mil. obyv.) stratilo zamestnanie od augusta do decembra 1997 osemstotisíc ľudí a koncom roku 1998 sa očakávajú 2 milióny nezamestnaných. Katolícka cirkev kedysi exkomunikovala komunistov - nebolo by na mieste, keby sa dnes jednoznačne dištancovala od neoliberálov? Ťažko sa to dá čakať, veď týchto falošníkov, novodobých farizejov, má vo svojich kostoloch a na pútiach a oficiálne žehná ich podujatiam od čias Frankovho a Salazarovho fašizmu až po filipínskeho diktátora Marcosa. Pápež Pius XII. len nepozdvihol hlas proti Hitlerovi; v juhoslovanskej dráme stojí katolícke kňazstvo na strane Tudžmana, pravoslávne na strane Miloševiča a moslimské je za Izetbegoviča; matka Tereza prijímala špinavé a ukradnuté milióny od amerického zlodejského milionára Keatinga i od manželky diktátora Marcosa.

Treba priznať, že pre dnešného mladého čitateľa sú na rozdiel od nás starších Russellove citácie biblie zväčša alebo dokonca úplne španielskou dedinou, lebo aj tu došlo k podstatnej zmene. Kedysi bola biblia a katechizmus nielen na našich knižných poličkách, ale aj na pracovných stoloch a o tom, čo sa smie a čo nie, sa aj hovorilo. Ak za Russellovej mladosti anglikáni v jeho vlasti mohli prestať veriť na existenciu pekla na onom svete a za mojej katolíckej mladosti prestalo byť smrteľným hriechom jesť iné ako rybie mäso v piatok, nejsť v nedeľu do kostola atď., od tých čias Židia prestali byť vrahmi Krista a pojem hriechu vôbec akoby sa vyparil. Neviete si predstaviť moje prekvapenie, keď som sa po desaťročiach dostal raz predvečerom do kostola a otváram oči: odvíja sa celý obrad omše (za mojej mladosti bývala posledná omša o pol dvanástej) a v jednu chvíľu skoro všetci otvárajú ústa a prijímajú. Nielen nie nalačno, ako za mojich čias, ale aj bez spovedi - a som si istý, nie bez „smrteľného“ hriechu; veď ich poznám … ako seba. Kto má dnes doma bibliu a katechizmus? Málokto, a iste nielen pre ich horibilnú cenu. (Ale to je predsa na tom všetkom to dobré!)

Nad Russellovými radami, ako treba vychovávať mládež, že totiž neslobodno príliš prísne trestať, ale predovšetkým správne ju stravovať a nechať športovať, sa nesmejme, že je to dnes samozrejmé - vtedy to nebolo! Pokračujme v jeho myslení, lebo ani dnes nemáme ešte ideálnu mládež, aj keď sa práve vo výchove dosiahli obrovské úspechy; o originálnych prístupoch cirkví v tomto ohľade nemám vedomosti. Viem však o úžasnej knižočke u nás na Slovensku: “Chystajte ma do školy” od Terézie Beňovej. Som rád, že ju máme, a myslím, že si zaslúži preklad do svetových jazykov. Nejde v nej o jednorazovú akciu, ako je kúpa topánok a sukničky alebo praktickej tašky na knihy, ale o dlhodobú prípravu v predškolskom veku na dlhé šťastné obdobie školy. Varujem niektorých čitateľov, že výrazy ako hriech, modlitbička alebo náboženstvo sa v texte nevyskytujú. Iba Russellovým spôsobom výchovy mladého človeka k samostatnosti a kritickému mysleniu sa mládež vyzbrojí proti drogám, prehnanej sexuálnej povoľnosti a politickej apatii a podložia sa základy pre cit spoločenskej solidarity.

Sú oblasti spoločenského života a zemepisné oblasti, kde cirkvi konajú veľmi veľa, a v tomto ohľade sa oproti Russellovým časom veľa zmenilo k lepšiemu. Teológia oslobodenia, vtedy neznámy pojem, nekladie dôraz na evanjelizáciu a dodržiavanie nepochopiteľných cirkevných dogiem, ale na sociálny pokrok v krajinách, kde vládnu pre nás nepredstaviteľné spoločenské pomery, materiálna bieda a vykorisťovanie slabých mocnými. Sústavné a trvalé vyvražďovanie “protivníkov” neprestalo ani v súčasnom “mieri”: v roku 1986 v Guatemale, aby sme ostali pri tomto jednom konkrétnom prípade, 26 ľavicových funkcionárov - jednoducho hodili do mora; inokedy ich hádzali do kráterov sopiek; (v tejto krajine je 500-800 masových hrobov). Keď tu arcibiskupská Komisia pre oživenie historickej pamäti predložila verejnosti výsledky pátrania 6 tisíc spolupracovníkov vo forme 25 tisíc výpovedí postihnutých a ich príbuzných o vine armády a paramilitárnych oddielov, za dva dni, 27. apríla 1998, bol zavraždený Mgr. Juan Gerardi, pomocný biskup v meste Ciudad Guatemala, organizátor spomenutej Komisie.

Na opačnom póle stoja veľké evanjelické hnutia rozhlasových a televíznych kazateľov a vodcov v Severnej Amerike, odkiaľ sa toto hnutie prelialo do Južnej Ameriky a prelieva do Európy. Majú vyslovene evanjelizačný charakter, ktorým však len maskujú finančné a politické ciele. Vatikán ich odsudzuje - ale či sám nevyhlásil evanjelizáciu postkomunistických štátov strednej a východnej Európy a Ruska? Nemali by sme nechať nepovšimnuté ani ťaženia tibetského dalajlámu z jeho indického exilu a švajčiarskeho kaštieľa po svete: keď píšem tieto riadky, chystá sa osobne na týždenný seminár na lüneburskej planine v severnom Nemecku, kde chce desaťtisíce ľudí učiť tolerancii, mierumilovnosti a súcitu. Pripomeňme si, že Russell už pred sedemdesiatimi rokmi varoval, že “aj budhistické kňazstvo, tak ako existuje napr. v Tibete, bolo vždy ohromne tmárske, ukrutné a tyranské”. A varujme našich spoluobčanov pred presilou pozvánok na rozličné pochybné podujatia čudných ľudí z ďalekých krajín…

Pripúšťam, že posledná veta tejto Russellovej eseje znie v mnohých ušiach rušivo, až neuveriteľne a urážlivo. No neopovažujem sa ani vynechávať ani opravovať text nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, od ktorého sa sám nikdy nedištancoval ani výslovne, ani svojím vystupovaním, a to až do svojej neskorej smrti v deväťdesiatom siedmom roku života.

tags , , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu