Spájať svet, alebo ho rozdeľovať?

Tuesday, 3 November 1998 | Zošity humanistov č. 02

Hermann Bondi

Ktorý postoj je naozaj univerzálny a ktorý je farský?

Veľa sa nahovorilo o údajných konfliktoch medzi výsledkami vedeckého výskumu a náboženských tvrdení. Cítim pramalú potrebu pridávať niečo k rozsiahlej literatúre o tejto veci, lebo sme zakúsili takú flexibilitu (nemal by som povedať šmykľavosť?) na strane ctihodných obrancov ortodoxného náboženstva, že konflikt sa už nedá ani definovať. Ak, ako vyhlasujú autoritatívni náboženskí predstavitelia, teória veľkého tresku v súvislosti s vznikom univerza pred viac ako 10 miliardami rokov „potvrdzuje“ biblické rozprávanie o stvorení sveta pred niekoľkými tisícmi rokov, potom je ďalšia debata jalová. Radšej sa preto zameriam na kontrast medzi metódou a postojom vedy a náboženstva.

Najmarkantnejším znakom vedy je jej univerzálnosť. Veda je predovšetkým sociálna záležitosť. Dielo vedca nemá zmysel, ak mu neporozumie a neprevezme ho druhý vedec, či už ho preveruje, kritizuje, rozbíja alebo rozvíja. Pozoruhodné je, že pri tomto všeobecnom záujme nehrajú nijakú rolu národnostné, rasové, náboženské ani ideologické bariéry. Všetci akceptujú mieru empirického testu. Ak sa nejaký pokus vyvíja v rozpore s určitými predpokladmi nejakej teórie, vyvoláva to u niektorých vedcov radosť, iných to mrzí. Nespokojenci podrobia všetky podrobnosti pokusu starostlivému prevereniu. A keď sa nájde odpoveď na všetky otázky, potom všetci prijmú za platné aj vyvrátenie teórie a opäť to bude u jedných s nadšením, u druhých so zármutkom. Pád však často nemusí byť totálny, lebo teória, čo aj klamná, stimulovala k novým a užitočným nasmerovaniam záujmov.

Rozdiely v postojoch a výhľadoch sú vo vede bežné. Nesúhlas, diskusia, až hádka sú živou miazgou vedy a žriedlom postupujúceho chápania. Tieto rozdiely v názoroch však len zriedkakedy súvisia s národnosťou, rasou atď. Oveľa častejšie sú podmienené druhom vedeckého prístupu a jeho pozadím: teoretik sa začas môže líšiť od experimentátora. Tí, čo používajú jednu metódu na riešenie problému, majú asi inú predstavu ako tí, čo používajú druhú. Pokrok technológie rozhoduje o výsledku dávno predtým, ako sa spor vyrieši.

Z času na čas sa do vedy zatúla ideológia, ako napr. pri Hitlerovej „árijskej fyzike“ alebo pri sovietskom nemendelovskom pôdohospodárstve. Skončilo sa to žalostným neúspechom.

„Najmäkšou“ časťou vedy je voľba predmetu výskumu. Tu hrá významnú rolu móda: ak sa už raz nejaký nákladný prístroj zostavil, bude sa používať, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa vedecké oprávnenie jeho konštrukcie v priebehu realizácie potvrdilo alebo oslabilo. Ak sa založil nejaký ústav alebo zostavila nejaká výskumná skupina na riešenie osobitného, pôvodne asi veľmi originálneho projektu, pretrvá pravdepodobne jeho existencia aktuálnosť zadaného výskumu.

Rozdiel oproti náboženstvu

Som teda ďaleko od tvrdenia, že by bola veda zakaždým dokonalá; o jej univerzálnosti sa však nedá pochybovať. Práve v tomto ohľade je rozdiel oproti náboženstvu totálny. Žiadny pozorovateľ diania na svetovej scéne nemôže poprieť, po prvé že mnohí (ale nijako nie všetci) ľudia na svete veria, resp. majú nejakú vieru a po druhé, že sa hlásia k početným rozličným, neraz si navzájom protirečiacim náboženstvám. Mnohé z týchto náboženstiev sa zakladajú na údajnom „zjavení“.

Zjavenie je predpokladaná forma poznania, ktoré sa veriacemu javí byť odlišným a dokonalejším ako všetky iné formy poznania („pravda evanjelií“, „korán je slovo božie“ atď.). Všetky veľké dogmatické náboženstvá sa vyznačujú absolútnou vierou v zjavenie, ktorému sa pripisuje univerzálna platnosť. Viera v nejakého boha, ktorého však zjavenie nedefinuje, je natoľko neurčitý predmet na diskusiu, že pre tento článok nie je relevantná. Ak viera v takého boha je pre niekoho útechou, nebudem mu to vyhovárať. Ak totiž veriaci považujú svoju vieru za čisto osobnú záležitosť, niet o čom hovoriť. No mnohí veriaci (a vedenia väčšiny inštitucionálnych cirkví) považujú svoju vieru založenú na zjavení za „Pravdu“, ktorá platí pre každého, všade a vždy. A žijú vraj „v omyle“ tí, čo sa nestotožňujú s ich zvláštnou vierou.

Monštruózna arogancia tohto názoru sa dá ťažko stráviť. Veľká rozmanitosť a početnosť náboženských presvedčení, ako aj ich vzájomné protirečenia predsa dokazujú, že najviac jedno z nich môže mať pravdu a ostatné sa mýlia. Z toho však logicky vyplýva, že ľudská myseľ má sklon veriť, a to úprimne a často s oduševnením, aj to, čo nie je pravda. Uveriť, že len ja sám a moji spoluveriaci sme výnimkou z tohto všeobecného pravidla by bol nesmierny egocentrizmus. Presadzovať pre vlastnú vieru charakter univerzálnej pravdy znamená zaujať povýšenecký postoj, ktorý by bol v inom ohľade nechutný. V súčasnom svete sú prívrženci každého náboženstva len menšinou. Tvrdiť, že jedno z nich má celosvetovú platnosť a celosvetové poslanie, sa rovná vyhodeniu ostatných na smetisko. No z akýchsi čudesných príčin sa náboženské vyhlasovania údajnej nadradenosti neodsudzujú s rovnakou rozhorčenou nevôľou ako prejavy národnej alebo rasovej nadradenosti.

Neodôvodnené dobrodenia náboženstva

V niektorých skupinách ľudí panuje presvedčenie, že náboženstvo, nech už je také či onaké, je predsa len „dobrou vecou“ a ako také si zaslúži podporu, dokonca aj štátnu. Čudujem sa tomu. Zdá sa mi, že existuje niekoľko argumentov, na ktorých sa toto presvedčenie zakladá, a všetky sú diskutabilné. Na prvom mieste sa často uvádza predpoklad, že nábožensky cítiaci ľudia sú mravnejší a vedú lepší a slušnejší život ako tí druhí. (No nezabúdajme, že väčšina inštrukcií, ktoré dáva viera svojim stúpencom, je identická s našou sekulárnou etikou.)  Je len málo konkrétnych faktov, ak vôbec sú, čo by podporili túto mienku. Jedna z mála relevantných možností preverenia tohto názoru sú informácie o náboženskom presvedčení odsúdených väzňov. V Británii to dáva pestrý obraz šachovnice, na ktorej sú vo väzeniach ateisti a niektoré náboženstvá len málo zastúpené, ale rímskokatolíci v značnej prevahe. No v našej krajine sa dá povedať, že formálna viera je menej bežná u katolíkov ako v iných náboženstvách; preto sa dá brať toto náboženské presvedčenie za bernú mincu. Bude teda rozumné urobiť záver, že štatistiky o náboženskom presvedčení väzňov nepodporujú predpoklad, že by viera chránila pred delikvenciou. Mám podozrenie, že ani iné druhy dôkazov by uvedený predpoklad nepodporili lepšie.

Iný argument v prospech náboženstva hovorí, že cirkvi pôsobia ako sociálna malta, že združujú, vytvárajúc akési kluby. Myslím, že je na tom niečo pravdy. Oplatí sa preveriť, či sú „samotári“, predstavujúci rušivý a niekedy aj nebezpečný jav v sociálnom tkanive komunity, zriedkavejší medzi nábožnými ľuďmi (alebo príslušníkmi nejakej cirkvi) než medzi inými. Alebo či takémuto farníkovi, ak sa presťahuje na nové pôsobisko, noví spoluveriaci pripravia priateľské privítanie.

Možné výhody tohto druhu bývajú vykupované za drahú cenu: sociálna malta má tendenciu oddeliť stúpencov jednej viery od všetkých ostatných. V spoločnosti, ktorá je inakšie jednotná, to veľmi nezaváži, ale sú prípady, kde je náboženský separatizmus strašným nebezpečenstvom. V najkrajnejšom prípade vidno, že niektoré kulty robia všetko možné, aby svojich prívržencov izolovali od ostatného sveta. Takéto kulty väčšina ľudí jednoznačne odsudzuje, ale prichodí im ťažko, ak nie nemožné, viesť paralelu medzi nimi a bežným náboženstvom, ktoré posudzujú s porozumením. Veď ako sa vážne postaviť proti takým kultom, ak niekto podporuje cirkevné školy? Koniec koncov je skutočný cieľ takýchto škôl zakotviť žiaka v prístave určitej náboženskej komunity, čo má za následok obmedziť jeho styky s vonkajškom.

Tretí (ale slabý) argument v prospech pozitívneho postoja voči náboženstvu je, že v opačnom prípade by malé cirkvi veľmi trpeli následkami paranoje, ktorá posilňuje separatizmus a nepriateľstvo voči okoliu. Verejné uznanie a možno aj finančná podpora môžu vraj takéto skupiny vyviesť z defenzívy a uzavretia. Na základe námietok proti škodlivosti separatistických kultov tento argument padá.

Ukázalo sa, že verejné nepriateľstvo voči náboženstvám je neúčinné a vyvoláva fanatizmus. Ale postoje verejnosti, ktoré odmietajú účasť štátu na živote cirkví, resp. nijako nepodporujú povyšovanie viery nad nevieru, môžu byť účinné a zapôsobiť. Náboženský separatizmus je nepriateľom civilizovanej spoločnosti a treba ho rázne a jednoznačne odmietnuť. Takýto postoj sa často nazýva sekularizmom, najmä v Indii.

Zásadný rozdiel medzi vedou a náboženstvom je ten, že veda spája svety a umožňuje ľuďom s rozličným svetonázorom spolupracovať. Naproti tomu náboženstvo svojím prehlasovaním, že následkom „zjavenia“ pozná „Pravdu“, je svojou povahou rozvratné a tvorcom separatizmu a nepriateľstva.

Sir Hermann Bondi, kozmológ, Master of Churchill College na Univerzite v Cambridg, je členom Medzinárodnej akadémie humanizmu aj britskej Kráľovskej spoločnosti;

Prameň: Hermann Bondi, „Uniting the world - or dividing it: which outlook is truly universal, which parochial in the extreme?” (Spájať svet, alebo ho rozdeľovať? Ktorý pohľad je vskutku univerzálny a ktorý je farský?), Free Inquiry 18, č. 2, 1998.  

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu