Štvrtá svetová vojna sa začala

Wednesday, 30 December 1998 | Zošity humanistov č. 03

Podveliteľ Marcos

Voľby 6. júla 1997 znamenali v Mexiku opravdivé politické zemetrasenie. Po prvý raz po skoro sedemdesiatich rokoch stratila Ústavná revolučná strana (ÚRS) absolútnu väčšinu v parlamente, kontrolu viacerých štátov, ako aj radnicu v Mexiku; túto získal Cuauhtémoc Cardenas, vodca Revolučnej demokratickej strany (RDS) a sociálny demokrat. V Chiapas nedala ZANO presné smernice pre tieto voľby a stiahla sa do svojej svätyne pod stromy lacandonských lesov. Odtiaľ nám jej šéf, podveliteľ Marcos, poslal nasledovnú originálnu geostrategickú analýzu novej medzinárodnej situácie“ (takto uvádza túto publikáciu Le Monde diplomatique na prvej strane augustového čísla 1997).

Vojna je pre štát životne dôležitá záležitosť, je to provincia života a smrti, cesta vedúca k prežitiu alebo do zániku. Je nevyhnutne potrebné podrobne ju skúmať“ – píše Sun C’ v knihe Vojnové umenie.

Neoliberalizmus ako svetový systém je nová dobyvačná voja za teritóriá. Koniec tretej svetovej vojny, nazývanej studenou vojnou, nijako neznamená, že svet prekonal bipolaritu a stabilizoval sa pod nadvládou víťaza. Lebo ak je tu porazený (socialistický tábor), ťažko menovať víťaza. Spojené štáty? Európska únia? Japonsko? Či všetci traja?

Porážka „ríše zla“ otvára nové trhy a ich dobývanie vyvoláva novú svetovú vojnu, štvrtú.

Ako všetky konflikty, aj tento núti veľké štáty redefinovať svoju identitu. Svetový poriadok sa vrátil do starých epoch dobývania Ameriky, Afriky a Oceánie. Je to čudná modernosť, keď postupuje pospiatky. Súmrak 20. storočia sa podobá skôr dávnym barbarským storočiam ako racionálnej budúcnosti, opísanej v toľkých sci-fi románoch.

Rozsiahle oblasti, veľké bohatstvá a hlavne obrovská disponibilná pracovná sila čakajú na nového pána. Funkcia pána sveta je jedinečná, ale kandidátov na ňu je veľa. Z toho vyplýva nová vojna medzi tými, čo tvrdia, že sú súčasťou „ríše dobra“.

Ak tretia svetová vojna videla stretnutie kapitalizmu so socializmom, odohrávajúce sa v rozličných oblastiach a s menlivou intenzitou, štvrtá sa koná medzi veľkými finančnými strediskami na všetkých svetových frontoch, a s úžasnou a stálou intenzitou.

Studená vojna“ mala zlé meno, lebo dosahovala vysoké teploty: od katakomb medzinárodnej špionáže po vesmírne priestory povestnej „vojny hviezd“ Ronalda Reagana; od piesčin Pláže svíň na Kube až po deltu Mekongu vo Vietname; od bezuzdných závodov v atómovom zbrojení až po divé štátne prevraty v Latinskej Amerike; od hriešnych vojenských cvičení NATO až po výčiny agentov CIA v Bolívii, kde bol zavraždený Che Guevara. Všetky tieto udalosti sa skončili rozpustením socialistického tábora ako svetového systému a jeho roztopením ako spoločenskej alternatívy.

Tretia svetová vojna poukázala na dobrodenia „totálnej vojny“ pre víťaza: na kapitalizmus. Teraz po vojne sa nám ukazuje nové planetárne rozloženie, ktorého hlavné sporné body sú veľké zväčšenie území nikoho (nomanslandov) následkom pohromy na Východe, vznik niekoľkých mocností (USA, EÚ a Japonsko), svetová hospodárska kríza a nová informačná revolúcia.

Vďaka počítačom diktujú finančné trhy priamo zo zmenárne, a podľa svojej ľubovôle svoje zákony a svoje recepty celej planéte. „Globalizácia“ nie je nič iné ako totalitné rozšírenie ich logiky na všetky oblasti života. Ak v minulosti boli Spojené štáty majstrami v ekonomike, dnes aj ich riadi, na diaľku riadi, dynamika finančnej moci: slobodná trhová výmena. Táto logika využila priestupnosť, vyvolanú rozvojom telekomunikácií a zmocnila sa všetkých oblastí sociálneho spektra. Konečne je tu svetová vojna, ktorá je úplne totálna!

Jednou z prvých obetí je národný trh. Ako guľka vystrelená v pancierovej miestnosti, tak aj vojna vyvolaná neoliberalizmom sa odrazí od steny a zasiahne strelca. Jeden zo základných pilierov moci moderného kapitalistického štátu, jeho vlastný národný trh, je likvidovaný kanonádou svetového finančníctva. Nový medzinárodný kapitalizmus zbavuje národné kapitalizmy platnosti a vo verejnej správe vyvoláva neuhasiteľný smäd. Tlak je tak brutálny, že ani veľké štáty nemajú silu brániť záujmy svojich občanov.

Pekný výklad, zdedený po studenej vojne – nový svetový poriadok – rozbila neoliberálna explózia na tisíc črepov. Stačí pár minút, a podniky a štáty sa rúcajú; nie pod vánkom proletárskych revolúcií, ale v dôsledku prudkosti finančných uragánov.

Syn (neoliberalizmus) požiera otca (národný kapitál) a medzitým ešte stačí vyvrátiť klamstvá kapitalistickej ideológie: v novom svetovom poriadku niet ani demokracie, ani slobody, ani rovnosti, ani bratstva. Planetárne javisko sa premenilo na bojisko, na ktorom zavládol chaos.

Na konci studenej vojny splodil kapitalizmus vojnovú príšeru: neutrónovú bombu, t. j. zbraň, ktorá vyhubí život a zachová neporušené stavby. Pri príležitosti štvrtej svetovej vojny bol objavený nový zázrak: finančná bomba. Na rozdiel od bômb pre Hirošimu a Nagasaki táto nová bomba zničí nielen polis (obec, v tomto prípade národ, štát) a prinesie smrť, hrôzovládu a biedu všetkým jej obyvateľom, ale premení svoj cieľ na len časť puzzlu ekonomickej globalizácie. Výsledkom explózie nie je hromada dymiacich ruín alebo tisíce nehybných tiel, ale mestská štvrť v komerčnom megalopole (veľkomeste) nového planetárneho supermarketu a pracovná sila preškolená pre nový planetárny trh pracovných príležitostí.

Európska únia skusuje na vlastnej koži dôsledky štvrtej svetovej vojny. Globalizácii sa podarilo vymazať hranice medzi súperiacimi štátmi, od vekov nepriateľskými, a prinútiť ich smerovať do politickej únie. Cesta od národných štátov do európskej federácie bude vydláždená deštrukciou a ruinami, a začne sa to od európskej kultúry.

Megalopole sa rozmnožujú po celej planéte. Zóny obchodnej integrácie predstavujú ich obľúbené pareniská. V Severnej Amerike je Dohoda o voľnej výmene medzi Kanadou, Spojenými štátmi a Mexikom (ALENA) predchodcom splnenia starého sna dobyvateľov: „Amerika Američanom“.

Nahradia megalopole národné štáty? Nie, alebo skôr nielen. Dajú im nové funkcie, nové hranice a nové perspektívy. Celé štáty sa stanú oddeleniami neoliberálneho megapodniku, ktorý tak na jednej strane búra a vyľudňuje, ako na druhej strane obnovuje a reorganizuje oblasti a štáty.

Ak v tretej svetovej vojne mali jadrové bomby odstrašujúci, výhražný alebo donucujúci charakter, v štvrtej svetovej vojne sú finančné bomby inej povahy. Útočia na teritóriá (národné štáty) tak, že ničia materiálne základne ich suverenity a kvalitatívne ich vyľudňujú, vylučujúc z diania všetkých, čo nie sú schopní prispôsobiť sa novej ekonómii (napr. domorodcov). Súčasne však finančné centrá rekonštruujú národné štáty, reorganizujúc ich podľa novej logiky: ekonomické záujmy majú prednosť pred sociálnymi zásadami.

Svet domorodcov je plný príkladov na ilustráciu tejto stratégie. Pán Ian Chambers, riaditeľ Úradu pre Strednú Ameriku Medzinárodnej organizácie práce (MOP) nedávno vyhlásil, že domorodé obyvateľstvo (300 miliónov ľudí) žije v oblastiach, ktoré vlastnia 60 % prírodných zdrojov zemegule. „Preto niet sa čo čudovať, ak prepukajú početné konflikty za ovládnutie ich území (…). Využívanie prírodných zdrojov (ropa a bane) a turizmus sú hlavné priemyselné odvetvia, ohrozujúce teritóriá domorodcov v Amerike.“ (V rozhovore s Marthou Garcia, La Jornada, 28. mája 1997.) Potom príde znečistenie prírody, prostitúcia a drogy.

V tejto novej vojne neexistuje politika ako hybná sila národného štátu. Politika slúži len na riadenie ekonómie a politici sú už len manažérmi podnikov.

Noví vládcovia sveta nepotrebujú vládnuť priamo. Štátne vlády berú na seba úlohu riadiť verejné záležitosti v ich záujme. Nový poriadok a súčasne nový príkaz je zjednotiť svet do jedného a jednotného trhu. Štáty sú už len podniky, ktorých vedúci majú vzhľad vlády; nové oblastné aliancie sa podobajú skôr komerčným fúziám ako politickým federáciám. Zjednotenie, ktoré uskutočňuje neoliberalizmus, je len ekonomické; v gigantickom planetárnom supermarkete voľne cirkulujú len tovary, nie ľudia.

Táto globalizácia šíri aj všeobecný model myslenia. American way of life (Americký spôsob života), ktorý išiel v pätách amerických vojsk v Európe počas druhej svetovej vojny, potom vo Vietname a nedávno v Perzskom zálive, teraz sa vďaka počítačom šíri po celej planéte. Ide pri tom nielen o deštrukciu materiálnych základov národných štátov, ale súčasne aj o rozklad ich kultúry a histórie.

Všetky kultúry, ktoré kedy národy vytvorili – či už ušľachtilá minulosť domorodcov Ameriky, či vynikajúca civilizácia Európy, či múdra história ázijských národov alebo bohatstvá minulosti Afriky a Oceánie – všetky rozleptáva hrdza amerického spôsobu života. Neoliberalizmus takto prikazuje rozpad národov a skupín národov a pretavuje ich na jeden model. Je to teda naozaj planetárna vojna, najhoršia a najkrutejšia zo všetkých doterajších, vojna neoliberalizmu proti ľudstvu.

Máme pred sebou puzzle. Aby sme ho zostavili, aby sme pochopili dnešný svet, na to chýba veľa dielcov. Dá sa ich však nájsť sedem, a na tých sa zakladá nádej, že tento súčasný konflikt sa neskončí zánikom ľudstva. Sedem dielcov treba nakresliť, vyfarbiť, vystrihnúť, a potom správne priložiť k iným; to je pokus o vyriešenie svetového hlavolamu.

Prvý dielec je dvojitá akumulácia bohatstva a chudoby na dvoch protipóloch svetovej spoločnosti. Druhým je bezhraničné vykorisťovanie sveta. Tretím je mora nečinnosti nezamestnanej časti ľudstva. Štvrtým je hnusný vzťah medzi vládou a zločinom. Piatym je násilie štátu. Šiestym je záhada megapolitiky. A siedmym – to sú rozličné formy odporu, ktorý ľudstvo rozvíja proti neoliberalizmu.

Dielec č. 1

Koncentrácia bohatstva a rozdelenie chudoby

Prvý dielec sa zostaví nakreslením nejakého peňažného znaku.

V dejinách ľudstva už mnohé modely usporiadania spoločnosti navrhovali absurditu ako víťazný typ svetového poriadku. Pri rozdeľovaní medailí medzi súťažiacich bude stáť neoliberalizmus na privilegovanom mieste. Jeho koncepcia „rozdeľovania“ bohatstva je dvojmo absurdná: bohatstvá sa zhromaždia pre zopár niekoľkých, potreby pre milióny ostatných. Nespravodlivosť a nerovnosť sú určujúce znaky dnešného sveta. Na zemi je vyše 5 miliárd ľudí; 500 miliónov si žije v pohode, 4,5 miliardy živorí v chudobe. Boháči kompenzujú svoju číselnú menšinu svojimi miliardami dolárov. Majetok 358 najbohatších ľudí na svete, ktorí sú miliardármi v dolároch, je väčší ako ročný príjem polovice chudákov sveta, t. j. asi 2,6 miliárd ľudí.

Úspechy veľkých transnacionálnych podnikov nepredpokladajú ďalší rozvoj vo vyvinutých štátoch. Naopak, čím väčšmi títo obri bohatnú, tým väčšmi rastie chudoba aj v týchto tzv. bohatých štátoch. Odstup medzi bohatými a chudobnými je obrovský; ani nápad, že by sa zmenšoval, ba sociálne nerovnosti sa prehlbujú.

Peňažný znak, ktorý ste nakreslili, predstavuje symbol svetovej ekonomickej moci. Dajte mu teraz zelenú farbu dolárovej bankovky. Nevšímajte si odporného pachu na zvracanie; vôňa hnoja, bahna a krvi sem patrí, je tu na mieste.

Dielec č. 2

Globalizácia vykorisťovania

Druhý dielec zostavte nakreslením trojuholníka.

Jedno z neoliberálnych klamstiev hovorí, že ekonomický rast podnikov vedie k lepšiemu rozdeleniu bohatstva a zamestnaní. To nie je pravda. Ako rast moci kráľa nikdy nemal za následok rast moci jeho poddaných (skôr opak bol pravdou), práve tak absolútna moc finančného kapitálu nezlepšuje rozdelenie bohatstva a nevytvára pracovné príležitosti. Chudoba, nezamestnanosť a neistota sú jeho štrukturálne dôsledky.

V 60-tych a 70-tych rokoch činil počet chudobných (podľa definície Svetovej banky tých, čo mali na deň menej ako 1 dolár) asi 200 miliónov. Začiatkom 90-tych rokov sa zvýšil na desaťnásobok, na 2 miliardy. Koľko ich je dnes?

Stále viac chudobných a schudobnených ľudí. Stále menej bohatých a zbohatnutých ľudí: to sú poučenia prvého dielca nášho puzzlu. Aby sa tento absurdný výsledok dosiahol, svetový kapitalistický systém „modernizuje“ výrobu, obeh a spotrebu tovarov. Nová technologická (informatika) a politická revolúcia (megapoly na zrúcaninách národných štátov) vedie k novej revolúcii sociálnej, ktorá je však len preskupením spoločenských síl, najmä pracovnej sily.

Ekonomicky aktívna populácia (EAP) sveta vzrástla z 1,38 miliárd osôb v r. 1960 na 2,37 miliárd osôb v r. 1990. Pribudlo ľudí, schopných pracovať, ale nový svetový poriadok im prideľuje presné zaradenie a novo upravuje ich úlohy (alebo nečinnosť, napr. v prípade nezamestnaných alebo neisto zamestnaných). V priebehu posledných dvadsať rokov sa podstatne zmenilo zloženie svetovej populácie, zamestnanej činnosťou (SP-ZČ): počet pracujúcich v poľnohospodárstve a rybárstve klesol medzi rokmi 1970 a 1990 z 22 % na 12 %, a v priemysle z 25 na 22 %, ale v terciárnom odvetví (obchod, transport, banky a služby) vzrástol zo 42 % na 56 %. V rozvojových krajinách vzrástol terciárny úsek zo 40 % na 57 %, kým poľnohospodárstvo a rybárstvo kleslo z 30 % na 15 % (Ochoa Chi a Juanita del Pilar, Mercado mundial de fuerza de trabajo en el capitalismo contemporáneo, UNAM, Economia, Mexico, 1997).

Pracujúci sú čím ďalej, tým viac orientovaní na činnosti s vysokou produktivitou. Svetový systém pôsobí ako akýsi megašéf, pre ktorého je svetový trh akoby jeho podnik, ktorý treba viesť „moderne“.

Ale neoliberálna „modernosť“ sa zdá byť bližšia beštiálnemu zrodu kapitalizmu ako utopickej „racionalite“. Lebo kapitalistický spôsob výroby napr. naďalej využíva prácu detí. Z 1,15 miliárd detí na svete aspoň 100 miliónov žije na ulici a aspoň 200 miliónov pracuje – predpovedá sa, že r. 2000 ich bude 400 miliónov. Len v Ázii je ich vraj v továrniach 146 miliónov. Aj na bohatom Severe pracujú stotisíce detí, aby doplnili rodinný rozpočet, alebo aby samy prežili. Veľa detí sa používa aj v priemysle potešení: podľa údajov OSN sa každý rok dostáva jeden milión detí na trh so sexom.

Nezamestnanosť a neistá (prechodná) zamestnanosť miliónov pracujúcich na svete sú skutočnosti, o ktorých sa nezdá, že by zajtra prestali existovať. V štátoch Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) vzrástla nezamestnanosť z 3,8 % v r. 1966 na 6,3 % v r. 1990; v Európe z 2,2 % na 6,4 %. Globalizovaný trh ničí malé a stredné podniky. Po zániku miestnych a regionálnych trhov tieto podniky, zbavené ochrany, nevládzu zniesť konkurenciu transnacionálnych obrov. Milióny pracujúcich sú naraz bez zamestnania. To je tá neoliberálna absurdita: Rast produkcie ani zďaleka nevytvára nové pracovné príležitosti, on ich nivočí – OSN hovorí o „raste (výroby) bez (nových možností) zamestnania“.

Tým sa však strašidelný sen nekončí: Pracujúci sú nútení uspokojiť sa s biednymi pracovnými podmienkami: nestálosť zamestnania, dlhší pracovný deň, nižšie mzdy. Také sú dôsledky globalizácie a explózie sektoru služieb.

Všetko toto vedie k špecifickému nadbytku: ľudí je navyše, a to takých, ktorí sú pre nový svetový poriadok zbytoční, lebo neprodukujú, nekonzumujú a nepožičiavajú si v bankách. Skrátka, sú na odhodenie. Finančné trhy diktujú svoje zákony každý deň všetkým štátom a skupinám štátov. Stále nanovo prerozdeľujú občanov. A nakoniec vždy zistia, že sú tu ešte ľudia navyše.

A tak je tu obrazec, ktorý sa podobá trojuholníku a reprezentuje pyramídu svetového vykorisťovania:

Dielec č. 3

Migrácia – blúdiaca príšera

Tento dielec nakreslite ako kruh.

Už sme spomenuli existenciu nových oblastí na konci tretej svetovej vojny (boli to niekdajšie socialistické štáty), ktoré treba dobyť alebo znovuvydobyť. Tam sa zameriava trojitá stratégia trhov: množia sa „regionálne vojnové konflikty“ a súčasne „vnútorné nepokoje“ v mnohých štátoch; kapitál si dáva za cieľ atypickú akumuláciu; mobilizujú sa nové veľké masy pracujúcich. Výsledok: veľká honba miliónov migrantov (sťahovavých pracujúcich) po zemeguli. Víťazi studenej vojny sľubovali svet „bez hraníc“, no migranti sú všade „cudzincami“ a ako takí obete xenofóbnych prenasledovaní a nestálych zamestnaní; strácajú svoju kultúrnu identitu, trpia policajný útlak a často aj hlad – ak ich nevrhajú do väzení alebo nevraždia.

Hrôza emigrácie rastie a šíri sa, nech má akékoľvek príčiny. Počet ľudí, evidovaných Vysokým komisariátom OSN pre utečencov, doslovne explodoval: z 2 miliónov v r. 1975 vzrástol na 27 miliónov v r. 1995.

Migračná politika neoliberalizmu má za cieľ skôr destabilizovať svetový trh práce ako brzdiť počet hľadajúcich azyl. Štvrtá svetová vojna je spojená s presunmi miliónov ľudí z miesta na miesto – vyžadujú to jej mechanizmy deštrukcie spojenej s vyľudnením a obnovy, spojenej s reorganizáciou. Osudom týchto nešťastníkov je blúdiť s ich zlým snom po svete a predstavovať ohrozenie pre tých pracujúcich, čo ešte majú zamestnanie; sú strašidlom, pre ktoré sa zabúda na šéfa a sú zámienkou pre rasizmus.

Dielec č. 4

Globalizácia financií a generalizácia zločinu

Štvrtý obrázok nakreslíte ako štvoruholník.

Ak si myslíte, že svet zločinnosti je synonymom záhrobia a temnoty, mýlite sa. Už počas obdobia, nazvaného studenou vojnou, získal organizovaný zločin väčšiu vážnosť. Nielen, že začal fungovať ako moderný podnik, ale prenikol hlboko do politických a ekonomických systémov veľkých štátov.

Na začiatku štvrtej svetovej vojny globalizoval organizovaný zločin svoje aktivity. Zločinecké organizácie piatich kontinentov si osvojili „ducha medzinárodnej spolupráce“ a združene sa zúčastňujú na vydobýjaní nových trhov. Investujú do legálnych podnikov nielen kvôli praniu špinavých peňazí, ale aj aby získali kapitál, potrebný na svoje nezákonné špekulácie. Uprednostňujú luxusné nehnuteľnosti, zahraničnú turistiku, masmédiá a … banky.

Ali Baba a štyridsať lúpežníkov? Horšie! Komerčné banky používajú špinavé peniaze na svoje legálne obchody. Podľa správy OSN „programy štrukturálnej prestavby, ktoré boli nanútené zadlženým štátom, aby dostali pôžičky od Medzinárodného menového fondu, uľahčili rozvoj zločineckých syndikátov (Globalizácia zločinu, OSN, New York, 1995).

Organizovanému zločinu veľmi napomáhajú daňové oázy. Je ich asi 55. Jedna z nich, Kajmanské ostrovy, je na piatom mieste svetových bankových stredísk a má viac bánk a zapísaných obchodných spoločností ako obyvateľov. Okrem prania špinavých peňazí slúžia daňové oázy úniku daní. Sú to miesta kontaktov vlád, podnikateľov, bankárov a šéfov mafií.

Je to štvoruholníkové zrkadlo, v ktorom sa odrážajú dôsledky legálnych a ilegálnych podujatí. Na ktorej strane zrkadla je zločinec? Na ktorej strane je jeho prenasledovateľ?

Dielec č. 5

Legitímne násilie nezákonnej vlády

Piaty dielec má vzhľad päťuholníka (pentagón).

V kabarete globalizácie predvádza štát striptíz, na konci ktorého mu ostáva len nevyhnutné minimum: jeho moc utláčať. Keďže jeho materiálna základňa bola zničená, jeho samobytnosť a nezávislosť anulovaná a jeho politici sa vyparili, mení sa bývalý samostatný štát na jednoduchú bezpečnostnú agentúru v službách megapodnikov. Namiesto toho, aby verejné investície zameral na sociálne zabezpečenie, zameriava sa na zdokonalenie výstroje, umožňujúcej účinnejšiu kontrolu spoločnosti.

Čo robiť, keď trhové zákony plodia násilie? Kedy zákon povoľuje násilie? Kedy je násilie nezákonné? Na aký monopol násilia sa môžu odvolávať nešťastné štáty, keď voľná súhra ponuky a dopytu ich skoro všetky vyzývavo odmieta? Neukázali sme na dielci č. 4, že organizovaný zločin, vlády a finančné centrá sú seba úzko naviazané? Nie je jasné, že organizovaný zločin má k dispozícii ozajstné armády? Monopol násilia už nie je výsadou samostatných štátov: trh ho vydražil…

Ak sa odpor proti monopolu násilia odvoláva na záujmy „tých dolu“ a nie na (posvätné) trhové zákony, vtedy to svetová moc vyhlási za agresiu. Toto je jeden z najmenej prebádaných (ale najväčšmi odsudzovaných) aspektov výzvy domorodcov v zbrani a v povstaní Zapatistickej armády národného oslobodenia (ELZN – ZANO) proti neoliberalizmu a za záujmy ľudstva.

Symbol americkej vojenskej moci je Pentagón. Nová svetová politika vyžaduje, aby štátne armády a polície boli len jednoduchým bezpečnostným oddielom na zaistenie poriadku v neoliberálnych megapoloch.

Dielec č. 6

Megapolitika a trpaslíci

Šiesty obrazec sa nakreslí ako čarbanica.

Povedali sme, že samostatné štáty podliehajú útokom finančných trhov a rozplynú sa v kotloch megapolov. Ale neoliberalizmus nevedie svoju vojnu len za „zjednotenie“ štátov a regiónov. Jeho stratégia deštrukcie a vyľudnenia na jednej strane a paralelne obnovy reorganizáciou na druhej strane vyvoláva v živote štátov závažné trhliny. To je jeden z paradoxov tejto štvrtej vojny: mala by zrušiť hranice a zjednotiť národy, no ona zväčšuje počet hraníc a privoláva rozpad národov.

Ak ešte niekto pochybuje o tom, že táto globalizácia je svetovou vojnou, nech sa pozrie na konflikty, ktoré viedli k rozpadu ZSSR, Česko-Slovenska a Juhoslávie, ktoré sa stali obeťami kríz, ktoré zmietajú ekonomické základy štátov a rozbíjajú ich súdržnosť.

Tvorba megapolov a rozpad štátov sú dôsledkom ničenia suverénnych štátov. Sú to izolované udalosti? Sú to príznaky budúcej krízy, ktorá ešte len príde? Sú to ojedinelé prípady?

Zrušenie colných hraníc, explózia telekomunikácií, informačné diaľnice, moc finančných trhov, medzinárodné dohody o voľnej výmene – to všetko prispieva k ničeniu suverénnych štátov. Je paradoxné, že globalizácia má za následok rozkúskovaný svet, skladajúci sa z utesnených oddelení, sotva pospájaných ekonomickými mostíkmi. Je to svet rozbitých zrkadiel, odrážajúcich zbytočnú svetovú jednotu neoliberálneho hlavolamu.

Neoliberalizmus nielen že fragmentuje tento svet, ktorý by vraj chcel zjednotiť; on súčasne vytvára politicko-ekonomické centrum, odkiaľ sa táto vojna vedie. Preto je nevyhnutné hovoriť o megapolitike. Megapolitika pohlcuje politiky jednotlivých štátov, viažuc ich na centrum, ktoré má celosvetové záujmy a uznáva len logiku trhu. V jej mene sa rozhoduje o vojnách a pôžičkách, o predaji a kúpe tovarov, o diplomatických uznaniach a obchodných blokádach, o podpore politík a o zákonoch o prisťahovalcoch, o medzinárodných sporoch a o investíciách. Skrátka, o prežívaní celých národov.

Finančné trhy sa nemôžu zaujímať o politické sfarbenie národných vodcov: pre nich platí len uznanie ekonomického programu. Všetkým sa nanucujú finančné kritériá. Vládcovia sveta môžu tolerovať existenciu ľavicovej vlády – s podmienkou, že neuskutoční nijaké opatrenie, ktoré by mohlo poškodiť záujem trhu. Nikdy však neprijmú takú politiku, ktorá by znamenala odklon od platného modelu.

V očiach megapolitiky vedú štátne záležitosti trpaslíci, ktorých povinnosťou je podrobiť sa diktátu finančných obrov. A tak tomu bude naveky – až kým sa trpaslíci nevzbúria.

Takto teda vyzerá obrazec, ktorý má reprezentovať megapolitiku. Nedá sa na ňom nájsť ani stopa po racionalite.

Dielec č. 7

Kapsy odporu

Siedmy obrazec nakreslite ako kapsu.

Začínam s tým, že ťa prosím, aby si si nemýlil naše Povstanie s politickou opozíciou. Opozícia sa nestavia proti vláde a jej najdokonalejšou formou je opozičná politická strana. Naproti tomu Povstanie už podľa definície tohto pojmu nemôže byť (politickou) stranou: nie je tu na to, aby vládlo, ale… aby odporovalo.“ (Tomás Segovia, Alegatorio, Mexico, 1996).

Zdanlivá neomylnosť globalizácie naráža na zaťatú neposlušnosť skutočnosti. Ako vedie neoliberalizmus svoju vojnu, vytvárajú sa po celej zemi skupiny protestujúcich, jadrá rebelujúcich. Impérium finančných barónov s plnými vreckami sa stretá s rebéliou káps odporu. Áno, sú to kapsy. Majú rozličnú veľkosť, farbu aj formu. Len jedno majú spoločné: svoju vôľu odporovať „novému svetovému poriadku“ a urobiť niečo proti zločinu proti ľudskosti, ktoré predstavuje táto štvrtá svetová vojna.

Neoliberalizmus sa pokúša podrobiť si milióny ľudských bytostí a chce sa zbaviť všetkých, čo sú „navyše“. Ale títo „na odhodenie“ určení sa búria. Ženy, deti, starci, mládež, domorodci, ekológovia, homosexuáli, lesbičky, séropozitívni, robotníci a všetci, ktorí prekážajú novému poriadku, sa organizujú a bojujú. Vydedenci „modernosti“ tkajú svoje rezistencie.

Napríklad v Mexiku by vláda chcela vytvoriť veľkú priemyselnú oblasť v rámci Programu celkového rozvoja Tehuantepeckej úžiny. Mali by tu byť flexibilné továrne, rafinéria na spracovanie tretiny mexickej ropy a výroba súvisiacich petrochemických výrobkov. Majú sa vybudovať spojnice pre tranzit medzi oceánmi: transistmické cesty, kanál a železnica. Dva milióny roľníkov by malo prejsť pracovať do tovární. Rovnako sa rozpracúva dlhodobý plán rozvoja aj pre j. v. Mexiko, pre Lakandónsky les: pozemky domorodcov, s bohatou históriou ale aj s uránom a ropou, majú byť dané k dispozícii medzinárodnému kapitálu na speňaženie.

Tieto projekty by zapríčinili rozkúskovanie Mexika: oddelia juhovýchod od ostatného Mexika. Sú pokračovaním protipovstaleckej stratégie, ktorá chce chytiť akoby do klieští antineoliberálne povstanie, zrodené v roku 1994: v strede tejto oblasti žijú domorodí povstalci Zapatistickej armády národného oslobodenia.

V otázke domorodých povstalcov treba vsunúť vložku: zapatisti sú toho názoru, že v Mexiku je obnova a ochrana národnej suverenity súčasťou antiliberálnej revolúcie. Je nezmyslom obžalúvať ich, že chcú rozkúskovať štát.

V skutočnosti spomínajú separatizmus len podnikatelia v štáte Tabasco, ktorý má bohaté zdroje ropy, ako aj niektorí federálni poslanci za oblasť Chiapas a členovia ÚRS. Zapatisti zdôrazňujú význam obrany jednotného suverénneho štátu pred hrozbou globalizácie. Vyhlasujú, že pokusy o rozdrobenie Mexika vychádzajú skôr zo skupiny, ktorá je pri vláde, ako zo spravodlivej požiadavky autonómie pre indiánske národy.

ZANO ani celok národného domorodého hnutia si neželajú odtrhnutie indiánskych národov od Mexika. Chcú, aby boli uznaní ako integrálna súčasť štátu, vyznačujúca sa určitými zvláštnosťami. Ich ideálom je Mexiko v znamení demokracie, slobody a spravodlivosti. Kým ZANO bráni štátnu zvrchovanosť, federálna mexická armáda chráni vládu, ktorá si sama zničila vlastnú materiálnu bázu, keď predala štát cudziemu veľkokapitálu a obchodníkom s drogami.

Proti neoliberalizmu povstávajú ľudia nielen na juhovýchode Mexika. Aj v iných oblastiach Mexika, v Latinskej Amerike, v Spojených štátoch a Kanade, v Európe maastrichtskej dohody, v Afrike, Ázii a Oceánii, všade sa množia kapsy odporu. Každá má svoju vlastnú minulosť, svoje osobitnosti a podobnosti, svoje požiadavky, boje a úspechy. Ak ľudstvo chce prežiť a polepšiť si situáciu, je jeho jediná nádej v týchto kapsách, ktoré robia tí, čo sú zo spoločnosti vylúčení, o ktorých sa nik nestará, ktorí sú „na zahodenie“.

My Zapatisti sme jeden príklad kapsy odporu, ale nepripisujem mu veľkú váhu. Príklady sú tak početné ako odpory a tak rozdielne ako svety tohto sveta. Nakreslite si teda taký príklad, aký sa vám bude páčiť. V tejto záležitosti káps je takisto ako v záležitosti odporov rozdielnosť bohatstvom.

* * *

Keď ste už takto nakreslili, vyfarbili a vystrihli všetkých sedem dielcov, zisťujete, že sa nedajú poskladať. A v tom je vlastne problém: globalizácia by rada pospájala obrazce, ktoré sa k sebe nehodia. Preto – ale aj z iných dôvodov, ktoré nemôžem rozvádzať v tomto texte, je potrebné stavať nový svet. Svet, ktorý bude môcť pospájať mnoho svetov, ktorý pojme všetky svety.

Podpis: Podveliteľ (Subcomandante) Marcos

– – –

Postscriptum o snoch, hniezdiacich v láske

Vedľa mňa odpočíva more. Oddávna má podiel na mojich úzkostiach, neistotách a početných snoch, no teraz spí so mnou túto horúcu noc lesa. Prevaľuje sa v mojich snoch ako lány obilia a zakaždým som úžasne rád, keď ho nachádzam nezmenené: chladné, čerstvé a po mojom boku. Dusnota ma ťahá z postele a dáva mi do ruky pero, aby som privolal starého Antoina, dnes tak ako pred mnohými rokmi…

Požiadal som (vtedy) starého Antoina, aby ma sprevádzal pri prieskume dolného toku rieky. Vzali sme so sebou málo potravy. Hodiny sme sledovali vrtošivé zákruty koryta, až bolo horúčavy veľa a pochytil nás aj hlad. Popoludnie sme strávili prenasledovaním stáda diviakov. Je už skoro noc, keď sme ich dostihli, a tu sa naraz oddelí od stáda jeden ozrutný kanec a napadne nás. V chvíli mi prebehnú mysľou všetky moje vojenské vedomosti: zahadzujem zbraň a driapem sa na najbližší strom. Starý Antoine sa pokojne prizerá útoku a miesto úteku sa stavia za krík. Velikánsky diviak sa zo všetkých síl ženie rovno naňho – a vrúti sa do tŕňového vetvičia kríku. Prv, než sa stačí vymotať, zacieli starý Antoine svoju starú karabínu a jednou ranou sa nám postaral o večeru.

Za svitania, keď som dočistil svoj moderný automat (M-16, kaliber 5,56 s voľbou rýchlosti streľby a reálnym dostrelom 460 metrov, teleskopickou muškou a zásobníkom na 90 striel), píšem svoj cestovný denník. Vynechávam, čo sa prihodilo a zaznamenávam len: „Stretli sme diviakov a A. jedného zastrelil. Výška 350 metrov. Stále neprší.

Kým čakáme, že sa mäso upečie, hovorím starému Antoinovi, že môj diel mäsa sa zíde na oslavu, pripravovanú v tábore. „Sviatky?“ spytuje sa Antoine, rozduchujúc oheň. „Iste,“ odpovedám, „každý mesiac je nejaká príležitosť niečo oslavovať.“ A pokračujem hotovou dizertáciou o historickom kalendári zapatistických osláv. Starý Antoine ma počúva bez slova; predstavujem si, že ho to nezaujíma a ukladám sa spať.

Ponorený do svojich snov vidím starého Antoina, ako berie môj zošit a čosi píše.

Ráno po raňajkách si delíme mäso a rozchádzame sa každý svojou stranou. Vraciam sa do tábora, podávam hlásenie a predkladám zošit, kde je zaznačené, čo sa stalo. „To nie je tvoje písmo,“ poznamenáva ktosi a ukazuje na poslednú stranu. A naozaj, tam po mojom zázname starý Antoine pripísal veľkými písmenami: „Ak nemôžeš mať naraz aj rozum aj silu, vyvoľ si vždy rozum a ponechaj nepriateľovi silu. V mnohých bitkách sila umožňuje dosiahnuť víťazstvo, ale vojna sa vyhráva len vďaka rozumu. Silný nikdy nezíska na základe svojej moci rozum; naproti tomu my budeme vždy môcť získať silu z nášho rozumu.

A pod tým drobným písmom: „Veselé sviatky.

Samozrejme, hlad ma prešiel. No zapatistické oslavy boli naozaj veselé – ako obyčajne.

Podveliteľ Marcos

Prameň: Sous-Commandant Marcos: „La 4e guerre mondiale a commencée“. Le Monde diplomatique, č. 521, august 1997, s. 1.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu