Žiť s kameňmi

Wednesday, 30 December 1998 | Zošity humanistov č. 03

John Berger

Opísali ste, Marcos, sedem častíc puzzlu, ktoré nemôžu nikdy zapadnúť do seba. Každá z nich je taká ťažká ako granit. Tento puzzle je produktom nového svetového poriadku, nanúteného neoliberalizmom. Hovoríte, že štvrtá svetová vojna sa už začala a protivníci, súperiaci o časti trhu, sejú po krajinách rozklad. Koniec nášho storočia sa stal novým vekom temna. Isto-iste.

Šesť častí puzzlu, ktoré ste opísali, predstavuje temnoty. Posledná, siedma, sa týka káps odporu, ktoré sa už vytvorili, alebo ktoré sa práve tvoria: tak ako zapatistické v Chiapas (na juhovýchode Mexika) a iné všelikde vo svete, nie vždy ozbrojené, všetky bojujú vo svojom vlastnom zemepisnom alebo sociálnom prostredí.

Chcel by som povedať čosi o týchto taškách. Moje pozorovania sa môžu zdať nemiestne, ale vy sám hovoríte: „Jeden svet môže obsahovať veľa svetov, aj všetky svety.

Zo všetkých teoretikov revolúcie bol najmenej dogmatický Antonio Gramsci (filozof a marxistický teoretik, 1891 – 1937, zakladateľ Talianskej komunistickej strany). Jeho nedogmatickosť pramenila z akejsi trpezlivosti, ktorá nemala nič spoločného s nevšímavosťou alebo pasívnosťou. Svedectvom súrnosti jeho hlavného diela (Listy z väzenia) je skutočnosť, že ho napísal v žalári, kde ho talianski fašisti držali osem rokov, kým ako štyridsaťšesťročný neumrel.

Pozoroval veľmi zblízka a neraz priam riadil politické boje svojho obdobia, ale nikdy nepustil zo zreteľa pozadie prebiehajúcich drám, ktorých dosah je niekedy nepredpovedateľný. Asi preto sa z neho nestal, ako z mnohých iných revolucionárov, milenarista. Skôr sa oddával nádejam, ako sľubom, a nádeje trvajú dlho. Hovorí: „Ak sa zamyslíme nad otázkou, čo je človek, zistíme, že sa vlastne pýtame, čím sa môže človek stať, či môže zvládnuť svoj osud, či sa môže ‚uskutočniť‘, či si môže určovať svoj život. To značí, že človek, to je proces; presnejšie povedané, sú to dôsledky jeho činov.

Do školy chodil Gramsci od šesť do dvanásť rokov v mestečku Ghilarza v srdci Sardínie. Narodil sa v blízkej dedinke Ales. Ako štvorročný vypadol komusi z náručia na zem; malo to za následok znetvorenie chrbtice, na ktoré trpel celý život. Do svojich dvadsiatich rokov neopustil Sardíniu. Myslím si, že tento ostrov mu dal, lepšie povedané inšpiroval, jeho zvláštny pomer k času.

V hĺbke kraja okolo Ghilarzy, ostatne rovnako ako aj v iných oblastiach tohto ostrova, Marcos, premôže Vás prítomnosť skál. Na prvom mieste a predovšetkým je to krajina skál a, v povetrí nad nimi, vrán. Každá tanka – lúka, pastvina – a každý hájik korkových dubov má aspoň jednu kopu skál, neraz aj viaceré; bolo by ich za poriadny nákladniak. Tieto skaly niekto kedysi pozbieral a nakládol na kopu, aby sa dala zem, suchá a chudobná, aká už je, zorať. Sú tu aj obrovské skaly, z ktorých by najmenšia vážila pol tony. Sú to granity (červené a čierne), schisty, vápence, pieskovce a viaceré vyvreliny, napr. bazalty. Na niektorých tankách sú tie pozbierané veľké skaly skôr podlhovasté ako okrúhle, a preto ich ktosi otesal a poukladal ako zrezané pyramídy.

Nemajú konca ani veku tieto múry zo suchých skál, ktoré ohraničujú tanky, lemujú biele cesty, oddeľujú košiare oviec, alebo, zosypané po storočiach služby, pôsobia ako rumoviská labyrintu. Nájdu sa aj malé ihlany z kameňov nie väčších ako päsť. Na západe sa týči prastaré vápencové pohorie, reťaz hôr. Všade sú dve skaly v priamom dotyku. Tam, na tej neľútostnej zemi, udiera do očú čosi delikátneho: spôsob, ako sa kladie skala na skalu: nevyvrátiteľné svedectvo ľudského počinu, tak odlišného od prírodnej náhody. To preto, aby to pripomínalo, že položiť niekam skalu, či označiť nejaké miesto kamennou mohylou, bolo aktom pomenovania; a bol to pravdepodobne jeden z prvých znakov, ktoré človek používal.

Vedieť znamená mať moc. Ale problém je zložitý aj v inej súvislosti: nestačí poznať súhrn činiteľov, ako existujú v danej chvíli; je dôležité poznať ich rodokmeň, to je priebeh ich vzniku; lebo každý jednotlivec je nielen súhrnom existujúcich vzťahov, ale aj históriou týchto vzťahov, teda výsledkom celej minulosti.

Vzhľadom na jej strategickú polohu v západnej časti Stredozemného mora a pre jej nerastné bohatstvá – olovo, zinok, železo, striebro – vtrhli na Sardíniu a jej pobrežie obsadili počas štyroch tisícročí najprv Feničania a po nich Kartáginci, Gréci, Rimania, Arabi, Pizančania, Španieli, Savojský rod a najnovšie dnešné Taliansko.

Preto sa Sardovia boja mora a nenávidia ho. Každý, kto príde od mora, je zlodej, hovoria. Nie sú národom námorníkov alebo rybárov; sú pastieri. Vždy hľadali útočisko vo svojom neprístupnom skalnatom zázemí, až sa stali tým, čo uchvatitelia nazývali (a ešte nazývajú) „zbojníkmi“. Ostrov nie veľký (meria 250 × 85 km), ale jeho trblietavé horstvá, jeho južné oslepujúce svetlo, jeho bystriny a jeho zvráskavený povrch mu dávajú pri pohľade z výšky vzhľad pevniny. Na tejto pevnine s jej 3,5 miliónmi oviec, a kôz, žije 35 000 pastierov: 100 000 ľudí, ak pripočítame rodinných členov, ktorí pracujú spolu s nimi.

Je to megalitická krajina – nie v predhistorickom zmysle slova – ako každá iná chudobná krajina, ale má svoju históriu, čo aj ju metropoly nepoznajú alebo katalogizujú ako „divú“. Megalitická je v tom zmysle, že jej duša je kameň a jej matkou skala.

Sebastiano Satta (1867 – 1914), národný básnik, napísal: „Keď ranná zora zohrieva tvoj granit, Sardínia,/ rodíš nových synov.“ Tak to bolo, s mnohými premenami, ale s určitou vervou, počas šesť tisícročí. Na flaute pastierov, tej píšťale klasickej mytológie, tu hrajú stále. A roztrúsených po skoro celom ostrove ostáva sedemtisíc nuraghov, veží z holých kameňov, postavených v novšej dobe kamennej ešte pred príchodom Feničanov. Veľa z nich sú viac alebo menej už len zrúcaniny, ale niektoré sú neporušené. Môžu byť až 12 metrov vysoké s vnútorným priemerom 8 metrov a až trojmetrovými múrmi.

Vnútri treba dať očiam čas, Marcos, aby si zvykli na temnotu. Jediný vchod so svojím otesaným architrávom (podlhovastý kameň nad vstupom) je úzky a nízky. Musíte sa skloniť, aby ste vošli. Je tam čerstvo. Keď sa v tej tme rozhliadnete, zistíte, ako sa museli ukladať vrstvy masívnych kameňov jeden na druhý ale visiac smerom do stredu, aby bez malty vytvorili klenbu, takže výsledok je kónický ako úľ zo slamy. Kužeľ však nemôže mať vrchol, lebo múry musia uniesť tú váhu obrovských plochých kameňov, zatvárajúcich strechu. Niektoré nuraghy majú dve poschodia a potom je vnútri schodište. Na rozdiel od pyramíd, od ktorých sú o tisíc rokov staršie, žili v nich ľudia. O ich presnom účele existujú viaceré teórie. Je jasné, že poskytovali ochranu, ba bezpochyby viac ako ochranu, lebo ľudia sú zraniteľní, a to viac ako z jedného dôvodu.

Nuraghy stoja vždy na uzlovom bode krajiny; na mieste, kde by terén mohol mať svoje oko: v bode, odkiaľ sa dá vystriehnuť všetko, všetkými smermi a doďaleka. Pozorovanie sa tak rozprestiera až k susednému nuraghu. Z toho sa dá usudzovať, že veže mali, okrem iných, vojenský účel, a to obranný. Volali ich aj „chrámy slnka“, „veže ticha“ a, u Grékov, „daidaleia“ podľa Daidala, staviteľa labyrintu.

Vnútri postupne oceníte, Marcos, hodnotu ticha. Vonku rastú moruše, malinké a sladučké, a kaktusy, ktorých plody s jadierkami tvrdšími od kameňa pastieri zbierajú a jedia, keď z nich vybrali jadrá. Sú tam živé ploty z černíc, hotové ostnaté drôty, a asfodély ako šable, ktorých rukoväte boli zasadené do chudobnej pôdy… a možno aj kŕdlik piskľavých stehlíkov. Vo vnútri týchto kamenných úľov, postavených pred trójskou vojnou, panuje ticho. Koncentrované ticho, ako paradajková kaša v konzerve.

Naopak ako tu dnu, to ticho, čo panuje vôkol, treba sledovať pre prípad, že by nejaký hluk ohlásil nebezpečenstvo. V tomto koncentrovanom tichu vnímajú naše zmysly ticho ako ochranu. Tak si uvedomíte spoluúčasť kameňov.

Prívlastky ako „anorganický“, „nehybný“, „neživý“ alebo „slepý“, ak sa týkajú kameňov, sú asi len skratky. Nad mestom Galtelli sa týči hora z bledého vápenca, nazývaná Monte Tuttavista, „hora, ktorá vidí všetko“.

Je celkom možné, že sa príslovečná povaha kameňa zmenila, keď sa predhistória stala históriou. Stavby sa stali pravouhlými. Malta umožnila zostrojiť čisté oblúky. Bol vytvorený poriadok, napohľad trvalý, a s ním prišiel pojem šťastia. Staviteľské umenie predstavuje tento pojem vo všetkých štýloch, ale pre väčšinu ľudí sa sľubované šťastie nedostavilo, takže sa začali ozývať príslovečné výčitky: kameň sa stal protikladom chleba, lebo sa nedal jesť; hovorilo sa, že je „bez srdca“, lebo bol hluchý.

Predtým, keď poriadok bol neistý a len skrýša sľubovala ochranu – v čase nuraghov – kamene sa držali za druhov.

Kamene dávajú iný cit pre čas; taký, v ktorom minulosť, dávna minulosť planéty, znamená podporu, slabú ale masívnu podporu prejavom vzdoru ľudí, akoby žily kovu v skalách ústili do ich krvných žíl.

Postaviť stojmo nejakú skalu je symbolickým prejavom uznania: skala sa stane prítomnosťou a rozhovor sa začína. Neďaleko od mesta Macomer stojí šesť skál, hrubo vytesaných do lomeného oblúku. Tri z nich majú vo výške ramien vymodelované prsníky, čo vzbudzuje dojem, že boli vytvorené ako hniezda lastovičiek. Počin rezby je minimálny. Nemuselo to byť pre nedostatok prostriedkov: možno to tak niekto chcel. Za oných čias postavený kameň nepredstavoval prítomnosť: bol ňou. Týchto šesť skál je z vulkanickej horniny, ktorá je pórovitá.

Preto aj za horúceho slnka dosahujú len telesnú teplotu, nie viac. „Keď ranná zora zohrieva tvoj granit, Sardínia, máš rodiť nových synov.“ Ešte staršie ako nuraghy sú „domus de jamas“, diery vyhĺbené do špičiek skál a určené, hovorí sa, mŕtvym.

Aj táto miestnosť je z granitu. Musíte podliezť, Marcos, aby ste vošli a vnútri si môžete sadnúť, ale nie sa postaviť. Rozmery sú 2 × 3 metre. Na stene visí opustené osie hniezdo. Ticho je tu menej koncentrované ako v nuraghu a je tu viac svetla, lebo sa neponárate tak ďaleko; kapsa je bližšia podšívke kabáta.

Tu sa dá nahmatať vek miesta, vytvoreného človekom. Nie preto, že počítate – …stredná neolitická doba…, chalkolitická doba… –, ale pre vzťah medzi skalou, v ktorej sa nachádzate, a ľudským hmatom.

Povrch granitu chceli mať veľmi hladký. Nijaká drsnosť, ani hrbolček neostal. Nástroje boli pravdepodobne zo sopečného skla, obsidiánu. Priestor má telesnosť – podobá sa na telesný orgán (skoro ako kapsa kengury). Tento dojem zvyšujú ostatky ľahkých škvŕn po červenom a žltom okre tam, kde plochy boli pôvodne zafarbené. Nepravidelnosti reliéfu zapríčiňujú možno variácie skladby skaly.

Ležíte v tomto úkryte, Marcos, a cítite trochu sladkastý pach, skoro vanilkový, pochádzajúci od jednej rastliny tam vonku a spoznávate v týchto nepravidelnostiach prvé habkania po forme stĺpa, obrysoch pilastra alebo krivke kupoly – po pojme šťastia.

V úzadí miestnosti – dá sa poznať, že telá sa ukladali ležať v tomto smere, či už živé alebo mŕtve – je skala preliačená a vydutá, a ľudská ruka vysekala na jej povrchu súbežné jarky mušle sv. Jakuba.

Pri vchode, ktorý nie je vyšší ako pre malého psa, bol výstupok, akoby veľký záhyb v prirodzenej záclone skaly a ľudská ruka ho stenčila a zarovnala, takže sa prispôsobil tvaru stĺpu, ale nie zúplna. Všetky domus de jamas sú obrátené na východ. Zvnútra cez vchod môžete pozorovať vychádzajúce slnce.

V jednom liste z väzenia, napísanom r. 1931, Gramsci rozpráva svojim dvom synom historku; svojim synom Juliovi a Deliovi (to je ten mladší, narodil sa počas jeho žalárovania a otec ho nikdy nevidel):

Jeden malý chlapec raz zaspal s pohárom mlieka na zemi pri svojej posteli. No príde myška, vypije mlieko, chlapec sa prebudí a keď nájde svoj pohár prázdny, plače. Tu sa myška vyberie za kozou a pýta od nej trochu mlieka. Koza však nemá mlieka, lebo nedostáva trávu. Myška ide za lúkou, no lúka nemá trávu, lebo je suchota. Myška ide k studni, no studňa nemá vody, lebo ju treba opraviť. Ide myška k murárovi, ale ten nemá potrebné kamene. Tak sa myška vyberie k hore, ale hora nechce nič ani len počuť, lebo je to už len kostra, ktorá stratila všetky svoje stromy. (V minulom storočí bola Sardínia divo deforestovaná, aby dodala drevo na pražce pre kontinentálne Taliansko.) Daj mi svoje kamene, hovorí myška hore, za to ti chlapček, až vyrastie, vysadí na úbočiach gaštany a borovice. (Antonio Gramsci, Texty, Éditions sociales, Paris, 1975, s.132.) Hora ihneď súhlasila a dala svoje kamene. Vďaka tomu mal chlapec nakoniec toľko mlieka, že sa s ním mohol umývať! A za roky, keď sa stal mužom, sadil stromy, erózia sa zastavila a zem sa stala úrodnou.

P. S. V mestečku Ghilarza je malé múzeum Gramsci neďaleko školy, do ktorej kedysi Gramsci chodil. Sú tam fotografie, ukážky jeho kníh a niekoľko listov. V jednej vitríne sú dva dookrúhla vybrúsené kamene, veľké ako grapefruity. Chlapček Antonio ich používal každé ráno ako činky a cvičil s nimi, aby posilnil svoje ramená a pokúsil sa napraviť chybu svojej chrbtice.

John Berger (*1926) je anglický spisovateľ, literárny kritik a maliar.

Prameň: John Berger: „Vivre avec les pierres“ (Žiť s kameňmi), Le Monde diplomatique, č. 524, november 1997, s. 23.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu