Čo je zlé na relativizme

Friday, 1 January 1999 | Zošity humanistov č. 04

Lewis Vaughn

Prečo sa najradikálnejšia doktrína postmodernistov utopila?

Na rozsiahlom osobitnom poli postmodernistickej myšlienky je niekoľko hlbokých jám. Do jednej z nich popadalo pár akademikov, rad newageistov (novovekárov) a celá generácia študentov. Filozofi ju volajú relativizmom. V najradikálnejšej forme je to doktrína, že pravda závisí - nie na stave vecí, ale len na tom, čo niekto verí; alebo na tom, čo verí niečia kultúra, resp. spoločnosť; alebo na akejsi zvláštnej „konceptuálnej schéme“. Inými slovami, pravda je relatívna.

Nuž a, môže sa niekto spýtať, čo je na tom zlé? Kto sa opováži tvrdiť, že tento druh relativizmu nemá pravdu, ak berieme do úvahy pluralizmus perspektív vo svete, veľký počet možných hľadísk alebo fakt existujúcich sporov? Kto sa môže pozrieť do rozbitého zrkadla a povedať, že existuje čosi ako objektívna pravda? Že by svet bol rovnaký? Tí, čo popadali do jamy, kričia unisono: Nechajte nás predsa oslobodiť sa od strašidla objektívnej pravdy!

Ťažkosť je v tom, že tento radikálny relativizmus (ktorý budem odteraz volať jednoducho relativizmom) je na tom zle. Filozoficky sa nedá udržať pri živote. Zarážajúce je, že málokedy počujeme, aké má problémy, a to napriek tomu, že sa dá celkom ľahko dokázať, že mu chýbajú základy.

Pri tom môže ísť o veľa. Relativistický názor má dôsledky napríklad v morálnosti. Podľa sociálneho relativizmu je pravda to, čo označí za pravdu spoločnosť. Ak sa nejaká spoločnosť dohodne, že niečo je pravda, potom je to pravda. To značí, že ak v priebehu 2. svetovej vojny nemecký ľud súhlasil s nacistami, že Židov treba vykynožiť, potom bol holokaust ospravedlnený. Nacisti robili len to, čo spoločnosť odobrila. A ak nejaká spoločnosť označí nejaký čin za správny, je správny - aj keď nejaká iná spoločnosť s tým nesúhlasí. Súhlasiť so sociálnym relativizmom znamená zavrhnúť pojem všeobecných ľudských práv. Preto niet sa čo čudovať, že najhlasnejšími zástancami sociálneho relativizmu boli a sú najväčší porušovatelia ľudských práv.

Relativizmus môže hlboko narušiť pohľad na skutočnosť. Je tu napríklad vzťah relativizmu k pseudovede. Ak sa niekto hlási k nejakej forme relativizmu, neexistuje preňho niečo ako pseudoveda v normálnom zmysle slova. My ostatní si pod pseudovedou predstavujeme niečo ako vieru alebo dôveru v niečo, čo sa vydáva za objektívnu pravdu, alebo snaží ňou byť, ale to sa mu zásadne nedarí. No relativista povie, že niečo ako byť objektívne korektný neexistuje, lebo neexistuje ani objektívna pravda. Takže neexistuje ani pseudoveda - je len rad názorov, ktoré sa zdajú byť rovnako pravdivé. Relativista musí za pravdivý považovať každý názor - aj taký, ktorý puntičkárski objektivisti označujú za pseudovedecký - ak mu vážne verí nejaký jednotlivec alebo nejaká spoločnosť, resp. ak ho odôvodňujú nejakou koncepčnou schémou.

Keďže som puntičkársky objektivista, myslím si, že pseudoveda existuje. Dokonca uznávam, že na to netreba relativizmus. Ľudia môžu mať pseudovedecké názory aj bez toho, že by boli relativisti. Vidno však, že relativizmus veľmi uľahčuje osvojiť si pseudovedecké presvedčenie, a to tým, že vo všeobecnosti uznáva, že každá seriózne pociťovaná viera vedie k pravde. Či takáto viera má potrebný vzťah k reálnej skutočnosti, na tom majú pochabý záujem len tí, ktorých ťaží fantázia objektívnej pravdy. Ťažko povedať, nakoľko prispel relativizmus k rozmachu pseudovedy. Mnohí hovoria, že ohromne.

Pre relativistu, ktorý si myslí, že pravda je relatívna podľa názoru každého jednotlivca, je hračkou získať pravé presvedčenie. Ak úprimne uverí, že Zem je stará 6000 rokov, potom Zem má 6000 rokov. Nemusí sa ani chvíľu zamestnávať problémom, že druhí s tým nesúhlasia a možno majú dôvody pre svoju nedôveru. Nemusí ho trápiť možnosť, že v skutočnosti svet nie je taký, ako si ho predstavuje. Má preverovať svoju vieru? Čo má preverovať? Predsa úprimne verí, že Zem má tento nízky vek. A tak je to. Prípad je uzavretý.

Kde je tu problém? Pozrime sa na jednotlivé druhy relativizmu.

Subjektivizmus

Subjektivistov názor na pravdu je, že pravda je relatívna vzhľadom na jednotlivca. Pravda je subjektívna, lebo ide o to, čo niekto verí; nie je objektívna, lebo nezáleží na tom, aká je skutočnosť. Ak veríte, že niečo je tak a tak, potom je to tak. Subjektivista povie tak, ako mnohí novovekári: Toto je moja pravda, a to je vaša pravda.

Tento názor však má mnohé čudesné dôsledky, ktoré ho robia vrcholne nevierohodným. Po prvé, keby náš výrok bol pravdivý len preto, že mu veríme, boli by sme neomylní. Nebolo by možné, aby sme sa mýlili. Samotná viera by bola zárukou pravdy. Nikdy by sme sa nepomýlili, kde sme zaparkovali auto. Nikdy by sme sa nepomýlili v matematike pri vyplňovaní daňového priznania.

Po druhé, keby sme si každý sám robili svoju pravdu, nezhoda s druhými by stratila význam. S druhými nesúhlasíme len vtedy, keď si myslíme, že sa mýlia. Ale podľa subjektivizmu sa nemýli nikto. Každý má pravdu, nikto nemá nepravdu. Pri nesúhlase o niečom je správne, aby jeden presviedčal druhého, že sa mýli. Subjektivizmus znamená, že by to bolo bezpredmetné.

Keďže po tretie subjektivizmus zastáva názor, že každá viera je rovnako pravdivá, sám sa zvláštnym spôsobom vyvracia. Ak je subjektivizmus pravdivý len preto, že sa mu verí, potom aj viera, že je klamný, je rovnako pravdivá, ak sa mu neverí. Filozof Harvey Siegel to zhrnul takto:

„Ak sa názory na pravdu subjektivizmu nezhodujú, musí (jeden) subjektivista uznať za pravdu názor (druhého) subjektivistu, že (jeho vlastná) doktrína je falošná. Takže aj keď je niečo pravda, tak do tých čias, kým niekto zastáva názor, že je to klam, je to klam.“

Podľa toho všetkého sa zdá, že pravdu nerobí pravdou naša osobná viera.

 Sociálny relativizmus

Ako sme si už povedali, názor, že pravdu nerobí jednotlivec, ale jeho spoločnosť, nazývame sociálnym relativizmom. Potom je pravda relatívna nie vzhľadom na vieru jednotlivca, ale na presvedčenie spoločnosti. A niečo môže byť správne pre Američanov, nesprávne pre Vietnamcov. Pravda pre voľnomyšlienkarov, klam pre scientológov.

Problém spočíva v tom, že sociálny relativizmus tiež padá do osídiel neomylnosti. Podľa neho jednotlivci nie sú neomylní, ale spoločnosť je neomylná. Ľudia sa môžu mýliť vo svojom názore na to, čomu verí spoločnosť, ale presvedčenie celej spoločnosti nemôže byť chybné. Ak vaša spoločnosť považuje niečo za pravdu, je to pravda. Ale tento pojem spoločenskej neomylnosti nie je o nič viac plauzibilný ako bola myšlienka neomylnosti jednotlivca. Je hádam pravda, že nijaká spoločnosť nikdy v ničom nekonala nesprávne? Napr. v otázke príčin chorôb, počtu planét v slnečnom systéme, pálenia čarodejníc alebo zotročovania iných rás?

Sociálna neomylnosť má aj iné záhadné vetvenia. Zdalo by sa, že je možné, že nebudeme súhlasiť s našou spoločnosťou, a predsa mať pravdu. No podľa sociálneho relativizmu sa toto nemôže stať nikdy: spoločnosť je neomylná a my nemôžeme nesúhlasiť s ňou a mať pravdu. Ak spoločnosť povie, že niečo je pravda a vy s ňou nebudete súhlasiť, vtedy je váš názor klamný. Podľa toho ani sociálni reformátori v nijakej spoločnosti nemajú nikdy pravdu. Dokonca aj sociálni reformátori, ktorí by chceli presvedčiť svoju objektivistickú spoločnosť, aby sa obrátila na sociálny relativizmus - aj tí by sa beznádejne mýlili.

Sociálny relativizmus je teda tiež len natoľko urovnávačom sporov v presvedčeniach, ako bol subjektivizmus. Ak pravdu určuje príslušná spoločnosť, potom je pravda jednej spoločnosti práve tak dobrá ako pravda ktorejkoľvek inej spoločnosti, aj keď je to niekedy pravý opak. To je veľmi nepravdepodobné.

Z toho všetkého by vyplývalo, že nikto nemá právo kritizovať inú spoločnosť. Ak nejaká spoločnosť robí to, čo podvažuje za správne, je to správne. Sociálny relativista je nútený uznať, že každý masaker, každá etnická čistka a každý holokaust v minulosti boli ospravedlnené – ak príslušná spoločnosť verila, že koná správne. Kde chcete nabrať oprávnenie kritizovať spoločnosť za to, že koná správne?

Potom je tu ešte aj takáto ťažkosť: V čom sa jednotlivci nezhodujú, keď sa nezhodujú? Sociálny relativizmus naznačuje a znamená, že ak sa jednotlivci nezhodnú o pravde nejakého tvrdenia, spočíva jadro nezhody v tom, čomu verí spoločnosť. Nakoniec je pravdou len to, čomu verí spoločnosť, nech je to čokoľvek. Teda ak sme členmi tej istej spoločnosti a uvažujeme o tom, či nejaký preparát vylieči rakovinu alebo pacienta zabije, v podstate ide len o to, čo si o tom myslí spoločnosť. A ak chceme rozriešiť spor o kométach alebo asteroidoch, treba sa len obrátiť na Gallupov ústav verejnej mienky, aby urobil prieskum. Ak chceme raz navždy odpovedať na otázku, či existuje boh, či je pomoc pri samovražde morálna alebo či máte muchu v polievke, treba sa jednoducho spýtať každého alebo kohokoľvek, čo si myslí.

Nie je samozrejmé, že tak sa to nedá robiť?

Ale pripusťme, že pravdu určuje spoločnosť. Dá sa potom ľahko určiť, čo je pravda? Nie naozaj. Problém je v tom, že každý z nás je príslušníkom nielen jednej spoločnosti, ale mnohých, a že je prakticky nemožné určiť, ktorá je naša „pravá“ spoločnosť. Každý z nás je komplikovaná zmes početných spoločností – rasových, politických, náboženských, zemepisných a iných. Ak spoločnosť určuje pravdu, ktorá spoločnosť to robí?

Koncepčný relativizmus

Niektorí relativisti hovoria, že pravda je relatívna nie vzhľadom k jednotlivcovi alebo spoločnosti, ale vzhľadom ku koncepčnej schéme. Koncepčná schéma je súprava koncepcií na klasifikáciu vecí a pojmov do významových skupín. Títo relativisti hovoria, že naše koncepčné schémy nám nielen umožňujú „vidieť“ veci osobitným spôsobom, ale aj tvoria náš svet. Rozličné koncepčné schémy vytvárajú rozličné svety. Svet exituje viacerými spôsobmi.

Podľa koncepčného relativizmu sa niekedy môžeme pomýliť pri klasifikovaní niečoho do niektorej koncepčnej schémy, nie sme teda neomylní. Ak sa niekto pomýli, jeho omyl je zapríčinený, aspoň čiastočne, nejakým inputom zo sveta. Ale aj keď sa informácie o svete zakladajú na pravde, nie je svet jediným zdrojom pravdy. Aj koncepčné schémy ako také určujú pravdu, resp. pravdy. Ako matrica pre liaty kov určujú aj schémy, ako sa bude svet javiť, aký pre nás bude. To je už tak napriek tomu, že svet má určité vlastnosti, ktoré koncepčné schémy nemôžu zmeniť; aj kov má vlastnosti, ktoré matrica nezmení. Pravda je relatívna vzhľadom na koncepčné schémy, pretože koncepčné schémy robia svet takým, akým je.

Podstatným znakom koncepčných schém je, že ten istý názor môže byť pravdivý v jednej koncepčnej schéme a klamný v druhej - čo je logicky nemožné. Ten istý názor nemôže byť naraz aj pravdivý aj falošný. Ak majú dva názory rozličnú hodnotu pravdivosti, potom sú to dva rozličné názory.

Na tento problém sa možno pozrieť aj z inej strany. Podľa koncepčného relativizmu tvoria koncepčné schémy rozličné svety a jazyk každej schémy je typický pre každý takto stvorený svet. Jazyky dvoch koncepčných schém nemusia mať spoločný rovnaký význam, veď hovoria o rozličných svetoch. A preklad nie je možný. Nikdy nemožno vysloviť vetu, ktorá by mala ten istý význam v obidvoch koncepčných schémach - možno menej pravdivý v jednej a celkom falošný v druhej.

Z uvedeného vyplýva, že pre komunikáciu a preklad je potrebný spoločný svet. Ak však naozaj žijeme v rozličných svetoch, ako môžeme navzájom komunikovať - čo aj si namýšľame, že môžeme? Ako môžeme preložiť svoj jazyk do inej reči - čo aj si namýšľame, že môžeme? Filozof Roger Trigg k tomu poznamenáva:

„Výsledok názoru, že „svet“ alebo „skutočnosť“ nemožno vnímať ako nezávislé od koncepčných schém je, že niet dôvodu predpokladať, že by to, čo vidia príslušníci rozličných komunít ako ich svety, si bolo nejako podobné. Nanešťastie je však tento predpoklad nevyhnutne potrebný, ak sa má umožniť preklad alebo porovnanie jazykov rozličných spoločností. Bez toho by sa situácia podobala situácii, do ktorej sa pri stretnutí dostanú obyvatelia dvoch planét, svojou podstatou úplne odlišných, a budú sa chcieť dohovoriť. Tak málo vecí bude predmetom spoločných skúseností (ak vôbec nejaké budú), že ich jazyky nebudú mať nič spoločné.“

Koncepčný relativizmus nemá zmysel. Svet - a pravdu - nevyrába koncepčný relativizmus.

Posledný víchor

Všetky uvedené problémy relativizmu sú však nič proti tomuto: Sám sa vyvracia. Vyvracia sa vo všetkých svojich formách, lebo jeho pravdivosť by mala za následok jeho falošnosť. Relativista povie: „Každá pravda je relatívna.“ Ak je toto konštatovanie objektívne pravdivé, vyvracia sa relativista sám: lebo potom je toto konštatovanie príkladom objektívnej pravdy (a nie každá pravda je relatívna …). Ak nie je objektívne pravdivé, prečo by sme sa ním mali zaoberať?

Aby obišiel tento problém, povie relativista, že jeho konštatovanie „Každá pravda je relatívna“ nie je objektívna, ale len relatívna pravda, t.j. pravda vzhľadom k nemu, jeho spoločnosti alebo jeho koncepčnej schéme. Ale práve toto nás stavia do situácie, keď relativista myslí, že jeho relativizmus je pravdivý. Tým však neprináša nijaké objektívne dôkazy na prijatie svojho názoru. Neprináša ich, lebo sám neverí, že by existovalo niečo ako objektívny relativizmus. Ak však aj my máme prevziať relativistovu predstavu o pravde a vymeniť ju za naše normálne predstavy, musí nám predložiť niečo lepšie, ako že sa sám vyvracia a nič nedokazuje.

Relativista musí čeliť tejto situácii: Ak povie, že jeho teória je objektívne pravdivá, vyvracia sa sám, lebo pripúšťa, že existuje objektívna pravda. Ak povie, že je len relatívne pravdivá, vyvracia sa sám, lebo neprináša dôkazy. Dilema je neriešiteľná. Brániť relativizmus objektivisticky znamená vzdať sa ho; brániť ho relativisticky znamená nebrániť ho vôbec.

Ako výsledok týchto úvah možno uzatvárať, že pravda nie je relatívna vzhľadom na jednotlivca, spoločnosť alebo koncepčné schémy. Viera je často relatívna vzhľadom na tieto veci, ale to nijako nevedie k záveru, že aj pravda je od nich závislá. Iste existuje niečo ako objektívna pravda. Dá sa poznať skutočnosť, aký je svet. To je fakt, ktorý hnevá tých, čo si myslia, že ich prianie robí svet takým, aký je. Prax čestného hľadania sa tým stáva možno ťažšou - ale aj vďačnejšou.

Poznámky

1. Harvey Siegel, Relativism Refuted (Vyvrátenie relativizmu), Dordrecht, Holandsko: D. Riedel Publ., 1987, s.5).

2. Roger Trigg, Reason and Commitment (Rozum a záväzky – London: Cambridge University Press, 1973).

Prameň: Lewis Vaughn: „What‘s Wrong With Relativism – Why postmodernism‘s most radical doctrine is dead in the water.“ (Čo je zlé na relativizme? Prečo sa najradikálnejšia dokrína postmodernizmu utopila?), New Zealand Humanist, č. 139, september 1998.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu