Prečo nemáme nechať postmodernizmus na pokoji?

Friday, 8 January 1999 | Zošity humanistov č. 04

Jean Bricmont

Málo je takých hlasných kritikov intelektuálnych názorov postmodernistov ako sú Jean Bricmont a Alan Sokal. V roku 1996 šokoval akademickú obec Sokal, profesor fyziky na Newyorskej univerzite, keď predložil čelnému severoamerickému časopisu kultúrnych štúdií, Social Text, paródiou na postmodernistické názory v prírodných vedách. Paródia bola plná nezmyslov, podávaných ako hlboké pravdy - a predsa ju prijali ako seriózny článok a uverejnili v čísle jaro/leto 1996. Už v májovom čísle časopisu Lingua Franca (Úprimná reč) Sokal odhalil podfuk a vyvolal tým početné komentáre a rozsiahlu diskusiu medzi odborníkmi a vedcami na celom svete. Bricmont je profesor fyziky na univerzite v Leuven v Belgicku. Aj on kritizuje to, čo spolu so Sokalom považujú za excesy postmodernistického prejavu - najmä zneužívanie a nesprávne chápanie vedy nevedcami.

Vo svojej knihe Intelectual Impostures (Intelektuálne hochštaplerstvo; pod názvom Fashionable Nonsense (Módne nezmysly) vyjde v nakladateľstve Picador Press v USA) uverejňujú Sokal a Bricmont početné citácie postmodernistických autorov, ktoré dokazujú „lajdácke myslenie“, vedecké neznalosti a pôsobivú ale nezmyselnú prózu. Väčšina citovaných materiálov znie presne tak ako Sokalove ironické imitácie. Vo svojej paródii v Social Text Sokal napr. píše:

 „Číslo pí, Euklidova veta a Newtonova príťažlivosť (g) sa kedysi považovali za konštanty s univerzálnou platnosťou; dnes ich chápeme v ich neobíditeľnom historizme a domnelý pozorovateľ osudovo stratí orientáciu, keď stratí spojenie s každým epistemickým vzťahom k nejakému bodu v čase a priestore, ktorý sa už nedá definovať len geometricky.“

Že univerzálne konštanty už nie sú univerzálne? Ak má byť toto symbolom postmodernistického vedeckého myslenia, nemožno sa čudovať, ak dvaja vynikajúci vedci nahlas povedali, že dosť je dosť.

V tomto článku Bricmont odpovedá na najčastejšie výčitky na adresu svojej a Sokalovej kritiky postmodernistov a vysvetľuje, ako sa bránia.

* * *

Najveselšie úseky dnes všeobecne známej paródie v Social Text nepochádzajú z pera autora, ale napísali ich rozliční americkí a francúzski intelektuáli; v článku sa citujú ich absurdné a nezmyselné tvrdenia o fyzike a matematike. Vybrali sme ich z oveľa rozsiahlejšej zbierky, vytvorenej Alanom Sokalom a rozhodli sme sa uverejniť ich v našej knihe Intelectual Impostures /Fashionable Nonsense); pridali sme komentáre, v ktorých vysvetľujeme, prečo sú nezmyselné.

Sme presvedčení, že sme odokryli extrémnu formu intelektuálneho zneužívania - poukazujeme totiž na vzdelaných ľudí, ktorí sa pokúšajú urobiť dojem na nevedecké poslucháčstvo nezrozumiteľným vedeckým žargónom, ktorému ani sami nemôžu dobre rozumieť. Vzali sme si za cieľ ukázať, že v určitom slova zmysle „cisár je nahý“ a že generácie študentov, ktoré sa museli ťažko boriť, aby pochopili tieto pochybné texty, majú právo na podozrenie, že vlastne nadarmo strácajú čas.

Zhruba sme zistili dva druhy zneužívania:

1. Vnášanie („import“) konceptov z exaktných vied do psychoanalýzy, semiotiky a sociológie bez akéhokoľvek konceptuálneho odôvodnenia.

2. Vystatovanie sa vzdelanosťou, citácie významných mien a prázdnu hru so slovami.

Príklady týchto problémov v relevantnej literatúre sú nespočetné a veľa z nich uvádzame v našej knihe. Na tomto mieste by som chcel v krátkosti odpovedať na niektoré z námietok, ktoré sa niekedy ozvali proti našej kritike a vysvetliť, prečo považujeme kritiku za dôležitú.

Odpovede na námietky proti našej kritike

Námietka: Vaša kritika je irelevantná, okrajová.

Odpoveď: Naše citácie postmodernistických statí sú často krátke, a preto sa môže zdať, že sú okrajové. Ale v našej knihe sme zhromaždili aj dlhé citácie a tieto jasne dokazujú, že v tých textoch nejde len o izolované omyly. Okrem toho tam pridávame aj sekundárne citácie, ktoré dokazujú, že postmodernistickí spisovatelia schvaľujú, amplifikujú a rozširujú svoje mylné názory. Napr. o Lacanových názoroch na matematiku diskutujú Granon-Lafont, Leupin, Nasio a Vaperau.

Pravda je, že títo ľudia sa nezaoberajú hlavne matematikou a fyzikou. Sme však presvedčení, že náš kriticizmus má ľuďom „otvárať oči“. Bertrand Russell, napríklad, hovorí, že bol vychovaný v hegeliánskej tradícii. No keď čítal, čo napísal Hegel o diferenciálnom a integrálnom počte, považoval to za „popletené nezmysly“ a urobilo ho to kritickým aj voči iným myšlienkam Hegela. Ak sú autori, ktorých citujeme, ozaj seriózni a hlbokí myslitelia, prečo sú takí nedbalí, keď píšu o vede? To, čo hovoria v našich citátoch, sa dá porovnať s presnými citáciami serióznych autorov a posúdiť - nie sú to vždy typické výroky Lancana, Deleuzea alebo Hegela.

Námietka: Nepochopili ste podstatu veci.

Odpoveď: Hovoria nám, že ľudské vzťahy sú komplikovanejšie, ako ich vidia prírodovedci. A že „naši“ (citovaní) autori odhaľujú hlboké pravdy, ktoré nie je ľahké vyjadriť jednoduchými slovami. No keď používajú vedeckú terminológiu, dávajú slovám iný význam, než ako je bežné, a my im potom nerozumieme.

Naša odpoveď je, že toto je veľmi za vlasy pritiahnuté a bizarné. Čo pomôže autorovi vysvetľovať svojmu (zvyčajnému) čitateľovi hlbokú pravdu, ak používa výrazy, ktorým väčšina čitateľov nerozumie (a ktorým veľmi často nerozumejú ani sami autori)?

Čo sa týka tých hlbokých právd, nechápeme ich. Na to sa nám povie, že naše intelektuálne schopnosti sú obmedzené. Keďže aj prírodné vedy vraj používajú mnohé špecifické technické výrazy, prečo by mala byť filozofia alebo spoločenské vedy prístupná takým laickým čitateľom, ako sme my? Na to odpovedáme, že aj v prírodných vedách sa dá väčšina výsledkov vysvetliť aj neodborníkom viac alebo menej pochopiteľným spôsobom. Napr. aj keď nemáme biologické vzdelanie, vieme pri čítaní dobre popularizujúcich kníh pochopiť situáciu v tejto odbornej oblasti. Okrem toho, ak sa chceme naučiť viac, je k tomu jednoduchá cesta. Nič analogického sme nikdy nenašli v súvislosti s nezrozumiteľnými úvahami, povedzme, Lancana alebo Deleuzea. Okrem toho mnohé výroky, ktoré sú zrozumiteľné, sú alebo popletené alebo banálne. Výsledkom je, že o existencii spomínaných hlbokých právd pochybujeme.

To isté povedal raz Kant, čo aj v inej súvislosti: „Človek nevie, či sa má viac smiať šarlatánovi, ktorý šíri túto hmlovinu, alebo jeho poslucháčom, ktorí si naivne myslia, že len preto nevedia pochopiť majstrovstvo jeho reči, lebo sa na nich rúti táto masa nových právd.“ (Kant, Critique of Judgment, Kritika úsudku, časť 47).

Námietka: Veď sú to len metafory alebo analógie.

Odpoveď: Iste je to pravda pre niektoré texty. Ale prečo robiť také analógie? Analógie sú užitočné medzi dvoma rozličnými odbormi poznania. Ale musia slúžiť nejakému účelu, t.j. prenosu informácií; nová koncepcia sa vysvetľuje na podklade analógie s nejakým starším alebo známejším. V postmodernistických spisoch sa však robia analógie s koncepciami (z matematiky alebo fyziky), ktoré nie sú bežné ani pre čitateľa (neodborníka), ani pre autora. A keďže sa analógie robia medzi teóriami nejasnými, napr. lakanovskou psychoanalýzou, a teóriami všeobecne prijatými, dá sa z toho uzatvárať, že ich úlohou je legitimizovať slabšie teórie.

Námietka: To všetko je poézia.

Odpoveď: Nemáme nijaké námietky proti používaniu vedeckej terminológie umelcami, aj keď sa pri tom význam slov mierne pokrúti. Ide nám o ľudí, ktorí sa podujali pracovať na teóriách. Ich texty vyvolali tisíce komentárov, konali sa semináre, písali sa doktorské práce. To sa nedá ospravedlniť dovolávaním sa básnickej voľnosti.

Prečo do toho vŕtať?

Mnohí vedci si myslia, že púšťať sa do postmodernistov je strata času. Z hľadiska prírodných vied iste. Uznávame, že naši postmodernistickí autori by neboli hodní diskusie, keby neboli takí známi. Myslíme si, že v našom kritickom podujatí je viacero úsekov, ktoré budú rozliční ľudia rozlične posudzovať.

Po prvé, aj v spoločenských aj prírodných vedách existujú zákony „systematického myslenia“ a „intelektuálna dôslednosť“. Je pravda, že „prírode“ rozumieme lepšie ako „človeku“, ale to neznamená, že o tom druhom „nevieme nič“. Poukazmi na podvodné diela dúfame povzbudiť ľudí, odvádzajúcich poctivú prácu, ktorí však nie vždy majú také meno ako naši pochybní autori. Nášho podujatia by sa mali zúčastniť aj iní vedci, lebo priznávame, že nami používaná úroveň matematiky a fyziky odpovedá len znalostiam dobrého stredoškoláka a tu sú potrebné určité špecializované vedomosti.

Považujeme za užitočné pozrieť sa na tieto veci aj v historickej perspektíve a tu je dobré vedieť, čo napísal pred 50 rokmi Bertrand Russell:

„Jeden zo zlých dôsledkov antiintelektuálnej filozofie napr. takého Bergsona je, že sa jej darí pri omyloch a blúdeniach intelektu. Vedie k uprednostneniu falošného uvažovania pred dobrým, k vyhlasovaniu momentálnych ťažkostí za neprekonateľné a k považovaniu každého omylu za dôkaz bankrotu rozumu a triumf intuície. V Bergsonovom diele je veľa odvolaní sa na matematiku a vedu; nepozorný čitateľ môže získať dojem, že sa tým zvyšuje filozofická sila celku. Ak ide spomedzi vied o biológiu a fyziológiu, necítim sa kompetentný kritizovať Bergsonove interpretácie. Ale keď ide o matematiku, je zrejmé, že Bergson dal úmyselne prednosť tradičným omylom pred modernými názormi, ktoré medzi matematikmi prevládajú už vyše osemdesiat rokov. Takto išiel iba v šľapajach väčšiny filozofov. V osemnástom a začiatkom devätnásteho storočia bol už síce infinitezimálny počet ako metóda dobre vypracovaný, ale čo do svojich základov bol spojený s mnohými omylmi a nejasnosťami. Hegel a jeho nasledovníci sa zamerali len na tieto omyly a na ich základe posilňovali svoje tvrdenie, že celá matematika je plná protirečení. Hegeliánsky výklad tejto problematiky sa medzi filozofmi všeobecne rozšíril a udržal sa tam ešte dlho potom, ako matematici zaplnili všetky medzery a odstránili nejasnosti. A dokým bude hlavnou úlohou filozofov dokázať, že trpezlivosťou a podrobným uvažovaním sa nič nenaučíme, ale že sa máme koriť predsudkom nevedomca v mene „rozumu“, ak sme hegeliánci, alebo „intuície“, ak sme bergsonovci, do tých čias budú filozofi dbať, aby sa nerozhlásilo, čo urobili matematici, aby sa odstránili omyly, z ktorých Hegel toľko profitoval.“

Zneužitie vedy „filozofmi“ teda nie je nič nové; stále znovu a znovu to dokazujú tí, čo neprijímajú názor, že „intelekt vyšiel na psí tridsiatok a triumfuje intuícia“.

Tento druh podvádzania má aj ďalší zhubný účinok na všeobecnú kultúru: ak sa o vede dá povedať hocičo, prečo by sa mala brať vážne? Epistemický a kultúrny relativizmus na jednej strane a lajdácke myslenie na druhej strane sa navzájom podporujú. Máme obavy, že skepticizmus a nepriateľstvo voči vede a rozumu, ak sa im nepostavia hrádze, podvedú nakoniec ku kultúrnej pohrome. Čistý skepticizmus dlho nevydrží; náboženský fundamentalizmus a iné formy hlbokého iracionalizmu nastúpia na jeho miesto. Steven Weinberg to vidí takto:

„Už som povedal, že našu civilizáciu silne ovplyvnil objav, že prírode vládnu neosobné sily. Ako príklad by som rád uviedol pripomienku Hugha Trevora-Ropera, že jeden z prvých dôsledkov tohto objavu bolo pohasnutie nadšenia pre pálenie čarodejníc. Musíme stále potvrdzovať a posilňovať víziu rozumom pochopiteľného sveta, ak sa máme ochrániť pred iracionálnymi tendenciami, ktoré ešte stále sužujú ľudstvo.“

Nakoniec má tento problém aj politické zafarbenie, hoci sme toho názoru, že diskutovaná problematika má takú šírku, že mnohí s nami súhlasia, aj keď majú iné politické názory ako my. V Spojených štátoch zaznievajú „postmodernistické“ hlasy väčšinou z radov akademickej ľavice. Nijako nemáme v úmysle napádať ľavicu, práve naopak. Ako už  Sokal povedal:

„V priebehu posledných dvoch storočí sa ľavica zväčša stavala na stranu vedy a proti tmárstvu; verili sme, že racionálne myslenie a nebojácna analýza objektívnej skutočnosti (prírodnej aj sociálnej) sú trefné prostriedky proti mystifikácii zo strany silných - nehovoriac o tom, že sú to vytúžené ciele ľudstva a neodcudziteľné ľudské právo. No v posledných desaťročiach veľký počet „progresívnych“ a „ľavičiarskych“ akademických humanistov a sociálnych pracovníkov (aj keď zďaleka nie všetci prírodovedci, a to bez ohľadu na ich politické názory) sa obrátil chrbtom k tomuto dedičstvu Osvietenstva a pod vplyvom importov z Francúzska, napr. dekonštrukcie, ako aj doma vyrobených doktrín, napr. epistemológie z feministického hľadiska, prijíma za svoju túto alebo onú verziu epistemického relativizmu.“

A ďalej:

„Jedným z mojich cieľov je prispieť čo aj málom k dialógu na ľavici medzi humanistami a prírodovedcami - sú to „dve kultúry“, ktoré sú dnes napriek optimistickým vyjadreniam (zväčša tými druhými) vo svojej mentalite oveľa ďalej od seba, ako boli kedykoľvek v priebehu uplynulých päťdesiat rokov.

Ako literárny druh, ktorým som sa podobral satirizovať - na mojom zozname sú tisíce príkladov - aj môj (žartovný) článok je zmiešaninou právd, poloprávd, štvrťprávd, klamstiev, nesúvislostí a syntakticky správnych viet, ktoré však nedávajú nijaký zmysel. (Dosť zlé je, že tých posledných je málo: tvrdo som sa pokúšal zohnať ich, ale zistil som, že okrem zriedkavých zábleskov inšpirácie, nemám v tom zručnosť.) Používal som aj iné stratégie, ktoré sú tu celkom bežné (hoci niekedy nevhodné): odvolávať sa na autoritu miesto logiky; špekulatívne teórie, vydávané za platné vedecké poznatky; násilné až absurdné analógie; výrečnosť, ktorá znie dobre, ale ktorej význam je nejasný; a konfúziu medzi technickým a každodenným významom anglických výrazov. Všetky práce, citované v mojom článku, sú skutočné, všetky citácie sú doslovne presné; nič som nevymyslel.

Ale prečo som to robil? Priznávam sa, že som neochvejný starý ľavičiar, ktorý nikdy nepochopil, ako by sa dalo predpokladať, že by dekonštruktivizmus mohol pomôcť pracujúcej triede. A som suchopárny starý vedátor, ktorý naivne verí, že existuje vonkajší svet, že existuje objektívna pravda o svete a že je mojou úlohou časť z nej vyniesť na povrch. Keby veda bola len dojednávaním sociálnych konvencií o tom, na čom sa dohodneme, že je to „pravda“, prečo by som si tým mal lámať hlavu a venovať tomu značnú časť svojho aj tak príliš krátkeho života? Nemám v úmysle stať sa vysvetľovačom kvantovej teórie.

Mojím cieľom nie je ani brániť vedu proti barbarským hordám literárnej kritiky (Napriek vám to my dobre prežijeme!). Môj cieľ je vyslovene politický: bojovať proti dnes módnemu postmodernizmu, postštrukturalizmu, sociálnemu konštruktivizmu - zhruba proti každej náklonnosti k subjektivizmu - ktorá sa neznáša, podľa mojej mienky, s hodnotami a budúcnosťou ľavice.“

Aj Alan Ryan to dobre povedal:

„Pre menšiny, ktoré sú v úzkych, je skoro samovraždou vrhnúť sa do náručia Michelovi Foucaultovi alebo čo len Jacquesovi Derridovi. Menšiny vždy hlásali názor, že moc možno podmínovať pravdou… Ak čítate Foucaulta, ktorý hovorí, že pravda je len dôsledkom moci, môžete ísť… Napriek tomu je na amerických literárnych, historických a sociologických ústavoch a katedrách veľký počet ľudí, vydávajúcich sa za ľavičiarov, ktorí si poplietli radikálne pochybenosti o objektívnosti s politickým radikalizmom a sú v kaši.“

Nakoniec si prečítajme Stanislava Andreského:

„Keďže autorita vzbudzuje bázeň, zmätky a absurdnosti podporujú konzervatívne tendencie v spoločnosti. Po prvé, pretože jasné a logické myslenie vedie k hromadeniu vedomostí (ako o tom najlepšie svedčí pokrok v prírodných vedách), čo skôr alebo neskôr podminováva tradičný poriadok. Popletené myslenie, naopak, nevedie nikam; aj keby trvalo nekonečnosť, nebude mať na svet nijaký účinok.“

Na záver zacitujem Noama Chomského, ktorý sa vydáva za „dieťa Osvietenstva“ a vo svojej profesionálnej aj politickej činnosti si zachoval vysokú úroveň intelektuálnej dôslednosti:

„Mnohí intelektuáli sa aktívne zúčastňujú na živej kultúre pracujúcej triedy. Niektorí sa snažia pozdvihnúť charakter kultúrnych inštitúcií spoluprácou na programoch výchovy robotníkov alebo písaním bestsellerov o matematike, iných vedách a iných predmetoch všeobecného záujmu pre široké publikum. Je zarážajúce, že niektorí ich ľavicoví kolegovia sa dnes snažia zbaviť pracujúcu triedu týchto nástrojov emancipácie a oznamujú nám, že „program Osvietenstva“ je mŕtvy, že sa musíme zrieknuť „ilúzií“ vedy a racionality - to je predsa zvesť, ktorá poteší srdce mocného a bude rád, že bude môcť používať tieto nástroje pre svoje vlastné ciele.“

Bibliografia

Jeanne Granon-Lafont, Topologie Lacanienne et Clinique Analytique (Paris: Point Hors Ligne, 1990).

Alexandre Leupin, „Introduction: Voids and Knots in Knowledge and Truth.“ In Lacan and the Human Sciences, edited by A. Leupin (Lincoln, Neb.: University of Nebraska Press, 1991), pp. 1-23.

Bertrand Russell, „My mental Development.“ V The Philosophy of Bertrand Russell, edited by Paul Arthur Schilpp. Library of Living Philosophers (New York: Tudor, 1951).

Bertrand Russell, History of Western Philosophy (London: Routledge 1991). Prvý raz uverejnené r. 1946.

Steven Weinberg, „Sokal‘s Hoax“. New York Review of Books, 43:13, 1996, s.62.

Alan D. Sokal, „A Physicist Experiments with Cultural Studies.“ Lingua Franca, 6:4, 1996, s.62

Alan D. Sokal, „Transgressing the Boundaries: An Afterword“ (poslané do Social Text a odmietnuté), uverejnené v Dissent, jeseň 1996, s.93.

Alan Ryan, 1992. Princeton Diary. London Review of Books, 26:21.

Stanislav Andreski, Social Science as Sorcery (London: André Deutsch, 1972).

Noam Chomsky, Year 501: The Conquest Continues (Boston: South End Press, 1993).

Prameň: Jean Bricmont: „Why We Won’t Leave Postmodernism Alone. Exposing the Emperors New Clothes.“ (Prečo nemáme nechať postmodernizmus na pokoji. Výstavka nových cisárových šiat), Free Inquiry, 18/4, s. 23-26, 1998.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu