Boháči, terra incognita štatistík

Tuesday, 3 August 1999 | Zošity humanistov č. 09

Alain BihrRoland Pfefferkorn

Diskrétnosť veľkej buržoázie

Nijaký štatistický prieskum nezachytí verne obyvateľstvo na dolnom a hornom konci sociálnej hierarchie. Celkom chudobných preto, lebo nie sú členmi normálnych domácností: nemajú pevnú adresu, nežijú v rámci rodiny, ale v útulkoch, chudobincoch, azyloch, väzeniach. A o najbohatších sa nezaujímajú ani vedci ani štatistici a tak im zaisťujú anonymitu, v tôni ktorej sa im dobre žije…

V pravidelných úradných štatistikách o nerovnostiach životnej úrovne býva len veľmi málo údajov o najbohatších občanoch. Okrem iných výhod má bohatstvo aj tú výhodu, že ako sa zdá, nezaujíma špecialistov sociálnych vied (1). Má to mocné dôvody. Prvý spočíva v povahe bohatstva v súčasnej spoločnosti. Abstraktné bohatstvo, ktoré spočíva v hromadení vlastníckych listín o kapitáli, je v skutočnosti anonymné, lebo sa ľahko ukryje za bankovým tajomstvom, vo zväzkoch cenných papierov a v bankových trezoroch, čo všetko je najnovšie najčastejšie umiestnené v cudzine.

Okrem toho vystatovanie sa bohatstvom dnes už nesymbolizuje vzťahy vládnutia v spoločnosti. Občas sa ukazuje nové bohatstvo (čerství zbohatlíci radi ukazujú, čo majú), no spravidla sa tým väčšmi zatajuje, čím je väčšie, zaistenejšie a staré: vysoká buržoázia poodhaľuje svoj šarm len diskrétne.

Bohatí sa radi skrývajú pred pohľadmi menej zámožných, aby unikli ich kritike slovami alebo činmi. A keďže bohatstvo je v súčasnej spoločnosti nositeľom moci, majú dosť možností, aby sa zachovala anonymita, ba aj aby sa odvrátili prípadné nediskrétne a nevítané pohľady (2). Tým, ktorých úlohou je odkryť závoj zahaľujúci fungovanie spoločnosti, by uvedené dôvody nemali zabrániť položiť takéto otázky: Čo dnes znamená byť bohatým? Koľko je dnes bohatých? (Pre autorov vo Francúzsku, ale bolo by zaujímavé vedieť to aj u nás). Kto to je?

Tak ako chudoba, aj bohatstvo je mnohorozmerná a relatívna skutočnosť. Všetci vieme, že tu nejde len o veľké príjmy; ani chudoba sa neredukuje na (veľmi) nízke príjmy, ba ani nijaké príjmy ju neznamenajú. No hoci bohatstvo neznačí len „zarábať veľa peňazí“, spravidla to tam začína … a tým sa to udržuje v chode. Bohatstvo je relatívna skutočnosť, ešte relatívnejšia ako chudoba. Lebo ak existuje absolútna chudoba (nemať nič, úplný nedostatok akýchkoľvek zdrojov), neexistuje absolútne bohatstvo; vždy je možné mať ešte viac, ako niekto má.

Preto je veľmi dôležité vedieť, kde je prah bohatstva; je to ešte dôležitejšie ako prah chudoby. Aj definovať sa to dá ešte ťažšie. V prvom rade preto, lebo o najvyšších príjmoch existujú len útržkovité informácie. A či už tieto pochádzajú z prameňov daňových úradov alebo z údajov pri rozličných prieskumoch, zo zásady podceňujú určité kategórie príjmov: práve tie finančné príjmy, na ktorých sa zakladajú vysoké zárobky. Posledný prieskum francúzskeho Úradu pre štatistiku a ekonomické štúdie (Insee) o rodinných rozpočtoch, uskutočnený v rokoch 1994-1995, zachytil len 36 % príjmov zo zdedených majetkov a len 20 % príjmov z nehnuteľného majetku a jemu na roveň postavených hodnôt (3). To má za následok, že ak sú príjmy najchudobnejších známe niekedy do posledného franku, neistota o príjmoch najbohatších ľudí môže skrývať desiatky, ba aj stovky miliónov !

Príjmy, ale aj zdedený majetok

Ak však niet iných údajov, musí sa pracovať s týmito. Za bohatú možno napríklad považovať rodinu, nachádzajúcu sa v horných 10% príjmov na osobu, resp. spotrebiteľa. Keďže za chudobnú sa považuje rodina, ktorá má príjem menší ako polovina priemerného príjmu na osobu, resp. spotrebiteľa, možno za bohatú vyhlásiť aj rodinu, v ktorej pripadá na osobu dvojnásobok priemerného príjmu. V prvom prípade bol prah bohatstva 160 000 FF na rok a na osobu; v druhom prípade to bolo asi 180 000 FF; ak mala rodina dve deti, znamenalo to približne 40 000 FF mesačne; v tejto situácii sa nachádzalo asi 8 % rodín. Uvedené kritériá trpia ani nie tak na slabiny svojej definície, ako skôr na dve ďalšie nevýhody (4).

V prvom rade neberú do úvahy rozptyl, ktorý rastie úmerne s rastom príjmov: do tej istej kategórie sa dostávajú úrovne príjmov, ktoré nemajú nič spoločné. Ak dvojdetná rodina s mesačným príjmom 40 000 FF si môže naozaj veľmi dobre žiť, nenachádza sa ani zďaleka v takej situácii ako rodina riaditeľa veľkého medzinárodného koncernu alebo známej filmovej alebo športovej hviezdy, ktorých príjmy môžu byť aj stokrát vyššie. Monique Charlot-Pinaonová to formuluje takto: „Bohatstvo má oveľa rozdielnejšie úrovne príjmov ako chudoba“ (6). Problém by sa v podstate nevyriešil ani vtedy, keby sa úroveň prahu bohatstva zvýšila na štvor- alebo päťnásobok priemerného príjmu.

Po druhé, uvedené definície neberú do úvahy ďalší dôležitý rozdiel medzi bohatstvom a chudobou, ktorý okrem toho spôsobuje, že bohatstvo nie je jednoduchým symetrickým obrazom chudoby. Pri bohatstve sprostredkuje vzťah medzi úrovňou príjmov a ostatnými rozmermi tohto fenoménu faktor, ktorý vôbec neexistuje pri chudobe: je to existencia väčšieho alebo menšieho majetku. Vo svojom ekonomickom význame sa bohatstvo nedá definovať len na základe finančných pohybov; treba zohľadniť aj movitý a nemovitý majetok.

Byť bohatý teda znamená mať značené príjmy a súčasne veľký majetok. Medzi týmito dvoma aspektmi je ostatne úzka súvislosť: príjmy (z práce) podporujú rast majetku a výnosy z majetku zvyšujú tok príjmov. Zásadná solidarita týchto dvoch znakov bohatstva v ich ekonomickom význame nás vedie k návrhu definovať ako bohatú tú rodinu, ktorej už príjmy z majetku umožňujú dobre žiť, povedzme mať priemerný príjem na osobu. Je to rodina, ktorej všetci členovia môžu žiť ako dôchodcovia bez pracovného pomeru a s priemernou životnou úrovňou, t.j. môžu pokračovať v šetrení a hromadení.

Pretože ak je zdrojom každého bohatstva spoločenská práca, aj majetok má dnes schopnosť, spoločensky legitimovanú vlastníckymi právami, zmocniť sa takej veľkej časti produktov práce, že sám nemusí pracovať. To je zmysel našej definície bohatstva. Podľa Insee bol v rokoch 1993-1996 priemerný výnos majetku 2,9 %; ak sa berie do úvahy inflácia, bolo to nominálne priemerne 4,7 % (7). Za takýchto okolností zabezpečil v roku 1995 majetok 2,9 miliónov FF pred zdanením dvojici manželov priemerný príjem; ak mali dve deti, musel byť ten majetok 4,6 milióna FF, aby mali tú istú životnú úroveň.

Žiaľ, údaje, ktoré máme k dispozícii či už z daňových úradov alebo z prieskumov, nedovoľujú nám určiť ani koľko rodín bolo bohatých podľa týchto kritérií, ani kto to bol. Dá sa však predpokladať, že tieto rodiny sa sústreďujú do kategórií, ktoré majú najväčšie výnosné majetky, a to sú slobodné povolania, predovšetkým vedúci riaditelia podnikov. V roku 1992 mali najlepšie platení nezávislí hospodárski kapitáni priemerný finančný príjem 4,1 milióna FF (8) ! Dosť na zaistenie väčšine z nich viac ako priemernej životnej úrovne.

Pretože definícia prahu bohatstva zdôrazňuje puto medzi príjmami a majetkom, treba sa o majetku zmieniť pár slovami; oprieme sa o jedinú štúdiu o veľkých majetkoch, ktorú dosiaľ o tejto téme uverejnila Insee. Rozoberajú sa v nej údaje, získané v roku 1992 v rámci prieskumu Finančné aktíva. Keďže priznané sumy boli spravidla úmyselne znižované, museli byť korigované podľa zvyklostí štátneho rozpočtového účtovníctva (9).

Za veľké bohatstvá sa považujú majetky hornej stotiny rozloženia majetkov, teda majetky 220 000 rodín, ktoré vlastnili v r. 1992 po viac ako 9 miliónov FF; to je desaťkrát viac ako priemerný majetok, resp. dvadsaťkrát viac ako stredný majetok. Aj keď sa táto populácia nekryje na vlas s tými, čo prihlásili daň z majetku, veľmi sa im približuje svojimi charakteristickými vlastnosťami a to dovoľuje ich porovnanie. Veľké bohatstvá majú niekoľko špecifických rysov.

Na prvom mieste je to ich veľká rozdielnosť a koncentrácia. Pomer medzi „najmenším“ a najväčším z týchto veľkých bohatstiev je 1 : 16 000 (10) ! Ak berieme do úvahy všetkých 174 000 priznaní k dani z majetku v roku 1996, horná štvrtina rodín vlastní viac ako polovicu (53 %) celého prihláseného majetku; a horná stotina (to je 1 % rodín, prihlasujúcich stámiliónové majetky) má z neho v rukách 13 %. Inakšie povedané, rozdelenie bohatstva nie je menej nerovnaké v hornej stotine rozdelenia bohatstva ako v ostatných 99 %. Natoľko je pravda, že nerovnosť nemá hraníc !

Na druhom mieste sa veľké bohatstvá líšia od seba svojím pôvodom. Bežné majetky vznikajú na základe úspor z príjmov, plynúcich jednotlivým členom rodiny z ich zamestnaneckej činnosti. No niet nádeje, že by sa takýmto spôsobom dalo získať veľké bohatstvo. Dvojica manželov vo vedúcom postavení, ktorí začali svoju profesionálnu životnú dráhu v päťdesiatych rokoch, zarábajúcich každý dvojnásobok priemeru vo svojej kategórii a podrobujúcich sa priam askéze, šetriac počas štyridsať rokov 20 % svojich príjmov, ktoré investovali do akcií, mala by v roku 1992 súhrnný majetok len o málo viac ako 7 miliónov FF. Nijako by to nestačilo na vstupenku do klubu happy few (zopár šťastlivcov) hornej stotiny.

Tým väčšmi to platí pre kategórie, ktorých profesionálne príjmy sú nižšie ako u vedúcich pracovníkov, teda pre ohromnú väčšinu aktívnej populácie. Veľké majetky majú iný prameň ako trpezlivé alebo húževnaté šetrenie zárobku. V pravom rade je to dedičstvo. V roku 1992 prihlásilo dedenie majetku 29 % domácností, ktoré nepatrili do skupiny veľmi bohatých; dvakrát toľko (61 %) ich bolo v hornej stotine. Dá sa to povedať aj tak, že ak má mať niekto veľké bohatstvo, musí mať najčastejšie už bohatých rodičov. Prístupné pramene nám však neprezradia podrobnosti. Prevody majetkov dedením ostávajú najmenej známym aspektom veľkých bohatstiev.

Ich druhým zdrojom je to, čo Insee skromne nazýva „podnikateľský úspech“. 61 % domácností s veľkým bohatstvom má na čele nezávislého podnikateľa, niekedy bývalého; ostatné domácnosti ho majú len v 16 % prípadov. Bolo zaujímavé vedieť, koľkí z tých veľmi bohatých sú aktívnymi vedúcimi podniku. Asi by sa ukázalo, že veľký majetok sa zakladá menej na príjmoch z vlastnej práce, ako na príjmoch z práce druhých; skrátka na vykorisťovaní.

Stopy týchto dvoch zdrojov veľkých bohatstiev sa zrkadlia v ich skladbe, a to je ich tretia charakteristika. Kým vlastný dom a hlavné sídlo predstavuje priemerne 42 % bežného majetku, predstavuje to len malú časť (14 %) veľkých bohatstiev. Tieto sa skladajú v podstate (55 %) z finančných aktív. Stať sa majetným znamená pre normálnych ľudí v prvom rade stať sa majiteľom vlastného bytu, resp. domu. Pre vlastníkov veľkých bohatstiev je predmetom hry hromadenia majetku niečo celkom iné: ide im o získanie vlastníckych práv na spoločenské bohatstvo, v podstate na plody práce druhých.

Táto tendencia sa postupne zvýrazňuje na každej priečke rebríčka bohatstva. Kým u platcov dane z majetku v roku 1996 predstavovali príjmy z majetku v prvej desatine len tretinu celkových príjmov, v najvyššej desatine činili štyri pätiny. Z toho jasne vyplýva, že prevažná časť týchto ľudí boli bohatí v tom zmysle, ako sme definovali veľké bohatstvo: ich samotné príjmy z majetku im zaisťovali životnú úroveň rovnú strednej životnej úrovni. To platilo pre prevažnú väčšinu a tí ostatní na tom boli ešte lepšie. Tak, napríklad, keby bola pani Liliane Bettencourtová investovala v roku 1992 len jednu miliardu dolárov (= 5,4 miliardy FF) na finančných trhoch, bolo by jej to vynieslo pri priemernom úroku 3,14 % okolo 11 miliónov FF - celkom bez práce (11). Asi toľko, čo vtedy zarobilo za celý rok 3000 zamestnancov s minimálnou mzdou za 169 hodín práce v mesiaci.

Poznámky

1. Michel Pinaon a Monique Charlot-Pinaonová, Dans les beaux quarties (V pekných štvrtiach), Seuil 1989; Grandes fortunes. Dynasties familiales et formes de richesse en France (Veľké bohatstvá: Rodové dynastie a formy bohatstva vo Francúzsku), Payot 1996.

2. Michael Pinaon a Monique Charlot-Pinaonová, Voyage en grande bourgeoisie. Journal d‘études. (Cesta do veľkej buržoázie. Študijný denník), PUF 1997.

3. Insee, „Revenus et patrimoine des ménages. Edition 1996.“ (Príjmy a majetky domácností. Vydanie 1996) v Syntheses, č.5, 1996.

4. Zohľadňuje sa aj vek členov domácnosti.

5. Louis Morin, „Qui est riche en France?“ (Kto je bohatý vo Francúzsku?) v Alternatives économiques č. 153, nov. 1997. Stredný príjem je ten, ktorí delí obyvateľstvo na dve skupiny s rovnakým počtom osôb.

6. Citované podľa L. Morina, pozri 5.

7. Insee, „Revenus et patrimoine des ménages. Édition 1997.“ Syntheses, č.11, 1997.

8. Économie et statistique, č.296-297, 1996.

9. „Les ménages fortunés et la gestion de leur patrimoine“ (Bohaté domácnosti a ich správa majetku), Syntheses, č.11, 1997.

10. V roku 1992 odhadoval americký časopis Fortune najväčší majetok Francúzska, majetok pani Liliane Bettencourtovej, dedičky podniku L‘Oréal, na 14,5 miliárd FF. Toto číslo udávajú aj L. Arrondel, C. Grange a A. Laferrérová: „La route de la fortune“ (Cesta bohatstva), Alternatives économiques, 1995. V októbri 1998 kladie Le nouvel économiste (č.113) pani Bettencourtovú stále do čela francúzskych profesionálnych boháčov a odhaduje jej majetok na 65,3 miliardy FF. Štyri a pol krát toľko, ako pred šiestimi rokmi.

11. Luc Arrondel a i., cit. práca „La route de la fortune“.

* * *

Prameň: Alain Bihr, Roland Pfefferkorn, „Les riches, terra incognita des statistiques“, Le Monde diplomatique, č. 542, máj 1999, s. 15.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu