Vážený pán teológ

Monday, 1 November 1999 | Zošity humanistov č. 11

Dan Barker

Paródia listu Pána Boha kňazovi

Vážený pán teológ,

mám niekoľko otázok a myslím si, že Vy by ste mohli byť tou správnou osobou, ktorej by som ich mohol položiť. Niekedy mi to pripadá nudné sedieť tu v nebi a nemať v blízkosti nikoho, s kým by som sa mohol porozprávať.

Myslím poriadne sa porozprávať, nie tak ako s mojimi pokornými anjelmi, ktorí nemajú vlastnú vôľu. Keďže Ja som stvoril každú myšlienku v ich hlavách, nepovzbudzuje ma to veľmi na besedy s nimi.

Samozrejme by som sa mohol rozprávať so svojím synom Ježišom a s treťou osobou Našej Svätej Trojice, ale pretože všetci traja sme jedno a to isté, niet ničoho, čo by sme sa mohli jeden od druhého dozvedieť. V Božej hlave niet pohotových replík. Každý z nás vie všetko, čo vie ten druhý. Nemôžeme spolu hrať ani šachy! Ježiš ma niekedy volá „Otec“, čo mi robí dobre, ale pretože sme rovnako starí a máme rovnakú moc, neznamená to veľa.

Ste vzdelaný. Podrobne ste študovali filozofiu a svetové náboženstvá a získali ste tituly, ktoré Vás oprávňujú diskutovať s niekým ako som Ja. Mohol by som si síce porozprávať s hocikým, aj s tými nevzdelanými veriacimi, ktorí zapĺňajú kostoly a lichotia mi nekonečnými petíciami, ale veď Vy viete, ako to je: niekedy túžime po výmene názorov s rešpektovaným kolegom. Čítali ste učené diela a napísali ste toho veľa - dokonca hrubé knihy o mne, takže ma poznáte lepšie ako bárskto iný.

Možno Vás prekvapuje, že Vám idem klásť otázky. Nie nejaké rečnícke otázky ako pri duchovných cvičeniach, ale ozaj závažné otázky - na môj dušu! Nech Vás to nešokuje, veď som Vás napokon stvoril na svoj obraz. Vašu túžbu pátrať po podstate vecí som do Vašich myslí zasadil Ja. Dávať otázky je užitočné - aj to pochádza odo mňa. Raz už ktosi povedal, že by sa vždy malo všetko dokázať - a čo je dobré uchovať.

Moja prvá otázka znie:

ODKIAĽ SOM SEM PRIŠIEL ?

Sedím si tu v nebi, obzerám sa a vidím, že okrem mňa a vecí, čo som stvoril, tu nikto iný nie je - žiadna bytosť, čo by so mnou súperila. Ani hore nado mnou nevidím nič, čo by ma bolo mohlo stvoriť, iba ak sa to so mnou hrá na schovávačku. V každom prípade, pokiaľ viem - a Ja údajne viem všetko - niet tu nikoho iného okrem mňa v troch osobách a všetkých mojich stvorení. Hovoríte, že Ja som vždy existoval; že Ja som sám seba nestvoril, pretože keby som to bol urobil, bol by som väčší ako som.

Tak teda odkiaľ som sa tu vzal?

Poznám Váš názor, pokiaľ ide o Vašu existenciu. Spozorovali ste, že príroda a najmä ľudská myseľ sú usporiadané veľmi zložito. Z toho usudzujete, že tu musí byť niekto, čo to tak naplánoval. Tvrdíte, že ľudia musia mať nejakého stvoriteľa a Ja Vám v tom nebudem odporovať.

Ale ako je to so mnou? Viem rovnako ako Vy, že moja myseľ je komplexná a zložitá. Samozrejme je oveľa zložitejšia ako Vaša, inak by som predsa nemohol stvoriť Vašu myseľ. Aj moja osobnosť javí znaky organizácie a účelnosti. Niekedy som sám prekvapený, aký som múdry. Ak si myslíte, že Vaša existencia je dôkazom činnosti plánovača, čo si myslíte o mojej existencii? Či nie som skvelý? Či nefungujem správne? Moja myseľ nie je náhodná kopa nesúvislých myšlienok, ale má všetky znaky toho, čo vo Vašom prípade nazývate dôkazom premysleného plánu pri stvorení človeka. Ak z toho vyvodzujete, že to mohol urobiť iba cieľavedomý plánovač, prečo si to nemám myslieť aj Ja o sebe? Ak ste Vy potrebovali pre svoj vznik plánovača, prečo by som ho nepotreboval Ja?

Mohli by ste povedať, že takáto otázka je rúhanie, no pre mňa taký hriech neexistuje. Ja sa smiem pýtať na všetko, čo sa mi zachce a myslím si, že táto moja otázka je celkom oprávnená. Ak však raz vravíte, že všetko vyžaduje plánovača a hneď na to pridáte, že plánovač nie je potrebný na všetko (na mňa ho vraj netreba), či si neprotirečíte? Nie je to argumentácia v začarovanom kruhu? Nechcem sa hádať o Vašich argumentoch; len sa čudujem, prečo pre Vás je správne odvolávať sa na plánovača, kým pre mňa to nie je správne.

Ak hovoríte, že Ja sa nemusím pýtať, odkiaľ pochádzam, pretože som dokonalý a vševediaci, zatiaľ čo ľudia sú omylní, potom vôbec nepotrebujete argument plánovača. Vyslovili ste predpoklad, že existujem, a Ja Vám v tom nebudem odvrávať. Je to však usudzovanie v začarovanom kruhu; Vám môže pomôcť utešovať sa, ale mne to nepomôže dozvedieť sa, kde je môj pôvod.

Hovoríte, že existujem od večnosti a naveky. Nemal by som proti tomu námietky, keby som vedel, čo to znamená. Neviem si predstaviť svoju večnú existenciu, pretože na tak dávno dozadu sa nepamätám. Trvalo by mi večnosť rozpamätať sa naspäť až na začiatok večnosti. A neostal by mi čas robiť niečo iné; takže nemôžem tvrdiť, že existujem od večnosti. No aj keby to bola pravda, prečo si myslíte, že večné je cennejšie ako dočasné? Dlhá kázeň je cennejšia ako krátka? Čo vlastne znamená cennejší? Sú tuční ľudia cennejší než chudí, alebo starší cennejší než mladí? Vzali ste si do hlavy, že je akosi dôležité, že som vždy existoval. Nejdem Vám to vyvracať, ale majte na pamäti, že moja otázka sa netýkala trvania mojej existencie, ale odkiaľ pochádzam, teda môjho miestneho pôvodu. Nemyslím si, že problém je vyriešený výrokom, že som večný. Chcem vedieť, odkiaľ pochádzam.

Viem si predstaviť iba jedinú odpoveď a budem Vám povďačný, ak k tomu zaujmete stanovisko. Viem, že existujem. Viem, že som nemohol stvoriť seba samého. Viem aj, že neexistuje nijaký vyšší Boh, ktorý by ma bol mohol stvoriť. Ak ho nenachádzam nad sebou, možno by som ho mohol hľadať niekde dolu pod sebou. Hádam je to trochu špekulatívne, no sledujte moje myšlienky - možno ste ma stvorili Vy!

Nebuďte šokovaný, že Vám chcem zalichotiť. Keďže v mojej bytosti je dôkaz účelného diela plánovača a keďže nevidím nikde nijaký prameň, odkiaľ by takýto plán mohol pochádzať, som nútený hľadať plánovača alebo plánovačov v samotnej prírode. Vy ste súčasťou prírody. Ste inteligentný - aspoň tak hovoria Vaši čitatelia. Prečo by som nemal nájsť odpoveď na moju otázku práve u Vás? Pomôžte mi nájsť východisko.

Samozrejme, ak ste ma vytvorili Vy, potom som Ja nemohol stvoriť Vás. Príčina, prečo si myslím, že som Vás stvoril, spočíva v tom, že Vy ste ma na to naviedli, že Ja som vás stvoril. Často ste povedali, že Stvoriteľ môže vložiť myšlienky do myslí svojich tvorov. Nie je však potom možné, že to Vy ste vložili myšlienky do mojej mysli? A tak tu teraz obaja stojíme, čudujeme sa a pýtame sa, odkiaľ vlastne pochádzame?

Niektorí z vás povedali, že odpoveď na toto všetko je záhada, ktorej iba Boh rozumie. Teda ďakujem pekne. Na jednej strane používate logiku, aby ste sa pokúsili dokázať moju existenciu, avšak len čo vás logika privedie do slepej uličky, hneď ju hádžete cez palubu a dovolávate sa „viery“ a „záhad“. Tieto slová môžu byť užitočné ako náhrada za fakty alebo pravdu pre Vás, ale pre mňa neznamenajú nič. Môžete predstierať, že táto „záhada“ znamená niečo hrozne dôležité; pre mňa to znamená iba toľko, že to neviete.

Niektorí z vás hovoria, že som neprišiel odnikiaľ, že jednoducho existujem. No počul som vás aj povedať, že nič nemôže vzniknúť z ničoho. Nemôže byť pravda jedno aj druhé. Buď existujem, alebo neexistujem. Čo by mohlo byť príčinou toho, že existujem, resp. že neexistujem? Ak Ja nepotrebujem k svojej existencii žiadnu príčinu, prečo by ste ju potrebovali vy? Keďže nie som vôbec spokojný s odpoveďou, že je to záhada, som nútený prijať jediné vysvetlenie, ktoré dáva aký-taký zmysel: vy ste stvorili mňa.

Je to taká strašná myšlienka? Viem, že si potajomky uvedomujete, že ľudia si stvorili veľa bohov: Dia, Thora, Merkúra, Elvisa. Uznávate, že také božstvá majú svoj pôvod v ľudskej túžbe, potrebe alebo strachu. Ak sa požehnaná viera tých mnohých miliárd jednotlivcov môže chápať ako výplod určitej civilizácie, prečo neplatí to isté aj pre vás? Peržania stvorili Mitru, Židia stvorili Jehovu a vy ste stvorili mňa. Ak sa mýlim, opravte ma.

Moja druhá otázka znie:

NAČO JE TO VŠETKO ?

Možno som stvoril sám seba samého, možno ma stvoril nejaký iný Boh, možno ste ma stvorili vy - nateraz to nechajme tak. Konštatujme: Teraz som tu. No načo som tu? Mnohí z vás hľadajú vo mne zmysel svojho života a sám som naozaj často povedal, že zmysel vášho života je oslavovať a tešiť ma. Ústami prorokov:

Hoden si, Pane a Bože náš
prijať slávu, česť a moc,
lebo ty si stvoril všetky veci:
z tvojej vôle boli a sú stvorené.“
Zjavenie 4:11

Ak je vaším cieľom tešiť mňa, čo je mojím cieľom? Mám oslavovať sám seba a tešiť sa z toho? Toto by mal byť zmysel života? Ak existujem pre svoje vlastné potešenie, je to sebeckosť. Vyzerá to potom tak, ako keby som vás bol stvoril iba na to, aby som mal živé hračky, s ktorými sa môžem hrať. Nejestvuje žiaden iný princíp, po ktorom by som sa mohol poobzerať? Dalo by sa niečo obdivovať, zbožňovať alebo uctievať? Či som predurčený na večnosť len na to, aby som tu sedel a zabával sa na tom, ako ma iní uctievajú? Mám uctievať sám seba? Aký by to malo zmysel?

Čítal som vaše spisy o zmysle života. Nemajte mi za zlé - majú zmysel iba v teologickom kontexte ľudských náboženských cieľov; v reálnom živote nemajú nijakú praktickú cenu. Mnohí z vás tvrdia, že vaším životným cieľom je dosiahnuť dokonalosť. Keďže ako ľudské bytosti ju nemôžete dosiahnuť (čo sami pripúšťate - a Ja súhlasím), snaha vylepšovať vás núti stále hľadať niečo nové. Zamestnáva vás to. Dúfate, že jedného dňa budete takí dokonalí, ako si myslíte, že som Ja. Pokiaľ však ide o mňa, Ja už som už podľa definície dokonalý - a preto nemôžem mať takýto cieľ. Ja tu iba prešľapujem z miesta na miesto.

No stále si dávam otázku: načo som tu? Inak je to dobrý pocit, že existujem. Je to priam skvelé cítiť sa dokonalý. Ale nedáva mi to cieľ niečo robiť. Stvoril som vesmír s najrôznejšími prírodnými zákonmi, čo riadia všetko od najnepatrnejších kvarkov až po najrozsiahlejšie galaktické zoskupenia, a beží to dobre samo od seba. Musel som urobiť tieto prírodné zákony, pretože inak by som bol býval zahrnutý množstvom opakujúcej sa práce ako napríklad ťahať svetelné lúče cez celý vesmír, spúšťať padajúce predmety dolu smerom k zemi, zošívať atómy, aby vytvorili molekuly, a celé miliardy iných otravných prác, čo sú vhodné skôr pre otroka, ako pre Majstra. Už ste objavili a pochopili väčšinu týchto zákonov a už-už sa blížite k bodu, kedy budete schopní všetky zákonitosti zhrnúť do jednej ucelenej predstavy. Až to dosiahnete, budete vedieť všetko, čo Ja: že už nemám vo vesmíre čo robiť. Bude to tu hore ale otrava!

Mohol by som stvoriť ďalšie vesmíry a ďalšie zákony, ale načo? Už som stvoril iné vesmíry. Stvoriteľská práca je pre mňa ako kýchnutie, priam to zo mňa vyskakuje. Mohol by som spustiť celé orgie tvoriteľstva. Tvoriť, stvoriť, stvárať. Po čase sa každému sprotiví robiť bez zmeny stále to isté. Je to pocit, ako keď zjete celú tabuľku čokolády a vidí sa Vám, že posledný kus Vám nechutí tak dobre ako prvý. Keď raz máte desať detí, či ich potrebujete dvadsať? (Pýtam sa vás, nie pápeža.) Ak je viac súčasne aj lepšie, potom by som musel splodiť nekonečný počet detí a nekonečný počet vesmírov. Keby som sa na to mal prinútiť, bol by som otrokom.

Mnohí z vás tvrdia, že je nesprávne hľadať cieľ v sebe samom, že to musí prísť z vonka. Aj Ja si to myslím. Iba si neviem vymyslieť nijaký nový cieľ. Keby som to robil, musel by som hľadať dôvody. Musel by som aj zvážiť, prečo mám dávať prednosť jednému cieľu pred druhým. A keby tieto dôvody vychádzali zo mňa samotného, dostanem sa do uzavretej slučky samozdôvodňovania. Pretože niet vyššej moci než Ja, nemám nijaký cieľ. Niet ničoho, prečo by som mal žiť. Všetko to nakoniec nemá zmysel.

Iste, mohol by som zmysel udeliť vám ľuďom - aby ste ma oslavovali a potešovali, aby ste sa zdokonaľovali alebo hocičo iné - ale to všetko by sa týkalo výlučne vás. Neznepokojuje vás, že zdroj zmyslu vášho života by bol mimo vás samých?

Ste spokojní s odvolávaním sa na vonkajší zdroj, ktorému pripisujete svoju vlastnú zmysluplnosť; prečo to isté odopierate mne? Aj Ja chcem byť šťastný a chcem nájsť šťastie v niečom inom, ako v sebe samom. Je to azda hriech?

Ale keď si myslíte, že mám právo a môžem nachádzať šťastie v sebe samom a vo veciach, ktoré som stvoril, prečo by ste nemali mať to isté právo aj vy? Vy, ktorých som stvoril na svoj obraz?

Viem, že niektorí z vás už navrhovali riešenie tohto problému a nazvali ho „láska“. Mysleli si, že som tu hore sám a opustený a že som stvoril ľudí, aby som uspokojil svoju túžbu po vzťahu k niečomu mimo svojej vlastnej bytosti. Samozrejme to nikdy nemôže fungovať, pretože nemôžem stvoriť niečo, čo by nebolo súčasťou mňa samého, Ale povedzme, že sa o to pokúsim. Povedzme, že stvorím mechanizmus, ktorý nazvem „slobodná vôľa“, aby umožnil ľuďom určitú voľbu. Ak vám dám túto slobodu, resp. moc (v podstate je to prekrúcanie významu tohto slova, pretože okrem mojej moci iná moc neexistuje), niektorí z vás sa rozhodnú milovať ma. Aj keď ich bude málo alebo čo len jeden, získam niečo, čo by som inakšie nemal. Získam vzťah k niekomu, čo sa mohol rozhodnúť inakšie. Hovoríte, že sa tomu hovorí láska.

Vyzerá to pekne, ale len na papieri, pretože miliardy ľudí sa rozhodli nemilovať ma, takže s týmito odpadlíkmi musím niečo urobiť. Nemôžem zrušiť, že boli stvorení. Ak ich však mám všetkých jednoducho zničiť, mohol som to už na začiatku urobiť inakšie, a síce tak, že by som bol stvoril iba samých veriacich. Pretože som vševediaci, mohol som dopredu vedieť, ktoré z mojich stvorení budú mať tendenciu zvoliť si ma za predmet svojej lásky, čo by zabránilo konfliktu so slobodnou vôľou. Tí, čo by si ma nezvolili, by jednoducho neboli stvorení; dalo by sa to nazvať „Nadprirodzený výber“ a bolo by to voči nim oveľa láskavejšie ako pripraviť pre nich peklo.

Nemožno však mať vzťah lásky k niekomu, kto vám nie je rovný. Ak vy ľudia nemáte zaručenú večnú dušu ako Ja, ste pre mňa ako spoločníci bezcenní. Ak nemôžem rešpektovať vaše právo existovať nezávisle odo mňa a vaše právo zvoliť si niečo iné než mňa, potom nemôžem milovať tých, čo si ma vyvolili. Musel by som nájsť miesto pre všetky tie miliardy večných duší, čo ma neuznali, resp. neuznávajú, nech sú ich dôvody akékoľvek. Nazvime to miesto „peklom“, t.j. miestom, ktoré je nie-Boh, nie-ja. Musel by som stvoriť toto inferno, inak by som sa nemohol vyhnúť stretnutiu s nevercami. Vynechajme teraz technické veci, napr. ako som dokázal stvoriť peklo a potom ho oddeliť od svojej bytosti, okrem ktorej nič iné neexistuje. (Nedá sa predsa iba tak niečo stvoriť a potom to zahodiť - nemám tu nijaký kozmický odpadový kôš.) Podstata veci spočíva v tom, že keďže som dokonalý, toto miesto vyhnanstva musí byť niečo opačného. Musí to byť vrchol zla, bolesti, tmy a múk. Keby som stvoril peklo, nemiloval by som ani seba samého.

Keby som však predsa stvoril peklo, nebolo by rozumné veľa o tom hovoriť. Ako by som sa mohol dozvedieť, či ma ľudia milujú pre mňa samého, alebo aby sa vyhli potrestaniu? Ako vôbec môžem očakávať, že ma niekto bude milovať, ak sa ma predovšetkým bojí? Hrozba večného mučenia by mohla vydesiť niektorých ľudí až do poslušnosti, ale to nemá nič spoločné s povzbudením k láske. A keby ste sa mi vyhrážali alebo ma zastrašovali, musel by som uvážiť, či si váš charakter zaslúži úctu.

Ako by ste sa cítili, keby ste priviedli na svet deti s vedomím, že budú podrobené večnému mučeniu na mieste, ktoré ste pre nich dopredu pripravili? Mohli by ste sa s tou myšlienkou zmieriť? Nebolo by bývalo lepšie vôbec ich nepriviesť na svet?

Viem, že niektorí z vás majú pocit, že peklo je iba metafora. Nemáte ten istý pocit aj o nebi?

Nech je to akokoľvek, argument o láske neobstojí. Keďže som dokonalý, nechýba mi nič; nemôžem byť opustený; nepotrebujem, aby ma niekto miloval, dokonca nechcem, aby ma niekto miloval, lebo keby som to chcel, znamenalo by to, že mi niečo chýba. Podľahnúť možnosti dávať alebo prijímať lásku by znamenalo pripustiť, že ma môžu zraniť tí, čo sa rozhodnú nemilovať ma. Keby ste ma mohli zraniť, nebol by som dokonalý. Ak nemôžem byť zranený, nemôžem milovať. Ak budem ignorovať tých, čo ma nemilujú, alebo ich pošlem do zabudnutia do pekla, potom moja láska nie je úprimná. Ak jednoducho hádžem kocku „slobodnej vôle“ a zbieram ako úrodu city tých, čo ma milujú, potom som sebecký netvor. Keby ste vy takto hrali v kocky s ľudskými životmi, nazval by som vás bezcitnými, namyslenými, nespoľahlivými, sebeckými manipulantmi. Viem, že ste sa pokúsili ponechať ma mimo hry; vysvetľovali ste, že Váš oddaný priateľ nenesie vinu za utrpenie neveriacich, pretože neuznanie Boha bola ich voľba, a nie moja. Aj dnes vysvetľujete, že majú skazenú povahu. Ale kto im dal ich ľudskú povahu? Ak sa niektorí ľudia rozhodnú robiť zle, skade sa berie ten popud? Ak si myslíte, že to pochádza od Satana, kto stvoril Satana? A prečo by mali byť niektorí ľudia vnímaví v prvom rade na Satana? Kto stvoril takúto vnímavosť? Ak bol Satan stvorený dokonalý a potom padol - odkiaľ sa uňho vzala náklonnosť ku skazenosti? Ak Ja som dokonalý, ako, pre Boha, som mohol vytvoriť niečo, čo si nevyberá dokonalosť? Raz ktosi povedal, že dobrý strom nemôže trvale rodiť zlé ovocie.

Navrhujem vám takýto titul pre vašu novú teologickú rozpravu: Bola Eva dokonalá? Ak bola, nebola by si odtrhla to jablko. Ak nebola, stvoril som nedokonalosť.

Možno si pomyslíte, že toto všetko by mi mohlo vnuknúť cieľ: dať do poriadku celý tento virvar; ale z toho ma len bolí hlava (pravda, ak nepripustíte, že by Boh mohol mať malé bolenie hlavy, pýtam sa Vás, ako mu môžete pripustiť žiaľ nad stratenou láskou?). Nemohol by som získať duševný pokoj, keby som si myslel, že moje činy poškodzujú iných. Viem, že by som to nemal hovoriť, ale poviem to: Pretože si myslím, že to vy ste ma stvorili, mali by ste mi Vy povedať, ako mám ďalej žiť. Ak si myslíte, že je v súlade s mojou povahou schvaľovať súčasne lásku aj pomstychtivosť, nemôžem si vyberať. Ak ma stvorili ľudia, môžem jedným kútikom úst hlásať nežnosť a z druhého kútika chrliť brutalitu. Mohol by som tancovať s tými, čo ma milujú, na kostiach mojich poblúdených detí a predstierať, že z toho mám radosť. Potom by som bol naozaj veľmi ľudský.

Mám ešte tisíc ďalších otázok, ale dúfam, že mi dovolíte aspoň ešte jednu:

AKO MÁM ROZHODNÚŤ, ČO JE SPRÁVNE A ČO NESPRÁVNE ?

Neviem, ako som sa sem dostal, ale som tu. Povedzme, že mojím cieľom je urobiť z mojich stvorení dobrých ľudí. Povedzme, že vás mám naučiť, ako sa stanete takí dokonalí, ako som Ja. Najlepšie by bolo konať presne ako Ja, alebo ako Ja chcem, aby ste konali. Vaším cieľom by bolo stať sa mojím malým zrkadielkom. Nebolo by to skvelé? Ja vám dám pravidlá a princípy a vy sa pokúsite ich dodržiavať. Môže a nemusí to byť zmysluplné, ale bude nás to oboch naplno zamestnávať. Predpokladám, že z vášho stanoviska to bude hrozne zmysluplné, pretože si myslíte, že mám moc odmeňovať a trestať.

Viem, že niektorí z vašich protestantských teológov si myslia, že odmeňujem nie za dobré skutky, ale že mi stačí, aby niekto veril v môjho syna Ježiša, ktorý si odpykal trest za vaše zlé skutky. No Ježiš strávil iba asi tridsať šesť hodín z celého večného trestu v pekle utrpenia a vrátil sa sem hore do nášho pohodlia. Skoro by sa dalo povedať, že to len vyzeralo ako trest! Nebol pre dobré chovanie predčasne podmienečne prepustený, ale bol úplne oslobodený (mal dobré styky a spojenia). Keby moja absolútna spravodlivosť vyžadovala plné zadosťučinenie, potom mal Ježiš zaplatiť celú cenu - nemyslíte?

Okrem toho neviem pochopiť, prečo si myslíte, že by som mal prijať krv jedného jedinca za hriechy iných? Je to správne? Je to nejaká spravodlivosť? Dovolí súd, ak sa Vy dopustíte zločinu, aby Váš brat odsedel trest namiesto Vás v žalári? Ak niekto vykradne Váš dom, budete to pokladať za zadosťučinenie spravodlivosti, ak Vám jeho priateľ kúpi nový nábytok? Naozaj si o mne myslíte, že som krvilačný diktátor, ktorý sa uspokojí so smrťou hocikoho za zločiny niekoho iného? A ste naozaj taký neúctivý k výkonu spravodlivosti, že by ste s radosťou prijali správu, že niekto je ochotný pykať za Vaše zločiny? A čo tak osobná zodpovednosť? Pre mňa je to trochu silná káva otvoriť náručie a vítať v nebi veriacich, čo sa vyhli facke za svoje priestupky. Niečo tu nesúhlasí.

Ale povedzme, že sa povznesieme nad všetko. Povedzme, že Ježiš a Ja sme sa už dohodli a že zlo bude potrestané a dobro odmenené. No ako spoznám rozdiel medzi tými dvoma pojmami? Trváte na tom, aby som nehľadal radu v žiadnom zákonníku. Žiadate odo mňa, aby som bol Najvyššou autoritou. Jednoducho sa musím rozhodnúť a vy musíte dôverovať môjmu rozhodnutiu. Môžem sa rozhodnúť, ako sa mi zachce?

Povedzme, že sa rozhodnem, aby ste mi zasvätili jeden deň v týždni. Mne sa páči sedmička; neviem prečo; azda preto, že je to prvé neosožné číslo (nikdy nespievate hymny na moju počesť v 7/4 takte). Rozdeľme kalendár na skupiny po siedmych dňoch a nazvime ich týždne. Kvôli harmónii rozdeľme každú mesačnú fázu na sedem dní, aj tak nám to vyjde. Posledný deň týždňa, alebo možno prvý, veď na tom nezáleží - si ponechám na zasvätenie seba a povedzme, že ho nazvem Sobota. Až potiaľto sa to vidí byť v poriadku a tak si myslím, že je to správne. No teraz vydám zákon, prikazujúci vám, aby ste sobotu zasvätili tak, že v ten deň sa nebude pracovať. Keď to budete plniť, prehlásim vás za dobrých ľudí. Dokonca to zakotvím ako jedno z mojich Veľkých Prikázaní a rozkážem, aby vás popravili, ak nebudete poslúchať. Mnohí ľudia sa s touto situáciou spriatelili a vravia, že to má perfektný zmysel, no ja neviem ako a prečo.

Tak mi teraz pomôžte: Prečo sa o mne predpokladá, že správne rozhodnem, čo je morálne? Keďže sa nemôžem poradiť so žiadnou autoritou, vyzerá to tak, že moje rozhodnutie bude náhodný výber. Skutky budú dobré alebo zlé len preto, lebo ich za také vyhlásim Ja. Ak napríklad rozmarne poviem, že nemáte robiť žiadne, ani maľované ani ryté, obrazy toho, čo sa „nachádza tu hore v nebi, ani toho, čo je dolu na zemi, ani toho, čo je vo vode pod zemou“, tak to platí ako zákon. Ak rozhodnem, že vražda je dobrá vec a súcit je zlá vec, musíte s tým súhlasiť.

Je to naozaj v poriadku? Môžem Ja z ničoho nič rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé? Ešte horšie by bolo, keby som sa rozhodoval podľa toho, či sa mi niečo páči. Dočítal som sa vo vašej literatúre, že odsudzujete takéto sebecké postoje.

Niektorí z vás povedia, že nakoľko som dokonalý, nemôžem sa mýliť. Ak o niečom rozhodnem, že je to dobré alebo zlé, bude to zodpovedať mojej povahe; a keďže som dokonalý, bude to tiež dokonalé. Samozrejme budú moje rozhodnutia v každom prípade lepšie ako vaše. Ale čo to znamená, byť „dokonalý“? Ak je moja povaha „dokonalá“ (nech sa tým myslí čokoľvek), žijem podľa štandardu. Ak žijem podľa nejakého štandardu, nie som Boh. Ak je totiž dokonalosť niečo samo o sebe existujúce, mimo mňa, som nútený ísť touto cestou. Ak naopak je dokonalosť jednoducho jednou z vlastností mojej povahy, neznamená nič: moja povaha môže byť taká, ako chce, a podľa nej sa definuje dokonalosť. Vidíte ten problém? Ak je dokonalosť totožná s „Bohom“, je to iba synonymum pre mňa a jedno slovo môžeme vyškrtnúť zo slovníka. Môžeme vyškrtnúť jedno alebo druhé slovo - vyberte si, ktoré chcete.

Ak som dokonalý, sú isté veci, ktoré nemôžem urobiť. Ak však nesmiem pociťovať napr. závisť, žiadostivosť alebo zlomyseľnosť, nie som všemohúci. Nie som ani mocnejší ako Vy, ak Vy môžete cítiť a robiť veci, ktoré Ja nemôžem.

Okrem toho, ak si myslíte, že Boh je dokonalý od prírody, čo to znamená „od prírody“? Toto slovo sa používa na opísanie vecí, čo sú alebo pôsobia v prírode; pretože si myslíte, že stojím nad prírodou, iste myslíte na niečo iného, niečo ako „povaha“ alebo „vlastnosti“. Mať určitú povahu znamená byť takýto a nie iný. To predpokladá obmedzenia. Prečo som Ja takýto a nie iný? Ako sa to rozhodlo, že moja povaha má byť taká, aká je? Ak je moja povaha jasne vymedzená, potom som limitovaný. Nie som neobmedzený Boh. Ak však moja povaha nie je ničím obmedzená - ako niektorí z vás predpokladajú - potom nemám vôbec žiadnu povahu a hovoriť o tom, že Boh má takú alebo onakú povahu, nemá nijaký zmysel. Fakt je, že ak nemám žiadne obmedzenia, nemám ani žiadnu identitu; a keď nemám identitu, neexistujem.

KTO SOM?

Toto vedie späť do chaosu: ak neviem, kto som, ako môžem rozhodovať, čo je správne? Mám sa iba v sebe samom prehrabávať, kým na niečo neprídem?

Existuje jedno riešenie, o ktoré by som sa mohol pokúsiť; niektorí z vás ho už navrhovali pre vás, pre ľudí. Aj Ja by som mohol svoje výroky zakladať na tom, čo je najlepšie pre vás, pre ľudí. Ako ľudia máte fyzické telo, ktoré sa pohybuje vo fyzickom svete. Mohol by som vymenovať činy, ktoré sú zdravé a užitočné pre materiálne bytosti žijúce v materiálnom prostredí. Mohol by som urobiť morálku niečím materiálnym, niečím, čo má vzťah k ľudskému životu, nie k mojím vrtochom. Mohol by som vyhlásiť (nie ako zákon, ale ako logický záver), že poškodiť ľudský život je zlé a že pomôcť zvýšiť kvalitu ľudského života je dobré. Bolo by to ako zostaviť návod na používanie všetkého, čo som naplánoval a vyrobil; vyžadovalo by to odo mňa vedieť všetko o ľudskej povahe a prostredí, v ktorom žijete. Mal by som vám všetky tieto myšlienky dať na vedomie.

Toto už má určitý zmysel, ale mení to moju úlohu: miesto určovania, čo je morálne, mám len oznamovať, čo je morálne. Ak možno morálnosť odhaliť v prírode, nepotrebujete ma; iba ak by som mal byť poháňačom. Postaral som sa, aby ste mali schopnú myseľ, spôsobilú rozmýšľať a rozvíjať vedu. Nie je na tom nič záhadného, skúmať vzťahy medzi ľuďmi a prírodou a medzi ľuďmi navzájom; máte schopnosť vytvoriť si vlastný systém pravidiel. Niektorí z vás to už urobili tisíce rokov pred Mojžišom. Aj keby vaše pravidlá protirečili mojim, nemohol by som si robiť nároky na vyššiu autoritu ako vy. Vy by ste aspoň mohli ľahko odôvodniť svoje pravidlá; Ja by som to mohol len vtedy, keby som sa podrobil vedeckej analýze.

Ak sa morálka definuje tým, ako existuje ľudská bytosť v prírode, potom ma vôbec nepotrebujete. Som zachránený! Ako som sa dočítal, väčšina z vás stojí pevne nohami na zemi aj bez mojej pomoci. Mohol by som vám odovzdať nejaké kamenné tabuľky o tom, čo si myslím, že je dobré alebo zlé, ale ostalo by aj tak na vás presvedčiť sa, či to v skutočnom svete naozaj funguje. Som istý, že sa zhodneme na konštatovaní, že opodstatnené dôvody sú vždy lepšie ako vrtochy neopodstatneného božstva.

Toto je konečne skvelé stanovisko, ale znepokojuje ma, že vám to síce pomôže spoznať, čo je morálne vo vašom prostredí, ale mne to veľmi nepomôže. Ja tu žiadne prostredie nemám. Ja sa tu iba vznášam vo vánku. Závidím vám.

Ani humanistický prístup nepomôže tým, čo chcú, aby morálka bola zakotvená v niečom absolútnom, čo stojí mimo vás. Pre tých, čo potrebujú kotvu, musí byť strašné, keď zistia, že oceán nemá dno. Pre mňa je to tiež strašné. Nemám svoju vlastnú kotvu. Preto k Vám volám o pomoc.

Ďakujem za prečítanie môjho listu, vážený pán teológ, a za to, že ste dovolili, aby som Vám zveril náročnú úlohu. Prosím odpovedzte mi, keď budete mať čas. Ja mám toľko času, že si to nemožno ani predstaviť.

S pozdravom - Váš oddaný …

* * *

Tento list Pána Boha teológovi môže síce vzbudiť úsmev, ale čo je hlavné - môže byť aj podnetom na hlbšie zamyslenie.

* * *

Prameň: Dan Barker, Losing Faith In Faith: From Preacher To Atheist” (Tratiac vieru vo vieru: Od kazateľa k ateistovi), 19. kapitola. Vyd. Freedom From Religion Foundation, 1990.

Preložil A. Klanecký

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu