Dá sa ísť do neba?

Wednesday, 8 December 1999 | Zošity humanistov č. 12

Theodore Schick, Jr.

Zlé novinky pre každého, čo počíta s nebom…

Prísľub nesmrteľnosti je jedným z veľkých sľubov náboženstva. V biblii stojí, že kto verí v Ježiša Krista, „má život večný“ (Ján, 3,36). Výsledok je, že mnohí kresťania veria, že keď umrú, ich duše pôjdu do neba.

Naproti tomu sú mnohí humanisti presvedčení, že niečomu podobnému sa nedá veriť. Nielenže niet spoľahlivých dôkazov o existencii duše; samotný pojem duše im nič nehovorí.

Duše sa vždy považovali za nehmotné. Nehmotnú vec možno definovať len negatívne: Nemá fyzikálne vlastnosti a nemá miesto v priestore. Tak ako môžeme povedať, že máme dušu? Ako sa dá rozlíšiť jedna duša od druhej? Čo sa dá povedať o duši v priebehu času? To sú ťažké otázky. Ale dajme teistom ich dušu. Predpokladajme, že duše existujú a môžu ísť do toho neba. Pýtam sa teraz: Ak ide do neba tvoja duša, ideš ty do neba? Inými slovami: Si ty tvoja duša?

Duše

Duše sa vždy považovali za mysliace matérie. Nie sú to myšlienky; sú to veci, ktoré myslia. Vzťah medzi dušou a jej myšlienkami sa teda dá porovnať s ihelničkou a jej špendlíkmi. Ako sa ihelnička líši od zapichnutých špendlíkov, tak sa líši duša od myšlienok, ktoré má.

Výhoda rozlišovania medzi dušou a jej myšlienkami spočíva v tom, že sa tým vyrieši problém osobnej identity. Všetci sa neprestajne meníme. Nielen naše telá sa menia v priebehu rastu, ale aj naše názory, postoje a túžby sa menia. No zdá sa, že tieto zmeny postihujú stále jednu a tú istú osobu. Ako je to možné? Ak sa niečo mení, stane sa to iným; a ak sa niečo zmenilo, nie je to už to isté. Inými slovami, ako sa nejaká osoba môže zmeniť a pritom ostať tou istou? Teória o duši má pohotovú odpoveď: hoci sa naše myšlienky neprestajne menia, to, čo má myšlienky, teda duša, ostáva nezmenené. Ako tá ihelnička môže mať v rozličných časoch zapichnutých veľa rozličných špendlíkov, tak aj tá istá duša môže mať dnes a zajtra všelijaké myšlienky.

Podľa teórie o duši spočíva tvoja identita v tvojej duši. Tá je to, čo ťa robí tebou. Ona je tvojou podstatou, tvojou prirodzenosťou, tvojím pravým ty. Z teórie o duši potom vyplýva aj názor, že kým existuje tvoja duša, existuješ. Keby to tak nebolo - keby tvoja duša mohla existovať bez tvojej existencie, bola by tória o duši neudržateľná. Mnohí filozofi skúmali túto možnosť pomocou rozličných myšlienkových experimentov. Pozrime sa, ako to urobil Leibnitz:

„… nesmrteľnosť, ktorú vyžaduje morálka a náboženstvo, nespočíva len v tomto večnom prežívaní (duše), pretože bez pamäti toho, čo niekto raz bol, by toto (prežívanie) nebolo žiaduce. Predpokladajme, že niekto by sa naraz mal stať čínskym kráľom pod podmienkou, že zabudne, čo bol; ako keby sa znovu narodil. Nebolo by to, ako keby bol úplne zničený a v tom istom okamihu miesto neho vytvorený nový čínsky kráľ? Niečo také si nemožno priať. …“

Leibnitz predpokladá prípad úplnej amnézie - stav, keď je duša zbavená všetkých spomienok. Môže po takej zmene ostať nejaká osoba tou istou? Zdá sa, že odpoveď je „Nie“. Hoci by po vygumovaní spomienok pretrvávala tá istá duša, nebola by to tá istá osoba. Ukazuje sa, že naša podstata je intímne spätá s našou pamäťou. Keby sme mali natrvalo stratiť všetky spomienky na svoj život, treba veriť, že by sme prestali existovať, a to bez ohľadu na to, čo sa deje s dušou.

Aby sme si to preverili, predpokladajme, že keď ide vaša duša do neba, stratí všetky spomienky. Osoba vašej duše nebude mať ani poňatie o tom, čo ste boli, alebo čo ste robili. Bude v takom prípade cesta do neba stáť za to? Alebo predpokladajme, že zmrazenie mozgu vygumuje všetky spomienky; keď sa potom celé telo rozmrazí, oživená osoba by nemala nijakú spomienku na svoj život; malo by zmysel zaplatiť 100 000 dolárov za konzervovanie zmrazením? V obidvoch prípadoch sa nanucuje odpoveď „Nie“. Vychádza z toho záver, že nemôžete byť svojou dušou. Treba viac, ako mať tú istú dušu, aby ste boli tou istou osobou.

Ak to nie je dosť, možno je to potrebné. Možno nemôžete byť tou istou osobou, ak nemáte tú istú dušu. Ale aj to je pochybné.

Zdá sa, že niet protirečenia v domnienke, že naše vedomie môže sídliť v rozličných telách. Napr. veriť na reinkarnáciu nie je to isté ako pripúšťať možnosť okrúhleho štvorca. Veď skutočne niektorí komputeroví vedci hlásajú, že výmeny tela sú možné, ba že čoskoro budú aktuálne. Napr. Marvin Minsky, bývalý riaditeľ laboratória umelej inteligencie na MIT, povedal:

„Za takých sto rokov nebude dôvodu, aby človek umrel. Zapíšete svoju osobnosť do počítača a prekopírujete ju do nejakej inej bytosti.“

A ako sa bude dať vedomie preniesť z tela na telo, tak sa bude dať preniesť z duše na dušu.

Predpokladá sa, že duše sa líšia od svojich myšlienok. Výmena duší teda nie je menej pochopiteľná ako výmena tiel. Tak, ako sa dajú špendlíky preniesť z jednej ihelničky na druhú, tak sa dajú myšlienky preniesť z jednej duše na druhú. Nevieme o dušiach nič takého, čo by túto operáciu vylučovalo! Ba podľa toho, čo vieme, dostávame novú dušu každú noc. No asi nedostávame každú noc novú identitu, takže byť tou istou osobou nevyžaduje mať tú istú dušu.

Locke súhlasí:

„Ak sa dá to isté vedomie preniesť z jednej mysliacej substancie na druhú, je možné, že dve mysliace substancie sú len jedna osoba. Ak je zachované to isté vedomie, či už v tej istej alebo vo dvoch substanciách, pretrváva osobná identita.“

 A keďže je logicky možné, že to isté povedomie je v rozličných dušiach, uzatvára, že sa nemôžeme identifikovať s našimi dušami.

V protiklade k tomu, čo by nám chcela nahovoriť teória o duši, nerobí nás duša tým, čo sme. Duše ako také nemajú rozlišovacie znaky. Odoberte dvom dušiam všetko, čo mali, a čo vám ostane? Nikto to nevie povedať, lebo duše sa dajú definovať len negatívnymi znakmi. Taká neopísateľná vec predsa nemôže byť podstatou našej identity!

Záver

Locke aj Leibnitz veria, že naša identita sídli v našej pamäti, resp. v našom vedomí. Tento názor treba odporúčať. Dá sa povedať, že ak stratíme pamäť, prestaneme existovať. Ale vyplýva z toho, že kam ide naše vedomie, ideme aj my? Preverme si túto myšlienku.

Predpokladajme, že sme na konci 21. storočia a postihla vás nevyliečiteľná choroba. Domáci lekár vám hovorí, že tradičná medicína vás nemôže zachrániť. Existuje však vraj nová procedúra, ako by ste mohli uniknúť istej smrti. Vedci najnovšie zostavili čip, na ktorý sa po detailnom skanovaní (zapísaní) zmestí celý obsah vášho mozgu. Niečo podobné bolo predmetom filmu Brainstorm (Prechodné pominutie mysli). Táto informácia sa vraj dá preniesť do nedávno vytvoreného klónu vás samých a jeho vek môže byť podľa vášho priania. (Dospelé klóny sa dajú vyrobiť za pár týždňov urýchlením delenia buniek chemikáliami).

Sú aj iné možnosti: preniesť vaše vedomie do klónov iných ľudí (mužských alebo ženských) alebo do Disneyovho animatronického robota vašej voľby. Tí, čo sa už takejto procedúre podrobili, referujú, že z hľadiska prvej osoby to nie je iné ako ísť spať a ráno sa zobudiť. Samozrejme, tí, čo sa nechali preniesť do iného tela, prežili malý šok, keď sa pozreli do zrkadla; ich povedomie sa však prenosom nezmenilo. Celá ich pamäť, teda všetky ich myšlienky, pocity a túžby, ostali nezmenené. Pred jednou vecou lekári varovali: mozog sa pri tejto operácii skanovaním zničí; ak sa niečo nepodarí, nebude sa môcť začať odznova.

Chceli by ste sa podrobiť takej procedúre? Povedzme áno. Bude nová osoba vami? Mnohí tomu veria. Najmä „extropriáni“ ako Minsky, zaoberajúci sa posthumánnou spoločnosťou a jej jedincami, ktorí si myslia, že takéto prenosy myslí, aspoň do veľmi zdokonalených robotov, sú už za rohom. Ja som skeptický. A podľa môjho názoru by bola výsledná osoba aj tak v najlepšom prípade vašou kópiou, nie skutočnými vami.

Na preverenie mojej námietky stačí zmeniť len jeden aspekt nášho scenára. Povedzme, že skanovanie mozgu nebude deštruktívne. Teda urobíte zo seba klón, prenesiete doňho svoje vedomie a pokračujete vo svojej existencii. Bude ten klón vami? Nebude. Bude to vaša kópia. Ten klón bude myslieť, že je vami, bude sa vám možno aj podobať. Ale to ho neurobí vami. Napr. nebude mať právo spať s vašou ženou ani prevziať vašu výplatu (hoci by bol schopný ujsť s obidvoma, ako vo filme Multiplicity [Mnohotnosť])

Ešte niečo treba pripomenúť. Ak ten klón bude vašou kópiou pre prípad, že budete pokračovať vo svojej existencii, bude vašou kópiou aj vtedy, ak prestanete existovať. Ak kopírovacie stroje zničia originálne dokumenty, ktoré skanovali, ich produkty sa nestanú originálmi. Rovnako aj ak prístroje na kopírovanie vedomia pri skanovaní zničia pôvodný mozog, výsledná osoba sa nestane originálom. Takže nie je celkom pravda, že kam ide vaše povedomie, tam idete aj vy.

Ľudia nie sú ako piesne, ktorých identita ostáva nedotknutá hudobným nástrojom, na ktorom sa hrajú. Sú skôr ako hudobné predstavenia, teda jedinečné, neopakovateľné príbehy. Filozoficky povedané sú skôr jedinečnosti ako všeobecnosti. Môžete zaznamenať nejaké predstavenie; no keď si ho prehrávate, nie je to taký príbeh, ako bolo originálne predstavenie. Môže byť veľmi podobné, ale nikdy to nie je jedno a to isté.

Mnohí kresťania veria so sv. Pavlom, že po smrti sa ich svedomie prenesie z fyzického do duchovného tela. No nikto si nevie predstaviť, čo to môže byť, to duchovné telo. A ako sme videli, aj keby boli duchovné telá presnými kópiami fyzických tiel, ľudia čo v nich žijú budú v najlepšom prípade kópiami tých ľudí, čo žili vo fyzických telách. Nebudú to tí originálni ľudia.

A tak odpoveď na otázku „Dá sa ísť do neba?“ je „Nie“. Aj v dobrom prípade môže ísť do neba len vaša kópia. To môže byť lepšie, ako keby tam nešlo nič, ale nie je to to isté, ako keby ste tam išli vy.

Poznámky

1. Gottfried Leibnitz, Discourse on Metaphysics (Rozhovor o metafyzike), Manchester Uni. Press, 1953.

2. Marvin Minsky, cit. vo Where Evolution Left Off (Kde skončila evolúcia), Andover Bulletin, 1995:9.

3. John Locke, Essays Concerning Human Undrstanding (Eseje o ľudskom chápaní), kn.2, kap. 27, d.13.

*  *  *

Autor je profesor filozofie na Muhlenbergovom kolégiu a s Lewisom Vaughnom spoluautorom knihy Doing Philosophy (Filozofovanie - vyd. Mayfield, 1999).

*  *  *

Prameň: Schick, Theodore, Jr. “Can You Go to Heaven?” (Dá sa ísť do neba?), Free Inqury, 19/4, s. 53-54, jeseň 1999.

*  *  *

Dodatok: Delenie na nebo a peklo neprebiehalo vždy vertikálne, ako je to zvykom u nás. U Grékov ležalo napr. elýzium (elysion), „ostrov blažených“, kde mali žiť po smrti vybraní hrdinovia, ďaleko na západe. Vo Vergíliovej Aeneis leží elýzium na pravej strane, kým na ľavej je tartaros, miesto trestu pre titanov, 6 obrovských synov a 6 rovnakých dcér zato, že zosadili svojho otca Urana a dali moc Kronosovi; až po ňom prišiel k moci Zeus.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu