Zrod hyperburžoázie

Friday, 10 December 1999 | Zošity humanistov č. 12

Denis Duclos

Nová trieda sa zmocňuje pák medzinárodnej vlády

Kto povie globalizácia kapitalizmu, má často na mysli hŕstku miliardárov, ovládajúcich planétu. Títo by nijako nestačili na zvládnutie všetkých pák vlády. Preto sprevádza globalizáciu zrod novej platenej buržoázie, ktorej ambície ohrozujú záujmy terajších stredných vrstiev v jednotlivých štátoch. Môže táto nová trieda zaistiť prežívanie súčasného svetového poriadku bez toho, že by žila z politických a spoločenských kultúrnych hodnôt tradičnej buržoázie?

Filozof Clément Rosset učí, že život nemá iný zmysel ako nadšenie zo skutočnosti, ktorá je opakom ničoty. No my ľudia ťažko znášame spinozovskú radosť zo života a stále sa ponáhľame vyfabrikovať všetkému nejaký zmysel; napr. zmysel pre hore a dole. Celá história sa zdá byť bojom za nájdenie výšiny, z ktorej by sa dali ovládnuť ostatní, ako keby boli dole; keby nechceli, treba ich k tomu prinútiť.

Vytvorenie liberálneho svetového poriadku sa nevymanilo z tejto schémy: dovoľuje samozvanej elite vznášať sa nad oceánom jednoduchých ľudí bez hodnosti. Nechápe ekonomický vývoj, kto nevidí, že tu ide o tú istú hru spomenutých veličín. Moc sa však už nemeria podľa kritérií jednotlivých samostatných štátov, ale podľa váhy multinacionálnych koncernov. Za abstraktnými tokmi peňazí vzniká nová sieť symbolického rámca politiky a spoločnosti. Vytvára sa nová vedúca trieda s celosvetovým rozpätím moci. Je čas pustiť sa do jej rozboru (2).

Detská hra, priznávajúca bratovi predmet jeho túžby len preto, aby ho oň mohla pripraviť, odsudzuje vládnuceho na samotu uprostred nenávisti. Ak má elita prežiť, je nevyhnutné organizovať triedy. Pri každej zmene vlastníka hodnoty niektorí majitelia účastín strácajú a okruh schudobnených pracujúcich za mzdu a nezamestnaných sa rozrastá. Jean-Claude Milner vysvetľuje, že keby buržoázia neudržovala svoju číselnú váhu svojimi spreneverenými nadmernými zárobkami, umožnenými politickou ľubovôľou v rámci pekelného mechanizmu nadhodnoty, zanikla by v priebehu pár desaťročí.

To platí tým skôr v čase globalizácie: pri slobodnej hre planetárneho trhu by sa kapitalizmus sám zožral v krátkom čase. Preto si musí vydržovať a platiť rozsiahlu riadiacu triedu na celom svete, ktorá je oveľa širšia ako ten obmedzený krúžok pár tisíc miliardárov, ktorých zoznam každoročne uverejňuje časopis Forbes. Keby to nerobil a keby vo svete, kde sa zbohatnutie kompenzuje schudobnením, majetok rástol len o 1 % ročne, bude ešte pred koncom budúceho storočia absolútnym pánom všetkých ľudských osudov hŕstka najbohatších rodín.

Táto moc bude mať svoj rub: Keď bude 90 % ľudí závislých od tých istých známych pánov, budú títo žiť v stálom strachu pred osudnou revoltou. Preto je pre svetový kapitalizmus vitálne dôležité, aby úmerne s rastom jej moci aj početne rástla nová buržoázia, ktorá by udržovala občianske vzťahy s ostatnými zložkami „svojho“ sveta. Ako však budovať túto novú triedu novej buržoázie bez regulačnej možnosti štátu a bez kritérií, dohodnutých pre stvárnenie tejto svetovej elity? Ako ju kombinovať so strednými triedami? Jej moc bude rásť len podľa toho, ako sa bude izolovať od iných tried a ako bude ignorovať pohľad a pozornosť iných (vidno to napr. pri nemožnosti financovať štúdie o svetovej buržoázii).

Pretože si myslí, že stojí „nad“ svetom, budeme novú vznikajúcu riadiacu triedu volať hyperburžoáziou; je zásadne odlišná od triedy ohromných bohatstiev a od tzv. peňažnej aristokracie, ktoré sú oddávna internacionálne; je ich funkčným predĺžením, ich armádou „bezprostredných spolupracovníkov“. Blíži sa nadtriede (overclass) politológa Michaela Linda (4), ale jej skutočnosť nemá nič spoločné s futuristickou a romantickou „hypertriedou“ Jacquesa Attaliho (5).

Hyperburžoázia spája v sebe postavenie politickej moci a znaky kultúrnej súdržnosti. Prvé vyplýva z účasti vo finančných, poradenských alebo právnických skupinách, t.j. na kapitánskych mostíkoch peňažných tokov a autoritatívnych rozhodnutí. Možno síce zostúpiť na úroveň strategického manažmentu produkcie, ale keďže veľké bohatstvá (a ich premýšľajúce hlavy ako aj miliardoví selfmademeni) (6) zväčša zanechali priemysel a venujú sa finančníctvu, informatike, médiám, distribúcii, luxusu a turistike, aj celá hypertrieda sa dala do pohybu smerom preč od sveta inžinierov.

Ešte väčšmi ako horná trieda Angloameričanov, ktorej je vlastne dedičkou, je táto svetová hyperburžoázia v podstate delenie kľúčových pozícií pre ovplyvňovanie a rýchle rozhodovanie. Nedávno sme to videli pri dohovorených chirurgických zásahoch proti ázijským menám; boli z nich aj zisky, ktoré sa použili ako západné investície v poškodených oblastiach. Účinná ale ohraničená hospodárska záhuba stoviek miliónov obyvateľov ukazuje na rozhodcovskú činnosť hyperburžoázie, ktorá je skôr politicky efektívna ako finančnícka.

Čo do spôsobu života sa hyperburžoázia modelovala najprv podľa vzoru americkej a medzinárodnej triedy boháčov. Dávajúc prednosť životu v metropolách uskutočnila prvú fúziu príjmov z majetku (renty) a platov za vládnutie, čoho symbolom v ich nadmerných platoch bolo veľké prideľovanie akcií. Tam, kde boli americkí boháči častejšie protestanti a židia ako katolíci, a skôr episkopáli ako metodisti alebo baptisti, pripustila hyperburžoázia rôznorodejšie spoločenské správanie. Ale aj keď pochádzali z Ázie alebo Latinskej Ameriky, prevzatie puritánskeho individualizmu bolo vítanejšie ako iné náboženstvá; svedčí o tom aj ohromný úspech pentakostalistov.

Americký model ostáva vzorom pre celú hyperburžoáziu. Dobre sa dá rozoznať „medzinárodný pobrežiar“ - má doktorát jednej z najchýrečnejších amerických súkromných univerzít a ostrý prízvuk, vychutnáva francúzske vína a zahraničné syry, číta Harper‘s Magazine, sleduje na kanáli PBS komentátorov McNeila a Lehrera (ak má ešte televíziu), hrá skvaš a trávi každý rok dva mesiace v Európe, - od „lokálneho kontinentálca“, ktorý má diplom nejakej malej štátnej univerzity, hovorí rozvláčne, pivom zapíja svoje koláčiky s arašidovým maslom, hrá bowling, sleduje káblovú televíziu vo svojom zapadákove a krátke weekendy trávi v Disneylande alebo v Las Vegas.

Všade, kde sa v posledných rokoch vytvorila miestna kontinentálna elita, či to už bolo v Rusku vychádzajúc z nomenklatúry, ktorá obrátila kabáty (7), alebo v Číne na podklade tradičných korporácií, ktoré komunistická strana nikdy úplne nevykántrila, všade bola hyperburžoázia vstave stvárniť vlastný zrod. A podobne ako v Amerike, ani tu to neboli podnikateľské činnosti, ktoré vyháňali rozličné odnože, ale platené zamestnania. Ako predchádzajúca nacionálna buržoázia, aj nová hyperburžoázia necháva podstatnú časť podnikateľského rizika na ťarchu malého majetku dôchodcov; radšej riadi ich situáciu z postavení, ktoré nezávisia od náhod trhu, a to tým účinnejšie, že kontroluje veľa týchto náhod.

Príslušníci „nadtriedy“ doplňujú svoje platy rozličnými odmenami a províziami, ale ich štatút zaručuje v prvom rade ich príslušenstvo k súkromnej byrokracii. V Spojených štátoch je to hodnosť chief executive officer (CEO – hlavný výkonný riaditeľ), ktorá zaručuje stokrát vyšší plat ako má robotník. Hyperburžoázia je teda v postavení niekdajšej triedy vedúcich platených úradníkov a v ešte väčšej miere politickou organizáciou so stálymi príjmami, ktoré veľmi účinne stabilizuje tak, že do hry zapája profesionálne korporácie, pôsobiace ako sprostredkovateľne zamestnania a priame páky vlády, napr. chýrna American Bar Association (Americká asociácia advokátov).

Hyperburžoázia sa nepripája k miestnym alebo celoštátnym buržoáziám: nahradzuje ich.

Jean-Claude Milner zastáva názor, že kapitalizmus sa v budúcnosti zaobíde bez buržoázie a že „nadplaty“ v peniazoch alebo v čase (ktoré zaťažujú kapitál vydržovaním širokej strednej triedy zamestnancov) bude treba znížiť, aby sa stále viac bohatstva mohlo investovať do nadhodnoty. Bude mať pravdu, ak sa politická a symbolická potreba buržoázie pre kapitalizmus nepotvrdí aj pre prechod na svetovú scénu. Drastické znižovanie privysokých platov je očividné, ale týka sa len tých frakcií buržoázie, ktorých strategický význam upadá: teda tých, ktoré boli napojené na štát ako mecenáša alebo na miestny nacionálny priemysel.

Kukučková stratégia

Ale prečo nahrádza hyperburžoázia voľakedajšie stabilizované buržoázie a neuspokojí sa s tým, že im pridá niektoré vlastnosti vyššej úrovne?

Pre tri príčiny, ktoré navzájom súvisia. Po prvé, pretože buržoáziu vytvorili kapitalisti z politických dôvodov, závisí táto od ich logiky. Nedajú sa povedať jedným dychom dve vety: Za riadiacu triedu vymenúvame priemyselných kapitánov“ a súčasne „Pánmi sú tu zástupcovia majiteľov akcií“. Ak padne rozhodnutie pre druhú alternatívu, bude úplne normálne, že riaditeľ s úlohou roztrieštiť podnik na desať úlomkov a šesť z nich predať alebo uspať, dostane stonásobný plat, ako mal predchádzajúci klasický generálny riaditeľ, príliš poplatný paternalistickej priemyselnej logike dlhodobých záväzkov. Ak kapitálová politika prizná prednosť tým, čo obracajú peniaze rýchlejšie, pred tými, čo vytvárajú hodnoty, preváži sa vahadlo hodnotenia zo strany produktívnej buržoázie na stranu buržoázie špekulujúcej s ukladaním a investovaním peňazí. Nedá sa naraz tvrdiť, že „najlepšia kvalifikácia sú diplomy“ aj „záleží iba na schopnosti udržovať v chode masmediálne divadlo a zaujať záujem más“. Ak padne rozhodnutie pre druhú alternatívu, bude úplne normálne, ak bude mať televízny showmaster oveľa vyšší plat ako univerzitný profesor, ktorého si prizve na obrazovku alebo ho z nej odstráni podľa potreby.

Druhá príčina je ekonomická: ak predaj presiahne výrobu, čistý rast sa znižuje; prehriatie konjunktúry sa vždy platí konkurzmi. Nová hyperburžoázia sa nezakladá na trvalých prebytkoch v jednotlivých oblastiach (až po svetovú centralizáciu), ale na prerozdelení koláča, ktorý sa sotva znateľne zväčšil. Zmocňuje sa príjmov, ktoré už boli určené pre iné frakcie buržoázie.

Posledná príčina je organizačná: tam, kde sa hyperburžoázia dostáva k ústrednému rozhodovaniu, preberá vlastne úlohy predošlej buržoázie, ale v celosvetovom meradle; až dosiaľ ich mala kapitalistická oligarchia, ale chýbala jej priama politická moc. Vojaci vedia, že veľkosť hlavného štábu nie je závislá od počtu vojakov v armáde; nedá sa rozhodnúť o viac ako niekoľkých tisícoch pohybov, či už má armáda stotisíc alebo desať miliónov vojakov. Z toho istého dôvodu sú podriadené funkcie v ekonomike odôvodnené len vtedy, ak nie sú k dispozícii inovačné zložky, hlásiace stav na jednotlivých scénach do dobre informovaného strediska, ktoré je schopné vydávať tisíce simultánnych príkazov. Keďže takéto inovácie sú hojné (informatizácia, spoje, racionálny manažment), nepotrebuje hlavný štáb zjednodušenej svetovej ekonomiky väčší počet spolupracovníkov, ako mali niekdajšie lokálne strediská.

Niekdajšia vládnuca buržoázia si nezachová svoje postavenie; aj za predpokladu, že si zachová niektoré terajšie posty, ktoré sa podľa novej stupnice hodnôt stali príliš nákladnými, budú tieto mať len tieň svojej bývalej moci. Aj gigantické konglomeráty najrozličnejších činností môže dnes riadiť pár šéfov; celé oddelenia, nakúpené v stave vysokej úrovne rozhodovania, môžu byť naraz zrušené aj so svojou riadiacou funkciou. Stanú sa kanceláriou predáka a dostanú za úlohu uskutočňovať politiku, o ktorej sa rozhodlo na vyššej úrovni.

Preradenie do nižšej kategórie sa týka aktuálnych kádrov, ale aj nových mladých diplomantov. Jeden mladý inžinier, ktorý skončil najlepšie francúzske a zahraničné školy, nám takto líči svoje rozčarovanie vo firme Rhône-Poulenc po jej fúzii s americkým obrom Rorer:

„Už na druhý deň po fúzii sa u nás vylodili americké kádre. Spočiatku sa veľmi neukazovali. Teraz však chcú mať všetky strategické miesta, dokonca aj strednej úrovne. Nemám pre svoju kariéru ani zďaleka také perspektívy, ako som mal pred pár rokmi.“

Bolo by naivné oddávať sa viere, že nahrádzanie národných alebo štátnych techno-byrokratických elít globálnou elitou je vlastnosťou spoločností zameraných na vonkajší svet (USA) alebo chaotických (bývalé komunistické štáty). Plne to platí aj pre západnú Európu, kde sa hyperburžoázia už dávno snaží preventívne rozbiť funkčnú buržoáziu formujúceho sa spoločného štátu. Všade sa očakáva ten istý výsledok: platy a zodpovednosti bývalých rámcových kategórií sa musia znížiť; ich destabilizované postavenia sa musia zhoršovať. Ich oddanosť podniku sa nahlodáva a stáva zraniteľnou až do korupcie. Hyperburžoázia sa zahniezďuje v prostredí národných buržoázií, ale prepúšťa ich, len čo sa naskytne príležitosť.

Kultúra dravcov

Ekonomická hra bez iných zábran ako filtre vedenia podniku pripúšťa niektoré národné socializácie, ale väčšinu ich ošklbe. Najprv sa vytvára akási multikulturálna elitná dedina, ktorú skoro nepozorovať, kým jej kolonialistické črty splývajú s navyknutými kulisami. Vzniká tisíc luxusných enkláv, ponorených do tradičného prostredia, ale v skutočnosti sa všetko vzďaľuje od bežného osudu stredných tried ľudskej spoločnosti.

Na pohľad sú „tí milí noví obyvatelia predmestí“ menej rasistickí, demokratickejší, voľnejší a otvorenejší, ako bývalé strnulé a na seba sústredené elity, ktoré nevychádzali z Cambridge alebo zo XVI. okresu, cestovali len z klubu do klubu a manželstvá uzatvárali len medzi pármi s riadne overenými rodokmeňmi. Stačí však malá finančná kríza v obyčajnej strednej triede a stane sa zrejmým, že sa koleso obrátilo. Keďže rozdielnosť sa chráni aj za vysokú cenu, spoločnosť sa proti tomu niekedy ohradí: jeden odvolací súd v Kalifornii nedávno rozhodol, že mrežová ohrada okolo osady Whitley Hights (Los Angeles) predstavuje „nezákonný návrat do čias feudalizmu“).

Je isté, že časť bývalej buržoázie prejde do novej. Nepravý nový boháč, v skutočnosti ratolesť zruinovanej dobrej rodiny, ostáva postavou vymyslených klasických success stories (historiek o úspechu). Adaptácia predpísaná pre vstup do klanu hyperburžoázie vylučuje rekonverziu väčšiny klasických elít do novej elity: výmena „kultúrneho kapitálu“ by bola príliš drahá. A vysoká schopnosť národných buržoázií vyjednať si priaznivé dohody so spoločnosťou nezaváži veľa v novom systéme hodnôt, ktorý stavia na rýchlej predácii (zmocnení sa firmy rýchlosťou a spôsobom dravca).

Samozrejme, medzi starými a novými bohatstvami sa spriadli aliancie. Ohrozené elity nechali svoje drahé dietky už veľmi skoro dopĺňať si polytechnické štúdiá pobytmi v Harvarde. Tentoraz je však konkurencia príliš tvrdá. Vyžaduje sa viac ako kultúrna glazúra. Naučiť sa viesť podnik alebo americké právo už nestačí. Teraz treba veľmi skoro opustiť Goetheho a Moliera - a osvojiť si úlomky celkom globalizovanej kultúry.

Stredná trieda vo zveráku?

No ani v tomto prípade nezaručujú nijaké prísahy oddanosti príslušnosť k novej triede a aj brownovské agitácie (mrvenie sa) kádrov verejných podnikov či ich „tvrdých jadier“ pri príprave štvrtenia bývalých dinosaurov vo vlastný prospech sú celkom zbytočné. Len čo dokončia rekonštrukciu firmy a svetoví investori ju uznajú za dosť peknú na vydaj, budú sami prvou obeťou zmien. Čím väčšia bude ich preventívna kolaborantská horlivosť, tým väčšie bude ich sklamanie. Nové vedenie neposudzuje svojich podriadených podľa ich nadšenia pre liberálne dogmy alebo podľa zlej medzinárodnej angličtiny, ba ani podľa učenlivosti pri multinacionálnych kurzoch ako „vládnuť“ a hádam aj ako byť neúprosný pri prepúšťaní najslabších, ale podľa ich hlbokej kultúry, vštepovanej im už v mladosti.

Na rozdiel od veľkých kapitalistov v minulosti, ktorí pri svojich impériách stavali na ich trvácnosti a prenosnosti (rodiny Rotschild, Albrecht, Mulliez, Livanos, Hass, Walton, Cargill, Agnelli, Tsai Van-lin a iní), hyperburžoázia má ťažkosti s „patrimonializáciou“ často úžasných ale špekulatívnych ziskov. Je tu napr. prípad šéfa armád, ktorý ešte stále nie je celkom prijatý do inner circle (vnútorného kruhu). Dosiahol stabilizáciu svojich príjmov, ale nie stálosť svojho sociálneho postavenia. A vedúci riaditelia spoločnosti Calpers, známeho kalifornského úradníckeho penzijného fondu, oveľa mocnejší ako obchodní bankári, nemajú ani osobné ani rodinné bohatstvo.

Rekonverzia elít zahrnuje okrem toho ozajstné kultúrne znehodnotenie, porovnateľné len so zjednodušením hodnotenia obehu peňazí, zbaveného záväzkov voči občianskej spoločnosti.

Nová hyperburžoázia znehodnocuje v prvom rade občiansku kultúru. Michael Lind pripomína, že nová škola historikov sa snaží vygumovať z dejín národné prvky a do tej miery ich relativizovať, že v nich prevládne význam náboženstva alebo ekonomiky. Na negáciu „francúzskej histórie“ anglickým filozofom Michaelom Oakeshottom (8) odpovedá s humorom, že „existujú trvanlivejšie stopy niečoho, čo sa volá Francúzsko, ako niečoho, čo sa volá Michael Oakeshott“. To je pravda, ale prepisovanie dejín, aby sa z nich vymazal národ ako „historicky závažný subjekt“, prezrádza, že ide o zásadnú záležitosť.

Hyperburžoázia, samozrejme, nenavrhuje nič, čo by nahradilo symbolickú civilizačnú funkciu pripomienky národa. Keď Richard J. Barnet a John Cavanagh interviewovali riaditeľov multinacionálnych koncernov, nevedeli títo nič

„o sociálnych a politických dôsledkoch toho, čo ich firmy produkujú a čo vôbec robia. … Zodpovednosti, ktoré sú ochotní uznať za svoje, sú síce vo svojom rozsahu globálne, ale súčasne sú prejavom myslenia v duchu lokálpatriotizmu.“ Žurnalisti urobili záver, že „je málo nádeje, že by sa názory o spôsobe, ako by sa mohol uskutočniť prechod do postnacionálnej éry, a čo by bolo alternatívou pre anarchistický neporiadok pri rozklade národov, vyslovili na schôdzke direktorov finančných spoločností“ (9).

Hyperburžoázia je aj „antikultivovaná“. Prečo? Keďže najvyššou hodnotou ľudskej činnosti je narábanie s kapitálom, ktorý je schopný radikálne premeniť bohatstvá celých kontinentov, funkčná nadtrieda odmieta všetko, čo brzdí zmenu hodnôt pripisovaných ľuďmi predmetom ich záujmu. Rúca oltáre, lebo konečný cieľ peňazí spočíva v burzovom vyparení všetkých predmetov, čo je konečná manifestácii schopnosti zničiť druhého.

Ako jednotlivec musí hrdina hry s bohatstvom prejavovať inteligenciu bez páru, založenú na vysokej kultivovanosti (páni George Soros, Vincent Bolloré a iní). Ako kolektív sa však hyperburžoázia vystatuje svojím odporom „k pyšným intelektuálom“ (ktorí ju nútia premýšľať o jej zhubnosti aj tam, kde chce iba podkurovať) a svojím odmietaním „prebytočných výdavkov“ Unesca alebo Európskej komisie (ktorá ju núti socializovať sa tam, kde sa ona chce len izolovať). Rada má divú fascináciu pre vyzývavé formy jedinej hodnoty ovládania: mať viac ako sused, mať to viditeľnejšie, chránenejšie, nekonečne drahšie atď.

Už nie sú výsadou výnimočného občana Kane z tridsiatych rokov: falošná rímska vila, fontány obrovských bazénov, rozsiahle trávniky, symfónia mnohofarebných áut; dnes sú to všetko nálepky sebavedomej hyperburžoázie z jedného konca sveta na druhý. Odporný zlý vkus hrabivca sa presadzuje všade a sprevádza ho besná snaha vykántriť drahocennú skúsenosť, ktorú poskytuje otium (odpočinok), táto politická sloboda, kultivovaná každou civilizovanou vládnucou triedou (10).

Stredná trieda, socializovaná univerzitou, sa nachádza v kliešťach dvoch nekultúr, vydávajúcich sa za „novú svetovú kultúru“. Od podtried sa vyžaduje nielen to, aby volili svoje hodnoty (čiapky, tričká, topánky, mená hrdinov televíznych seriálov) podľa „víťazov nad svetom“, čo len zvyšuje posmech z vlastných miestnych elít; tieto sú ponižované aj „zhora“, keď sa musia dívať, ako mocní a bohatí prijímajú za svoje ideály zbavené každej inej skúsenosti ako cirkulácia vyzývavosti.

Stará kultivovaná buržoázia, v triaške sa lepiac na strednú triedu, počatú vďaka starostlivosti štátu, je teraz odsúdená trpieť bez odvrávania deštruktívne reformy ľavíc a pravíc zúfalo sa snažiacich zasiahnuť do kultúry, výskumu a univerzity s cieľom preniesť ich podstatu do hyperburžoázie - predložiť ich na podnose mladej kukučke, ktorej neuhasiteľný hlad treba uspokojiť.

No odmietnutie tohto presunu kultúrnych a občianskych hodnôt k nepravdepodobným horizontom je nielen odporom prebraným z minulosti. Je prejavom skúsenosti, že len ucelený systém kultúrnych vzťahov môže zabrániť pánovi, ktorému moc stúpla do hlavy, aby sa dal do ničenia všetkého okolo seba len na dôkaz svojej moci. Tento systém prikazuje ako postupovať, zmierňuje a socializuje spotrebu, určuje spôsoby šetrenia, ktoré sú menej iracionálne ako čistá hra (napr. investície do umeleckých predmetov alebo mecenášstvo). Takýto systém sa môže vyvinúť len „v republike názorov“, ktorá už definíciou svojho názvu uniká trhovisku. Medzi vyhasením hodnôt (napr. stratou identity pri projekcii veľkých umeleckých diel na obrovských obrazovkách rozsiahleho domu p. Billa Gatesa v Seattle numerickou anonymitou) a civilizovanou formou pohľadu na veci je miesto pre komentár, jeho rozbor a záver univerzitnej inštitúcie. To je však možné len vo vzťahu ku kultúrnym požiadavkám obyvateľstva, no nie pri zmenách hodnôt na príkaz pánov peňazí.

Pri čakaní na ustanovenie uznanej svetovej kultúrnej inštitúcie trpíme teda na nedostatok civilizácie novej vládnucej triedy. Zarážajúca nekultúrnosť v občianskych záležitostiach, presahujúca rámec pomeru síl, jej dovoľuje obludnú nesvedomitosť panovačných sklonov, ktoré si vášnivo pestuje napriek nebezpečenstvu pre schodnú budúcnosť.

Je všetko len divočina v tom kraji hypertriedy? Nová hyperburžoázia sa vydáva za humanistickú, univerzalistickú a multikulturálnu. Prejavuje pocity miloty a krajnej dobroprajnosti voči ohrozeným exotizmom od Yanománov až po Pygmejcov. Predstiera, že zvládla otázku národností. Téma integrálneho multikulturalizmu (zmierenie Indiánov, Hispáncov, Ázijčanov a černochov, odprosovanie za otroctvo a genocídy) sa stala stredobodom oficiálnej ideológie; bola pozdvihnutá na supranacionálnu úroveň v protiklade k národným štátom, odsudzovaným za ich spiatočnícke a dokonca rasistické názory.

Ale tento pluralizmus, pripúšťajúci len pár zblížení s veľkou reklamou, organizuje len povrchné skríženia pri nariadených stretnutiach (v kluboch a na podnikových oslavách). Bieli tvoria stred sietí hyperburžoázie a z multikulturalizmu dobrého svedomia ťažia viac ako čierni alebo hispánski príslušníci strednej triedy; nežiada sa od nich, aby zanechali svoju prax diskrétneho apartheidu. Pretrvávajúca endogamia (sobáše medzi sebou) bielych elít kontrolujúcich veľkú časť spoločenského bohatstva je zakotvená v zdedenej praxi kočovníctva medzi usadenými spoločenstvami; iba juhoamerické elity sú otvorenejšie a zrastenejšie.

Endogamia a pozdvihnutie sa na štatút „federálnej“ a potom „medzinárodnej triedy“ išli v tejto tradícii vždy ruku v ruke, čo umožnilo, že nevymreli, ale zaujali priestor bývalého britského celoplanetárneho impéria. Od neho zdedila nadtrieda svoju dvojakosť: „myslieť liberálne“ sa stalo podmienkou „žitia na pravici“.

Dobré svedomie alebo demokracia?

Od ekumenického multikulturalizmu je ľahký prechod k dvojznačnej podpore osobitností. Nie, že by hyperburžoázia bola sektárska, ale „nativizmy“ (teórie o vrodenosti) a fundamentalizmy jej uľahčujú zdôrazňovať odmietnutie nacionálnych integrácií, ktoré zahrnujú právo občiansky regulovať jej právo na investície. Dvojznačnosť je tu očividná: hlása sa odpornosť christian reconstructionists (kresťanských rekonštrukcionistov, americká náboženská pravica) alebo Národného frontu p. Le Pena, ale keď títo stupňujú svoje požiadavky etnických alebo cirkevných škôl, uľahčuje to nadtriede vzdať sa vzájomnej občianskej lojality v štátoch, ktoré to zreteľne odmietajú. Rozdelenie voličstva Spojených štátov na oblasti baptistov, episkopálcov a katolíkov, pretrvávanie kultúrnych opozícií medzi juhom a severom v Nemecku, triumfujúce regionalizmy v Španielsku a Taliansku, to všetko sú potešenia pre hyperburžoáziu, lebo škodia štátnej, národnej, alebo federálnej jednote.

Zhovievavosť voči sektárskej mentalite usvedčuje zdroje jej uvažovania: od Maxa Webera vieme, že cirkvi aj sekty vystavujú výborné posudky predavačom, ktorí sú eticky dôveryhodní, morálne kontrolovateľní a pracujú so zanietením. Michael Lind má teda pravdu, keď zdôrazňuje, že spojenectvo medzi multikulturalistami a autochtonistami triešti aj posledné ostatky spoločných identít na subkultúrne fragmenty.

Celosvetový multikulturalizmus hyperburžoázie skrýva v sebe aj nový druh opovrhovania, o ktorý táto opiera svoj elán: opovrhovanie „svetákov“ miestnym obyvateľstvom, najmä ľuďmi Juhu; ako by im to dávalo právo odňať Južanom ich rajské sídla globálnej hodnoty. V tomto ohľade sa kúpa rozsiahlych území v povodí Amazonky severoamerickými ekologickými združeniami neveľmi líši od privatizácie nie jedného argentínskeho jazera „demokratickými“ hviezdami Hollywoodu, či od oplotenia nedohľadných lesných zón v Kastílsku, Sologne alebo Tarn v prospech loveckých alebo rybárskych spolkov, organizujúcich z času na čas návštevy sympatických penzistov.

Nakoniec treba spomenúť, že hyperburžoázia vytvára aj zrkadlový obraz seba samej, a to novú infratriedu, tiež odtrhnutú od zábezpek štátu, ale tentoraz „zdola“. Jej členovia sa všade regrutujú spomedzi pracovnej sily skôr migrantov ako imigrantov; hyperburžoázia ich často zamestnáva pre svoje súkromné služby. Hoci počet ilegálnych prisťahovalcov v takom veľkom štáte ako sú USA je pomerne malý, zamestnanie nachádzajú hlavne v ekonomike domácností a v práci na čierno. Medzi hyperburžoáziou sa považuje za bontón, mať doma rodinu Filipíncov, kým pre susedské vzťahy (samozrejme po komplikovanejších zbližovaniach primeranejšie) sa uplatňuje skôr inšpirácia klasickou buržoáziou. Hyperburžoáziu fascinuje globálnosť, ktorá pridáva klasickému svetáctvu jej predchodcov okamžitý prostriedok na kontrolu všetkých výmen medzi ľuďmi. No pletúc sieť týchto nových symbolických vzťahov zhora a zdola nie je hyperburžoázia schopná vidieť, že tu a teraz sú telesnosť aj susedstvo rovnako skutočné ako zapnutá virtualita. Nevníma ľahostajnosť skutočnosti voči nepokojnosti vlády, lebo tak ju zajala vášeň „zmyslu“ (či ho niečo má alebo nemá, byť v centre alebo na periférii, byť hore alebo dole atď.).

Nedá sa čakať, kým hyperburžoázia pripustí pozitívnu stránku starých ochranných opatrení občianskosti, ktoré tak divo rozbíja. Nemôže sa však vzdať všetkej kultúry, ktorá vytvára aj štýl legitímnej spotreby. Nemôže ani ďalej zanedbávať politickú kultúru, ktorá jediná jej umožní prežiť chaos, z ktorého ťaží. Medzi dvoma doplňujúcimi sa a protirečivými pólmi - prepísať sociálne ovládnutie na celo-svetový jav a pretrvať ako nová elita - musí hyperburžoázia vybudovať kompromis, lebo inakšie zahynie pri návrate nekontrolovateľných ozbrojených konfliktov.

Politické problémy hyperburžoázie splývajú do jedného: vyplniť prázdnotu inštitúciami, ktoré by s jej súhlasom neutralizovali jej samovražedné pohnútky. Jednou perspektívou by tu bol demokratický univerzalizmus, ku ktorému vedie cesta cez svetové inštancie, vychádzajúc zo súčasných medzinárodných ustanovizní. Účinnou formou odporu civilizovaných buržoázií a vzdelaných stredných tried by bolo žiadať zastavenie operácií demoralizácie kultúrnych štruktúr (ekonomická nezávislosť, sociálna solidarita, výskum, výchova) ako predzvesť vytvorenia celoeurópskych alebo svetových štruktúr, zakladajúcich sa na rešpekte k rozličnosti jazykov, spoločností a kultúr. Pri takom cieli by hyperburžoázia mohla vyjednávať svoje postavenie s inými zložkami sveta, ku ktorého zjednoteniu prispieva. Pre jeho a svoje dobro alebo zlo.

Poznámky

1. Clément Rosset, Le Réel et son double (Skutočnosť a jej dvojník), Minuit, Paris 1976.

2. Ďakujem prof. Gillesovi Gagné z Lavalskej univerzity v Québecu a Hélene Y. Meynaudovej za rozhovory, bez ktorých by tento článok nebol vznikol. Odporúčam čítať aj strhujúce práce Michela a Moniky Pinçonových o vysokej francúzskej buržoázii a Michela Baura o dirigujúcich krúžkoch. Teoretické základy nášho stanoviska vypracovali Lind a Milner (citovaní ďalej).

3. Jean-Claude Milner, Le Salaire de l‘idéal (Plat ideálu), Seuil, Paris, 1998.

4. Michaël Lind, The Next American Nation, the New Nationalism and the Fourth American revolution (Najbližší americký národ, nový nacionalizmus a štvrtá americká revolúcia), Free Press Paperbacks, Simon and Schuster, New York,1995.

5. Jacques Attali, Dictionnaire du XXe siecle, Fayard, Paris, 1998.

6. Le Nouvel Economiste, 21. 8. 1997.

7. Gilles Martinet, „Marx et les bourgeoisies imprévues“ (Marx a nepredvídané buržoázie), Le Monde, 15. mája 1998.

8. Michael Oakeshott, On History and Other Essays (O dejinách a iné eseje), Oxford University Press, Oxford, 1983.

9. Richard J. Barnet a John Cavanagh, Global Dreams, Imperial Corporations and the New World Order (Globálne sny, imperiálne korporácie a nový svetový poriadok), Simon a Schuster, New York, 1994, s. 18-21.

10. O teórii ótia v širšom zmysle ako v priotiklade práce a voľna nájdete viac v citovanej práci J.-C. Milnera

*  *  *

Autor je sociológ, riaditeľ výskumu na CNRS (Štátne stredisko vedeckého výskumu) v Paríži; autor kníh ako Complex du loup-garou: la fascination de la violence dans la culture américaine (Komplex vlkolaka: fascinácia násilia v americkej kultúre), La Découverte, Paris, 1994; a Nature et démocratie des passions (Príroda a demokracia vášní), Presses universitaires de France, Paris, 1996.

*  *  *

Prameň: Denis Duclos: „Naissance de l’hyperbourgeoisie“, Le Monde diplomatique, č. 533, s. 16-17, august 1998.

Preložil Rastislav Škoda

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu