Prenasledovanie náboženstva a cirkvi v mene ateizmu

Sunday, 9 January 2000 | Zošity humanistov č. 13

Armin Pfahl-Traughberg

Ako to vlastne bolo v Sovietskom zväze za Lenina a Stalina?

V priebehu svojej histórie sa ateizmus staval voči náboženstvám a ich inštitúciám nielen osvietenecky - osvetľujúco a vysvetľujúco. Opäť a opäť sa vyskytovali situácie násilného konania, keď sa proti ideológii, považovanej za prekonanú a v prospech novej ideológie, považovanej za pokrokovú, používali prostriedky moci a potláčania. S týmito temnými stránkami vývoja sa musí sebakritický humanista vyrovnať a hľadať v nich poučenie pre aktuálne správanie sa voči cirkvám a ich ustanovizniam.

Ako historický prípad nám poslúži v tejto eseji náboženská a cirkevná politika boľševikov za vlády Lenina a Stalina v Rusku, resp. v Sovietskom zväze v rokoch 1918-1953. Predoslať treba štyri výpovede, vzťahujúce sa na spoločenské postavenie náboženstva a cirkvi za cárskeho Ruska, ako aj na postoj boľševikov k uchopeniu moci a k náboženstvu:

1. Predovšetkým išlo o hlboko náboženskú krajinu, a to vo všetkých spoločenských vrstvách; vyššie spoločenské a teda aj vládnuce kruhy verili rovnako ako nižšie sociálne a teda utláčané vrstvy obyvateľstva. Nijaké ateistické hnutie so širšou odozvou v ruskej spoločnosti neexistovalo; v najlepšom prípade ho obhajovali jednotliví intelektuáli a socialistické strany.

2. Po druhé, pravoslávna cirkev bola v mocenskej sústave cárskeho Ruska mocnou oporou tohto tradičného spoločenského poriadku nielen ideologicky, ale aj inštitucionálne. Tieto skutočnosti aspoň čiastočne vysvetľujú agresívny prístup novej moci voči jej zariadeniam a zástupcom.

3. Po tretie, boľševici už pred vypuknutím občianskej vojny vyslovili požiadavku, že keďže ako jediná politická sila správne rozpoznali zákony vývoja spoločnosti, majú ako jediná strana neobmedzený nárok na moc.

4. Po štvrté, boľševici okolo Lenina prevzali od Marxa len skrátenú a vulgarizovanú verziu postoja k náboženstvu, podľa ktorej je viera len nástroj na klamanie a ovládnutie más a jej korene treba hľadať len vo vláde kapitálu. Odpoveďou malo byť potieranie náboženstva a jeho inštitúcií nielen osvetou a propagandou, ale aj mocou a zakazovaním. No spätný pohľad na priebeh tohto podujatia ukazuje, že boľševici reagovali na príslušné historicko-politické rámcové podmienky so strategickými ohľadmi, čoho výsledkom bola v rozličných časových obdobiach rozličná intenzita boja.

Prvá eskalácia po Októbrovej revolúcii r. 1917 zostrila relatívne mierny kurz Februárovej vlády, ktorá síce urobila prvé kroky k odluke cirkvi od štátu, ale nemala ešte presnú predstavu obsiahleho a zásadného postupu. V pohotovej reakcii cirkev už v novembri 1917 sa pokúsila o obnovu svojej vonkajšej moci a moskovského metropolitu voľbou povýšila na nového patriarchu, čím obnovila úrad, ktorý neexistoval 200 rokov. V tejto situácii zaútočili boľševici na cirkev a náboženstvo.

Z kostolov sa stávajú skladiská a divadlá.

Dekrétom z januára 1918 sa mala v krátkom čase rozbiť stáročná jednota cirkvi a štátu. Cirkev nesmela mať nijaké školy, nesmela uzatvárať právoplatné manželstvá, nesmela vyberať nijaké poplatky a nedostávala nijakú verejnú podporu. Všetky jej majetky prešli do „vlastníctva ľudu“ a sama bola redukovaná na štatút „súkromnej spoločnosti“.

Početné kostoly a kláštory boli pozatvárané a premenené na školy, sklady alebo divadlá. Za náboženskú označená hudba a literatúra boli potláčané. Proti reprezentantom cirkvi išli boľševici spravidla otvorene a ich opatrenia siahali od svojvoľných zatknutí a uväznení až po popravu; tisíce pravoslávnych kresťanov bolo zabitých, medzi nimi najmenej 28 biskupov počas občianskej vojny do r. 1920. Za hladomoru v zime r. 1921/22 sa využila núdzová situácia na zabavovanie cenných cirkevných predmetov: vraj aby sa z výťažku dalo pomôcť postihnutým. Boj sa vyostroval a boľševikov a ich stúpencov nezastavilo nič. Súčasne sa však robili aj pokusy, aby nižšie duchovenstvo, kritické voči vysokej hierarchii, vyvolalo nejaký vnútorný prevrat. V apríli 1923 zvolala časť duchovenstva koncil, ktorý schválil revolúciu a vyhlásil oddanosť vláde. No väčšina duchovenstva vzdorovala nastaveným osídlam a tak sa pokus boľševikov podriadiť si z taktických dôvodov cirkev nepodaril.

Z cirkevnej hierarchie sa sklonila pred politickou mocou len skupina okolo medzičasom zosadeného patriarchu Tichona; za sľub schválenia nových pomerov ho prepustili z väzenia a on sľub dodržal až do svojej smrti r. 1925. Jeho nástupcovia odmietali prispôsobiť sa a preto boli stále vystavení prenasledovaniu a opakovane zatváraní. Napriek útlaku sa však zdalo, že boľševikom nešlo o úplné rozbitie pravoslávnej cirkvi ako inštitúcie; z taktických dôvodov by si ju boli radšej urobili poslušnou. Platí to najmä pre obdobie Novej politickej ekonómie (NEP) v rokoch 1922-28, keď sa v celom spoločenskom živote zaznamenalo slabé zmiernenie politických represálií.

Červené svadby a revolučné smútočné pochody

Okrem otvoreného prenasledovania veriacich a duchovenstva sa boľševici pokúsili aj propagandisticky agitovať proti náboženstvu: každodenné náboženské obrady mali byť nahradené politickými alebo štátnymi rituálmi. Na prvom mieste prišli do úvahy „červené svadby“ pri uzatváraní manželstva a „revolučné smútočné pochody“ pri pohreboch. Iným verejným predstavením boli „červené omše“, pri ktorých sa napodobňovaním robil posmech z náboženských obradov.

Nakoniec boli založené aj príslušné organizácie, ako napr. Liga bojovných ateistov, ktorá vraj mala v roku 1928 až 123.000 členov, čo je však z celoštátneho hľadiska bezvýznamné číslo. Podľa toho sa dá povedať, že o ateizmus bol medzi obyvateľstvom malý záujem.

Nové zostrenie boja proti cirkvi a veriacim nasledovalo po konci obdobia NEP. Začalo to dekrétom o náboženských spolkoch a združeniach z r.1929, podľa ktorého boli síce tvorba náboženských obcí a slúženie bohoslužieb povolené, súčasne sa však spoločenské pôsobenie cirkvi prísne zakazovalo. Jej postavenie sa zhoršovalo aj finančnými opatreniami, napr. určitými daňami a prudkým zvýšením nájomného. V tejto súvislosti treba vidieť aj ťaženia štátom iniciovaných ateistických hnutí a akcií, spojených s hanobením cirkevných symbolov až po spaľovanie ikon, čo samozrejme najmä medzi roľníckym obyvateľstvom vyvolávalo veľkú nevôľu.

Na takomto podklade sa náboženská politika z času na čas miernila, a to jednak z taktických dôvodov na strane boľševikov, jednak následkom vysokej prispôsobovacej schopnosti na strane vysokého kléru. V roku 1936 boli dokonca duchovní postavení na roveň ostatným občanom a s tým súvisiace obmedzenia typu práva účasti na voľbách zrušené. Bleskovo sa však situácia opäť zmenila hneď na začiatku stalinovských čistiek, ktoré postihli aj cirkev. O ich kvantitatívnom rozsahu sú k dispozícii rozličné číselné údaje, ale dá sa povedať, že 165.000 veriacich bolo zatknutých a z nich 107.000 zastrelených. Z toho vyplýva, že v predvečer druhej svetovej vojny sa vládnucej Stalinovej moci podarilo zatlačiť cirkev ako ustanovizeň do pozadia spoločenského života; odrážalo sa to aj v prudkom znížení počtu kostolov. Tento vývoj však nijako nesprevádzal rozpad náboženského cítenia obyvateľstva, keďže v r. 1937, teda na vrchole teroru, sa pri sčítaní ľudu 45 % obyvateľov vyslovene prihlásilo za veriacich. Táto skutočnosť vysvetľuje, prečo sa Stalin vo vojenskej núdzi pri prepade Sovietskeho zväzu Nemeckom už od r. 1941 odvolával na cirkev ako ruskú inštanciu štátnej legitimity a mobilizujúceho vzoru.

Cirkvi pomáhajú pri mobilizácii

Verejne vyhlásená podpora vlády cirkvou a recipročné uznanie postavenia cirkvi vládou sa výrazne dokumentovali stretnutím Stalina s hlavným patriarchom Sergejom začiatkom septembra 1943. Od tejto chvíle sa cirkev mohla v spoločnosti voľnejšie pohybovať a tým aj zvyšovať svoje pôsobenie. Predpokladom bolo vyznanie neotrasiteľnej vernosti Stalinovi, od ktorého milosti závisela celá budúcnosť. Spolupráca v priebehu vojny bola odmenená výnosom z augusta 1945, že cirkev môže obnovovať kostoly a zrušenie daní z kláštorných budov a pozemkov.

Cirkev ideologicky podporovala Stalinovu vládu a komentovala „Ameriku“, „kapitalizmus“ a vôbec „západ“ ako stelesnené mocnosti zla. A tak v posledných rokoch Stalinovho panovania nielenže bolo prenasledovanie cirkvi skoro zastavené; v niektorých oblastiach spoločenského života bola cirkev ako inštitúcia štátom vyslovene podporovaná. Až po prenikavých zmenách vo vedení Komunistickej strany po roku 1953 sa situácia opäť zvrátila a zdvihla sa nová vlna represálií a zákazov činnosti cirkvi.

Represálie proti veriacim a ich inštitúciám v mene ateizmu sa diali nielen v Sovietskom zväze, ale aj vo všetkých štátoch tzv. „reálne existujúceho socializmu“ a v súvislosti s historickými udalosťami aj inde, napr. za občianskej vojny v rokoch 1936-39 v Španielsku. Aj keď ich ani približne nemožno porovnávať so zločinmi v mene náboženstva v minulosti, predsa nás z humanistického stanoviska upozorňujú, že ateizmus sám o sebe nie je pozitívna hodnota. Stane sa ňou až vtedy, keď sa stotožní s prijatím ľudských práv. Medzi tieto patrí v rovnakej miere sloboda náboženského vyznania a náboženských úkonov na jednej strane a odmietnutie takýchto názorov a konaní na druhej strane. Humanista musí aktívne zastávať obidve tieto práva, ak nechce stratiť svoj typický osvietenecký, slobodomyseľný a pluralistický charakter.

Tento historický príklad dokazuje aj kontraproduktívnu povahu represívneho ateizmu; v Rusku aj inde mal za následok, že sa veriaci zomkli do tajných krúžkov a sekularizácia postupovala len na povrchu. Z dnešného hľadiska je jasné, že k vnútornej sekularizácii obyvateľstva, t.j. k poklesu významu náboženstva aj v sovietskej spoločnosti prispela viac jej všeobecná modernizácia ako ateistická propaganda a represie.

*  *  *

Prameň: Armin Pfahl-Traughber, “Religions- und Kirchenverfolgung im Namen des Atheismus”, Diesseits, č. 49, s. 9-11, 1999.

tags , , ,

5 Comments to Prenasledovanie náboženstva a cirkvi v mene ateizmu

Cibrinka
December 24, 2012

Myslíte si, že by sek. humanisti za podnecovanie k nenávisti voči kresťanom mali byť trestne stíhaní?

Rudolf Dovičín
January 22, 2014

U nás je každý za podnecovanie nenávisti voči kresťanom trestne stíhaný…

Cibrinka
February 1, 2014

Aký trest dostala Oľga Pietruchová za urážanie účastníkov Pochodu za život?

Rudolf Dovičín
January 20, 2015

Urážanie sa je vecou prijímateľa, nie vysielatľa.
Uráženie nie je podnecovanie nenávisti.

Cibrinka
January 21, 2015

Prečo ten hysterický povyk ateistov a Dawkinsa pri návšteve pápeža vo VB?
Čo je - podľa Vašej logky - urážlivé na homofóbnych prejavoch?

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu