Fundamentalizmus a ateizmus

Tuesday, 9 May 2000 | Zošity humanistov č. 17

Albert Memmi

Fundamentalizmus nie je krátka správa o bezvýznamnej udalosti, ani sa neobmedzuje na Iránčanov a na islam. Nie je to nič nové: naopak, je starší ako humanizmus a tolerancia, a to ako v náboženstve, tak aj politike. Ako AIDS je jednoducho latentný a periodicky sa objavuje v časoch zrýchlených spoločenských premien, ktoré ľuďom naháňajú strach a ženú ich do skrýš, ktoré sa im vidia bezpečné, lebo sú staršie.

Fundamentalizmus zodpovedá kompletnej predstave celej existencie, emocionálnej aj systémovej. Pozrime sa na tri udalosti posledných rokov, ktoré vzrušili rozličné zložky rozličných spoločností: požiadavky židovských fundamentalistov v Izraeli, nepokoje vyvolané Scorseseho filmom Posledné pokušenie Krista a odsúdenie angloindického spisovateľa Salmana Rushdieho na smrť. Je zaujímavé, že vo všetkých troch aférach nájdeme spoločné črty, aj keď najbúrlivejšie prebiehala udalosť medzi Iránčanmi. No Mgr. Ducourtray (francúzsky kardinál) sa nemýlil: záležitosť moslimov je identická s vecou kresťanov a dokonca aj veľký rabín Francúzska potvrdil svoju solidaritu s biskupom.

Keď chcú židovskí fundamentalisti v Jeruzaleme presadiť svoju exkluzívnu definíciu žida, snažia sa vylúčiť zo židovského spoločenstva väčšinu súčasných židov, nežidovských manželov všetkých zmiešaných manželstiev, konvertitov uznaných liberálnym rabínom a ich deti potupne nazývajú bastardmi. Takto vylučuje fundamentalizmus dokonca spoluveriacich tej istej viery, a to dokonca s rovnakou vervou ako heretikov (kacírov). Výsledok tohto vylúčenia je symbolické zrušenie či potlačenie, ak nie dokonca fyzická likvidácia. Keby mali fundamentalisti v Izraeli triumfovať, museli by tam všetci nefundamentalisti konvertovať, t.j. stať sa fundamentalistami. Fundamentalizmus znamená smrť toho druhého, aspoň symbolickú do tých čias, kým sa bude dať pokračovať.

Scorseseho film vyvolal u niektorých kresťanov pokušenie protestovať. Tušili a očakávali sme to, najmä po manifestáciách prívržencov nebohého Mgr. Lefebvra, ktorí - to neslobodno zabudnúť - často idú spolu s priateľmi p. Le Pena. A v takomto prípade nie je fyzické násilie veľmi vzdialené od doktrinálneho odsúdenia. Aj v tomto prípade je katolícky fundamentalizmus len vrcholením endemickej tendencie. Keby sa bola oficiálna cirkev uspokojila s odsúdením filmu, nič by sa nedalo povedať. Neboli by sme to my, ateisti a liberáli, čo by sme jej to vytýkali. Veď naša filozofia nám prikazuje rešpektovať názor každého - aj keď veriaci nerešpektujú naše názory. Keď sa kňaz Laurentin (francúzsky máriológ) v jednom článku vo Figare sťažoval na výčitky robené cirkvi pre jej postoj voči AIDS, mal pravdu; neostal však pri tom, ale žiadal konkrétne opatrenia, a to už bola iná vec. Ani pri Scorseseho afére sa kresťanskí aktivisti neuspokojili s vyslovením, čo aj hlasnejšie, svojho názoru, ale prešli k činom: v Paríži zapálili jedno kino a bol aj jeden mŕtvy, aj keď len nepriamo. V mnohých mestách Francúzska a Európy boli filmové predstavenia opakovane protizákonne prerušované hrozbami fyzickej sily. Odsúdila cirkev tieto násilnosti? Nie, iba nad nimi vyslovila poľutovanie. Jeden biskup sa dokonca opovážil povedať: “Pozrite sa len, čo sa stane, ak sa niekto dotkne citov kresťanov!”

Výzva na zavraždenie Salmana Rushdieho vyjasňuje horizont: kto sa urážlivo dotkne islamu, tomu hrozí trest smrtí. Dobre si všimnite: dotknúť sa urážkou je len slovný prejav nesúhlasného názoru. Ohromnosť odsúdenia má znázorniť mieru odsúdenia. Rushdieho treba zničiť, a nie len symbolicky potrestať!

Táto koncepcia, ktorú by bolo možné nazvať totalitárnou, nie je výsadou náboženských myslí: existujú totalitarizmy aj v politike a vo filozofii. Spočívajú na 2 postulátoch. Prvý je, že pravda - samozrejme ich vlastné pojatie pravdy - je absolútna. Fundamentalizmus znamená zjednotenú tradíciu - samozrejme vysvetľovanú ich spôsobom. Takáto tradícia neznáša nijaké obmedzenie, lebo to by ju ohrozilo. Myslím si, že totalitaristi nie sú si natoľko istí ani sebou samými, ani svojou pravdou, lebo inakšie by ju tak úporné nebránili. Preto potrebujú zaviesť do svojej hry pojem boha.

Druhá požiadavka vyplýva z prvej: jednotlivca a skupiny ľudí, ktorí sa postavia proti takejto jednotnej koncepcii, treba zneškodniť donútením a ak treba aj zničením. Ideologický kruh sa zatvára radikálnou akciou, bez nej by nebol úplný.

Takáto filozofia je nebezpečná pre život jednotlivca i národov. Jej alternatívou je koncepcia, ktorú možno nazvať liberálnou, laickou, ateistickou (okrem Iných termínov). Aj tá predpokladá dva postuláty.

Prvým je rozlišovanie medzi rozumom a vierou, či už náboženskou alebo politickou. Práve toto oddelenie umožnilo v minulých storočiach ohromný rozvoj vedy a techniky, ktoré sú podstatou západnej civilizácie. Táto civilizácia triumfuje na celom svete; aj Irán ajatolláhov používa, čo aj nerád, schémy technicko-priemyselných štruktúr západu, aby bežali jeho továrne a plavili sa jeho lode.

Tento triumf predpokladá predbežne pochybovať, a nie zo zásady sa podrobiť predpísanej autorite, nech by bola ako chýrna; predpokladá relatívnosť pravdy, ktorá je vždy prístupná oprave a stále sa preveruje skúsenosťou. Ako samozrejmosť to predpokladá rešpekt voči tomu, kto protirečí, aj keď hlása iný názor; bez toho by tento rešpekt nebol vôbec potrebný.

Tu ešte raz spresnime, že táto koncepcia neznamená nejaké zneuctievame viery alebo veriacich; ide tu o dve oblasti ľudského myslenia, ktoré fungujú na základe dvoch rozdielnych zákonov. Pripomeňme si peknú vetu Louis Pasteura, praktizujúceho katolíka:

“Keď idem do svojho laboratória, nechávam svoju vieru v šatni.”

Druhým postulátom je rozlíšenie medzi právom a autoritou, opäť či už náboženskou alebo politickou, čo sa nazýva odlukou vládnych moci. Nijaká autorita, nech by bola akokoľvek mocná, nesmie zrušiť práva jednotlivcov alebo skupín, aj keď sú menšinové, okrajové alebo hospodársky bezvýznamné pre svoju chudobu: to je základné pravidlo demokracie.

Je pozoruhodné, že aj tento princíp triumfuje na celom svete, aspoň zdanlivo; svedčia pre to sústavné úspechy doktríny ľudských práv za posledné desaťročia. Aj tí, čo vylučujú a potláčajú menšiny, hlásajú rasistické myšlienky, mučia väzňov a robia permanentne štátne prevraty, tvrdia o sebe, že v podstate sú demokrati. Svoje aktuálne konanie sa pokúšajú ospravedlniť osobitnými výnimočnými okolnosťami; alebo, samozrejme, vyššími záujmami svojho národa, svojej cirkvi, svojej skupiny … no v tom si protirečia, lebo pravda a právo sa nemerajú podľa niečích záujmov.

Žiaľ, tento dvojnásobný triumf rozumu a spravodlivosti, uskutočňujúci sa v demokracii, nie je nikdy definitívny. Veľmi sa mýlili tí, čo si po poslednej vojne mysleli, že ľudstvo sa už nedá zviesť zlovestnými plánmi. Boli sme svedkami návratov viac alebo menej maskovaných rasizmov, fašizmov, a teraz sú to fundamentalizmy.

Proti týmto démonom treba viesť boj sekulárneho humanizmu, ateizmu, a treba do neho zapojiť všetkých: okrem našich skupín aj veriacich, a to všetkých cirkví. Len sekulárny humanizmus je spoločným menovateľom pre všetkých ľudí: nikoho nevylučuje a prijíma všetkých, čo súhlasia so základnou zásadou: že každého treba rešpektovať.

Nech nám nikto nenamieta, že už povedať určité veci znamená niekoho nerešpektovať. To by bolo krútiť sa v kruhu: znamená rešpekt mlčať a zrieknuť sa svojho názoru? Naša ľudská minulosť patrí všetkým, a to aj vo svojich kultúrnych prejavoch. Ani Mojžiš, ani Kristus, ani Mohamed nepatria výlučne tým, čo sa s nimi identifikujú. Všetci máme právo študovať a kritizovať tieto legendárne postavy, aj učiť sa od nich. Nech si fundamentalisti kopú vo svojich záhradách; nech si vysvetlia, prečo sa natoľko stotožňujú s jedným tradičným modelom, že sa idú zblázniť, ak sa ho dotkne niekto druhý.

Priznám sa, že sú dni, keď sa cítim unavený a strácam guráž. Mám v pamäti búrlivé schôdzky, kde došlo skoro k bitke, keď som sa pokúšal vysvetliť židovským alebo moslimským poslucháčom, že spása nášho spoločného žitia spočíva v radikálnej odluke svetskej a duchovnej moci, synagógy a štátu, resp. mešity a štátu. Tak, ako to urobila tá úžasne efektívna revolúcia demokracií západu. Nesúhlas až hnev prítomných boli tým smiešnejšie (ak niečo môže byť smiešne v takej závažnej záležitosti), že všetci žili v takých demokraciách.

Lebo nech si každý zametá pred svojím vlastným prahom. Najprv sa určitým spôsobom musíme chovať sami - až potom môžeme niečo vyžadovať od druhých. Nech každý na svoj účet a podľa svojich možností urobí pokus ísť veciam na koreň. Prečo si napr. raz nepoložiť otázku, čo je to vlastne posvätnosť alebo jednoducho len rešpekt? Vyžadovať bezpodmienečné podrobenie sa nejakému hodnotovému systému, často mýtom, či už náboženským alebo politickým, je niečo kuriózne, a to tým viac, ak sa rozkazovačne predpisuje iným, ktorí toto presvedčenie nemajú.

Chápem, že môže byť otrasné vidieť, ako sa pochybuje o pilieroch nejakej tradície. Bolo by naivnosťou myslieť si, že niekomu možno podraziť barly a nenaľakať ho, resp. až nenahnevať ho. Navrhol som v jednej svoje knihe nazvať to lámaním závislostí (2]. Neverím, že Rushdie je taký naivný, ako sa robí: zúčastňuje sa na práve takom vyvolávaní pochybností. Lepšie je odvážne povedať, o čom je reč. Veď práve táto možnosť sústavne kritizovať každý kultúrny výdobytok celého ľudstva je základom každého hľadania a každého pokroku. Treba dať veľký pozor: ak pripustíme, že niečo je posvätné, má to za následok, že existuje rúhanie sa, a to vyžaduje potrestanie, ktoré sa začína agresiou. Z tohto kruhu niet východiska.

Hovorí sa nám, že by bolo nebezpečné dotýkať sa niektorých tabu, ktoré sú vraj pre prežitia ľudstva podstatné. Ale veď nie preto sú podstatné, lebo sú tabu; tabuizovali sme ich preto, lebo sú pre väčšinu ľudských spoločenstiev podstatné: napr. v otázke incestu sa o tom za určitých okolností rýchlo presvedčíme bez ohľadu na náboženstvo a dosiahneme vzájomný súhlas agnostikov aj veriacich. Ak je boh mŕtvy, je všetko dovolené? Nie! Či je živý alebo mŕtvy, sú aj neprípustné počínania. Morálka nijako nie je monopol veriacich.

Ak sú nebesá prázdne, nezaplnia ich vrúcne priania, aby sa zaplnili, ani zlorečenia na adresu neveriacich. Žiadne hrozby ani agresie - veru nechýbali v dejinách všetkých náboženstiev! - neviedli k tomu, že by neveriaci uverili. Ani inkvizícia, ani sväté vojny nemali úspech - iba ak vykántrili neveriacich. Príčina je jednoduchá: viera sa neprikazuje ani nedokazuje.

Raz sa nám treba všetkým rozhodnúť, že budeme o tom spolu rozmýšľať. S ľútosťou musím konštatovať, že v tomto ohľade mali viac živej sily a neúcty početní múdri mužovia gréckej antiky, ako má väčšina dnešných filozofov vyhýbajúcich sa “posvätnostiam” súčasnosti. Počkajme. Ale nech nás nebo chráni pred konfiškovaním svetskej moci fundamentalistami, nech sú akejkoľvek farby!

Poznámky:

(1) Le Figaro, 2. feb. 89.
(2) La Dependence (Závislosť), Gallimard, Paris, 1979.

Memmi je emeritný profesor Nantskej univerzity, spisovateľ, autor esejí a kníh, napr. La Statue de sel (Soľná socha - 1953), Agar (1955), Portrait de colonisé (Portrét kolonizovaného -1957), L ‘Homme dominé (Ovládaný človek - 1968) a Racisme u Gallimarda, a Le Pharaon, Julliard, 1988.

Prameň: Albert Memmi, “L ‘Offensive des religions.” Mani?re de voir, č. 8, 1999.

*  *  *

Pápež Ján Pavol II. formuloval svoje “mea culpa” tak, ako keby sa chyby minulosti, ktoré ľutuje, mali pripísať na vrub nie cirkvi ako takej, ale len zlobe jednotlivých kresťanov. V skutočnosti sú však napr. všetky prenasledovania cirkvou v minulosti, či už židov, pohanov, odpadlíkov a kacírov alebo čarodejníc, zakotvené priamo v jej podstate. Lebo cirkev sa vždy považovala za jedinú samospasiteľnú inštitúciu, ktorej dal sám Boh za úlohu obrátiť všetkých ľudí na kresťanstvo. Dá sa v tejto súvislosti nespomenúť súčasný cieľ cirkevnej politiky evanjelizovať postkomunistické štáty, v našej oblasti na podklade činnosti vierozvestov Cyrila a Metoda pred viac ako tisíc rokmi? Tento “svätý” cieľ posvätil vždy všetky prostriedky - až po miliónové vraždy. A ak cirkev dnes už nie je taká agresívna ako bola od svojich počiatkov cez temný stredovek až do novoveku, je to len preto, lebo stratila veľa zo svojej moci.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu