Kliatba kresťanstva

Tuesday, 11 July 2000 | Zošity humanistov č. 19

Herbert Schnädelbach

Svojím „Mea culpa!“ (Moja vina) urobil pápež Wojtyla určitým spôsobom záver. Prosil o odpustenie za to, čo urobili kresťania v mene kresťanstva, ale vyvaroval sa toho, žeby pripustil vinu cirkvi ako takej. Z hľadiska podstaty cirkvi je to pochopiteľné, ale neslúži to pravde, lebo pravda je takáto: k „siedmim smrteľným hriechom“, ktoré pápež vymenúva, došlo nie napriek, ale pre kresťanstvo; ich páchatelia sa neprehrešili proti princípom kresťanstva, ale sa len sústavne snažili tieto princípy presadzovať.

Nie zločiny jednotlivých kresťanov, ale ustanovené kresťanstvo samo ako ideológia, tradícia a inštitúcia spočíva na našej civilizácii ako kliatba trvajúca až po katastrofy 20. storočia; kresťanské „požehnania“ vychádzali vždy z jednotlivcov, ktorí dobro, ktoré konali, museli presadzovať proti odporu úradných autorít. Domnievam sa, že títo kresťania čerpali svoju silu často z biblických obsahov, ktoré vôbec nie sú špecificky kresťanské, ale skôr židovské dedičstvo: napríklad príkaz lásky k blížnemu. V nasledujúcich riadkoch mi nejde o strašidelnú kriminálnu históriu kresťanstva; nerád by som padol do pasce „princípu a skutočnosti“, resp. „všetci sme nakoniec hriešnici“. Preto namiesto toho v protiťahu k pápežovým „siedmim smrteľným hriechom“ poukážem na sedem vrodených chýb kresťanstva, ktoré ono vôbec nemôže odstrániť, pretože to by znamenalo samo sa zrušiť. No možno je toto vzdanie sa posledná blahodarná služba, ktorou by mohlo kresťanstvo po 2000 rokoch našej kultúre poslúžiť; mohli by sme ho potom nechať v pokoji odísť.

1. Dedičný hriech

Ako kresťanstvo ako teológia, tak aj dedičný hriech je vynález Pavla:

„Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“ (Rim 5,12).

V skutočnosti je aj podľa Genezis (2,17) smrť „mzdou hriechu“ (Rim 6,23), lebo Boh povedal: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ Starý zákon teda pozná len smrť všetkých ľudí ako dedičstvo Adamovho hriechu. Z tejto „dedičnej smrti“ urobil Pavol smelým kotrmelcom smrteľný hriech: ak má hriech za následok smrť, musel byť tam, kde sa zomiera, aj hriech, za ktorý je smrť trestom; teda všetci potomkovia Adama sú len preto, že sa narodili ako smrteľní, rodení hriešnici – nezávisle od svojich činov. Z toho vyplýva paulínske posolstvo ospravedlnenia, na ktorom sa pred nedávnom v gigantickom kompromise nanovo dohodli katolíci a evanjelici. Táto správa však nie je potešením, ale provokáciou pre všetkých, ktorí sa zdráhajú uznať paulínsky vzťah medzi smrťou a hriechom: Prečo by som sa mal považovať za hriešnika len preto, lebo som smrteľný?

 Ten, čo sa považuje za vierou ospravedlneného, je ochotný, pre Adama, alebo lepšie pre nič, bezdôvodne sa nechať obviniť a potom žiť ďalej ako omilostený. Avšak omilostený si nikdy nemôže byť istý svojej milosti, ako nám hovorí učenie o predestinácii (predurčení). Jeho úlohou je zabrániť tomu, aby sa ospravedlnenie vierou nestalo právnym nárokom, ale čo je to za spravodlivosť, ktorá jedného s dedičným hriechom dopredu určuje na spasenie a druhého na zatratenie? Tu nám kresťanstvo zapcháva ústa:

„Ale kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu?!“ (Rim 9,20).

Čo znamená učenie o smrteľnom hriechu antropologicky, je jasné: je to opovrhovanie človekom. Človek, ako tu stojí a ide, je zaslepený, ak sa neuzná za „skazeného“ a neschopného dobra. Je len rozprávka, ktorej sa rado verí, že myšlienky ľudskej dôstojnosti a ľudských práv majú kresťanské korene. Idea ľudskosti (humanitas) vychádza zo stoicizmu (Zenón z Kitionu okolo r. 300 p.n.l. hlásal ideál neotrasiteľného cnostného a múdreho človeka, pozn.prekl.) a vzpriamená postava človeka pred Bohom sú židovské dedičstvá, ktoré paulínske kresťanstvo skorumpovalo a premárnilo. Pobožný žid si ako samozrejmosť priznáva schopnosť byť „spravodlivý“, t.j. žiť podľa božieho zákona; nepozná dedičný hriech, ale len hriechy, ktorých sa môže sám dopustiť, a pre tie existuje odpustenie. Toto židovské presvedčenie postihuje nenávisť a opovrhnutie Nového zákona. Podľa Pavla niet pred Bohom spravodlivých, a tí, čo sa za takých považujú, sú farizeji – dodnes je toto slovo nadávka. K tomu pridáva Pavol propagandistickú frázu o utrpení židov pod Zákonom, ktorá má ešte aj dnes odôvodniť misionárčenie medzi židmi; Zákon mu je „kliatbou“ a „vychovávateľom … ku kresťanstvu“ (Gal 3, 13 a 24). V skutočnosti je Zákon pre pobožných židov božia milosť; ako by inakšie mohli sláviť sviatok Radosti zo zákona?

Učenie o dedičnom hriechu a jeho protiklad, téza o ospravedlnení jedine vierou, mali za následok, že sa židovský motív dôstojnosti každého človeka ako obrazu Boha a stoickej myšlienky ľudských práv zachovali v kresťanstve len v okyptenej a tým prevrátenej forme. Výsledkom je kresťanská náuka o relatívnych prirodzených právach: Ľudská dôstojnosť a ľudské práva existujú v kresťanstve len pre veriacich, ktorým Boh dal milosť. Kto medzi nich patrí, o tom rozhoduje cirkev: „Extra ecclesiam nulla salus“ (Mimo cirkev niet spásy). A preto nie je nijako náhoda a ešte menej historická nehoda, ako by nás pápež rád nechal veriť, že počas skoro celých 2000 rokov pre kresťanov neboli pohania až do krstu ľuďmi a nemuselo sa s nimi ako s ľuďmi zaobchádzať.

V kresťanských štátoch sa vždy dali prirodzené nároky domorodcov zamietnuť poukazom na ich „hriešny stav“. Preto muselo Osvietenstvo myšlienku nerelatívnych prirodzených práv presadzovať proti rozhorčenému odporu obidvoch úradných cirkví; dala sa presadiť len na sekulárnom podklade. Predovšetkým išlo o neutralizovanie učenia o dedičnom hriechu aj s jeho fatálnymi dôsledkami. Ak sa ešte aj dnes v určitých kruhoch neustále poukazuje na zásluhy kresťanstva pre myšlienky ľudskej dôstojnosti a ľudských práv, ako keby tu bolo niečo bývalo, čo bolo treba len sekularizovať, je to trpká irónia: židovské a stoické dedičstvo sa muselo kresťanskej tradícii vyvzdorovať! Kresťania nemajú nijaký dôvod, aby na to boli pyšní!

2. Ospravedlnenie ako krvavý obchod

Pôvodné posolstvo kresťanov znelo: „Zmŕvychvstal.“ Aký význam malo potom jeho ukrižovanie? Pavol podáva takéto vysvetlenie: „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“ (Rim 5,18). Spravodlivosť tohto jedného však pre Nový zákon nie je nič iné ako spravodlivosť trpiaceho služobníka Pána podľa Izaiáša (53,4 a nasl.), ktorý sa ako „baránok“ nechá viesť „na zabitie“ a „dá svoj život na obetu za hriech“. Kresťanstvo chápe vykúpenie z dedičného hriechu v zmysle starého židovského rituálu zmierenia, pri ktorom sa z ovečky urobí „obetný baránok“, ako obetu zmierania nevinne ukrižovaného, ktorý „sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1 P 2,24).

Keby toto bola celá pravda o „božom baránkovi“, stačila by vďačnosť, aby niekoho pohla byť kresťanom, ale nám sa hovorí: tento nevinne obetovaný nebol hockto, ale syn boží; boží baránok bol sám Boh. A tak Boh inscenoval túto obetu zmierenia sám medzi sebou, lebo „veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2 K 5,19) - (Nemecký text je výslovnejší: „Boh bol v Kristovi a zmieril svet sám so sebou“ – p.p.). Samozmierenie Boha so sebou samým sa ukazuje byť obchodným úkonom, v ktorom je Boh aj veriteľom aj zástupcom dlžníka; platobná mena je krv: „Draho ste boli kúpení“ (1 K 6,20); „boli ste vykúpení …drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 P 1,18). Pred takýmto nepochopiteľným scenárom sa ponúka otázka, prečo nemôže kresťanský boh odpustiť za rovnakých podmienok ako židovský na slávnosti Jom-Kipur, a to prípadne aj bez obete baránka.

„Krv Ježiša … nás očisťuje od každého hriechu“ (J 1,7) – v pietizme a jeho piesňach boli z toho ozajstné krvavé orgie (pietisti boli evanjelické sekty od konca 16. stor., s cieľom oživiť vieru, napr. metodisti v Anglicku, Grundvig v Dánsku a i. – p. p.). Od neskorého stredoveku až do 19. storočia je kresťanská ikonografia svet „krvi a rán“. Maliari a sochári sa pretekali v hrôzostrašných vyobrazeniach utrpení Krista a nespočetných mučeníkov. Prečo visí vo všetkých bavorských školách umierajúci viselec – prečo tam nie je zmŕtvychvstaný? Prečo nestačí kríž ako paradoxný znak jednoty porážky a víťazstva, poníženia a povýšenia? Prečo musia mať kresťanské deti od prvého dňa v škole pred očami, čo znamená ukrižovanie fyzicky?

Dôvodom je, že kresťanstvo si nevie predstaviť vieru/lásku/nádej bez krvi; a čím krvavejšie, tým vernejšie. Čo by bol víťazný Ježiš proti bičovanému v kostole vo Wiese? (barokový pútnický kostol pri kláštore Steingaden v severnom Bavorsku, postavený v rokoch 1746-57 – p.p.). Iste by bolo prehnané porovnávať tento svet obrazov s dnešnými násilníckymi videofilmami; avšak predpoklad, že toto všetko slúžilo mentálnej príprave na ukrutnosti v mene Krista, sa dá len ťažko zavrhnúť. Antickú právnu prax mučenia predsa obnovil v 11. storočí pápež Inocenc III. (Nevinný! – p.p.) a počas svätej inkvizície dosiahlo praktické mučenie perfídne zdokonalenia. Čo boli utrpenia mučených proti tomu, čo sa predvádzalo v kostoloch? Tam, kde patrili realistické krucifixy do optického obrazu bežného mesta, tam sa dalo pred bránami zabíjať na kolese bez iritácie. Nie je známe, že by kresťanstvo bolo viedlo pri humanizácii trestného práva; poslednú európsku popravu pre divákov usporiadal pápež Lev XII. v roku 1825.

Okrem toho: neboli pašijové hry a legendy o mučeníkoch najlepšie nacvičenie kresťanského zaobchádzania s kacírmi a pohanmi? Ešte stále máme veriť, že príspevok kresťanstva pre našu kultúru spočíval predovšetkým v humanizácii pohanov. Táto bájka určovala po stáročia aj predstavu kresťanskej výchovy ako krotenia hriešnikov, ktorí sa narodili ako malí divosi a musela slúžiť aj za ospravedlnenie kolonializmu. Je pravda, že sa nevie o Keltoch, Germánoch alebo Slovanoch, že by boli zapríčinili hrôzy rozsahu masových vrážd Karla Veľkého na Sasoch, krvavého kúpeľa pri dobytí Jeruzalema v priebehu križiackych výprav, potrestania katarcov (stredoveká sekta v 12.–15. stor., ovplyvnená bogomilcami; verili na spásu odriekaním sa svetského života; odštiepením vznikli albigenci v jz. Francúzsku) alebo zločinov dobyvateľov Latinskej Ameriky. Ak to všetko má dosvedčiť domestikáciu „plavovlasej beštie“, tak to svedčí o jej neúspechu. V skutočnosti pochádza rytierskosť rytierov z islamského sveta a dvornosť dvoranov, t.j. šľachty a vznikajúceho meštianstva, z obnovy zvykov antiky za renesancie. Tam sú korene humanizmu, no ešte na začiatku nášho storočia sa ho museli všetci katolícki hodnostári tzv. antimodernistickou prísahou vzdávať! Nielen ľudským právam bez podmienky dedičného hriechu, ale aj ľudskosti ako princípu, stavalo kresťanstvo do cesty často smrteľný odpor; dejiny mučeníkov humanizmu treba ešte len písať!

3. Príkaz misionárstva

Proti humanistickému rešpektu pred prírodným človekom stál v kresťanstve od jeho počiatkov príkaz misionárstva. V Matúšovom evanjeliu sa hovorí:

„Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 18). (V nemeckom origináli sa cituje iná biblia s útočnejším textom: „… a urobte učeníkmi všetky národy tým, že ich pokrstíte …“ – p. p.).

Nik sa tu „národov“ nepýta, či chcú byť pokrstené a stať sa učeníkmi; krstiaci si o sebe majú myslieť, že sú vykonávateľmi „všetkej moci na nebi i na zemi“; výrečným dokladom toho sú nútené krsty.

Príkaz misionárstva je zákazom tolerancie, lebo čo je iné, ako kresťanské, je tu len nato, aby sa pokrstilo. O znášanlivosti voči iným sa, samozrejme, nemuselo hovoriť do tých čias, kým boli kresťania aj sami prenasledovaná alebo trpená menšina v pohanskom okolitom svete; avšak z hľadiska kultúry, ktorá sa už dávno etablovala ako kresťanská, znamená príkaz misionárstva úlohu vyhubiť pohanstvo na celom svete – je to teologické oprávnenie kresťanského kultúrneho imperializmu. Dá sa pripustiť, že misionári dávali na začiatku prednosť miernym prostriedkom, ale nemali nič proti tomu, že po nich prišli obchodníci a kanónové člny. Ako svedčia príklady z Brazílie, prídu dnes najprv dolármi prešpikovaní misionári fundamentalistických siekt a po nich naftové koncerny.

Židovstvo je tolerantné tým, že nepozná misionársku činnosť; a islam napriek svojmu misionárstvu obidve druhé náboženstvá Písma – židovstvo aj kresťanstvo – rešpektoval; pod moslimskou nadvládou prekvitala židovská kultúra a v Osmanskej ríši mohli si ortodoxné národy v cirkevnej oblasti zachovať svoju kultúrnu identitu. Náboženská tolerancia nie je kresťanská cnosť, lebo sa prieči príkazu misionárstva. Nedôvera kresťanov voči Lessingovmu Natánovi bola dobre odôvodnená, lebo pripustiť možnosť, že by židia alebo moslimovia mohli mať pravý prsteň, a nie kresťania, znamená vpád skepsy do oficiálnej istoty o viere v jednu a jedinú pravdu. Tam, kde je kresťanstvo tolerantné, už sa v skutočnosti vzdalo, aj keď potom ešte prežíva ako súkromná záležitosť alebo morálny postoj, na ktorého odôvodnenie však netreba bibliu.

4. Kresťanské protižidovstvo

Kresťanské nepriateľstvo voči židom má svoje korene v evanjeliách, kým v Pavlovom okolí o tom nie je reč. Je to v podstate vnútorná záležitosť židovstva, lebo evanjelisti začali zbierať najskôr za tri desaťročia po Ježišovej smrti židovsko-kresťanské správy o jeho živote a smrti; dohodli sa na tom, že za ukrižovanie sú zodpovední vysokí kňazi a znalci Písma, ako aj týmito nahuckaný „národ“. Najprv to teda boli pokrstení židia, ktorí obžalovali nepokrstených židov, že nespoznali opravdivého Mesiáša.

Kým Marek a Lukáš sa uspokoja s obžalobou ortodoxného židovstva, prechádza Matúš na pole kresťanského protižidovstva. Čo by ešte dnes malo nechať strnúť každého poslucháča Bachovej Matúšovej pašie, je veta, ktorou „celý národ“ odpovedá Pilátovi, keď si tento umýva svoje ruky v nevinnosti so slovami: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka!“ a oni kričia „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27,24). Napísané to bolo po dobytí a zničení Jeruzalema Rimanmi roku 70 a túto udalosť vysvetľuje zbožný evanjelista ako splnenie oného bezbožného priania; už predtým nechal Ježiša podrobne predpovedať katastrofu palestínskeho židovstva (Mt 23 a 24). Je to jeden z početných variantov schémy proroctvo - vyplnenie, ktorými chcelo Matúšovo evanjelium priblížiť kresťanstvo svojim židovským druhom. Čo urobili Rimania židom v Jeruzaleme, je len spravodlivý dôsledok sebaprekliatia celého národa, ktorým podľa Matúša tento národ vyslovene vzal na seba vinu za smrť Ježiša Krista a bude to pôsobiť po celú večnosť. Teda nielen správa evanjelií, že židia Ježiša ukrižovali, je dostatočný historický motív pre kresťanské nepriateľstvo voči židom; až tvrdenie, že „tí“ židia predsa na seba sami vzali vinu za Ježišovu krv, zabezpečilo kresťanskému prenasledovaniu židov čisté svedomie. A tak sa od tohto krvavého miesta v Matúšovom evanjeliu tiahne krvavá stopa nespočetných židovských pogromov v kresťanskej Európe až po rasistický antisemitizmus, ktorý je sekulárnym dedičstvom náboženského protižidovstva. Holokaust by nebol býval možný bez kresťanstva; mnohí kresťania sa ho zúčastnili bez výčitiek svedomia a cirkev k tomu mlčala; k tomuto mlčaniu mlčí pápež dodnes.

5. Kresťanská eschatológia

Pravdepodobne najhorším dedičstvom Nového zákona je takzvané Jánovo zjavenie (apokalypsa), v ktorom sú zhrnuté a dramatizované všetky eschatologické prvky evanjelií a začiatkov kresťanstva. (Eschatológia je náuka o „posledných veciach“, t.j. pre jednotlivca smrť, zmŕtvychvstanie a posledný súd; pre pospolitosť koniec sveta a príchod božieho kráľovstva – p.p.). Počas dvoch tisícročí nič tak trvalo nevyvolávalo v ľuďoch Západu strach a hrôzu, ako táto kniha. Svedčí o tom portál každej katedrály a početné reliéfy, no predovšetkým prastaré Dies irae z omše za zomretých, v ktorom podrobný opis hrôz apokalypsy prerušujú len kňučiace prosby o zľutovanie. Stáročia žili ľudia v tôni tejto panickej vízie. Vedecká informácia, že v obdobiach prelomov časov sú apokalypsy rozšírený druh literatúry a že nakoniec existovala aj židovská eschatológia, nezmôžu nič proti katastrofálnemu pôsobeniu poslednej knihy biblie.

Medzi židovskou a kresťanskou eschatológiou sú dôležité rozdiely. Očakávanie mesiáša je u prorokov v jadre politická otázka a u Izaiáša sa týka obnovy Dávidovej ríše. Napriek prenosu tohto motívu na celosvetové javisko ostáva aj u Daniela etnocentrické jadro: „Kráľovstvo však, vláda a moc nad kráľovstvami pod celým nebom, bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho; jeho kráľovstvo je večné kráľovstvo a jemu slúžia a poslúchajú ho všetky mocnárstva“ (Dan 7,27). Súčasne sa vkľučuje staroegyptský a platónovský motív posmrtného súdu na podklade „kníh“, čo sa už vzťahuje na celé národy (Dan 7,10 a 24). Práve toho sa chytá kresťanská apokalypsa (Zjv 20,11) a obratom ruky to individualizuje: celá ťarcha „posledného súdu“ zaľahne na jednotlivca, ktorý je vystavený „zvrhnutiu do ohnivého jazera“ (14,15) ako budúcej alternatíve. Takto vyvoláva kresťanská eschatológia úžasne zosilnený eschatologický tlak a týmto si kresťanstvo vytvára inštrumentárium ustavičného zneisťovania a podriaďovania svojich vlastných ľudí, keď im sľubuje východisko z úzkostí, ktoré jedným dychom súčasne vyvoláva; každé pochovávanie sleduje tento mechanizmus. Len tak sa dá vysvetliť, prečo sa toľko ľudí nechalo počas toľkých storočí terorizovať Jánovým zjavením.

Kresťanská eschatológia pôsobila aj politicky – v podobe eschatologickej politiky kresťanov a nekresťanov. Vodcovia siekt sa často pokúšali privolať a uskutočniť apokalypsu a tisíce išli s nimi na smrť; rad samovražedných predkov siaha od stredovekých siekt cez Savonarolu a novokrstencov až po nábožensky motivované kolektívne samovraždy súčasnosti. Počet obetí eschatologickej politiky v podmienkach svetskosti ide naproti tomu do miliónov; pri tom ide o pokusy vziať konečné víťazstvo dobra a definitívne zničenie zla z božích rúk a dosiahnuť to ľudskými prostriedkami. Nevyhnutný dôsledok je teror.

Samozrejme by bolo nezmyslom činiť zodpovednými za apokalyptické zločiny jednotlivcov (Hitler, Stalin) „proroka z ostrova Patmos“ (Ján, autor Apopkalypsy), ale kresťania by si mali položiť otázku, ako to myslia s tou eschatológiou. Nie je v prísľube „Boh … zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani bolesti, ani náreku viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21,4) trvalé pokušenie nahradiť boha nejakým moderným bôžikom – podľa Blochových slov napr. „Ubi Lenin ibi Jerusalem“ – a zamlčať cenu, ktorú zato treba platiť? V biblii mali platiť cech tí, čo boli hodení do „ohnivého jazera“; po páde náboženstiev boli na rade tí, čo museli prežiť peklo na zemí v znamení „konečného riešenia“. Nebolo by kresťanskejšie postaviť celú eschatológiu pod biblický zákaz zobrazovania?

6. Import platonizmu

Osobitne na dôsledky bohatá vrodená chyba kresťanstva je import platonizmu, ku ktorému došlo pri snahe cirkevných otcov predložiť svoju vieru helénskemu svetu ako dokonalejšiu filozofiu. Výsledkom bolo ontologické rozštiepenie skutočnosti na tento a onen svet ako aj dualizmus tela a duše. Obidva tieto myšlienkové modely, reprezentujúce Platóna v neoplatónovskej interpretácii, určujú kresťanské myslenie dodnes, hoci sú v skutočnosti nezlučiteľné s jadrom obsahu Starého aj Nového zákona.

V židovskom myslení existoval spočiatku len tento svet, to je prítomnosť a čo jej predchádzalo; židovské myslenie pôvodne nepoznalo ani život po smrti, lebo božie sľuby sa ešte pri Jóbovi vzťahujú len na pozemský život a potomstvo. Až v prorockej eschatológii sa objavuje záhrobie, ale to sa má k tomuto svetu len ako budúcnosť k prítomnosti. Podľa kresťanstva sa síce toto budúce už vyskytlo – ako paradoxný mesiáš na kríži, ale bude sa opakovať v parúzii Krista ako pána sveta (Ježišov návrat na svet pri poslednom súde – p.p.). Na otázku, kde je Kristus medzičasom, sa odpovedá poukazom na „nebo“, t.j. vyššie poschodie skutočnosti, kam Ježiš vystúpil a odkiaľ zostúpi; medzitým „zostúpil do ríše mŕtvych“, t.j. do pivnice. V priebehu helenizácie kresťanstva sa z rozdielov jednoduchých úrovní tohto a oného sveta urobí druhový rozdiel, t.j. tieto dve oblasti majú zodpovedať Platónovým sféram reálneho a ideálneho sveta. Tak vznikla v kresťanskom platonizme ontológia „záhrobia“ a tendencia znevažovať tento svet, čo na dlho pohnevalo najmä Nietzscheho.

Obidva druhy rozlišovania medzi týmto a oným svetom, topologické aj ontologické (priestorové aj obsahové), vyvolávali v kresťanstve trvalý a nikdy nekončiaci konflikt. Keď nicejský koncil nazýva Boha „stvoriteľom neba a zeme, viditeľného a neviditeľného“, možno pod neviditeľným rozumieť len geograficky vyššiu, našim očiam nedostupnú sféru bohom stvorenej skutočnosti, alebo platónovský kósmos noetós – ten len mysliteľný svet. Vývoj kozmológie v novoveku však urobil topologický model úplne neuveriteľným – napriek tomu kresťania na celom svete v deklamácii Credo (Verím) sa ho ešte stále pridŕžajú! Ostal len platónovský únik – t.j. špiritualizácia záhrobia, ak sa chcelo trvať na jeho existencii. Kam inam s utópiou, ktorá už nastala, už sa „zjavila“? Nikde musí predsa niekde byť, a keď nie je „hore“, môže existovať len „v duchu“. Tým však bol duchovný svet „klamstvom“ (Nietzsche) premenený na údajne jediný pravý svet, na ktorom nám má záležať.

Zlo kresťansko-platónovského rozlišovania medzi týmto a druhým svetom tkvie v tom, že sa tým skutočný svet znižuje na iba zdanie a normatívne sa znehodnocuje. Novoveké Osvietenstvo sa dá v podstate charakterizovať ako snaha rehabilitovať skutočnú skutočnosť. Cirkevní zástancovia predstavy záhrobia mali prestať znevažovať to, čo skutočne existuje; mal byť koniec náuky o dvoch ríšach a floskuly „v nebi vám to asi bude odplatené“ ako legitimizovania nadvlády. Nietzsche ukazuje, ako sa na konci tohto procesu „skutočný svet“ stáva bájkou a triumfuje: „so skutočným svetom sme odpratali aj zdanlivý.“

Import platonizmu viedol v kresťanstve nielen k denunciácii skutočnosti, ale aj k dualistickej antropológii s fatálnymi konzekvenciami. „Obraz človeka“ v predstavách židovstva a skorých kresťanov je monistický (monizmus je náuka, ktorá uznáva pre celok skutočnosti len jeden princíp, a nie dva (dualizmus) alebo viacero (pluralizmus), a snaží sa o jednotné poňatie sveta; obsahovo je veľmi rozličný – p.p.); čo Luther prekladá ako „dušu“, to je životnosť tvora „človek“, bohom stvoreného „z hliny zeme“ a oživeného vofúknutím do jeho nozdier „dychu života“ (Gn 2,7). V tomto zmysle hlásajú apoštoli „zmŕtvychvstanie tela“, t.j. celého človeka; aj v „Credo“ (ako predtým u Daniela) je reč o vzkriesení mŕtvych a nie o nesmrteľnosti duše, čo predpokladá platónovský dualizmus tela a duše. Napriek tomu sa táto nebiblická predstava stala v kresťanstve kultúrnou samozrejmosťou: kresťanský platonizmus znamená nielen v kozme, ale aj v človeku zneváženie zásadnej skutočnosti, t.j. jeho telesnosti. Výsledkom je systematické nepriateľstvo voči telu v celej kresťanskej tradícii, ako sa dedilo najmä v represívnej sexuálnej morálke všetkých cirkví.

Samozrejme kázal už Pavol asketické ideály, ale tie sú u neho ešte úplne v kontexte s očakávaním skorého návratu Krista na zem (1 Kor 1,7); inakšie by boli bývali židovi Pavlovi úplne cudzie. Židovstvo vôbec nepozná nepriateľstvo voči telu; dobrý život a naplnená sexualita sú dobré božie dary, pre ktoré boh, samozrejme, vydal patričné predpisy. Až import platonizmu otrávil v kresťanstve ľudskú telesnosť; vytvoril celibát, v dejinách ktorého cirkevná politika zabránila vzniku kňazských dynastií a túto snahu dokonca premenila na osobitné duchovné dobro. Stále sa tvrdí, že kresťanstvo pozdvihlo postavenie ženy v spoločnosti; je to pravda, ak máme na mysli správanie sa Ježiša voči ženám v spoločnosti, kde bolo náboženstvo vecou mužov. Ale aké zneváženie ženskosti sa skrýva v mýte pôrodu panny a vo výraze „nepoškvrnené počatie“! Ako keby počatie, pôrod a vôbec ženská sexualita boli niečo špinavé, niečo, čo je „čistého“ syna božieho nehodné. V tomto zmysle učí kresťanstvo ceniť si ženskosť len ako panenskosť, lebo len tak je „čistá“. Pri katolíckej sexuálnej morálke, ktorá pri otázke kontroly pôrodov už dávno prešla do otvoreného cynizmu, nemali by sme zabúdať na pietizmus, ktorý sa aj bez vonkajších podpôr spovede a odpustenia vie ešte efektívnejšie zavŕtať do mysle ľudí a mnohých robí psychickými mrzákmi. Platónovská schizofrénia dualizmu tela a duše sa manifestuje chorobou.

7. Zaobchádzanie s historickou pravdou

Hore bola reč o osobitnom význame Matúšovho evanjelia pre kresťanské protižidovstvo; okrem toho je to pozoruhodný príklad pre nakladanie prvých kresťanov s historickou pravdou; no táto správa o sebaprekliatí židov nie je jediný strategický výmysel, ktorý nájdeme v Novom zákone. V tomto ohľade vyniká Matúšovo evanjelium; jemu je skoro každý prostriedok dobrý, aby židovským druhom predstavil Ježiša ako pravého mesiáša. Za tým účelom prekuce celý Starý zákon a čo sa tam dá nejakým spôsobom rozumieť ako prísľub mesiáša, to sa zahrnie do Ježišovho životopisu ako splnenie prísľubu – podľa hesla: „Aby sa splnilo, čo bolo napísané …“

A tak sa Ježiš kvôli Micheášovi narodil v Betleheme (Mich 5,1), kvôli Mojžišovi musí pri tom vyjsť hviezda, kvôli žalmu (Ž 72,10 a 15) a Izaiášovi (Iz 60,6) museli prísť mudrci z východu a podľa Ozeáša (Oz 11, 1) musela ujsť svätá rodina do Egypta. Jeremiáš je prapôvodcom historky o betlehemskom vraždení detí (Jer 31, 15) – tejto nepochopiteľnej udalosti, na ktorú by sa boli súčasníci po dvoch generáciách iste pamätali, keby pritom nešlo o smelú fikciu. Môže byť pravda, že umierajúci Ježiš citoval slová Starého zákona, ale že sa v hodinu jeho smrti chrámová opona roztrhla vo dvoje, zem triasla, skaly pukali a mŕtvi zjavovali živým (Mt 27,51), pre to by museli byť nezávislí svedkovia, keby aj to nebola legenda. Všetko rozprávanie však stráca definitívne nevinnosť v Jánovom evanjeliu: „… ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo.“ (Jn 19,34). Tuná sa úmyselne a cieľavedome klame, len aby sa splnilo starozákonné proroctvo; a výslovne sa zdôrazňuje pravdivosť, čo by bolo v prípade skutočnej pravdivosti zbytočné.

Niektorí vykladači Nového zákona nám tu vytýkajú naivnosť a nehistorické myslenie. Vraj nesmieme byť takí naivní, žeby sme verili, že evanjelisti mali naivný prístup k historickej pravde. Na tej im vraj vôbec nezáležalo, ale prebrali predpovede o Ježišovi a na nich založili zázračné historky – zázraky vraj neboli v tých časoch nič neobyčajné; čo iné mali kázať ako slová Starého zákona?! Ale Lukášovo evanjelium sa snaží o lokalizovanie diania okolo Ježiša do svetského dejepisu. Učeniu o tom, že boh sa stal človekom, protirečí snaha vytvárať fikcie. Ježiš mal byť historická osoba a tí, čo o ňom podávali správu, poznali rozdiel medzi pravdou a lžou. Ako si potom mohli myslieť, že historické nepravdy sú osobitne vhodné na šírenie kresťanských právd?

Strategické spracovávanie historickej pravdy v mene vyššej pravdy je dedičné zlo ustanoveného kresťanstva. Tu evanjelisti vymýšľali skutočnosti, ale až dodnes je kresťanom zakázané o nich čo aj len zapochybovať. Dejiny racionálnej kritiky biblie od raného novoveku jasne ukazujú, aké škodlivé bolo tvrdošíjne pridŕžanie sa biblických udalostí pre dôveryhodnosť kresťanského posolstva vcelku. Úradné cirkvi sa ešte aj dnes pokúšajú zabrániť teologickej osvete jednoduchých veriacich. Nakoniec je to však pochopiteľné, lebo čo ostane z „jadra“ kresťanstva, ak sa odstránia fiktívne obaly? Čo ostane zo vzkriesenia, ak necháme na pokoji prázdny hrob? Pavol hovorí:

„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista …“ (1 Kor 15,14).

Kázeň a viera však nesmú byť daromné a svedectvo nesmie byť falošné – teda hrob bol prázdny.

8. Kresťanstvo dnes?

Keby raz kresťanstvo zanechalo za sebou svojich sedem vrodených chýb, neostalo by z neho skoro nič. Predovšetkým by sa potom skoro nedalo odlíšiť od osvieteného židovstva. Čo v kresťanstve za niečo stojí, je židovské. Ježiš bol pobožný a radikálny žid; čo by sa stalo, keby sa kresťania „pojezuánštili“? Cirkvi hlásajú učenie o dedičnom hriechu aj tak len v špiritualistickom zriedení; voči židovstvu, ktoré veľmi dobre pozná vrodenú slabosť človeka, tu už nie je rozdiel. Ospravedlnenie vierou možno kázať aj bez krvavého obchodu boha so sebou samým, len na podklade Starého zákona, lebo už Pavol cituje proroka Habakuka: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Hab 2,4; Rim 1,17). Príkaz misionárstva by mohli kresťania oslabiť do výzvy oboznámiť svet v duchu tolerancie so svojou vierou; práve toto vždy robili židovskí učenci. Tým by bol koniec protižidovstvu. Keď ide o eschatológiu, mohli by aj židia aj kresťania ponechať na pána boha, čo sa stane na súdny deň; nádej je aj židovská aj kresťanská cnosť. Kresťanstvo by sa konečne mohlo vrátiť zo svojich platónovských výletov a svoj dualizmus nahradiť filozofiou jednotného sveta a celého človeka.

Je otázne, či kresťanstvo prežije usporiadanie svojho pomeru k historickej pravde. Len alegorické alebo symbolické vysvetľovania biblických udalostí sa už dávno ukázali slepou uličkou. Bultmanove pokusov o odmytologizovanie biblie (ev. teológ, 1884-1976, zástupca existenciálnej teológie; snažil sa podať takú interpretáciu Nového zákona, ktorej by mohol moderný človek rozumieť - p.p.) ukázali, aká prázdnota sa vytvorí, ak sa základné výpovede kresťanstva interpretujú len „existenciálne“.

Čo sa má veriť, ak sa z toho, čo je napísané, nič nedá brať doslovne? Adorno raz povedal, že prosba o chlieb každodenný má zmysel v roľníckej pospolitosti, ale nie v susedstve chlebových tovární. Ak sú v kresťanských spevníkoch piesne prosiace o dážď, nerobia z kresťanského boha pohanského démona počasia? Jedna cirkevná pieseň hovorí: „Veľa stojí byť kresťanom.“ To je pravda, ak sa berú do úvahy všetky požiadavky a predpisy, ktorými cirkvi zahrnujú veriacich. Čo však môže byť zisk, nadhodnota týchto výdavkov? Čo nám môže kresťanstvo sľúbiť? Ak sa už nenecháme zastrašovať „ohnivým jazerom“ po poslednom súde, nenecháme sa ani utešovať výhľadmi na večnú blaženosť; stačí nám šťastie na tejto zemi. Ako to povedal Heine? „ Nebo prenecháme anjelom a vrabcom.“

Mám dojem, že ustanovené kresťanstvo má v modernom svete svoj koniec už dávnejšie za sebou, ale to nezbadalo. Cirkev ako morálna inštancia a sociálne zariadenie – to si zaslúži rešpekt. No kostoly nie sú prázdne náhodou – kto rozumie tým kázňam, výkladom biblie a piesňam? V skutočnosti už cirkvi nemajú čo špecificky kresťanského povedať. Je pravda, že kresťanstvo malo aj pozitívny vplyv na našu kultúru, aj keď celková bilancia je otrasná. Jeho pozitívne sily sa však už vyčerpali, alebo prešli do energií sekulárneho humanizmu. Novoveký proces osvietenstva sledoval dokonca kresťanský príkaz - príkaz pravdivosti – a tým „dvetisíc rokov výchovy k pravde, ktorá si nakoniec zakazuje lož viery v boha“ (Nietzsche). Až v jeho úplnom vyhasnutí by sa kliatba kresťanstva mohla predsa ešte premeniť na požehnanie.

Prameň: Die Zeit, č.20, 11. mája 2000.

*  *  *

Odozvy - repliky

Schnädelbachova odvážna, vecne bohato podložená a trefná kritika početných pochybných miest kresťanského „posolstva spásy“ a jeho ideologickej a politickej histórie vyvolala evanjelickú a katolícku teologickú repliku a mnoho listov čitateľov. Aby nevznikol skreslený obraz posudzovania a diskusie, uverejňujeme pomerne obsiahle výťahy z dvoch teologických replík a niektorých listov čitateľov.

Kúkoľ medzi pšenicou

Protestant Richard Schröder, profesor filozofie na Teologickej fakulte Humboldtovej univerzity v Berlíne, nedementuje register hriechov cirkevných dejín, ale odmieta jadro Schnädelbachových téz: že dejiny kresťanstva sú konzekventným dôsledkom jeho siedmich vrodených chýb, ktoré navrhuje nazývať skôr „posvetštením“ a považovať za „kúkoľ medzi pšenicou“ (Mt 13, 24). Čo si však má myslieť súdny čitateľ o takýchto argumentoch:

1. „Nie príkaz misionárčenia v Matúšovom evanjeliu, … ale zásada „čí štát, toho náboženstvo“ … Viliama Oranžského … ako si to aj komunisti priali … je podkladom tendencie násilia v náboženských veciach.“

2. Inkvizícia: Pre starých kresťanov neprichádzalo nútenie vo veciach viery do úvahy, lebo pre nich platilo podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou. Už keď r. 385 uzurpátor Maximus nechal popraviť v Trieri pre bludárstvo Priscilliána, dvaja biskupi proti tomu protestovali! Až do 12. stor. platila v kanonickom práve zásada, že priznanie neslobodno vynucovať mučením – nuž, a potom bola zavedená inkvizícia, to nebolo dobre…; ale pozor, mučenie bolo v predkresťanskom Ríme bežná právna prax!

3. Kresťanské protižidovstvo: Schröder súhlasí s názorom, že v kresťanstve sa udomácnilo protižidovstvo „a budeme musieť súhlasiť aj s tým, že holokaust nebol možný bez kresťanstva“. Najprv sa však musel premeniť rozdiel náboženský na rasový a antijudaizmus na antisemitizmus! Na tom však „nemalo vinu kresťanstvo, ale Osvietenstvo so svojím pseudovedeckým biologizmom boja o život medzi rasami a novodobé pohanstvo.

4. Apokalypsa: Posledná kniha biblie, Zjavenie Jána, je naozaj veľmi problematické čítanie. Myšlienku Posledného súdu všetky tri veľké cirkvi počas storočí „fatálne zneužívali“ na šírenie strachu a hrôzy – ale na stredovekých znázorneniach týchto budúcich udalostí sú predsa medzi odsúdencami aj „králi, kardináli a mnísi“, čo má zdôrazňovať princíp osobnej zodpovednosti.

5. Dedičný hriech a ospravedlnenie: „Aj marxistická teória o výchove nového človeka je vrodená chyba Osvietenstva“ (Ako to s vecou súvisí?). A nasleduje „vysvetlenie“ ospravedlnenia vierou z protestantského hľadiska, s ktorým si neviem dobre poradiť: „Najväčší dar je mier s bohom; ten si nemôžeme zaslúžiť činmi, ten nám musí byť darovaný – takže buď taký dobrý a nechaj sa obdarovať!“ Je toho na štvrť strany asi takýmto tónom: „Boli sme v moci hriechu, to je žalostného sebectva a slúžili sme falošným bohom, ale boh sám nás vykúpil skrz Ježiša Krista. Pre slobodu nás Kristus vyslobodil, preto buďte pevní a nenechajte sa opäť vrhnúť pod jarmo sluhovstva,“ napomína Pavol Galaťanov.

6. Prenasledovanie čarodejníc: Canon Episcopi z 9. storočia žiada od kňazov, aby poučovali ľud, že viera v čarodejnice je povera. Žiaľ, „na vrchole stredoveku sa cirkev vzdala odporu proti tomuto pozostatku pohanských čias a sankcionovala realitu čarodejníc stále abstrúznejšími (ťažko pochopiteľnými) teóriami.“ Aj toto má byť argument: „Ale viera v čarodejnice je rozšírená na celom svete. Cirkev ju nevymyslela … v Afrike jej pribúda …v Tanzánii v rokoch 1970-1984 padlo za obeť prenasledovaniu viac ako 3000 čarodejníc“.

Ani slovo k pápežovmu mea culpa

Schröder vytýka Schnädelbachovi predovšetkým to, že nie je dosť starostlivý pri citovaní historických údajov a podopiera to okrem pripomienky protestantskej reformácie a 2. vatikánskeho koncilu katolíckej cirkvi ako prejavov permanentnej vnútrocirkevnej sebakritiky dvomi udalosťami:

a/ Barmským teologickým vyhlásením z r.1934, ktoré odmietlo totalitný nárok nemeckého nacionálno-socialistického štátu (čo malo za následok protiúder nacistov) a 

b/ že aj proti totalitnej marxisticko-leninskej ideológii sa cirkvi hlasne ozvali. To je naozaj dosť málo proti záplave údajov v Schnädelbachovom článku o tom, ako zaobchádzala a zaobchádza s historickou pravdou najmä katolícka cirkev.

Holub na streche

nazval svoju odpoveď katolícky filozof Robert Spaemann, píšuci aj proti atómovej energii, eutanázii a umelému prerušeniu tehotenstva. Aj teraz sa však ozýva menej ako filozof a skôr ako pravoverný a cirkvi oddaný katolík, z ktorého majú kardinál Ratzinger a biskup Dyba iste veľkú radosť. Schnädelbachove názory nazýva ekuménou absurdností a odmieta názor, že boh si sám organizuje svoje zlo. O spôsobe jeho argumentácie svedčia napr. tieto citáty z jeho repliky:

1. o pomere židov a kresťanov: „Rovnako je pravda, že pri záchrane židov urobil pápež (Pius XI.) viac ako všetky ostatné inštancie sveta. To, že mlčal k holokaustu, bola cena, ktorú zaplatil, aby zachránil život 700 000 židom. Mal pred očami príklad holandských biskupov, ktorí proti deportáciám holandských židov protestovali – a vyvolali tým rozšírenie vražedných akcií aj na pokrstených židov.“ (Dá sa takto klamať v slušnej spoločnosti? Otázka prekladateľa)

V komentári k tomuto dubióznemu svedectvu radí jeden čitateľ hľadať správne informácie v knihách K.-H. Deschnera „S bohom a Führerom“ „Sto rokov dejín spásy“.

2. Univerzalizmus a tolerancia: „T.č. existuje v našom (kresťanskom) štáte len jedna mienka, ktorá je podľa názoru všetkých kompetentných miest mylná a ktorú neslobodno vysloviť, pri ktorej má teda teoretická intolerancia za následok občiansku intoleranciu: popierať vraždenie a pokus o vyvraždenie všetkých židov. No tento zákon je v našom právnom systéme vlastne cudzie teleso.“ Alebo ďalej: „Kdekoľvek dnes cirkevné skupiny zastávajú svoju vec či už defenzívne alebo ofenzívne s používaním násilia proti inakšie zmýšľajúcim, tam nejde o náboženské pravdy alebo misionárčenie, ale o konkurujúce partikularizmy, napr. nároky na určité územie – cuius regio, eius religio; a všade sú to najmä zbožní kresťania, ktorí najintenzívnejšie hľadajú zmierenie.“ Toto má byť odpoveď na námietku, že kresťanstvo sa, napríklad v Latinskej Amerike, šírilo – aj násilím.

3. Kruhový dôkaz: Schnädelbachove argumenty proti hodnovernosti tvrdení Nového zákona spočívajú vraj na predpokladoch, že a/ boh sa nestal v Kristovi človekom, b/ možnosť reinkarnácie je dopredu vylúčená, c/ predpovede budúcich udalostí nie sú možné, d/ evanjelisti vytvárajú udalosti pre citácie zo Starého zákona – nehľadajú citáty pre udalosti, e/ udalosti, ktoré vyvolávajú nepriateľské pocity voči židom, museli byť voľne vymyslené. „Pretože ani jeden z týchto argumentov nie je hodnoverne dokázaný, nedajú sa použiť na presviedčanie tých, čo tieto argumenty neuznávajú.“

Teda my máme dokázať, že Kristus, ak bol, nebol syn boží …

4. Kresťanstvo a dualizmus: Pre Spaemanna vôbec nie je problém veriť na existenciu duchovnej duše, nezávislej od tela; volá to entelechiou, akousi zvláštnou nemateriálnou silou, špecifickou pre živú prírodu; ako inakšie by sa dala vysvetliť kontinuita ľudskej identity medzi telesnou smrťou a zmŕtvychvstaním tela pri poslednom súde?!

5. V otázke vzťahu kresťanstva k ženskej sexualite prisudzuje Spaemann Schnädelbachovi neznalosť rozdielu medzi panenstvom panny Márie a medzi nepoškvrneným počatím rodičov panny Márie (neviem, akú úlohu pri tom hral, resp. nehral otec panny Márie, teda či aj on bol vylúčený z hry ako sv. Jozef), čo vraj nemá nič do činenia so sexualitou – pochop to, kto môžeš!

5. K dedičnému hriechu podáva Spaemann siahodlhé vysvetlenie, aby nakoniec priznal, že tomu sa dá alebo veriť, alebo to možno považovať za špekulatívny konštrukt – ale čo vraj na tom znevažuje človeka?

„Iste, ľudské práva to neproklamuje, ale ľudskú dôstojnosť to zdôrazňuje bez ohľadu na to, či je niekto kresťan alebo nekresťan“. (Dá sa beztrestne takto tárať? pozn.prekl.)

 Prvými hlásateľmi ľudských práv boli vraj predsalen na počiatku novoveku španielski jezuiti, najmä Francisco Vittoria, ktorí konkistádorov upozorňovali, že aj nepokrstených Indiánov treba považovať za stvorenia na obraz boží a tak s nimi zaobchádzať; a že ich neslobodno nasilu pokresťančovať ani zotročovať. Musím sa priznať, že takýto komentár k šíreniu kresťanstva v Latinskej Amerike som čítal po prvý raz. Podstatne sa líši od Stručnej správy o spustošení Západoindických zemí od dominikána Bartolomé de Las Casas, výťah z ktorej sme uverejnili v č.6 ZH (marec 1999) aj s komentárom H.M. Enzensbergera „Spomienka na budúcnosť“.

6. Vyvoláva spomienka na ukrižovanie krvilačnosť? Schnädelbach odmietal myšlienku obete ukrižovania Krista za hriechy ľudí, Spaemann túto myšlienku schvaľuje a bráni:

„Kresťanstvo neučí, čo by boh mohol urobiť, ale čo boh robí; kresťanstvo mýty neruší tým, že ich vyhlasuje za nezmysly, ale tým, že rozpráva posledný mýt, do ktorého všetky staré ústia a ktorý považujú kresťania za pravý - mýt o vykúpení obeťou ukrižovania“. Povedal by som: niektorí kresťania to ešte veria, aj keď to asi nechápu.

7. Posledné veci: Učenie o nebi a pekle je iste Ježišovo učenie a chcieť vybrať z katechizmu Posledný súd s milosrdenstvom pre dobrých a zatratením pre zlých by znamenalo cenzurovať slová Kristove. Jánovo zjavenie bolo najprv knihou útechy v časoch Nerónovho prenasledovania kresťanov a potom – potom ho predsa cirkev rada držala „pod kľúčom a napr. pred 30 rokmi úplne vyňala skladbu Dies irae (Deň hnevu) z bežných pohrebných obradov.“

„Bohužiaľ“, končí svoju repliku narážkou práve na tento žalospev Spaemann, „lebo teraz treba ísť na koncert, ak chcete dať voľný priebeh slzám pri Mozartom zhudobnenom úpenlivom vzdychu:

 „Quaerens me sedisti lassus / redemisti crucem passus / tantus labor non sit cassus.“ (Hľadajúc ma odpadol si na kríži, vykupiteľu! Kiež taká snaha nie je daromná.)

Celé kresťanstvo je v tomto verši. Pretože „kresťanstvo neučí, že ľudské problémy sú riešiteľné, ale že úpenlivé prosby budú vyslyšané“ (N.G. Davila) - o čom si dovoľujem vysloviť zásadnú pochybnosť, odvolávajúc sa aj na Goetheho slová v básni „Prometheus“: „(Zeus), utrel si niekedy slzy tomu, čo plakal hrôzou?“ (ZH, č.9, s.2). V tomto ohľade nie je zásadný rozdiel medzi nevyslyšaním prosieb pohanov Diom alebo prosiacich kresťanov ich Bohom-otcom.

*  *  *

Prameň: Herbert Schnädelbach: „Der Fluch des Christentums“ und Repliken von Richard Schröder und Robert Spaemann (Kliatba kresťanstva a repliky R. Schrödera a R. Spaemanna), Die Zeit, č. 20, 22 a 23, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu