Tak povedal Nietzsche: „Boh je mŕtvy!“

Thursday, 6 July 2000 | Zošity humanistov č. 19

Armin Pfahl-Traughber

Pred sto rokmi, 25. augusta 1900, umrel Friedrich Nietzsche. Možno tohto filozofa považovať za reprezentanta humanistického ateizmu?

Napísal: „Túto večnú obžalobu kresťanstva chcem písať na všetky múry, kde len nejaké múry sú – a mám písmeny, ktoré aj slepí prečítajú! …Volám kresťanstvo jednou veľkou kliatbou, jednou veľkou vnútornou skazou, jedným veľkým pudom pomsty, ktorému nijaký prostriedok nie je dosť jedovatý, pokútny, podzemný a malicherný – volám ho jedným nesmrteľným fľakom hanby ľudstva …“

Tieto vety plné silných slov nachádzame v spise Antikrist - Kliatba na kresťanstvo, dokončenom koncom roku 1888 a publikovanom roku 1895. Filozof Friedrich Nietzsche v ňom artikuluje svoje fundamentálne odmietanie kresťanstva. Ale ako sa dopracoval k tomuto názoru a ako ho odôvodňuje? A: motivoval ho humanistický ateizmus?

Život a dielo

Nietzsche sa narodil r. 1844 ako syn evanjelického pastora; socializovalo ho teda evanjelické prostredie a už ako dieťa hlboko preciťoval bibliu. Veľmi skoro si uvedomil svoju odlišnosť a samotárstvo a už ako mladík sa intenzívne zaujímal o otázky umenia, filológie a filozofie. Zdá sa, že už v škole sa objavili prvé príznaky pochybností o kresťanskom náboženstve. Na podklade toho, čo sa učil o logike, musel predsa veľmi skoro prísť na rozpory v tom, čo učí biblia o viere. Napriek tomu nedošlo k rozchodu s kresťanstvom hneď a náhlym zlomom, ale až hodne neskoršie a po zdĺhavom osobnom učebnom procese.

R. 1864 začal Nietzsche študovať teológiu a klasickú filológiu na univerzite v Bonne a pokračoval v tom r. 1865 v Lipsku. Už existujúce pochybnosti o kresťanstve začali narastať pri sústredenom štúdiu obsahu a zdrojov tohto učenia v Novom zákone. Ešte pred oficiálnym ukončením univerzitného vzdelania bol 24-ročný Nietzsche v r. 1869 povolaný ako mimoriadny profesor klasickej filológie na univerzitu do Baselu. Tu popri prednáškach napísal v rokoch 1869-71 svoje prvé filozofické dielo Zrod tragédie, v ktorom rozvinul dvojicu pojmov apolónsky a dionýzovský ako centrálne kategórie pre svoju budúcu filozofiu. Myslel tým životné formy, pričom pre prvé bola typická harmónia a krása, pre druhé extáza a opojenie.

Medzi rokmi 1873 a 1976 vznikli štyri Nečasové porovnania, obsahujúce Nietzscheho stanoviská k témam „David Strauss, veriaci a spisovateľ“, „O úžitku a škodlivosti dejín pre život“, „Schopenhauer ako vychovávateľ“ a „Richard Wagner v Bayreuthe“. Najmä dve posledne menované osobnosti veľmi vplývali na Nietzscheho vývoj. S komponistom ho viazalo dlhoročné priateľstvo, ktoré sa však r.1878 rozbilo na osobnej rivalite a na Wagnerovom príklone ku kresťanstvu. V roku 1879 sa veľmi zhoršila choroba, ktorá Nietzscheho trápila už dlhé roky, takže musel prestať učiť na univerzite. Neutešený zdravotný stav vysvetľuje do určitej miery samoľúbe presvedčenie o vlastnom poslaní u bezhranične sa preceňujúceho Nietzscheho, ako sa to prejavuje v jeho nasledujúcich spisoch.

„Boh je mŕtvy!“

V r. 1880 vychádza Ľudské, príliš ľudské; kniha pre slobodných duchov, zbierka aforizmov a krátkych esejí; a medzi rokmi 1880 a 1881 Ranná zora ako publicistické vypovedanie vojny panujúcej morálke. To už Nietzsche pracoval na spise Radostná veda, v ktorej sa po prvý raz vyskytuje známa veta : „Boh je mŕtvy!“. Kto však chce Nietzscheho v tejto súvislosti plne pochopiť, mal by čítať aj ďalej, lebo tam stojí: „Boh ostáva mŕtvy: a to my sme ho zabili! A čím sa utešujeme, my vrahovia nad všetkých vrahov? To najsvätejšie, čo svet dosiaľ mal, vykrvácalo pod našimi nožmi – kto z nás zmyje túto krv?“ Aspoň v tejto pasáži vychádza teda Nietzsche z predpokladu existencie boha ako ctihodnej bytosti a konštatuje len jej smrť. O nejakom popieraní jeho existencie nemôže byť reč, ani o jeho filozofickom zabití.

Medzi rokmi 1883 a 1884 vzniklo Nietzscheho najznámejšie dielo Also sprach Zarathustra (Tak vravel Zarathustra – pracovný preklad v ZH 15, 16, 18 a 20; knižné vydanie IRIS Bratislava 2002). Autor sa čiastočne vracia k minulým témam a názorom, čiastočne rozvíja pre svoju filozofiu nové centrálne pojmy a stanoviská. Sem patrí predovšetkým myšlienka večného návratu a ideál nadčloveka, ktorého cnosťou má byť boj a nie reflexia. Za vlastný cieľ života považuje moc, ktorej vlastným princípom konania je vôľa. Nietzsche teda takisto ako Schopenhauer pripisuje ústrednú rolu nie rozumu, ale vôli; to sa však nedeje v negatívnom zmysle, ako to učil jeho dočasný filozofický predobraz, ale v zmysle pozitívnom, a ten sa ešte stupňuje do „vôle mať moc“. Človek získava a má túto vôľu nie na podklade biologického výberu – to by bolo rasistické uvažovanie, ale na podklade vlastného rozhodnutia. A tak treba vysvetľovať aj konštatovanie „Boh je mŕtvy“: Ak v minulosti platilo „Musíš!“, dnes je možné aj „Ja chcem!“.

Z tohto stanoviska vyplýva aj Nietzscheho odmietanie hodnotení, ktoré sú podľa neho kresťanské, napr. súcit. Už v Antikristovi je výpoveď, že súcit množil na svete utrpenie, pretože v jeho dôsledku musia trpieť nielen postihnutí, ale aj iní. Preto považoval Nietzsche súcit za nepriateľský životu a nihilistický; vraj ruší sily, ktoré schvaľujú svet, vôľu mať moc a vzostup k nadčloveku. A heslami rovnosti, spravodlivosti a súcitu si vraj biedni, nepodarení a slabí chcú presadiť svoje vlastné nároky na moc proti silným a život schvaľujúcim povahám. Na tomto podklade sa dajú vysvetliť aj mnohé Nietzscheho politické názory, napr. jeho odmietanie demokracie, liberalizmu a socializmu, ale aj schvaľovanie vlády elity, novej aristokracie nadľudí.

Duchovné zrútenie sa

V r. 1884-85 vzniká Mimo dobra a zla a r. 1887 Rodopis morálky – dva ďalšie príspevky do demontáže panujúcej morálky, ktorá sa vraj čo do vzniku odvodzuje zo záujmov a pocitov slabých. V r. 1888 dokončuje filozof rozličné posledné spisy, ktoré komentujú a rozvádzajú predošlé námety a názory: Prípad Wagner, Súmrak modiel, Antikrist, Ecce homoNietzsche proti Wagnerovi.

V r. 1889 utrpel Nietzsche v Turíne nervové zrútenie a žil potom až do r. 1900 pomätený pri svojej sestre Elisabeth Försterovej, vydatej za chýrneho antisemitského a populistického agitátora, ktorá sa okamžite pustila do falšovania viacerých Nietzscheho spisov v ideologickom duchu svojho manžela. Na tom základe sa neskôr aj národní socialisti odvolávali na Nietzscheho ako jedného zo svojich predchodcov, čo sa samozrejme paušálne nedá povedať. No v ohľade odmietania hodnôt demokracie a zvýrazňovania významu vôle nadčloveka mať moc iste existujú styčné body.

Na rozdiel od väčšiny filozofov nielen svojej doby nezanechal Nietzsche nijaký systematický súhrn svojej filozofie. Jeho dielo je silne subjektívne a plné apodiktických (námietky nepripúšťajúcich) výrokov; chýba mu obsahová jednoznačnosť, systematika a nespornosť. To platí aj pre citát „Boh je mŕtvy!“, ktorý sa neraz interpretoval celkom inakšie ako v bežnom zmysle; boli dokonca aj pokusy nájsť v ňom kresťanský zmysel! Odvždy však napriek početným obsahovým nedostatkom rečnícky švung Nietzscheho pera a provokačné zaostrovanie jeho stanovísk fascinovali čitateľov – v pozitívnom či negatívnom zmysle. K tomu pristupovali mnohé priam prorocky znejúce výpovede, napr. o dvojzmyselnosti Osvietenstva, o základoch morálky, o diagnóze nihilizmu, o postupnom víťazstve masovej kultúry, o zmyslovej kríze v moderne, a i. Toto všetko vysvetľuje, prečo aj celkom rozdielne spoločenské, filozofické a politické prúdy mohli sa pokúsiť objaviť a za svojho vydávať – Nietzscheho.

Odmietanie kresťanstva

Ako odôvodňuje Nietzsche svoje fundamentálne odmietanie kresťanstva? Názorne sa dá na túto otázku odpovedať na podklade diela Antikrist. V pozadí filozofovej argumentácie vidieť už predtým spomenutú „vôľu mať moc“. Doslovne sa tam hovorí: „Čo je dobré? – Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôľu mať moc a samotnú moc. Čo je zlé? – Všetko, čo zo slabosti pochádza … Slabí a nepodarení nech zahynú: to je prvá veta našej lásky k ľuďom. A k tomu im treba ešte aj dopomôcť. Čo je hanebnejšie ako nejaká neresť? – Súcit s činmi nepodarených a slabých – kresťanstvo…“ Námietky sa teda zakladajú na názore, že kresťanstvo oslabuje alebo ničí prirodzenú chuť do života.

Podľa Nietzscheho kresťanstvo podrýva existenciu hodnotnejšieho, životaschopnejšieho a na budúcnosť zameraného typu ľudí. Miesto toho sa „chce, pestuje a dosahuje opačný typ ľudí: domáce zviera, stádové zviera, choré zviera-človek – kresťan …“ Ako sa tu ukazuje, filozof rád pracuje v texte s dualizmami, t.j. stavia proti sebe odmietané kresťanské a schvaľované vlastné pojmy. Medzi posledné patria život, moc, odvaha, nadčlovek, vôľa. Medzi tie prvé patria nepodarky, súcit, moderna, slabosť, tolerancia. Kresťanstvo „viedlo smrteľnú vojnu proti vyššiemu typu človeka ( … ) Postavilo sa na stranu slabých, nízkych, nepodarených; svoj ideál postavilo na odpore proti záchovným inštinktom silného života; skazilo rozum aj duchovne najsilnejších pováh tým, že ich učilo chápať vyššie hodnoty ducha ako hriešne a klamné, ako pokušenia.“ Tým spôsobom sa inštinkty pre „zachovanie a zlepšenie života“ zničili.

V rámci tohto fundamentálneho odmietania kresťanstva a jeho zástancov vyslovuje Nietzsche paušálne hodnotenia, pri ktorých nezáleží na pravdivosti obsahu výpovede, ale len na straníckej príslušnosti dotyčného protagonistu: „Čo považuje teológ za pravdivé, musí byť omyl: to sa dá brať skoro za kritérium pravdivosti.“ Alebo iný podobný prípad: „Viera obšťastňuje: teda klame.“ Preto sa vyskytujú v jeho knihách, ale aj v iných publikáciách, nediferencované zovšeobecňujúce konštatovania. Výnimkou sú obsahovo výstižné, ale bližšie nepodložené výpovede o skutočnostiach, napr.: „Kňazi dokázali vytvoriť to obdivuhodné dielo klamstva, ktorého presvedčivými dokumentmi sú značné časti biblie.“ To isté platí pre opisované mechanizmy a vzťahy, napr.: „hlavná zásada je: ‘boh odpúšťa tomu, kto oľutuje‘– po nemecky: tomu, kto sa podrobí kňazovi.“

Obsahové rozbory a odôvodňovania sa nájdu iba v náznakoch; príkladom nech je Nietzscheho charakteristika „sveta púhej fikcie“: „Ani morálka ani náboženstvo sa v kresťanstve nedotýkajú nijakého bodu skutočnosti. Všade sú

  • imaginárne príčiny (‘boh’, ‘duša’, ‘ja’, ‘duch’,‘slobodná vôľa’ – alebo aj ‘neslobodná).
  • imaginárne účinky: (‘hriech’, ‘vykúpenie’, ‘milosť’, ‘trest’, ‘odpustenie hriechov’).
  • styky medzi imaginárnymi bytosťami: (‘boh’, ‘duchovia’, ‘duše’);
  • imaginárne prírodné vedy (antropocentrizmus; úplné chýbanie pojmu prirodzených príčin),
  • imaginárna psychológia (samé nedorozumenia, interpretácie príjemných alebo nepríjemných pocitov, napríklad v súvislosti so stavmi nervus sympaticus, pomocou znakovej reči sa vyvoláva náboženská idiosynkrázia – ‘ľútosť’, ‘hryzenie svedomia’, ‘pokúšanie čertom’, ‘blízkosť boha’)
  • a imaginárna teleológia (náuka o účinnosti javov – ‘kráľovstvo božie’, ‘posledný súd’, ‘večný život’).“

V centre našej kritiky však stoja celkom iné Nietzscheho výpovede, a to tie, ktoré sú zamerané na humanistické požiadavky a ideály, napr. jeho kritika zásady rovnosti, keď hovorí:

„Aristokratizmus zmýšľania najhlbšie podkopalo klamstvo o rovnosti duší; a ak vyvoláva viera na ‘právo väčšiny’ revolúcie, a ak ich bude vyvolávať – je to kresťanstvo, nech sa o tom nepochybuje!, sú to kresťanské zásady, ktoré premenia každú revolúciu na krv a zločin! Kresťanstvo je povstanie všetkého, čo sa plazí po zemi, proti tomu, čo má výšku: evanjelium ‘nízkych’ ponižuje.“

Ešte zreteľnejšie je nasmerovaná spoločenská kritika v týchto slovách proti „socialistickej spodine“:

„Neprávo nespočíva nikdy na nerovnakých právach; spočíva v nároku na ‘rovnaké’ práva. … Čo je zlé? Veď som to už povedal: všetko, čo pochádza zo slabosti, zo závisti, z pomsty. Anarchista a Kristus majú ten istý pôvod.“

Nietzsche – predok humanistov?

Možno prijať Nietzscheho s takými názormi do „galérie predkov“ humanistického ateizmu? Vehemencia jeho slovných útokov bola pre mnohých protivníkov náboženstva a kresťanstva dostatočným dôvodom na takéto zaradenie. Jeden citát z Antikrista stačí na pochopenie tohto stanoviska:

„Odsudzujem kresťanstvo a vznášam proti kresťanskej cirkvi tú najstrašnejšiu obžalobu, akú kedy nejaký žalobca vyslovil. Je mi najväčšou zo všetkých mysliteľných korupcií a mala vôľu aj na poslednú zo všetkých možných korupcií. Kresťanská cirkev sa svojou skazenosťou dotkla všetkého a nevynechala nič; z každej hodnoty urobila bezcennosť, z každej pravdy lož, z každej poctivosti duševnú podlosť.“

Štylistická brilantnosť a verbálna vehemencia tohto známeho filozofa môžu vysvetliť uvedené zaraďovanie – ak je tu však v pozadí odmietanie kresťanstva na základe takých filozofických tvrdení, ktoré nám nie sú vlastné, ba ktoré odmietame, treba mu výslovne protirečiť.

V prvom rade tu ide o humanistický charakter, ktorý nebol vlastný Nietzscheho predstavám, ako to zreteľne vyplýva z jeho mnohých a opakovaných výpovedí. Otvorene odmietal skoro všetky cnosti a hodnoty, ktoré platia za vlastné humanizmu. Sem patrí v prvom rade jeho zatracovanie etického princípu rovnosti, a to nielen pre sociálnu, ale aj pre právnu oblasť, čo sa dá vyčítať z obidvoch citovaných viet z Antikrista. Preto veľmi neprekvapuje ani Nietzscheho schvaľovanie otroctva, vyslovené v jednom menej známom texte už r. 1872, „Grécky štát“, v knihe Päť predslovov k piatim nenapísaným knihám. Toto schvaľovanie sa netýka len obdobia gréckej antiky, ale platí aj pre Nietzscheho súčasnosť a vrcholí dokonca vetou, že „na nedostatok otroctva zahynieme“.

Svoje predstavy silného a slabého života založil Nietzsche na rozdieloch medzi postavami „pánov“ a „sluhov“, pričom prví mohli konať a vládnuť podľa svojej ľubovôle. V diele Genealógia morálky píše:

„Používam na to výraz ‘štát’: rozumie sa samo sebou, čo mám na mysli – nejakú svorku plavovlasých šeliem, dobyvačnú a panskú rasu, ktorá, sama vojensky organizovaná a majúca schopnosť organizovať iných, bez rozmýšľania položí svoju labu na možno oveľa početnejšiu skupinu obyvateľstva, ktorá sa však ešte nestačila organizovať. … Ak niekto vie rozkazovať, ak je od prirodzenosti ‘pán’, ak je násilnícky výrazom a činmi – čo sa ten stará o nejaké zmluvy!“

So zatracovaním rovnosti išlo ruka v ruke odmietanie politickej demokracie; v knihe Ľudské, príliš ľudské o nej hovorí, že je „historickou formou rozpadu štátu“.

Skoro všetko, čo Nietzsche tupil ako „dekadenciu“, „nihilizmus“ a „povstanie otrokov“, bolo súčasťou emancipačného procesu moderny a teda aj osvietenského humanizmu. Práve tento nevyhovoval jeho chuti. A ani jeho kritiku kresťanstva nemožno nazvať ateistickou. Vo svojom Antikristovi a iných nábožensko-filozofických knihách neformuloval Nietzsche kritiku náboženstva, ale kritiku morálky. V strede jeho úvah nebolo náboženstvo ako sociálny problém – preto ani nevytvoril nijakú teóriu jeho spoločenskej a individuálnej funkcie, ako napr. Ludwig Feuerbach. Jeho kritické komentáre sa zameriavajú na morálku kresťanstva, ktorú odsudzuje dokonca v „dekadentných“ prejavoch konania a hodnotenia typu ideál rovnosti alebo cnosť súcitu. Keby táto morálka niektorému náboženstvu chýbala, dá sa povedať, Nietzsche by ho bez všetkého prijal. Aj preto nemožno tohto filozofa označiť za humanistického ateistu.

*  *  *

Prameň: Armin Pfahl-Traughber: Also sprach Nietzsche: „Gott ist tot!“ (Tak vravel Nietzsche: Boh je mŕtvy), Diesseits č. 51, s. 25-27, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

2 Comments to Tak povedal Nietzsche: „Boh je mŕtvy!“

Attila Vitai
February 8, 2011

Tak,Pán Nietzsche mal celkom isto výhrady voči náboženstvám,už len kôli tomu,že je maximálne pokrytecké,čím viac-tým dalej…na margo kresťankého náboženstva,či skôr proti/anti Cristian,Antikrist.Z tej domnienky si pán (narcista-egocentrik)Nietzsche vyvodzoval jednomyseľne,že Boh je mrtvy.Z toho usudzujem,že materialistický Egocentrik nemôže mať Altruistické zmýšľanie,teda Humanistické.A kedže už nežijeme celkom v ateistickej spoločnosti,ako poznamenal pápež Benedikt.Lenže pápež Benedikt je tiež len jeden pokrytec,ako mnohý pred ním.

Cyprian Cibrinka
January 25, 2018

Zaujímavé. Takže naraz Nietzsche nie je humanista a ani humanistický ateista? A kam sa podela Vaša definícia humanistu dávajúca rovnítko medzi humanizmus a ateizmus? Ako veľmi prirýchlo ste zahodili Vašu snahu vysvetľovať nám, že kto sú to humanisti.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na adrese:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu