Úbohé kresťanstvo!

Saturday, 8 July 2000 | Zošity humanistov č. 19

Herbert Schnädelbach

Predbežný záver vzrušenej debaty

Diskusia, ktorú vyvolal môj článok (Die Zeit, č.20/2000), sa neskončila; na mnohých miestach pokračuje. Tu sa musím obmedziť na pár pripomienok ku štyrom doterajším replikám.

Richard Schröder hovorí najprv o dojmoch a asociáciách, ktoré v ňom môj text vyvolal a potom vyslovuje domnienky o mojom biografickom pozadí. Nedá sa zabrániť tomu, aby pri takej chúlostivej záležitosti nestáli pocity proti pocitom, ale načo sa tým tak dlho zaoberať?

Ak mu môj text pripomína protináboženskú propagandu komunistov, bolo by mi, pravdaže, nepríjemné, keby som mal byť s nimi, a potom ešte, ako sa už stalo na inom mieste, aj s nacistami a ich pohonom proti kresťanstvu, hodený do jedného vreca. To by bolo ako povedať: „My kresťania sme boli v NDR tí spravodliví a čestní; kto napáda kresťanstvo, ten pre nás stojí na druhej strane!“ a mrzelo by ma, keby to vskutku tak bolo.

„Vzrušenie“, „nenávisť“, „žeravé nepriateľstvo“, „radosť z rúhania sa“ – aj „nenávistná zaujatosť“ (Hans Maier) – to sú námietky typu „príliš emocionálne!“. To som medzitým počul veľmi často, ale iste by to tak nebolo, keby som bol kresťanstvo vychvaľoval horúcimi slovami pre jeho kultúrne zásluhy. Toľko čiernych pocitov neviem nájsť vo svojom texte ani pri najlepšej vôli; na vine bude teda asi nadpis článku, tam je to dráždivé slovo „kliatba“. Ako skoro všetkým mojim kritikom ušiel aj Richardovi Schröderovi rozdiel medzi „Kliatba na kresťanstvo“ (Nietzsche) a mojím titulkom, a ja nekľajem. „Kliatba kresťanstva“ je len opak nepretržitých rečí o „požehnaní kresťanstva“, ktoré ma provokujú a hnevajú, pretože jednoducho nevidím dôvod, prečo by sme mali byť v tejto veci ustavične vďační.

Námietka teda znie: To nie je „objektívne“! Bilancie sú vždy aj záležitosti prístupu k veci; zavádzajú do hry určitú perspektívu, a tým aj sporné kritériá; no okrem dôkazu, že som sa dopustil niečoho takého, by som sa rád dozvedel aj to, ako by dopadla taká bilancia pri inej perspektíve: nenachádzam v kritikách protiargumenty. Richard Schröder sa uspokojuje rovnako ako mnohí iní kritici s opačnými príkladmi; čo ja predkladám, sa spravidla len oslabuje alebo relativizuje, ale nevyvracia. Išlo mi napr. o kultúrnu bilanciu: Aké bolo celkové pôsobenie učenia o Poslednom súde? Iste, bola v ňom útecha vyplývajúca z nádeje na večnú spravodlivosť; ale som toho názoru, že väčšina ľudí sa počas storočí pri predstave večného zatratenia priam fyzicky triasla. V čom spočívalo, prosím pekne, požehnanie učenia o dedičnom hriechu a paulínskom ospravedlnení? Richard Schröder prezentuje jednoducho iný spôsob čítania – „Spása ako vykúpenie z otroctva“ – čím robí to isté ako skoro všetci teológovia, ktorí na moje riadky reagovali: vysvetľujú mi, že to všetko sa dá rozumieť aj inakšie, t.j. aj celkom inakšie, a ako sa to zvykne dnes rozumieť – ale to nebola moja téma.

Neviem pochopiť námietku, že bez rozlíšenia medzi týmto a oným svetom by sme všetci museli byť pozitivistami, ktorí sa nemôžu zastať dobra na zemi. K tomu hovorím: Rozdiel medzi „byť“ a „mať“ sa odohráva na tomto svete; v modernom svete ho môže stabilizovať len náš profánny a konečný rozum a to sa aj deje. Úplne nepochopiteľné je mi vysvetľovanie kríža ako „rozlúčky s logikou obete“: pri obetovaní Izáka už došlo k výmene ľudskej obete za zvieraciu; prečo potom museli byť zvieracie obete, a tým aj obete ako také, zakončené novou ľudskou obeťou?

V príspevku Slavoja Žižeka ma zaujali dva dôležité poukazy. Keďže milosť je vec suverenity a nie lásky, dala by sa božská láska naozaj spoznať len pri slabom, bohom opustenom bohu. Keby toto bol pravý zmysel kríža, neprišlo by mi ani na um znevažovať tento „kresťanský odkaz“. A že univerzalizmus môže obsahovať vylúčenie druhého, o tom sa v súčasnej filozofii diskutuje pod heslom „univerzalizmus versus etnocentrizmus“. Pravý univerzalizmus by mal naozaj zahrnovať všetko, čo je iné; mysliteľný je len ako formálny princíp pokojnej koexistencie s niekým druhým.

Hans Maier spomína veci, ktoré som vôbec netvrdil. Nehovoril som ani o kresťanstve ako celku, ani o kliatbe, ktorá by na ňom ležala; hovoril som o osudných účinkoch, ktoré malo kresťanstvo na našu kultúru od svojich prvopočiatkov. Čo sa stane s kresťanmi, keď sa kresťanstvo pominie, ostalo otvorené. Okrem toho som sa obmedzil len na náš kultúrny okruh a nebral som do úvahy javisko sveta; a tu nie je nič originálne v názore, že v súčasnej modernej dobe ustanovené kresťanstvo nehrá úlohu vedúcej myšlienkovej sily; na mojich údajných ničivých úmysloch potom pranič nezáleží.

K Robertovi Spaemannovi nemám veľa čo povedať, lebo jeho článok mi skoro dych vyrazil. Najprv vedie proti mne do poľa Editu Steinovú, matku Terezu, kňaza Kolbeho a dokonca nášho pána prezidenta, aby ma na podklade nevýslovnej spleti prekrútených citátov už dopredu vyhlásil za blázna, od ktorého sa nedá očakávať nič iné ako „ekuména absurdít“. Dve obete koncentračných táborov – to už nie je ďaleko holokaust – a naozaj: podvrhuje sa mi, že „holokaust treba podľa možností zapierať“, lebo to vraj zodpovedá „mojej“ logike; a je tu opäť náš starý známy „morálny kyjak“.

Obete národného socializmu neumreli preto, aby sme si my filozofi o hlavu hádzali ich utrpenia; škandál nie je môj článok, ale to, že sa Spaemann práve o to pokúša. Neprijímam jeho „pokarhanie“, ani ak je „v mene Aristotela“ a už vôbec nie pre urazené city. To, o čom som ja hovoril, mrzí dokonca aj pápeža; nepoznám nijakých kresťanov, ktorým by tieto veci boli „to najsvätejšie“. A ako je to s našimi pocitmi – s pocitmi tých, ktorým sú pravda, spravodlivosť a intelektuálna počestnosť to najsvätejšie? Od storočí po nich Vatikán šliape nohami, ten Vatikán, ku ktorému má Spaemann blízko. Protivníka treba najprv vyhlásiť za intelektuálneho a morálneho nečloveka a potom sa kazateľsky obrátiť na čitateľskú obec – to je „argumentácia, ktorá cieli na zničenie protivníka“ (Hans Maier) – lenže bez argumentov. Úbohé kresťanstvo, ak ho treba brániť takými prostriedkami!

*  *  *

Prameň: Herbert Schnädelbach: „Armes Christentum! Vorläufiges Schlusswort einer erregten Debatte, Die Zeit, č. 30, 20. júla 2000. - http://de.wikipedia.org/wiki/Herbert_Schn%C3%A4delbach.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu