Monopol pobožnosti

Wednesday, 4 October 2000 | Zošity humanistov č. 21

Robert Leicht

Rím prehovoril: Pre Vatikán existuje len jedna cirkev.

Bola to náhoda, alebo to bolo tak naplánované? V nedeľu 3. septembra 2000 bol v Ríme blahorečený Pius IX., ktorý na I. Vatikánskom koncile v roku 1870 vyhlásil neomylnosť pápeža za dogmu. Súčasne bol blahorečený aj Ján XXIII., ktorý zvolal II. Vatikánsky koncil, aby sa cirkev otvorila voči svetu.

Ale už za dva dni, v utorok, predložil Rím, presnejšie povedané: predložil kardinál Joseph Ratzinger vo svojej funkcii prefekta kongregácie viery – s pápežským atestom – vyhlásenie, ktoré odvoláva veľa z tých perspektív, ktoré naznačil II. Vatikánsky koncil najmä vo vzťahu k iným kresťanským cirkvám a k ostatným náboženským organizáciám. Tento spis s názvom Domine Jesus iste veľmi zaťaží ekumenický pomer medzi kresťanskými cirkvami. A iste nie je náhoda, že slovo „ekuména“ sa v ňom nevyskytuje ani raz.

O čo v ňom ide? Predovšetkým o to, aby sa zreteľne odmietli „určité mylné alebo dvojzmyselné pozície“. To by značilo, že učiteľský úrad do určitej miery splnil svoju povinnosť. Ale ako to urobil? Ak máme v pamäti Pia IX. ako autora „dekrétu proti modernizmu“, môžeme tento nový dekrét čítať ako „dekrét proti relativizmu“, lebo „Stálu misionársku činnosť cirkvi ohrozujú dnes relativistické teórie, ktoré chcú odôvodniť náboženský pluralizmus nielen de facto, ale aj de jure (principiálne).“ A ako vyzerá niečo také? Vraj asi takto: Svoju (katolícku) vieru nevyhlásime za pravdu ako takú, ale za do určitej miery jednu (možno dokonca deficitárnu, chybami postihnutú), variantu pravdy, popri ktorej majú svoje – doplňujúce alebo konkurujúce – miesto iné pravdy (alebo náboženstvá).

Nech sa k tomuto spisu vyslovia akékoľvek kritiky, jeden problém musí uznať každý, kto sa pustí do tejto témy. Tento problém sa dá formulovať nasledovne:

Existuje teológia náboženstiev? Modernejšie povedané: Existuje metateológia teológie? Môže nejaké náboženstvo zvládnuť naraz dve veci: po prvé, môže tvrdiť, že vyjadruje prvú aj poslednú pravdu správne a úplne a po druhé, môže o iných náboženstvách povedať niečo iné ako: Tie iné to nerobia práve tak dobre. Ak chceme byť čestní, bola by to kvadratúra kruhu. Pre pravdu platí totiž to, čo povedal Schopenhauer o príčinnosti (a po ňom Max Weber o etike zmýšľania): nemožno do nej vstúpiť ako do koča – a vystúpiť, kde chceme.

Dá sa teda oprávnene položiť otázka, či sa pri medzináboženských podujatiach dakedy nepovie priľahko, že päť je párne číslo. To, že v takýchto rozhovoroch sa zo všetkých strán ozýva slovo „boh“, neznačí ešte samo o sebe veľa – ba konkrétne často pravý opak. A iste nie je cirkev, ktorá sa berie vážne, väčšia alebo menšia priemerná množina rozličných, dokonca ľubovoľných súkromných názorov. Ťažkosť väzí v tom, ako vyjasniť pri pochybnostiach, o čo ide.

Záležitosť sa stane ozaj komplikovanou, ak ide o pomer kresťanských náboženstiev a cirkví medzi sebou – a síce preto, lebo najnovšie vyhlásenie zastáva stanovisko spred II. Vatikánskeho koncilu. Ešte za čias Pia XII. to bolo celkom jasné: je len jedna cirkev, a to je rímsko-katolícka. Existujú síce od katolíckej cirkvi odlúčení kresťania, ale nie od nej odlúčené cirkvi alebo cirkevné spoločnosti.

Odvoláva sa dosiahnutý pokrok

II. Vatikánsky koncil zrušil, ako to raz povedal bývalý rottenburský biskup Walter Kaspar – dnes sekretár Jednotnej rady vo Vatikáne – „prísne stotožnenie tela Kristovho a rímsko-katolíckej cirkvi“. Ak dovtedy platilo, že jediná kresťanská cirkev je (est) rímsko-katolícka cirkev, formuloval to II. Vatikánsky koncil tak, že kresťanská cirkev je v rímsko-katolíckej cirkvi uskutočnená (subsistit in) – nech sa to v podrobnostiach a v budúcnosti bude interpretovať akokoľvek.

Vlastné poslanie najnovšieho dokumentu tkvie v tom, že zachovanie formulácie subsistit má za úlohu obnoviť pôvodné stotožnenie. Preto je len dôsledné, ak sa pozornosť zameria na spis, ktorý tiež podpísal Ratzinger v mene kongregácie viery a 30. júna t.r. v ňom upravil používanie pojmu „sesterské cirkvi“: tento pojem sa už v katolíckej cirkvi nesmie používať na označenie reformných (evanjelických) cirkví, ale – ako to opatrne komentoval biskup Karl Lehmann – „v teologicky prísnom zmysle len na pomer medzi rímskou cirkvou a ortodoxnými cirkvami“.

Bola to náhoda alebo naplánované? Deň pred uverejnením vatikánskeho dokumentu predložili v pondelok v Hannoveri nemeckí katolíci a evanjelici (luteráni) medzibilanciu svojich pohovorov v štúdii nazvanej Communio sanctorum. Žiaden luteránsky biskup nechcel alebo nemal prezentovať tieto výsledky. A prezident Luteránskeho cirkevného úradu položil – akoby v predtuche – rozhodujúcu otázku: „Príjme katolícka cirkev názor, že jediná cirkev Ježiša Krista v priebehu celých dejín sa vždy vyskytovala a existovala len ako väčší počet rozličných cirkví?“ Vyskytovala sa a existovala: subsistit in a bola (je). Odpoveď, ak ju už nepoznal, dostal na druhý deň z Ríma: Iné „cirkevné spoločnosti“ (o cirkvách sa predsa vôbec nehovorí) „nie sú cirkvi vo vlastnom význame slova“. Toto pôsobí ako provokácia nielen na nemeckých protestantov. Aj hlava anglikánskej cirkvi, ktorá sa vždy cítila bližšie k Rímu, vyslovila promptne varovanie: Tento text zanedbáva tri desaťročia ekumenického dialógu a „pochováva“ pokrok, ktorý sa týmito pohovormi dosiahol.

Aj v Nemecku bude zreteľne cítiť túto ranu ekumenizmu. Prejaví sa to najmä vo dvoch aktuálnych aspektoch.

Po prvé: Nie je tomu ešte ani rok, čo bol v Deň reformácie v Augsburgu slávnostne podpísaný zväzok dokumentov o základnej teologickej téme „učenia o ospravedlnení“. V záverečnom dokumente Luterského svetového zväzu sa hovorilo, že obidvaja partneri „začali a viedli rozhovor ako rovnoprávni partneri (par cum pari)“. Čo z toho ostáva platné v novej situácii?

Kritici oných súhlasných vyjadrení, a bolo to vyše 150 protestantských profesorov teológie, už vtedy skoro polemicky varovali, že Rím si predsa vie predstaviť ekuménu len ako „návratnú ekuménu“, t.j. ako úplný návrat odrodilcov do lona rímsko-katolíckej cirkvi. Aj významní katolíci vtedy túto kritiku odmietli. Čo povedia dnes?

V Berlíne sa má konať v roku 2003 ekumenický cirkevný deň. Nádeje mnohých, aj katolíkov, sa upínali – možno predčasne – na spoločnú slávnosť sviatosti prijímania. Túto nádej možno teraz s istotou pochovať. Treba urobiť veľa, aby sa neohrozil vôbec celý podnik.

Lebo teraz ide zrejme o zásadné rozlišovanie: medzi ekumenickými nádejami – a ilúziami.

*  *  *

Prameň: Robert Leicht, “Monopol der Frömmigkeit”, Die Zeit, 07. 09. 2000.

*  *  *

Dodatok: Homeopatická logika.

Na 2. medzinárodnom homeopatickom kongrese pre chronické choroby v Štuttgarte žiadali vedúci zástancovia tejto liečebnej metódy povolenie používať konope (či už latinskoamerickú marihuanu alebo indický hašiš) ako homeopatický prostriedok. Vedúci kongresu, Dr.med. a prvý európsky profesor pre homeopatiu zo Sevilly, Walter Koester, vyhlásil:

 „Poukazujeme na to, že kanabis vo vysokých riedeniach je liek, aj keď už nijaké kanabis neobsahuje - prečo nám ho teda zakazujú používať? V našom prípade je zákaz kanabisu iracionálny!“

A údajná účinnosť riedení bez kanabisu nie je iracionálna? – Redakcia

tags , , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu