Pius IX. cítil svoju neomylnosť

Tuesday, 3 October 2000 | Zošity humanistov č. 21

Gustav Seibt

Takto vyzerá portrét tvrdošijného odporcu modernosti:

Pápež Pius IX. zanechal cirkvi dogmu neomylnosti a bojovné postavenie voči liberálnej spoločnosti. Sloboda zmýšľania, ľudské práva, liberalizmus (ten polovice minulého storočia, ideálny), kreslené vtipy, sloboda tlače, odluka cirkvi od štátu – to všetko boli preňho len omyly moderny. Jeho nedávne blahorečenie vyvolalo protesty mnohých katolíckych teológov.

Keď jedna mníška podala pápežovi Piovi IX. na podpis a venovanie jeho pohnutú fotografiu, napísal tento pod nezreteľný obraz: „Nebojte sa, som to ja!“ Táto historka výstižne zachycuje trblietavú osobnosť tohto pápeža: jeho koketný humor, ktorý neváha vzťahovať na seba ako nasledovníka apoštola Petra slová Ježiša Krista; a nedbalé zaobchádzanie profesionála s javom fanúšikovania, ktoré ho oslovuje podobizňou na dopisnici. Takéto kolísavé ostali obrysy tohto pápeža dodnes.

3. septembra 2000 bol v Ríme blahorečený. Hoci je to len symbolický akt, vyvolalo to v celom svete úžas a zúrivé protesty. To, že ten istý deň sa táto česť oltárov dostala aj Jánovi XXIII., nemôže upokojiť protivníkov uctievania Pia IX. Veľký rok historických cirkevných čistiek a revízií dostáva pred koncom ďalší výrazný akcent.

Pius IX. je pápež, ktorý stratil cirkevný štát a presadil pápežskú neomylnosť vo veciach dogmatickej viery. Je najdlhšie vládnucim nasledovníkom Petra: 32 rokov, od 1846 do 1878, stál na čele cirkvi; mal len 54 rokov, keď bol zvolený za nástupcu Gregora XVI. Ako Giovanni gróf Maria Mastai-Ferretti sa narodil v malom mestečku, kde panovala atmosféra Parmskej kartuziány v Metternichovom Taliansku – policajný minister, špicli, väzenia, klerikálne ticho cintorína a karikatúrna obnova sveta parochní. Desaťročia umieral ako „vatikánsky väzeň“ uprostred moderného štátu s parlamentom a slobodnou tlačou, brannou povinnosťou a civilným manželstvom, železnicou a telegrafom.

Bola to dlhá cesta a predstavuje dramatickú fázu vývoja vzťahov medzi cirkvou a moderným svetom. Do tohto boja bola cirkev vtiahnutá nielen ideologicky, ale aj bezprostredne politicky, lebo národný taliansky štát sa dal založiť len za cenu svetského panstva pápeža. Cirkevný štát bol v tých časoch európska vláda s najstaršími právnymi titulmi, odvodzovanými ešte z čias Karolingovcov. Práve po skúsenostiach z čias Napoleona, ktorý zrušil pápežský štát a pápeža degradoval na cisárskeho dvorného biskupa, samostatný cirkevný štát sa zdal byť nevyhnutne potrebný pre duchovnú slobodu a nezávislosť pápežovej cirkvi zoči-voči modernizujúcim sa štátom Európy. Veľmi silné historické právo však bolo aj na strane talianskeho zjednocovacieho hnutia. Na rozdiel napr. od Nemecka bolo talianske zjednocovanie bojom o slobodu nielen proti utláčajúcemu malému cirkevnému štátu, ale aj proti cudziemu panstvu habsburskej monarchie Rakúšanov, ktorí ovládali krajinu s dnes ťažko predstaviteľnou ukrutnosťou.

Národ: to bola vtedy v Taliansku sloboda, moderna, budúcnosť, tá túžba, ktorá nás zasiahne pri zvukoch chóru zajatcov vo Verdiho opere Nabucco. Na prelome rokov 1859/60 sa ukázalo, aká veľká bola nenávisť voči starým vládam v krajine, keď ich vo dvoch bitkách Piemonťania na severe a Garibaldiho partizáni na juhu v priebehu pár mesiacov zmietli z mapy polostrova. Medzi tými dvomi bojiskami ležal cirkevný štát a aj ten sa väčšinou svojho územia pripojil k novému talianskemu kráľovstvu.

Na začiatku svojho pontifikátu Pius IX. s talianskym národnooslobodzovacím hnutím sympatizoval. Mnohí Taliani chceli vtedy rímskeho pápeža za predsedu talianskeho zväzu štátov a programový náčrt takej vízie od Vincenza Giobertiho s opisom civilných predností Talianov vraj mal kardinál Mastai so sebou, keď vstupoval do konklávy, z ktorej vyšiel ako Pius IX. – dnešným ekvivalentom by bolo, keby budúci pápež bral so sebou do volebného zhromaždenia spisy Hansa Künga o svetovom etose.

V prvých mesiacoch svojej vlády dostal Pius toľko oduševneného potlesku, ako nikto pred ním; no tieto búrlivé ovácie mali v sebe od začiatku skrytú hrozbu: Beda ti, ak nám nepomôžeš, alebo nás sklameš! A veru skoro sa ukázalo, že spojenectvo národného hnutia s univerzalistickou cirkevnou mocou nie je možné. V roku 1848 mal pápež žehnať vojakov bojujúcich za slobodu proti katolíckemu Rakúsku; keď to neurobil, prepukla proti nemu zúrivá nenávisť.

V dejinách revolúcie r. 1848 opakoval Pius IX. rolu Ľudovíta XVI. z roku 1789: dosadzoval reformné vlády, ktoré už za pár dní nestačili revolučným požiadavkám. Jeden premiér bol prebodnutý na otvorenej ulici za potlesku publika. Pápež bol vyhlásený za zajatca vo svojom paláci na Quirinále, odkiaľ sa mu, na rozdiel od Ľudovíta XVI., podaril útek: na koči bavorského vyslanca sa dostal na neapolské územie a preložil vládu svetskej cirkvi do pobrežnej pevnosti Gaeta. Rím slávil dlhé mesiace Republiku s Giuseppe Mazzinim ako diktátorom a Giuseppe Garibaldim ako víťazným vojvodcom. Na severe porazil generál Radetzky vojská prvej talianskej oslobodzovacej vojny. Až francúzska intervenčná armáda vydobyla Rím po krvavých bojoch späť pre pápeža. A tak v r. 1850 bol Pius opäť vo svojom biskupskom sídle; za pár mesiacov ošedivel.

Vtedy sa začala tá dlhá „reakčná“ fáza tohto pontifikátu, ktorá pôsobí vlastne dodnes. Cirkevný štát prežil len vďaka zahraničným intervenčným vojskám, a to rakúskym v Romagni a francúzskym v Ríme. Vládla v ňom cenzúra, policajné kontroly a úzkoprsá vrchnostenská správa. Židovské geto v Ríme, ktoré bolo posledné v Európe, Pius najprv otvoril, ale teraz na zdesenie celej Európy opäť zatvoril – o tom treba čítať zdrvujúci opis od Gregorovia. Politiku prenechal štátnemu sekretárovi Antonellimu, cirkevnému diplomatovi starého štýlu, ktorý trval na všetkých starých, čo aj prekonaných právnych stanoviskách a odmietal každú reformu. Pius sa postupne premenil na duchovného vodcu s duchárskymi nábehmi. Vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí; jedna bula za druhou bičovala ako „omyly moderny“ liberalizmus, slobodu tlače, slobodu svedomia, odluku štátu a cirkvi, ľudské práva. V roku 1864 pozbierala jedna encyklika všetky tieto odsúdenia do jedného dlhého zoznamu, nazvaného Syllabus.

Medzitým ostal z cirkevného štátu len Rím a jeho bezprostredné okolie – bola to hlava bez tela. R. 1861 založil Cavour Talianske kráľovstvo a parlament, sídliaci do tých čias v Turíne, vyhlásil za budúce hlavné mesto nového štátu Rím. Len oddiely Napoleona III. držali pre pápeža ostatky jeho štátu; keď však francúzsky cisár čítal Syllabus, dostal záchvat zúrivosti. No pápež aj tak neveril na kompromisy, ale na boha a na svoj vlastný úrad a pustil sa do svojho najväčšieho diela: prípravy všeobecného koncilu, ktorý mal ustanoviť neomylnosť pápežských rozhodnutí vo veciach viery.

Pius dosiahol svoj cieľ. Po ťažkých sporoch trvajúcich mesiace vyhlásil 18. júla 1870 – prudká búrka sa vtedy zniesla na Rím a hromy a blesky prehlušovali jeho reč – rozhodnutie I. Vatikánskeho koncilu: pápež je vo veciach učenia viery neomylný (neklamný), a to sám od seba a aj bez súhlasu cirkvi.

Na druhý deň vyhlásilo Francúzsko vojnu Prusku; za niekoľko týždňov boli pápežovi ochrancovia porazení a museli svoje vojská stiahnuť z Ríma. S neopísateľným jasotom vpochodovali Taliani do Večného mesta, ktoré sa teraz stalo hlavným mestom nového národa. Pius, neomylný pápež, sa zavrel za múrmi Vatikánu, ktorý už nikdy neopustil. Okolo vatikánskej pevnosti vznikla čoskoro kvitnúca krajina: tá liberálna spoločnosť, ktorú Syllabus preklínal. Keď rakvu s mŕtvolou pápeža za tri roky po jeho smrti prenášali z Vatikánu do baziliky San Lorenzo, hádzali po nej talianski vlastenci kamene.

Svojím Syllabom a dogmou o neomylnosti izoloval pápež Pius IX. katolícku cirkev na viac ako pol storočia od všetkých moderných prúdov; znemožnil jej spoluprácu na výstavbe liberálneho štátu; zadusil všetky zárodky vnútrocirkevnej demokracie. Sám sa oddal mystickému fatalizmu a zriekol sa všetkej politiky. Taliansko mu podávalo od r. 1861 jeden kompromisný návrh za druhým: prečo by nemohlo chrániť slobodu cirkvi rovnako účinne ako oddiely Napoleona? Pius však reagoval s reakcionárskym posmechom: ako môže niekto žiadať pohyb a ústupok od neho – keď predsa všetci vedia, že je zástancom večných právd, kým proti nemu stojí strana dejinných premien. Nepovolil ani o centimeter – a preto stratil všetko.

Avšak tým, že vyňal cirkev zo zväzku staroeurópskych spojenectiev s miestnymi vládami, veľmi ju posilnil ako nadnárodnú ustanovizeň. Program cirkvi sa stal nadnárodným, ultramontánnym, a to mu prinieslo nezmieriteľnú nenávisť od Bismarcka po Hitlera. Učenie o neomylnosti bolo aj politickou odpoveďou na slobodné voľby, volebné boje, demagógiu a plebiscity: zjavené pravdy mali ostať navždy chránené pred hlasovaniami a bojmi názorov. To imunizovalo cirkev do určitej miery proti totalitným systémom, ale nie dosť, ako sa neskôr ukázalo.

Moderným sa stalo pápežstvo za Pia IX. v inom zmysle: vstúpilo do priameho styku s veriacimi. Pio Nono, ako ho Taliani zvykli volať, bol prvý pápež veku železníc. Do Ríma prichádzali stotisíce pútnikov a konali sa pre nich hromadné audiencie. Fotografie, popularizačné spisy a pamiatkové predmety šírili obraz pápeža do celého sveta. Pius sa stal prvým populárnym pápežom v dejinách cirkvi; bol vtipný, družný, charizmatický. Bez hocijakých zábran sa vedel vo verejnosti smiať aj plakať. Subjektivizmus mnohých jeho rozhodnutí má bonapartistické rysy: neomylnosť je ako politická forma decizionizmu (rozhodnosti) opakom stavovskej a právnickej podstaty starej cirkvi.

Národné štáty sa v tých časoch stávali nepreniknuteľnými organizáciami a na to musela nadnárodná cirkev zareagovať. Sloboda cirkvi v liberálnej spoločnosti neznamenala slobodu stať sa teraz tiež liberálnou – to by dnes bola možno iba 300. protestantskou sektou, ale slobodu zachovať si svoju hierarchickú štruktúru. Pius IX. nechcel uznať, že by na to ako základ mohol stačiť malý rodinný štátik ako Vatikán.

Osudné následky mal jeho zákaz politickej činnosti pre talianskych katolíkov. Pre Pia IX. a jeho nástupcov bolo Taliansko len zbojnícky štát, ktorý pápežovi ukradol cirkevný štát. Preto sa stala liberálna ústava laického (sekulárneho) Talianska už od začiatku len záležitosťou občianskej menšiny. Štátu, založenému r. 1870, chýbala opora v širokých masách veriacich, čo ho robilo v určitom smere moderným, ale na druhej strane ho veľmi oslabovalo; s touto vrodenou chybou súviselo aj to, že r. 1922 tak ľahko podľahol fašistickému pokušeniu. Silná katolícka strana, ako ju už r. 1861 predpovedal Cavour a ako sa stala skutočnosťou až po r. 1945, bola by už r. 1920 lepšie chránila taliansku ústavu. A práve s Mussolinim sa potom Vatikán musel zmieriť – ale za cenu vzdania sa akejkoľvek vlastnej katolíckej politiky vo vlasti pápežovej cirkvi!

V skutočnosti bol Pius IX. neschopný politicky myslieť. Vložil svoj osud do božích rúk, nekonal a nevyjednával, lež vyčkával.

Ak cirkev nejaký štát potrebuje, veď jej ho boh dá, alebo ho niekedy obnoví. Boli vraj chvíle, keď Pius IX. svoju neomylnosť „cítil“. Aj chromým vraj povedal: „Vstaňte a choďte!“. Táto jeho mystická nepovoľnosť stála r.1870 viac ako 50 ľudských životov. Nechal vtedy brániť Rím proti štvornásobnej presile Talianov; došlo k vojenskej bitke pri Porta Pia, kde by bola stačila symbolická demonštrácia na zdôraznenie pápežských právnych nárokov.

Prípad Mortara veľmi pohoršil európsku verejnosť.

Iný prípad nepoddajnosti a neústupčivosti vyšiel najavo len pri nedávnych výskumoch a znamená nenapraviteľnú ujmu na mienke o Piovi IX., najmä u Židov. Pokrstené deti židov platili podľa starých cirkevných zákonov za kresťanov - a nesmeli byť vychovávané svojimi rodičmi! Jedna kresťanská slúžka raz pokrstila ťažko choré židovské dieťa a keď sa toto uzdravilo, bolo odňaté svojim rodičom. To sa stalo r. 1858 v Bologni so sedemnásťmesačným chlapčekom Edgardom Mortarom, ktorý bol unesený do Ríma a neskôr vychovaný za kňaza. Sám Pius IX. ho adoptoval. Celá Európa sa nad týmto prípadom ukrutného roztrhnutia rodiny pohoršovala a Napoleon III. vraj aj kvôli tejto udalosti podporoval talianske oslobodzovacie hnutie. Pius sa zdráhal ustúpiť od sviatosti krstu a nedbal na žiaľ a utrpenie rodičov, ani na politickú škodu, ktorú aféra Mortara znamenala pre Vatikán. Potomkovia tejto rodiny verejne protestovali proti plánom beatifikácie Pia IX., za ktorého pápežstva sa udialo viacero takýchto násilných krstov.

V jednom podobnom, no ešte tragickejšom prípade ostatne rozhodol kňaz Karol Wojtyla celkom inakšie. Poľskí katolíci ukrývali počas druhej svetovej vojny jedno židovské dieťa; keď sa po vojne ukázalo, že jeho rodičia boli zavraždení, chceli ho pokrstiť. Wojtyla krst odmietol a mal k tomu dobré dôvody.

Osobitne ostro protestovali proti blahorečeniu Pia IX. aj nemeckí katolícki cirkevní historici – dnešní nasledovníci toho Ignáca von Döllingera, ktorý pre dogmu o neomylnosti opustil svoju cirkev a pridal sa k starokatolíkom. Katolícky časopis Concilium uverejňuje príspevok 19 katolíckych teológov, medzi nimi Hansa Kuenga a Klausa Häringa, ktorí označujú za „smutné spiatočníctvo“, že práve tento pápež bol vyhlásený za svätého. Facit teológov znie, že toto blahorečenie znamená pre katolícku cirkev nesmiernu škodu. Nijako sa nezhoduje s novým obrazom ľutujúcej cirkvi, ktorá len pred nedávnom v rámci veľkolepej slávnosti v dóme sv. Petra prosila svetovú verejnosť za odpustenie špatných činov a hriechov, ktorých sa dopustila v minulosti.

Isteže je Pius IX . fascinujúca historická osoba, odrážajúca viaceré významné problémy 19. storočia – ale stačí to, aby bol uctievaný ako svätec? O tom treba pochybovať. Pri prísnej cirkevnej sémantike sa dá táto kanonizácia chápať len ako tvrdohlavý prejav nesúhlasu s modernými výdobytkami slobody svedomia a vôbec náboženskej tolerancie – a ako vzdorovitý znak súhlasu s autoritatívnym rímskym prímasom.

Talianski jezuiti vidia v Piovi IX. „proroka“, múdreho muža, ktorý v liberalizme spoznal ako jeden z prvých znaky bezbožného lakťového kapitalizmu bez stopy po kresťanskej etike.

Niektorí hovoria, že blahorečenia Jána XXIII. a Pia IX. sa navzájom neutralizujú. Ján Pavol II. to vraj tak chcel, a to nielen z čisto „politických“, vnútrocirkevných dôvodov – aby uchlácholil konzervatívne krídlo cirkvi po vyzývavých revíziách roku 2000. Možno mal mystickejší, Piovi IX. podobnejší motív. 13. máj je deň prvého zjavenia v portugalskej Fatime a je to osudné dátum v živote Jána Pavla II., ktorý bol 13. mája 1981 cieľom atentátu a prežil ho len akoby zázrakom. 13. mája 1792 sa narodil Giovanni Maria Mastai-Ferretti, budúci pápež Pius IX.

*  *  *

Prameň: Gustav Seibt, Die Unfehlbarkeit konnte er spüren”, Die Zeit, č. 36, s. 32, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu