Rovnosť možností proti rovnosti ako takej

Monday, 9 October 2000 | Zošity humanistov č. 21

Alain Bihr a Roland Pfefferkorn

Zanietení obrancovia privilégií sa nedajú

Od revolúcie roku 1789 má heslo „Sloboda, rovnosť, bratstvo“ svoje miesto na priečelí francúzskych škôl. No druhý výraz tejto republikánskej trojice sa od 80. a 90. rokov bráni všeobecnej ofenzíve, skrývajúcej sa pod pláštik kritiky (vraj) rovnostárstva.

V čase, keď sociálne nerovnosti prosperujú a na scénu prichádzajú jednak „noví chudobní“, jednak úspešní „yupiovia“ a keď rovnosť medzi mužmi a ženami sa ešte stále nikde nekonkretizuje, začína sa verejne pochybovať o oprávnenosti myšlienky, takej drahej J. J. Rousseauovi.

Vo Francúzsku sa niektorí ľudia pokúšali, nadarmo, nahradiť výraz „egalita“ výrazom „ekvita“ ( - nepoznám slovenský preklad ekvity, ale dá sa mu rozumieť – pozn. prekl.). Esejista Alain Minc bol jedným z tých, čo sa všemožne snažili zbaviť sa toho, čo volali „zastaralou tradičnou rovnostárskou odpoveďou“ na aktuálne problémy; časopisy aj audiovizuálne médiá ich usilovne podporovali. Minc išiel pri svojich úvahách tak ďaleko, že v jednej oficiálnej správe sa pustil do smikardov, t.j. robotníkov s najnižšou zaručenou mzdou: v rokoch 1974-1994 vraj ich príjmy vzrástli neprimerane rýchlo a vysoko. Nemal pravdu: ich životná úroveň sa v tom čase zvýšila len o 40 %, kým u ostatných zamestnancov až o 60 %.

Neuveriteľné fušerstvo

Obranu nerovností vnútri spoločnosti konštruovali rozličné ideológie každá svojím spôsobom, ale všetky ju artikulovali okolo troch hlavných tém:

  1. rovnosť je vraj synonymom uniformity. Na tomto podklade sa dá nerovnosť brániť v mene práva na rozdielnosť, ale to sa deje za cenu dvojitej konfúzie, totiž medzi rovnosťou a totožnosťou na jednej strane a medzi nerovnosťou a rozdielnosťou na druhej strane.
  2. rovnosť je vraj synonymom neúčinnosti a neúspešnosti. Ak sa vraj každému zaručí rovnaké sociálne postavenie, demotivuje to jednotlivcov a ruinuje zásady súťaživosti a súperenia . Rovnosť je teda vraj kontraproduktívna pre jednotlivca aj pre spoločnosť. Naproti tomu nerovnosť vraj nakoniec osoží všetkým, aj tým, čo „strácajú“, aj tým, čo „vyhrávajú“. To hovorí napr. ekonóm Friedrich Hayek a opakujú jeho epigóni. Analogicky aj „Teória spravodlivosti“ Johna Rawlsa umožňuje ospravedlniť každú nerovnosť, ak sa na jej podklade zlepší osud najbiednejších.
  3. Najčastejší argument obrancov nerovnosti: rovnosť je synonymom nátlaku a zbavenia slobody, najmä ak ide o „slobodné fungovanie trhu“. Nutne vraj vedie k otvoreniu dverí pre totalitné peklá.

Takáto argumentácia je však veľmi krehká. Na rozdiel od toho, čo tvrdia títo kritici, neznamená rovnosť identitu (alebo uniformitu), ako ani nerovnosť nezaručuje rozdielnosť. Príklad: Nerovnaké príjmy vedú k vzniku sociálnych vrstiev, ktorých príslušníci sú zajatcami jedného spôsobu života, ktorý musia dodržiavať, aby „boli (a ostali) na svojom mieste“. A naopak, rovnosť sociálnych podmienok môže každému otvoriť možnosti existencie, najvhodnejšie pre uplatnenie jeho osobitností.

Okrem toho má kapitalistická účinnosť svoju cenu, a táto je čím ďalej tým vyššia: siaha od plytvania prírodnými zdrojmi po plytvanie sociálnym bohatstvom. Nerovnosti, ktoré vyvoláva trh, majú za následok neuveriteľné fušerstvo: Kto zmeria to úžasné mrhanie sociálnym bohatstvom, ktorým je nezamestnanosť a hromadná chudoba? Nebola by ekonomická výkonnosť spoločnosti oveľa vyššia, keby sa využila pracovná sila miliónov ľudí, postihnutých nezamestnanosťou alebo len čiastočnou zamestnanosťou?

Nerovnosť utláča. Akú slobodu má dlhodobý nezamestnaný, robotníčka na nútený čiastočný úväzok, robotník s najnižšou zaručenou mzdou, človek bez bytu, analfabet, ten, čo umiera v tridsiatke alebo štyridsiatke po pracovnom úraze, či ak mu život skrátilo zodratie robotou?

Jediná sloboda, ktorú zaručuje nerovnosť, je možnosť, aby si menšina na úkor väčšiny prisvojila a zaistila materiálne, inštitucionálne a symbolické privilégiá.

Vo Francúzsku vyhral pred viac ako piatimi rokmi Jacques Chirac s volebným programom, zdôrazňujúcim potrebu zmiernenia veľkých sociálnych rozdielov a v r. 1995 tu došlo k sociálnym nepokojom; od tých čias sú útoky na pojem rovnosti menej hrubé. Dejú sa okľukou, a to pridávaním prívlastkov k slovu rovnosť, ktoré však oslabujú alebo až menia jeho význam.

Liberálne inšpirovaný je výraz „rovnosť šancí“, ktorý často nahrádza jednoduchý výraz „rovnosť“. Začal sa používať v 60. rokoch, ale vtedy sa obmedzoval na debaty, týkajúce sa sociológie výchovy, a tu osobitne so zameraním na otázku: prispieva škola k vyrovnaniu šancí pre uskutočnenie kariéry, zodpovedajúcej talentu alebo zámeru jednotlivca? Mierni, zachováva alebo zväčšuje nerovnosti? Ak sa sociológovia búrlivo hádali o mechanizmoch, ktoré vyvolávali nerovnosti a o ich dôsledkoch, do značnej miery sa zhodli na tom, že škola vcelku neznižuje nerovnosť šancí uskutočniť taký alebo onaký osud jednotlivca, pretože jeho sociálny pôvod pôsobí oveľa silnejšie ako jeho mobilita.

Pojem „rovnosť šancí“ nezodpovedá v skutočnosti ani rovnosti výsledkov, ani rovnosti podmienok. Napriek tomu ho mnohí diskutéri používajú na označenie rovnosti ako takej, bez akéhokoľvek prívlastku. Systematicky ho používajú napr. politici všetkých farieb, aj tlač, a to aj ľavicová tlač, dokonca aj extrémne ľavicová – a máva to zákerný účinok.

„Rovnosť šancí“ na začiatku umožňuje totiž ospravedlňovať nerovnosť dosiahnutých výsledkov. Hovoriť v škole o rovnosti šancí znamená veriť na mýty alebo mystifikovať, no dajú sa tak vysvetliť veľmi reálne nerovnosti. To je krok, ktorý neváha urobiť Anthony Blair, britský premiér, keď vyslovuje myšlienku, že aj najbiednejší sú koniec-koncov sami zodpovední za svoju situáciu, za svoje nešťastie; alebo nemecký kancelár Gerhard Schröder, keď vyhlasuje:

„Nemyslím, že by nám spoločnosť bez nerovností lepšie vyhovovala … Keď hovoria sociálni demokrati o rovnosti, mali by myslieť na rovnosť šancí a nie na rovnosť výsledkov.“

Takýto posun má za následok spoločenský prevrat, nie je to však nový proces. V prejave k francúzskemu národu 11. nov. 1940 (po porážke Nemcami na začiatku 2. svetovej vojny) maršal Pétain navrhoval nahradiť rovnostárske princípy J. J. Rousseaua pojmom rovnosti šancí:

„Naša vláda bude znamenať novú sociálnu hierarchiu, ktorá sa nebude zakladať na falošnej predstave prirodzenej rovnosti ľudí, ale na myšlienke o rovností „šancí“, daných všetkým Francúzom, aby dokázali svoje schopnosti slúžiť vlasti … Tak sa obnovia skutočné elity spoločnosti, ktoré minulý režim dlhé roky ničil a ktoré vytvoria kádre, potrebné na rozvoj blahobytu a dôstojnosti všetkých ľudí.“

Pripúšťame, že v súčasnosti sa výraz „rovnosť šancí“ používa jednoducho v liberálnom antiegalitárnom zmysle alebo v jeho sociálno-liberálnej variante. Aj tak však umožňuje zriediť a zahmliť myšlienku rovnosti, ktorá je súčasne (aktuálnou) skutočnosťou aj (vytúženým) horizontom.

Pretože tam, kde je rovnosť, už z definície netreba šťastie (šancu); a tam, kde je šanca, tam neplatí rovnosť, ale náhoda, tam ide o vysokú výhru alebo o cenu útechy. Nevedie výraz šanca do sveta lotérie, do sveta, kde sa robia stávky? Do sveta, kde pár ľudí vyhrá … a kde veľká väčšina prehrá?

*  *  *

Prameň: Alain Bihr a Roland Pfefferkorn, L’égalité des chances contre l’égalité, Le Monde diplomatique, č. 558, s. 32, september 2000.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu