Modliť sa stalo sa zriedkavým…

Monday, 4 December 2000 | Zošity humanistov č. 22

Christian Nürnberger

Boh býval vždy pri mne. Kedysi som sa vedel modliť, ale teraz to už neviem …

Keď som bol dieťa, rozprávala mi mama, jednoduchá roľníčka, tri druhy historiek: nepravdivé, polopravdivé a pravdivé. Nepravdivé boli rozprávky. Povesti a legendy patrili medzi polopravdivé. Biblickým udalostiam sa dalo veriť, lebo to, o čom hovorili, sa vraj naozaj stalo.

Naozaj som veril, že Ježiš mohol chodiť po vode. Veril som, že utíšil búrku, že uzdravil chorých, že premenil vodu na víno a že oživil mŕtvych.

Aj mne rozprávali: Pánbožko vidí všetko. Ale na rozdiel od mnohých iných mamičiek, ktoré tým vštepili do myslí svojich detí obraz trestajúceho a na všetko dozerajúceho boha, moja mama hovorila: Musí predsa všetko vidieť, aby ťa mohol chrániť pred všetkým. Pravda, vidí pritom aj to, čo niekedy vyvedieš. Ale po prvé ti to odpustí, ak to ty oľutuješ, a po druhé pri malých chlapcoch nechá niekedy aj motyku vystreliť. Deti sa musia učiť, a najviac sa naučia z chýb. Pretože však deti narobia toľko chýb, vlastne ich aj majú robiť, sú stále v nejakom nebezpečenstve, a preto musí na nich pánboh dávať mimoriadny pozor.

Preto mi bol pánbožko naozaj milým bohom. Nebol kontrolór, nenaháňal mi strach; bol mi ochrancom, s ktorým som bol stále v styku a bez slov sa o všetkom dohováral. Modlieval som sa nielen za seba, ale za všetkých a všetko: za hladujúcich a za obete zemetrasení, za priateľa, ktorému to v škole veľmi nešlo, za svoje obľúbené futbalové mužstvo, a raz aj za to, žeby pánbožko hromom a bleskom zabil nášho dedinského mäsiara, lebo stále odvádzal z nášho dvora prasatá a teľatá a zabíjal ich. Keď otec jedného priateľa po srdcovom infarkte zápasil o svoj život, modlil som sa dlho a vytrvale. S úspechom. Ten človek sa potom ešte dlho tešil zo života a ja zakaždým, keď som ho stretol, som si potmehúdsky povedal: Keby si ty vedel, komu za to máš ďakovať!

Samozrejme som sa modlil aj vtedy, keď som niečo vyparatil, a prosil som pánbožka, aby mi na to neprišli; a vždy som sľuboval, že už to nikdy viac neurobím. Ten milý pánbožko bol zväčša na mojej strane. Že vždy nemohol, pre to som mal porozumenie.

Dlhé roky som si bol istý: Boh pozná osobne každého červíka a teda aj mňa. Veď Ježiš sám povedal: Boh nezabudne na žiadneho vrabca, a aj vlasy na mojej hlave má spočítané. Pretože som týmto prísľubom veril, bol som dieťa kypiace sebavedomím. A pretože som vedel, že boh je prítomný, nepoznal som ako dieťa nikdy strach. Mal som obavy v určitých nebezpečných situáciách, to hej, ale vtedy som si povedal: Nejako osobitne sa nemáš čo báť - buď ťa pán boh aj z tohto vyseká, alebo ťa potrebuje v nebi, a preto musíš umrieť, ale vcelku to nebude katastrofa.

Raz mi v lese prišiel do cesty diviak a hrozivo sa ku mne blížil. Vyrazil som k nebu krátku modlitbičku, ale potom som ho zahnal na útek smelým pokrikom. Aj keď na mňa zaútočili štekajúce psy, pomáhal hlasný krik, ale najmä odvážne chlapské vystupovanie. Iste, Ježiš robí deti silné. Odvážne a sebavedomé, niekedy aj trochu svojhlavé.

Keď som raz spadol z povaly senníka a dopadol vedľa kolmo hore mieriaceho ostria kosy, ani som sa veľmi nečudoval. Modlitbou som sa síce poďakoval, ale považoval za samozrejmosť, že boh bol na svojom poste. Otázka, prečo ma vôbec nechal spadnúť, pre mňa neexistovala. Keď sa niekto jednoducho na boha spolieha, nekladie si veľa otázok.

Neskoršie sa to všetko zmení. Otázky prichádzajú samy od seba, žiaľ, odpovede nie. Čím viac sa hromadili nezodpovedané otázky, tým menej som sa modlil, a raz som s tým úplne prestal. Trvá to dodnes, a tak to bude asi aj v budúcnosti. Ani na um mi to nepríde. Raz, keď moja žena ležala dvanásť hodín na operačnom stole a všetko bolo možné, vyzdravenie, ochrnutie a aj smrť, blyskla mi hlavou myšlienka na modlenie, ale v zápätí som ju zahnal. Vtedy som sa už vyše dvadsať rokov nemodlil. Viac ako dvadsať rokov sa mi dobre viedlo a nevidel som nijaký dôvod na modlenie; prečo by som to mal robiť teraz?  Že núdza učí modliť sa? Práve preto nie! Mám svoju hrdosť!

A okrem toho: Teológovia už dávno odmytologizovali bibliu a všetku ľudovú vieru a povery, teda aj modlitbu. Podľa toho sa dá účinnosť modlitby vyjadriť krátkou vetou: Nepôsobí síce, ale ani neškodí. Ani jeden teológ to nepovie tak otvorene, ale do takej všednej situácie ústia všetky ich vysvetľovania, ak ich zbavíme ich teologických zatemňovaní a vedeckých prikrášľovaní, rečovej veľkoleposti a komplikovanosti - a ak prestaneme brať ohľad na cirkev.

Kresťanská modlitba sa oficiálne starostlivo odlišuje od magických zaklínadiel a zariekacích formuliek poverčivých ľudí. A nepripúšťa sa predstava, žeby modliaci sa mohol ovplyvniť božiu vôľu. Napriek tomu väčšina ľudí, ktorí sa modlia, verí práve tomu, že božiu vôľu ovplyvnia.

A keby aj mohli, ako sa dá predstaviť si pokračovanie, povedzme, v mojom prípade? Kvôli mojej modlitbe povedie boh chirurgovu ruku? Ale prečo by sa mal o to nechať vyslovene prosiť, prečo by to neurobil sám od seba? A keby to urobil sám od seba: prečo nechal veci dôjsť tak ďaleko, že teraz musí zasahovať? Mohol predsa aj seba aj moju ženu ušetriť pred celým tým trápením a jednoducho zabrániť vzniku nádoru. Prečo jej to vôbec urobil? Chcel ju potrestať za jej nevieru? Je to hádam jej vina, že nemôže na neho veriť? Nemal by dať vinu skôr tým farárom a prepoštom a prelátom, ktorí jej počas školských rokov našepkali do uší toľko nezmyslov? A keď si myslí, že ju musí potrestať: prečo si to nemyslel pri Hitlerovi, Stalinovi, Goebbelsovi a iných veľkých zločincoch, ktorým dovolil páchať zlo?

Nie, to všetko je veľmi pochybné.

Pobožní veriaci hovoria, že najmä v núdzi je boh ľuďom veľmi blízko. Ja som nič také nepociťoval a som tomu veľmi rád, lebo takúto blízkosť by som nebol dobre znášal. Niečo ako závan božej blízkosti som citil iba ak v momentoch osobitného šťastia. V nešťastí nikdy.

Ale potom sme mali zas šťastie. Operácia sa podarila. Lekári nerezali vedľa. Bol som naozaj šťastný. Mal som sa poďakovať bohu? Poďakoval som sa najprv lekárom a sestričkám.

Prameň: Christian Nürnberger, „Er war immer dabei“, Die Zeit, č. 25, 2000.

tags ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu