Metafyzika hlupákov

Wednesday, 7 February 2001 | Zošity humanistov č. 23

Ludger Lütkehaus

Pochybné čary majú pomôcť, keď je existencia v úzkych: Šangri-la ezoteriky ponúka ohrozenému stvoreniu nové knihy


Tézy proti okultizmu, ktoré Theodor W. Adorno napísal v rokoch 1946/47 ešte v americkom exile, znejú zničujúco: „Sklon k okultizmu je príznak ústupu až zániku povedomia … Keď sa objektívna realita javí žijúcim ľuďom taká hluchonemá, ako nikdy nebola, snažia sa vymámiť z nej nejaký zmysel pomocou všelijakých abrakadabier. Naverímboha ho tušia v tom najbližšom, čo aj je zlé: Rozumnosť skutočnosti nie je im v poriadku, a tak ju nahradzujú poskakujúcimi stoličkami a vyžarovaním z kôpok zeme.“ A nasleduje ortieľ smrti: „Okultizmus je metafyzika hlupákov … Pochybné čary nie sú nič iné ako povážlivá existencia, ktorú ožarujú.

K „hlupákom“ treba dnes pridať len feminínum ženskej frakcie, ovládajúcej súčasnú ezoteriku, a už triafa Adornov antiezoterický manifest priamo do čierneho stredu terča. Telekinéza, obcovanie s duchmi, prútikárstvo, numerológia, alchýmia, vykladanie z kariet, liečba kameňmi, astrológia, čítanie z ruky, ufológia, veštenie, šamanizmus, satanizmus, námesačníctvo, kolektívne pitie moču, turbotibetanizmus – každý ezoterický trh či veľtrh má všetko od amuletovej profylaxie po terapiu vôňami: niet takej táraniny, ktorej by sa neverilo. Niet takého kšeftu, ktorý by sa neuskutočnil. Niet takého guru, ktorý by nenašiel svojich zákazníkov. Niet takého učeníka, ktorému by to bolo hlúpe. A niet nádeje, ktorá by nebola vysmiata.

Proti ezoterike ešte nenarástla intelektuálna bylina

Skutočnosť, že za 50 rokov po prvom uverejnení Adornových Téz v knihe Minima moralia ich môžeme bez akýchkoľvek ťažkostí aktualizovať, svedčí, že proti ezoterike ešte nenarástla nijaká bylina, a tobôž nie intelektuálna, čo by bolo Adornovi po chuti. Ezoterika búmuje a búmuje. Každé Vianoce sa nám valí do domu nová lavína vysokolesklých prospektov ezoterickej vlny na surfovanie. Aj kedysi solídne vydavateľstvá sa zapredali aj civilnej divinácii (zbožšťovaniu). Skoro by sa zdalo, že len ezoterika môže zadržať hroziacu smrť knihy; čím by sa, samozrejme, nevyhralo veľa.

No najnovšie sa objavujú a množia aj protihlasy. Ozývajú sa nielen konkurenciou ohrozené „staré“ náboženstvá, vysielajúce do boja svojich poverencov pre boj so sektami, aby ubránili svoj náboženský podiel na trhu. Nonšalantne vyhlasujú, že ezoterika a náboženstvo, povera a viera, guru a vykupiteľ, sekta a cirkev – veď to všetko nemá vraj jedno s druhým nič spoločné! Len sem-tam sa hlási k slovu tichý, ale tvrdošijný hlas rozumu. Bolo by naozaj na smiech, keby po troch storočiach európskeho osvietenstva mala ostať len ezoterika ako odtlačok náboženstva, ako paródia diskreditovanej vedy a ako racionálna stratégia predaja iracionálna.

S vývojovým predstihom, ktorý má vo veciach ezoteriky, a teda aj antiezoteriky od vždy americká scéna, vydala Melanie McGrathová už r. 1995 po svojej „duchovnej odysei“ po americkej púšti knihu Motel Nirvana; v nemčine vyšla r. 1999 pod názvom Instant Karma (Okamžitá karma). Teraz prichádza s podobným titulom Marcus Hammerschmitt: Instant Nirvana. Das Geschäft mit der Suche nach dem Sinn. (Okamžitá nirvána. Obchod s hľadaním zmyslu). Je to hlasná kritika ezoteriky. Chcela by to byť kritická teória ezoteriky. Ba viac, chcela by to byť poprava ezoteriky.

Hammerschmitt sa odvoláva, a to nie hanblivo, na Adornove antiokultistické tézy. Prípadné rozdiely medzi okultizmom, špiritizmom a ezoterikou (môžeme to všetko prekladať ako náklonnosť k temnotám, k duchárstvu a k tajuplným vnútorným názorom na nočnú stranu prírodných a duchovných vie) vyhlasuje za zanedbateľné. Aj v aforisticky zacielenej forme jeho textov vidno, že Hammerschmitt sa inšpiruje u Adorna: Blesky osvietenia majú temnotu osvietiť a zároveň zničiť. A často slobodno jasať: Tak sarkasticky trefne, tak žlčovo výsmešne sme videli ezoteriku odkrágľovanú len v Adornových spisoch, a to najmä na začiatku knihy, kde je zmes analýz, ktoré sú diagnózami, a zaujímavé preukazné opisy konkrétnych prípadov. Neskôr sa furiozo štýlu upokojuje. No popravy sa nemajú robiť s prieťahmi.

S Adornom má však kniha spoločný aj jeden dôležitý nedostatok antiezoterického presviedčania, o ktorom Hammerschmitt vie, ale nechce ho odstrániť. Svojich antipodov, povedzme protivníkov, nemôže presviedčanie zasiahnuť, ale malo by ich získať na svoju stranu, ak chce odpomôcť chorobe ducha. To presviedčanie je intelektuálne a kritické, a to aj tam, kde nič nie je menej účelné ako kritická intelektualita. Predovšetkým: Prihovára sa zvonka, a to tým neúprosnejšie, že kritický kritik bol sám kedysi vnútri: Hammerschmitt sa priznáva, že voľakedy veril na vykladanie z kariet. To patrí do psychológie renegáta.

Niežeby sa antiezoterické presviedčanie malo stotožňovať s nevýslovnosťou svojich tém. Vyžadovať čo len provizórne terapeutickú alebo pedagogickú identifikáciu by bolo priveľa. Somárčina ostane somárčina. Renegáti majú právo zožať zisky svojej choroby. No niektoré potreby a najmä poranenia, z ktorých ezoterika čerpá, treba brať vážne.

Pritom sa Hammerschmitt od Adorna naučil dešifrovať „pochybné čary“ ako príznak spoločnosti, ktorá svojim členom ponúka len povážlivú existenciu. Napr. reálna spoločenská degradácia sa kompenzuje mysterióznou drámou reinkarnácie, pri ktorej sa biedne ponižované prasa od susedov pozdvihne do neba najvyššej dôležitosti. Ako u Adorna, ani Hammerschmitt tu nepriznáva poľahčujúce okolnosti, ba ani sa nepokúša o pochopenie, ale „pochybné čary“„povážlivá existencia“ sa spolu podrobia zostrenému kriticko-teoretickému najvyššiemu súdu. Očividné je, ako to kritickou inteligenciou zatrasie.

Dialektický prístup

Tu sa opäť skôr ponúka dialektický prístup, napríklad stopára Ernesta Blocha. Pre antiezoterickú streľbu sa možno uňho zásobiť muníciou nie horšie ako u Adorna: ezoterika je „poznanie pre stredný stav, ale zapáchajúce“, je to „zlumpačený druidizmus (uctievanie prírodných síl) na novinovom papieri“, je to „spevokol stotisíc šialencov“. Ale nájde sa aj variant k Adornovi: „čary sú pochybné, ale neboli také od počiatku“. Encyklopedista nádeje nachádza dokonca aj v ezotericky skreslených predstavách nirvány obrazy so štipkami rešpektability. Potom však prichádza v dialektickom filozofickom kalendári na rad jeho najväčší svätý, sv. Marx. V jeho najznámejšej, hoci stále opäť a opäť falošne citovanej nábožensko-kritickej vete možno výraz náboženstvo bez obáv nahradiť výrazom ezoterika. „Ezoterika je … ópium ľudu“, teda v každom prípade akéhosi polovzdelaného ľudu; genitivus possessivus vyjadruje vlastníctvo tohto ľudu; mnohí úmyselne nepovedia „pre ľud“. A potom sa už len doplní z Marxových litánií na náboženstvo často prehliadané: „Je vzdychom ubiedeného tvora, je chorobou bezcitného sveta.“

Žeby ezoterika bola súčasne, ako Marx pokračuje, „duchom duchaprázdnych stavov“? – to by bola pre ňu príliš veľká pocta. Nech stačí, ak v „pochybných čaroch“ spoznáme „vzdych“, a to možno nielen vzdych vyliečiteľnej „pochybnej existencie“, biedneho tvora, ktorý by si raz rád slobodne vydýchol; zbedačeného života, ktorý v bezcitnom svete dychtí po teple a svetle; chorého, nevykúpeného života, hľadajúceho za každú cenu zdravie a spásu; absurdného života, túžiaceho po nezvestnom zmysle a nachádzajúceho všade len znaky a náznaky; disonantného úlomkovitého života, utiekajúceho sa do vesmírnej jednoty. To síce nepovýši ezoteriku do šľachtického stavu, ale uvedie ju aspoň do lepšej spoločnosti, ako keď raz Schopenhauer, ktorý naozaj nebol rojko, v neobvyklej roli duchára priznal akési oprávnenie aj vzdychajúcej a túžiacej „metafyzickej potrebe“.

Ostatne ani Adorno ani jeho najnovší potomok nemajú jednu dôležitú schopnosť: vidieť aj tragikomickú stránku veci. Akokoľvek chápeme Hammerschmittovu zlostnú záľubu v ezoterických jednotlivostiach – nevyskytujú sa na scéne aj požehnaní „pasívni humoristi“, ako ich volá Jean Paul, ktorý nie je k ezoterike bezcitný ? Títo by mohli všeličím prispieť – na rozosmiatie.

Keď úradník slávi slasť celistvosti

Čo sú už voľakedajší „keralógovia“, ktorým vševediaci boh spočítaval ich vypadávajúce vlasy, proti dnešným vedcom o anjeloch, „angelológom“, ktorí sa cítia neustále „vedení“ a svoj vek počítajú na eóny (zastarané knižné a básnické označenie akejsi najvyššej geochronologickej jednotky – Slovník cudzích slov, SPN 1997) ? Nie je to úžasné, že sa ufológovia starajú o kozmické možnosti dopravných spojení tam, kde v minulosti z vlastnej obmedzenej zázračnej moci bolo možné len chodiť po vode alebo pozdvihnúť sa do vzduchu? Nezaslúži si náš obdiv, ak vďaka ponukám ezoterickej liečby máme k dispozícii oveľa viac metód na liečenie a uzdravenie, ako vôbec existuje v súčasnosti chorôb? Nie je to komické,

keď zúfalo hľadajúci úradník a jeho medzi manželstvom a láskou váhajúca manželka naraz pocítia vo vesmíre svojej útulnej meštianskej izby nevyhnutné „divinácie“ (žeby to neboli len „božské“ pocity?), môžu spolu sláviť slasti „celistvosti“ a v harmónii so sebou samými a s celým svetom konečne, áno, konečne každý nájde svoj a toho druhého „stred“?

Nesedeli by ste radi s nimi, keď vďaka vytrženiam tantristickej lásky mužovi a bohu oddaná Šakti s jej na prijatie pripravenou Yoni sedí na kolmo k nebu nastavenom Lingame, aby ste potom aj vy zakúsili ten pokoj, ktorý poskytne len maľovanie Mandala a mrmlanie Om-Mani?

Zasmiať sa nad problémom nemusí byť vždy od veci. Príkladne to dosvedčuje najnovšia kniha Janwillema van de Weteringa, známeho ako experta pre budhizmus typu zen a autora detektívnych románov. Spája pohľad znalca zvnútra s neúctivosťou a priateľsky ironickou veselosťou náhodného pozorovateľa. S parodickou knihou o pobožných meditáciách s názvom Reine Leere (Nič než prázdnota) sa mu podarila ohromná kniha, napínavá, lakonická, paradoxná, múdra a vonkoncom žartovná. Autor čerpá zo skúseností človeka, ktorý meditoval 40 rokov a je doma medzi všetkými Senseimi, Yogami, Lamami a Guru. Ale podľa závažnej budhistickej pravdy to všetko vedie len k „bezdomovosti“, aj keď na každom meditačnom rohu na nás čaká nejaký sprostredkovateľ spásy, ponúkajúci nám odprevadenie k osvieteniu. Nič ľudského nie je týmto čatám spasiteľov cudzie. Milujú peniaze, aj ženy, alkohol, aj moc, aj osvietenie, ak je to moc ich osvietenia. Ale de Weteringovi nie je nič vzdialenejšie ako smutné objasňovania sklamaného člena cechu. Realizmus a neúctivosť sa uňho spájajú s nenáročnou všeobecnou múdrosťou. De Wetering vie nájsť iskru v každej prehre.

Neopováž sa používať vlastný rozum!

Humoru sa neodrieka ani veľká znalkyňa Tibetu Alexandra David-Néelová. Od svojich raných stretnutí s teozofiou nazbierala veľa ezoterických skúseností. V jej posmrtnom diele Le sortil?ge du myst?re (Čarodejníctvo mystéria), preloženom do nemčiny pod čarám naklonenom názve Im Banne der Mysterien (V zajatí mystérií) nájdeme prehľad všetkého, čo sa kedy ezoterického udialo medzi Seinou a Gangou, medzi britskými aristokratmi a francúzskymi úradníkmi, v teo-, antropo- a diabolo-filozofických spoločnostiach tejto zeme. Autorka dobre vie, že medzi nebom a zemou je viac ľahkovernosti , ako si naša školská múdrosť vie predstaviť; medzi samými ľahkovážnymi duchmi, ktorí sa výstupu z vlastnej, sebou samým zavinenej nedospelosti, boja viac ako moru: „Neopováž používať vlastný rozum bez cudzieho návodu!“ Tento sarkastický materský vtip pani David-Néelovej hovorí sám za seba. Je to kniha s psychohygienickým potenciálom práve pre insiderov v liečbe.

Samozrejme pôsobí rušivo, ak sa súčasne znovu vydáva aj najslabšia kniha A. David-Néelovej z r. 1961, Unsterblichkeit und Wiedergeburt (Nesmrteľnosť a znovuzrodenie). Hoci sa jej podtitul vydáva za etnologicky neutrálny (Učenie a zvyky v Číne, Tibete a Indii), vychádza z článku viery, ktorý je pri zovšeobecnení neudržateľný:

„Predstava o konci žitia je nepríjemná a jednoducho neúnosná pre každého jedinca … Zo všetkých svojich síl sa snažíme byť tu dlho, nekonečne dlho, večne.“

Ak dovolíte, recenzentovi ako jedincovi nie je táto predstava vôbec nepríjemná. A veď práve budhizmus, v každom prípade pôvodný teravada-budhizmus, sa pokúša o úplné vyhasenie všetkých znakov života na tejto zemi a to má potom byť nirvána. Naproti tomu trvalý smäd západných indivíduí po trvaní bytia, ktorý je ozaj neuhasiteľný, trvá na svojich nesmrteľných románoch na pokračovanie, a ezoterika s jej rozprávkovou možnosťou reinkarnácií vrátane riadeného putovania duší im rada ukazuje cestu.

Celkom iste je ezoterika doma vo všetkých knihách tejto Zeme o smrti, najmä v tibetských. To je asi najvážnejší dôvod, prečo oddávna hľadá svoj raj v Tibete. Táto krajina sa stala obľúbeným cieľom západných túžob a fantázií. Mlado- a staro-ezoterici, veštci-novovekári, extrémni duchovní horolezci, neoanimisti, tantra-mystici, astrológovia značky „per aspera ad astra“, experti na amulety, živé veštiarne z ruky a vôbec všetko, čo nachádza potešenie v prísľuboch rýchlej spásy od Yaka po Yetiho, tu je doma. „Vysoké hory, hlboké mystériá“ (Hammerschmitt). A tých, čo zatiaľ ostávajú doma pri ezoterickom domácom kine, sprevádza celá inflácia „živých Budhov“, na ktorých nie je pravý ani len ich titul „Budha“.

Aby sme nezabudli: Čínska okupácia umožňuje západným sympatizantom Tibetu, ktorí sa síce odvrátili od revolučných myšlienok roku 1968, ale predsa len v určitom rozsahu sa radi politicky angažujú, aby si kompenzovali zlé svedomie akousi červeno-zeleno kolorovanou identifikáciou. Broja za Tibet ako záštitu miernosti, matriarchátu (?) a ekológie! Diferencovaný pohľad na komplexné čínsko-tibetské dejiny posledných storočí ostáva výnimkou.

Za takýchto okolností museli prísť aj prestreľujúce kontrareakcie. Autori ako Victor a Victoria Trimondi objavili obrysy „budhokratického“ svetového sprisahania, ktoré nadväzuje na tibetský mýtus o ríši „Šambala“ v krajine Šangri-la. Pre budhizmus prijateľnejšou „strednou cestou“ sa uberajú knihy experta Michaela von Brück Náboženstvo a politika v tibetskom budhizme, Uli Franza Návod na použitie pre Tibet a najmä cenné dielo Martina Brauena Vysnívaný Tibet. Klamné predstavy západu.

Od projekcií prvých kresťanských misionárov cez teozofických okultistov až po ezoteriku našich dní dokumentuje Brauenovo kompendium pozitívne aj – v menšej miere – negatívne obrazy Tibetu, teda až po živých Budhov filmu a malých Budhov kreslených románov. Brauen sa venuje podrobne aj v súčasnosti sa rozrastajúcej „hnedej“ ezoterike, ktorú u Hammerschmitta predstavuje katastroficky krvavý a násilie obľubujúci variant tibetizmu (popri baránkovo trpezlivom mierumilovnom variante). Hákový kríž v nej korešponduje s budhistickou svastikou. Dejiny tibetsky kódovanej „áriozofie“ siahajú od teozofickej „náuky o koreňoch rasy“ Heleny Blavatskej, podľa Hammerschmitta „pramatky všetkých nezmyslov“, cez spoločnosť Thule, Himmlerovo „dedičstvo po predkoch“, expedíciu SS-áka Ernsta Schäfera do východného Tibetu až po súčasný neofašisticky zafarbený mýtus o ríši Šambala. Je to v pravom zmysle slova „metafyzika hlupákov“; ale moc si z toho nič nerobí, ak je hlúpa a nie len zlá. No pri hnedej ezoterike prechádza každému chuť smiať sa.

Žiaľ, po Brauenovej knihe sa humor nevráti ani pri novom preklade svetového klasika Tibetu Jamesa Hiltona, svetového bestselleru Stratený horizont. Kniha z roku 1933 je aj dnes fascinujúca a napínavá. Hiltonova krajina Šangri-la, ním takto pokrstený a neskôr príslovečný raj múdrych ľudí za tibetskými horami, utopické útočište pred svetom topiacom sa v mori krvi svojich vojen, sa prezentuje príťažlivo, kultivovane, s mierou vo všetkom, aj v cnosti. Ale teraz sme sa dozvedeli u Brauena, ako aj za Hiltonovým mierumilovným Šangri-la striehne autokratická Šambala. Aj tá na pohľad najmiernejšia forma ezoteriky ukazuje svoje „hardcore“ (tvrdé) srdce. Ďalší stratený raj.

Čo sa tu dá robiť? Možno naozaj len to, čo najradšej radí svojim adeptom ezoterický psychogýč, ale bez toho, že by to vzťahoval na seba: pustiť k vode!

*  *  *

Prameň: Ludger Lütkehaus, Die Metaphysik der dummen Kerle, Die Zeit, 28, s. 47-48, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu