So Štátmi nemám nič spoločné

Friday, 2 March 2001 | Zošity humanistov č. 24

Astrid Jostenová

Americký veterán vietnamskej vojny žije - vo Vietname

V marci 1990 sa vietnamský veterán Roger Klein vrátil do krajiny svojich zlých snov - a ostal tam. Tu chce v bezprostrednej blízkosti svojho bývalého vojenského nasadenia premôcť, čo v USA nemohol premôcť: svoju vojenskú traumu. Jeho nová vlasť mu prirástla k srdcu a dáva mu nádej, že tam „bude môcť ostať navždy”. Zatiaľ mu vízum platí zakaždým len šesť mesiacov.

„Prichádzajú vždy o druhej po polnoci”, syčí Roger. „A nikdy nechoďte po hrádzach ryžových polí. Sú plné nášľapových mín.”

Tu otrasie naším autom prudký náraz. „Doparoma!” Ale je to len jedna z týchto starých jám na ceste, ktoré kedysi ako krátery po bombách potrhali zem. A autobus sa ďalej trmáca po červenohnedej prašnej ceste vedúcej do vietnamskej vojny.

„Zajtra vás vezmem na patrolu”, zahulákal včera večer po šiestom pive v ruke, tanier zeleniny s omáčkou z búrskych orieškov pred sebou na stole a o dve hlavy vyšší ako všetci iní hostia v malej reštaurácii v Hué. Štyri roky žije tento Američan v meste s 250 000 obyvateľmi v strednom Vietname - vojenský veterán a bývalý bojovník proti komunizmu.

„Roger je dobrý chlapec”, potľapkáva ho hostinský aj tak s úsmevom po pleci. „Vojna? Veď tá je už dávno za nami.” A prečo sa potom exmaríner vrátil do blízkosti svojich bývalých bojísk? Roger sa vŕta vo svojej porcii. „Zajtra vás vezmem so sebou na patrolu”, opakuje, „odchod presne o siedmej.”

Napäto sedí vietnamský veterán na svojom sedadle. So svojimi fúzikmi a na krátko ostrihanými svetlými vlasmi, vo vynosenom kaki tričku a šedých džungľových šortkách vyzerá tento 45-ročný penzista ako vojak vo voľnom čase. Kým sype na hlavu vietnamského šoféra príkazy o smere cesty, pozorujeme krajinu okolo nás: strapaté kríky na šedozelenej podložke, len tu a tam pár eukalyptových stromov alebo borovíc na okraji cesty. Je to provincia Quang Tri v blízkosti 17. stupňa severnej šírky, niekdajšej demarkačnej línie medzi Severným a Južným Vietnamom. Roger sem robí zájazd každých pár týždňov; raz s turistami, inokedy s príbuznými padlých amerických GI.

„Potrebujem o tom rozprávať”, hovorí, „o tom nezmyselnom prelievaní krvi”, ktoré ho trápi dvadsaťpäť rokov.

Vynárajú sa prvé domy malého mestečka. Quang Tri stojí na tabuli pri vjazde. Roger ukazuje na veľké spustnuté pole za pár kríkmi. Okrem žltozelenej trávy a niekoľkých betónových blokov nevieme nič rozoznať. Sú to ostatky letiska, vysvetľuje sprievodca minulosť. Tu bol v novembri 1967 začiatok „bloody damn hell” (prekliateho krvavého pekla) pre 18-ročného regrúta, ktorý tu zakotvil na jednom z hlavných bojísk.

Dal sa k „marínerom”, elitnej skupine americkej armády, lebo tam mal najlepšie šance, že prežije tých 12 mesiacov vo Vietname. „Tretí batalión, štvrtý regiment”, šteká Roger, kým sa auto potkýna cez brvná mosta ponad rieku. A ako z guľometu sa to z neho sype: o bombardéroch B-52, o puškách AK-47, o raketách a granátoch. 25. decembra 1967 na tomto moste vyletel do vzduchu jeden maríner, keď sa pokúšal odistiť nášľapovú mínu. 17. januára 1968 bolo tu pri útoku 21 mŕtvych a 47 ranených. Aby sme sa zmocnili tamtoho vŕšku, padlo 37 ľudí. V takomto chumáči slonej trávy sedel jedného dňa vietkong…

Autobus naraz zastane pred poľom búrskych orieškov a vystupujeme. „Vtedy to tu vyzeralo ako pustá mesačná krajina. Jeden bombový kráter vedľa druhého.” Upierame pohľad na olivovo zelené, maskovacími vzormi napustené plastikové zdrapy, trčiace všade medzi rastlinami zo zeme; na vojenský ostnatý drôt, staré pivové plechovky made in USA, jedna podošva a pár puškových nábojníc. Sme na Con Thien, čo bol vtedy oporný bod Američanov v pralese ovládanom vietkongom.

„V roku 1968 bol tento vŕšok samý bunker a okolo sa ťahalo päť zaisťovacích plotov z ostnatého drôtu za sebou.”

Rogertu strávil tri mesiace „prudkých kontaktov” s protivníkom. Skoro každý deň videl umierať tucty marínerov. Mnohých zavalili rúcajúce sa múry bunkerov po mažiarových útokoch, iných roztrhali úlomky rakiet a šrapnelov alebo prederavili salvy pušiek a samopalov.

„Človek sa nikde nemohol cítiť v bezpečí, to bolo najstrašnejšie.”

Pamätá sa na päťsto, možno aj tisíc ľudí, ktorí na to vo Vietname doplatili. Ale jeden mŕtvy viac alebo menej, to vtedy nikoho nezaujímalo. „V armáde si len číslo, nikto”, vypľúva nám Roger slová do tvári, ako keby pred ním stál jeho vtedajší veliteľ regimentu. A - koľkých ľudí zabil on sám pri tom marciálnom príkaze, ktorý nivočil krajinu aj ľudí? „Desať, možno jedenásť”, odpovedá zdráhavo a hľadí na nejaký bod na obzore. „Ľutujem to, ale vtedy bola vojna.” Dnes by sa ani špičkami prstov nedotkol nijakej zbrane.

„Nenávidím zbrane a nenávidím ľudí so zbraňami, aj keď s nimi idú len na poľovačku.”

Ako posledný odpad

Napriek tomu sa vtedy udiala tá čertovská historka. Za jednu letenku do Austrálie na účet armády a štyri týždne dovolenky si Roger o šesť mesiacov predĺžil horor vojny!

„Mám na to len jedno vysvetlenie: Bol som somársky mladý, mal som len devätnásť rokov. Myslel som si, že to je posledná možnosť v mojom živote pozrieť sa po svete.”

Prvé ráno zasa vo Vietname, kde opäť hučali motory bombardérov, ležal spitý a nadrogovaný vo svojej posteli. Ako vrece zemiakov ho naložili do lietadla a dopravili späť do džungle.

Bez slova okukávame vietnamského veterána. Neoľutoval už tisíckrát tú vražednú dohodu? „Asi to bol môj osud”, odpovedá Roger bezmocne. Hej, mal šialené šťastie, že pri tom neskapal. Ale kto už tým všetkým prešiel bez poznačenia?

„Mal som kontakt k desiatim ‘veťákom’, čo prežili Vietnam. Osem sa rozviedlo, šesť sa stalo alkoholikmi a jeden zomrel na predávkovanie heroínu.”

A čo bolo s Rogerom? Cítil sa ako posledný odpad, keď sa dvadsaťročný vrátil do Štátov. V kasárňach v kalifornskom San Diegu ho šikanovali „poondiati šéfovia”, kým si odslúžil posledné dva roky vojenčiny ako maríner. V baroch, na večierkoch a v susedstvách sa „zabijak z Vietnamu” stretával s odmietavým postojom medzičasom za mier zapálenej mládeže. „Bolo to strašné, tí ma nenávideli.” V noci sa vydával na obhliadky a bojoval v pralese, obrazy mŕtvych a ranených mu lietali hlavou a v bruchu cítil taký strach pred smťou, že neraz ako námesačník vybehol na ulicu. Začal silno piť a stále častejšie to preháňal, bil sa s vrstovníkmi a robil škandály. Nevedel zniesť tú bezmocnosť samoty a neporozumenia, keď sa cítil ako v bahne ryžových polí a v húštinách pri Quang Tri.

Samé porážky vrúbili Rogerovu hrboľatú cestu americkým pralesom. Direktori kolégia v Los Angeles, kde sa po vojenčine zapísal na politické vedy a žurnalistiku, ho vyhodili „pre alkohol, drogy a bitkárstvo”. Nadarmo sa psychiatri pokúšali tabletkami a pohovormi vykurírovať jeho vietnamský syndróm. Roky sa plazil ako neúspešný herec po Hollywoode, kým konečne našiel východisko: založil malú firmu, ktorá dodávala rekvizity a kulisy pre lacné filmové produkcie. Ako pri vojenskej operácii vo Vietname aj teraz mobilizoval Roger všetky svoje sily, pchal do seba drogy a pracoval štyri dni v kuse, ak bolo treba splniť objednávku. Pritom spoznal jednu herečku a zobrali sa.

Ale aj tento oporný bod, výsledok niekoľkoročného úporného boja o život, padol: v roku 1989 prišla recesia a firma skrachovala; po deviatich rokoch manželstva požiadala žena o rozvod. Naraz chcel Roger len preč, preč z tohto rumoviska okolo seba. V marci 1990 sa vietnamský veterán vrátil na miesto svojich zlých snov - a po šiestich týždňoch sa rozhodol ostať.

Podporovať päť detí

„Mám rád toto miesto”, hovorí Roger, keď má zbytky bunkra za chrbtom a vŕšky - ešte stále posiate nevybuchnutými bombami - pred sebou. „So Štátmi už nemám nič spoločné.” Čo má hľadať v krajine, ktorá ho najprv zavlečie do vojny a potom, keď sa zničený vrátil, jednoducho ho nechá padnúť? Pozná aj iných ‘veťákov’, ktorí teraz žijú vo Vietname? Potriasa súhlasne hlavou. Ale nepotrebuje priateľov z Ameriky, aby sa tu cítil doma.
„Vo Vietname sú najsrdečnejší ľudia, akých som kde stretol.”

Aj oni ho majú radi, čo aj je občas hrubý, hlučný a poneviera sa dosť často opitý po krčmách a reštauráciách v Hué. No odkedy je tu, sú jeho výbuchy zlosti zriedkavejšie a strašné sny už vôbec nemáva.

A kým sadáme do autobusu, vyťahuje Roger z peňaženky fotografiu. Usmievajúce sa 14-ročné dievča drží v ruke veľkú červenú škatuľu, vyznamenanie v škole za dobrý výkon. „To je moje krstňa”, vysvetľuje hrdo. Finančne podporuje päť detí, ktorých rodiny sú také chudobné, že by deti nemohli posielať do školy. Áno, pred pár mesiacmi sa aj zasnúbil, priznáva sa rozpačito. A robí trochu do poradenstva pre zahraničné firmy, ktoré tu chcú investovať a to mu pomáha držať sa nad vodou. Aj tak nemá istotu, ako to pôjde ďalej. Vízum mu dajú vždy len na šesť mesiacov. Kto vie, či cudzinecká polícia nepovie raz Nie. „To je také nevypočítateľné ako vo vojne.”

Blížime sa k širokej rieke, Ben-Hai, ktorá bola hranicou medzi komunizmom a kapitalizmom a veľmi sa o ňu bojovalo. Práve tu bojoval Roger svoje posledné operácie. 93 dní trval pochod troch kompánií od pobrežia na východe k hranici na západe a mali zastaviť pomaly na juh prenikajúcich vietkongov. „Boli to veľmi tvrdé boje,” zádumčivo spomína exmaríner a zas chrlí tie skratky o bombardéroch B-52 a puškách AK-47, mažiaroch, granátoch a bojoch. Kým si predstavujeme, ako sa to brodil bahnom, prst na kohútiku, naraz prestane guľometná paľba vedľa nás.

„Je tu taký pokoj”, končí Roger tíško, hľadiac ponad ryžové polia zrkadliace sa vo večernom svite. „Rád by som tu ostal navždy.”

Prameň: Astrid Jostenová, Die Weltwoche, č. 34, 1994.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu