Keď umierajú Budhovia, ide o kultúrne dedičstvo sveta

Saturday, 5 May 2001 | Zošity humanistov č. 25

Podľa Arnolda Hottingera, Williho Wottrenga a Zemareya Hakimiho

Talibanci zničili v Bamiane v Afganistane dve skalné sochy Budhu, z ktorých väčšia bola vysoká 53 m. Stratilo sa ďalšie svedectvo minulosti. Aj iné dôležité kultúrne pamiatky vo svete sú ohrozené: vojnami, politickými zmätkami, obrazoborectvom, hospodárskymi záujmami a prírodnými katastrofami - a vlastne nič sa nedeje. Tento raz sa ozvali silné protesty.

Z pohľadu talibancov na tom musí byť niečo zvláštne: Európania, OSN, UNESCO, Japonci, dokonca aj moslimskí susedia v Pakistane a Iráne a nakoniec celý svet sa nanajvýš rozčuľujú, keď zničia pár modiel či sôch bôžikov! Lebo tie isté vlády a spoločnosti sa nečinne prizerajú, keď v ich štáte desaťtisíce roľníkov s celými rodinami opúšťajú svoje dediny, hnaní hladom tiahnu po krajine a radi by ju opustili, ale susedia - ani Tadžikovia, ani Pakistanci, ani Iránčania - ich cez hranice k sebe nepustia. To, že zničenie predislamských budhových sôch a hladomor prichádzajú časove naraz, budí domnienku, že obidve udalosti spolu súvisia. Tušenie silnie, keď sa berie do úvahy, že na začiatku núdze sa talibanci pokúšali zlepšiť svoj vzťah k ostatnému svetu, najmä k západným priemyselným štátom. Vtedy vydali rozkaz - a robili mu veľkú publicitu - aby sa plochy ópiových plantáží na juhu krajiny podstatne zmenšili a chystali sa ich celkom zakázať. A teroristovi Osáma bin Ládinovi vraj zakázali operovať z Afganistanu. Z pohľadu Západu sa tieto opatrenia videli byť len zdanlivými, lebo bin Ládina nevydali a ópiové polia zredukovali len čiastočne. No Kábul sa vtedy iste pokúšal nadviazať kontakt so Západom a robil, čo mohol, aby dosiahol svoj cieľ: medzinárodné uznanie svojho režimu.
* * *
Keď tieto snahy zapadli do piesku a práve naopak, proti talibancom bolo vyhlásené embargo, prišlo rozhodnutie zničit sochy. Urobil ho zrejme mullah Omar, moslimský duchovný, ktorý sa 4. apríla 1996 nechal v Kandahare vylásiť za „vládcu veriacich”, to je za právoplatného nástupcu Proroka Mohameda. Zahalil sa vtedy do prorokovho plášťa, ktorý sa tam uchováva a týmto aktom vzal na seba teologicko-politickú vládu v „božom štáte” Afganistane.

Musel vedieť, že rozkaz na ničenie bude znamenať pre Európanov a dokonca pre mnohých nie príliš puritánskych moslimov ranu do tvári. Prečo to urobil? Viacero dôvodov prichádza do úvahy: Pre nástupcu Proroka, za čo sa istotne považuje, je dôležité, aby konal podľa normy, ktorú ustanovil prorok. Preto tie brady, zahalenie žien, telesné tresty zodpovedajúce textu koránu, atď. O Prorokovi sa hovorí, že keď sa na konci svojho života ako víťaz vrátil do Mekky, osobne s pomocou svojho bratranca a zaťa Aliho váľal z podstavcov a rozbíjal pohanské sochy bôžikov. Fundamentaiizmus fundamentalistického moslima spočíva práve v tom, že má železnú vôľu robiť práve to a nerobiť práve to, čo svojho času robil alebo nerobil Prorok. Je totiž priam esenciou fundamentalizmu, že pri ňom vôbec neprichádza do úvahy vysvetľovanie a ako jeho výsledok pochopenie. Každý fundamentalista odmieta akýkoľvek ohľad na vonkajšie okolnosti, časové názory alebo vývoj, na historické skutočnosti a relatívnosť; odmieta aj symbolické vysvetľovanie a chce absolúne presne a doslovne nasledovať Písmo a tradíciu.

Iní moslimovia poukazujú nato, že dnes už nie sú sochy Budhu v moslimskom štáte kultové objekty, lebo sa nezbožnujú a nikto sa k nim nemodlí; preto nevidia dôvod ničiť ich. Oveľa skôr majú hodnotu ako svedectvá historickej a kultúrnej minulosti národa, ktorý tu dnes žije obrátený na islam. Z toho dôvodu sa čin muláha Omara nedá označiť za „moslimský”. No pre tohto muláha a jeho prívržencov je islam definovaný koránom tak, ako mu oni rozumejú, a príkladom, ktorý im dali prorokove skutky.

*  *  *

Jednoduchý spôsob interpretácie islamu bol vždy ľudový, lebo tak pôsobí toto náboženstvo na jednoduchých ľudí najsilnejšie. Najzreteľnejšie to vidieť v otázke obrazov.

Islamská kultúra, najmä iránsko-islamská, ku ktorej patrí aj Afganistan, vždy poznala obrazy, cenila si ich a mala z nich potešenie; samozrejme, menej to platilo o sochách, ktoré sa s predstavou bohov a bôžikov väčšmi asociujú. Táto kultúra vytvorila prekrásne miniatúry s rastlinnými a geometrickými ornamentmi v dokonalom umeleckom vyhotovení. Panovnícke dvory boli ako miesta vyššej kultúrnej úrovne aj miestami hromadného výskytu obrazov. Popri tom existovalo v štáte vždy aj puritánske zmýšľanie, ktoré obrazy odmietalo a medzi ľudom nachádzalo široký súhlas. A vždy sa našli duchovní, ktorí osobitne podporovali takéto chápanie náboženstva. Čiastočne preto, lebo sami na takýto prísne predpísaný islam verili, čiastočne však aj preto, lebo pomocou prísneho až fanatického výklade koránu sa dali získať prívrženci - a takto vedúce postavenie v spoločnosti. Pre takéto negatívne postoje je dostatok príkladov na moslimských aj predmoslimských umeleckých dielach: odbité hlavy sôch a preškrtané alebo vyškrabané tváre na obrazoch.

Keď dobyli Arabi v siedmom storočí n.l. Perziu, Strednú Áziu, Západnú Indiu a teda aj Afganistan, narazili na početné svedectvá budhistickej viery, medzi tým na početné sochy a obrazy Budhu pozoruhodnej krásy. (V perzskej reči značí slovo „Budd” alebo „Butt”, odvodené od mena Budha, idol, t.j. zbožňovanú osobu. V ľúbostných básniach sa milý často porovnáva s „Buttom”, idolom.) V strednej Ázii bol vtedy budhizmus ešte živý, a tak zničili moslimskí dobyvatelia početné budhistické kláštory v mestách ako Samarkand a Buchara. Veľké sochy Budhu v Bamiane, o ktoré nám ide v tomto prípade, padli dobyvateľom za obeť už v minulosti dvakrát: perzský dobyvateľ Nadir Šach (vládol v rokoch 1737-1747) nechal strieľať kanónmi na nohy veľkého Budhu a už predtým nechal indický cisár Aurangseb (1658-1707), ktorý po liberálnom období svojich predkov zaviedol veľmi prísny islam, vysekať tváre obidvoch Budhov; preto aj na starých rytinách z 18. stor. a fotografiách z konca 19. stor. sú tieto sochy znetvorené. Tváre sa ničia na obrazoch a sochách najčastejšie ako prvé, lebo potom už dielo nevyzerá ako „živé” a teda je ťažšie zbožňovať ho.
Aj v Indii nechali skorí moslimskí dobyvatelia - boli tureckého pôvodu - zničiť nespočetné chrámy a ich sochy. Najchýrnejší ničiteľ kultúrnych pamiatok bol Mahmud z Ghasny (998-1030), ktorý vpadol z Afganistanu do Indie nie menej ako sedemnásťkrát.

* * *

Dá sa povedať, že v islame panuje voči obrazom dvojstrannosť: liberálni moslimovia z nich vedia mať radosť, kým puritánski zanietenci ich vyhlasujú za skazonosné, lebo môžu zvádzať k zbožňovaniu - a pretože Prorok bol proti nim. Medzi týmito dvomi extrémami našlo moslimské umenie rozličné stredné cesty a kompromisy. Milovníci obrazov prišli napríklad na kompromis, že postave Mohameda a iných svätých maľovali tváre zahalené závojom. Východiskom bolo aj „abstraktné umenie*’ vo forme maľovania ornamentov a kaligrafie.

V Afganistane teraz dochádza k zrážke tohto kultúrneho dedičstva s novými politicko-sociálnymi elementmi. Talibanci prichádzajú z dedín a kmeňových sídlisk severného Pakistanu a pohraničia medzi Pakistanom a Afganistanom. Z kultúrneho hľadiska sú to jednoznačne zaostalé roľnícke spoločnosti, pravý opak modernej mestskej kultúry. Ale pomocou pakistanskýchz zbraní a s podporou pakistanských generálov a tajných služieb sa talibanci zmocnili afgánskych miest - padli im však do rúk skoro v rozvalinách. Ich vodcom ide teraz o to, aby celému štátu nanútili svoju zjednodušenú, v dedinskej tradícii kotviacu, doslovne chápanú verziu koránu a islamu.Toto moslimské misionárstvo je v ich očiach legitímny podklad, na ktorom spočíva ich vláda.

Na rozličných miestach krajiny prepukajúci nedostatok a hlad by mohli ohroziť ich vládu; na talibancov padá zodpovednosť, keď ľudia umierajú následkom nedostatku potravy. Váhavé otvorenie smerom na Európu a Ameriku sa nestretlo s nijakou ozvenou. Až potom urobil mullah Omar zásadný obrat vo svojej politike a podčiarkol svoju moslimskú identitu tak, ako jej rozumie on a ako by chcel, aby jej rozumeli aj iní. Zničenie sôch je teda prejav snahy o uznanie legitimity a súčasne demonštrácia voči okolitému svetu: Sme - fundamentalistickí - moslimovia, ale to je naša vec, do toho sa nám nemiešajte! Je to výzva volajúca po uznaní a pozornosti: Berte nás na vedomie, ale nie na ľahkú váhu, lebo si zaslúžime úctu!

Pravdepodobne bola reakcia západného sveta a Japonska silnejšia, ako sa dalo očakávať. Teraz však mullah Omar nemôže naspäť. Keďže svoju akciu odôvodnil teologicky, nemôže teraz ukázať, že ani sám na svoju teológiu neverí. Môže urobiť len jedno: Musí trvať na svojich výkladoch koránu, ale diskrétne sa musí postarať, aby nemali príliš ničivé dôsledky. To značí, že sa kultúrne škody budú držať v hraniciach a najmä nebudú publikovať (nijaké fotografie!). Postupne by sa malo o ňom prestať hovoriť, až by upadol do zabudnutia - ale to je nepravdepodobné.

Lebo v prípade talibancov sa stalo niečo nezvyčajné: títo „primitívni moslimovia” - ktorých nemožno porovnávať s iránskymi muláhmi, aj keď používajú tento kňazský titul - sa dostali k moci vd’aka osobitným okolnostiam. Jedným z rozhodujúcich momentov bolo úplné rozrušenie existujúcich spoločenských štruktúr dlhými vojnami a zásahmi („pomocou”) zo zahraničia. Injekcie v podobe technológie a odborníkov, zbraní a peňazí, prichádzali sústavne najmä z Pakistanu a zo Saudskej Arábie, no nemožno vynechať ani Ameriku alebo Sovietsky zväz. Najotvorenejšie využíva talibancov Pakistan, aby cez nich nepriamo ovládol celý Afganistan. Talibancom však nemožno uprieť určitý stupeň samostatnosti, spočívajúci na slabosti vedenia a korupcii v Pakistane a na vlastných ziskoch z obchodu s ópiom.

Výraz taliban, odvodený od slova taleb, neoznačuje národ alebo etnickú skupinu; znamená „náboženský študent”, teda učeň, a nie hotového teológa ako, povedzme, muláh. Okrem toho hoci je to afgánske slovo, nemusí ísť pri talibancoch o ľudí z Afganistanu a potom je ľahšie pochopiteľné, že nemajú vzťah k afgánskej kultúre, a teda ani k bamianským sochám. Z toho dôvodu sa ani presne nevie, kto stojí v skutočnosti za príkazom zničiť ich. Mnohí talibanci nie sú Afganci a stoja pod vplyvom Pakistanu a iných mocných kruhov, ktoré organizujú obchod s drogami, krádeže kultúrnych pamiatok a všetky druhy čierneho obchodu a paralelného hospodárstva počnúc pašovaním amerických cigariet. Keď v roku 1992 vnikli do hlavného mesta prví mužahedíni a talibanci, čoskoro začal kdekto vykrádať Národné múzeum. Hoci vtedy Hakimi zamuroval vchody do múzea, zakrátko musel opustiť krajinu a dnes sa vie, že väčšina starožitností skončila na „voľnom trhu” a najkrajšie kusy vo vitrínach pakistanskej prominencie v Islamabade.

Všetci zneužívajú islam pre svoje zločinecké ciele. Lebo islam nie je mať dlhú bradu, zabíjať, znásilňovať, nedovoliť ženám pracovať vo verejnosti, zakazovať televíziu a video a tieto prijímače vešať na stromy na hlavnej ulici v Kábule; islam neprikazuje ničiť svedectvá minulosti - to prikazujú pomýlení alebo ziskuchtiví jednotlivci. Tí, čo dali príkaz dynamitovať bamianske sochy, asi nesedia v Kábule; terorizujú afgánske obývateľstvo, ktoré samo nemá dosť síl postaviť sa im na odpor.

K tomu, čo sa stalo v Baniame, treba dodať: Nové spoločnosti vznikajú na troskách starých. Revolucionári sa vždy nechajú strhnúť barbarstvom voči kultúrnym pamiatkam. A bolo by formou pomýleného eurocentrizmu myslieť si, že proti tomu je Európa nejako chránená. Základy Európy stoja na troskách predošlých spoločenstiev.

Kaplnky a kostoly sa v počiatkoch kresťanstva s obľubou stavali na miestach, ktoré boli sväté pre predchádzajúce spoločenské formácie, teda pre rozličné formy pohanstva. Na počiatku novoveku sa v rámci obrazoborectva ničili obrazy Krista a Márie poškrabaním, sochám sa rozbíjali tváre a odbíjali hlavy, knižnice sa pálili a zlaté či strieborné omšové riady pretavovali. Teologické odôvodnenie sa dalo ľahko nájsť - v proroctvách Starého zákona. Za prejav jedného z posledných takýchto nivočení kultúrnych pamiatok v našich zemepisných šírkach možno pravdepodobne označiť Zwingliho kazateľnicu v Grossmunsteri (Švajčiarsko). Jej podlaha bola zostavená z mramorových platní oltárov viacerých zurišských kostolov a kameň priamo pod nohami kazateľa bola mensa hlavného oltára kostola Kazateľov. Tak stál Zwingli pri svojich kázniach na ostatkoch starej neviery (v tomto prípade katolíckeho náboženstva) ako Kristus na obrazoch Posledného súdu stojí na podrobenom diablovi.

Potom prišli búrania kostolov a ich premena na kiná, sýpky atď. v Sovietskom zväze a inde. Dnes sme svedkami premien kostolov na diskotéky - v západnej Európe, kde vládne trhové hospodárstvo: zaniká, o čo nie je záujem, vzniká, po čom je dopyt. Ale to je iné pole.

Len ak ponesie protest proti nivočeniu kultúrnych pamiatok v Afganistane myšlienka, že ich treba chrániť všade na svete, bude tento protest hodnoverný. Zatiaľ si svet zvyká žiť s následkami chabého protestu, aj to nie vždy a všade. Afganistanu hrozí, že na tento vývoj zahynie.

Prameň: Arnold Hottinger, Willi Wottreng a Zemarey Hakimi, Die Weltwoche, č. 12, 2001.

tags , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu