Moja je morálka?

Monday, 2 July 2001 | Zošity humanistov č. 26

Robert Leicht

Nie. Proti fundamentalizmu v bioetike

Vášnivé aj bolestivé debaty sa už viedli v nemeckom parlamente často - ale taká, aká sa otvára v poslednom májovom týždni 2001 ešte nie.

Znovuvyzbrojenie Spolkovej republiky, premlčanie nacistických vrážd, východná politika Willyho Brandta, umiestnenie rakiet stredného doletu na nemeckej pôde, boj o paragraf 218 (umelé prerušenie tehotenstva) - to všetko sú heslá pre veľké, náruživé rečnícke súboje. Nešlo pritom o pragmatické každodenné rozhodnutia, ale vždy aj o prvé veci každej politiky: sebadôveru Republiky.

Podobne je to aj teraz, keď poslanci otvárajú v berlínskom parlamente prvú väčšiu debatu o bioetike. Ale možno predsa aj inakšie: Ani pri tých mnohých rečiach o potrate nestála tak nástojčivo v strede záujmu otázka o začiatku a dôstojnosti ľudského života. Pri paragrafe 218 sa dalo hovoriť o konflikte dvoch neoddeliteľných životných perspektív - a potom sa kryť otázkou: čože tu môže dosiahnuť štát prostriedkami trestného práva? Teraz znie otázka zásadnejšie: Kedy a čo vôbec je ľudský život - a ako s ním smie človek narábať, ak vôbec smie?

Konkrétne: Na jednej strane je obava, že predimplantačná diagnostika (PID) rozširuje cestu k selekcii ľudského života - na druhej strane je otázka, či neskorší potrat poškodeného plodu nebude mať oveľa horšie následky. Tu je varovanie pred používaním embryí na výskum kmeňových buniek - tam otázka, či nadbytočné embryá nepoputujú raz z mrazničky do odpadu. Na jednej strane je nádej na neslýchané medicínske inovácie, na oddávna vytúžené liečebné šance, na druhej strane najstaršie tabu ľudského rodu, zákaz zabiť.

Ešte nikdy v dejinách Nemecka neboli problémy také zaostrené: Ako sa dá a ako sa má rozhodnúť v slobodnej demokracii o otázkach, pri ktorých proti sebe stoja nepreklenuteľné morálne podložené stanoviská? Koľko morálky potrebuje, koľko morálky znáša svetonázorovo neutrálny štát? Existuje fundament bez fundamentalizmu?
Kto rozhoduje o čom - a ako? Jednoduchá odpoveď - „Parlament jednoduchou väčšinu” - je príliš jednoduchá, aby platila aj pre nás, hoci Briti rozhodujú takto. V kontinentálnych spomienkach je zakotvené, že spoliehanie na morálnu suverenitu púhej väčšiny bolo príliš často oklamané. Pozitivistická formula „Správne je všetko, čo parlament rozhodne formou zákona” platí za prekonanú, najmä v našej krajine. Naša ústava kladie zastupovaniu ľudu zreteľné hranice: Základné pravidlá zaväzujú parlament, vládu aj súdy „ako bezprostredne platné právo”. Určité princípy sú svätosväté a nepodliehajú hre menivých väčšín.

Čo však, keď práve oblasť platnosti toho, „o čom sa nedá hlasovať”, teda v tomto prípade oblasť ochrany ľudského života a ľudskej dôstojnosti, je nanajvýš sporná, a to až tak, že hranica delí nielen kancelára od prezidenta, ale ide naprieč cez všetky politické tábory? Čo potom, keď ani Štátna etická rada sa nezhodne na konsenze, lebo ho niet? Opäť existuje veľmi jednoduchá odpoveď: „Potom rozhoduje Spolkový ústavný súd”, ale to je núdzové riešenie, ak nerozvinie širokú presvedčovaciu silu. A siahnutie po ôsmich sudcoch nijako nezbavuje politikov povinnosti aj sami hľadať presvedčivú odpoveď.

Len svedomie rozhoduje

Pri takých výzvach sa musí osvedčiť paradoxné nadanie slobodnej demokracie: jej schopnosť vyjaviť a prekonať zásadné protiklady. Ide o to, ako predložiť verejnosti morálne podložené presvedčenia v ich pravej podobe a neskrátené a potom o nich so všetkou silou a zaujatosťou diskutovať a o ich správnosti presviedčať. To sa však musí diať pri rastúcom vedomí, že za chrbtom mi nestojí nijaká iná moc ako presvedčovacia sila mojich argumentov. Nevyhnutná je aj dôvera vo svedomie protivníkov. V otázkach svedomia smie aj po ostrých diskusiách rozhodovať len svedomie. A pretože svedomie môže byť vždy aj mýliacim sa svedomím, prikazuje sa tolerancia; len ona môže predísť duchovnej občianskej vojne alebo diktátu. Neslobodno ju však chápať ako výzvu k morálnej ľahostajnosti. Nejde o toleranciu namiesto pravdy, ale o toleranciu podľa spoznania vlastnej pravdy.

To sa ľahšie povie ako urobí. Ako sa má a môže vyrovnať menšina so skúsenosťou porážky v morálnej otázke života a smrti - porážky, s ktorou na začiatku debaty musí počítať každý? Dá sa položiť otázka po alternatíve: Bolo by hádam lepšie, keby bol víťaz presadil svoje stanovisko iným spôsobom ako slobodným a rozumným argumentom? Ani ten, čo prehral, si zo zásady nemôže priať nijaký iný spôsob rozhodovania. Kto sa v jednotlivých prípadoch bojí následkov slobody svedomia, mal by brať do úvahy následky diktatúry vo veciach svedomia. Kto sa bojí omylnosti slobodného svedomia, mal by byť imúnny proti pokušeniam autoritatívnych nariadení. Okrem toho dnes už nemôže ísť o nacionálnu debatu ( a ešte menej o „národné” rady niekomu). Možno existuje v určitých hraniciach vlastná cesta, ale iste nie nejaká osobitná nemecká morálka, ktorú by sme mohli nariaďovať iným.

Asi preto sa  svetonázorovo neutrálny štát stiahol na patentné stanovisko, že vždy môže normovať len „etické minimum” a vypancierovať ho zákazmi. Etický maximalizmus pod plášťom štátnych zákonov - to by bol skutočne krok od fundamentu k fundamentalizmu. Ťažkosť bioetickej debaty však spočíva v tom, že etické minimum pre jedných (nedotknuteľnosť ľudského života od samého začiatku) je pre druhých už dokonalý etický maximalizmus. A princíp štátom prikázaného zdržovania sa je v tejto oblasti veľmi ambivalentný, lebo môže znamenať obidve veci: alebo ako možno málo zakazovať, alebo ako možno málo povoľovať.

Parlament sa teda vrhá do ozaj otvorenej, ťažkej a riskantnej debaty. Táto ťažkosť je cena za slobodu. No možnosť slobodnej debaty nesie v sbe aj možnosť neskoršej korektúry výsledku. Len v ideologicky zatvorených systémoch sú vraj vylúčené chyby - a iste nie je možnosť revízie.

*  *  *

Prameň: Robert Leicht, Mein ist die Moral? Nein, Die Zeit, č. 23, 2001.

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu