Štyri storočia od zavraždenia Giordana Bruna

Sunday, 8 July 2001 | Zošity humanistov č. 26

Claude Cantini

Kométa, čo preletela ponad Európu“ (G. Hegel)

I - Život

Napriek praktickej nemožnosti byť pri opise života Giordana Bruna historicky presný treba sa aspoň pokúsiť o čo najväčšiu presnosť.

Filippo Bruno (Giordano je jeho kláštorné meno) sa narodil v Nole neďaleko od Neapola roku 1548. Jeho otec Giovanni bol malý šľachtic vo vojenských službách kniežaťa de Caserte. Do veku 13 rokov chodil Filippo do školy v rodnom meste, potom v Neapoli a tam navštevoval aj univerzitu. Podľa zvyku tých čias študoval najmä literatúru, logiku a dialektiku. Spomedzi jeho profesorov menujme len Giovan-Vicenza Colleho, považovaného za averoistu a Teofila de Vairono, zaťatého agnostika. Napriek potrebe vykonávať drobné práce, aby si zarobil na živobytie (bol aj kočišom), ovládol skoro základy latinčiny a hebrejčiny a veľa čítal, najmä texty o astrológii a knihy Raymonda Lulleho. Keď má v roku 1565 sedemnásť rokov, opúšťa lavice neapolskej univerzity a stáva sa novicom v kláštore San Domengo Maggiore, tiež v Neapoli; ostal tam jedenásť rokov, počas ktorých sa mu „štúdium stalo prvou úlohou, dôležitejšou ako bohoslužby“.

Počas celej tejto dlhej periódy úžasne veľa číta (J. Rocchi píše, že „zváža do stodoly“) a v roku 1572 získava doktorát teológie, čo mu otvára dvere k možnosti vyučovať. Od roku 1566, kedy zložil rádové sľuby, volá sa Giordano. Vo verejnosti veľmi nevystupuje, ale stýka sa s ľuďmi zlej povesti, ako je alchymista Giambattista Della Porta. Vášeň veľa čítať ho ovláda trvale a dáva mu do rúk výbušnú zmes kníh o monizme, naturalizme a panteizme, ktoré sú síce zakázané, ale v k láštore sa nachádzajú. A tak číta Luthera, Paracelza, Erazma, Telézia a nakoniec aj prácu Kopernika, vydanú v Norimbergu v roku 1543, De revolutionibus orbium caelestium (O otáčaní nebeských telies). Tu sa dočíta, že „význam Zeme v nekonečnom vesmíre je bezvýznamný“. No cirkev nemôže akceptovať tézu, že „planéta, na ktorej umrel na kríži Kristus, nie je už stredom sveta“ a vyhlásila ju za herézu (kacírstvo). Preto aj podľa inkvizítorskej logiky pred rímskym súdom „hlavným bodom Brunovej obžaloby bola jeho astronomická koncepcia, ktorá sa jednak nezrovnávala s tým, čo bolo napísané v biblii, jednak mala pre cirkev ďalekosiahle náboženské dôsledky“.

Intelektuálna zvedavosť Giordana Bruna nemohla ostať bez vplyvu na jeho prednášky a záležitosť viedla čoskoro k teologickému vyšetrovaniu. Aby sa vyhol jeho praktickým následkom, opustil Bruno vo februári 1576 kláštor a začalo sa jeho putovanie po svete. Prvou zastávkou bol Rím (v tom čase hlavné mesto Cirkevných štátov), kde sa dozvedel, že Sanctum officium ho už hľadá pre odpadlíctvo. Z Ríma prišiel do Toskánska a potom do Ligurska: z Lerici sa dostal v apríli do Genovy a žil tam až do konca roka 1577 pod cudzím menom v jednom kláštore.

Z tohto prímorského mesta odišiel do Noli v Savonsku, kde najprv pracoval ako sluha na farme a potom niekoľko mesiacov vyučoval latinčinu na jednej škole; okrem toho prednášal bohatším ľuďom z okolia filozofiu a astronómiu. Inkvizícia ho však objavila a zatkla, no podarilo sa mu ujsť a pobral sa do Turína. Ak sa dá veriť Caroutchovi, „bol tak bez prostriedkov, že často musel hľadať pomoc v kláštoroch“, kde sa predstavoval pod svojím krstným menom Filippo; prijatia bývali ľadové.

Z Turína pokračoval do Benátok; prvý raz sa tu zdržal dva mesiace a zoznámil sa s miestnymi slobodomurármi. Pracoval ako korektor v jednej tlačiarni a tú istú prácu našiel aj v susednej Padue. Cez Bresciu a Bergamo sa dostal do Milána, kde zotrval do augusta 1578. To už blúdil po Taliansku tridsať mesiacov. Nasledoval pobyt v dominikánskom kláštore v Chambéry (Savojsko) a na jar 1579 prichádza do Ženevy. O podrobnostiach bude reč neskôr.

Už v septembri 1579 uteká ďalej: v Lyone sa zdrží mesiac, vo Valence, Avignone a Montpellieri ani toľko. V Toulouse dostane po konkurze miesto riadneho prednášajúceho filozofie na Univerzite a jeho pobyt v tomto meste je istý až do roku 1581. V septembri toho roku je však už v Paríži, kde na univerzite vládne, na rozdiel od Toulousu, „tvrdá stredoveká scholastika“. Napriek tomu ho Henrich III. menuje mimoriadnym profesorom filozofie na Sorbonne a Bruno môže „prednášať bez povinnosti navštevovať služby božie“. Na tomto poste zotrval do apríla 1583, keď odchádza do Londýna. Nespokojnosť parížskej univerzity znamenala pre kráľa nepríjemnosti a Bruno sa chopil príležitosti sprevádzať na pozvanie do Anglicka nového francúzskeho vyslanca Michela de Castelnaua. V Paríži napísal Bruno L´Ombre des Idées (Tieň myšlienok) - pokus o syntézu mágie, egyptského hermetizmu a obrazov hviezdnej oblohy, čo mal byť „návrat k prameňom stratených vedomostí“ - a venoval ho Henrichovi III. O jeho prednáškach píše Caroutch:

„Študenti prichádzali v húfoch, aby ho počúvali. Dav, ktorý sa nezmestil do posluchárne, obsadil priľahlé chodby a zadržoval dych, aby mu neušlo ani jedno slovo prednášajúceho filozofa. Jeho ohnivá výrečnosť, často štipľavo ironická, presviedčala aj mnohých odporcov. Mal dar prekvapovať svojimi myšlienkami všetkých, čo boli v jeho okolí. Navždy si zapamätali zázračný rozsah jeho vedomostí, živosť jeho nečakaných replík a prenikavosť jeho často prorockého úsudku“.

Zaujímavé je spresnenie, že v jednom liste vyslanca Alžbety I. v Paríži sa Bruno spomína ako „profesor filozofie a človek bez viery“. V Londýne sa spoznal s viacerými talianskymi náboženskými emigrantmi. V roku 1584 prednášal v Oxforde a vyvolal búrlivú polemiku o Kopernikových teóriách. V priebehu tohto relatívneho pokoja napísal štyri spisy. V septembri 1585 opúšťa definitívne vyslanca Castelnaua a vracia sa do Paríža, kde sa prostredníctvom apoštolského nuncia pokúša o zmierenie s Rímom; to sa však nepodarí, pretože nuncius odmieta odporúčať to pápežovi prv, než sa Bruno bez akýchkoľvek podmienok nevráti do dominikánskeho rádu. Pred hrozbami fanatikov Svätej ligy uteká Bruno v júni 1586 z Francúzska do Nemecka.

Pobyt v Nemecku potrvá až do roku 1591: Mainz, Wiesbaden, Marburg (kde mu odmietli žiadosť o povolenie prednášok), Wittemberg. V tomto saskom meste je svedkom bojov medzi luteránmi a kalvínmi; až do marca 1588 tu má miesto na Univerzite a prednáša filozofiu; keď prichádzajú k moci kalvíni, opúšťa Wittemberg a krátko sa zdrží v Prahe a Tübingene. V januári 1589 je v Helmstedte, prednáša tu na univerzite a uverejňuje ďalšiu prácu (De Magia). Po smrti brunšvického vojvodcu sa stáva učiteľom jeho syna. Luteránski pastori ho však vyženú z mesta a v júni 1590 sa poberie do Frankfurtu nad Mohanom. Nasledujúcu zimu trávi v oblasti Zürichu.

Sotva sa vrátil do Frankfurtu, prijíma v auguste 1591 pozvanie do Benátok. Volá ho tam mešťan Giovanni Moncenigo. Má 43 rokov. Za 18 mesiacov opustí mesto dóžov v reťaziach na lodi s vlajkou Svätej Stolice …

Mnohí autori položili otázku, ako do paroma mohol človek Brunovej inteligencie „urobiť rozhodnutie vrátiť sa do Talianska, to značí vystaviť sa na pospas žravej papuli rímskej vlčice“? Dá sa predpokladať, že si nebol vedomý nebezpečenstva, ktoré mu hrozilo? Faktom je, že v dome benátskeho patricija prijal miesto učiteľa filozofie, osobitne okultizmu a mnemotechniky (umenie zapamätať si). Cieľ jeho pobytu v Benátkach mu nezabránil uchádzať sa (bez úspechu) o miesto profesora matematiky na univerzite v Padove (v roku 1592 ho dostal Galileo Galilei). Pomer s jeho zamestnávateľom sa skomplikoval pri jednoduchej žiadosti o dovolenku: urodzený pán Moncenigo Bruna v máji 1592 sekvestroval (neprávom uväznil vo vlastnom dome) a udal pre kacírstvo. Veľkým inkvizítorom v Benátkach je Fra Giovan-Gabriele de Saluce a tento reaguje ako sa patrí: okamžite zatvára Bruna do väzenia San Domenico del Castello, odkiaľ ho čoskoro prevážajú do nedávno dokončeného žalára dei Piombi. Moncenigova denunciácia sa zakladala na tom, že Bruno „stojí mimo náboženstiev, odsudzuje služby božie, neverí na tanssubstanciáciu, pochybuje o Trojici, vysmieva sa z Kristových zázrakov, odmieta Máriino panenstvo, súdi, že vesmír je večný a že počet hviezd je nekonečný“. Výsluchy (spolu sedem) sa skončili v júli. Pri poslednom si Bruno konečne uvedomuje nebezpečenstvo a vyslovuje verejné pokánie (aspoň zdanlivé, ak je jeho stanovisko verne zaznamenané):

„Priznávam sa k svojim omylom … pokorne prosím o odpustenie všetkých omylov, ktorých som sa dopustil … a ak mi milosrdenstvo božie a vašich milostí daruje život, sľubujem, že sa zmením, aby som napravil vyvolané pohoršenia“.

V septembri 1592 však pápežský Rím predkladá Rade desiatich Benátskej republiky žiadosť o vydanie Giordana Bruna a diskusia sa potom obmedzuje na jediný bod: ak sa má zachovať vážnosť Najjasnejšej vrchnosti (Serenissima), nemal by sa Bruno súdiť v Benátkach? Rastúci nátlak Ríma však čoskoro potlačí aj tento vlažný odpor a benátsky senát odhlasuje vydanie 142 hlasmi proti 30. Alvise Zorzi môže potom oprávnene hovoriť „o veľmi smutnom prípade Giordana Bruna, ktorý mal veľký ohlas vo verejnosti“.

Po vylodení v Ankone pokračoval Bruno vo svojej púti cirkevného zajatca a 27. februára 1593 prišiel do Ríma. Hneď je uväznený v žalári Svätého ofícia, kde naňho zaútočil inkvizičný tribunál vedený kardinálom a jezuitom Robertom Bellarminom, jedným z pilierov pápežského absolutizmu. „Miernych“ výsluchov bolo sedemnásť a trvali plné štyri roky, až do marca 1597. Od tohto dňa a pretože Bruno neodvolal svoje názory, ich nahradilo mučenie na kolese, trvajúce hodiny, ale ani to neviedlo k ničomu. Tento Brunov postoj, celkom iný ako zaujal v Benátkach, sa dá vysvetliť tým, že v roku 1594 rímska inkvizícia odsúdila na trest upálením dvoch kacírov napriek tomu, že sa kajúcne priznali: Francesca Pucciho a Clementa Serafiniho. Bruno si asi povedal, že ak má v každom prípade umrieť, bude lepšie, ak umrie čestne a dôstojne. Dôstojnosť si zachoval až do konca a mohol svojim sudcom-vrahom hodiť do tváre:

„Veď vy sa trasiete viac pri vyslovovaní rozsudku ako ja, keď ho počúvam.“

Isté je, že „Nolančan odmietol dať im - pápežovi Klementovi VIII., «veľkému zabijakovi kacírov», a kardinálovi Bellarminimu - zadosťučinenie verejného odvolania a pokánia, a to ani výmenou za miernejšiu smrť, sťatím pred upálením.

Po mučení ostal dolámaný vo svojej kobke celý mesiac bez potravy a bez spánku; iba z času na čas pochytil strážcov súcit a dali mu za hlt vody. Inkvizítorom trvalo ešte dlhý rok, kým skončili definitívnu redakciu obžaloby.

Samotný súdny proces sa začal 12. januára 1599. Obžaloba mala tridsaťštyri bodov: siedmy znel, že Bruno tvrdil, že existuje viacero svetov; trinásť bodov vymenúvalo jeho „teologické“ omyly. Rozsudok sa dal predpokladať a bol vyslovený 9. februára 1600: Giordano Bruno (má teraz 52 rokov) má byť vydaný do rúk guvernéra mesta Ríma, aby bol upálený na verejnom priestranstve; všetky jeho spisy boli už predtým dané na index zakázaných kníh a teraz majú byť spálené spolu s ním. Za tým účelom je Bruno prevezený do žalára Tor de Nona. V jubilejnom roku 1600 mali prísť do Ríma milióny pútnikov. „Bude dobre, ak cirkev v tomto čase vynesie príkladný rozsudok na ochranu viery“, mienil Klement VIII.

Procesné akty sa definitívne stratili. V roku 1810 boli aj s inými dokumentmi na príkaz Napoleona prenesené z Archivio Segreto Vaticano do Paríža, ale skoro sa vrátili do Ríma. Ako nepotrebné boli v r. 1816 predané spolu s inými procesnými aktmi Svätého ofícia kartonážnej továrni ako starý papier za 4300 frankov! Povolenie na to dal kardinál Ercole Consalvi. Ostáva len neúplný výťah z rozsudku, ktorý bol predložený rímskemu guvernérovi pri odovzdávaní odsúdenca; napísaný bol pred r. 1597, opísaný r. 1886 a objavený až v r. 1925.

Dňa 17. februára 1600 teda obyvatelia rímskeho námestia Campo del Fiori už od šiestej hodiny rannej otvárali a potom už nezatvárali svoje obloky. Ich fanatizmus, každodenne živený vládnucou teokraciou, nachádzal pravdepodobne veľké potešenie pri pohľade na nahé zmučené telo odsúdenca, priviazané na stĺp a potom v ostrých pachoch horiaceho a karbonizovaného mäsa. Členovia rádu Compagnia di San Giovanni Decollato, ktorých úlohou bolo asistovať pri popravách, mohli vo svojej písomnej správe iba konštatovať, „že ten človek (Giordano Bruno) zotrval až do konca vo svojej prekliatej tvrdohlavosti“. Stalo sa tak napriek svätým napomínaniam bratov spomenutej Compagnie, osobitne jej almužníka a jeho „posilňovačov“, ku ktorým sa pridružili ešte dvaja dominikáni, dvaja jezuiti, dvaja kňazi z rádu la Chiesa Nuova a jeden kňaz-dobrovoľník z blízkej obce San Girolamo.

Kardinál Bellarmino dostal od Svätého kolégia, t.j. zhromaždenia všetkých kardinálov, veľmi zaslúžený titul „kladiva na kacírov“.

II - Brunove pobyty vo Švajčiarsku

Od podrobných výskumov, ktoré okolo roku 1880 uskutočnil Th. Dufour, riaditeľ Ženevského štátneho archívu, poznáme veľmi dobre podrobnosti pobytu Giordana Bruna v Ženeve.

Bruno prišiel do Ženevy zo Chambéry pravdepodobne v máji 1579. J. Rocchi takto opisuje jeho príchod do „Ríma protestantizmu“: „Keď prešiel po zdvíhacom moste cez Rhônu, našiel sa pred bránou opevneného mesta, ktoré strážili uniformovaní strážnici, oblečení celkom v červenom, s oštepom v ruke a s čierno-šedým štítom so znakom mesta.“ Isté je - svedčí o tom „Rektorská kniha“ - že sa ako študent 20. mája zapísal na Akadémiu: «Philippus Brunus, Nolanus, sacrae theologiae professor». Ženeva bola vtedy hlavným mestom na úplnom juhu európskeho protestantizmu, vrazená ako klin medzi samé katolícke štáty; s obľubou sa tu stretávali vyhnanci a dobrovoľní beženci, dodáva J. Rocchi; medzi nimi početní Taliani ako napr. Bruno. Pre nich založilo mesto v roku 1550 pomocnú organizáciu s názvom „Grand Refuge“ (Veľké útočisko) a tam spoznal Bruno neapolského markíza Giana Galeazza Caracciolu de Vico, ktorý bol predstaveným Talianskej evanjelickej cirkvi v Ženeve; na jeho radu vymenil mníšsky habit za civilné šaty.

Od roku 1533 je Ženeva slobodnou republikou; v roku 1588 ňou otriasla antitrinitárna kríza, ktorá stála život Michela Serveta; po Kalvínovej smrti roku 1564 tu vládne ďalší teokrat, Théodore de Beze, a to prostredníctvom Ctihodného konzistória, ktoré je ženevskou obdobou Svätého ofícia katolíckej cirkvi; ani toto nemá rado ani vlažných ani nerozhodných a preto nemohlo urobiť výnimku ani pre Bruna. To značí, že Bruno nepovedal pred benátskou inkvizíciou v roku 1592 celú pravdu, keď vyhlásil, že sa zúčastňoval na kázniach v talianskej a francúzskej reči, ale „keď mu naznačili, že nesmie ostať dlho v meste, ak sa nerozhodne prestúpiť na ich vieru a že bez toho nemôže počítať s nijakou pomocou, rozhodol sa odísť“.

V skutočnosti je prestup Giordana Bruna na kalvínstvo dokumentovaný členskou listinou Talianskej evanjelickej cirkvi v Ženeve, zostavenou na podklade archívnych záznamov v roku 1650 Vincenzom Burmalacchim a objavenou T. Dufourom. Na fóliu 23 tejto listiny, týkajúcom sa obdobia rokov 1577-1580, je nesporný záznam: „Filippo Bruno, del regno di Napoli“. Tento prestup mu uľahčil hľadanie práce; býval v hostinci a vskutku skoro našiel zamestnanie ako korektor v jednej tlačiarni; popri tom navštevoval, možno dosť nepravidelne, prednášky na Akadémii; to všetko však nijako neznačí, že by sa Bruno bol cítil kalvinistom. Na filozofickej katedre Ženevskej akadémie prednášal v tom čase Antoine La Faye, ktorého neschopnosť bola všeobecne známa. V deň, keď ho prišiel počúvať Bruno, prednášal o Aristotelovej filozofii, pričom sa dopustil početných omylov. A v júli uverejnil Bruno leták-pamflet, v ktorom rozoberal tieto chyby. „ Univerzita bola síce rozdelená na dva tábory v otázke profesora La Fayea, ale v tejto nepríjemnej situácii sa pridala na stranu urazeného: tu išlo o dobré meno Ženevy, a napadnúť člena univerzity sa rovnalo urážke magistratúry; bola to výzva aj pre cirkevné konzistórium, od ktorého v meste všetko záležalo“. «Filippo Jordan, zvaný Brunus» je teda zatknutý, 6. augusta ho vypočúvajú «vedci», pred ktorými uznáva svoju vinu a 10. septembra je prepustený na slobodu. Prikazuje sa mu však dostaviť sa pred Konzistórium, kde sa záležitosť prejednáva už 13. augusta a končí sa zákazom, resp. výlukou z prijímania pri božích službách, hoci «Filippo Brun» sa verejne kajal. Podáva odvolanie a znovu uznáva, že sa dopustil veľkej chyby, keď urážal profesora La Fayea; 27. augusta je exkomunikácia zrušená a miesto nej sa Brunovi vyslovuje len výčitka. Tlačiar pamfletu, Jean Berjon, je odsúdený na dva dni väzenia a na pokutu 25 florinov.

„Jeho komédia verejného pokánia ukazuje, čomu ho naučilo jeho odpadlíctvo: vzhľadom k tomu, že sa nikdy neoplatí spoliehať sa na svoje ilúzie (Bruno asi dôveroval hypotéze, že kalvínske prostredie bude priaznivé pre rozvoj jeho myšlienok), odteraz bude lepšie pretvarovať sa ako spoliehať sa na ochranu tým, čo považoval za pravdu“.

Sklamaný opúšťa Bruno Ženevu po štvrťročnom pobyte už v septembri 1579. Odteraz vidí v kalvínoch predovšetkým „obchodníkov“; žeby si bol naozaj uvedomil neporovnateľnú finančnú solidaritu protestantov?

Po druhý raz zavítal Giordano Bruno do Švajčiarska na jeseň v roku 1590 a strávil tu zimu. Prijal pozvanie Henricha Hainzla, zürišského mešťana, ktorý si práve kúpil usadlosť v Elggu, asi desať kilometrov od Winterthuru smerom na Saint-Gall. Počas tohto pobytu napísal pre svojho hostiteľa pojednanie o mnemotechnike s názvom De imaginum, signorum et idearum compositione (Zbierka obrazov, znakov a myšlienok) a pre seba Summa terminorum metaphysicorum (Rukoväť metafyzických výrazov), akýsi slovník reči filozofov, ktorý vyšiel v Zürichu v roku 1595.

III - Jeho myslenie

E. Namer to povedal takto:

„O ťažkostiach, ktoré predstavuje Brunova doktrína, sa už povedalo všetko: jej nejasnosti, jej protiklady, jej skutočné alebo zdanlivé protirečenia a všetko, čo neraz odrádza aj jeho najlepších interpretov“.

Prečo teda jeden malý zvedavec, ako som ja, chce vidieť vo veci jasno? Jednoducho preto, lebo náš »dobrodruh ducha» nám vo svojom zachovanom diele (škoda, že početné spisy sa definitívne stratili) predsa len zanechal vodiacu niť, čo aj je ťažké zachytiť ju. V prvom rade ide o početné pojednania o mágii (uvidíme, aký zmysel treba dať tomuto výrazu); potom sú tu metafyzické dialógy Le banquet des cendres (Banket popola), De la cause, principe et unité (O príčine, princípe a jednote), L´infini, l´univers et les mondes (Nekonečno, vesmír a svety); morálne dialógy: Les fureurs héroiques (Heroické hnevy), L´expulsion de la bete triomphante (Vyhnanie triumfujúceho zvera), uverejnené po taliansky r. 1584 v Paríži. Sú to spisy, ktoré robia z Giordana Brunu najväčšieho filozofa renesancie.

Už pred svojím odchodom z Paríža do Anglicka nepestoval Bruno nijaké náboženstvo.

„Ako plynuli dni a pokračovali jeho objavy, Giordanova viera sa odlupovala, bledla a šúpala, až nakoniec z nej ostali len rozličné náboženské pocity blízke skepticizmu. Jeho cesta za pravdou vyžadovala, aby narážal na zákazy. Ako plynuli dni, cítil sa čoraz viac posilňovaný légiami filozofov. Čím viac o nich rozjímal, tým mu boli bližší a drahší, tým viac sa vzďaľoval od tieňa cirkvi“, píše J. Rocchi.

Nasledovalo Brunovo hľadanie ozajstnej pravdy, a to načúvajúc hlasu prírody; „tam sa dá dôjsť len slobodným rozmýšľaním a slobodným prejavom myšlienok, čoho najhorším nepriateľom je neznášanlivosť a sektárstvo. O pravde treba diskutovať na dvoch frontoch: viery a rozumu“.

„Ono je dosť ťažké zhrnúť Brunovu filozofiu do pár riadkov. Jeho doktrína je skôr súhrn poetických a nadšeneckých názorov ako ucelený systém dobre spletených myšlienok. Útočí na autoritu a hlása, že súhlasiť možno len s tým, čo je dokázané. Svet mu pripadá ako emanácia božskej monády (jednoduchá jednotka bytia duchovnej povahy), ktorá sa skladá z atómov. Všetko je naraz aj hmota aj oživené duchom, všade nachádzame pohyb; v dôsledku toho existuje niečo, čo hýbe, čo je motor a príčina, a niečo, čím sa hýbe, čo je pohyblivé, a to je hmota. Boh alebo motor je všetko a všetko je súčasťou jeho nekonečnosti. Nielen svet ako celok je nekonečný, ale každá jeho čiastočka skrýva v sebe nekonečno“.

Brunove myšlienky sa krútili okolo dvoch ťažísk: filozofia mágie a filozofia vesmíru. Je samozrejmé, že pri jeho mágii nejde

o „tú kopu myšlienok a techník, ktoré sú plodmi povier a nevedomosti“, o ktorej hovorí G. La Porta; nanajvýš môže tu ísť o určitý vplyv vtedajšej hermetickej tradície na filozofiu. B. Levergeois to komentuje takto: „Čo sa týka spisov o mágii z doby jeho pobytu v Nemecku, nemožno ich označiť za zvrat. Ide tu skôr o náhle prehĺbenie úvah o určitej oblasti, o ktorú sa filozof zaujíma v rámci stredovekej tradície. Negatívnu mágiu ponechá stranou, tá sa považuje za poverčivú; zaujíma ho len mágia, ktorá prispieva k obohateniu vedomostí; tej sa venujú všetci vynikajúci duchovia, lebo každá vedomosť je dobrá“.

Okrem toho by sme nemali zabudnúť, že Bruno je Neapolčan:

„V Neapoli je na konci 16. storočia viera v mágiu a v účinnosť jej obradov všeobecná a nikto o nej nepochybuje; ani cirkev, ktorá ju využíva na materializáciu prítomnosti Diabla. V južnom Taliansku sa oddávajú magickým obradom najmä ľudia kultivovaní, členovia reholí - na rozdiel od severnej Európy, kde sa čarodejníctvu venujú zväčša ženy a analfabeti. Neapolské knižnice oplývajú knihami o mágii, najmä starodávnymi.“

Bruno študoval aj židovskú „Kabalu“ a dotkol sa aj démonológie; zdá sa, že krátky čas veril na existenciu démonov. A. Guzzo pripomína, že v jednom z 56 bodov v knihe Theses de magia Bruno presvedčivo tvrdí, že každá duša nachádza pokračovanie vo vesmírnom duchu. Takto je jeho mágia prirodzene spätá s jeho kozmickou filozofiou. Táto sa zakladá na Brunovej doktríne nekonečnosti vesmíru - dá sa povedať na jeho monizme. Stačí čítať jeho epištolu O nekonečne, vesmíre a svetoch, píše J. Rocchi, a oboznámime sa s jeho víziou nebeských orbít a medzi nimi so zvláštnym pohybom Slnka, s jeho myšlienkou večného kolobehu hmoty a s atomizmom vtedajšej fyziky. Bruno nielenže kritizuje aristotelizmus, on kladie predbežné základy aj pre metodológiu prekonania princípu kauzality, spozorujúc pojem relativity pri javoch kozmickej fyziky. J. Rocchi uzatvára, že Brunovi patrí zásluha, že do filozofie vniesol podobnú revolúciu ako Kopernik do astronómie a fyziky. Ak pohľadáme po jeho iných spisoch, nájdeme viaceré témy na rozmýšľanie.

Intelekt a ruky nie sú medzi sebou nepriatelia, naopak, sú nútení spolupracovať. Čin a úvaha sú obidve motivované potrebou a nespokojnosťou; vždy majú za následok nové a zázračné objavy; premieňajú človeka na boha tejto zeme, ktorý je schopný dať záležitostiam iný priebeh na základe iných príkazov ako sú prírodné alebo zvyčajné.“

Bruno je ducha hrdinského, zaoberá sa konečnom aj nekonečnom, osobitným aj všeobecným, telesným aj duchovným, a tak si získava vyššiu harmóniu, ktorá má svoje dobré miesto v prirodzenosti vecí.

Záverom sa dá povedať, že v dlhých dejinách ľudskej spoločnosti vidí Bruno trvalú a ustavičnú realizáciu pokroku - preňho „pravda je dcéra času“. A smrť je preňho iba metamorfóza. Dve storočia pred Lavoisierom pevne veril, že „nič sa nestráca, nič sa nepridáva, všetko sa mení”. To mu umožní prijať svoj

„koniec života v košeli kajúcnika na horiacej hranici; potom sa jeho prach zmiešal s prachom súmraku padajúceho na mesto siedmich vŕškov a bolo to nič pri porovnaní s radosťou, ktorú mával, keď sa ponáral do prírody a tak silno ju ospevoval“.

IV - Spomienka

Myšlienka postaviť Giordanovi Brunovi pomník na mieste jeho strašnej smrti sa zrodila v roku 1876 - to bolo šesť rokov po oslobodení Ríma spod pápežského jarma - v hlave liberálneho poslanca Alfreda Comandiniho; podporovali ho ateisti a radikálna a socialistická strana. Hlavným zástancom sa mu stal starosta Ríma Ernesto Nathan: bol to však žid a slobodomurár, a to bola pre klerikálne kruhy nevyčerpateľná téma pre obžalobu z komplotu židov a voľnomyšlienkárov. Ako vždy a vo všetkých katolíckych krajinách, príklad či príkaz prichádzal zhora: encyklika Humanus genus označila židov a slobodomurárov za zástupcov Satana na zemi.

Treba však zdôrazniť, že tie desiatky vynikajúcich ľudí z európskej politiky a kultúry, ktorí sa pripojili k rímskej iniciatíve - medzi nimi Hugo, Renan, Haeckel, Carducci, Herbert Spencer a Henrik Ibsen - ani zďaleka neboli všetci členmi lóže Veľkého Orientu alebo socialisti.

Napriek odporu pápeža a všetkej virulencii jezuitov bol socha Nolančana (bez odmeny ju navrhol Ettore Ferrari) odhalená 9. júna 1889. Je na nej nápis motta slávnostného rečníka republikána Giovanniho Bovia:

A Bruno il secolo da lui divinato qui dove il rogo arse

(Brunovi venuje storočie, ktoré predpovedal tu, kde horela hranica).

Na podstavci sochy je osem medailónov s portrétmi mučeníkov za slobodu vyznania, obetí náboženskej neznášanlivosti: Ján Hus, John Wicliffe, Michel Servet, Aonio Paleario, Guilio Cesare Vanini, José Ramos, Tommaso Campanella a Paolo Sarpi. Rodná Nola postavila Brunovi sochu už roku 1868, a to na námestí, ktoré nesie aj jeho meno.

Traduje sa, že pápež Lev XIII. strávil túto svätodušnú nedeľu trápiac a postiac sa celý deň pri nohách sochy svätého Petra. Katolícka tlač podávala správu o impozantnej manifestácii výrazmi ako „satanské orgie“, „revolučná hydra“, „triumf synagógy, archimandritov (titul pravoslávnych mníchov) slobodomurárskej lóže a vodcov demagogického liberalizmu“.

Niet sa potom čomu čudovať, že roku 1885 francúzsky katolícky spisovateľ T. Dedouits uverejnil knihu, v ktorej tvrdil, že

  • opis smrti G. Bruna tak, ako ho podal Nemec Kaspar Schope, jediný očitý svedok opisujúci popravu - je iba výmysel nepriateľov cirkvi;
  • že na hranici zhorel v skutočnosti len portrét odsúdenca, kým tento si ešte požil veľa rokov ukrytý v dominikánskom kláštore.

Klamstvá takéhoto druhu priviedli v roku 1887 Crispiho vládu k tomu, že nariadila otvorenie archívov rádu Compagnia di San Giovanni Decollato. Takto sa zo zabudnutia vynoril nepopierateľný dokument, záznam o smrti kacíra, zvaného „Giordano Bruno fratre apostata da Nola“.

Nedá sa teda hovoriť o sebakritike katolíckej cirkvi. Práve naopak. V roku 1929, po konkordáte s fašistickým Talianskom, sa Vatikán opovážil žiadať odstránenie sochy z Campo dei Fiori. Benito Mussolini (ktorého jeden syn sa volá Bruno) však odolal nátlaku cirkevných hodnostárov a v parlamente 13. mája 1929 jasne vyhlásil, že

„socha Giordana Bruna, melancholická ako bol smutný osud tohto mnícha, ostane tam, kde stojí. Jej odstránenie by bolo prejavom zaujatosti proti tomuto filozofovi, ktorý, ak sa mýlil a zotrval vo svojom omyle, zaplatil to“.

A Vatikán na to zareagoval zas svojím charakteristickým spôsobom: v júni 1930 vyhlásil za svätého kardinála Roberta Bellarmina, sadistického režiséra finálneho procesu proti Brunovi.

Cirkev nepovoľovala. Ešte v roku 1942 tvrdil prefekt tajných Vatikánskych archívov, Angelo Mercati, že smrť Giordana Bruna „bola dôsledkom legitímnych náboženských motívov“. V roku 1955 francúzsky akademik Daniel Rops napísal, že „odsúdenie Giordana Bruna bolo veľmi oprávnené“ a dokonca v roku 1983 sa dalo čítať v jednom časopise, blízkom Vatikánu: „Odsúdenie Bruna za kacírstvo je správne motivované, a to nezávisle od názoru, ktorý môže mať niekto o treste smrti“.

Bolo treba čakať až do roku 1997, kým prišla aká-taká vlažná mea culpa. V júni toho roku kardinál Ratzinger, prefekt Kongregácie pre doktrínu viery (to voľakedajšie Sväté ofícium) pripustil, že smrť Giordana Bruna „predstavuje chybu, nad ktorou sa nám treba zamyslieť a ktorá nás má viesť k oľutovaniu tohto činu“.

No je paradoxné, že je to laička, ktorá sa stáva pápežskejšou od pápeža a podáva rímskej kúrii neočakávane záchrannú tyč, keď hlása, že vina za smrť Giordana Bruna padá na ducha tej doby, a nie na cirkev. Historička Anna Foaová píše:

„Väzenie Svätého ofícia umožňovalo Brunovi slušný život… cely boli priestranné, mali dostatok svetla a iba niekedy mali po štyroch väzňoch; spravidla to bolo menej. V rokoch 1594 a 1595 tam Campanella smel prednášať filozofiu. Z právnického hľadiska niet pochýb o tom, že sa proces s Brunom konal za najprísnejšieho dodržania všetkých právnych noriem a hlavne bez akéhokoľvek úmyslu už dopredu niekoho odsúdiť. Podľa práva tých čias, ktoré zostavila a uzákonila cirkev, mala táto nielen právo, ale priam povinnosť odsúdiť ho.“

Tá istá autorka, ktorá považuje Bruna „za bizarnú figúrku, plnú čudáctva“, si kladie otázku, akú asi úlohu hrala v procese jeho „zlá povaha“ a či nakoniec „menej zanovitý Bruno, menej presvedčený o svojej pravde, menej znevažujúci mentálne kapacity svojich protivníkov a sudcov, čo len trochu naklonený ku kompromisu, nebol by sa vyhol hranici na Campo dei Fiori; možno by sa bol mohol vrátiť po pár rokoch, strávených v niektorom kláštore, ku svojej práci“. Pre Annu Foaovú bol teda Giordano Bruno pravý vinník za svoju smrť, a to pre svoj nedostatok pretvárky. Toľko od nej nevyžadoval ani Vatikán! Existujú tam skupiny, ktoré volajú po jeho rehabilitácii. Nezávisle od skutočnosti (a bez úmyslu poukazovať na motívy), že je vyslovený nezmysel „chcieť zbaviť viny toho, ktorý svojou voľbou hranice neustúpil ani pokušeniu uznať svoju vinu, ani nevolal po odpustení“, bolo by nepríhodné čo ako málo sa ponížiť pred cirkvou, ktorá vedela dobre živiť svojich katov.

* * *

Prameň: Claude Cantini, Le libre penseur (Voľnomyšlienkar, laický a nezávislý občasník francúzskeho Švajčiarska), č. 103, 1999. Bibliografia v redakcii.

tags , ,

1 Comment to Štyri storočia od zavraždenia Giordana Bruna

[...] životopis Giordana Bruna sme uverejnili v ZH č. 26, Štyri storočia od zavraždenia Giordana Bruna, júl [...]

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu