Zabíjajte verejne alebo vôbec nezabíjajte!

Saturday, 7 July 2001 | Zošity humanistov č. 26

Albert Camus

K úvahám o treste smrti
 
Americký terorista Timothy McVeigh čakal na svoju popravu. Národ diskutoval: Smie alebo má sa poprava prenášať v televízii a internete? Pri tejto príležitosti uverejnil týždenník Die Zeit výťah z klasickej eseje Alberta Camusa „Úvahy o treste smrti”, kde Camus už roku 1957 žiadal: Ukážte to v televízii!

Ak štát zabíja potajomky, priznáva svoje zlé svedomie. Verejné popravy by mohli znamenať koniec tejto neľudskej trestnej praxe. Trest smrti je vražda, píše Camus. Ním robí štát z človeka vec - údajne z vyšších dôvodov. Ak však chce štát túto vraždu ospravedlniť, musí ju robiť coram publico (verejne).

Všeobecne sa vie, že prívrženci trestu smrti uvádzajú ako hlavný argument odstrašujúce pôsobenie tohto trestu. Hlavy sa vraj stínajú nielen preto, aby sa potrestali ich majitelia, ale aj preto, aby sa týmto strašným varovaním odstrašili prípadní napodobňovatelia. Spoločnosť sa vraj nepomstí, vraj chce len predchádzať ďalším zločinom. Hrozí odťatím hlavy, aby budúci popravení vedeli, čo ich čaká a preto neuskutočnili svoj úmysel. Tento argument by iste mohol zapôsobiť, keby sme nemuseli konštatovať, že

  • ani spoločnosť neverí na tento príklad;
  • nič nedokazuje, že trest smrti odstrašil od jeho úmyslu čo len jedného na vraždu odhodlaného človeka; zrejme nemá na tisíce zločincov nijaký účinok, alebo ich prinajhoršom fascinuje;
  • z iného hľadiska je trest smrti odporný príklad, ktorého dôsledky sú nepredvídateľné.

Teda v prvom rade neverí ani sama spoločnosť tomu, čo hlása. Keby tomu verila, vystavovala by hlavy na ukážku. Popravám by robila asi rovnakú reklamu ako bežným štátnym pôžičkám alebo novým aperitívom. Ako však vieme, popravy sa už nekonajú verejne, ale na zadných dvoroch väzení a v prítomnosti obmedzeného počtu špecialistov. Prečo a odkedy je to tak, dá sa ľahko zistiť. Je to opatrenie najnovších čias. Posledný, čo bol verejne popravený (vo Francúzsku, pozn.prekl), bol masový vrah Weidmann, ktorý sa svojimi činmi preslávil. Oného rána roku 1939 sa vo Versailles zhromaždil obrovský dav ľudí, medzi ktorými boli početní fotografi. Od chvíle, čo bol Weidmann predvedený divákom, až do chvíle sťatia, bolo dovolené fotografovať. A za pár hodín uverejnil večerník Paris-Soir celostránkovú reportáž o tomto potešiteľnom podujatí. Dôverčiví Parížania mali možnosť presvedčiť sa o tom, že zdokonalený precízny prístroj obsluhovaný katom sa od historickej gilotíny líši asi tak, ako prúdové lietadlo od lietajúceho stroja bratov Wrightov. Naproti všetkému očakávaniu úrady a vláda túto znamenitú propagandu neuvítali, ale nahnevane vyhlásili, že tlač vyhovovala sadistickým chúťkam svojich čitateľov. Preto sa rozhodlo, že popravy sa už nebudú konať verejne - toto nariadenie veľmi skoro uľahčilo prácu okupantom.

V tomto prípade však zákonodarca nekonal logicky. Správne by bolo bývalo vyznamenať vydavateľa Paris-Soiru a povzbudiť ho, aby to nabudúce urobil ešte lepšie. Ak má trest pôsobiť odstrašujúco, treba šíriť nielen viac fotografií, ale celú mašinériu už o druhej popoludní vystaviť na krvavom lešení uprostred Paríža na námestí de la Concorde, pozvať všetko obyvateľstvo a celú ceremóniu ukazovať aj neprítomným, a to napr. moderným televíznym prenosom (písané r. 1957, pozn. prekl.)  Ak to niekto nechce urobiť, nech nehovorí o odstrašujúcom príklade. Ako môže varovne pôsobiť tajná vražda v nočnej hodine na opustenom väzenskom dvore? Z času na čas kandidátom možno naznačí, že umrú, ak zabijú, ale to je prognóza, ktorá platí aj pre tých, čo nezabijú. Tuaut de la Bouverie, poslanec v revolučnom roku 1791 a prívrženec verejných popráv prejavil viac logiky, keď v Národnom zhromaždení vyhlásil: „Ak sa má ľud držať na uzde, sú potrebné strašidelné divadlá.”

Dnes už niet divadla, existuje iba potrestanie, ktoré každý pozná len z počutia; z času na čas prichádza v prikrášlených vetách správa o nejakej poprave. Ako si však má byť nastávajúci zločinec v okamihu svojho činu vedomý trestu, keď sa robí všetko, aby sa tento trest stával čoraz abstraktnejším? Keby naozaj existoval úmysel sprítomniť zločincom trest smrti v každej chvíli, aby na jednej strane najprv vyvážil ich nezmyselné rozhodnutie a hneď nato ho zmenil, nemuseli by sa nasadiť všetky prostriedky obrazu a slova, aby sa do všetkých myslí nezmazateľne vryl tento trest a jeho strašná skutočnosť?

Miesto hmlistých rečí o vine, ktorú niekto jedného rána spoločnosti splatil, mala by sa táto výborná príležitosť chytiť za vrkoč a každému daňovníkovi predviesť pred oči, čo ho prípadne čaká. Miesto vety: „Ak zabiješ, skončíš na šibenici”, bolo by iste lepšie na znázornenie mu vysvetliť:

Ak zabiješ, pôjdeš na mesiace až roky do väzenia, budeš sa zmietať medzi neznesiteľným zúfalstvom a stále obnovovaným desom, až sa jedného rána vkradneme do tvojej cely, tichučko a bez topánok, aby sme ťa prekvapili v spánku, čo bude na tebe ležať po útrapách prebdenej noci ako olovo. Vrhneme sa na teba, ruky ti zviažeme za chrbtom, golier košele a prípadne aj dlhé vlasy ti odstrihneme. Stále ťa budeme upravovať, ramená ti spútame remeňmi, aby si musel skloniť chrbát a odhalil svoju šiju. Potom ťa povlečieme dlhými chodbami; dvaja pomocníci ťa povedú tak, aby si nohy vliekol po podlahe. Nakoniec ťa pod nočným nebom kat zdrapí za zadok nohavíc a povalí bruchom dolu ležmo na dosky, druhý ti hlavu priklopí železným polkruhom a tretí z výšky dvoch metrov dvadsať spustí šesťdesiatkilovú sekeru, ktorá ti pri páde prereže krk tak hladko ako britva.”

Spoločnosť a štát, ktorí sú navyknutí aj na inakšie veci, znášajú tieto podrobnosti celkom dobre; ale keď už chcú poukazovať na príklad, mali by sa snažiť vštepiť tieto podrobnosti do myslí všetkým ľuďom, aby každý vedel, o čo ide a aby sa terorizované občianstvo dalo na františkánsky spôsob života. Koho chcú inakšie odstrašiť týmito neustále zatajovanými príkladmi, touto hrozbou rýchlej a bezbolestnej smrti, ktorá je pri pohľade zblízka znesiteľnejšia ako rakovina, touto popravou vyzdobenou najkrajšími kvetmi rétoriky? Iste nie ľudí považovaných za čestných (niektorí z nich aj takí sú), lebo tí v takomto čase spia; uvedený príklad im nebol daný na vedomie, vo chvíli urýchleného pochovávania práve raňajkujú, a o výkone spravodlivosti sa dozvedia, ak vôbec, pri čítaní novín; bude to sladkastá správa, rozíde sa im v mysli ako cukor na jazyku. A pritom práve tieto mierumilovné stvorenia predstavujú jadro kontingentu vrahov. Mnohí z týchto počestných občanov sú potenciálni zločinci. Jeden sudca hodnoverne tvrdil, že prevažná väčšina vrahov, s ktorými mal do činenia, pri rannom holení nevedela, že do večera zabijú. Kvôli príkladu a pre istotu by sa teda tvár popraveného nemala skrývať, ale naopak, mala by sa všetkým, čo sa ráno holia, zreteľne klásť pred oči.

To sa však nerobí. Štát tají popravy a ponad väčšinu správ a svedectiev prejde mlčky. Teda neverí na odstrašujúce pôsobenie trestu smrti - robí všetko len zo zvyku a nedá si námahu čo len trochu o tom porozmýšľať. Zločinca popravujú, lebo je to zvykom od storočí a poprava sa deje spôsobmi, ktoré boli určené koncom 18. storočia. Z púheho návyku sa uvádzajú argumenty, ktoré mali svoju platnosť pred storočiami, a to napriek nebezpečenstvu, že im protirečia opatrenia, ktoré sa stali nevyhnutnými následkom vývoja verejnej mienky. Uplatňuje sa síce zákon, ale už nie je rozumne odôvodnený, a naši odsúdení umierajú naspamäť naučenou smrťou v mene teórie, ktorej neveria ani sami vykonávatelia rozsudku.

A akí hlúpi by sa museli cítiť pri čítaní mnou citovaných textov početní znalci trestného práva, ktorí sú zrejme neschopní tento anachronický trest vysvetliť a ospravedlniť a uspokojujú sa s výpoveďou sociológa Tardeho, ktorý nás uisťuje, že je lepšie uložiť niekomu smrť bez bolesti ako bolesť bez smrti. Preto musíme súhlasiť aj s Gambettom, ktorý bol odporca trestu smrti, ale proti návrhu zákona nekonať už popravy verejne bojoval s nasledujúcim odôvodnením: „Ak odstránite z toho divadla jeho hrozné scény, ak budete popravovať za väzenskými múrmi, udusíte už niekoľko rokov sa vo verejnosti rozhárajúci plamienok odporu proti trestu smrti a posilníte postavenie tých, čo ho schvaľujú.”

Naozaj je potrebné alebo popravovať s plnou otvorenosťou, alebo priznať, že sa necítime oprávnení zabíjať. Ak spoločnosť ospravedlňuje trest smrti nevyhnutnosťou príkladu, musí to zhodnoverniť tým, že rozvíri bubon propagácie. Musí zakaždým ukazovať ruky kata a prinútiť pozrieť si ich nielen útlocitných spoluobčanov z okolia, ale všetkých, čo z blízka alebo z ďaleka povolali tohto kata. V opačnom prípade sa priznáva, že zabíja a nevie, čo hovorí a čo robí, alebo zabíja s vedomím, že tieto odporné ceremónie nevládzu odstrašiť, ale sú nanajvýš na to, aby zvádzali k zločinu, alebo aby publikum vrhli do beznádejného zmätku. ( … )

Trest smrti neodstraší ani toho, čo nevie, že zabije, ale náhle sa rozhodne a svoj čin pripravuje pod tlakom horúčkovitého nápadu alebo fixnej idey; ani toho, čo sa vyberie na pohovor a vezme si so sebou zbraň, aby protivníka alebo zradcu zastrašil; nakoniec ju aj použije, hoci to nemal v úmysle, alebo si neuvedomoval, že to zamýšľa. Skrátka, trest smrti neodradí človeka, ktorý sa dostane k zločinu, ako iný do nešťastia. To značí, že vo väčšine prípadov je neúčinný. Kvôli spravodlivosti treba uznať, že u nás sa popravuje len zriedka. Ale už toto „zriedka” vyvolá v nejednom človeku strasenie od hrôzy. Odstraší aspoň ten druh zločincov, na ktorých je namierený a ktorí žijú zo zločinu? Nič nie je menej isté. U Arthura Koestlera sa môžeme dočítať, že v dobách, keď sa v Anglicku vreckoví zlodeji ešte popravovali, iní zlodeji využívali svoju šikovnosť prstov v dave ľudí okolo popraviska, kde vešali ich kolegu. V jednej štatistike zo začiatku minulého storočia v Anglicku sa uvádza, že z 250 obesených sa 170 kedysi prizeralo jednej alebo aj viacerým popravám. Ešte v roku 1886 bolo zo 176 odsúdencov na trest smrti 164 takých, čo boli svedkami aspoň jednej popravy.

Výstraha pôsobí len na bojazlivých, ktorí nie sú predurčení na zločiny a zlyhá u nepolepšiteľných, ktorých mala napraviť.

Ak sa má trest smrti zachovať, treba nás aspoň ušetriť pokrytectva, že slúži za odstrašujúci príklad. Chceme ho menovať jeho menom, tento trest, kvôli ktorému nie je veľa kriku, toto odstrašenie, ktoré nepôsobí na slušných ľudí, kým ostávajú slušní, ktoré ich fascinuje, keď už nie sú slušní, a ktoré jeho vykonávateľov ponižuje alebo kazí. Isteže je to trest, je to úžasné fyzické a morálne utrpenie. Príkladné je však len v jednom smere: kazí mravy. Trestá, ale ničomu nezabráni; dá sa povedať, že má schopnosť prebúdzať chuť vraždiť. Je to skoro tak, ako keby ho nebolo, okrem pre toho, ktorého postihuje, najprv duševne počas mesiacov a rokov a potom telesne v tej zúfalej a násilnej hodine, keď ho rozotnú na dva kusy a nestratí hneď život. Chceme ho volať jeho menom, menom, čo pri nedostatku iného šľachtického prívlastku bude mať aspoň prívlastok pravdy; chceme v ňom vidieť to, čo v podstate je: pomstu.

Trest, ktorý trestá a ničomu nezabráni, je naozaj pomsta. Je skoro matematickou odpoveďou spoločnosti tomu, čo prestúpil jej základné zákony. Táto odpoveď je taká stará ako ľudstvo: volá sa aj odplatou. Kto mi spôsobil bolesť, má trpieť; kto mi vypichol oko, má prísť o svoje; kto zabil, má umrieť. Pritom ide o pocit, a síce o osobitne prudký pocit, a nie o zásadu. Odplata patrí do oblasti prírody a inštinktov, nie do oblasti rozumu a zákona. Vzhľadom k svojej podstate sa zákon nemôže riadiť rovnakými pravidlami ako príroda. Ak je vražda v povahe (prírode) človeka, nie je tu zákon na to, aby napodobňoval prírodu. Je tu na to, aby ju zlepšoval. Odplata sa však obmedzuje na to, že iba potvrdzuje určité nutkanie prírody a dáva mu právnu platnosť.

Ponechajme stranou okolnosť, že zákon odplaty sa vždy nedá uskutočniť a že by bolo rovnako prehnané trestať podpaľača tým, že sa aj jeho dom obráti na popol, resp. nestačilo by potrestať zlodeja tým, že sa mu bankové konto zaťaží sumou zodpovedajúcou krádeži. Predpokladajme, že je spravodlivé a potrebné vyrovnať zavraždenie obete smrťou vraha. No poprava nie je jednoducho to isté čo smrť. Svojou podstatou sa od straty života líši tak ako koncentračný tábor od väzenia. Bezpochyby je to vražda a predstavuje matematickú protihodnotu predošlej vraždy. Spája však smrť s organizáciou udalostí, ktoré budú prameňom duševných múk, hrôzou ďaleko prevyšujúcich smrť. O rovnocennosti nemôže byť ani reči. V mnohých zákonodarstvách platí premyslený zločin za oveľa ťažší ako zločin z afektu. A poprava je najpremyslenejšia zo všetkých vrážd. Rovnocennosť by vznikla vtedy, keby zločinec svojej obeti oznámil, kde ju strašným spôsobom zabije a od tej chvíle by ju na mesiace bez milosti niekde zatvoril. V súkromnom živote sa s takými netvormi nestretávame.

Odsúdený vie veľmi dlho dopredu, že bude zabitý a že ho môže zachrániť len milosť; tá je v jeho očiach veľmi podobná uzneseniam neba. V nijakom prípade nemôže nič robiť sám, povedzme brániť sa alebo presviedčať. Všetko sa deje bez neho. Je v moci krajnej bezmocnosti, a súčasne má vedomie, ktoré mu je najhorším nepriateľom. Keď úradníci, ktorí zabíjajú z povolania, volajú toho, čo má byť zabitý, jednoducho balíkom, vedia, o čom hovoria. Nemôcť nič urobiť proti ruke, ktorá jedného sem a tam potíska, pridŕža alebo odhadzuje - nie je to horšie ako byť spútaným zvieraťom? Zviera môže aspoň podmietnuť potravu. Na smrť odsúdený to nemôže. Dostáva osobitnú stravu (vo väzení vo Fresnes je to strava č. 4 so zvláštnym prídelom mlieka, vína, cukru, lekváru a masla; dozerá sa, aby odsúdenec jedol. Ak treba, prinútia ho k tomu. Zviera idúce na porážku má byť v najlepšej telesnej kondícii. Veci a zvieratá majú nárok len na ponižujúce slobody, ktoré sa volajú nálady.

Od chvíle, čo bol prečítaný rozsudok, dostáva sa odsúdený do nezastaviteľného súkolia. Celé týždne ho budú mlieť kolesá, ktoré určujú všetky jeho pohyby, až ho nakoniec vydajú do rúk, ktoré ho uložia pod popravný stroj. Balík už nepodlieha náhodám, ktoré ovládajú živé bytosti, ale mechanickým zákonom, ktoré sú zamerané na deň jeho sťatia. Tento deň ukončí jeho jestvovanie ako vec.

Odsúdiť niekoho na stratu života znamená určiť, že tento človek už nemá nijakú nádej na nápravu nejakých svojich činov. Rád by som zopakoval, že práve v tomto bode argumenty prudko na seba narážajú a utvrdzujú sa v neplodných protikladoch. V tomto bode však nikto z nás nemôže rozhodnúť, lebo sme súčasne sudcom aj stránkou. Z toho vyplýva aj naša neistota vo vzťahu na naše právo zabiť a naša neschopnosť navzájom sa presvedčiť. Bez absolútnej neviny niet najvyššieho sudcu. My všetci sme však vo svojom živote robili aj zlo. Niet spravodlivých ľudí, sú len srdcia, ktorým viac alebo menej chýba spravodlivosť. Tomu nás učí náš život a to nám aj dovoľuje, aby sme do svojich činov vložili občas kúsok dobra, ktoré čiastočne odčiní zlo, ktoré sme priviedli na svet. Právo žiť je súčasne možnosť napraviť minulé zlo, a je to prirodzené právo každého človeka, aj toho najskazenejšieho. Najhorší zločinec a najnepodplatiteľnejší sudca tu stoja bok po boku rovnako úbohí a solidárni. Bez tohto práva je morálny život jednoducho nemožný. Osobitne je dôležité, že nikto z nás nemá právo zobrať niekomu každú nádej, odpísať ho spomedzi živých prv, ako smrť zmení jeho život na osud a potom dovoľuje urobiť konečný posudok. Vyhlásiť konečný osud pred smrťou, uzavrieť účty, kým dlžník ešte mešká medzi živými, na to nemá nikto právo. Kto bezohľadne súdi, sám sa odsudzuje. ( … )

Trest smrti bol v priebehu storočí vždy náboženským trestom. Keď sa vyslovuje v mene kráľa, ktorý zastupuje na tomto svete boha, keď ho vyslovujú kňazi alebo keď odznie v mene spoločnosti považovanej za posvätné teleso, vtedy neničí ľudskú solidaritu, ale ruší príslušnosť vinníka do božskej spoločnosti, ktorá jediná mu môže darovať život. Pozemský život sa mu odoberá, ale konečný rozsudok sa vynesie až na onom svete. Náboženské hodnoty, najmä viera vo večný život, ktoré podľa vlastnej logiky zbavujú trest smrti konečnosti a neodvolateľnosti, sú jediné faktory, ktoré môžu trest smrti odôvodniť. Tento je potom oprávnený len v tom zmysle, že nepredstavuje najvyšší trest .

*  *  *

Prameň: Albert Camus, Esej zo zbierky Fragen der Zeit, do nemčiny preložil Guido G. Meister, © 1960 Rowohlt Verlag, Reinbek. Die Zeit, č. 22, 2001.

Preložil Rastislav Škoda

tags ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu