Filozofia v kríze

Saturday, 8 September 2001 | Zošity humanistov č. 27

Mario Bunge

Nie je mŕtva, ale šliape vodu

V USA je asi 9.000 doktorov filozofie s titulom Ph.D., čo je najmenej C.Sc., resp. docent. Viac ako 5.000 z nich učí na kolégiách a vysokých školách. Podľa výskumu Americkej filozofickej asociácie však iba nepatrný počet Američanov pozná niektorého z nich podľa mena a ešte menej dielo čo len jedného z nich. - Peter Edidin v New York Times, 20. 01. 2001.

Panuje všeobecné presvedčenie, že filozofia je v depresii. Niektorí sú dokonca názoru, že je mŕtva. Táto myšlienka by nebola nová: Vyslovil ju už Comte, opakovali Nietzsche a potom Wittgenstein, dnes ju počuť od Richarda Rortyho a iných. Okrem toho existuje priemyslové odvetvie smrti filozofie. Je to paradoxné, ale niektorí profesori žijú z pochovávania, exhumovania a znovupochovávania filozofie; ich činnosť teda je skôr nekrofilná ako filozofická.

Podľa mojej mienky je filozofia ďaleko od mŕtvej, ale stagnuje. Je skutočnosť, že sa predkladá len málo nových korektných filozofických myšlienok alebo systémov - ak vôbec. Minuli sa časy vzrušujúco nových a veľkých filozofických ideí, ktoré sa neraz prelievali do iných vedných odvetví alebo aj do verejnosti - či už s dobrými alebo zlými dôsledkami. Dnes väčšina filozofov učí, analyzuje, komentuje alebo skrášľuje myšlienky iných vedcov a iných filozofov. Mnohí nám tu predvádzajú povrchné, čo aj dômyselné akademické hry. Len málo filozofov má široký rozhľad: sú to učitelia bez školy. Hoci sa však filozofia zdá byť neplodná, nájdu sa ozajstní filozofi, ktorí sa pokúšajú kultivovať ju miesto lamentovania nad jej úpadkom.

Niektoré príčiny krízy

Dovoľujem si tvrdiť, že súčasná filozofia trpí okrem iného na tieto choroby:

- Nadmerná profesionalizácia. Za dávnych čias bola filozofia poslaním: priťahovala len amatérov zaľúbených do všeobecných problémov a smelých, čo aj niekedy neurčitých až blúznivých ideí. Začínajúc Kantom sa filozofia stala ďalším zamestnaním. (Veda prekonala ten istý proces po konci Druhej svetovej vojny.) Technická zručnosť a sprievodná obozretnosť často nahradzujú zápal a nadšenie. A tak sa profesia zaplnila funkcionármi, ktorí nepohnú filozofiu dopredu, ani nikomu neodovzdajú nadšenie, ktoré im chýba a bez ktorého sa nedá uskutočniť nijaký veľký podnik.

- Predkladanie nezrozumiteľných miesto hlbokých myšlienok. Hlbokej myšlienke je ťažko porozumieť, ale s určitým úsilím sa vždy dá pochopiť. Vo filozofii je však niekedy pomotané vyjadrovanie sa len zásterkou pre frázy a nezmysly vydávané za diela ducha. Tak získal Heidegger reputáciu hlbokého mysliteľa: písal vety ako napr. „Čas je dozrievanie dočasnosti.” Keby nebol býval nemeckým profesorom a obľúbeným žiakom iného profesora vychýreného pre svoj hermetizmus, Husserla, bol by asi považovaný za blázna alebo podvodníka.

- Posadnutie jazykom. Niet pochýb, že filozofi musia byť opatrní pri voľbe slov. Túto zodpovednosť však majú spolu so všetkými intelektuálmi, či sú to novinári alebo matematici, advokáti alebo demografi. Len básnici si môžu dovoliť písať o šťastných vetroch alebo opitých lodiach. Okrem toho je jedna vec písať správne a niečo celkom iné je urobiť z jazyka centrálnu tému filozofie - aj bez ohľadu na mienku odborníkov, totiž lingvistov.

- Idealizmus. Hoci idealizmus je jedna z dominantných akademických filozofií, je taký vyčerpaný ako marxizmus: v poslednom čase nevyprodukoval nové myšlienky. Objektívny idealizmus od Platóna po Leibnitza a od Bolzana po Fregeho je životaschopný len vo filozofii matematiky, a aj to len v tom prípade, ak sa živí matematici a aktívne komunity matematikov neberú do úvahy. Všetky iné disciplíny, či už vedecké alebo technické, sú vyslovene materialistické, lebo sa zaoberajú konkrétnymi predmetmi. Je pravda, že hermeneutická téza, že sociálne fakty sú „texty alebo textom podobné”, bola s radosťou privítaná na biednej periférii sociálnych vied. Je však neplodná, pretože ani neopisuje, ani nevysvetľuje nijaké sociálne fakty a ešte menej môže poskytovať smernice pre sociálnu politiku.

Keďže sa subjektívny idealizmus od Berkeleya po Kanta a od Macha po Goodmana nezaujíma o materiálne veci a procesy, napr. o prírodné zdroje a prácu, nepomôže nám porozumieť, čo sa deje okolo nás. Aby sme pochopili alebo zmenili skutočnosť, či už prírodnú, sociálnu alebo zmiešanú, musíme začať dôkazom, že je konkrétna a že tu nejde o subjektívny zážitok.

- Prehnaná pozornosť miniproblémom a módne akademické hry. Prečo niektorí zabíjajú čas hŕstkou umelých miniproblémov, keď vedomosti a akcieschopnosť im predkladajú toľké ozajstné a naliehavé problémy? Prečo napr. morálni filozofi nevenujú viac pozornosti problémom, ktoré sa týkajú miliárd ľudí - napr. chudoba a nezamestnanosť - ako problémom týkajúcim sa len niekoľkých, napr. potratu alebo eutanázii. Je to preto, lebo religióznych ľudí väčšmi vzrušuje toto druhé?

- Bezpredmetný formalizmus a bezformná nepredmetnosť. William James báječne rozdelil filozofov na tvrdo- a jemnomyseľných. Treba ľutovať, že dnes tvrdomyseľní, hoci sú zruční pri riešení formálnych tém, zriedkakedy sa pustia do závažných problémov. Obyčajne pracujú v mylnej domnienke, že na odhalenie tajomstiev vesmíru stačí logika - to dnes môže urobiť len veda. Na druhej strane sa niektorí jemnomyseľní pustia do vážnych problémov, ale nepoužijú potrebné formálne nástroje. Výsledok kombinácie tvrdých metód a nepatrných problémov je povrchnosť. Kombinácia jemných metód dôležitých problémov je sklamanie. A zaoberanie sa nepatrnými vecami jemnými metódami, ako to robia lingvistickí filozofi (Wittgensteinovci), vyvoláva len zívanie.

- Fragmentarizmus a aforizmy. Draho sme platili za zlyhanie „veľkých” filozofických systémov typu Aristotela, Tomáša Akvinského, Leibnitza, Wolffa, Kanta, Hegela alebo Lotzeho. Cenou bola trvalá nechuť do akéhokoľvek pokusu vybudovať nejaký filozofický systém a sprievodné uprednostnenie krátkej eseje alebo dokonca aforizmu. Výraz „esprit de syst?me” (duch systému) sa dnes používa v pejoratívnom zmysle slova. Ale táto nechuť je taká nerozumná, ako by bolo nedôverovať fyzike alebo inžinierstvu, lebo niekedy zlyhajú. Nie je zlé systematizovať (organizovať) idey, ale lipnúť dogmaticky na jednom alebo druhom výsledku takej snahy. Zlé je to preto, lebo všetky veci a idey sa vyskytujú len v systémoch.

Idey musíme systematizovať, lebo roztrateným ideám sa nedá rozumieť; lebo potrebujeme logickú konzistenciu; lebo je dobre mať deduktívnu silu; a pretože svet nie je hromada nesúvisiacich skutočností, ale systém vzájomne súvisiacich vecí a procesov.

- Odstup od intelektuálnych motorov modernej civilizácie. Tieto motory sú veda, technológia a ideológia. Odstup od nich urýchľuje divé a anachronistické špekulácie. Väčšina súčasných filozofov nemá ani nohy na zemi, ani oči fixované na hviezdy.

Toľko pre diagnózu chorôb súčasnej filozofie. Každá jedna z nich by stačila, aby poslala milú starú dámu na záchranku. Vyžaduje sa primeraná liečba pacienta: transfúzia nových a závažných problémov, ktorých vyriešenie by obohatilo vedomosti; intenzívne cviky v pojmovej dôslednosti, aby sa vylúčili pseudofilozofické toxické produkty; vybrané lahôdky matematiky, vedy a technológie; zácvik do metód detekcie a inaktivácie ideologických mínových polí; a obnova kontaktov s najlepšími filozofickými tradíciami. Ak pacient nebude sledovať túto alebo podobnú liečbu, umrie od hladu alebo od nudy. Keby sa to stalo, zaujme jeho miesto amatérsky filozof, čo nebude nijaká tragédia, lebo najlepší z nich sa podrobia disciplíne. Veď ani jeden z otcov filozofie nemal svoju filozofickú katedru - ba ani doktorát z filozofie.

Od neurónu k mysli

Až do polovice 20. stor. bolo len málo komunikácie medzi neurovedcami a psychológmi. Typické bolo, že tí prví sa zaujímali len o rozličné podsystémy nervovej sústavy, kým psychológovia študovali len vonkajšie chovanie sa, učenie alebo procesy povedomia. Ťažko bolo nájsť takého, čo sa zaujímal o spôsob, ako kontroluje nervový systém správanie sa; ešte menej ľudí sa zaujímalo o nemotorické a nesenzoriálne aktivity centrálneho nervového systému vyšších obratľovcov (cicavce a vtáky). V dôsledku toho sa správanie sa ľudí javilo naďalej ako skoro mysteriózne a myseľ ako neexistujúca, resp. prinajmenšom mimo dosahu vedeckých metód výskumu. Osobitne treba spomenúť, že žiaden vedec, ktorý dbal na svoju povesť, sa nedotkol problému podstaty sebauvedomenia, a tým menej jeho lokalizácie v mozgu.

Táto medzera sa teraz pomaly zapĺňa. Neurovedci sa čoraz viac zaujímajú o správanie sa, pamäť, vnímanie, vznik myšlienky, vedomie a emócie; a niektorí psychológovia a etológovia už spokojne ignorujú paralyzujúcu výzvu minulosti „Neneurologizovať!” Ešte lepšie je, keď začínajú pozorovať, čo to kontroluje správanie sa a vyvoláva mentáciu (myslenie); a biologickí psychiatri liečia poruchy mysle s rastúcim úspechom.
Dôsledkom úspechu tohto na mozog zameraného postupu pri štúdiu mysle a správania sa je to, že starodávne teologické a idealistické predstavy, odtŕhajúce myseľ od hmoty, sú na ústupe. Prežívajú len vo funkcionalistickej (nebiologickej) kognitívnej psychológii, v na ňu naviazanej filozofii mysle a v takých slovných stopách ako boli

„X je neurálny korelát (alebo báza alebo substrát) mentálnej funkcie Y”, a

 „X je neurálny systém, ktorý sprostredkuje (alebo umožňuje) mentálnu funkciu Y.” Všetky tieto finty v skutočnosti hovoria jednoducho to, že

„nervový systém X vykonáva mentálnu funkciu Y.”

Konečne teda dochádza k fúzii neurovedy s psychológiou: Kognitívna neuroveda, ako sa dnes psychológia často nazýva, je prosperujúci podnik.

Neurovedci vedia, že nervový systém je len jeden zo systémov celého živočícha - čo aj ten najzložitejší a najzaujímavejší; psychológovia zisťujú, že reálne živočíchy nie sú čierne skrinky. Veľká stena medzi telom a mysľou sa navrtáva zvnútra (subjektívne skúsenosti) a zvonku (mozog). Tá stena súčasne na obidvoch stranách narastá: od percepcie k tvorbe koncepcie, od jednotlivého neurónu k celému mozgu. A ako vŕtanie a rast pokračujú, zisťuje sa, že tá stena neexistuje v prírode, ale len v teológii a idealistickej filozofii sledujúcej stopu teologickej tradície. To ony vynašli povesť o nehmotnej, nesmrteľnej a nevyspytateľnej duši a o radikálnej rozdielnosti medzi človekom a inými vyššími primátmi.

Áno, stratégia fúzie alebo zlúčenia sa dosiaľ rysovala len v hmlistých obrysoch. Okrem toho panuje neistota v ohľade odporúčajúcich listín, vyžadovaných na uznanie niekoho za riadneho kognitívneho neurovedca. Napríklad vedci skúmajúci zrakový systém alebo účinky stresu na percepciu seba samého a správanie sa, obyčajne sa sami nepovažujú za kognitívnych neurovedcov. Takéto nepresnosti a konfúzie pochádzajú nielen z historických príhod a delenia oblastí záujmu, ale aj z filozofickej nedbanlivosti. Pre druhý faktor svedčia skupiny výrazov ako „myseľ/mozog” (prečo nie „chôdza/nohy” ?); „mozog je príčinou mysle” (zapíčiňujú pľúca dýchanie?); „so zámerom na” miesto „s ohľadom na”; a „komputácia” (v zmysle výber výpočtom) aj vtedy, keď ide len o šírenie signálu (t.j. pozdĺž axónu) alebo jeho prenos transdukciou (t.j. cez synapsiu).
Treba sa dohodnúť na určitých koncepčných spresneniach, ak chceme optimálne integrovať rozličné prístupy, metódy a výsledky početných vied, od biofyziky po sociológiu, dotýkajúcich sa problému vysvetlenia procesov, zodpovedných za správanie sa a mentáciu (myslenie).

Záver

Je jasné, že kto chce prispieť do pokladnice vedomostí originálnym príspevkom, musí sa špecializovať. Špecializácia však nepotrebuje, alebo nevylučuje, vypracovanie či použitie detailnej (filozofickej) schémy, ktorá umožní lokalizovať problémy, voliť správnu metódu na ich riešenie a použiť všetky relevantné kúsky vedomostí v priľahlých oblastiach, takže sa dosiahne integrácia už na začiatku veľmi rôznorodého výskumného poľa.

Takáto integrácia pôvodne nesúvislého výskumného poľa, akú sme videli pri neurobiológii a psychológii, ukázala svoju hodnotu pri robení mosta cez úžinu medzi neurónom a mysľou, ako aj pri liečbe niektorých vážnych porúch mysle.
Integrácia rozličných vied o mysli a správaní sa pokračuje napriek odporu na podklade starej teologickej a idealistickej dogmy o psychoneurálnom dualizme, ako aj radikálneho redukcionizmu. Prebiehajúca syntéza svedčí o intelektuálnej sile, plodnosti a praktickej užitočnosti materializmu a systémizmu; potvrdzuje pravdivosť tézy, že veda a filozofia sa čiastočne skôr prekrývajú, než ako by nemali nič spoločné.

Okrem toho táto syntéza psychológie a neurovedey usvedčuje z nepravdy tvrdenie, že keďže veda nevie nič o duši, ktorá patrí do oblasti náboženstva, niet zásadného konfliktu medzi týmito „dvomi neprekrývaj úcimi sa magistériami”. Naopak, veda už vie niečo o duši, najmä to, že nexistuje, tak ako flogistón, éter (ako vesmírny priestor), životná sila, závisť penisu, kolektívna pamäť alebo manifestné poslanie určitých bohom alebo politikmi vyvolených národov. Veda vie, že duša je vynález, ktorý sa začal ako naivné vysvetľovanie niektorých každodenných dianí - napr. snov a nevysvetliteľných udalostí - a končí sa tým, že sa stáva jadrom celej skupiny ideológií vhodných na sociálnu kontrolu spoločnosti.

Aj inakšie sa dá ľahko vidieť, že veda a viera sa skôr navzájom vylučujú ako znášajú. Veda považuje za isté, že svet je skôr hmotný a usporiadaný ako duchovný a zázračný. Tento predpoklad je základom pre snahu skúmať a pozorovať svet aspoň čiastočne pomocou bežných svetských technologických postupov skôr ako náboženskými obradmi. Pritom každý úspech vedy a technológie oslabí postavenie náboženstva a jeho sekulárnej vetvy, filozofického idealizmu.

Prameň: Skrátené autorom podľa knihy Mario Bunge, Philosophy in Crisis: The Need for Reconstruction (Filozofia v kríze: Potreba rekonštrukcie). Prometheus Books, 2001. Free Inquiry, 21/2, s. 29-31, jar 2001.

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu