Kto nahradí Jána Pavla II.?

Friday, 14 September 2001 | Zošity humanistov č. 27

Giancarlo Zizola

Následnícke boje vo Vatikáne

Bez toho, že by to bolo predkonkláve, mimoriadne Konzistórium kardinálov v Ríme v máji t.r. znamenalo otvorenie diskusie o následníctve pápeža katolíckej cirkvi, Jána Pavla II. Má 81 rokov, pápežom je od r. 1978. Hoci išlo skôr o porovnanie programov ako o súperenie kandidátov, je jasné, že sa začali predvolebné manévre pre voľbu hlavy vyše miliardy katolíkov…

21. februára 2001 bolo nomináciou 44 nových kardinálov definitívne reorganizované kardinálske kolégium: má 185 členov - historický rekord, z toho 135 nemá 80 rokov, teda môžu voliť. No do volieb 15 z nich prekročí vekovú hranicu a ostane ich 120, čo pripúšťa ako maximum kanonický volebný zákon. Skoro všetkých kardinálov menoval Ján Pavol II.

Konzistórium sa internacionalizuje a pribúda zástupcov „tretej cirkvi”: V roku 1903 boli zo 62 kardinálov len 2 mimoeurópski, za Jána XXIII. ich bolo 23 a za Pavla VI. 57. Po ôsmom menovaní kardinálov Jánom Pavlom II. je v kolégiu 65 európskych (48 %), 16 severoamerických, 24 latinskoamerických, 13 afrických, 13 ázijských a 4 sú oceánski kardináli. „Tretia cirkev” („farebná”) má teda 54 (40 %) kardinálov-voličov. Talianskych je síce ešte 24, čo je 18 %, ale v r. 1978 ich bolo 25 % a na začiatku storočia 61 %. Talianska hegemónia vo Vatikáne sa schyľuje ku koncu a pripravuje sa príchod pápeža, ktorý nielenže nebude z Talianska, ale možno ani z Európy.

Geopolitické kritérium stratilo svoju absolútnu hodnotu pri voľbe duchovného vodcu 1,18 miliardy katolíkov a po názorovej stránke nie je kúria homogénna; skupinová disciplína v konkláve sa nedá očakávať ani ako uniformné hlasovanie 40 amerických voličov.

Kritika neoliberálnej doktríny

Dá sa však hovoriť o transverzálnej solidarite medzi národnými, kontinentálnymi a rímskymi skupinami v otázkach majúcich zásadný význam pre budúcnosť cirkvi. Pre prognózu je dôležitý rozbor súčasných problémov a orientácie voličov.

Reformátori podporujú program zmien v biskupskej synode a v rímskej kúrii, decentralizáciu v prospech miestnych cirkví, nové prejavy pápežskej zvrchovanosti. Plánuje sa zvolanie nového ekumenického koncilu a rozumný dialóg medzi náboženstvami. Symbolická príťažlivosť latinskoamerického pápeža by mohla viesť na Petrov trón muža reprezentujúceho duchovné hodnoty cirkvi chudobných ako protikladu k ovládnutiu sveta peniazmi.

Tomuto scenáru zodpovedá arcibiskup Tegucigalpy (Honduras) Maradiaga (nar. 1942), salezián ovládajúci 5 rečí, pianista a hudobný skladateľ, psychiater, jeden doktorát z teológie a druhý z filozofie, profesor fyziky a matematiky, prírodných vied a chémie, rektor Saleziánskeho inštitútu filozofie, generálny tajomník latinskoamerickej biskupskej konferencie, uznávaný pre svoju zmierlivosť aj teológmi oslobodenia (ktorí pripúšťajú boj, v krajnom prípade aj so zbraňou v ruke, proti korupcii, diktatúre a sociálnej biede).

V Ríme už pôsobil v radách Cor unum a Spravodlivosť a mier. V r. 1994 sa stal sekretárom americkej synody biskupov, poverenej vypracovaním dokumentu Ecclesia in America, ktorý je ostrou kritikou neoliberálnej doktríny. Keby bol Maradiaga povolaný zo svojho malého Hondurasu do Ríma, mohol by sa tento jeho text stať akčnou chartou cirkvi nielen pre americkú hemisféru, ale aj pre rozrastajúci sa konflikt medzi svetovým impériom bohatstva a masou vydedencov.

Hlavné argumenty v prospech latinskoamerického kandidáta sú symbolická hodnota prvého transatlantického pápeža a skutočnosť, že by reprezentoval viac ako polovicu katolíkov. Čiastočne platia aj pre africkú kandidatúru nigerského kardinála Francisa Arinzeho, pioniera evanjelizácie Afriky a prezidenta pápežskej Rady pre medzináboženský dialóg.

V tábore reformátorov sa zatiaľ nedosiahla dohoda o strategickom pláne. Latinskoamerické riešenie považujú za predčasné tí, čo dávajú prednosť urovnaniu rozporu medzi utópiou Jána Pavla II. a centralistickým systémom tak, že sa modifikuje moc vládneho aparátu. V tejto súvislosti je na prvom mieste Giovanni Battista Re, ktorého sám pápež označil za korunného princa, keď ho dal na čelo listiny 44 kardinálov. Narodil sa v Brescii r. 1934, kariéru začal ako štátny tajomník, pokračoval ako tajomník Kongregácie biskupov a stal sa dôverníkom Jána Pavla II. Pripisuje sa mu schopnosť uskutočniť reformu kúrie a napraviť v miestnych cirkvách to, čo pokazila centralizácia deväťdesiatych rokov.

Za hlavného kandidáta reformného krídla možno označiť aj milánskeho kardinála Carla Mariu Martiniho, jezuitu, predstaviteľa najväčšej diecézy na svete, v prospech ktorého hovorí jeho univerzálna vízia problémov, jeho ekumenické presvedčenie a rozumnosť jeho návrhov na kolegiálnu reformu pápežstva, čo mu získava hlasy aj takých konzervatívnych kardinálov, ako je chicagský Francis Eugene George. V r. 2002 bude mať Martini 75 rokov, teda opustí cirkevný úrad a vráti sa k svojim milovaným biblickým štúdiám do Jeruzalema. Nebolo by to po prvý raz, čo konkláve našlo pápeža v pustovni.

V histórii konkláv sa občas potvrdzuje paradox, že „kto vstupuje ako pápež, vychádza ako kardinál”. Kandidatúra Martiniho si teda zaslúži pozornosť nie napriek svojej slabosti, ale práve pre ňu. Čo sa týka jeho vysokého veku, tu možno uviesť štatistickú racionalitu alternácie dlhých a krátkych pontifikátov. Po dlhej vláde Jána Pavla II. budú kardináli pravdepodobne naklonení vidieť výhody v krátkom pontifikáte, určenom len na uskutočnenie opráv a úprav, takže budú voliť staršieho kandidáta, ak ovšem bude schopný. To sa stalo aj r. 1958, keď po devätnásťročnom pontifikáte Pia XII. bol zvolený „starý” Roncalli a stal sa Jánom XXIII.

Keby Martini nedosiahol nie dve tretiny, ale ani polovicu plus jeden hlasov voličov, vstúpi na scénu janovský kardinál Dionigi Tettamanzi, považovaný za stred medzi reformátormi a umiernenými. Narodil sa v Miláne r. 1934 a známym sa stal ako teológ morálky, bioetiky a ekonomickej etiky v čase globalizácie; reformačné postoje zaujímal veľmi opatrne a rád sa zvykol podrobiť vetrom vanúcim z kúrie. Pred rokom 1995 spolupracoval s pápežom na morálnych encyklikách. Na európskej biskupskej synode r. 1999 intervenoval v zmysle krízy kresťanstva a zdôraznil, že v novom cykle reforiem bude mať prvenstvo spiritualita, čím sa priblížil k Martinimu. Má však také úzke styky aj so spolužiakom Reom, že v konkláve môže počítať s jeho hlasom - a na oplátku ho potom urobiť štátnym tajomníkom.

Na protiľahlej strane sa pod zástavou reštaurácie (obnovy tvrdého režimu) organizuje najpolitickejšia aliancia okolo štátneho tajomníka Angela Sodana, narodeného r. 1927, ktorý svoju diplomatickú kariéru vybudoval v Chile za Pinocheta. Volili by ho najmä konzervatívne kruhy, hľadajúce pragmatickú osobnosť schopnú riešiť núdzové situácie, napr. prípadné odstúpenie Jána Pavla II. z funkcie pápeža pre vek alebo chorobu.

Okrem svojej vlastnej osoby alebo podpory latinskoamerického kandidáta svojej voľby by Sodano mohol tlačiť do popredia iné „pastorálne” riešenia, napr. propagovať nového turínskeho arcibiskupa Severina Poletta (nar. 1933), ktorého duchovné a pastorálne kvality sú síce málo známe, ale je dobrým priateľom štátneho tajomníka.

Pri scenári tohto typu by nebolo rozumné nevšimnúť si volebnej váhy prípadnej koalície veľkých voličov kúrie, ako sú kardináli Josef Ratzinger a Angelo Sodano, s fundamentalistickým krídlom katolíckej cirkvi, ktoré reprezentujú latinskoamerickí kardináli Dario Hoyos (prefekt kongregácie kňazov v Ríme) a Alfonso López Trujillo (prezident pápežskej Rady pre rodinu) - obidvaja ďakujú za svoje posty Sodanovi - spolu s Jorge Arturom Medinom, čílskym teológom, Ratzingerovým osobným priateľom od čias II. vatikánskeho koncilu a známeho pre svoje morálne križiacke výpravy proti sexuálnej liberalizácii. Takto by sa latinskoamerickej perspektívy zmocnil konzervatívny program.

Autoritatívna reštaurácia

Takéhoto kandidáta stelesňuje v  talianskom tábore bolonský arcibiskup Giacomo Biffi (nar. 1928), známy pre svoj nesúhlas s mea culpa cirkvi za jej historické omyly a pre svoju kritiku medzináboženského dialógu. Jeho kandidatúra hľadá podporu v tábore integristov (aj to sú fundamentalisti) a v hnutiach ako je Prijímanie a oslobodenie alebo Opus Dei. Taká koalícia je síce heterogénna, ale zhlukuje sa okolo programu autoritatívnej reštaurácie, ktorá predpisuje, že ekumenický a medzináboženský dialóg sa má viesť tak, že sa zdôrazňuje prvoradosť exkluzívnej pravdy rímskej cirkvi a jej etickej a politickej moci vo svete.

Menej spornou kandidatúrou, hoci stále pod zástavou reštaurácie, by bol kardinál Christoph Schönborn, dominikán, vynikajúci viedenský arcibiskup, redaktor Nového katechizmu katolíckej cirkvi. Bez nechutnosti Biffiho jedinečnosti a oceľovej ostrosti svojho ochrancu Ratzingera, dokonca prístupný dialógu, by možno zabezpečil pozornú interpretáciu nielen fundamentalistických, ale aj konzervatívnych katolíckych hlasov. V jeho neprospech hovorí jeho mladosť (nar. 1945) a príslušnosť do nemeckého tábora, ktorý mnohých tiesni.

V každom prípade sa už v katolíckej cirkvi stavia otázka základnej voľby. Čo aj u nich iste viac zaváži rozumnosť ako odvaha, nedá sa vylúčiť, že by mnohí kardináli neboli šťastní, keby dali na čelo svojej cirkvi „proroka”, ako to urobili ich kolegovia, keď vybrali Jána XXIII., ostatne, ani to nevediac. Pápeža, ktorý by nehľadal moc, ale reč srdca, ktorý by dal prednosť vnútorným prežitkom pred vonkajším zdaním, ktorý by nehovoril k masám, ale k svedomiu. Pontifexa, ktorý by rešpektoval prirodzené právo hľadať, aj keď to niekedy vedie k pochybnosti o doterajších ľudských pravdách, no nestratiac zo zreteľa večné princípy, a ktorý by dal prednosť presviedčaniu pred prinucovaním. Pápeža, ktorý by sa obklopil biskupmi, aby vládol cirkvi, ale vedel by ju nechať brániť záujmy tých najbiednejších a vysloviť na adresu vládnucich aj najostrejšie slová večnej spravodlivosti. Pastiera, ktorý by otvoril nové priestory pre charizmy iných kresťanských cirkví. Pápeža, ktorý by povzbudil kresťanov, aby sprístupnili „dobrú novinu” aj iným kultúram, no pri vedomí, že evanjelium má iný význam mimo tej kultúry, ktorú žijeme my na Západe.

Možno je už taký pápež v čakárni rímskokatolíckej cirkvi. Ťažko však povedať, či sa budúcemu konkláve podarí odhaliť ho …

Prameň: Giancarlo Zizola, “Qui remplacera Jean Paul II? Guerre de succession au Vatican.” Le Monde diplomatique, č. 569, s. 5, august 2001.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu