Nová kniha: Storočie komunizmov

Thursday, 6 September 2001 | Zošity humanistov č. 27

Kolektív autorov: Le si?cle des communismes (Storočie komunizmov), Editions de l’Atelier, Paris 2000, 542 s., 160 FF.

Pred tromi rokmi vyšla vo Francúzsku kniha, ktorá sa medzi časom so svojimi 200 000 výtlačkami v origináli a 500 000 výtlačkami v preklade do iných rečí stala svetovým bestsellerom: Čierna kniha komunizmu. Bola preložená aj do slovenčiny. Mala podať definitívnu bilanciu systému, ktorý vládol štvrtine ľudstva skoro pol storočia - taký bol aspoň názor koordinátora, ktorý si zrejme neuvedomil, že iní sa k tejto téme skoro vrátia.

Je samozrejmé, že dielo 23 francúzskych a iných odborníkov s názvom Storočie komunizmov si položilo celkom iné ciele ako jeho predchodca. Kde sa Stéphane Curtois zo všetkých síl snažil nájsť NEJAKÝ komunizmus, aby mu pripočítal ďalšie zločiny, tam Bernard Pudal, Serge Wolikow a ich kolegovia študujú rozdielnosti MNOHÝCH komunizmov, oživiac každý pokus v jeho špecifických súvislostiach, no bez toho, žeby tajili jeho ohavnosti.

„Je to výzva myslieť inakšie na stavenisku, ktoré je v úplnej prestavbe”, komentoval novú knihu Le Monde a Nicolas Werth, jeden zo spoluautorov Čiernej knihy, uznal, že „všeličo bolo výlučne policajným poblúdením histórie”.

Ako vidno, je o čom hovoriť. Žiaľ, rozhovor sa ukazuje byť obtiažny. Vo Francúzsku pozvali v septembri Stéphana Courtoisa do dvoch diskusií v televízii na programe France-Culture: ani raz nemal čas. Vyhovoval mu len prvý program s jemu nakloneným moderátorom Ardissonom.- 

Ak nie je možné ozajstné stretnutie v masmédiách, mohli by diskutovať aspoň historici vo svojom profesionálnom rámci?

V polovici októbra sa v Blois konali tretie Stretnutia histórie, čo bola príležitosť na výmenu názorov, a to tým skôr, že časopis l’Histoire tam organizoval diskusiu, či „Je komunizmus utópia?”. „Neskoro”, dostali odpoveď autori Storočia komunizmov, „diskusia je uzavretá”, hoci sa prihlásili v júni! Pluralizmus nechá pozdravovať!

Plurál v názve knihy upozorňuje, že zásadne sa odmieta redukcia problému na jeho ideologický rozmer, ktorý by nevyhnutne vyplynul zo singuláru. Toto odmietnutie nemá nič spoločné, opakujem, s obranou výčinov komunistických vlád a nezbavuje ich zodpovednosti; je skôr kritikou tých, ktorých analýzy sa zvyknú obmedzovať na citovanie programov alebo na inventarizáciu obetí.

Nejde o ospravedlnenie násilia, ale o hľadanie jeho postavenia v usporiadaní spoločnosti. O Sovietskom zväze napr. Peter Holquist píše:

 „Násilie tam nemalo hraníc a bolo premyslené. Rozdiel proti iným vládam nie je v tom, či sa používala tá alebo oná forma násilia, lebo všetky už boli všelikde používané. Tu sa používali bodovo, od prípadu k prípadu, a nie ako jedna z trvalých súčastí rozsiahleho projektu.”

Autori si teda dali za cieľ analýzu celej galaxie komunistického sveta, resp. sveta komunistov, nakoľko je to možné. Neuspokojujú sa s históriou komunistických vlád a s ich obdobiami úspechov a kríz, ale študujú aj spoločnosti, kde komunisti na vládu len ašpirovali.

V prvom prípade (SZ, Čína, Vietnam) im ide tak o roľnícku politiku strany ako o postoj roľníkov k strane, tak o robotnícku politiku strany ako o postoj robotníkov k strane a vždy robia globálnu bilanciu, aj keď je to niekedy na úkor podrobností. Tam, kde komunisti síce karty miešali, ale rozhodujúce slovo nemali (Francúzsko, Taliansko, arabský svet, latinská Amerika), tam rozbor strán, medzinárodných organizácií a činnosti miestnych aktivistov vykresľuje panorámu, o ktorej sa ešte bude hovoriť. Nepríjemne prekvapuje, najmä čitateľa z našich končín, že pri preberaní komunizmov strednej Európy sa nevyskytujú mená Gottwald, Imre Nagy ani Gomulka.

V jednom zo záverov sa Bernard Pudal dotýka zaujímavého problému dvojice, ktorú v tých časoch tvorili komunizmus a robotnícka trieda. Bežne sa všade hovorilo o strane robotníckej triedy. Aký podiel malo na tom teoretické a praktické presvedčenie a aký oportunistická inštrumentalizácia? Niet pochýb, že pre určitú časť ľudových vrstiev bola ich strana sociálnym výťahom. Napr. vo Francúzsku bolo v r. 1920 v ústrednom výbore KSF 18 % robotníkov, v r. 1936 však skoro trikrát toľko, 52 %. Nie je pravdepodobné, že išlo o taktiku a úmyselné vytváranie tradície.

Iný problém, ktorý by si bol zaslúžil pozornosť: ako vysvetliť istotu, ktorú mali komunisti, že stelesňujú povedomie o budúcnosti ľudských spoločností? Ako nadobudli túto istotu práve v storočí, keď triumfoval kult vedy - a ako bolo možné, že práve oni sledovali svojich vodcov so srdcom pobožných veriacich?

Prameň: Podľa Marca Ferra a Dominiqua Vidala, “Le si?cle des communismes - Réplique au Livre noir”, “Courtoisies”, Le Monde diplomatique, č. 560, s. 2 a 31, november 2000.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu