Sága menonitov v Paraguaji

Wednesday, 12 September 2001 | Zošity humanistov č. 27

Bernard Cassen

Náboženská obec iná ako druhé

Že viera hory prenáša? V každom prípade môže premeniť púšť na záhradu, ako o tom svedčí kolonizácia paraguajského Chaca menonitskými prisťahovalcami, ktorí sem prišli v troch vlnách po roku 1927 a po druhej svetovej vojne.

Napriek svojmu malému počtu (30.000 zo šesť miliónov obyvateľov) predstavujú títo potomci radikálnych holandských a švajčiarskych reformovaných protestantov zo 16. stor. ekonomickú silu, ktorá jedného dňa môže mať vážne politické dôsledky.

Bez toho, že by to „vedeli”, prišli menoniti na teritóriá, ktoré už boli obývané. A vzťah k domorodým kmeňom a populáciám, privábeným prosperitou kolónií, je hlavnou výzvou pre „Germano-Paraguajčanov”.

 

Ohromný výbuch smiechu paraguajských novinárov sprevádzal posledné vydanie Ročného indexu príjmov z korupcie, vydaného organizáciou Transparency International (TI): ich štát nebol na zozname! Ak TI nemalo iné pramene, nemohli sa pozrieť do asuncionských denníkov, ktoré tomuto problému venujú úvodníky skoro každý deň - a k tomu niekoľko strán vnútri?

Bývalý minister financií tvrdí, že „len 30 % daní skončí v pokladniciach štátu”. Telefónni účastníci zisťujú, že ich účty sú zaťažené poplatkami za dlhé medzinárodné hovory - ktoré neboli nikdy uskutočnené. Paraguajskí konzuli (najmä v Miami) predávajú falošné víza občanom tretích štátov. Žiačky Štátneho dievčenského gymnázia odmietajú prevziať diplomy z rúk prezidenta Republiky pána L.G. Macchiho, ktorého príbuzní sú namočení do finančných škandálov - najmä sprenevery 16 miliónov dolárov - a ktorého osobné auto figuruje na zozname ukradnutých áut!

„Čestný hosť musí byť úctyhodný,” hovorí riaditeľka školy, „a prezident Republiky nemá tento profil.”

Nemá ho ostatne ani zástupca prezidenta, ani skoro celá politická trieda štátu.

Záplava korupcie, pašovania drog a kriminality je smutná bilancia etapy dvanástich rokov od „návratu demokracie” po zvrhnutí diktátora Alfreda Stroessnera (vo februári 1989), ktorý bol „prezidentom” od roku 1954, a stále žije, hoci vážne chorý, vo svojom pozlátenom exile v Brazílii. Isteže, sloboda tlače a prejavu, združovania atď. boli obnovené, aj ústava bola r. 1992 reformovaná, ale jedna oligarchia - lepší výraz by bol asi mafia - nahrádzala druhú, nerovnosti v životnej úrovni občanov len rástli a prezidenti jeden po druhom kryli, ba dokonca organizovali rabovačky verejných majetkov svojimi príbuznými, priateľmi a neraz aj nepriateľmi.

Nedôvera ľudu voči inštitúciám, politickým stranám a ich predstaviteľom je totálna, ale ľudia rezignovali po 35 rokoch Stroessnerovej diktatúry a udalostí po jeho páde. Pozrime sa bližšie len na udalosti posledných rokov: V marci 1999 bol zavraždený viceprezident L.M. Argana a hnev ľudí sa obrátil na prezidenta Raula Cubasa, ochrancu generála L.C. Ovieda, ktorý vraj objednal spomínanú vraždu. Došlo k veľkým manifestáciám „paraguajskej jari” a ich potlačeniu vládou a paramilitaristickými jednotkami generála Ovieda. Jedného dňa bolo na Námestí konštitúcie sedem mŕtvych a 769 ranených.

Aby sa vyhli zosadeniu, prezident aj generál ušli do Brazílie. Podľa ústavy sa 29. marca 1999 stal prezidentom predseda senátu senátor Luis Antonio Macchi. Po dvoch rokoch ľud aj „priatelia” zo strany Parti colorado majú preňho len prívlastky ako „hlúpy”, „neschopný” alebo „korumpovaný”. V júli t.r. iba o vlások unikol obžalobe, ktorá by bola viedla k zbaveniu funkcie. Ale to je len epizóda v paraguajskom fejtóne.

Existuje aj iná, staršia, ale nie menej smutná epizóda. V rokoch 1865-70 viedol Paraguaj vojnu proti tzv. trojnásobnej aliancii Brazílie, Argentíny a Uruguaja; vyšiel z nej nielen vykrvácaný, ale - bez mužov. Pri celkovom počte obyvateľov 300.000 pripadal jeden muž na neuveriteľných 28 žien, takže sa hovorilo o „mužoch bez zeme a zemi bez mužov”.

Šťastná náhoda pre vykrvácanú krajinu

Ako však došlo k tomu, že taký katolícky štát ako Paraguaj prijal do svojich stepných púští a potom aj do iných oblastí potomkov holandských a švajčiarskych protestantských exulantov spred štyroch storočí, ktorí boli ešte v tomto storočí prenasledovaní? Náhoda?

V roku 1920 na ceste loďou z New Yorku do Asuncionu sa zoznámil vtedajší paraguajský prezident Manuel Gondra s americkým podnikateľom Samuelom McRobertsom, bývalým dôstojníkom, ktorý pre svojho klienta, Ústredný výbor menonitov (ÚVM) v Acrone v Pennsylvánii, USA, hľadal voľné pozemky. Išlo o ťažkosti menonitov, usadených asi 20 rokov v Kanade, kam prišli na prelome storočia z Ruska. Časť z nich (asi 6 000 z 18 000) nesúhlasila s tým, že im úrady predpisovali ten istý školský program ako ostatným prisťahovalcom a nútili ich učiť sa po anglicky. Otázka reči bola a je pre menonitov na celom svete centrálna: ich rodný a školský jazyk je od storočí dolnonemecký dialekt plattdeutsch.

Prezident Gondra sa práve dozvedel, že Mexiko prijme 4 000 týchto menonitov, ale že Argentína ich odmietla prijať, lebo oni odmietajú nosiť zbrane. Prečo nie Paraguaj? Menoniti mali reputáciu dobrých roľníkov, pracovitých a disciplinovaných, lebo zjednotených autoritou biblie. Gondra sa rozhodol. A už v júli 1921 paraguajský parlament odhlasoval zákon č. 514, ktorý dával novým kolónom (nájomcom pôdy) nebývalé privilégiá: nemusia konať vojenskú službu ani skladať prísahu, bez obmedzenia majú povolené používať nemčinu v školách i vo verejnom živote, môžu mať vlastné školstvo, zdravotníctvo a sociálnu prevenciu, nemusia desať rokov platiť dane atď. „To bude štát v štáte,” hovorili hneď obozretnejší, ale zabúdajúc, že v Chacu nikdy nebol poriadny štát …

Tým boli vytvorené podmienky pre tri veľké vlny imigrácie do Chaca a potom do východnej časti štátu Paraguaj, koordinované ÚVM: prvá z kanadskej provincie Manitoba a vedúca v r. 1926-27 k založeniu kolónie Menno (podľa zakladateľa cirkvi Holanďana Menno Simonsa, ktorý žil v r. 1496-1561); v druhej boli obete stalinských prenasledovaní na Ukrajine a na rieke Amur, ktoré cez Nemecko alebo cez Čínu prišli v roku 1930 a založili kolóniu Fernheim (Ďaleký domov); v tretej boli tiež utečenci z Ruska, ale až v roku 1947; tiež prišli cez Nemecko a Čínu a založili Neuheim (Nový domov). Menšie počty menonitov prišli ešte r. 1948 z Kanady, r. 1968 a neskôr z USA a v rokoch 1969 a 1978 z Mexika. V súčasnosti existuje v Paraguaji 17 menonitských kolónií (3 v Chacu, 14 vo východnej časti štátu) plus komunita v hlavnom meste Asunción. Sem prišli loďami po všetkých moriach najrozličnejší menoniti; mnohí si ešte svoje putovanie živo pamätajú …

V Paraguaji žijú menoniti a menoniti. Jedni žijú svoju vieru najprísnejšie tradicionalisticky, ako sa dá predstaviť (odmietajú elektrinu aj motorizáciu); druhí, najmä vo Fernheime a Neulande, sú oboma nohami v tomto storočí. Nič v ich správaní neodlišuje menonita od iného Paraguajčana, keby tu nebola zvyčajne trochu svetlejšia pokožka, často modré oči, niekedy plavé vlasy a zväčša vyššia postava. Stačí to však na ich identifikáciu.

Všetci nie sú už ani menoniti v prísnom význame slova: 30 % nie sú pokrstení (ako dospelí by mali byť), čo aj niekedy veria; mnohí nepraktikujú, iní nie sú členmi ani jednej z kolónií či cirkví a definujú sa jednoducho ako Germano-Paraguajčania. V minulosti existovali tri charakteristické pojmy: viera, národnosť a komunita: menoniti boli veriaci, nemeckého pôvodu a patrili do niektorej kooperatívy. Dnes však aj „domorodec” môže byť pokrstený a člen menonitskej cirkvi, resp. Germano-Paraguajčan môže nebyť ani jedno ani druhé.

Hoci hlásajú odluku cirkvi od štátu, menoniti dlho kumulovali v jednej volenej a potom zodpovednej osobe vedenie kooperatívy, sociálnych služieb a náboženský vplyv. Dnes sú prvé dve funkcie oddelené aj formálne a funkcia kazateľa sa vymyká z administratívnej a ekonomickej logiky, čo niekedy vyvoláva konflikty. Kde raz mali menoniti v rukách moc, tam si ju držia; napr. v okrese Boquerón, hoci je ich tu len 14 500 z celkového počtu 42 000.

Ekonomický úspech bývalých roľníkov-nájomcov pôdy bije do očí. Nedá sa im uprieť, že „premenili púšť na záhradu”. Nešlo to zo dňa na deň. Až do šesťdesiatych rokov len prežívali a niektorí sa dokonca znechutení vrátili do starej vlasti.

Zásadná zmena nastala r.1968 so začatím mechanizácie poľnohospodárstva a po otvorení cesty TransChaco, ktorá umožnila komercializáciu rastlinnej aj živočíšnej produkcie. V celoštátnom meradle produkujú menoniti 75 % mlieka a mliečnych výrobkov, zabezpečujúc na mieste transformáciu a balenie, ako aj 15 % mäsa. Vyvážajú arašidy, bavlnu, sorgum a hrajú dôležitú úlohu v ľahkom priemysle (výroba ovocných štiav, mechanika, metalurgia a stolárstvo). Priemerný ročný zárobok člena kooperatívy Neuland je 10 500 až 11 000 dolárov (kým 1 Paraguajčan z 5 žije z menej ako pol dolára denne). Pre zahraničného pozorovateľa je prekvapením, ako pokojne znášajú členovia kooperatív vysoké progresívne zaťaženie za sociálne služby: 10-19 % hrubého zárobku, a že toto nie je v rozpore s hľadaním osobného zisku a duchom konkurencie. Ani spolubratia vo viere si nedávajú dary … Pán Siemens bol prezidentom kooperatívy Neuland, vedúcim veľkého supermarketu kooperatívy a súčasne majiteľom obchodu toho istého druhu ako mala kooperatíva o pár domov ďalej.

Pre priemerného Paraguajčana, ktorý toho o menonizme nevie veľa, je menonizmus ekonomická veľmoc založená na profesionalizme, prísnosti vo vedení a poctivosti v plnení záväzkov. No tí, čo sa v hlavnom meste zaujímajú o menonitov - zatiaľ ich nie je veľa - začínajú klásť otázky, ktoré rušia, keď upozorňujú na aktuálne problémy, napr. na vzťah menonitov k domorodcom, solídnosť ich sociálneho modelu alebo ich možné politické ambície.

Keď prišli prví kolóni do Chaca, nevedeli (vraj), že tam už žijú pôvodní obyvatelia, živiaci sa lovom zvierat a zberom plodov; väčšinou to boli Indiáni kmeňa Enlhet (nazývaného aj Lengua) a Nivaclé. Prvé kontakty boli pacifické, keďže menoniti odmietajú násilie a medzi komunitami nedochádzalo k nijakým serióznym incidentom. Kolóni však rýchlo spoznali, že ich dlhodobá bezpečnosť závisí od integrácie ich susedov, čo predpokladalo ich privedenie k usadlému spôsobu života, premenu na roľníkov a robotníkov za mzdu, dokonca aj ich prijatie za členov viery (domorodci sa krstia už od roku 1946). To všetko tým skôr, že vlastne potrebovali lacnú pracovnú silu, lebo aj sami boli chudobní. Podnik bol úspešný a mal pozitívne a negatívne stránky.

Pozitívne aspekty sú zrejmé: v kooperatívach, zdravotníckych zariadeniach, v školách, v rozhlase, všade sa stretávame s polokvalifikovanými alebo už kvalifikovanými domorodcami, majúcimi plné sociálne zabezpečenie. Prakticky chodia všetky deti do školy, čo sa nedá povedať v iných správnych oblastiach. A naviac ešte prítomnosť menonitov privábila do centrálneho Chaca viaceré indiánske kmene, ktoré tu predtým neboli.

Domorodci objavujú a nezabúdajú pripomínať druhú stranu medaily: dlho boli diskriminovaní a vykorisťovaní aj vyplácaním mzdy kupónmi, ktoré boli platné len v kooperatíve. Dnešná kritika sa týka sanitárnych zariadení a getoizácie niektorých táborových sídlisk, na nich rozšírenej prostitúcie a najmä paternalizmu menonitov, ktorý berie domorodcom ich identitu. Tento protest podporuje katolícka cirkev, ale dá sa predpokladať, že jej motívy nie sú čisto sociálne: nedíva sa dobrým okom na proselytizmus (obracanie na vieru) svojich „konkurentov” a snaží sa ich oslabiť napr. aj inštaláciou silného rozhlasového vysielača.

Jedného dňa menonitský prezident ?

Na čom sa zakladá menonitská súdržnosť? Na ich etnickom pôvode, viere, či ekonomickej sile? A ako zachovať, prípadne posilniť tento posledný faktor, ak je nás v štáte so 6 miliónmi obyvateľov len 30 000 a ešte k tomu žijeme v  relatívne izolovaných komunitách? Posledné číslo skrýva v sebe ďalšie nebezpečenstvo: pokrvnosť a jej dôsledky, najmä v ohľade mentálnych chorôb. Menoniti majú najlepšiu psychiatrickú nemocnicu, čo asi nebude náhodou. Okrem toho potomci kolónov nežijú podľa všetkých cností, predpisovaných z kazateľnice: už sa ani nepočítajú domorodci s modrými očami, hoci neexistujú zmiešanémanželstvá - a objavuje sa aj AIDS.

ude raz mať Paraguaj menonitského prezidenta? Otázka už nie je nezmyselná. V okrese Boquerón žije jeden z možných kandidátov: guvernérom je tu Orlando Penner, bývalý motocyklový šampión (trasu Filadelfia - Asuncion po ceste TransChaco zdolal s priemernou rýchlosťou 150 km/hod.), člen strany Encuento nacional (Národné stretnutie), založenej v roku 1992. Je plný odvážneho dynamizmu a zaviedol úplne transparentný rozpočet biednych štátnych príjmov, ktorými disponuje - subvencie z Asuncionu prichádzajú s niekoľkomesačnými oneskoreniami a spravidla oklieštené. Podobá sa to participatívnemu rozpočtu v Porto Alegre v Brazílii, o ktorom nám ostatne povedal, že ho nepozná. Pri pohľade z Asuncionu sa to môže zdať etablovaným politikom neuskutočniteľné, ale pre iných by to mohla byť nádej do budúcnosti…

Prameň: Bernard Cassen, “Au Paraguay, la saga des mennonites”, Le Monde diplomatique, č. 569, s. 10-11, august 2001.

Preložil Rastislav Škoda

tags ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu