Pozoruhodný vzťah Maxa Plancka k náboženstvu

Tuesday, 8 January 2002 | Zošity humanistov č. 29

Adam Roman

Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v bulvárnej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný.

O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.

O vzťahu vedy a náboženstva sa vyjadril aj najznámejší fyzik Albert Einstein, a jeho vyjadrenia jednoznačne ukazujú, že bol prinajmenšom agnostikom, ak už nie pozitívnym ateistom. Napriek tomu sa neustále omieľajú tvrdenia, že veril v akéhosi boha, hoci sa tieto tvrdenia opierajú iba o izolované vety, ako napríklad

„Neverím, že boh hrá v kocky”.

Klamal by som, keby som tvrdil, že neviem prečo je to tak. Tí, ktorí tieto vety opakujú, vedia o vede a Einsteinovi veľmi málo. Kdesi čosi začuli, radi tomu uverili, a šíria to ďalej. Chcem im celkom nezištne pomôcť: upozorňujem ich, že rovnako významný vedec, Max Planck, sa jednoznačne vyjadril, že medzi vedou a vierou niet ani len najmenšieho rozporu. Toto jeho tvrdenie mienim analyzovať v tomto príspevku. Dúfam, že veriaci mi budú vďační aspoň za to, že som im poskytol solídnejší argument v prospech viery, než je dosť chabý príklad Einsteina. Možno sa za mňa z vďačnosti aj pomodlia. Veriacich antisemitov (je ich ešte stále dosť, a tí nemôžu odpustiť Židom, že „nám zabili Krista”) iste poteší tá šťastná náhoda, že Einstein bol Žid, ale Planck nie.

Max Planck (1858-1947) patrí medzi „otcov” modernej fyziky. Vytvoril jednu z dvoch najvýznamnejších fyzikálnych teórií 20. storočia - kvantovú mechaniku, za čo dostal v roku 1918 Nobelovu cenu. Možno nebol laickej verejnosti taký známy ako Albert Einstein (1879-1955), ale na rozdiel od neho sa vyjadril na tému vedy a náboženstva úplne jasne. Vždy ma preto zaráža, že sa v prospech náboženskej viery citujú nemastné-neslané Einsteinove výroky, pochádzajúce zväčša z takých obskúrnych zdrojov, ako sú náhlivé rozhovory s novinármi, či napochytro napísané nezáväzné listy, a mlčí sa o Planckovi, ktorý sa k náboženstvu vyjadril s rozvahou a úplne jasne.

Navyše, Einstein bol jednoznačne agnostik, čo sa o Planckovi nedá vonkoncom povedať. Pokúsim sa preto čitateľovi priblížiť Planckov postoj k náboženstvu, a kriticky sa k nemu vyjadriť, vychádzajúc z jeho seriózneho diela, ktoré bolo vydané tlačou na takmer 30 stranách, čo je iste viac než bežne citované Einsteinove izolované vety. Tridsať strán je už rozsah solídneho prehľadného vedeckého článku a vedec svetového formátu nepochybne v takom diele vedel povedať všetko, čo chcel. Ide o prednášku „Religion und Naturwissenschaft” (Náboženstvo a prírodné vedy), prednesenú v máji 1937; miesto konania prednášky sa z vydania, ktoré vlastním, nedá zistiť; v texte prednášky sa spomína iba budova Baltikum).

Myslím si, že nezaškodí čitateľa stručne informovať aj o ľudsky trpkých životných osudoch tohoto velikána vedy, ako sú stručne uvedené v uznávanom diele Encyclopaedia Britannica:

„Max Planck sa stal stálym tajomníkom matematickej a fyzikálnej sekcie Pruskej Akadémie vied v r.1912 a zastával toto miesto až do roku 1938; bol tiež prezidentom Spoločnosti cisára Wilhelma (dnes Spoločnosť Maxa Plancka) od roku 1930 do r. 1937. Tieto postavenia mu dávali veľkú autoritu, hlavne medzi nemeckými fyzikmi, takže jeho rozhodnutia alebo rady boli zriedka spochybňované. Jeho autorita nepochádzala z jeho oficiálneho postavenia, ale z jeho osobnej morálnej sily. Jeho korektnosť, bezúhonnosť a múdrosť boli nepochybné. V zhode s jeho charakterom bolo napríklad aj to, že osobne šiel za Hitlerom v snahe odvrátiť jeho ničivú rasovú politiku, alebo že sa rozhodol zostať v Nemecku počas nacistického obdobia, aby sa pokúsil zachrániť z nemeckej fyziky, čo len mohol.

Planck bol mužom nezlomnej vôle. Ak by bol menej stoický, a ak by mal menej filozofického a náboženského presvedčenia, sotva by odolal tragédiám, ktoré nastali v jeho živote po veku 50 rokov. V r.1909, po 22 rokoch šťastného manželstva, zomrela jeho prvá manželka, Marie Mercková, dcéra mníchovského bankára, zanechajúc ho s dvomi synmi a dcérami-dvojčatami. Starší syn Karl padol vo vojne v r.1916, v nasledujúcom roku zomrela pri pôrode jeho dcéra Margareta a v r. 1919 postihol ten istý osud jeho druhú dcéru Emmu. Druhá svetová vojna priniesla ďalšie tragédie. Planckov dom v Berlíne bol úplne zničený pri bombardovaní v r.1944. Jeho mladší syn Erwin sa zaplietol do atentátu na Hitlera 20. júla 1944 a začiatkom r.1945 zomrel strašnou smrťou v rukách gestapa. Tento nemilosrdný čin zničil Planckovu vôľu k životu. Na konci vojny previezli americkí dôstojníci Plancka a jeho druhú ženu, Margu von Hoesslin, s ktorou sa oženil v roku 1910 a s ktorou mal jedného syna, do Göttingen. Tam zomrel 4. októbra 1947, vo veku 89 rokov. Smrť bola preňho, podľa slov Jamesa Francka, vykúpením”.

Na úvod niekoľko technických poznámok. Mojím zdrojom je 14. vydanie prednášky z r. 1958 (J.A. Barth Verlag, Leipzig). Prednáška bola od 10. vydania v r. 1947 vydávaná v NDR, v socialistickej krajine a teda v časoch hlbokej náboženskej neslobody. Neviem dokedy, pretože po ďalších vydaniach som nepátral. Citáty budem označovať stranami ( S.) podľa tohto vydania. Moje poznámky vo vnútri citátov budem dávať do [hranatých zátvoriek]. Keďže originál nepoužíva kurzívu, budem ňou označovať to, čo považujem za potrebné zdôrazniť ja. Text je písaný v pomerne „archaickej” nemčine a preto nevylučujem drobné chyby proti jazyku, nie však proti obsahu. Aby som na minimum vylúčil omyly spôsobené prípadne mojím prekladom, niektoré nie celkom jednoznačné výrazy budem uvádzať (v zátvorkách) v nemeckom origináli.

Venujme sa teraz vlastnej Planckovej prednáške, o preklad ktorej neprejavil dosiaľ na tradične katolíckom Slovensku záujem nikto. Po krátkom komentovanom citáte z Goetheho Fausta sa veľký fyzik dostáva k takejto úvodnej formulácii:

„Dejiny všetkých čias a národov nás učia, že práve z naivnej, ničím neotrasiteľnej viery, akú náboženstvo dáva v činorodom živote veriacim, pramenia najsilnejšie motívy pre najvýznamnejšie tvorivé výkony nielen v oblasti umenia a vedy, ale aj v politike.” (S. 5)

Max Planck, ako logicky mysliaci vedec vie, že toto pozitívne hodnotenie náboženskej viery treba doplniť aj kritikou jej protikladu - ateizmu:

„Za týchto okolností niet sa čo diviť, že hnutie ateistov (Gottlosenbewegung), ktoré prehlasuje náboženstvo za zámerný prelud, vymyslený po moci bažiacimi kňazmi, a ktoré má pre zbožnú vieru vo vyššiu moc iba slová posmechu, dychtivo využíva pokrokové vedecké poznatky a v domnelej jednote s nimi stále rýchlejším tempom rozširuje svoje rozkladné pôsobenie na všetky národy zeme a na všetky spoločenské vrstvy. Nemusím tu bližšie vysvetľovať, že po jeho víťazstve by zanikli nielen najcennejšie poklady našej kultúry, ale - čo je ešte horšie - aj vyhliadky na lepšiu budúcnosť.” (S. 7)

Čakali by ste v akejkoľvek kázni či pastierskom liste jasnejšie a ostrejšie formulácie? Ja nie. A to je len začiatok! Je vám teraz, myslím, dostatočne jasné, že keď som sa podujal vyrovnať sa s postojom samotného Maxa Plancka k náboženstvu, vybral som si hádam najtvrdší oriešok. Urobil som to, samozrejme, zámerne, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Nemá cenu strácať čas polemikou s podradnými obhajcami náboženstva. Keď už polemika, tak s intelektuálne najzdatnejším protivníkom. Ak uspejem v tomto prípade, spory s inými budú už zbytočné. Navyše, kritika postojov nositeľa Nobelovej ceny mi môže poskytnúť dostatočnú satisfakciu; ľahké víťazstvo nad priemerným vedcom by ma nijak netešilo. A nakoniec, nikto ma potom už nebude môcť obviňovať, že sa vyhýbam háklivým otázkam. Nie, staviam sa tvárou v tvár najväčšej autorite, podľa mojich znalostí jedinému významnému fyzikovi, ktorý sa výslovne hlásil k náboženskej viere.

Max Planck prechádza po uvedenom predbežnom vymedzení východiskových postojov k jasnej a jednoznačnej formulácii cieľov svojej prednášky:

„Chcel by som sa - z hľadiska učenca, ktorý vyrástol v duchu exaktných prírodných vied - pokúsiť osvetliť otázku, či a do akej miery je skutočne religiózne zmýšľanie zlúčiteľné s poznatkami, ktoré nám poskytujú prírodné vedy. Alebo stručnejšie: či človek vzdelaný v prírodných vedách môže byť súčasne aj pravý veriaci.

Kvôli tomu potrebujeme úplne nezávisle pojednať o dvoch špeciálnych otázkach. Prvá otázka znie: aké požiadavky kladie náboženstvo na vieru svojich vyznávačov a aké sú znaky pravej nábožnosti? Druhá otázka je: akého druhu sú zákony, ktoré nás učia prírodné vedy a aké pravdy sú pre ne nedotknuteľné (unantastbar)?

Zodpovedaním oboch týchto otázok budeme môcť rozhodnúť, či a do akej miery sú požiadavky (Forderungen) náboženstva zlúčiteľné s požiadavkami prírodných vied a či preto náboženstvo a prírodné vedy môžu obstáť vedľa seba bez toho, že by si odporovali.” (S. 8)

Myslím si, že nikto nepochybuje o tom, že posledná veta predstavuje vynikajúci a jednoznačne formulovaný program pre dobrú prednášku. Tá je rozčlenená na štyri číslované časti a ja si dovoľujem pridať k posledným trom (prvú, úvodnú, máme práve za sebou) svoje titulky len pre lepšiu prehľadnosť textu.

Viera

Po úvodnej časti sa autor venuje odpovedi na prvú z vyššie uvedených otázok, hovorí teda o náboženskej viere.

„Náboženstvo je väzba (Bindung) človeka na boha. Spočíva na úctivej bázni pred nadprirodzenou mocou (Macht), ktorej je vystavený ľudský život a ktorá má v svojej moci (Gewalt) naše blaho i biedu (Wohl und Wehe). Zotrvávať v neustálom súlade s touto mocou a udržiavať si ju naklonenú je trvalou snahou a najvyšším cieľom veriaceho človeka. Lebo iba tak sa môže človek cítiť bezpečný pred predvídanými i nepredvídanými nebezpečenstvami, ktoré mu v živote hrozia a podieľať sa na najvyššom šťastí, vnútornom duševnom pokoji, ktorého sa dostáva iba prostredníctvom pevnej väzby na Boha a bezpodmienečnej dôvere v jeho všemocnosť a ochotu pomôcť. Potiaľ pramení náboženstvo vo vedomí individuálneho človeka.” (S. 9)

Už na tomto mieste začínam, žiaľ, strácať istotu, či autorovi dobre rozumiem. Tvrdí Max Planck, že ľudský život je naozaj vystavený nadprirodzenej moci, alebo tvrdí iba to, že si to veriaci človek myslí? To sú totiž dosť odlišné tvrdenia. Viac by sa mi páčila objektívnejšia definícia náboženstva, napríklad takáto:

„Definuji tedy náboženství jako city provázené a jimi určené vědomí závislosti na něčem, blíže určeném tradicí, co samo na onom stupni kulturního vývoje člověkova přesahuje jeho schopnost poznávací, kteréžto vědomí pak pod vlivem citů a tradice vyvolává v člověku volní stavy, vedoucí ke snaze buď nějak obměnit onu předpokládanou závislost, nebo alespoň vykonávat nějaký vliv na to, co člověk onoho kulturního stupně pokládá za příčinu oné závislosti.” (Otakar Pertold, Co je náboženství?, Naše vojsko, Praha 1956, str. 12)

Planck samozrejme nebol etnograf ako Pertold a vyjadril sa podľa svojho svedomia. Pokračujme však ďalej.

„Ale význam náboženstva presahuje jednotlivca. Nielenže má každý človek svoje vlastné náboženstvo, ale náboženstvo si nárokuje platnosť a význam pre väčšie spoločenstvo, pre národ, rasu … Pretože boh vládne rovnako vo všetkých krajinách sveta, je mu podriadený celý svet so všetkými pokladmi a hrôzami … Preto pestovanie (Pflege) náboženstva vedie jeho vyznávačov k rozsiahlemu zväzku a stavia ich pred úlohu vzájomne sa o svojej viere informovať (verständigen) a dávať jej spoločné vyjadrenie. To sa však dá dosiahnuť len tak, že sa obsah náboženstva vtelí do určitej vonkajšej formy, ktorá sa svojou názornosťou hodí pre toto vzájomné informovanie. Pri veľkej rôznorodosti národov a podmienok ich života je len prirodzené, že tieto názorné formy sú v jednotlivých častiach zeme značne odlišné a že v priebehu časov vzniklo veľmi veľa druhov náboženstiev. Všetkým náboženstvám je však spoločný prirodzený (nächstliegend) predpoklad (Annahme), že boha si možno predstaviť ako osobu (Persönlichkeit), alebo aspoň ako človeku podobného … Každé náboženstvo má svoju konkrétnu mytológiu a konkrétny rítus … Z toho vyplývajú pre formovanie náboženského kultu určité názorné symboly, ktoré sa hodia na to, aby pôsobili na predstavivosť širokých kruhov ľudu (weiter Kreise im Volke), aby tým v nich prebúdzali záujem o náboženské otázky a priblížili im určité pochopenie podstaty boha.” (S. 9-10)

Tieto riadky podľa môjho názoru ukazujú, že Planck pojmom boh (ktorý, bohužiaľ nikde nedefinuje) označuje čosi, čo je zdrojom všetkých náboženstiev. Môžem už teraz prezradiť, že až do konca prednášky sa ani jediný raz nevyskytne meno žiadneho konkrétneho boha, najmä nie meno Krista. Planck chápe boha zrejme filozoficky, nie teologicky.

V ďalšom sa autor venuje neprimerane podrobne zmyslu symbolu. Z tejto časti vyberám len niekoľko ukážok, bez snahy vytvoriť z nich súvislý celok.

„Uctievanie boha sa teda symbolicky navonok prejavuje systematickým zhrnutím mytologickej tradície (Überlieferung) a dodržiavaním slávnostných rituálnych zvykov … Svätosť (Heiligkeit) nepochopiteľného božstva sa prenáša na svätosť pochopiteľných symbolov … Umelecké dielo má svoj význam v podstate v sebe (S. 10) … Náboženský symbol naproti tomu ukazuje stále nad seba, jeho hodnota sa nikdy nevyčerpáva v ňom samom … Okrídlený anjel platil od pradávna za najkrajší symbol božieho služobníka a posla. Dnes nájdeme medzi anatomicky vzdelanými veriacimi niektorých, ktorým ich vedecky školená predstavivosť ani pri najlepšej vôli nedovoľuje považovať takú fyziologickú nemožnosť za peknú. Táto okolnosť však ani v najmenšom neškodí ich náboženskému zmýšľaniu (S. 11)

Ale preceňovaniu významu náboženských symbolov hrozí ešte iné, ďaleko vážnejšie nebezpečenstvo, zo strany hnutia ateistov (Gottlosenbewegung). Jedným z najobľúbenejších prostriedkov tohto hnutia, zameraného na podkopanie každej pravej zbožnosti, je zamerať svoje útoky proti tradičným (alteingebürgerten) náboženským zvykom a zosmiešňovať alebo znevažovať ich ako zastaralé inštitúcie. Takými útokmi proti symbolom dúfajú zasiahnuť samotné náboženstvo, a majú o to ľahšiu hru (Spiel), o čo zvláštnejšie a nápadnejšie také názory a zvyky vyzerajú. Obeťou tejto taktiky sa už stala nejedna nábožná duša (religiöse Seele).

Proti takému nebezpečenstvu nejestvuje lepšia ochrana, než uvedomiť si, že náboženský symbol … nepredstavuje nikdy absolútnu hodnotu, ale je vždy iba viac-menej nedokonalým odkazom na niečo vyššie, čo nie je priamo dostupné zmyslom.” (S. 12)

Najjednoduchšie (ale neúctivo) by sa o týchto výrokoch dalo povedať, že vyjadrujú názory bigotného veriaceho, pretože skutočne tak vyzerajú. Ale to, čo nasleduje, by dnes od nositeľa Nobelovej ceny nečakal hádam už nikto. Na ozrejmenie zmyslu symbolu si Max Planck vyberá značne netradičný príklad, a tento výber podľa môjho názoru hovorí o všeličom.

„Symbolom hrdosti a cti slávneho regimentu je jeho zástava. Čím je staršia, tým sa jej hodnota považuje za vyššiu. A jej nosič považuje za svoju najvyššiu povinnosť nenechať ju v boji za žiadnych okolností „v štichu” (im Stich), je pripravený v prípade nutnosti prikryť ju vlastným telom, a ak treba, obetovať za ňu aj svoj život. A predsa je zástava iba symbolom, kusom pestrej látky. Nepriateľ ju môže ukradnúť, pošpiniť alebo roztrhať. Ale tým v žiadnom prípade nezničí to vyššie, čo zástava symbolizuje. Regiment si zachráni svoju česť, obstará si novú zástavu a možno za podstúpenú potupu vykoná náležitú odplatu.” (S. 13)

Neviem ako vám, ale mne je pruský militaristický duch tohto príkladu odporný. Myslím si totiž, že ľudský život je spravidla tou najvyššou hodnotou a že prijať ideológiu militarizmu, ako nám ju v týchto slovách s úplnou samozrejmosťou predkladá Planck, nie je dôstojné sebavedomého slobodného človeka. Nejestvuje nič, čo možno nazvať hrdosťou a cťou regimentu - tieto pojmy sú úplne bezobsažné a prázdne! A nositeľ Nobelovej ceny o nich hovorí ako o čomsi zmysluplnom. Už len to, že si vybral akurát taký príklad, je neodpustiteľné. Zástava nič nereprezentuje, je to naozaj len kus plátna! Planck zrejme uvádza tento príklad preto, lebo považuje za samozrejmé, že každý je ochotný obetovať svoj život za takýto kus handry. Prečítajte si na túto tému onakvejší (pacifistický) román: Dalton Trumbo, Johnnymu dali pušku (vydala Pravda, tlačový kombinát KSS, v Bratislave v r. 1976, v čase vypätého socialistického vlastenectva), alebo Na západnom fronte kľud (E. M. Remarque). Už ako dieťaťu mi bol z takých dôvodov odporný román Valentina Katajeva Syn pluku, ako aj všetky tie sovietske filmy, v ktorých vojaci pred bojom nie že bozkávali, ale priam vysávali plukovné zástavy.

Ako by sa Max Planck vyjadril k spaľovaniu americkej vlajky v Palestíne či Iraku, ktorým sa symbolicky prejavuje nenávisť voči americkému imperializmu? Chápal by vlajku ako symbol USA? Považoval by nenávistné spaľovanie vlajky za pochopiteľný ľudský čin rovnakej kategórie a hodnoty, ako je úcta k náboženskému symbolu? Oba tieto činy predstavujú naozaj správanie rovnakej podstaty, pretože iracionálna zbožná úcta i nenávisť sa líšia iba „znamienkom”. Z môjho pohľadu je oboje odporné.

Pokúste sa teraz preniesť nevhodnosť tohto príkladu na nasledujúci text, kvôli ktorému - na jeho „propedeutické” ozrejmenie - bol tento nechutný príklad uvedený.

„Rovnako ako v armáde alebo v každom spoločenstve postavenom pred veľké úlohy, aj v náboženstve sú symboly - a cirkevný rítus prispôsobený týmto symbolom - úplne nepostrádateľné (völlig unentbehrlich); znamenajú to najvyššie a najviac hodné úcty, čo do neba smerujúca predstavivosť vytvorila, iba netreba nikdy zabúdať, že aj najsvätejší symbol má ľudský pôvod.”

V predchádzajúcej poznámke o zástave som chcel naznačiť, že o vzťahu medzi objektom a jeho symbolom možno zmysluplne hovoriť iba vtedy, keď je existencia a hodnota objektu dokázaná, či aspoň overená, alebo prinajmenšom pravdepodobná. Ale nič také o náboženstve Max Planck zatiaľ neukázal. A ani od nositeľa Nobelovej ceny neprijmem porovnanie armády a náboženstva, ako čohosi postaveného pred veľké úlohy. A tak ako nevidím zmysel symbolov v armáde, nevidím ich ani v žiadnom náboženstve. Lenže to je samozrejme len môj osobný názor, ktorý nikomu nevnucujem. Iba tajne dúfam, že ani medzi dnešnými veriacimi nepadne apel na analógiu medzi vierou a armádou na úrodnú pôdu. Ale pokračujme nasledujúcim odstavcom.

„Keby si ľudia túto pravdu brali k srdcu, ušetrilo by si ľudstvo nekonečne veľa utrpenia a žiaľu. Hrôzostrašné náboženské vojny a kruté prenasledovanie kacírov so všetkými ich smutnými sprievodnými javmi sa totiž v konečnom dôsledku dajú vysvetliť tým, že na seba narazili určité protiklady, ktoré oba mali určité oprávnenie, a ktoré vznikli len tým, že spoločná neviditeľná idea, ako je viera vo všemocného boha, bola zamenená jej nezhodujúcimi sa prejavmi, ako sú napríklad cirkevné vyznania (Bekenntnis). Niet azda nič smutnejšie, než keď človek vidí, ako sa každý z dvoch nemilosrdne sa potierajúcich protivníkov cíti byť povinný obetovať boju svoje najlepšie sily, ba aj život, s plným presvedčením o spravodlivosti svojej veci a s pocitom poctivého nadšenia. Čo všetko by sa dalo urobiť, keby sa na poli náboženského pôsobenia mohli také cenné sily zjednotiť, namiesto toho, aby sa vzájomne potierali!” (S. 14)

Základom úspechu pri tvorbe vedeckých teórií je schopnosť vypozorovať v skúmaných javoch ich najhlbšiu podstatu, zjednodušiť ich až na ňu a takto zjednodušené podstatné vlastnosti vysvetliť. Vo fyzike sa také zjednodušovanie vždy kontroluje matematickým aparátom, ktorý nedovolí urobiť až také zjednodušenie, pri ktorom sa stratí aj podstata javu. Keď sa geniálny Max Planck pustil do zjednodušovania pri vysvetľovaní podstaty náboženstva a jeho rozmanitostí - lebo o toto v predchádzajúcich odstavcoch ide - nemal oporu v matematike a preto, ako sa mi zdá, zjednodušil situáciu až príliš. Bolo by to naozaj podozrivo jednoduché, keby sa vina za náboženské vojny dala zviesť na zámenu podstaty s jej rôznymi symbolmi. Ak by sme také vysvetlenie na okamih aj prijali, hneď vzniká otázka, prečo sa kvôli rôznosti symbolov museli ľudia hneď vyvražďovať, či upaľovať? Nech už boli „symboly” vier akokoľvek rôzne, zhodovali sa v príkaze „nezabiješ” a obe strany ten zhodný príkaz porušovali. Keď si Planck ťažká na to, že príčinou náboženských vojen bolo to, že viera vo všemocného boha bola zamenená jej prejavmi, ja by som ponúkol oveľa účinnejšie riešenie: neveriť žiadnym nedokázaným tvrdeniam, neveriť vo všemocného boha. Nejestvujúca viera by sa nedala zameniť jej prejavmi. Nemienim tu túto otázku analyzovať hlbšie, chcem len nesmelo podotknúť, že mimo fyziky aj Maxa Plancka súdnosť občas opúšťala.

A približujeme sa už ku kľúčovému odstavcu, ktorý ma pri prvom čítaní prednášky pred 20 rokmi neuveriteľne ohúril, až som pocítil znechutenie aj nad nositeľom Nobelovej ceny. Urobil som si na tomto mieste ceruzou poznámku: „Tak načo bolo doteraz toľko rečí?!” Pozrime sa na ten odstavec, ktorý zneisťuje všetko, čo bolo povedané.

„Ale uznaním tohto stavu nie sú ešte v žiadnom prípade vyčerpávajúco objasnené znaky pravého náboženského zmýšľania. Pretože teraz sa vynára ešte ďalšia, vlastne základná otázka: Má vyššia moc, ktorá stojí za náboženskými symbolmi, a ktorá im dáva ich podstatný obsah, svoje sídlo iba v duchu (Geist) človeka a zaniká jeho smrťou, alebo predstavuje ešte niečo viac? Inými slovami: žije boh iba v duši (Seele) veriaceho, alebo riadi svet nezávisle od toho, či v neho človek verí alebo nie? Toto je bod, v ktorom sa ľudia zásadne a definitívne rozchádzajú. Nedá sa nikdy a nijak objasniť vedeckými metódami, t. j. logickými úvahami, opierajúcimi sa o fakty (Tatsachen). Zodpovedanie tejto otázky je výlučne (einzig und allein) vecou viery, viery náboženskej [viery neveriaceho už nie?].” (S. 15)

Skutočne, načo potom bolo takmer 15 strán vysvetľovania (takmer polovica prednášky) čo je podstata viery, aký je jej význam pre jednotlivca a spoločnosť, prečo sa viera v rôznych krajinách líši, aký je vzťah medzi vierou a jej symbolmi? Načo boli vážne varovania pred ateistami a ich taktikou, keď geniálny fyzik po tom všetkom bez obalu priznáva, že viera nemá nič spoločné s faktami, logikou, rozumom?

Lenže nápadná je tu hneď autorova jednostrannosť. Možnosti, že boh sídli iba v duši veriaceho, sa autor už vôbec nevenuje. V prípade vedeckej nezodpovedateľnosti uvedenej otázky je názor neveriaceho rovnoprávny názoru veriaceho a bolo by dobré sa mu venovať rovnakou mierou. Podivné je tiež konštatovanie, že na uvedenú otázku môže odpovedať iba veriaci, nie však neveriaci. Prečo?

Všimnite si však, čo vlastne Max Planck hovorí, čo z týchto jeho výrokov ďalej vyplýva. Max Planck si nemyslí, že by jestvovali nejaké filozofické argumenty v prospech existencie boha, nespomína argumenty Tomáša Akvinského, nehovorí ani v náznaku nič o tom, že

„z pohybu a z príčinnej účinnosti, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta možno poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru” (Katechizmus katolíckej cirkvi, § 32).

Kto iný by už mal „z náhodnosti” poznať boha, ak nie tvorca kvantovej mechaniky, ktorou sa do fyziky zaviedla vlnová funkcia, pomocou ktorej možno predikcie kvantových stavov robiť len s istou pravdepodobnosťou. Veru, veru, Einstein a Planck boli tí praví, ktorí mohli s istotou „poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru” - ale ako sa ukazuje - nepoznali Ho. Zato „menší vedci” Ho poznajú bez problému, a hneď na prvý pohľad. Každý má, samozrejme, právo na akúkoľvek vieru, nemá však právo tvrdiť, že je pravdivá, pretože pravda sa musí dokázať, pravdu nestačí iba hlásať.

„Veriaci človek odpovedá na túto otázku tak, že boh jestvoval skôr, než bol na zemi človek, že od večnosti vo svojej všemocnej ruke drží celý svet, veriacich i neveriacich a že zostane bezo zmeny tróniť na výške neprístupnej žiadnym ľudským schopnostiam chápania, aj keď zem so všetkým, čo na nej je, bude už dlho v troskách. Všetci tí, ale len tí, ktorí túto vieru vyznávajú, a ktorí sú ňou preniknutí, ktorí sa cítia v bázni a odovzdanej dôvere pod ochranou všemocného chránení pred všetkými nebezpečenstvami života, sa môžu považovať za skutočne nábožensky zmýšľajúcich (Gesinnten).” (S. 15)

Ak to mám zhrnúť, Planck zatiaľ hovorí iba o tom, koho možno za veriaceho považovať. Je mu však úplne jasné, že v prípade viery nemožno hovoriť o pravdivosti: náboženskej viere sa iba verí. V tom je jeho postoj poctivý. Nevymýšľa si pseudodôkazy božej existencie, netvrdí, že pri vedeckej práci narazil na stopy boha, že veda pojem boha potrebuje. Lenže treba vidieť aj to, že boh, o ktorom hovorí, nie je bohom Abraháma a Izáka, nie je to boh, ktorý dal Mojžišovi na hore Sinai desatoro, nie je to ani otec Ježiša Krista. Treba vidieť, že v jeho chápaní viery niet miesta pre dejiny odchodu Izraela z Egypta, pre mesiášske proroctvá, pre zmŕtvychvstanie Krista, niet v ňom miesta pre spásu, ani odpúšťanie hriechov po spovedi. Planck totiž už na začiatku okyptil svoje chápanie náboženstva o všetky zázraky. Zámerne som zamlčal, že hneď v úvode, po prvom citovanom odstavci, hovorí:

„Nesmieme sa však klamať - táto naivná viera dnes už nejestvuje ani v širokých ľudových vrstvách a nemožno ju ani znovu oživiť spiatočnícky zameranými (rückwärts gerichtete) úvahami a opatreniami. Pretože veriť znamená považovať za pravdivé (fürwahrhalten), a poznávanie prírody, postupujúce ustavične po nepopierateľne spoľahlivej ceste, priviedlo k tomu, že pre človeka aspoň trochu vzdelaného v prírodných vedách je už úplne (schlechterdings) nemožné, považovať za opierajúce sa o skutočnosť mnohé správy o mimoriadnych, prírodným zákonom odporujúcich udalostiach, o zázrakoch (Naturwunder), ktoré sa všeobecne považovali za podstatnú oporu a potvrdenie (Bekräftigung) náboženských náuk, a ktoré ľudia bez kritickej úvahy (Bedenken) prijímali ako fakty. (S. 5)

Kto to teda s vierou myslí vážne a neznáša, keď sa táto dostane do rozporu s poznaním, ten stojí pred otázkou svedomia, či sa môže poctivo považovať za člena náboženského spoločenstva, ktoré vo svojom vyznaní obsahuje vieru v zázraky.

Po nejakú dobu mohol mnohý veriaci nájsť ešte isté uspokojenie v tom, že sa pokúsil vydať sa na strednú cestu a obmedzil sa na uznanie (Anerkennung) niekoľkých málo zázrakov, považovaných za mimoriadne dôležité. Ale dlhodobo sa taká pozícia nedá udržať. Krok za krokom musí viera v zázraky ustupovať pred vytrvalo a spoľahlivo postupujúcou vedou, a nemôžeme pochybovať o tom, že skôr či neskôr musí úplne zaniknúť (zu Ende gehen muss).” (S. 6)

Myslím si, že medzi mimoriadne dôležité zázraky patrí aj Kristovo vzkriesenie, a že ani viera v toto vzkriesenie sa podľa Plancka dlho neudrží. Ak je teda Planck veriaci, tak je takým veriacim, ktorý neverí v zázraky. Neviem, či väčšina veriacich súhlasí s takým obmedzením viery. Ak teda, veriaci vedci, s Planckom súhlasíte, rozhodnite sa, či chcete veriť v zázraky, a vylúčiť sa tak zo spoločenstva ľudí „aspoň trochu vzdelaných v prírodných vedách”, alebo v zázraky nebudete veriť, a potom nebudete veriť ani v Kristovo vzkriesenie. Planck inú alternatívu nevidí. Túto dilemu však v ďalšej časti prednášky akosi nechce doviesť do dôsledku, aj keď tu ju jasne formuluje. Preto považujem jeho postoj za „pozoruhodný”, za plný protikladov. Marxista by s nadšením tvrdil, že protikladov až „dialektických”, ja však tomu poslednému pojmu nerozumiem.

Dokončenie v budúcom čísle.

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu