Terorizmus – zbraň mocných

Sunday, 6 January 2002 | Zošity humanistov č. 29

Noam Chomsky

USA medzi hyperveľmocou a hyperhegemóniou

„Ako to,” pýtal sa prezident Bush, „že nás ľudia môžu nenávidieť, keď sme takí dobrí?” Vedúci činitelia Ameriky nie sú si vždy vedomí stredno- a dlhodobých účinkov svojho rozhodného presvedčenia, že vždy musia vyhrať proti akémukoľvek protivníkovi. A za svoje včerajšie výhry možno budú platiť zajtra veľmi vysokú cenu. Usáma bin Ládin je produktom víťazstva Spojených štátov nad Sovietskym zväzom v Afganistane; čo bude stáť ich nový triumf v tomto štáte?

Treba nám vychádzať z dvoch postulátov. Najprv, že udalosti 11. septembra 2001 predstavujú úžasnú ukrutnosť, pravdepodobne najvyššiu okamžitú stratu na ľudských životoch v dejinách, ak neberieme do úvahy vojny. Druhý postulát je, že naším cieľom by malo byť znížiť riziko opakovania takých atentátov, či sme už obeťami my sami, alebo ich má podstúpiť ktokoľvek iný. Ak neuznáte tieto dva východiskové body, netýkajú sa vás nasledujúce riadky. Ak ich uznáte, vynárajú sa početné otázky.

Začnime situáciou v Afganistane. Vraj je tam niekoľko miliónov ľudí ohrozených hladom. To sa vedelo už pred atentátmi; prežívali len vďaka medzinárodnej pomoci. 16. septembra však Spojené štáty požiadali Pakistan, aby zastavil konvoje nákladných áut, ktoré vozili pre afgánske obyvateľstvo potraviny a iné základné produkty pre každodenný život. Toto rozhodnutia nevyvolalo na Západe nijakú reakciu. Odchod časti humanitárneho personálu z Afganistanu tiež skomplikoval stav medzinárodnej pomoci. Týždeň po začiatku bombardovania OSN upozornila, že príchod zimy celkom znemožní dopravu potravín, ktorá po amerických náletoch už aj tak stačí len na záchovné dáky.

Keď civilné a náboženské humanitárne organizácie, ako aj spravodaj Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN (FAO) žiadali prestávky v bombardovaní, mnohé noviny, napr. New York Times, to ani nespomenuli; Boston Globe tomu venoval jeden riadok, ale v článku o niečom inom, o situácii v Kašmíre. V októbri tohto roku sa teda západná civilizácia zmierila s rizikom, že v Afganistane umrú stotisíce ľudí. A práve vtedy šéf tejto civilizácie vyhlasoval, že nebude nikdy diskutovať o prípadných afgánskych návrhoch v súvislosti s vydaním bin Ládina; do úvahy prichádza len ich bezpodmienečná kapitulácia.

Vráťme sa však k 11. septembru. Nijaký zločin, nič nebolo vražednejšie v celej histórii - alebo v priebehu veľmi dlhého obdobia. Okrem toho tentoraz boli zbrane nacielené nezvyčajne: mierili na Spojené štáty. Často sa spomína ako analógia Pearl Harbor, ale tá neexistuje. V roku 1941 Japonci bombardovali americké vojenské základne v dvoch kolóniách, ktorých sa USA zmocnili za neodporúčateľných podmienok. Japonci nenapadli vlastné americké územie.

Za posledných skoro dvesto rokov sme my, Američania, vyhnali alebo vyhubili početné domorodé populácie, a boli to milióny ľudí; zabrali sme polovicu Mexika; spustošili sme karibskú oblasť a Strednú Ameriku; okupovali sme Haiti a Filipíny - pri tej príležitosti zahynulo 100 000 Filipíncov. Potom, po druhej svetovej vojne, sme rozšírili svoje ovládnutie sveta spôsobom, ktorý je známy. Skoro vždy sme to boli my, kto zabíjal, a boj sa vždy viedol mimo nášho štátneho územia.

Zisťujeme však, že len čo sa začne hovoriť, povedzme, o Írskej republikánskej armáde (IRA) a o terorizme, sú otázky novinárov a odpovede opýtaných celkom odlišné podľa toho, z ktorého brehu Írskeho mora prichádzajú. Vo všeobecnosti platí, že naša planéta sa javí inakšie tomu, čo od storočí drží v ruke bič a inakšie tomu, čo od storočí znáša jeho švihy. Možno preto ostatok sveta, hoci bol zhrozený osudom obetí 11. septembra, nereagoval na atentáty v New Yorku a Washingtone tak ako my.

Pre pochopenie udalostí 11. septembra treba rozlišovať na jednej strane páchateľov zločinu, na druhej strane rezervár pochopenia pre jeho spáchanie, a to vrátane u tých, ktorí ho odsudzujú. Páchatelia? Predpokladajúc, že ide o skupinu vedenú bin Ládinom, uznávame, že o vzniku tejto fundamentalistickej skupiny nikto nevie viac ako CIA a jej spojenci: spolu ju povzbudzovali od narodenia. Pán Zbigniev Brzezinski, predseda Rady národnej bezpečnosti ešte za preziedenta Cartera, si blahoželal, že sa mu podarilo nastaviť už v roku 1978 Sovietom „pascu”: pozostávala z toho, že sústavné útoky mužahedínov (ktorých organizovala, vyzbrojovala a cvičila CIA) proti kábulskej vláde už koncom nasledujúceho roku privábili na afgánske územie sovietsku armádu.
Až po roku 1990 a po inštalácii trvalých amerických vojenských základní na posvätnej pôde islamu v Saudskej Arábii sa tiíto bojovníci naraz obrátili proti Spojeným štátom.

Podpora brutálnych režimov

Ak chceme pochopiť či vysvetliť zdroje sympatií, ktorým sa tešia bin Ládinove siete aj medzi vedúcimi vrstvami štátov Juhu, treba vychádzať z rozhorčenia a hnevu, ktorý vyvoláva americká podpora všetkých diktátorských a totalitárnych vlád; treba si spomenúť na americkú politiku, ktorá rozložila irackú spoločnosť a konsolidovala vládu Saddáma Husajna; a v prvom rade nemožno zabudnúť na trvalú vojenskú, hospodársku a morálnu podporu Washingtonu izraelskej okupácii palestínskych území.

Vo chvíli, keď úvodníky New York Times píšu, že „oni” nás nenávidia preto, lebo bránime kapitalizmus, demokraciu, práva jednotlivca a odluku cirkvi od štátu, lepšie informovaný Wall Street Journal vysvetľuje, že po dlhých rozhovoroch s nezápadnými bankármi a vedúcimi menažérmi zistil, že

„nás nenávidia, pretože sme zabrzdili ich demokratický a hospodársky rozvoj. A že sme podporovali ich brutálne, dokonca teroristické vlády.”

Vedúce kruhy Západu prezentujú vojnu proti terorizmu ako „boj proti rakovine šírenej barbarmi”. Ale tieto slová a táto obžaloba sa nezrodili dnes. Prezident Ronald Reagan a jeho minister zahraničných vecí Alexander Haig ich vyslovili už pred dvadsiatimi rokmi. A keď americká vláda rozvíjala boj s týmito zvrhlými protivníkmi civilizácie, vybudovala takú medzinárodnú teroristickú organizáciu, aká nikdy predtým neexistovala. Ak sa táto sieť dopúšťala hrozných činov na celej planéte, to podstatné si rezervovala pre Latinskú Ameriku.

Neodškriepiteľný je prípad Nikaraguy: rozhodovali o ňom Medzinárodný súdny dvor v Haagu a OSN. Položte si otázku, či viete, koľkokrát bol tento neodškriepiteľný fakt terorizmu, na ktorý chcel právny štát odpovedať právnymi prostriedkami, pretriasaný v oficiálnych komentároch: skoro vôbec nie. A išlo predsa o ešte extrémnejšiu aféru ako boli atentáty z 11. septembra: vojna Reaganovej administrácie proti Nikarague zapríčinila 57 000 obetí, z toho 29 000 mŕtvych; zruinovanie krajiny je možno nenapraviteľné.

Nikaragua nereagovala tak, že by bola nechala vybuchovať bomby vo Washingtone, ale obžalovala USA pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu, ktorý 27. júna 1986 rozhodol v jej prospech: zakázal „nezákonné používanie násilia” (USA vtedy zamínovali nikaragujské prístavy) a prikázal zaplatiť spôsobenú škodu a úroky. USA odpovedali, že rozsudku sa nepodrobia a že odteraz súdnu moc tohto súdu neuznávajú.

Nikaragua vtedy žiadala od Bezpečnostnej rady OSN prijatie rezolúcie, ktorá hovorila, že všetky štáty sveta sú povinné rešpektovať medzinárodné právo; nikto nebol nemenovaný, ale každý porozumel. USA použili svoje právo veta aj proti tejto rezolúcii. Dodnes sú jediným štátom, ktorý bol odsúdený Medzinárodným súdnym dvorom a odmietol pripojiť sa k rezolúcii volajúcej po rešpekte pre medzinárodné právo. Nikaragua sa potom obrátila na generálne zhromaždenie OSN s návrhom rezolúcie, proti ktorej hlasovali len tri štáty: USA, Izrael a El Salvador. O rok mala Nikaragua možnosť ešte raz prísť s touto rezolúciou; to už len Izrael stál na strane Reagana, ale americké veto sa presadilo a Nikaragua už nemala nijaký opravný právny prostriedok. Vo svete ovládanom silou všetko zlyhalo. Koľkokrát sme o tom hovorili na univerzitách a v tlači? Iba výnimočne.

Táto historka odhaľuje viacero právd. Po prvé, že terorizmus existuje. Aj násilie. A potom, že sa mýli, kto si myslí, že terorizmus je zbraňou slabých: ako väčšina vražedných zbraní je terorizmus predovšetkým zbraňou mocných. Ak niekto tvrdí opak, je to len tým, že mocní ovládajú aj ideologické a kultúrne aparáty, ktoré im umožňujú vydávať teror za niečo iné ako teror.

Jeden z najbežnejších prostriedkov pre tieto účely je vymazať z pamäti ľudí spomienku na nepríjemné udalosti; má sa zabudnúť. A sila americkej propagandy a jej doktrín je taká veľká, že zabudnú aj obete! Iďte len do Argentíny a priznáte, že hovorím pravdu. Ľudia tam hovoria: „Áno, áno, stalo sa to, ale to bolo dávno, na to sme zabudli.”

Nikaragua, Haiti a Guatemala sú tri najchudobnejšie štáty latinskej Ameriky. Vo všetkých troch už v minulosti Spojené štáty vojensky zakročovali a súvislosti všetkých udalostí nie sú náhodné. Dialo sa to vždy v ideologickej klíme nadšených vyhlasovaní západných intelektuálov. Prednedávnom sebachvály vrcholili: je tu koniec histórie, je tu nový svetový poriadok, konečne je všade Právny Štát, a máme právo zakročiť proti … Toto sa pár rokov hlásalo - a medzitým sa pripúšťal celý ruženec zabíjaní. Ba čo je horšie, sami sme k nim aktívne prispievali. No hovoril o tom niekto? Možno je to jeden z dôležitých aspektov západnej civililizácie, že aj v slobodnej spoločnosti môže dlho existovať takáto nedôslednosť. V totalitnom štáte toho niet.

Čo je terorizmus? V amerických vojenských príručkách sa ako terorizmus definuje úmyselné použitie násilia, hrozby násilia, zastrašovania, prinucovania a strachu pre politické alebo náboženské ciele. Problém tejto definície spočíva v tom, že sa skoro kryje s pojmom, ktorý USA nazvali prípustnou formou vojny s nízkou intenzitou. Okrem toho v roku 1987, keď Generálne zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu proti terorizmu, len jeden štát sa zdržal hlasovania (Honduras) a dva hlasovali proti (USA a Izrael). Prečo? Pre paragraf, ktorý hovorí, že nijako nejde o spochybnenie práva ľudí bojovať proti kolonialistickým režimom alebo proti vojenskej okupácii.

V tom čase bola Južná Afrika spojencom USA. Okrem vojenských akcií proti svojim susedom (Namíbia, Angola atď.), ktoré vyvolali smrť stotisícov ľudí a zapríčinili škody odhadované na 60 miliárd dolárov, musela pretorijská vláda čeliť vo vnútri štátu politickej sile, kvalifikovanej ako „terorizmus” Afrického národného kongresu. Izrael v tom čase nezákonne okupoval určité palestínske územia už od r.1967, iné v Libanone od r. 1978 a na juhu tohto štátu viedol vojnu proti sile, zvanej hezbola, ktorú Izrael a USA nazývali teroristickou.

V súčasných analýzach terorizmu nie je môj spôsob informácie a pripomienky bežný; aby sa nejaká analýza alebo článok označili za dôveryhodné, musia zastávať stanovisko správnej strany, t.j. najozbrojenejšieho ramena.

V deväťdesiatych rokoch sa diali v Kolumbii najväčšie zločiny proti ľudským právam. A predsa to bol tretí najväčší adresát americkej vojenskej pomoci, za Izraelom a Egyptom, ktoré predstavujú veľmi špeciálne prípady. Až do r. 1999 išlo hneď za nimi Turecko, ktorému sa vojenská pomoc sústavne zvyšovala od r. 1984. Prečo? Nie žeby Turecko, člen NATO, malo byť súčasťou štítu proti Sovietskemu zväzu, ktorý sa vtedy už začínal rozpadať, ale aby mohlo viesť teroristickú vojnu proti Kurdom.

V jedinom roku 1997 presahovala americká vojenská pomoc Turecku sumu celej pomoci za roky 1950-83, to je obdobie celej studenej vojny. Výsledky nových vojnových operácií: 2-3 milióny utečencov, desaťtisíce mŕtvych, 350 miest a dedín zruinovaných. Keď sa potláčanie kurdského povstania zosilňovalo a bolo treba viac zbraní, Američania sa poponáhľali a dodávali až 80 percent potrebného vražedného materiálu. V roku 1999 nastal obrat. Vojenský teror, Ankarou pravdaže stále nazývaný „bojom proti terorizmu”, dosiahol vtedy svoj cieľ. Takto to býva vždy vtedy, keď teror používa hlavný záujemca, miestna vládna moc.

Turecko ukázalo, že nie je nevďačníkom. Washington mu dodal bombardovacie lietadlá F-16, aby bombardovalo vlastné obyvateľstvo (Kurdov) a v roku 1999 ich Ankara použila aj proti Srbom. A za pár dní po 11. septembri turecký premier Bülent Ecevit oznámil, že jeho štát sa s nadšením pripája do americkej koalície proti bin Ládinovej sieti; vysvetlil, že Turecko je Spojeným štátom zaviazané vďakou za neoceniteľnú pomoc, ktorú dostalo „vo vlastnom boji proti teroristom”.

Ako znížiť úroveň teroru

Iste, aj iné štáty podporovali vojnu Ankary proti Kurdom, ale ani jeden s takým zápalom a účinnosťou ako USA. Táto podpora sa tešila mlčaniu - možno je správnejšie povedať úslužnosti - amerických vzdelancov. Lebo dobre vedeli, čo sa kde deje. Nakoniec sú Spojené štáty slobodný štát: správy humanitárnych organizácií o situácii v Kurdistane patria do oblasti verejného záujmu. Ak sme teda vtedy mlčali, rozhodli sme sa prispieť k páchaným ukrutnostiam.

Súčasná koalícia proti terorizmu má ďalších vyberaných členov. Christian Science Monitor (čosi ako Kresťansko-vedecký hlásateľ), bez pochýb jeden z najlepších časopisov v otázke „spracovania” medzinárodných aktualít, naznačuje, že určité štáty, ktoré nemali USA veľmi v láske, začínajú si ich väčšmi vážiť a sú priam šťastné, že ich vidia viesť vojnu proti terorizmu. Jeden novinár, hoci špecialista na Afriku, uvádza ako hlavný dôkaz tohto zvratu prípad Alžírska. Mal by teda vedieť, že Alžírsko vedie teroristickú vojnu proti vlastnému národu. Rusko, ktoré vedie teroristickú vojnu v Čečensku, ako aj Čína, ktorá sa dopúšťa ohavností proti tzv. moslimským secesionistom, sa tiež pripojili do koalície za americkú vec .

Čo však robiť v dnešnej situácii? Taký extrémistický radikál ako pápež odpoprúča, aby sa vinníci za 11. september hľadali a potrestali. Spojené štáty si však neprajú prejednávať záležitosti pred normálnymi súdnymi úradmi, najradšej by neprednášali nijaké dôkazy a sú proti vzniku medzinárodnej súdnej právomoci. Či môže byť lepší príklad, ako keď Haiti žiada od USA vydať im Emmanuela Constanta, ktorému sa pripisuje vina za smrť tisícov osôb, popravených po štátnom prevrate, ktorý 31. septembra 1991 zvrhol prezidenta J.B. Aristida? Aj keď je doložená dôkazmi jeho viny, žiadosť nevyvolala vo Washingtone nijakú odozvu. Nikde sa neozvalo ani slovo.

Bojovať proti terorizmu značí znižovať úroveň násilia, nie ho zvyšovať. Keď spácha IRA nejaký atentát v Londýne, Britovia nezničia ani Boston v USA, kde nachádza IRA veľkú morálnu a hlavne finančnú podporu, ani Belfast. Hľadajú vinnníkov a potom ich súdia. Jednou z možností ako znížiť úroveň násilia, by bolo neprispievať k nemu sám. Potom uvažovať o politických smeroch, ktoré vytvárajú zásobáreň podpory a odkiaľ prišla rozhodujúca pomoc pre tých, čo atentát objednali. V priebehu posledných týždňov si americká verejnosť uvedomuje rozličné medzinárodné skutočnosti, o ktorých dosiaľ vedela, alebo mala tušenie, len elita - to je krok týmto dobrým smerom.

Prameň: Noam Chomsky, “Terrorisme, l?arme des puissants”, Le Monde diplomatique, č. 573, s. 10-11, december 2001.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

1 Comment to Terorizmus – zbraň mocných

eduard borkin
February 22, 2010

pán CHOMSKY hovorí prawdu.v USSA zvíťazila pravda a lásska nad lžou a nenávisťou už veľmi veľmi dávno…!preto sa všetci usmievajú je to ich džob aj keď ich vojaci zabíjajú ženy a deti…nemajú žiadny problém!

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu