Pozoruhodný vzťah Maxa Plancka k náboženstvu II.

Tuesday, 5 March 2002 | Zošity humanistov č. 30

II. časť: Veda

Adam Roman

Ďalšiu časť svojej prednášky, v ktorej sa chystá vysvetliť zákony vedy, uvádza Max Planck konštatovaním, že
„naša úloha sa zjednoduší a pre naše ciele celkom postačí, keď sa budeme pridržiavať najexaktnejšej zo všetkých prírodných vied, fyziky. Od nej sa totiž vždy dal najskôr očakávať rozpor s požiadavkami náboženstva. Máme sa preto pýtať, akého druhu sú poznatky fyzikálnej vedy až po najnovšiu dobu, a aké hranice sa nimi prípadne predpisujú náboženskej viere.”

Nemusím hádam zdôrazňovať, že z celkového historického pohľadu výsledky fyzikálneho výskumu a z nich vyplývajúce názory nepodliehajú bezcieľnym zmenám, ale sa „… stále viac zdokonaľujú a zjemňujú, takže nimi dosiaľ získané poznatky môžeme s veľkou istotou považovať za trvalé.” (S. 16).

Nasledujúce objasnenie podstaty procesu merania a ostrý spor s pozitivistami, najmä pokiaľ ide o interpretáciu kvantovej teórie, bežného čitateľa asi zaujímať nebudú. Postačí zhrnutie:

„Súhrnne môžeme povedať, že fyzikálna veda si vyžaduje predpoklad reálneho, od nás nezávislého sveta, ktorý však nepoznávame nikdy priamo, ale vždy iba cez okuliare našich zmyslových vnemov a pomocou nimi sprostredkovaných meraní.” (S. 19).

„Nespochybniteľný výsledok fyzikálnych výskumov spočíva v tom, že elementárne stavebné prvky sveta sa nevyskytujú v izolovaných skupinách vedľa seba bez vzájomných vzťahov, ale že sú všetky spojené podľa jednotného plánu, alebo inými slovami, že vo všetkých procesoch prírody vládne univerzálna, nám do istého stupňa poznateľná zákonitosť (Gesetzlichkeit).” (S. 20).

Nasleduje formulácia a objasnenie zákona zachovania energie, popretkávaná spormi s jeho pozitivistickou interpretáciou. Potom prechádza autor k objasneniu princípu najmenšieho účinku.

„Jestvuje však ešte iný, oveľa obsiahlejší zákon, ktorý má tú zvláštnosť, že na každú zmysluplnú otázku, týkajúcu sa priebehu fyzikálnych procesov, dáva jednoznačnú odpoveď, a tento zákon má, pokiaľ môžeme vidieť, rovnako ako zákon zachovania energie, presnú platnosť aj v najnovšej fyzike. Čo však musíme považovať za najväčší zázrak (allergrösster Wunder), je skutočnosť, že adekvátna formulácia tohto zákona vyvoláva u každého nepredpojatého človeka dojem, akoby bola príroda riadená rozumnou, cieľavedomou vôľou (vernünftigen, zweckbewussten Willen).” (S. 22).

Max Planck ilustruje princíp najmenšieho účinku na ohybe svetla v nehomogénnom prostredí:

„Keď sa lúč svetla zo žiariacej hviezdy dostane do oka pozorovateľa, bude jeho dráha - ak sa hviezda nenachádza presne v zenite - vykazovať viac-menej komplikované zakrivenie v dôsledku rôznych lomov v rôznych vrstvách vzduchu. Toto zakrivenie sa dá úplne vysvetliť nasledujúcim jednoduchým zákonom: zo všetkých dráh, ktoré vedú od hviezdy do oka pozorovateľa, používa (benutzt) svetlo vždy práve tú, na ktorej prekonanie treba, pri zohľadnení rôznych rýchlostí šírenia svetla v rôznych vrstvách vzduchu, najkratší čas. Fotóny, ktoré tvoria svetelný lúč, sa teda správajú ako rozumné bytosti (vernünftige Wesen). Volia si zo všetkých možných kriviek, ktoré sa im ponúkajú, stále také, ktoré ich privedú do cieľa najrýchlejšie.” (S. 23).

Tieto príliš antropomorfné opisy Planck ešte ďalej nadmerne a neprimerane zovšeobecňuje vyjadreniami, z ktorých vyberám len útržky:

„Iste nie je prekvapujúce, že odhalenie tohto zákona, tzv. princípu najmenšieho účinku, … uviedlo jeho objaviteľa Leibniza, rovnako ako čoskoro potom jeho nasledovníka Maupertuisa, do nadšenia, pretože títo vedci verili, že v ňom našli hmatateľný znak vlády (Walten) vyššieho, prírodu všemocne ovládajúceho rozumu.”

„Skutočne, princípom najmenšieho účinku sa do pojmu príčinnosti zavádza celkom nová myšlienka: ku causa efficiens, príčine, ktorá pôsobí z prítomnosti do budúcnosti, a účinkom ktorej sa neskoršie stavy javia ako podmienené skoršími, sa pridružuje causa finalis, ktorá naopak, z budúcnosti, totiž želaného cieľa, robí predpoklad a z toho odvodzuje priebeh procesov, ktoré vedú k tomuto cieľu.” (S. 24).

„… teoreticko-fyzikálny výskum vo svojom historickom vývoji viedol k takej formulácii fyzikálnych zákonov, ktorá má vyslovene teleologický charakter.” (S. 25).

„V každom prípade môžeme súhrnne povedať, že podľa všetkého, čo učia exaktné prírodné vedy, v celej oblasti prírody … vládne určitá zákonitosť, ktorá je nezávislá od existencie mysliaceho ľudstva, ale ktorá predsa … pripúšťa formuláciu, ktorá zodpovedá účelnému jednaniu. Predstavuje nám teda rozumné usporiadanie sveta (vernünftige Weltordnung), ktorému podlieha príroda i človek, ktorého vlastná podstata však je a zostane pre nás nepoznateľná, pretože sa o nej dozvedáme len prostredníctvom našich špecifických zmyslových vnemov (S. 25) … Skutočne bohaté výsledky prírodovedného skúmania nás oprávňujú k nádeji … na neustále prehlbovanie našich pohľadov do vlády všemocného rozumu (allmächtige Vernunft) panujúceho nad prírodou.” (S. 26).

Nemám dôvod ani právo interpretovať slová slávneho fyzika tak obrazne, ako interpretujú katolíci bibliu, preto môžem jednoducho konštatovať, že to tu Max Planck trocha prehnal. Formulácia „fotóny sa správajú ako rozumné bytosti” by sa ešte dala zachrániť poukazom na slovko „ako”, ktoré pripúšťa, že fotóny predsa len nie sú rozumné bytosti, ale tvrdenie, že si fotóny „volia” svoje dráhy, je už prehnané aj (či práve) na populárnu prednášku. Pravda je taká, že každý fyzikálny zákon sa dá vyjadriť aj v tzv. variačnej forme. Je to triviálny fakt známy každému fyzikovi, ba mal by byť známy aj každému inžinierovi. Znamená len toľko, že ku každému zákonu možno vždy nájsť nejakú veličinu, ktorú bude tento zákon udržiavať minimálnou (alebo maximálnou). Tieto veličiny nemajú väčšinou nijaký bezprostredný fyzikálny význam. Max Planck si tu vybral príklad, kedy ten bezprostredný význam tá veličina má, a je ním čas. Aby však z tohto príkladu mohol robiť závery o čomsi ako slobodnej vôli fotónu, mal by dokázať, že uvedená veličina z nejakých fyzikálnych dôvodov skutočne musí byť minimálna. Lenže ona je taká len „náhodou” a niet žiadneho dôvodu, prečo by takou mala byť. Túto interpretáciu Max Planck hájil s plnou vážnosťou aj pred fyzikmi, ale narazil na tvrdú kritiku všetkých, napríklad Maxa Borna. Dnes už každý fyzik vie, že tu sa veľmajster pomýlil. Nie je mojou úlohou posudzovať, do akej miery sa pomýlil preto, lebo si želal nájsť hoci len chabú oporu pre vieru v „akéhosi” boha. Pre mňa to bola súčasť jeho boja s pozitivistami, ktorý prehral. Dnešná fyzika je už naskrz pozitivistická a práve Planckova kvantová mechanika bola východiskovým impulzom pre zrodenie seriózneho pozitivizmu. Je iróniou osudu, že v tomto boji stál Max Planck na tej istej strane barikády ako marxisti-leninisti. Leninovo dielo Materializmus a empiriokriticizmus je zúrivým útokom na pozitivizmus, ktorý sa súdruhovi Leninovi nepáčil ešte viac než Maxovi Planckovi.

Náboženstvo a veda

Vlastnému cieľu celej prednášky, vzťahu medzi náboženstvom a vedou, sa venujú len štyri posledné strany.

„Potom, čo sme zistili, aké požiadavky kladú náboženstvo a veda na náš postoj k najvyšším otázkam svetonázorových úvah, chceme teraz preskúmať, či a do akej miery možno tieto dva druhy požiadaviek uviesť navzájom do súladu. Predovšetkým je samozrejmé, že toto skúmanie (Prüfung) sa môže vzťahovať iba na také zákony, v ktorých sa náboženstvo a veda stretávajú. Jestvuje totiž veľa oblastí, v ktorých nemajú nič spoločné …” (S. 26).

„Naproti tomu sa náboženstvo a prírodné vedy stretávajú v otázke o existencii a podstate najvyššej, nad svetom vládnucej moci (Macht), a tu sú odpovede, ktoré podávajú, aspoň do istej miery navzájom porovnateľné. Nie sú, ako sme videli, v žiadnom prípade vo vzájomnom rozpore (Widerspruch), ale znejú zhodne v tom, že po prvé, jestvuje od ľudí nezávislý rozumný poriadok sveta (vernünftige Weltordnung), a po druhé, že podstata toho poriadku nie je nikdy poznateľná priamo, ale len nepriamo, prípadne sa dá len vytušiť. Náboženstvo na to používa svoje špecifické (eigentümliche) symboly, exaktné prírodné vedy merania založené na zmyslových vnemoch. Nič nám teda nebráni, a náš pud poznania, dožadujúci sa jednotného svetonázoru, si to žiada, identifikovať svetový poriadok prírodných vied s bohom náboženstva (Gott der Religion). Podľa toho je božstvo (die Gottheit), ku ktorému sa veriaci človek snaží priblížiť svojimi názornými symbolmi, svojou podstatou rovné (wesensgleich) prírodovednej moci (naturgesetzlichen Macht), o ktorej sa skúmajúci človek do istej miery dozvedá pomocou zmyslových vnemov.” (S. 27)

Myslím si, že tu je na mieste moja obľúbená otázka: čo sa muselo stať nositeľovi Nobelovej ceny, aby sa odvážil urobiť takú neuveriteľnú myšlienkovú skratku? Najprv len skromne pripúšťa, že veda a náboženstvo dávajú „aspoň do istej miery navzájom porovnateľné” odpovede, ale o chvíľu ich považuje za úplne zhodné. Mne je celkom jasné, že na rovnakú otázku môžu dať dvaja ľudia rôzne odpovede. Nemôžem usudzovať, že tieto odpovede sú rovnaké len preto, lebo sú to odpovede na tú istú otázku, alebo preto, že sú to odpovede „porovnateľné”. Z rovnakého dôvodu nemôžem stotožniť náboženské symboly s výsledkami meraní (čím sú, preboha, náboženské symboly a fyzikálne merania porovnateľné?). Aj tvrdenie, že svet je dielom diabla, ktorý má s ním tie najhoršie úmysly, je celkom dobrou odpoveďou na otázku o podstate moci vládnucej nad svetom. Aj diablov poriadok by bol rozumným svetovým poriadkom a tiež by bol nepostihnuteľný ľudským rozumom.

Ako mohol z úst nositeľa Nobelovej ceny vyjsť výrok „nič nám nebráni identifikovať svetový poriadok s bohom” ? Na dokázanie konkrétnej ekvivalencie stačí, aby nám v nej nič nebránilo? Veď nám nič nebráni identifikovať čokoľvek s čímkoľvek! Pri logickom uvažovaní predsa nejde o to či nám niečo bráni, ale či nás niečo núti! Geniálny Max Planck tu robí triviálnu logickú chybu: ak sa má dokázať, že A = B, treba dokázať, že A = > B (z A vyplýva B) a súčasne B = > A, teda ekvivalencia sa dokazuje ako obojsmerná implikácia. Ekvivalenciu treba naozaj dokázať, nie odbiť ju tým, že nám nič nebráni svojvoľne ju postulovať.

Zastavme sa ešte na chvíľu pri konštatovaní, ktoré podľa Plancka vyjadruje podobnosť medzi vedou a náboženstvom: „podstata toho poriadku nie je nikdy poznateľná priamo, ale len nepriamo, prípadne sa dá len vytušiť”. Myslím si, že je obrovský rozdiel medzi náboženskou a vedeckou nepoznateľnosťou. Náboženstvo nehovorí o prírode nič rozumné, a najmä nikdy nič nové, kým veda dokázala predvídať ešte aj ohyb svetla v gravitačnom poli. Planck o predikčných schopnostiach vedy nepochybne vedel veľa, ale tu zo seba dobrovoľne urobil „božieho hlupáka”. Ale nechajme ho po-kračovať, aj keď nám už zrejme nič nové nepovie, len sa bude stále viac a viac nadchýnať pre svoju myšlienku.

„Pri tejto zhode však treba brať do úvahy aj jeden podstatný rozdiel. Pre veriaceho človeka je boh daný bezprostredne a primárne. Z neho, z jeho všemocnej vôle pramení všetok život a všetko dianie ako v telesnom tak aj duchovnom svete. Aj keď nie je rozumom pochopiteľný, je predsa priamo vnímaný prostredníctvom náboženských symbolov a kladie svoje sväté posolstvo do duše tých, ktorí sa mu vo viere odovzdávajú [tu už Planck iste nepovažuje boha za svetový poriadok, ten totiž, pokiaľ viem, žiadne sväté posolstvá neposiela]. Naproti tomu pre prírodovedca je jedinou primárnou danosťou obsah jeho zmyslových vnemov a z toho vyplývajúcich meraní. Z nich vychádzajúc sa prírodovedec pokúša prostredníctvom induktívnych výskumov podľa možností čo najviac sa priblížiť bohu [to je naozaj jediný cieľ každého prírodovedca?] a jeho svetovému poriadku ako k najvyššiemu, večne nedosiahnuteľnému cieľu. Keď teda aj náboženstvo aj prírodné vedy na svoje pôsobenie potrebujú vieru v boha [naozaj ju vedy potrebujú? - tu sa to hovorí po prvý raz], stojí boh pre prvé na začiatku, pre druhé na konci celého myslenia. Pre prvé znamená základ, pre druhé korunu svetonázorového uvažovania.” (S. 27).

„Tento rozdiel zodpovedá rôznym úlohám, ktoré náboženstvo a veda hrajú v ľudskom živote. Prírodné vedy potrebujú človeka na poznávanie, náboženstvo ho však potrebuje na konanie [pozrime sa, a ja som doteraz nevedel, načo náboženstvo vôbec je!] … Pretože stojíme uprostred života a musíme … sa často rozhodnúť okamžite, … k čomu nám nepomôže dlhé uvažovanie, ale len istý a jasný návod (Weisung), aký získame z bezprostredného spojenia s bohom [opäť tu boh nemôže byť totožný so svetovým poriadkom, lebo ten rýchle návody nedáva] … a keď bohu okrem jeho všemocnosti a vševedúcnosti pripíšeme [to mu môžeme len tak bárčo pripisovať?] aj atribúty dobra a lásky [ja som si myslel, že boh má vlastnosti nezávislé od nás, a tu vidím, že mu ich dávajú ľudia], potom utiekanie sa k nemu (Zuflucht zu ihm) zaručuje človeku hľadajúcemu útechu [naj]vyššiu mieru spoľahlivého pocitu šťastia. Proti tejto predstave nemožno z hľadiska prírodných vied nič namietať, pretože otázky etiky, ako sme už zdôraznili, nepatria do ich kompetencie.” (S. 28).

Hovorí tieto slová ešte vedec, či už farár? S vedou sa tu narába už ako s onucou, použije sa, načo sa hodí. Ale tvrdenie o nekompetentnosti vedy v otázkach etiky je už naozaj odvážne. Škoda, že si tu Max Planck nespomenul na nekompetentnosť náboženstva v otázkach pravdy. Viera totiž, ako sám poznamenal, nemá nič spoločné s rozumom, a teda ani s pravdou.

A dostali sme sa na koniec prednášky. Keďže Max Planck sa rozhodol ukončiť ju rovnako pekne ako pán farár kázeň, nebudeme ho rušiť a uvedieme úplný preklad posledných odstavcov bez prerušenia až do konca. Komentár bude nasledovať až potom. Čítajte pozorne, pretože sa tu hovorí naozaj o veľmi vážnych veciach veľmi nezáväzným jazykom.

„Kam a pokiaľ teda môžeme dohliadnuť, medzi náboženstvom a prírodnými vedami nenachádzame nikde rozpor (Widerspruch), v rozhodujúcich bodoch skôr úplnú zhodu (Übereinstimmung). Náboženstvo a veda sa nevylučujú, ako si mnohí dnes myslia, alebo sa obávajú, ale sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Azda najbezprostrednejší dôkaz zlučiteľnosti (Verträglichkeit) náboženstva a prírodných vied predstavuje aj pri dôkladne kritickej analýze historická skutočnosť, že práve najväčší prírodovedci všetkých čias, muži ako Kepler, Newton, Leibniz boli preniknutí hlbokou religiozitou [vie niekto s istotou, čo bolo obsahom ich zbožnosti?]. V začiatkoch našej kultúrnej epochy [v staroveku?] boli tí, čo pestovali prírodné vedy [prírodné vedy začali vznikať až niekedy v 17. storočí] a tí čo ochraňovali náboženstvo, spojení dokonca v personálnej únii. Najstaršia aplikovaná prírodná veda, medicína [prikladanie pijavíc a púšťanie žilou boli aplikácie vedy?], bola v rukách kňazov a vedecká výskumná práca sa ešte v stredoveku konala hlavne v mníšskych celách [hovorí sa tu ešte o prírodovede?]. Neskôr, pri postupujúcom zjemňovaní a rozvetvovaní techniky a kultúry, začali sa ich cesty postupne stále viac rozchádzať, v zhode s odlišnosťou úloh, ktorým náboženstvo a veda slúžili.

Avšak tak, ako sa vedenie a poznanie nedá nahradiť svetonázorovým zmýšľaním, nedá sa ani správny postoj k morálnym otázkam získať z čisto rozumového poznania [dá sa, viď Paul Kurtz]. No obe cesty nedivergujú, ale pokračujú paralelne, a stretávajú sa v ďalekej nekonečnosti v rovnakom cieli.

Na to, aby sme to správne pochopili, nejestvuje lepší prostriedok, než trvalé úsilie, stále hlbšie postihovať podstatu a úlohy: na jednej strane prírodovedeckého poznania, na druhej strane náboženskej viery. Potom sa so stále väčšou jasnosťou ukáže, že aj keď sú metódy odlišné - pretože veda pracuje prevažne s rozumom, náboženstvo prevažne so zmýšľaním (Gesinnung) - zmysel ich práce a smer ich pokroku sa predsa dokonale navzájom zhodujú.

Náboženstvo a prírodné vedy spolu vedú neustále pokračujúci, nikdy neochabujúci boj proti skepticizmu a proti dogmatizmu, proti neviere (Unglaube) a povere (Aberglaube) a smerodajným heslom tohto boja je odjakživa a do celej budúcnosti: Hor’ sa k bohu! (Hin zu Gott!)” (S. 30).

Týmto plamenným zvolaním prednáška končí. Na poslucháčov v roku 1937 asi urobila dobrý dojem: v dobe Hitlerovho úspešného výstupu po rebríku moci a v dobe definitívne zanikajúcej demokracie apeloval nositeľ Nobelovej ceny na morálku a tým nepriamo volal proti nacistickej diktatúre. Pripomeňme, že vtedy mal Planck 79 rokov, tri zo štyroch detí mŕtve, a netušil, že sa vďaka Hitlerovi dožije aj smrti posledného syna.

Lenže nás, bohužiaľ, nemajú zaujímať okolnosti prednášky ani Planckove pohnútky, nás môže zaujímať len to, či autor splnil ciele proklamované na začiatku prednášky, či naozaj vierohodne ukázal, čo sľuboval. O tom sa chcem vyjadriť na záver.

Proti celej prednáške mám jednu zásadnú výhradu: autor v nej obsah pojmu náboženstvo menil v širokom rozpätí a podľa toho, ako sa mu to práve hodilo. Začal tým, že náboženstvo charakterizoval ako väzbu človeka na boha, poslucháčov varoval, ako biedne by to so spoločnosťou bez náboženstva dopadlo, ale vzápätí vyhlásil za celkom dobre možné, že boh sídli iba v dušiach veriacich; potom z náboženstva vylúčil vieru v zázraky, za boha vyhlásil prírodné zákony, ktorým nakoniec priradil dokonca aj atribúty dobra a lásky. Analyzujme teraz podrobnejšie záverečné odstavce, ktorými sa prednáška dostáva k svojmu cieľu.

Slovník týchto posledných odstavcov by som nazval bezstarostným. Autor väčšinu tvrdení len deklaruje a používaným pojmom neprisudzuje nijaký bližší význam. Tvrdí napríklad, že medzi vedou a náboženstvom niet rozporu. Ak boha stotožníme s prírodnými zákonmi a zakážeme mu robiť zázraky, tak naozaj nijaký veľký rozpor očakávať nemôžeme. Toto tvrdenie by sa dalo oveľa lepšie chápať v takom zmysle, že náboženstvo a veda hovoria o natoľko odlišných veciach, že sa ich tvrdenia ani do rozporu nemôžu dostať asi tak, ako sa dejiny starého Ríma nedostanú do rozporu so zoológiou povodia Amazonky, lebo nemajú spoločný ani jediný objekt. Ale tvrdenie, že „sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú” už nikto nemôže prijať bez zaváhania. Podmieňovanie znamená, že jedno nemôže jestvovať bez druhého. Ešte by som ironicky pripustil, že náboženstvo potrebuje vedu v tom zmysle, že aj farári potrebujú na prenos svojich omší televíziu, ktorá by nevznikla bez znalosti vlastností elektromagnetického poľa, ale neviem si nijako predstaviť, načo by veda mohla potrebovať náboženstvo.

Všimnime si ďalej vetu „Azda najbezprostrednejší dôkaz zlučiteľnosti náboženstva a prírodných vied predstavuje … skutočnosť, že práve najväčší prírodovedci všetkých čias, muži ako Kepler, Newton a Leibniz, boli preniknutí hlbokou religiozitou”. Áno, ak zlučiteľnosť definujeme ako to, že aj vedec môže byť veriaci, potom náboženstvo je s vedou zlúčiteľné. Lenže to nie je jediná možná a používaná „definícia” zlučiteľnosti a na dôkaz inak chápanej zlučiteľnosti už taký argument nestačí. Napríklad metodologicky náboženstvo s vedou zlúčiteľné nie je, pretože veda hľadá len dokázanú pravdu a ničomu inému neverí, zatiaľ čo viera prijíma za pravdu „zjavené”, teda nedokázané (a nedokázateľné) tvrdenia.

„V začiatkoch našej kultúrnej epochy boli tí, čo pestovali prírodné vedy a tí čo ochraňovali náboženstvo, spojení dokonca v personálnej únii”. Čo významné vyplýva z tohto konštatovania, ak si už rovno odmyslíme, že v začiatkoch našej kultúry (v staroveku) prírodné vedy ani nejestvovali? Čo dokazuje fakt, že Alexander Borodin (1833-1887), ktorý bol vo veku 29 rokov vymenovaný za profesora chémie na petrohradskej lekárskej akadémii, a po celý život sa profesionálne venoval chémii, je (napriek tomu) najviac známy ako romantický hudobný skladateľ? Áno, chémia a hudba sa nevylučujú ako dve oblasti činnosti jedného a toho istého človeka, ale hudobné dielo Borodina nemalo nič spoločné s jeho činnosťou chemika. A čo je hlavné, táto „personálna únia” v prípade Borodina nehovorí nič o vzťahu hudby a chémie vo všeobecnosti, tak ako o vzťahu jazyka swahili a angličtiny nič nehovorí to, že jestvujú tisíce ľudí, ktorí oba jazyky dokonale ovládajú. Myslím si, že každý by už mal pochopiť, že „argument” o „personálnej únii” je úplne irelevantný. Ak ešte stále nechápete, zamyslite sa nad tým, čo o vzťahu hudby a chémie hovorí prípad Giovanni Battistu Pergolesiho (1710-1736), autora prekrásne dojímavej Stabat Mater, ktorý o chémii iste ani nepočul (zomrel ako 26-ročný na tuberkulózu v kapucínskom konvente v Pozzuoli).

Dovolávať sa personálnej únie je chybný argumentum ad hominem, ktorý som spomínal už v úvode. To, že vedec je veriaci, nedokazuje, že viera nie je v rozpore s vedou, dokazuje to len to, že tomu konkrétnemu človeku prípadný rozpor nevadí, a to je už len problém emócií, nie pravdy. Človek nie je neprotirečivý logický systém. Jeden a ten istý človek môže zastávať aj navzájom si odporujúce názory a postoje: môže byť krajským tajomníkom KSS a dávať si krstiť deti (jedného takého som dobre poznal). Najviac príkladov takej rozporuplnosti jednotlivcov poskytuje každodenný amorálny život väčšiny veriacich: veria, že svojimi hriechmi ťažko rania svojho boha a napriek tomu stále hrešia. Keby im boh ich hriechy nepardonoval, umierala by väčšina z nich v morálne naozaj dezolátnom stave. Dokazujú ich životy, že medzi amorálnosťou a náboženskou vierou niet rozporu? Mystériom je tu len to, ako mohol túto logickú chybu nevidieť génius. Možno ju len nechcel vidieť, pretože „spoločenská objednávka” od neho žiadala postaviť sa proti nacizmu tým, že na obranu pred diktátorom vyzdvihne kresťanské hodnoty.

Môžem zhrnúť, že Max Planck sa vo svojej prednáške dopustil veľmi hrubej chyby proti logike: nezbadal, že na dôkaz neprotirečivosti dvoch súborov tvrdení nestačí dokázať neprotirečivosť jednej dvojice, ale že treba dokázať neprotirečivosť všetkých možných dvojíc tvrdení. Len na dôkaz protirečivosti stačí uviesť jediný dôkaz (ako som už ukázal). Planck bol celkom spokojný s tým, že „dokázal” neprotirečivosť predstáv o svetovom poriadku a nepochopiteľnosť tohto poriadku vo vede a náboženstve.

Zo všetkého plynie aj jedno skľučujúce poučenie: ako hlboko môže klesnúť dokonca aj nositeľ Nobelovej ceny, keď sa rozhodne ponúknuť svoje služby demagógii, keď sa rozhodne byť konformný, keď sa rozhodne podliezať tým, ktorí toho nie sú hodní. Urobme už raz koniec stredovekému argumentu ad hominem, prestaňme už veriť autoritám len preto, že sú to autority. Ak máme zdravý rozum, používajme ho; uznajme však aj to, že sa môžeme mýliť, dajme sa opraviť, poučiť, nemyslime si, že len my máme pravdu, ale nemyslime si to, preboha, bez dôvodu už o nikom!
Planckova prednáška je veľmi smutná. Významný teoretický fyzik, ktorý - okrem iného - navrhol geniálnu hypotézu o kvantovaní energie emitovanej absolútne čiernym telesom, čím pochoval Jeansovu „ultrafialovú katastrofu”, sa tu z neznámych dôvodov ponižuje na úroveň nevzdelaných vidiečanov, ktorých mozog je schopný zvládnuť jedinú filozofickú myšlienku, formulovateľnú dvomi slovami: „boh je”.

Touto prednáškou sa Planck veľmi skompromitoval. Vyjadruje sa v nej tak protirečivo, ako hádam nikdy vo svojom živote. Zostáva otázka, PREČO to urobil? Odpoveď nepoznám, môžem sa iba dohadovať. Sú v podstate len dve možnosti. Možno tomu, čo povedal, veril a celú trápnosť nepostrehol. Potom musel stratiť súdnosť, čo by sa dalo vysvetliť jeho vysokým vekom. Lenže tomu sa mi nechce veriť, aj keď to nemožno vylúčiť. Druhá možnosť je, že cítil potrebu čeliť vzmáhajúcej sa amorálnosti nacizmu a preto siahol po ekvivalente morálky, po tom, čomu ľud rozumel: po náboženstve a po bohu. Nie veľmi sa mu to podarilo, lebo veda naozaj nemá nič spoločné s náboženstvom.

Že musel pri napĺňaní tohto cieľa dôkladne vypreparovať vedu, to chápem: ak má veda ako-tak zniesť porovnanie s náboženstvom, nesmie obsahovať takmer nič - veď celý obsah náboženstva (aspoň kresťanského) sa vyčerpáva krédom a otčenášom. Ale je pozoruhodné, že potreboval oklieštiť ešte aj náboženstvo - vypudil z neho vieru v akékoľvek zázraky a tým aj základné dogmy kresťanstva, opierajúce sa o vzkriesenie božieho syna. Svedomie vedca mu zrejme nedovoľovalo veriť v porušovanie prírodných zákonov ani samým bohom. A tak z náboženstva urobil kaliku, ktorej bohom je len bezmenná moc prírodných zákonov. Ale zostali mu dve slová: veda a náboženstvo a len o tých slovách tvrdil, že nie sú v rozpore. To je všetko - a je toho skľučujúco málo.

Nie som psychológ, ani Planckov životopisec, preto ma jeho osobné dôvody pre také pozoruhodné konanie nezaujímajú. Viem len jedno: väčšina významných vedcov, ktorí prispeli k pokroku vedy zďaleka viditeľnými prínosmi, sa na takú frašku nepodujala a deklarujú sa ako agnostici, či ateisti. Uvediem len dva príklady: Richard Feynman a Steven Weinberg.

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu