Huga Cháveza zachránil jeho ľud

Sunday, 14 July 2002 | Zošity humanistov č. 32

Maurice Lemoin

Štátny prevrat vo Venezuele

Stačí, aby sa nejaká skupina ľudí pokrstila podivným názvom „občianska spoločnosť”, aby tým získala právo nočnou akciou zbaviť úradu demokraticky zvoleného prezidenta? To si mysleli vo Venezuele patróni, manažéri veľkých priemyselných závodov, skorumpovaní odborári, cirkevní hodnostári, stredné vrstvy spoločnosti a masmédiá, keď 11. apríla t. r. za pomoci zradných generálov uskutočnili puč proti legálnemu prezidentovi Hugovi Chávezovi.

Administrácia Georgea W. Busha, ktorej vysokí úradníci už predtým prijímali vo Washingtone delegácie budúcich pučistov, okamžite pozdravila túto udalosť v nádeji, že takto zmizne zo scény osobnosť, ktorej nezávislosť ju už dávno priam zlostila. A prvé gesto španielskej vlády, ktorá v súčasnosti predsedá Európskej únii, nebolo odsúdiť toto protizákonné konanie, ale už 12. apríla uverejniť vo Washingtone spolu s vládou USA spoločnú deklaráciu vyzývajúcu pučistov, aby v krajine vytvorili „stabilný demokratický poriadok”.

To však znamenalo nepočítať s hnutím prebudeného ľudu, ktorý s podporou vláde verných generálov obnovil v Caracase zákonitosť.

Televízne kamery sú zamerané na šoumena a zachytávajú v pozadí mesto Caracas na úpätí hory El Avila. Zabávač vyvoláva v hľadisku búrky smiechu, keď spomína, ako sa mu v tejto relácii nedávno podarilo prinútiť do spevu Fidela Castra - „Ten teda spieva zle, naozaj falošne!” Poeticky pripomína Guatemalu, potom libertadora (osloboditeľa) Simóna Bolivara, pospevuje, kladie otázky hosťom - medzi nimi je pár ministrov - , súčasne zapletie do dialógu dievčinu z publika a lúči sa s ňou nežným „Olé, drahá, bozkávam ťa!”… Ľahkosť, s akou to všetko robí, vyvoláva závisť všetkých hviezd obrazovky - a nie je to profesionál! Volá sa Hugo Chávez a je opäť prezidentom latinskoamerickej bolivarskej republiky Venezuela.

Tohto 17. marca sa pri svojej stej nedeľnej relácii „Haló, pán prezident!” prekonal: cez satelit bol v spojení s prezidentmi Guatemaly, Dominikánskej republiky a Kuby - „Platí, Fidel, a ak sa neuvidíme, zavoláme si” - dráždi novinárov a končí varovným: „Tým, čo ma chcú destabilizovať, hovorím: viem, koľko vás je a aj koľko vážite po dobrom obede!” Z radov nadšených divákov sa ozývajú ovácie: „Nevrátia sa oni! Nech žije náš komandante!”
„Comandante” to možno preháňa: šesť a pol hodinové vysielanie bez prestávky! Ale on považuje tieto veľké nedeľné omše za potrebné, aby si udržal priamy kontakt so svojimi voličmi, vylúčencami, chudobnými a ľavičiarmi vôbec, ktorí tvoria jeho väčšinu národa.

Medzi escuálidos (pejoratívny názov pre odporcov prezidenta, niečo ako vykostení, bezmäsití, bezfarební, no títo ho prevzali a hrdia sa ním) vo štvrtiach La Castellana, Altamira, Palos Grandes - to sú karakénske (príd. meno od Caracas) Palisády - to vyvoláva výbuchy hnevu až zlosti: „Veď to je demagóg, obyčajný populista, zúrivec”. V najlepšom prípade mu priznávajú, že jeho predchodcovia neboli lepší. „Ale tento vedie krajinu do záhuby.” Záver je definitívne odmietnutie: „Nijako sa nehodí za prezidenta. Vojak vie robiť len dve veci: poslúchať alebo komandovať.” Vrstva oligarchie, v minulosti vládnúcich boháčov a finančníkov, aj stredné vrstvy ho nenávidia, tohto prišelca. So svojou tmavou pokožkou a výzorom sa podobá skôr na taxikára, hotelového vrátnika, vydedenca z ranča alebo buhonera (kšeftára na čiernom trhu). Ibaže je to práve preto, že sa tak podobá na obyčajný ľud, práve preto býva v Miraflores (prezidentský palác).

Ako podplukovník parašutistov sa Chávez po prvý raz už v roku 1992 pokúsil štátnym prevratom ukončiť tridsať rokov hegemónie Demokratickej strany (AD, sociálni demokrati) v úzkej spolupráci so stranou Copei (kresťanskí demokrati), ktoré v štáte vyvážajúcom obrovské množstvá nafty a plynu priviedli 80 percent obyvateľstva do stavu pod prahom absolútnej chudoby. Skončil vo väzení, no bol prepustený na slobodu a potom sa dostal k moci pri de-mokratických voľbách v decembri 1998. Jeho voľba bola potvrdená referendom r. 1999 a reforma Ústavy umožnila jeho znovuzvolenie 30. júla 2000. V skratke sa to dá povedať tak, že Chávez triumfuje a Venezuela zmenila pána.

Od tých čias uskutočňuje vláda atypickú revolúciu:

„Táto nie je ani socialistická, ani komunistická, lebo sa odohráva v rámci kapitalizmu, ale je radikálna a vyvoláva vážne zmeny ekonomického poriadku”,

 vysvetľuje minister prezidentskej kancelárie Rafael Vargas. Caracas podporuje naftársku politiku, ktorá nepripustí pokles ceny za baril pod 22 dolárov, a to pomocou oživenia Organizácie štátov vyvážajúcich petrolej (OPEP), čo vyvoláva záchvaty zúrivosti vo Washingtone. Okrem toho Caracas opakuje svoje deklarácie proti neoliberálnej globalizácii a je v opozícii proti hegemoniálnym snahám USA.

Cesta cez prekážky

Treba si však uvedomiť, že ohlásiť zrod nového štátu je jedna vec a uskutočniť v ňom ohlásené zmeny je druhá vec. „Niet práce, nič nejde dopredu”, sťažuje si jeden zabudnutý vo Valencii a dodáva, že nezamestnanosť sa neznižuje. V jednom barakovom predmestí, nazvanom po žene prezidenta Marizabel de Chávez, vzdychá jeden urastený typ:

 „Jediné, čo viem robiť, je kradnúť - ale tu naozaj nevidím nikoho na ošklbanie…”

Barrio (štvrť) Alicie Pietri de Caldera (po žene predošlého prezidenta): privilegovaní tam zarábajú za dva týždne 84 000 bolivarov (84 Euro) ako súkromní policajti; to je jediná ekonomická činnosť, vykazujúca vzostup. Najnižšia mzda stagnuje okolo 158 Euro na mesiac, kým na uživenie päťčlennej rodiny treba aspoň 240 Euro. Aj najlepšie predsavzatia vlády stagnujú: jedna matka hovorí:

„Bolivarská škola funguje, je tam dokonca aj kantína, a bola zadarmo; deti dostávali podľa plánu trikrát denne jesť. Ale práve ju zatvárajú, lebo niet peňazí na platby za dodávky surovín.”

Kráľ Chávez je často bez šiat. Jeho Hnutie pre piatu republiku (MVR) nemá ešte pevné štruktúry, veď bolo narýchlo pozliepané, aby vyhralo voľby. Pri vyhliadkach na výhru sa k nemu pripojili v prvom rade ozajstní revoluční „chavisti”, ale potom v očakávaní odmien a výhod aj príslušníci starých politických formácií a oportunisti všetkých druhov. To isté platí pre koaličné strany: Hnutie za socializmus (MAS), Vec R, Hnutie 1. mája, maoistov Červenej knižky alebo lídra Vlasti pre všetkých, Pabla Medinu. Táto strana sa s Chávezom najprv rozišla, ale nespojila sa s opozíciou; potom sa k nemu vrátila; aj časť MAS mu ostala verná. Z času na čas dostáva prezident zo všetkých strán faktúry za ich spoluprácu a sú z toho výmeny osôb na rozličných postoch, demisie, prepúšťania s prestupmi k nepriateľovi, hnevy; v pozorovateľovi vzniká dojem, že táto vláda vládne v permanentnej improvizácii.

Takýto beh cez prekážky sa koná prakticky v celej štátnej administratíve, prehnitej štyridsiatimi rokmi klientelizmu. Ministri a štrnásti guvernéri môžu počítať vo svojich inštitúciách pri uskutočňovaní reforiem so spoluprácou iba pár vyšších úradníkov. „Nerobili sme nijakú poľovačku na bosorky a zaisťujeme vládu s úradníkmi z minulosti, čo boli väčšinou členovia AD alebo Copei. Práve táto armáda stredných kádrov a úradníkov na nižších postoch brzdí vládne programy, sabotuje potrebné projekty a paralyzuje presuny finančných zdrojov do municipios.

„Modifikovať také štruktúry je pomalé, veď nemožno prepustiť všetkých naraz,” vysvetľuje v horúčave amazonského Puerto Ayacucho tajomník miestnej vlády Diogenes Palau. „To sa môže diať len postupne krok za krokom.”

Prezident Chávez sa teda v súperení s nepriateľskými štruktúrami môže opierať len o dva piliere: o armádu, z ktorej vyšiel a ktorá je chrbticou štátu, a o neorganizovanú populáciu, ktorá mu dala do rúk vládu. Keď v apríli 2001 vyzval na svoju podporu vytvoriť „milión bolivarských krúžkov”, odpovedali mu nadšene desaťtisíce Venezuelčanov vo svojich uliciach, štvrtiach, barriadách (barakových predmestiach). V skupinách po sedem až pätnásť ľudí diskutovali o budúcnosti, o svojich životoch, o základných potrebách, a hlásili to príslušnej vrchnosti.

„Len takto sa dá dosiahnuť, aby finančné prostriedky prišli rýchlo na miesto určenia”, vysvetľujú nám v koordinačnom centre Bolivarských krúžkov v municípiu Sucre na východnom okraji Caracasu. „Kedysi pár politikov riadilo osud celého mesta výlučne vo vlastnom záujme - do vlastného vrecka.”

Štát už začal prideľovať na predložené projekty značné obnosy, a to prostredníctvom príslušných organizmov: Ľudová banka, Ženská banka, Fond pre rozvoj malých podnikov, Medzivládny fond pre decentralizáciu (Fides), atď. Opozícia zúri, nazýva Bolivarské krúžky milíciami v službách totalitnej organizácie alebo hniezdami talibancov, o ktorých neutíchajúce bolas (povesti) tvrdia, že sú vládou vyzbrojení až po zuby. Postihnutí krčia plecami:

 „Sami vidíte, že sme tu všetci mierumilovní a snažíme sa urobiť niečo v prospech spoločnosti.” Treba priznať, že sa nájdu aj radikálnejší aktivisti: „Aby bolo jasné: muži aj ženy tohto hnutia sú rozhodnutí brániť ho. Pokojnou cestou. Ale ak bude treba, aj inakšie.”

Ekonomická destabilizácia

Sústredení na svoje malicherné počty a úžernícke úroky, escuálidos stratili dych, keď Chávez 13. novembra 2001 radikalizuje revolúciu a podpisuje zákon o zemi, zákon o rybolove a zákon o nafte (pozri dodatok). Na protest proti týmto „zásahom do slobody trhu” vyhlasuje 10. decembra Fadecámaras, organizácia zamestnávateľov, ktorú vedie Pedro Carmona, generálnu stávku; podporujú ho všetky masmédiá a - svete čuduj sa! - aj Konfederácia venezuelských robotníkov (CVT). Táto skorumpovaná organizácia v područí AD v minulosti vyjednávala so zamestnávateľmi kolektívne zmluvy, pričom za riadne sprepitné pre svojich vedúcich zapredala aj svoju dušu aj svojich zverencov. Súčasná vláda upiera jej generálnemu sekretárovi, sociálnemu demokratovi Carlosovi Ortegovi, akékoľvek právo zastupovať robotníkov. Minulého 25.októbra sa vyhlásil za víťaza volieb nového vedenia odborov napriek tomu, že voľby sprevádzali násilenstvá a podvody.

2. maca 2002 tento „robotnícky funkcionár” stíska ruku pánu továrnikovi Carmonovi a pred zástupcami katolíckej cirkvi ako svedkami podpisuje s ním Národnú zmluvu o budúcej vláde, ktorej predmetom bude„demokratická a ústavná výmena prezidenta”.

Bez programu, bez projektu, sami sa nazvúc akousi „civilnou spoločnosťou” a cynicky vygumujúc z programu dňa väčšinu národa, ktorá naďalej stojí za prezidentom, títo štyria protagonisti - Fedecámaras, CTV, cirkev a stredné vrstvy - ku ktorým sa pridávajú masmédiá ako politická strana, robia všetko, aby vznikol dojem, že Venezuela je neovládateľná. Táto totalitárna neznášanlivosť vyvoláva výbuch hnevu najmä v tej časti robotníckej populácie, ktorá sa grupuje okolo „svojej” revolúcie v rámci Petroléos de Venezuela SA:

„Nás vylučujú a o sebe tvrdia, že len oni sú reprezentanti civilnej spoločnosti. Dobre. Ale my, my sme ľud! A ak niekto z nejakých dôvodov vyvolá destabilizačnú kampaň o Ústave, my ju budeme brániť, ak treba aj našimi životmi, našou krvou!”

Ani neustále podpaľačské deklarácie v masmédiách, ani protestné pochody mestom(po ktorých nasledujú ešte početnejšie pochody prívržencov vlády), ba ani vystúpenie štyroch disidentských dôstojníkov, ktorí verejne od-mietajú hlavu štátu (plukovník Pedro Soto, kontraadmirál Carlos Molina, kapitán Pedro Flores a komandant Hugo Sanchéz) neotriasli vládou. Keď však zapôsobila ekonomická destabilizácia, napätie sa zvýšilo o dobrý stupeň. Nafta predstavuje 70 % vývozu a 50 % štátnych príjmov. Po poklese cien nafty následkom atentátov 11. septembra 2001 boli potrebné cesty prezidenta Cháveza do Európy, do Alžírska, Líbye, Saudskej Arábie, do Iránu a do Ruska, dokonca aj do Iraku, ako aj akcie Alí Rodrígueza, venezuelského sekretára OPEP, aby sa v dôsledku dohovoreného zníženia ťažby nafty stabilizovala jej cena. (Prispela k tomu aj kríza na Blízkom východe).

Anonymnú spoločnosť s jediným akcionárom (štát), Petroleós de Venezuela (PDVSA), spravuje od vždy skupina štyridsiatich vyšších kádrov. Títo „petrolejárski generáli” tam určujú zákony, uskutočňujúc „svoju” politiku: privile-gujú zahraničné záujmy, porušujú normy OPEP pri zvyšovaní produkcie, predávajú so stratou, jedným slovom všemožne oslabujú podnik, lebo takto aktívne pripravujú jeho privatizáciu. V snahe vrátiť PVDSA službe pre verejné blaho snaží sa vláda dostať do vlastných rúk riadenie tohto strategického podniku, ktorého fiskálny vývoj vykazuje trvalý úpadok: ak pred asi dvadsiatimi rokmi sa 75 % zisku odvádzalo štátu (25 % ostalo podniku), dnes si firma necháva 70 % a pre štát ostáva 30 %. Šéf štátu teda vymenúva za nového prezidenta naftovej spoločnosti Gastóna Parru a dosadzuje aj nové riaditeľstvo. V mene možnosti kariéry tých najlepších, nevyhnutnosti účinnosti riadenia, zvyšovania produktivity a rentability, ako aj v mene nezávislosti voči „politizácii” vnucovanej vládou, teda na základe akejsi vymyslenej „meritokracie” títo technokrati odmietajú uznať menovania a vyzývajú spolupracovníkov k rebélii.

V každom štáte na svete menuje štát ako majiteľ štátneho podniku jeho vedenie a určuje jeho orientáciu; to robili aj všetky doterajšie venezuelské vlády. Okrem toho predstavujú títo nespokojenci vyššie kádre na postoch vyža-dujúcich vysoký stupeň dôvery, takže už na základe tejto svojej funkcie nemôžu vyzývať k stávke. „Civilná spoločnosť” sa ich však rada ujme a dáva im slovo. Rozpálená do biela tlačou, rozhlasom a televíziou privoláva táto „civilná spoločnosť” paralýzu ekonomického centra štátu. Naozaj k tomu dochádza, ale len čiastočne - lebo značná časť robotníkov odmieta zastaviť prácu.

Toto všetko sprevádzajú tlačové posolstvá medzi Caracasom a Washingtonom, odkiaľ Bushova administrácia vysiela slovné strely na „bolivarského” prezidenta. Jeho vlažné zapojenie sa do „boja proti terorizmu”, najmä proti kolum-bijskej gerile, jeho vojenské dohody s Čínou a Ruskom, jeho postoj proti globalizácii a vôbec celá jeho revolúcia zvyšujú každým dňom škrípanie zubami. 6. februára 2002 minister zahraničných vecí USA Colin Powel pochybuje v americkom senáte, že „Chávez vskutku verí na demokraciu” a kritizuje jeho návštevy I

Nepokoje zmietajúce ich tretieho dodávateľa nafty však vyvolávajú v Spojených štátoch obavy, že by mohlo dôjsť k zastaveniu vývozu nafty, keby sa Venezuela stala neovládateľnou. Oficiálne sa teda neprilieva olej do ohňa. Pod kepienkom však 25. marca Alfredo Peňa, starosta Caracasu a zaprisahaný nepriateľ prezidenta Cháveza, navštívil amerických hodnostárov a medzi nimi aj veľmi pochybného Ottu Reicha, štátneho tajomníka pre medziamerické záležitosti. O pár dní ho predišli Pedro Carmona, prezident Fedecámaras, a Manuel Cova, zástupca generálneho tajomníka odborárskej CTV, ktorý navštívil aj Medzinárodný republikánsky inštitút - to všetko sú adresy, osobitne sa vyznačujúce obranou záujmov pracujúcich!

„To je sprisahanie!”

Tieň Chile by padal na Venezuelu, keby tu nebol podstatný rozdiel: armáda, ktorú Chávez pozná ako svoju dlaň a kontroluje prostredníctvom svojich priateľov z promócie Simóna Bolivara (ročník 1975). Aj tak však povesti a udalosti vyvolávajú neraz pochybnosti. Nepovedal nedávno vrchný veliteľ Southcomu (americké armády Juhu):

„Venezuela je štát, ktorý má najviac dôstojníkov, ktorí študovali na našich severných akadémiách, a preto sme si týmto štátom istí?”

A Francisco Ameliach, predseda parlamentnej komisie pre obranu, ešte 14. marca takto komentoval pripomienku štyroch dôstojníkov, ktorí povstali proti prezidentovi:

„Ak ide nejaký dôstojník na verejnosť, značí to, že nemá podporu armády. My sme organizovali sprisahanie (Ameliach sa zúčastnil puču podplukovníka Cháveza v r. 1992) a vieme, že ak sa nejaký plukovník angažuje v takej operácii, nejde to vytrubovať na námestie.”

Celoštátna stávka 9. a 10. apríla „na podporu” PDVSA a jej sedem prepustených a dvanásť penzionovaných kádrov, vyhlásená odborárskou CTV a zamestnávateľskou Fedecámaras, mala len relatívny úspech. Preto sa opozícia bezhlavo vrhla vpred (alebo mala pripravený plán, ktorý sa už nedal zastaviť), zdvojnásobila vklad a pod zámienkou, že by vláda mohla vyhlásiť výnimočný stav (čo táto vôbec nemala v úmysle), vyhlásila od 11. apríla neobmedzenú generálnu stávku. Znepokojujúcim znakom bolo, že disidentskí vojaci sa vracajú na scénu v osobe generála Nestora Gonzálesa (prepusteného z armády v decembri 2001), ktorý v televízii obžalúva prezidenta Cháveza z vlastizrady a vyzýva veliteľstvo armády, aby zakročilo.

11. apríl svitá nad davom viac ako 300 000 príslušníkov opozície, ktorí pokojne pochodujú smerom na PDVSA Chuao na východnom okraji hlavného mesta. Tam dôjde k zločinu, a to v priebehu zvyšujúcej sa horúčky, ktorá uľahčí jeho uskutočnenie. Na vyvolanie obrazu „civilnej spoločnosti” konfrontovanej s diktatúrou niet lepšieho prostriedku ako sú „martýri” … O jednej popoludní v prezidentskom paláci na západe mesta vbehne zblednutý Rafael Vargas, vedúci prezidentskej kancelárie, do miestnosti svojich spolupracovníkov:

„V celom štáte je pokoj, ale Carlos Ortega v televíznom prejave vyzýva k pochodu na Miraflores. To je sprisahanie!”  O pol druhej predpovedajú jeho nižší úradníci skutočný priebeh udalostí: „Blížia sa k nám po diaľnici … Treba ich nechať manifestovať, ale neslobodno ich nechať prísť až sem. Lebo inakšie to zmobilizuje Bolivarské krúžky a to by skončilo katastrofou.”

Ľudia v uniforme vedia rozmýšľať po machiavelovsky. Hlavné veliteľstvo Národnej gardy neurobilo nijaké opatrenia, aby predišlo tomu, čomu sa nedalo vyhnúť. Opozícia sa priblížila až na 100 metrov k prezidentskému palácu Miraflores, no narýchlo sa tu už zbehli desaťtisíce „chavistov”, niektorí s palicami a kameňmi, brániť vlastným telom svojho prezidenta. Pätnásť vojakov Národnej gardy, ani o jedného viac, sa chystá zabrániť stretu dvoch blokov. Bolo to surrealistické divadlo, keď sa hodnosťou najvyšší gardista obrátil na fotografov a bojazlivo sa pýtal:

 „Požičal by mi niekto mobilný telefón, aby som mohol požiadať o posilu?”  S použitím slzotvorného plynu sa jeho ľuďom podarilo situáciu stabilizovať.

Pätnásť mŕtvych a 350 ranených (z toho 157 strelnou zbraňou) sa tohto tragického dňa pripisuje na vrub Bolivarským krúžkom; ich členovia vraj chladnokrvne pálili do pokojnej manifestácie. To nie je pravda. Prvé štyri obete zapríčinili práve v ich radoch tajuplní záškodníci, strieľajúci zo striech blízkych desaťposchodových budov. Keď sa potom nálada rozpálila o sto stupňov, zamerali sa so smrteľnou presnosťou na opozíciu. Nastal úplný zmätok a všeobecná mela. Pri stanici metra El Silencio odpovedala jedna jednotka Národnej gardy na hádzanie kameňov „civilnou spoločnosťou” slzotvorným plynom a priamymi strelami z vojenských zbraní. Malé skupiny mestskej polície starostu Alfreda Peňu strieľali bez rozdielu na všetko, čo sa pohlo; mnohí ich kolegovia sa však chovali slušne.

Prezidentova čestná garda vraj zatkla troch záškodníkov, z ktorých boli dvaja policajti z Chacao (východná štvrť mesta) a jeden patril k ústrednej mestskej polícii. V nervozite stretnutí koktá jeden poplašený mladík: „Našli sme dvoch a obaja mali uniformu.” Na druhý deň prehlasuje v televízii Venevisión zradný viceadmirál Vicente Ramírez Pérez: „Mali sme pod kontrolou všetky spojenia prezidenta s veliteľmi vojenských jednotiek. Zišli sme sa o desiatej ráno a plánovali sme operáciu.” Akú operáciu? Veď vtedy ešte prúd opozície nemieril na Miraflores.
Želaný cieľ však bol dosiahnutý. O 18,00 oznamuje „počtom obetí zhrozený” generál Efraín Vasquez Velasco, že armáda nebude poslúchať prezidenta. Už pred pár hodinami tak urobilo aj skoro celé velenie Národnej gardy. A nadránom o 3,15 číta generál Lucas Rincón posledné komuniké: „Za takých okolností sme požiadali prezidenta Republiky, aby podal demisiu. Prijal to.” V priebehu nasledujúcich tridsať šesť hodín sa táto správa čítala v televízii každých dvadsať minút.
12. apríla je za prezidenta menovaný šéf šéfov, patrón patrónov, pán Carmona. Rozpúšťa Národné zhromaždenie, všetky ústavné telesá, zosadzuje zvolených guvernérov a starostov. Vyzbrojený všetkými mocami prijíma blahoželanie hovorcu Bieleho domu, Ari Fleishera, venezuelskej armáde a polícii, že „odmietli strieľať do pokojných manifestujúcich” s nepochopiteľným dodatkom: „Chávezovi sympatizanti do nich strieľali a to viedlo rýchlo do situácie, že podal demisiu.” Kým sa Organizácia amerických štátov pripravovala na odsúdenie tohto štátneho prevratu, vyslanci Spojených štátov a Španielska v Caracase sa poponáhľali pozdraviť prezidenta de facto.

A medzitým sa v štáte, kde za posledné tri roky nedošlo k politickej vražde, únosu alebo politickému zatknutiu, rozpútala represia proti ministrom, poslancom, aktivistom; desiatky úradných miestností a bytov sú podrobené pre-hliadkam, sto dvadsať „chavistov” ide do väzenia. Na vlnách Venevisión uzatvára plukovník Julio Salas v interview s novinárom Ibeyssom Pachecom so širokým úsmevom:

 „Mali sme v rukách veľkú zbraň - masmédiá. Keďže sa mi k tomu naskytuje možnosť - blahoželám vám.”

„Civilná spoločnosť” inštalovala v mene demokracie diktatúru. Bude úlohou ľudu, aby reštauroval demokraciu.
Pokračovanie poznáme. Chávez sa poddal bez odporu, aby nevyvolal krviprelievanie, ale nepodal demisiu. Už 13. apríla okupovali stotisíce jeho prívržencov ulice a námestia celého štátu. Odpoludnia sa jeho Čestná stráž vracia do Miraflores a pomáha niekoľkým ministrom znovu obsadiť prezidentskú kanceláriu. Nasledujúc príklad generála Raúla Baduela, veliteľa 42. brigády parašutistov v Maracay, aj ďalší ústave verní generáli preberajú postupne velenie vo všetkých posádkach. Hlavné veliteľstvo armády je nejednotné, bez jasnej perspektívy, ľaká sa nekontrolovateľnej reakcie ľudu a možných osobných bojov medzi jednotlivými veliteľmi, a tak rýchlo stráca moc. Ešte tú noc je legitímny prezident bolivarskej republiky Venezuela vrátený svojmu ľudu.

Akoby z týchto tragických udalostí nevyplývalo nijaké ponaučenie, opozícia už za niekoľko dní necháva o sebe vedieť a znovu hrozí. Na čo jedna aktivistka, pamätlivá ostrých bojov za posledné tri roky v celom štáte, varuje:

„Nech si nerobia ilúzie! S Chávezom alebo bez neho, Venezuela už nikdy nebude taká, ako bola predtým.”

*  *  *

Prameň: Maurice Lemoin,  Le Monde diplomatique, máj 2002

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

4 Comments to Huga Cháveza zachránil jeho ľud

Cibrinka
July 27, 2012

Pán Škoda! Ako vnímate politický režim pána Cháveza s odstupom času?

rastislav
July 27, 2012

Čo si myslím o Chávezovi? Viete, som ako ľavičiar za demokratický socializmus, nuž držím mu palce, aby v októbri v zdraví vyhral po štvrtý raz od roku 1998 demokratické prezidentské voľby. Čo Chávez dokázal, nie je maličkosť.
Prečo ho do toho miešate? Ako súvisí s naším problémom?

Cibrinka
July 27, 2012

Dovolím si doplňujúcu otázku (viete, veľa povinností cez deň a robím viacero vecí naraz, od zavárania ringlôt, ktorých je toho roku nadpriemerne, cez dlažbu na dvore a povinnosti živnostníka…skrátim to), aký problém riešime? Zaujímal ma Chávez a hlavne Váš názor na neho. Nerád používam delenie na pravicu a ľavicu. Mal by som sa asi radiť k pravici, ale je toho mnoho, čo mi na pravici vadí, napríklad odmietam liberálny kapitalizmus. Kapitalizmus a trh je dobrá vec, vsuniem, že podľa mňa, ale viem aj o pozitívach socializmu, ale aj o negatívach. Je naozaj nutné, aby sa ľudstvo delilo na ľavičiarov a pravičiarov? To totiž navádza ku koletívnej nenávisti tých druhých nie na základe argumentov, ale na základe príslušnosti k tej druhej “inakosti”. V čom sa potom líši podstata takéhoto delenia politického spektra od rasizmu?

[...] Huga Cháveza zachránil jeho ľud Bolivarské úspechy vo Venezuele USA tajne podporujú opozíciu proti Chávezovi [...]

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staré čísla ZH ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva www.alternativa-antikvariat.sk.
Adresa: Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA, Za hradbami 18, 902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@alternativa-antikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu