Keď ľavica nie je „socialistická“…

Sunday, 1 September 2002 | Zošity humanistov č. 33

Serge Halimi

Počas dvoch mesiacov predvolebných bojov sa vo Francúzsku občas dostala na pretras sociálna skupina, na ktorej existenciu už politici a komentátori dávno zabudli: “robotníci”. Súčasne sa z politickej debaty vytratil pojem vlastníctva výrobných prostriedkov. Všimnúť toho by si mala predovšetkým ľavica, ktorá by mala poznať vzťah medzi stále ťažším osudom Francúzska nízkych zárobkov až biedy a pokračujúcou expanziou oblastí spoločenského života oddávajúcich sa financiám a ziskuchtivosti.

Ak sa však niekto zaujíma o spoločenské vlastníctvo len aby zistil, ako sa ho najlepšie zbaviť, ako nebyť “prinútený” favorizovať “tvorbu hodnôt” pre akcionárov? To je voľba, ktorá robí zo mzdy hlavný faktor riešenia situácie: aby Francúzsko bolo pre investorov “atraktívne”, musí tu byť “cena práce” rovnako “kompetitívna” ako inde.

Ukazuje sa, že aj Francúzsko je štát, kde žijú ľudia a aj robotníci; kde cena práce jedných je životnou úrovňou druhých - títo sú početnejší a menej nároční. Povedať to však už dávno vystavuje nebezpečenstvu, že vám vytknú mentálne zaostávanie. Jeden politológ, známy viac rozsahom svojej publikačnej činnosti ako originálnosťou svojich analýz, nedávno napísal:

«Politici sa musia rozžehnať s revolucionárskou politikou, s týmto stáročným náboženstvom, ktoré zúrilo až do začiatku osemdesiatych rokov a nahováralo občanom: “Ideme zmeniť váš život”.»

Ten istý Pascal Perrinau však pripúšťal, že iné “stáročné náboženstvá”, ak sú americké, nie sú odsúdeniahodné a vítal prezidenta Busha v Paríži.

Na Science-Po (Vysokej škole politických vied), kde je život sladký, je toto rozžehnávanie sa s minulosťou bežné. Medzi priateľmi pána Jospina, ktorý prehral posledné prezidentské aj parlamentné voľby vo Francúzsku, je však už len málo takých, čo ešte schvaľujú, že viedol predvolebný boj natoľko totožne s predstavami uvedeného politológa, teda málo “revolučne”, že vytruboval “Francúzsko sa má dobre až lepšie!” a aby to tak išlo aj v budúcnosti, sľuboval program, ktorý “nebude socialistický”. Pravica prišla k moci za pomoci svojich bežných amuletov (”Čo je dobré pre podnik, je dobré aj pre zamestnancov”) a uskutoční politiku, ktorá teda nebude vôbec socialistická.

Kedysi ľavica vedela, že bohatí používajú svoje bohatstvo na zvýšenie svojej politickej moci a potom svoju politickú moc na zvýšenie svojho bohatstva; pokúšala sa zmenšiť spoločenské nerovnosti a bojovala proti “silnému kapitálu”. Tohto roku nebol program socialistického kandidáta socialistický, ale veď taká nebola ani jeho politika, kým vládol.

Keď bude v opozícii, zapríčiní mu to nepríjemnosti.

Dôkaz sme videli hneď po prvom kole parlamentných volieb. Bývalí socialistickí ministri p. Fabius a p.Strauss-Kahn vytýkali budúcemu ministrovi sociálnych záležitostí p. Fillonovi, že neplánuje zvýšiť smik (najnižšiu zákonnú mzdu), no dostali zaslúženú odpoveď:

“Vy ste smik nezvýšili v roku 1999. Nezvýšili ste ho v roku 2000. Až v roku 2001 ste ho zvýšili - o celých 0,29 %”.

Podobnú odpoveď utŕžila aj tajomníčka komunistickej strany pani Buffetová na zarmúteno podozrievavú otázku “Idete privatizovať?” od toho istého p. Fillona:

 ”Samozrejme. Ale iste budeme privatizovať menej ako vláda, v ktorej ste boli aj vy, lebo už toho veľa neostáva …”

V júli 1993 vyhlásila pravicová vláda gigantický privatizačný program, ktorého väčšia časť sa však medzitým uskutočnila za vlády socialistov ako za pravicových vlád p. Balladura a p. Juppého. Teoretický orgán Socialistickej strany La Revue socialiste sa tým hrdil:

“Za krátke tri roky svojej vlády realizovala “pluralitná (rozmanitá) ľavica” v oblasti privatizácie oveľa viac ako ktorákoľvek iná vláda.”

Autor zdôraznil, že napr. pri dohode o 35-hodinovom pracovnom týždni sa brali do úvahy požiadavky zamestnávateľov a - ako protiváha - sa podstatne zvýšila flexibilita práce v podnikoch. Ešte v januári 2002 sa p. Fabius vyslovil za vystúpenie štátu z kapitálovej účasti na elektrárenskom a plynárenskom priemysle, ako aj vo francúzskom Telecome.

Až do roku 1988 francúzska ľavica nepoštátňovala všetko, ale neprivatizovala nikdy. Podobne pravica do r. 1986. Za posledných 15 rokov však počet zamestnancov verejných podnikov v pomere k celkovému počtu zamestnancov klesol na polovicu, na 5,4 %. Ak medzitým došlo niekde k bojovému riešeniu sociálnych požiadaviek, bolo to vždy v rámci týchto verejných podnikov - uhoľné bane v r. 1963, Renault v r. 1968, železnice a parížske metro v r. 1995.

Slepá politika vlády p. Jospina vo veci privatizácií iste sťaží budúce boje ľavice v opozícii.

Čo všetko sa udialo za posledné roky!

V tom istom čase ako odmietala zvýšiť najnižšie sociálne minimá v Európe, dávala ľavica daňové dary privilegovaným horným vrstvám (a niektorým socialistickým politikom): zníženie dane z príjmu, zrušenie dialničnej nálepky (ktorá je ekologická a účelná) a premena Francúzska na raj pochybných burzových špekulácií v Európe. Socialistický poslanec Emmanuelli prorokoval: “Odteraz bude vplyv pluralitnej (rozmanitej) ľavice geograficky sledovať mestské oblasti podľa ceny štvorcového metra bytu, hoci jej je sociologicky nepriamo úmerný.” Posledné voľby mu dali za pravdu: pravica stratila stred Paríža, ale získala na periférii robotnícky Argenteuil!

Ľavica si pre blízku budúcnosť musí odpovedať na dve otázky: Prvá sa týka jej prostredia. Kto je za ňu, kto ju inšpiruje, kto šíri jej témy? “Lídri verejnej mienky” - šéfovia veľkých a malých podnikov, dominujúci novinári, esejisti vychýrených týždenníkov a prieskumníci verejnej mienky - všetci presvedčení, že všetko je v poriadku, kým sa im dobre darí? Alebo ľud, ktorému určitá ľavica nedôveruje, obávajúc sa jeho tzv. chorôb (strach pred “novotami” a “reformami”, extrémizmus, xenofóbia, iracionalita, nechápanie “komplexnosti”) ?

Adresovať sa na obidve strany vyžaduje cit pre vyváženosť. Orgán socialistov Le Nouvel Observateur (Nový pozorovateľ) nám to predviedol 6. júna 2002 pri uverejnení rozsiahleho článku s titulom “Je aj Francúzsko, ktorému sa vedie zle”. Bolo to 19 strán textu a 21 strán reklám; naľavo články o ekonomických hororoch v niektorých regiónoch, napravo reklamy luxusných predmetov (Hermés, BMW, Dunhill, Alfa Romeo); ani na týždeň sa nesmelo zanedbať “Francúzsko, ktorému sa vedie veľmi dobre”

Masmédiá, ktoré objavujú súčasné nespravodlivosti a nerovnosti s väčším odstupom, ako začali pred rokmi vychvaľovať nástup “novej ekonómie”, prijali ideologickú premenu socialistov o to priateľskejšie a povzbudzovali ju, lebo sa stotožnila s ekonomickým vývojom informatiky: pochopila rastúcu váhu inzerentov a majiteľov, úlohu burzy, činnosť veľkých kapitalistických skupín a nie na poslednom mieste závratné bohatnutie vedúcich novinárov a esejistov: v r. 2002 zarobí p. Alain Minc 4,4 milióna euro; pani Sinclairová dostala od televíznej stanice TF1 230 000 opcií tejto stanice v hodnote 7 miliónov euro.

Druhá otázka sa týka medzinárodných záväzkov z nedávnej minulosti. Na poznámku nového ministra, že “pakt o stabilite (meny v EÚ) nie je vrytý do mramoru”, reagovala socialistka pani Guigouová rozhorčeným protestom: “Toto je po prvý raz, čo počujem ministra ekonómie a financií, že odvoláva medzinárodné záväzky Francúzska.” Zabudla, že tieto monetaristické okovy síce akceptoval p. Chirac, ale veľmi ich kritizoval p. Jospin, keď bol prvým tajomníkom Socialistickej strany. Dnes je to ľavica, ktorá vyskakuje, keď pravica chce uvažovať, či nezmeniť rozhodnutie.
Prevýchova ľavice sa ešte len začína. Ak sa však skončí bez toho, že by nová opozícia navrhla aj iné horizonty ako globalizáciu obchodovania a z nej vyplývajúcu sociálnu neistotu a mramorový “náhrobok” pre tých, čo ešte uvažujú, potom alternácia (vystriedanie, t.č. pravice ľavicou) nechá na seba dlho čakať. 

Prameň: Serge Halimi, Quand la gauche n?est pas „socialiste” … Le Monde diplomatique, č. 580, s. 28, júl, 2002.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu