Čítanie, ktoré núti uvažovať

Saturday, 11 January 2003 | Zošity humanistov č. 35

Július Krajčí

Treba čítať bibliu?

V období vojnového slovenského štátu (1939-1945) zaviedli povinné vyučovanie náboženstva do všetkých škôl, aj do odborných, na ktorých predtým náboženstvo nebolo povinným vyučovacím predmetom. Tak od istého času začali aj do takýchto škôl dochádzať dôstojní páni farári plniť vyučovacie povinnosti.

Raz na hodine náboženstva v jednej z takýchto škôl dôstojný pán zápalisto rozprával o tom, ako hriešnici pôjdu po smrti do pekla a tam bude plač a škrípanie zubov, kým spravodliví veriaci budú odmenení večným životom v nebi. Jeden žiak, Paľo H., sa s výrazom nevinnosti a pokory v tvári opýtal:

,,Dôstojný pán, neviem si celkom dobre predstaviť, kam to po smrti pôjdeme, keď, ako vieme, sám Kristus povedal, že nebo a zem pominú, ale slová jeho nepominú?”

V triede nastalo hrobové ticho; no len dovtedy, kým dôstojný pán úplne nedôstojne nezrúkol, že s takým somárom (to ako s tým rebelantom Paľom) sa nerozpráva. (O tom, že Paľo citoval pravdivo, viď: Mt 24/35; Mk 13/31; Lk 21/33.) Táto skutočná príhoda, hoci stará, inšpiruje bližšie sa popozerať, čo všetko autori uctievaných písem, iste nechtiac, prezradili. Napríklad:

Antižidovské evanjelium

Jánovo evanjelium patrí do skupiny pozdno-novozákonných kníh, ktoré vznikali okolo roku 100 a neskoršie. Ak nie je čitateľ sputnaný vierou, iste mu pri čítaní tohto evanjelia udrie do očí časté používanie slov Žid, Židia, židovský. V dvadsiatich kapitolách sa ich dá narátať štyridsať. Autor tohto evanjelia možno nevdojak, skôr však vedome, dáva najavo svoje myslenie, ktoré nesvedčí o veľkej láske k Židom. V tomto diele je čosi, čo by sa dá nazvať súpisom sporov medzi Ježišom a Židmi. Vzniká dojem, že Židia nemali inú starosť, len rozmýšľať, ako sa Ježiša zbaviť, pripraviť ho o život.

Pritom je známe z viacerých miest v novozákonných knihách, že Ježiš mal pri svojich kázaniach a robení zázrakov medzi Židmi nemálo úspechov, že mu načúvali davy ľudí, verili mu, radostne ho pozdravovali, ako napríklad pri príchode do Jeruzalema. Preto tým nepochopiteľnejší je obrat, ktorý vo vzťahu k nemu nastal , a vyvrcholil oným pokrikom ,,Ukrižuj, ukrižuj!”. Tak rýchlo, až nečakane zmenili davy svoj názor? Ale prečo? Asi len preto, aby sa splnilo,

,,čo predpovedali Písma, čo napísali proroci” ?! (Mt 26/55-56; Mk 14/48-49; Lk 22/52-53).

Čo sa však dá robiť, keď bez toho by nebolo nádeje na spásu. Dlhé roky malo byť známe, veď proroci žili a písali dávno, aká strašná udalosť má prísť, no nenašiel sa nik, čo by sa bol aspoň pokúsil hľadať iné, nemučivé, nekrvavé riešenie? Slová písma, predpovede prorokov, sa museli splniť? Tak sa o tom kdesi rozhodlo a tak sa muselo stať a teda aj tú hanebnú robotu pribitia na kríž a usmrtenia musel niekto vykonať? Máme však právo odsudzovať ho za to, že vykonal niečo, čo pre neho vymyslel, naplánoval a prisúdil mu dávno ktosi vyšší, nedosiahnuteľný? Chudáci ukrižovatelia!

Trochu aj historický dokument

Keby sa urobila štatistika, z ktorého evanjelia kňazi pri bohoslužbách najčastejšie čítajú, asi by vyhralo práve toto Jánovo. Dáva asi viac inšpirácií k teologickým úvahám ako ostatné tri. Jeho autor (autori?) sa sústreďuje na zdôrazňovanie Ježišovho božského pôvodu, jeho spasiteľského poslania. Preto mu vkladá do úst prirovnania, ktoré majú zvýrazniť práve túto ideu:

 „Ja nie som z tohto sveta”; ,,Som začiatok i koniec”; ,,Ja som dobrý pastier, dobrý pastier položí svoj život za ovce”; ,,Mám moc svoj život dať a mám moc ho opäť prijať, taký príkaz som dostal od otca”.

Toto evanjelium práve preto, že vzniklo v neskoršom období ako predchádzajúce tri, je aj svedectvom istých historických skutočností. Je oprávnenie domnievať sa, že vznikalo v období, keď už pohano-kresťanstvo nadobudlo prevahu nad žido-kresťanstvom. Kresťanstvo sa na samom začiatku mohlo šíriť len medzi Židmi. Ježišovi rodičia boli predsa Židia, takisto jeho učeníci. Apoštol Pavel, z ktorého epištol kňazi často vyberajú texty pre svoje kázne, sám hovorí, že je Žid (Sk ap 21/39 a 22/3). Ježiš chodil učiť do židovského chrámu, z neho vyhnal vexlákov a kupcov. Až neskoršie si vďaka činnosti apoštolov mohlo nové učenie nachádzať cestu aj medzi pohanov, nežidov.

Zápas nového so starým

Ako to však v živote býva, žiaci neraz predstihujú svojich učiteľov, ba dostávajú sa s nimi aj do sporu. Tak aj v tomto prípade kresťania z radov bývalých pohanov sa dostali do konfliktu s kresťanmi židovského pôvodu. Žido-kresťania sa pridŕžali Mojžišových zákonov, kým noví kresťania z radov pohanov cítili potrebu raz navždy skoncovať s minulosťou. Viera im velila odvrhnúť

„Oko za oko, zub za zub” a nahradiť ho novým „Miluj blížneho svojho ako seba samého, miluj aj svojho nepriateľa”.

Ak malo platiť, že spasiteľ veriacich už prišiel, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych, bolo treba úplne zavrhnúť židovské očakávanie príchodu Mesiáša ako vec nezmyselnú, ba priam hriešnu (neviera, že Ježiš je syn boží; mimochodom, idea božieho synovstva prekvitala už oveľa skôr v starom Egypte). Tak sa vo víťaznom pohano-kresťanstve rodila nenávisť voči Židom a židovstvu.

Nemali by radšej ďakovať?

Víťazní kresťania (pohano-kresťania) začali svoju protižidovskú nenávisť zdôvodňovať dokonca poukazovaním na to, že Židia ukrižovali Krista. Vo svojej zaslepenosti si však neuvedomili (a mnohí si to neuvedomujú dodnes), že keby (podľa ich viery) nebolo ukrižovania, nemohlo by byť ani zmŕtvychvstanie a teda ani nádej na spásu.

Ale čo znamená názov žido-kresťania? Ešte v druhom storočí existovali ako samostatná skupina; postupne, ako nadobúdali prevahu kresťania pohanského pôvodu, zostali zo žido-kresťanov len zvyšky. Existujú v niektorých krajinách Stredného Východu. Naďalej sa pridržiavajú Mojžišových zákonov (vrátane obriezky), Ježiša pokladajú za vysoko mravného človeka a veľkého proroka, neuznávajú však, že by bol božím synom. Odmietajú najmä Pavlovo kresťanské učenie a pokresťančovanie pohanov.

Logicky by kresťania mali Židom ďakovať za to, že vzali na seba tú zlú, ale nevyhnutnú úlohu, predpísanú prorokmi, aby sa naplnili slová písma. Normálny ľudský rozum sa však zdráha pochopiť, prečo stvoriteľ pririekol splnenie tejto nevďačnej úlohy práve ,,svojmu vyvolenému národu” (viď 5.M, 14/2: »Lebo ty si svätý ľud Hospodinov, svojho Boha, teba si vyvolil, aby si mu bol ľudom zvláštneho vlastníctva nad všetky národy, ktoré sú na tvári zeme«). Čo sa dá na to povedať? Iba toľko, že radšej žiadnu vyvolenosť, ako takú, ktorá vedie k povinnosti ukrižovať a je zdrojom nenávisti zo strany inak veriacich.

Naši predkovia - pohania ako repa

Dnešní kresťania sú vlastne všetci potomkami pohanov. Starí Slovania, Germáni, Italici, Gréci, Vikingovia atď. mali predsa celé zbory svojich bohov, svoje modly a keď sa začalo šíriť nové náboženstvo, prijímali ho až postupne a neraz nie bez odporu.

Našim slovanským prapredkom sa teda naskytla možnosť oboznamovať sa s kresťanstvom najskôr dakedy v deviatom alebo až desiatom a ďalších storočiach nášho letopočtu. Dovtedy vyznávali viacerých svojich pohanských bohov, spomedzi ktorých najhlavnejší bol Perun, boh hromovládny. Verili teda, naši prapredkovia, verili, ale vraj zle, falošne. Len akosi človeku nedá neopýtať sa, kto je zodpovedný za to, že sa ,,pravá viera” dostala do našich končín až tak neskoro. A vôbec, kde budú napokon sídliť po smrti tie tisíce generácií ľudí, ktoré museli žiť a pomreli pred zjavením ,,pravej viery” a spasiteľského posolstva, v nebi či v pekle? Veď tí dávno mŕtvi za to naozaj nemôžu.

Niečo sa uznáva, niečo vynecháva

Židia (ortodoxní) novozákonné knihy neprijímajú. Naproti tomu kresťania súbor starozákonných kníh zaradili medzi svoje sväté písma, používajú ich vo svojej liturgii, učia sa z nich a niektoré ich tvrdenia pokladajú za neporušiteľný základ svojej viery. Týka sa to najmä učenia o stvorení sveta, o hriechu Adama a Evy, praotca a pramatky všetkých ľudí, ktorí porušili boží zákaz a jedli zo stromu poznania. Tým spôsobili, že ich potomstvo, všetci ľudia sú dedične hriešni. V desiatich božích prikázaniach vidia kresťania teoretický základ svojho morálneho kódexu (ktorý však v praxi každodenného života veľmi často porušujú).

Hoci vieru v spasiteľskú úlohu Ježiša, v odpustenie hriechov, vrátane oného dedičného, spáchaného Adamom a Evou, ako aj vieru v posmrtný život v Ježišovom večnom kráľovstve čerpajú kresťania z textov novozákonného súboru, nemôžu odvrhnúť ani starozákonné knihy; naopak, časť ich textov musia chápať v zmysle dôkazov pre svoju vieru. Keby nebolo hriešnosti človeka, ktorej následkom je hrozba večného zatratenia, nebolo by ho treba ani zachraňovať obetovaním božieho syna. Nebolo by potrebné dokazovať neskonalú lásku, ktorou stvoriteľ človeka zahŕňa.

,,Lebo tak miloval Boh svet, že syna svojho jednorodeného dal, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný. Neposlal Boh svojho syna na svet, aby svet súdil, ale aby bol svet prostredníctvom neho spasený”,

hlása autor Jánovho evanjelia (kap. 3). Židia sa veľmi dobre zaobídu bez novozákonného súboru, kresťania musia uznávať aj knihy starozákonné. Nerobia to však doslovne, ale, povedané moderným jazykom, príslušne novelizované. Čo pripadá ako zhodné s novozákonným duchom, berie sa bez zmeny, čo sa vymyká potrebám novej viery, neberie sa na vedomie.

Zas je tu ďalší dôkaz, že o tom, čo budú alebo nebudú uznávať, rozhodujú sami veriaci podľa druhu svojej viery. Kresťania veria, že ich mesiáš už vykonal svoje spasiteľské poslanie na Zemi a čaká svojich verných vo svojom nebeskom kráľovstve, Židia (najmä ortodoxní) príchod svojho mesiáša stále ešte len čakajú, veria, že raz predsa len príde a svoj vyvolený ľud privedie k víťazstvu nad jeho nepriateľmi.

Lenže keby pisateľ tejto dobrej zvesti bol schopný dôsledne domýšľať svoje tvrdenia, musel by logicky dospieť k záveru, že v postavení dedičného hriešnika je človek celkom nevinne. Akýže je to milujúci otec, ak stvoril svet, ktorý treba zachraňovať? Mal rovnakú možnosť stvoriť svet, ktorý by nebol náchylný k hriechu, ale on si vybral horšiu možnosť. Prečo? A až potom, po uplynutí tisícročí, po tom, čo už mnoho generácií ľudí žilo a pomrelo v hriechu, bez možnosti spásy, sa rozhodol poskytnúť pomoc, no aj to obetovaním vlastného syna, ktorého musí ktosi zabiť, ukrižovať, teda spáchať ďalší zločin. (Alebo je to dobročin, keď od toho závisí možnosť spásy?)

Sú to veci, ktoré sa dajú ,,pochopiť” len prostredníctvom viery, nie však na základe logického uvažovania. Nezaslúžili si vari ľudia predchádzajúcich generácií rovnakú šancu ako tí, čo sa narodili až potom, keď boží syn prišiel na svet, aby hľadal a spasil, čo by bolo zahynulo? Aký je to tvorca, ktorý obviňuje svoje dielo (tento svet, človeka), že je také, aké je, keď by vlastne mal hľadať chybu sám v sebe? To akoby majster obuvník, ktorý vyrobil nanič topánku, jej kládol za vinu, že je zlá a ešte sa pritom vystatoval svojím milosrdenstvom, lebo poslal svojho učňa (syna), aby pokazené opravil. Nemal by sa púšťať do práce majster, ktorý neovláda profesiu a ktorému spod rúk vychádzajú nepodarky.

Keď dvaja čítajú to isté…

Veriaci človek hľadá v svätom písme potvrdenie svojej viery, ale unikajú mu state, ktoré človeku nesputnanému vierou privádzajú na myseľ množstvo pochybností. Čítajú obaja napríklad o kráľovi Dávidovi. Čo utkvie v pamäti jednému a čo si všimne druhý? Veriaci sa bude oduševňovať Dávidovými žalmami a obdivovať ho ako víťaza nad Filištíncom Goliášom. Človeka slobodnej mysle však zarazí, čo Dávid urobil s porazeným Goliášom: už mŕtveho ho zohavil, vzal jeho meč a odťal mu hlavu (1. Samuelova 17). Alebo ďalšie pikantné čítanie:

Dávid si, zdá sa, nerobil ťažkú hlavu s dodržiavaním prikázania Nezosmilníš, mať viac žien bolo pre neho ako nič (1. Samuelova 27) a keď sa mu navyše zapáčila Batšeba, manželka Uriášova, jedného z jeho najudatnejších dôstojníkov, nerozpakoval sa zradne sa ho zbaviť a zmocniť sa jej (2. Samuelova 11). Ťažko sa čitateľ milujúci slobodu názoru ubráni istým asociáciám napríklad pri čítaní o Dávidovom náreku nad smrťou Jonatána: ,,Úzko mi je nad tebou, môj brat Jonatán! Krásny si mi bol a príjemný veľmi! Podivuhodnejší si mi bol vo svojej láske nad lásku žien” (2. Sam. 1/26).

Čo sa však žien týka, bol Dávid úplný babroš oproti svojmu synovi Šalamúnovi, ktorého splodil s ukradnutou Batšebou. Ten mal dovedna 1000 žien a absolútne nedbal na boží príkaz, že židovskí muži sa smú ženiť len so ženami z vlastného národa, ale bral si Moábky, Amónky, Edómky, Sidóňanky, Chetejky, všetko ženy výslovne bohom zakázané; navyše jedna z jeho žien, vari prvá, bola dcéra faraónova, ktorej dal postaviť nádherný palác. (1. Kráľovská 11).

Keď stačí »vedieť« len z počutia

Väčšina ľudí (aj veriacich) sa nezaoberá štúdiom biblie. Uspokojujú sa tým, čo sa naučili dakedy dávno v cirkevnej škole alebo čo počúvajú v kostoloch od kňazov. Na tomto základe si utvárajú názor aj na bibliu. Nie div, ak je to názor podobný tomuto:

,,U nás doma sa vravelo, že Kristus bol prvý komunista. A ja som chcel byť posledný. Kristus bol Žid a ja mám rád Židov práve cez Starý zákon Svätého písma a cez bibliu aj židovskú kultúru”.

Autor tohto výroku, istý slovenský poeta, prezradil tak v novinách Koridor zo 6.10.1992 svoje slabé vedomosti o Biblii a z Biblie.

Asi by však nevychádzal z údivu, keby nezabudol porozmýšľať nad tým, aké neuveriteľné veci popísali autori týchto písiem. Napríklad hneď na začiatku, keď opisujú akt stvorenia, završujú svoje rozprávanie tvrdením:

,,Boh videl, že všetko, čo urobil, bolo veľmi dobré” (1. Mojž. 1).

Asi to dobré nebolo, keď už o nemnoho riadkov ďalej píšu ako bedáka a hromží:

 »Človeka, ktorého som stvoril, zmetiem z povrchu zeme, človeka i zvieratá, plazov i vtákov nebeských, lebo ľutujem, že som ich učinil” (1. Mojž. 6).

 Zavinil to človek? Ten sa predsa nepýtal na svet, nestvoril sa sám, nevdýchol si živú dušu, ktorá sa napokon ukázala taká nestála, náklonná k neposlušnosti a páchaniu zla.

Ak by sme predsa len pripustili vinu človeka, museli by sme sa pýtať, prečo spolu s ním majú trpieť všetky ostatné živé tvory, ktoré sú v tom nevinne. Autori týchto statí si neuvedomili, že takýmito tvrdeniami stavajú svojho stvoriteľa do nevábneho svetla. Vystavujú mu svedectvo, že od samého začiatku asi nevedel, čo skutočne stvoril, že sám seba klamal, keď sa radoval zo svojho diela a hovoril si, že je to dobré, dokonca veľmi dobré. Inak by predsa nemusel potom ľutovať, že si dal toľkú námahu a vypálilo to, ako nechcel. Autori týchto textov pripisujú stvoriteľovi, v ktorého existenciu veria, že buď od začiatku nepredvídal následky svojho konania, alebo to naschvál zariadil tak, aby mohol obviňovať nevinného a potom mu preukazovať milosrdenstvo aj v podobe krutého obetovania vlastného syna. Rozumom, logicky sa to pochopiť nedá, na to je naozaj potrebná viera.

Treba čítať Bibliu? Treba!

Aj to je pravda, že je biblia plná krvi, zabíjania, znevažovania ľudí z rasových a najmä náboženských dôvodov (i z dôvodov pohlavia - osobitne si možno všimnúť, ako ponižujúco sa v písme svätom hovorí o ženách!), ale bola by večná škoda, keby ju prestali tlačiť, vydávať, predávať, keby ju zakázali čítať. Ak si odmyslíme jej mytologický charakter, zistíme, že máme v rukách knihu, ktorá je v istom zmysle prehľadom dejín civilizácie. Krvavé masakry, o ktorých sa v nej hovorí, sprevádzali náš ľudský rod na celej jeho vývinovej púti od samého začiatku. Skúmať, prečo je to tak, je úloha iných vied, najmä histórie a ekonómie.

To, o čom je tu reč, sa netýka len a výlučne židovského národa, ale v podstate všetkých národov, tak žijúcich vtedy na jednej časti sveta, ako aj následne ľudstva ako celku. Mnoho dejov, ktoré sa tu podávajú tak, akoby ich prežíval iba židovský národ, má svoje pravzory v živote iných národov. Dávno pred tým, ako sa povesti o týchto dejoch dostali do tzv. kníh Mojžišových, Jozuových a ďalších, existovali v ústnom podaní. Fragmenty týchto povestí a legiend sa našli vytesané na kamenných stélach, vyryté na hlinených tabuľkách, napísané na stenách stavieb, ako ozdoby nádob a pod.

Napríklad literárne spracovaná povesť o potope sveta v I. knihe Mojžišovej má predlohu z 18.-19. stor. pred naším letopočtom zo sumerskej oblasti. Kráľ mesta Šuruppak, zvaný Ziusudra, unikol pred utopením tým, že si postavil archu a vďaka záchrane získal nesmrteľnosť.

Epos o Gilgamešovi, zachovaný na jedenástich tabuľkách, tiež hovorí o potope a aj cirkevní vedci - teológovia predpokladajú, že bol priamou predlohou toho, čo sa píše v knihe Genezis (6/5-9, 17), aj keď je zrejmé, že autori biblického textu neváhali urobiť náležité literárne úpravy (to je svedectvo, že literárna tvorba tiež podlieha vývinu; bolo by divné, keby autori biblických textov písali takým istým štýlom, ako tí, čo tvorili päťsto alebo tisíc rokov pred nimi).

Cirkevných otcov musí teda v súvislosti so všeobecným prístupom k biblickým textom znepokojovať fakt, že ich tvorcovia na mnohých miestach stavajú do veľmi zlého svetla samého stvoriteľa, milujúceho otca všetkých ľudí. Podivný otec všetkých národov si vybral za svoj iba jeden a tým zasial semeno nenávisti alebo aspoň závisti medzi národmi. Beda tomu, od koho zlo pochádza… Veda odhaľuje, že príčinou všetkých nepriateľstiev medzi národmi (štátmi) boli a sú praktické životné záujmy, často zastierané mytologickými rúškami.

Pisatelia biblických textov sa priam predbiehali pri ohováraní stvoriteľa neba i zeme. Napríklad keď opisujú jeho nahováranie Mojžiša, aby vyviedol izraelský ľud z Egypta. Ten sa zdráha prijať úlohu, nechce ísť pred faraóna, namieta to i ono, ale Hospodin (pán) ho presviedča, že

,,ja zatvrdím srdce faraónovo… preto vás neposlúchne, a ja položím svoju ruku na Egypt…”

Teda nie faraón sám od seba bude mať kamenné srdce, ale mu ho zatvrdí ten, čo má byť milujúcim otcom všetkých ľudí (Gen 7/3-4, 11/10). Ešte oveľa horšie si autori biblických textov počínali pri tom, keď opisovali, ako si Židia majú počínať pri odchode z Egypta, aby neodišli ,,s prázdnymi rukami”. Mali konať podľa príkazu a návodu svojho boha, vyžiadať si od svojich egyptských susedov všelijaké cenné veci a oblečenie a potom to jednoducho nevrátiť (Gen 3/21-22, 11/2.).

Nepokazí sa Atália? - to je otázka

Z predchádzajúceho je azda zrejmé, že čítať bibliu len tak, bez dozoru a usmernenia, môže byť nebezpečné. Poukázal na to aj francúzsky spisovateľ Gustave Flaubert v románe Pani Bovaryová. Zhovárajú sa tam dvaja priatelia, lekárnik Homais a farár Bournisien. Lekárnik poznamenáva, že v biblii je mnoho pikantných vecí, a preto by nebol rád, keby to čítala jeho dcéra Athalie. Farár Bournisien to nepopiera, ale svojho priateľa Homaisa poučuje, ako to s čítaním biblie skutočne je:

,,Ale veď to protestanti odporúčajú bibliu, my nie.”

Farár Bournisien dáva tým najavo, že on protestant nie je a že za všetko zlé, čo z nezodpovedného propagovania biblie vzišlo, nesú zodpovednosť protestanti. Katolícka cirkev skutočne nehlása všeobecnú potrebu nekontrolovaného čítania kresťanského písma svätého. Nuž, načo teda zakazovať, keď veriaci síce bibliu môžu vlastniť, ale to neznamená, že ju celú budú dôkladne čítať, tým menej študovať, čiže kriticky sa zamýšľať nad obsahom prečítaných textov. Poistkou proti zablúdeniam je viera; tá spôsobuje, že veriaci rozumie čítanému textu v jej intenciách, v čítanom texte hľadá a nachádza potvrdenie svojej viery.

Okrem toho, že v biblii je zopár takpovediac priam chúlostivých miest, je tam aj skoro nepreberné množstvo textov, ktoré môžu podnecovať k nebezpečným myšlienkam, k porovnávaniu a kladeniu si otázok. A kde vzniknú otázky, tam už je aj možnosť odpovedí, ktoré nemusia byť v zhode s tým, čo hlásajú školení vysvetľovatelia symboliky textov. Otázky sú svedectvom pochybností a pochybovať znamená neodpustiteľne hrešiť. Viera môže odpustiť všetky, aj najťažšie hriechy, okrem jediného - neviery.

Nebezpečenstvo, ktoré môže vzniknúť pri voľnom prístupe jednoduchých veriacich k biblickým textom, si začali pravdepodobne uvedomovať už veľmi dávno vzdelaní rabíni, židovskí duchovní. Preto vymysleli Talmud - výkladovú knihu. Richard P. Feynman, americký fyzik, rozpráva vo svojej knihe To azda nemyslíte vážne o svojom pohľade na Talmud:

 ,,Talmud je preveľmi zaujímavý. Má stránky veľkého formátu a originálny text je vo štvorčeku v rohu každej stránky. Okolo tohto štvorca sú v tvare akéhosi L komentáre rozličných ľudí. Talmud sa vyvíjal a všetko sa znovu a znovu študovalo; veľmi dôkladne, stredovekou logikou. Myslím si, že komentáre sa zastavili okolo trinásteho, štrnásteho alebo pätnásteho storočia; neexistuje žiaden moderný komentár. Talmud je báječná kniha, úžasná, veľká zmiešanina vecí, odpovedí na triviálne i ťažšie otázky.”

V knihách Mojžišových a v knihách prorokov môže byť kde-čo nejasné, ale je tu Talmud, ktorý všetko objasňuje, na všetko odpovedá. Biblia sa môže pomýliť, ale Talmud vždy upravuje na jedinú správnu cestu. Biblia môže popliesť, vyvolať pochybnosti, podnietiť otázky, ale je tu, našťastie, výklad kňazov, kazateľov, ľudí nielen príslušne školených, ale hlavne bohom vyvolených na službu, ktorú len oni sú povolaní vykonávať, t.j. ako rozumieť slovu božiemu.

Možné pokĺznutia neostražitých

Niektorému neostražitému čitateľovi môže napríklad začať vŕtať v hlave, že by chcel vedieť, ktoré state alebo hoci len vety Nového zákona napísal vlastnoručne sám Ježiš. Ako to však s jeho vierou môže zatriasť, keď zistí, že takej state, takej vety, ale ani jediného slova v celej biblii jednoducho niet!? Nik by sa nemohol čudovať, keby takýto človek zatúžil poznať, ako to všetko so vznikom písma svätého bolo v skutočnosti. Mohol by sa začať pýtať, kto a kedy tie písma napísal! Kto a kedy rozhodol, že práve tie, ktoré sú zahrnuté do biblického súboru, majú byť písmom svätým! A naopak, prečo iné spisy podobného druhu a obsahu sú zo súboru vylúčené! Kto a kedy o tom rozhodol a na akom základe!?

Takýchto a podobných otázok sa môže zrodiť viac. A keď už raz sú otázky na svete, je to inšpirácia na hľadanie odpovedí. Našťastie dnes už aj na takéto otázky odpovede jestvujú. Nesmiernou výhodou pritom je, že tie najpodstatnejšie odpovede nepochádzajú od nejakých bezvercov, ale naopak, od autorov, o ktorých hlbokej viere nemožno pochybovať. Ako príklad možno spomenúť prvého prezidenta ČSR T. G. Masaryka, človeka úprimne nábožného a vždy pohotového kritizovať tých, čo sa dakedy odvrátili od viery (napríklad F.M. Dostojevkého). Spisovateľovi K. Čapkovi okrem iného povedal:

,,Skutečný životopis Ježíšův se nedá napsat, je příliš málo zpráv: od Ježíše samého nemáme ani jednoho slova skutečně autentického, sám nic nenapsal a nezanechal. Prvé zprávy jsou od Pavla, který zemřel tuším kolem roku 64, a evangelia byla psána počínajíc asi od roku 70.” (K Čapek: Hovory s T. G. Masarykem).

Pravdivosť Masarykovho názoru potvrdzuje dvadsaťsedem zástupcov šiestich cirkví z bývalého Česko-Slovenska, ktorí vypracovali ekumenický preklad biblie, vydaný ekumenickou radou roku 1984. Obohatili ho tým, že k nemu pripojili chronologické prehľady tak doby starozákonnej, ako aj novozákonnej. Vznik novozákonného súboru datujú medzi roky 110 až 130. Zrejme sa opierali o overené historické pramene. V každom prípade je zrejmé, že Ježiš nemohol autorizovať nič z toho, čo o ňom napísali iní ľudia desiatky rokov po jeho smrti.

V Nemecku vzniklo dielo, na ktorom pracovalo vyše 120 katolíckych teológov (profesorov a kňazov) - Lexikon náboženstiev. Kniha vyšla v českom preklade roku 1994 v Prahe. Tu sa dočítame, že sväté písma kresťanstva obsiahnuté v biblii tvoria starozákonný a novozákonný kánon, ktorý cirkev uznáva ako inšpirovaný a normatívny zdroj viery. Novozákonný kánon, píšu autori lexikonu, ,,sa utvára už koncom 1. stor. na základe existujúcej zbierky Pavlových listov”. Potvrdzujú v podstate to isté, čo o vzniku novozákonného súboru povedal T.G. Masaryk. Dokladajú, že Pavlove zachované listy sú najstarším svedectvom Nového zákona a že išlo o príležitostné listy, ktoré vznikli medzi rokom 50 až 56 nášho letopočtu. Z ďalšieho textu možno vyrozumieť, že nepoznáme autorov tých ,,Pavlových” listov, ktoré vznikli neskoro po jeho smrti.

Neostražitého a nepoučeného čitateľa môže pomýliť, keď sa v Pavlovom liste Židom dočíta, akú skladá poklonu smilnici (prostitútke) Rachab. Alebo keď si uvedomí, že svätý muž prorok Eliáš bol vlastne masový vrah, ktorý vlastnoručne pobil 450 kňazov, ktorí vyznávali iné náboženstvo:

»A Eliáš im riekol: pochytajte prorokov Baalovych, nech neujde ani jeden z nich! A Eliáš ich odviedol k potoku Kišonu a tam ich pobil« - 1.Král. 18/40).

Podobne iný svätý muž, prorok Samuel, vlastnoručne rozsekal na kusy kráľa porazených Amalechovcov (»A Samuel rozsekal Agaga na kusy pred Hospodinom v Gilgale« - 1. Sam. 15/33). A čo už aj povedať na to, že Mojžiš, ten vysloboditeľ národa a priamy sprostredkovateľ jeho spojenia s bohom, nariadil, aby sa ľudia navzájom pozabíjali?

»Zabite každý svojho brata a každý svojho priateľa a každý svojho blížneho… a padlo toho dňa z ľudu asi tri tisíce mužov« - 2.M. 32/19-28.

Dočíta sa čitateľ biblie nemálo slov o láske, že je tým najväčším, najdôležitejším v živote, že keby človek celý svet získal, ale lásky by nemal, nič mu to nebude platné. Čo si však má pomyslieť o slovách, ktoré ho nabádajú nenávidieť?

»A či si myslíte, že som prišiel dať pokoj na zem? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie… Rozdelený bude otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre« - (Luk.12/ 51-53). Žiaľ, mnoho ráz sa nábožní ľudia riadili vo vzťahu k inak zmýšľajúcim práve nenávisťou a pohŕdaním.

Žiaka Pavla H. trápilo, kam pôjde po smrti, keď nebo i zem pominú. Dostalo sa mu ,,poučenia”, že je somár, s ktorým sa nehodno rozprávať. Aj iní čitatelia biblických textov môžu odhaliť veľké protirečenia, na ktoré dávni pisatelia iste ani nepomysleli. Nepredpojatý skúmateľ musí byť týmto pisateľom, upravovateľom a prekladateľom vďačný za svetlo, ktorým osvetlili veľkú epochu vývinu ľudského myslenia. Túto epochu môžeme nazvať detstvom civilizácie, a detstvo je vari najkrajšie obdobie života človeka. Ide však o to, aby ľudstvo vykročilo z obdobia detstva, lebo inak bude páchať na sebe tie isté alebo v podstate rovnaké hriechy, aké páchalo dosiaľ.   ?

tags ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu