Humanitas a ľudský genóm

Monday, 10 March 2003 | Zošity humanistov č. 36

Faith Lagay

Vedúci princíp pre rozhodovanie

Genetickí vedci predpovedajú, že jedného dňa budeme schopní nielen akoby reostatom vypínať či zapínať svoje genetické funkcie, nielen vyhnúť sa dedičným chorobám a slabostiam, ale aj meniť náš fyzický vzhľad a činnosť, spomaliť proces starnutia, zvýšiť schopnosť poznávať a možno aj talent, čo všetko znamená formovanie osobnosti a jej správania dosiaľ nepoznaným spôsobom.

Hoci je to hudba ďalekej budúcnosti, možnosť takého technologického vývoja nám káže klásť si otázky už dnes. Bude rodičom dovolené voliť pre svoje deti akékoľvek vlastnosti, ak na to budú mať finančné zdroje? Ak spoločnosť podporuje génovú terapiu na likvidáciu vážnych dedičných chorôb, ale nie na cielené všeobecné zlepšenie zdravotného stavu populácie, ako zabránime vzniku „genobility” (šľachty na podklade génov) boháčov? (výraz genobilita zaviedli M.J. Mehlman a J. Botkin). Ktoré charakteristické vlastnosti súčasného Homo sapiens - od našich fyzikálne zraniteľných tiel až po naše osobné sebaurčenie, kvalifikované ako náhodné - sa rozhodneme chrániť a zachovať, z akých pozícií budeme brániť a ospravedlňovať hodnoty, na ktorých spočívajú tieto voľby?

Genetici, filozofi a sociálni pracovníci diskutujú už dlhšie ako desať rokov, či a akými modifikáciami spomedzi uvedených by mohlo genetické inžinierstvo zmeniť to, čo sa rozumie pod ľudským. Samozrejme, odpoveď je, že by mohlo. Transgenické zvieratá (t.j. zmiešané species) už behajú v laboratórnych klietkach. Tou istou technológiou sa dá vytvoriť fyziologicky neľudská bytosť, definovaná ako taká taxonomickými štandardmi, t.j. neschopnosťou reprodukovať sa párením s inými členmi svojej predošlej species. V otázke starnutia je zaujímavé, čo to znamená, keď urobíme svoje telá neciteľné na poškodenia chorobami a vekom. Futuristi predpovedajú, že ľudia prekonajú proces starnutia tým, že budú čím ďalej tým väčšmi bionickí, až kým len ich mozgy budú obsahovať DNA, reprodukujúc sa (výmena genetického materiálu s inými mozgami) a vyvíjajúc sa ako komandujúce centrá umiestnené v trvalých inorganických „telách”. To budú cyborgovia a dožadujú sa pomaly cesty zo sci-fi románu do vedeckého faktu.

Od prvej zmienky o génovej terapii a špeciálne od začiatkov genetického inžinierstva sa mnohí oponenti cyborgickej budúcnosti stavali proti niektorej alebo proti všetkým genetickým manipuláciám. Nepúšťajte sa do toho, vravia. Nezačínajte manipulovať gény, lebo ak raz začnete, nebude možné zastať. Tento argument má spoločnú konceptuálnu štruktúru s inými členmi triedy, nazývanej argumenty klzkého svahu. (U nás je bežný výraz „naklonená rovina”). „Svahári” broja proti akcii alebo praxi A, nie pretože samotné A by bolo ako také neprijateľné alebo neželateľné, ale pretože A vraj povedie konzekventne k akcii B a B je v každom prípade neprijateľné alebo neželateľné. Zástancovia existencie klzkého svahu v niektorých prípadoch žiadajú, aby sme sa nepokúšali eliminovať dedičné choroby, alebo posilniť imúnny systém modifikáciami génov v embryu, spermových bunkách alebo vajíčkach, lebo ak to umožníme, boháči budú mať čochvíľa dizajnové deti a zločinní vedci budú skladať poloľudské chiméry a, prv než sa nazdáte, cyborgov.

Argumenty klzkého svahu sú populárne a lákavé, no škodlivé. Poškodzujú morálne a etické uvažovanie aspoň dvojakým spôsobom. Po prvé: svojou snahou odhovoriť nás od kroku A odvracajú náš pohľad od skutočného problému - kde je ten bod medzi A a B, v ktorom akcia, čin alebo udalosť prestáva byť prijateľnou a stáva sa neprijateľnou? Takto nás odvracajú od pokusu vypracovať plán riešenia prípadov, v ktorých vystupuje do popredia viacero cenených hodnôt. Ešte väčšmi škodia svojou logickou nečestnosťou, svojím tvrdením, že spojenie medzi A a B je potrebné a nevyhnutné, pretože ľudia nemajú ani vôľu, ani túžbu zastať na okraji neprijateľného. Na druhej strane, len ak odmietneme argumenty klzkého spádu, otvorí sa nám možnosť zamerať našu pozornosť na zlepšovanie etického poznania uvažovaním.

Našu globálnu spoločnosť charakterizuje množstvo poprepletaných osobných záujmov a pluralita kultúr. Dá sa teda s istotou povedať, že ani jeden osobitný systém hodnôt nebude vstave riadiť naše úvahy o tom, čo by sme mali radi ako reprezentáciu pojmov ľudská prirodzenosť a ľudská skúsenosť. Pri odpovedi na tieto otázky budeme používať mnohé systémy. Moje hľadanie koherentného hodnotového systému na obranu môjho vlastného, na species zameraného, aj esteticky motivovaného NIE budúcnosti robotov, ma priviedlo k humanistickej tradícii a hodnotám, ktoré zhrnuje výraz humanitas, ako mu rozumeli starí Gréci, ich renesanční potomkovia a súčasní humanisti. Som presvedčený, že humanizmus má bohatú tradíciu v hodnotení a zvyšovaní hodnoty ľudskej prirodzenosti; má prostriedky na uvažovanie a rozhodovanie aj vtedy, keď chýba istota.

Pre Grékov štvrtého storočia pred n.l. humanitas znamenala to, čo je výrazne ľudské, a čo potom (či už právom alebo omylom, na základe poznatkov 21. storočia o iných druhoch) znamená schopnosť „priateľských pocitov” získaných výchovou. Táto ústredná zásada humanizmu vyhlasuje súcitenie za dobro a výchovu za cestu k realizácii tohto dobra. Súčasťou tohto konceptu je pochopenie vzťahu medzi prirodzenosťou a výchovou, čomu sa v súčasnosti venuje veľa úvah a výskumu. Podľa špecialistu na renesanciu Johna Stephensa spájali starí Gréci ľudské cítenie nerozlučne s výchovou, pretože len na základe poznatkov a vedomostí môžeme pochopiť podstatu, prirodzenosť nášho druhu. Tzvetan Todorov chápe názor humanizmu na vzťah medzi ľudskou prirodzenosťou a ľudskou výchovou termínmi „dané” a ”zvolené”. „Daná” je neredukovateľná ľudskosť, ktorú máme všetci spolu geneticky. „Zvolené” je to, čo chce naša vôľa. Todorov vraví, že z humanistického uznania tejto počiatočnej dynamiky vyplýva jeho charakteristická viera vo výchovu. Pokračuje:

„Keďže na jednej strane je človek čiastočne nedeterminovaný a tak schopný slobody, a na druhej strane vieme, že existuje dobro a zlo, človek sa môže zapojiť do procesu, ktorý vedie od neutrality k dobru a volá sa výchova.”

Výraz humanizmus v opísanom zmysle sa začal používať až v 14. storočí, ale jeho predkami boli grécki rečníci, ktorí sa líšili od filozofov svojej doby tým, že zdôrazňovali úlohu výchovy pri príprave slobodných mužov pre samovládu. Výchova nás učí rozmýšľať. Pre gréckych vychovávateľov malo rozmýšľanie inštrumentálnu aj vnútornú hodnotu; tá druhá vyplýva z koncepcie, že ľudia sú jediný druh, ktorý má logos (chápaný aj ako „logika”, t.j. schopnosť uvažovať, aj ako „slovo”, t.j. schopnosť dorozumieť sa) a sme najľudskejší, keď ho používame.

Iné ľudské kvality a schopnosti, ktoré humanistická tradícia vyzdvihovala:

  • 1. Ocenenie ľudského tela - jeho držanie, krása, atletická zdatnosť.
  • 2. Túžba sebapoznania a pritom úloha emócií.
  • 3. Vytváranie umeleckých diel a schopnosť predstavivosti.
  • 4. Hodnotenie a posudzovanie seba samého, t.j. schopnosť rozlišovať.
  • 5. Sebadôvera, že pravidlá pre etické správanie môžu byť odvodené z ľudských záujmov (ich slovami) bez potreby odvolávať sa na zjvenia alebo božskú intervenciu.

Pre mnohé z týchto aktivít - výchovu, ovládnutie tela v atletike alebo pri tanci, artistický prejav alebo etické správanie - je stredobodom snaha. Akýsi spätný systém odmeny vyvolá pri väčšine ľudí po dosiahnutí niečoho ako výsledku snaženia pocit veľkej satisfakcie. Niet pochýb, že ľudia, ktorí niečo dokážu aj bez snaženia, prispievajú spoločnosti tak významne ako tí, čo sa snažia, možno niekedy aj viac. Zo snaženia a dosiahnutia niečoho vyplýva pre jednotlivca pocit potešenia. Stále pokračujeme v pokusoch urobiť niečo, čo dosiaľ nevieme urobiť. Robíme všetko možné, aby sme to, čo robíme, robili ešte lepšie. Snaha je dôležitá časť toho, čo sa myslí pod pojmom ľudské. Spomeňme si len na tie početné sci-fi historky, kde ľudom podobné organizmy majú uspokojené všetky svoje potreby - od potravy po rozkoše - a plnia svoje určené úlohy bez námahy, ale aj bez snaženia a bez stresu. Vždy potom príde jeden alebo aj dvaja, ktorí dajú najavo svoju nespokojnosť len preto, lebo chcú objaviť niečo mimo komfortu, v ktorom žijú (filny GattacaTrumanov svet).

Nie je ľahké zachovať pre každého človeka možnosť snažiť sa a ísť za svojou predstavou dobra. Bude tu veľké pokušenie naplánovať ľudí pre také úlohy, ktoré by dizajneri radi videli splnené. Na prvom mieste bude možno snaha genetickým inžinierstvom tak zmeniť ľudské telá, aby prežili teploty a tlaky (? - otázka prekladateľa) pri vesmírnom cestovaní v našom slnečnom systéme. Neskôr budú chcieť ísť niektorí ľudia ďalej, von z tohto systému, a to bude cesta vyžadujúca nezničiteľné inorganické telá a viac ako jednu generáciu mozgu. Rozhodnutie vytvoriť ľudí pre špecifické úlohy je hrubá čiara cez svah medzi A a B, medzi prijateľným a neprijateľným. Tie genetické zmeny, ktoré sa nedotýkajú ľudského sebaurčovania, ktoré naďalej umožňujú voľbu pri hľadaní šťastia, zapadajú do rámca prijateľných. No také genetické manipulácie, ktoré znižujú ľudskú túžbu alebo schopnosť definovať a dosahovať vlastnú verziu dobra - snaženie - sa vzďaľujú od humanistickej predstavy, čo to je byť ľudský. Niektorí budúci rodičia budú stáť pred skúškou rozhodnúť sa pre dané alebo volené v mikroverzii výzvy pre celú spoločnosť:

„Použijem genetické inžinierstvo na to, aby som dal svojmu dieťaťu možnosť stať sa tým, čo si sám vyvolí, alebo na to, aby bol koncertným huslistom?”

Humanizmus nám dáva k dispozícii nielen sadu skúšobných kameňov na hodnotenie, ale aj metódu na rozhodovanie o týchto hodnotách. To je tradícia argumentácie alebo uvažujúceho rečníctva, ktorá sa vyvinula popri a proti aténskej filozofii a jej majstrom Sokratovi a Platónovi. Títo filozofi došli premýšľaním k absolútnej, univerzálnej pravde. Grécki učitelia rečníctva však nehľadali konečné pravdy, ale spôsoby, ako nájsť najlepšie riešenie pre osobitnosti špecifickej situácie. Nepokúšali sa dokázať, že dané rozhodnutie bolo urobené na základe poznania absolútneho dobra alebo istoty o univerzálnej pravda. Boli skeptickí v otázke schopnosti ľudskej mysle rozpoznať pravdu. Hoci mnohé názory môžu byť správne, skeptici pochybovali, že ľudská myseľ naslepo pozná, ktoré sú správne a ktoré nie.

Je zásadne dôležité, aby sa skepticizmus rečníkov nezvrhol na nihilizmus - odmietanie možnosti existencie pravdy, resp. akéhokoľvek podkladu pre etické posudzovanie a morálne konanie. Pre chýbajúci dôkaz pravdy navrhli uvažujúci rečníci konsens, zhodnú mienku na základe spontánneho súhlasu; verili, že pri neistote ľudských záležitostí v rámci pravdepodobnosti a nutnosti je dobrovoľný konsens taký dobrý výsledok, aký sa len dá dosiahnuť - a aký treba dosiahnuť. Je to ideál, a musíme sa snažiť dosiahnuť ho výchovou.

Už som spomenul humanistickú tradíciu emócií; vráťme sa k nim. V Umení rečníctva hovorí Aristoteles, že „emócie sú veci, pri posudzovaní ktorých sa ľudia líšia podľa toho, či pociťujú radosť alebo bolesť”. Emócie povedia ľuďom, čo sa im páči a čo nie; čo považujú za šťastie a dobrý život a čo je opakom toho. Klasickí grécki autori tragédií aj komédií poznali hodnotu emócie a nútili nás uznať vlastnú zraniteľnosť a príslušenstvo ku komunite.

Emócie sú pri tejto diskusii dôležité z dvoch dôvodov. Prvý je vzťah medzi telom a emóciou. Niektoré emócie nevyplývajú priamo z telesných pocitov potešenia a bolesti, iné áno. Napríklad potrava a teplý kúpeľ sú aj dobré, aj fyzicky príjemné. Emócie sú výsledok komplexných akcií medzi mozgom a telom a prejavujú sa vo „vedomí” - veda nevie presne, čo je vedomie, ale je isté, že prínos tela tu hrá významnú úlohu. Strata či schudobnenie telesných vlastností by viedli k zníženiu potešenia. To je argument pre rozhodnutie, že genetické inžinierstvo nesmie zúžiť rozsah telesných špecifikácií - výška, váha, svalstvo, farba, atď.

Druhý dôvod znie, že emócie neslobodno vynechať z úvah o budúcom Homo sapiens. Sú dôležité, ak nie rozhodujúce, pre rozdiely v posudzovaní „dobrého života”. Zídeme sa, pouvažujeme a rozhodneme sa; urobíme všetko, aby sme nepotlačiteľným emóciám nevzdorovali omylom a aby sme uznali, že sú dôvodom.

Obrana emócie ma privádza k podobnému pocitu, k láske - aj to je problém pri úvahách o fiktívnych spoločnostiach budúcnosti. Všetko beží dobre medzi príslušníkmi species, ktorú by sme mohli nazvať Homo anhedonicus (nemajúci záujem o slasti), kým dvaja nepocítia k sebe zvláštne pocity, a je to tu. Láska, nie zbrane hviezdnych vojen, otrasie spoločnosťami, ktoré nepoznajú emócie. Už z definície treba aspoň dvoch, aby spoznali a rozvíjali priateľstvo a sympatiu medzi podobnými; humanitas nie je láska k sebe.

Nakoniec treba povedať aspoň pár slov o sebaurčení, z ktorého vyplýva humanistické zdôrazňovanie výchovy. Zviera sa dá cvičiť, možno naprogramovať počítač, ktorý nemá slobodnú vôľu, ale ani jedného nemožno vychovávať, vzdelávať. Ak však je prejav našej slobodnej vôle, t.j. voľba či konečné rozhodovanie, podmienený vedomosťami a početnými vedľajšími určujúcimi zložkami, musíme sa učiť, ako konať a ako sa správať, aby sme dosiahli želaný cieľ. Každý genetický krok, ktorý by uberal na účinnosti hodnoteniu, integrácii, riadeniu a cieľavedomému konaniu budúcich ľudí, prekračuje čiaru medzi A a B, medzi prijateľným a neprijateľným.

Je na nás, či medzi ľudskými vlastnosťami a schopnosťami prijmeme alebo odmietneme hodnoty starých Grékov, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť len daním prednosti. V skutočnosti poskytujú bázu pre pochopenie významu výchovy a vzdelania, pre stelesnenie živého, zničiteľného tela, pre emócie, predstavivosť, disciplínu a sebaurčenie. Humanistická tradícia nás navádza začať rozmýšľať a cítiť sa na ceste do spoločnosti, ktorá rieši problém regulácie genetického inžinierstva.

Prameň: Faith Lagay, “Humanitas and the Humane Genome. A Guiding Principle for Decision Making”, Free Inquiry, 23/1, s. 34-37, zima 2002/03.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu