Metodologický kontra filozofický naturalizmus

Wednesday, 5 March 2003 | Zošity humanistov č. 36

Massimo Pigliucci

Prečo byť skeptický aj v otázke náboženstva

Je aj náboženstvo legitímna oblasť pre skeptikov? Komunita humanistov odpovedá hlasným Áno, kým skeptici z oblasti pseudovedy a paranormálna sú na pochybnostiach. Túto esej inšpirovali rozhovory s priateľmi, ktorí stoja na druhej strane barikády. Pretože podobné rozhovory medzi humanistami a skeptikmi, ako aj medzi teistami a ateistami, sú bez konca, považujem za rozumné sumarizovať tie dve stanoviská a pozrieť sa, kam nás vedú ich logické konzekvencie.

Dve hlavné osobnosti, o ktorých názoroch chcem diskutovať, sú Dr. William Provine, historik a filozov na Cornellskej univerzite, a Dr. Eugenie Scottová, antropologička a riaditeľka Štátneho centa pre vedeckú výchovu. Obidvoch som stretol na oslavách Darwinovho dňa v Tennessee v roku 1998, čo bolo podkladom pre túto diskusiu.

Aj Provine aj Scottová priznávajú, že sú sú neteisti (tomuto výrazu dáva prednosť Scottová) alebo ateisti (Provinov favorit). Ale ich názor na stret, ak vôbec je nejaký, medzi vedou a náboženstvom, nemôže byť rozdielnejší. Pre Scottovú jednoducho veda nemá čo povedať k náboženstvu, prípad je uzavretý. Vedci majú pokračovať vo svojej práci študujúc prírodné javy a nemajú sa rozptyľovať náboženskými otázkami nijakého druhu. Netreba dodávať, že podľa Scottovej má tento princíp diktovať aj správanie sa vedeckého vychovávateľa v triede. Ale Scottová je predsa ateistka a materialistka vo filozofickom zmysle toho druhého výrazu; ako zmieri svoju teoretickú pozíciu so svojou požiadavkou odlúčenia týchto dvoch otázok v každodennej praxi?

Scottová podčiarkuje rozlišovanie medzi metodickým a filozofickým naturalizmom. Metodický naturalizmus je štandardné „kontumačné” stanovisko každého praktického vedca: predpokladáme, že svet sa skladá z hmoty a energie; ak existuje niečo iné, je to jednoducho mimo záujmu vedy. Naopak, pozícia filozofického naturalizmu je racionálna, ale presne povedané nie je vedecká. Uzatvára, čo aj len predbežne, že je tu len hmota, ale nevieme to dokázať nad všetku pochybnosť.

Scottovej dualizmus môže byť technicky správny, ale znie mi príliš po ľahkom vyšmyknutí sa. Zdá sa, že mu chýba filozofická odvaha. Na otázku, ako sa stala filozofickou materialistkou, Scottová pripustila, že to bolo v dôsledku poznatkov vedy. Inými slovami, vedecké chápanie sveta ju priviedlo k predbežnému odmietnutiu nadprirodzena. Uznávam, že použitie atribútu „predbežnému” je na mieste, lebo s ňou súhlasím, že veda nemôže definitívne poprieť existenciu nadprirodzena. Je fakt, že veda nemôže dokázať neexistenciu ničoho. Všetko, čo môže veda robiť, je podporovať pozitívne zistenia s príslušnými dôkazmi alebo vyvracať ich odmietnutím. A tak tu ostávame stáť v dosť neuspokojivej pozícii, že veda síce trochu posvietila do priepasti neznáma, ale nie dosť, aby dala odpoveď na možno najdôležitejšiu otázku zo všetkých: existuje niečo okrem hmoty a energie?

Duše? Evolúcia hovorí Nie!

Villiam Provine nechce mať nič také. Jeho stanovisko je jednoduché: mimo nás nie je nič; keď umierame, deje sa to v najplnšom význame tohto slova; a nemá význam večne sa vypytovať na konečný zmysel života. Ako prišiel k tomuto záveru? Sám hovorí, že cez modifikovanú Darwinovu tóriu evolúcie. Podľa Provina nielen že niet nijakého svedectva pre niečo mimo hmoty, ale už podstata evolučných zmien nám hovorí, že by bolo iracionálne čo aj len hľadať niečo. Existuje predsa nepretržitý historický sled medzi ľuďmi a ostatkom živého sveta. To nám necháva len dve cesty, ako priznať existenciu niečoho nehmotného: vrátiť sa k dualizmu Reného Descarta, podľa ktorého len ľudia majú nielen fyzické telo (res extensa), ale aj od fyzikálna nezávislé vedomie (res cogitans); alebo predpokladať, že všetko živé sa skladá z hmoty a ducha, ale to je pozícia, ktorá aj pápeža privádza do pomykova, hoci je to integrálna časť mnohých východných filozofií a animizmu, ba uvažoval o nej aj Aristoteles.

Provine ide ďalej a obžalúva vedcov, ktorí sa prikláňajú k dualizmu, alebo z intelektuálnej nečestnosti, alebo z intelektuálnej schizofrénie. Schizofrenický postoj sa dá vystopovať späť až k Descartovi. Hoci sa mu nepripisuje nič menej ako objavenie vedeckej metódy, tento francúzsky filozof sa zľakol dopadu svojej vlastnej tézy a práve tým zaviedol spomenutý dualizmus medzi res extensa a res cogitans. No schizofrenik naozaj verí na rozdielnosť svojich dvoch osobností. Kde sa nabrala v hre táto nečestnosť? Podľa Provina aspoň sčasti je chyba vo federálnom podporovaní biologického výskumu. Zastáva názor, že jednou z podstatných príčin, prečo mnohí biológovia hľadia iným smerom a volia spôsob, ako sa vyhnúť sporu s náboženskými podtónmi, je jednoducho to, že rovnica evolúcia = ateizmus ohrozuje potenciálne ich vačky a ich pokojnú myseľ. Väčšia časť evolučného biologického výskumu sa financuje prostredníctvom federálnych agentúr, ako je Štátna vedecká základina (NSF), z peňazí daňovníkov. Čo by sa stalo, keby sa daňový poplatník dozvedel, že jeho peniaze sa vydávajú na posilnenie ateistického svetonázoru? Osobitne v súčasnom konzervatívnom až reakcionárskom politickom ovzduší netreba veľa predstavivosti a už počujete republikánskych senátorov a reprezentantov kričať na poplach a znižovať aj tak biedny rozpočet NSF. Ďalší ukazovateľ precitlivenosti: NSF nemá oddelenie pre „evolučnú biológiu”! Veľká časť jeho podpory pre biologické vedy sa dostáva k evolučným výskumným projektom pod eufemizmom „populačná biológia”. Provine uznáva, že kultúrna vojna o evolúciu je aj vedecká aj politická, a ide pri nej o tak veľa, ako je budúcnosť výchovy vo vojensky najmocnejšom štáte sveta.

Provinove názory vysvetľujú filozofický, nie metodologický materializmus. Scottová má pravdu, keď vraví, že možno odôvodnene naznačiť, ale nie dokázať, že neexistuje boh, život po smrti, ani kozmická príčina našej prítomnosti na Zemi. Reálnou otázkou zdá sa byť: Kde sú hranice vedy? Musí sa veda naozaj obmedziť na metodologický materializmus a ostať ticho pri každej inej diskusii? Alebo môže používať vedecké poznatky a robiť závery idúce ďalej, ako je pragmatický prístup a pokúsiť sa o odpovede na konečné otázky?

Nemôžete mať oboje

Teraz musím načrtnúť svoju pozíciu. Tvrdím, že

1. je pravda, že veda nemôže dokázať nejestvovanie nadprirodzených javov alebo objektov, ale že

2. je úplne rozumné odmietnuť jestvovanie takých javov alebo objektov - predbežne a z vedeckých dôvodov.

Prvý bod uznáva Scottovej rozlíšenie medzi metodologickým a filozofickým materializmom. Povedali sme, že vedecky sa nedá dokázať neexistencia ničoho; hranice vedy sú v skutočnosti ešte užšie. Veda nemôže niečo dokázať bez jednej alebo viacerých falšovateľných hypotéz (ktoré je niekedy ťažké formulovať) a bez rozumnej nádeje, že sa bude dať nazbierať dosť empirických dôkazov na ich testovanie. Napríklad otázka vzniku života vo vesmíre sa zdá byť vedecky prístupná, lebo iste sa dajú vymyslieť falšovateľné alternatívne hypotézy. Nie je však pravdepodobné, že raz budeme mať dosť dát na testovanie, t.j. zamietnutie či predbežné prijatie niektorej z týchto rozumných hypotéz.

Druhý bod je ešte kontroverznejší. Myslím, ako Provine, že sa naša situácia nedá zladiť s našou filozofiou. Metodologický materialista odmietajúci filozofický materializmus v podstate hovorí, že verí na hmotu a len hmotu … počas väčšiny svojho času! Ale ak pripúšťate možnosť existencie boha, robiaceho vo vesmíre každú chvíľu hlúposti, odkiaľ beriete istotu, že to tento boh nerobí každý deň, každú minútu a na každom mieste vesmíru? Akokoľvek, úlohou vedy nie je dokazovať veci; jej úlohou je konštruovať fungujúce pracovné modely skutočnosti. Odmietnuť nadprirodzeno, boha a život po smrti je pre vedca dokonale logický dôsledok súčasného stavu vedeckého bádania a jeho výsledkov. Všetky námietky sa už vopred považujú za predbežné, ale sú potrebné, by sa postavila najlepšia hypotéza, súhlasiaca s dostupnými dátami. Keďže vo vesmíre niet dôkazu nijakého boha ani nijakého nadprirodzeného dizajnu, vyplýva z toho vedecký záver, že také niečo nejestvuje - do tých čias, kým sa tento záver neukáže na základe nových dôkazov falošným.

Ak pochopíme, že veda nie je definitívne dokazovanie, ale predkladanie rozumných pracovných modelov (v najlepšom prípade dôkazov pre viac, ako sú bežné rozumné pochybnosti), to sa nám rozlišovanie medzi metodologickým a filozofickým materializmom veľmi zahmlí. Mimochodom, naturalistická paradigma je tiež falšovateľná (opak ku kreacionistovi Phillipovi Johnsonovi). Práve prebiehajúca kontroverzia o takzvanom antropickom princípe je dobrou ukážkou. Ak presvedčivo určíme, že pravdepodobnosť našej existencie vo vesmíre je nekonečne malá a ak sa nám nepodarí vysvetliť, prečo majú fyzikálne konštanty zistené hodnoty, potom, a len potom, bude treba seriózne uvažovať o naplánovaní vesmíru.

Je sa potom čo čudovať, že väčšina praktických vedcov a vychovávateľov - vrátane Scottovej - takto uvažuje každý deň svojho života? Predpokladajme, že máte na univerzite postgraduálneho študenta, a ten k vám príde s výsledkami jedného pokusu a sériou alternatívnych vysvetlení pre pozorované hodnoty. Ak bude niektoré z týchto vysvetlení znieť „To boh tak zariadil”, zamietnete ho, lebo niet dôkazu pre nadprirodzenú intervenciu a pretože to by aj tak nebolo vysvetlenie. Inými slovami, pre vedecký prístup je charakteristické zavrhnúť vysvetlenia založené na nepotrebných hypotézach a na hypotézach, ktoré nič nevysvetľujú. Tieto odmietnutia, samozrejme, sa nerovnajú vyhláseniu, že boha niet. Vravia len, že náš predbežný model vesmíru je konzistentný s predstavou, že nejestvuje boh a pre teraz nám to stačí. Ak sa vynoria nové dôkazy, dobrý vedec pouvažuje o svojom pracovnom modeli, a ak ho k tomu bude nabádať povaha skutočnosti, zmení ho podľa potreby.

Táto diskusia o metodologickom a filozofickom naturalizme sa môže vidieť akademickou a abstraktnou. Treba si však uvedomiť, že už hlboko ovplyvnila štátny prístup k výučbe evolúcie prijatý rešpektovanou Štátnou asociáciou učiteľov biológie (NABT). V roku 1998 na ňu urobili konzervatívni kresťanskí teológovia Alvin Platinga a Houston Smith veľký nátlak, aby zmenila definíciu evolúcie, čo bol nevídaný zásah náboženstva do verejného školstva. O čo išlo: pôvodná definícia evolučného procesu obsahovala výrazy unsupervised (neriadená) a impersonal (neosobná), a tieto boli vyhlásené za nevedecké, pretože nikto nemôže dokázať, že evolúcia sa deje bez dozoru a bez osobného dozoru - to je praktické použitie metodologického naturalizmu. Ale každá učebnica a každá profesionálna kniha o evolučnej biológii vyslovuje práve tieto dva predpoklady - že evolúcia sa deje bez dozoru, bez osobného dozoru. Inakšie sa predsa celá prekvapujúco úspešná vysvetľujúca kostra evolučnej biológie a nakoniec aj samotnej vedy obracia na žart!

Rozlišovanie medzi metodologickým a filozofickým naturalizmom zabúda na jednu dôležitú zložku vedeckej metódy: veda nie je púhe hromadenie faktov, pri vede ide o podujatie založené na (rozumných) filozofických predpokladoch. Dva z množstva známych sú osobitne relevantné pre našu diskusiu. Po prvé, Villiam of Ockham (1285-1349) - náhodou to bol scholastický teológ - navrhol vedecký postup, známy dnes pod menom „Ockhamova britva”: netreba pracovať s viacerými hypotézami, ak sa dá vystačiť s menej hypotézami. Inými slovami, nadbytočné hypotézy (ako tú o existencii boha) treba vynechať, ak vysvetlíme skutočnosť menším počtom predpokladov. Po druhé, arciskeptik David Hume (1711-1776) bol toho názoru (predbehol Carla Sagana), že neobyčajné tvrdenia vyžadujú neobyčajné dôkazy. Presne to je názor skeptikov o paranormálnych veciach, astrológii, alternatívnej medicíne, atď. Ťažko si predstaviť, prečo by takéto zásadné prikázanie vedy nemalo platiť aj pre náboženstvo.

Myslím si, že časť problému spočíva v semantike - aký význam dávame slovám. Vedec, ktorý povie „Niet lietajúcich koní” nemá na mysli, že poprezeral celý vesmír, aby tento fakt urobil nevyvratiteľným. Ide mu len o to, že sme toho názoru, že niet pegasov, lietajúcich koní gréckej mytológie, pretože máme dobrú teóriu o anatómii cicavcov vo vzťahu k lietaniu a táto nerobí pravdepodobným, že by existovali zvieratá ako mytický tátoš. Stále je tu možnosť, že ho nájdeme v nejakom zapadnutom kúte zemegule, aspoň jeho fosílie, alebo že ho objavíme na inej planéte. Ale do tých čias sa stavím s Provinom, dolár proti centu.

Prameň:  Massimo Pigliucci, “Methodological vs. Philosophical Naturalism”, Free Inquiry, 23/1, s. 53-55, zima 2002/03.

tags , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu