Divný Janko a zbojníci

Sunday, 4 May 2003 | Zošity humanistov č. 37

Margrit Sprecherová

Iracká vojna, zlosť na Ameriku a jeho najnovšia útočná kniha „Noví vládcovia sveta“ urobili profesora sociológie Jeana Zieglera najžiadanejším Švajčiarom – v cudzine.

Začiatok vojny ho zastihol na pôde badenbadenskej televízie. Náhlivo sa zakrádal slabo osvetlenými chodbami v pravej ruke s bzučiacim holiacim strojčekom, v ľavej s čerstvou košeľou pre najbližšie vystúpenie v televízii. Potom – naraz prudké zastatie. Strašná predstava: „Americký generál ako guvernér v Bagdade, v meste kalifov!“ Jeho tvár vyjadruje zhrozenie, ktoré chýba u jeho sprievodcov. Tí znepokojene sledujú hodinové ručičky. Jean Ziegler sa oneskoruje, ako často, ale odkedy je vojna, ešte dlhšie necháva na seba čakať. Miestny rozhlas umiestnil svojich špiónov až na kraj lesa, aby hlásili jeho príchod. Rai 1 a Rai 3 vlečú hosťa hneď do maskérne, keď sa tento konečne objaví – a ide dráždivo rozvážnym krokom roľníka na svojej hrude. Ostatné stanice ho ani na sekundu nespúšťajú z očí, obávajúc sa jeho zašepkania

„Za chvíľu sa vrátim“. „Chvíľa“ môže u Zieglera trvať aj hodinu.

Keď je konečne tu, nevyčarí nikto na svoju tvár krajší prejav viny; nikto nezahrá presvedčivejšie skrúšeného hriešnika. A vždy sedí slušne a riadne učesaný v kruhu diskutujúcich, má dokonca viazanku, ktorú vytiahol z ktoréhosi vrecka. Zúčastnene sa nakláňa k spoluhráčom a spoľahlivo oživuje rozhovor početnými „zbojníkmi“, „supmi“ a “podliakmi“. Kedysi tým mal na mysli švajčiarskych bankárov. Dnes sú to Američania, Svetová organizácia obchodu a Medzinárodný menový fond, ktorých žoldnieri sedia so svojimi laptopmi v luxusných hoteloch a na svet sa pozerajú cez tieňované sklá svojich limuzín. Kto je v službe chudobných stále na cestách, ten sa naučil získavať priazeň publika drsne výstižnými obrazmi.

Vojna robí Jeana Zieglera t.č. najžiadanejším Švajčiarom v zahraničí. Ešte nikdy sa preklínanie vražedného kapitalizmu tak nehodilo do každodennej aktuality ako dnes. Ešte nikdy neprišla na trh žiadna kniha tak vhodne, ako jeho práve expedovaný nemecký preklad „Noví vládcovia sveta“. Včera hovoril v Štutgarte a Mainzi, zajtra a pozajtra bude novinárom rozdávať po polhodine v Miláne a Ríme. Večer mu na rímskom Kapitole starosta Valter Veltroni pripne záslužnú medailu. Ďalšie termíny na obrazovke posúva pred sebou ako báger zeminu.

Samozrejme chcú najčastejšie vedieť, ako to vtedy bolo so Saddámom Husajnom. Ako letel v roku 1990 do Bagdadu, aby oslobodil tri tucty rukojemníkov. Ako vysedával celé dni v hoteli a čakal, kým konečne prišlo auto a cez „kanónmi vyzdobený park“ ho previezli do Saddámovho paláca. Ako mu tlmočník zdôrazňoval, aby sa neopovážil Saddáma prerušiť. Ako Saddám naraz vystúpil z tapetovaných dverí a zapôsobil naňho „dobrosrdečnou rozvážnosťou a pôsobivosťou“. A ako si to potom  Ziegler, naspäť v hoteli a opäť pánom svojich zmyslov, „celú polhodinu“ zmýval z rúk pomyslenú krv.

Jean Ziegler môže poslúžiť aj ďalšími členmi Husajnovho klanu. Napríklad jedným 39-ročným Sadámovým synovcom, ktorý už roky žije v Ženeve so študentským preukazom, hoci „dosiaľ nepoložil nohu na pôdu univerzity“. Alebo inou aktuálnou prominenciou, bin Ládinovym nevlastným bratom Yeslamom bin-Ládinom, ktorý je zodpovedný za financie rodinného impéria. Pred rokom chýbal len vlások a bolo by došlo k pikantnému stretnutiu. Firma Carlyle, činná v ťažkej vojenskej výzbroji, pozvala do ženevského hotela „Le Richemont“ veľmi vybranú spoločnosť a jej veľkoakcionári bin-Ládin ako aj veľkoakcionár George Bush senior prijali pozvanie. Bushovci a bin-Ládinovci dôverne uprostred najlačnejších multimiliardárov – keby sa boli stretli, pri symbolike tohto obrazu sa Jan Ziegler strasie kyslým  úsmevom.

Svet na pokraji priepasti.

Keď dorozprával túto anekdotu, odstavila reportérka mikrofón. Ešte nepadlo slovo o svetovej diktatúre finančného kapitálu, tým menej o jeho novej knihe. Takto prinútený náhle onemieť prizerá Ziegler, ako si reportérka skladá svoje papiere, spokojná s jeho vtipnými historkami. Ťažké viečka sa mu privrú a mrmle s miernou výčitkou v hlase: „Kniha by bola bývala dôležitá, musí sa dostať medzi ľudí.“ Nie azda z márnomyseľnosti alebo ziskuchtivosti. Veď honorár, ako všetky jeho honoráre, ide na konto detského pomocného fondu Terre des hommes (Zem ľudí). Svet by mal vedieť, ako je to s ním – je na okraji priepasti. Alebo, podľa Kanta: na prelome času. „Ak bude prípad Ameriky v Iraku školou, môže zajtra Putin beztrestne vpochodovať do Gruzínska alebo Sharon do Jordánska!“

„Nových vládcov sveta“ vidí Jean Ziegler v 200 najväčších transkontinentálnych firmách, ktoré sú mocnejšie, ako ktorýkoľvek kráľ či cisár v minulosti. Hnaní „túžbou po moci, lakomosťou a omamom bezhraničnej rozkazovačnosti“ zdrapili do svojich pazúrov za pomoci amerických bombardérov B-52 už tretinu sveta. Všetko podľa receptu úvodnikára New York Times  Thomasa Friedmana: „Neviditeľná ruka trhu potrebuje viditeľnú päsť amerických ozbrojených síl.“

Ostré rozhorčenia

Sú vitálni a plní nápadov – aj z nešťastí vedia vytĺcť ohromné bohatstvo. Dokazuje: Amerika si necháva platiť svoje vojny porazenými; multimiliardári inkasujú najprv pri predaji zbraní a potom pri znovuvýstavbe. Ich kapitál plynie vždy tam, kde sa ukazujú najvyššie zisky. Noví vládcovia sú ignoranti, lebo nepoznajú, ako všetci ignoranti, nič okrem vlastného sveta. Sú pokrytci, lebo merajú dvomi mierami. Sú diktátori, lebo očierňujú a vedú vojny s ľuďmi, ktorí majú iné ideály  a ciele – to sú pre nich teroristi. Robia zo sveta jedinú akciovú spoločnosť, a.s., ktorej prekvitanie je dôležitejšie ako samobytnosť štátov alebo prežitie planéty. Národy, ktoré sa nehodia za zákazníkov – medzi nimi Kurdov a Palestínčanov – nechajú vykántriť susedmi alebo napospas hladu.

Dôsledky sa dajú vyjadriť číslami. Jean Ziegler ich vyklepáva s rastúcim rozhorčením na svojom mechanickom písacom stroji: každých šesť minút niekto oslepne pre nedostatok vitamínu A. Jedna miliarda ľudí nemá čistú pitnú vodu. Ročne umrú štyri  milióny detí na črevné choroby. Denne umrie 100 000 ľudí od hladu. 81 zo 100 najchudobnejších štátov za posledný rok ešte schudobnelo. Pätina sveta trpí podvýživou, hoci zdroje by stačili pre dvojnásobný počet ľudí a „svet sa pod váhou svojich pokladov priam rúca“.

Množstvo čísiel a nahromadených neprávostí núti náhodného čitateľa kapitulovať. Jean Ziegler nás neušetrí ani od osudu afrických kurčiat, ani od brazílskych väzňov. Pre protivníkov globalizácie je jeho nová kniha povinným čítaním, pre mladých, čo po prvý raz navliekajú tričko s nápisom „Peace – Mier“ nevyhnutnou muníciou. Konečne jeden dospelý, čo verí, že svet sa dá zmeniť, a to, prosím, subito! Rebelant s horúcim srdcom miesto nudne opatrného politika typu CDU-istu Wolfganga Schäubleho, ktorý pri ostrých útokoch Zieglera v diskusii na 3-sat namrzene zošpúlil svoje citlivé ústočká: „Čo chce vlastne tento chlapík? Aj ja som proti zabíjaniu vo vojne – ale čo musí byť, to musí byť!“

„Katolícky obmedzenec“, vrčí si pri rozchode účastníkov rozhovoru Jean Ziegler a nenápadne sa stratí v kancelárii moderátora a pápeža alternatívnej energie Franza Alta. Tam sa zelenajú všetky kúty: ako vtáčie hniezdo stojí uprostred džungle rastlín písací stôl. Po hodine krúži Franz Alt čoraz nervóznejšie okolo svojho pracoviska. Jean Ziegler zakrýva slúchadlo a tlmene šepká: „OSN!“

História mu dáva za pravdu.

Vysoké telefónne účty patria u Zieglerových hostiteľov ku kolaterálnym škodám. Odporca mobilov sa vrhá na každý aparát, ktorý zbadá. Nespočetných priateľov musí ubezpečovať o svojich sympatiách. Švajčiarov je medzi nimi málo. Niet sa čomu čudovať, lebo ako poslanec parlamentu za ženevskú sociálno-demokratickú stranu nadával svojim kolegom, že sú „obyvatelia zlodejských jaskýň v službách ekonomiky“ a názvy jeho bestsellerov znejú ako preklínanie vlasti na pokračovanie: „Švajčiarsko perie belšie“, „Švajčiarsko nemožno podozrievať“, „Švajčiarsko, zlato a mŕtvoly“.

Švajčiarsko mu to dodnes nezabudlo. V cudzine džetuje Jean Ziegler od termínu k termínu, doma je odpojený. V Afrike znie jeho meno ako Pestalozzi alebo Dunant; Nemci ho oslovujú „Pán profesor“, Francúzi ho pozvali na Sorbonnu a dali mu rytiersky kríž; vo Švajčiarsku sa mu cíti každý novinársky učeň nadradeným. Podľa jedného zürišského reportéra „kváka“, „dychčí“, „fučí“, „brble“. NZZ (Nové zürišské noviny, najčítanejšie) zistili, že jeho diela sú „v najlepšom prípade ambiciózna próza robotníckeho boja“ a ako taká pod úrovňou ich recenzie; ani svoje inzerátové stránky nechcú nechať pošpiniť jeho menom. Samozrejme majú všetci svoje dôvody. Pre intelektuálov je so svojím dôverným „Však vieš!“ príliš ľudový, pre ekonómov je naivný svojou vierou, že globalizáciu možno zastaviť. Pre vlastencov je smradom, čo vezie fúru hnoja cez salón, pre pravičiarov je nevychovaným deckom, ktoré ruší seriózne rozhovory dospelých nemiestnymi poznámkami. A podrobnosťami posadnutí puntičkári (Ziegler ich volá kramármi) mávajú drobnými chybičkami. Raz nazval Jean-Pierra Pierre-Jeanom, raz si pomýlil UBS s CS.

Nič mu nepomáha, že dejiny mu dodatočne často dali za pravdu. Bol prvý, čo Pinochetovu juntu označil za „fašistickú“. V Ženeve si tým vyslúžil odsúdenie za ohováranie. Dnes vyslovujú tú mienku aj vlády. V roku 1998 varoval v knihe „Barbari prichádzajú“ pred nástupom mafie; v roku 2003 zavraždila mafia srbského ministerského predsedu Džindžiča. Ako otvorený kritik bánk a bankového tajomstva (ukradnuté zlato! špinavé peniaze!) bol dlho označovaný za vlastizradcu. V dôsledku dôkazu existencie „zlata mŕtvych“ (židovských obetí nacizmu) vo švajčiarskych bankách sa prepadla povesť našich bánk a aj ich burzové kurzy. Bankovým tajomstvom lomcoval Jean Ziegler desiatky rokov, konečne už nie je posvätné. Boss Credit Swiss, jednej z dvoch najväčších švajčiarskych bánk, Lukas Mühlemann, bol obvinený, že bol členom správnej rady jednej argentínskej banky, umožňujúcej pranie špinavých peňazí.

 Mnohí by sa už boli zosypali pod váhou urážok a miliónových pokút. Kto však má pred očami - ako Ziegler - stále len nesmiernu nespravodlivosť vo svete, nesmie sa nechať ovplyvniť osobnou kritikou; najviac, ak ho to môže zarmútiť. Potom vyzerá Jean Ziegler ešte rozrušenejší, jeho reč je ešte vláčnejšia a jeho pohľad ešte tmavší.

Zore na obzore

Práve tak málo sa ho dotýka pochvala. „Stalo sa mi, že som v hlbokej Afrike stretol bývalého študenta, ktorý ma ubezpečoval, že kvôli mne pracuje pre Červený kríž; zato druhý sa stal poradcom pre výnosné ukladanie veľkých obnosov v CS.“ Samozrejme je hrdý, že ho Afričania zavolali ako „osobitného spravodajcu pre otázky výživy“ do OSN v Ženeve. Po dvoch rokoch jeho nadšenie klesá. Ako školák sa poneviera okolo ponurej budovy Vysokého komisariátu OSN; kancelárie byrokracie nie sú jeho vec; tam sa ľahko zamotáte do pavučín diplomacie. A potom sa cítite ako baletný tanečník na vojenskej akadémii. Hovorí teda s Victorom Hugom:

„Nenávidím v všetky cirkvi, ľúbim ľudí a verím v boha“.

Jeho vplyv je obmedzený a je si toho vedomý: „Tento post je to, čo z neho urobím.“ Pre vkus Spojených štátov robí z toho príliš veľa. Napríklad vlaňajší Svetový deň výživy v októbri. Jedna mladá novinárka položila na tlačovej konferencii otázku: „Čo si myslíte o prezidentovi Zambie, ktorý nedovoľuje pestovať géntechnicky zmenené obilie?“ Odpoveď Jeana Zieglera: „Nielen Európa, aj Afrika má právo pochybovať o genetickej technológii.“ O týždeň stálo v zambijských novinách: „Aj OSN potvrdzuje, že géntechnické obilie je otrávené.“ A pri najbližšej valnej hromade OSN zúria Američania a vinia Zieglera z najhoršieho hriechu v prostredí OSN: „prekročenie poverenia“. A tak bol Jean Ziegler nielen spoluzodpovedný za hladomory v Afrike, ale aj „pochyboval o veľkorysosti amerického ľudu“. No táto spočíva podľa Zieglera v tom že roľníci musia teraz platiť za každé osivo patentné poplatky americkej firme Monsanto.

V poslednom decembri pozval generálny tajomník Kofi Annan Jeana Zieglera do novozaloženého osobitného výboru pre Irak. „Obávame sa, že bude pol milióna mŕtvych a ťažko ranených – o 200 000 viacako v prvej golfskej vojne.“ Výbor počítal aj s pol miliónom utečencov. Medzitým boli čísla korigované: „Ľudia síce nenávidia Sadáma, ale majú príliš radi svoju vlasť, než aby ju opustili.“ Ziegler priznáva, že v OSN je nálada stiesnená. Po zauchu od Ameriky dodáva sebavedomie len protest miliónov ľudí na uliciach, ktorý demonštrujú za celosvetové medzinárodné právo a tým posilňujú stanovisko OSN. Jean Ziegler vidí zore na obzore džungľového kapitalizmu: „Aká sila, aká spontánnosť! A všetko bez strnulej organizácie nejakej politickej strany alebo odborovej organizácie!“

Bez dychu vrazil do haly ženevského hotela „Prezident“ – do pôsobivého  behu sa pustil asi až pred dverami – a ešte stojac rozpráva novinky zo zhromaždenia OSN: Spojenci sa zdráhajú povoliť koridor a prestávku v bojoch pre humanitárnu pomoc. „Strašidelné!“ a Zieglerove oči blúdia po hale; svoje vety vie spamäti. Naraz objaví Ben Bellu, muža, ktorý oslobodil Alžír od koloniálnej moci Francúzska. Veľmi krátko bol prvým prezidentom Alžírska, potom veľmi dlho väzňom – 23 rokov. Muži sa objímajú, ohmatávajú, blízkosť vyvoláva spomienky. Po dvoch vetách je Ben Bella pri Iraku. O víťazstve Američanov, hovorí, sa nedá pochybovať. Ale nebudú vedieť vládnuť tomuto ľudu:

„Iračania, potomci Sumérov …“ – a, dodáva Jean Ziegler, „ národa, ktorý vynašiel písmo! Kde žili Adam a Eva!“

Obidvaja sa smejú, stoja na svojom ostrovčeku spomienok, zaľudnenom osobami ako Sartre, Mandela, Mao, Che Guevara, Gaddafi, Arafat a Castro, všetko osobní známi obidvoch. Tvár Jeana Zieglera zaplavujú romantické pocity. Melancholický ovál Ben Belu žiari od radosti nad stretnutím. Poslední očití svedkovia veľkého boja proti imperialistom – na perzskom koberci päťhviezdičkového hotela. 

*  *  *

Prameň: Margrite Sprecher, Jean und die Halunken, Weltwoche  č. 14, 2003.

tags , , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu