Mŕtvi sa vracajú domov

Friday, 4 July 2003 | Zošity humanistov č. 38

Christian Schüle

Španielsko sa stavia čelom k svojej minulosti. Po prvý raz sa všade po krajine hľadajú zahrabané obete Francovej diktatúry.

A opäť plačú staré ženy a muži nad otvoreným masovým hrobom. V Aranda de Duero sa našiel ďalší, už dvadsiaty štvrtý, práve ho otvárajú. Na alumíniovom rebríku sa hompáľa tranzistorové rádio a tvrdá roková hudba duní v stane, ktorý chráni pred rannou hmlou severného Kastílska. Dvaja antropológovia a jedna archeologička sa pohybujú v otváranom hrobe. Skláňajú sa nad chrbtice a lebky. Prerastajúce korienky prestrihujú jemnými nožničkami. Nožíkmi vyškrabujú obsah kostí. Štetcami oprašujú bedrové kosti. Sfukujú červenastý prach po pečeniach, obličkách, srdciach.

Tu uviazla v hline kožená topánka, tam vytŕča čeľusť s veľkými rezákmi. Štyri prsty jednej ruky mieria hore: toho zastrelili na okraji jamy prv, než ho do nej hodili. Tamto ten má lakťové a vretenné kosti obidvoch rúk vedľa seba na bruchu: ruky mal zviazané, keď ho zastrelili. Skice archeológov zaznamenávajú každú podrobnosť, vyžaduje to vedecká statočnosť. Na stolíku toho pomaly pribúda: gumová podrážka, polovica koženého sandálu, zdrap bundy, kus nohavíc s pásikovým vzorom. Z ílovitej zeme Arandy uprostred raja kastílskych viníc vyniesli na svetlo sveta za posledné dva mesiace Eduardo Cristóbal Villanueva, vedúci vykopávok a riaditeľ Archeologického inštitútu v Burgose a jeho pracovný tím peňaženky, zapaľovače a hrebene. Fotografie, papiere, prstene, ozdoby alebo mince íl nevydal. Ani kľúčov nebolo. Ani jeden “červený” sa nemal vrátiť domov.

*  *  *

Teraz sa “červení” domov vracajú. Idú na cintoríny svojich rodných dedín. Po celej krajine vynášajú právnici, antropológovia a archeológovia na svetlo sveta hlboké vrstvy národnej traumy: občiansku vojnu rokov 1936 až 1939, keď boli bez milosrdenstva povraždené tisíce “červených”, republikánov, ľavičiarov, civilov. Zastrelení ležia zahrabaní pod ovocnými sadmi, v cestných priekopách, na poliach, pri smetiskách. Hovorí sa, že viac mŕtvych z tých čias leží mimo plotov cintorínov ako na cintorínoch.

Píniový hájik v Aranda de Duero bol typický zberný tábor a popravisko. Tri pohrebiská. Hrob C: napočítaných kostier: 26. Dosiaľ exhumovaných: 8. Hrob B: 6. Hrob A: 22. V laboratóriách univerzity v Burgose sa vyšetrujú zlomeniny kostí, choroby, spôsoby smrti; analyzuje sa DNA a kompletuje identifikácia. Archeológia pamäti v poli. Polírovanie ostatkov. Rehabilitácia republikánov. Do zabudnutia zatlačovaná občianska vojna sa vracia do myslí a rečí obyvateľov mnohých miest a celého kraja. Po prvý raz od 66 rokov sa prekopávajú dejiny Španielska.

*  *  *

Deväť, možno aj desať kilometrov bežal chlapec za nákladným autom. Mal jedenásť rokov. Nákladniak mieril smerom na Ponferradu. Na plošine bolo 5 mužov bez a 13 s pištoľami. Rozvidnievalo sa, cesta viedla popri ovocných záhradách, plantážach a lúkach; na jednom poli s píniami auto zastalo; zem tu bola z červeného piesku. Muži zostúpili z plošiny a jeden z nich spoznal chlapca. “Synku, čo tu robíš?” skríkol, “choď domov, bež preč!” Chlapec videl, ako si otec musel kľaknúť na zem. “Ale už nemáme dom, náš dom horí!” Chvíľu bolo ticho. Potom otec ešte povedal: “Choď k mame, bež k svojej mame!” Chlapec sa rozbehol opačným smerom. Ako utekal, počul päť výstrelov.

*  *  *

Senén García je 66 rokov mŕtvy, umrel 1. septembra 1936. Dnes otvára dvere a stojí v červenom ráme dverí svojho bieleho domu. “Buenos días.” Skrivenými prstami si ide s bielou vreckovkou k zavretým ústam. Senén García stelesňuje španielsku traumu.

Za čias Francu označovali republikánov za rojos, “červených”. Platilo o nich, že sú protišpanielski. Povstaleckí nacionalisti videli v každom rojo vlastizradcu bez ohľadu na to, či zastával ľavicové myslenie, alebo bol len nepolitický roľník. Kto nebol za Franca a jeho Espaňu, ten bol rojo. Fašisti sa pustili do vyhladzovacieho boja proti rojos, bola to politická čistka. Franco, vojvodca z Galície, nechal medzi februárom a júlom 1936 zostaviť, rozmnožiť a rozoslať zoznamy “nepriateľov Španielska”: stáli na nich starostovia, robotníci, odborári, aj kňazi, všetci, čo sa kedy o Francovi vyslovili kriticky; predovšetkým všetci, ktorí chceli obmedziť vplyv dominancie katolíckej cirkvi vo výchove a vzdelávaní.

*  *  *

O 66 rokov je vo Španielsku opäť jar, čerešne kvitnú na ružovo a jablone na bielo. Mačka leží pred domom bez čísla a pod vonkajšou výlevkou sa chúli naľakaný psík. Záclona sa pohla. Cez pestrofarebné plastikové prúžky prichádza muž malej postavy. Stisk ruky Senéna Garcíu je tvrdý, je to mozoľnatá pracovitá ruka robotníka. Stojí v ráme dverí bieleho domu. Pod zeleným vlneným svetrom má modrú kockovanú košeľu. Nohy má v plátených papučiach. Rastu je malého, má pekné svetlohnedé oči. Krátko ostrihané šedivé vlasy, tichý, chrapľavý hlas. Do pokožky tváre má vpálenú nepomíňajúcu sa hneď celoživotného roľníčenia. Pre Senéna Garcíu platila vždy len prítomnosť. Aké je dnes počasie, čo je so zvieratami, čo s viničom, “qué?”, veľmi sa čuduje, “čože?” - “Občianska vojna.” - “Občianska vojna?”

Nijakého cudzinca si nepúšťa do domu, ani vtedy nie, keď je vonku búrka a leje sa ani z krhly. Dejiny sa opakujú, povie, zmĺkne, ale potom sa vzchopí a dodáva, že život je dnes rovnako nebezpečný ako bol vtedy, a José María Aznar, jeho terajší predseda vlády, pokračuje, mu pripomína Franca, je to tá istá patriarchálna arogancia, opovrhovanie ľudom, sklon k násiliu a posmechu, cynizmus; a my, nevolaní hostia, cudzinci, vraví Senén García, vy by ste mohli byť nacionalisti, falangisti, fašisti v novom oblečení, nie, nám neznámym nepovie nič, “no no no!”, a vreckovkou si utiera suché ústa.

No naraz z neho vyrazia spomienky, valí sa z neho minulosť. Osudovosť jeho života chce byť rozpovedaná. Po poldruha hodine ustrnutia v ráme dverí  cítiť, ako sa mu vracali na myseľ obrazy vyvolávajúce otrasy duše. To krátke ticho za brieždenia 1. septembra 1936, keď otec pochopil svoj koniec a koniec rodiny, keď sa dozvedel aj o horiacom dome … 66 rokov zamlčoval Senén García spomienku na posledné slová svojho otca, to “Choď k mame, bež k svojej mame!”, na jeho zdesený horiaci pohľad; s hanbou, zlosťou a žiaľom to všetko uväznil vo svojej mysli.

” Ten zradca …”

Starý muž sa odvracia a cítiť, že Senén García bude čochvíľa tak ďaleko, že po prvý raz od oného 1. septembra 1936 bude hovoriť o nezmyselnej smrti otca Pascuala Garcíu a brutálnostiach španielskej občianskej vojny.

Skoro v každej dedine od Andalúzie po Galíciu je aspoň jeden neviditeľný hrob. Jeden mŕtvy, dvaja mŕtvi, spolu sú to tisíce. Starí vedia dobre, kde kto leží, a mladší to vedia od starých. Za Franca sa nesmelo hovoriť. Zo strachu pred pomstou víťazov ľudia mlčali. Mlčali aj zo strachu pred sociálnou diskrimináciou. Kto sa vypytovaním stal podozrivým, nenašiel prácu. Kto neišiel do kostola, stal sa podozrivým. Podozrivých zatýkali. Španielske mamy vraveli už svojim deťom, že steny majú uši. Po Francovej smrti zacementovala mlčanie chýbajúca dôvera v novú demokraciu. Starí ostali nemí. Iba si šepkali. Šepkanie sa stalo časťou národnej kultúry. Dnes hovoria nahlas mladí.

Bol to Emilio Silva, 34-ročný novinár bulvárneho časopisu z Torrelodones severne od Madridu, kto sa pred dvomi rokmi dopustil neslýchaného činu a prelomil posvätný pakt mlčania.

“Sme generácia, ktorá po Francovej smrti roku 1975 vyrástla v španielskej demokracii, ktorá sa zbavila strachu pred brutálnymi represáliami frankizmu”, hovorí Silva s presvedčením, ale bez pátosu. “Ako generácia vnukov preberáme zodpovednosť za spracovanie španielskej tragédie.”

Iniciatíva prichádza v poslednej chvíli. Ešte pár rokov mlčania - a boli by mŕtvi aj poslední príbuzní obetí, umreli by nezmierení a v neistote. Neostalo by nič, čo by mohli mladí morálne posudzovať; nežalujú, neodsudzujú, nevinia - chcú len rehabilitovať tých, čo po 1936 boli za demokraciu a slobodu.

*  *  *

Keď začiatkom roku 1936 Francove vojská vpochodovali do Palacios del Sil, ušli aj roľníci Eduardo González a Joaquín Alvárez Mendez do hôr. Eduardo má 22 rokov a je bratom Isabely, Joaquín má 40 a je bratom Asuncióny. Joaquín je huncút a Eduardo krásavec. Na fotkách má biele topánky, hnedý oblek a pohráva sa s cigaretou. Keď sa Franco stane pánom celej Astúrie, vracajú sa Eduardo a Joaquín do Palacios. Dva dni sa skrývajú v dome Joaquínových rodičov, jeho otec je sudca. Radia sa, čo robiť. Rozhodnú dobrovoľne sa ísť prihlásiť. Niektorí ľudia uisťovali otca, že sa im nič nestane. Pekne sa obliekli, oholili sa a dúfali, že na Guardiu Civil spravia dobrý dojem. So smiechom išli Joaquín a Eduardo toho 3. novembra 1936 z domu a kývali svojim sestrám na rozlúčku. Na rozlúčku …

Bolo to až 1. júla 2002, čo Isabel Gonzálezová a Asunción Mendezová opäť uvideli svojich bratov.

Asunción: ” Aj na druhý deň kopali vo Villabline už od rána, ale nenašli nič, ako celý deň predtým. Aj poobede kopali. Ale keď povedali, že naši bratia tu nie sú, nástojila som: Ba sú tu, len vás prosím, kopte ďalej!”

Videli ste potom kosti?

Asunción: “Áno, a aj Isabel, keď prišla.”

Čo ste pritom pociťovali?

Isabel: “Plakala som a bála som sa, že sa zrútim, keď som videla tie kosti. Nemohla som sa na tie hnáty dlho pozerať. Nahlas som zaplakala. Kričala som, možno až revala, metala som sebou. Bolo mi jedno, že ma ktosi fotí. Išlo ma zadusiť.”

Asunción: “V ťažkých chvíľach som udatná, inakšie nie.”

Čo ste urobili?

Asunción: “Chcela som zostúpiť do jamy. Keď ho otvorili, videla som, že smrteľné ostatky môjho brata boli skoro neporušené, videla som jeho chrup, jeho zuby … Joaquín mal pekné zuby, viete, a preto som hneď dodala: Tu, toto je môj brat. Ktosi sa predstavil ako súdny lekár, ukázal do hrobu a vraví: Tento má tak okolo 40 rokov, načo som ja odpovedala: Súhlasí, môj brat mal štyridsať. Ukázala som na jeho čelo: Toto je vstupná diera od guľky do čela. Súdny lekár ma opravil: Nie, tadiaľ guľka vyšla, dostal ranu do tyla.”

Do tyla?

Asunción: “Tu, za ucho.”

*  *  *

Dlho to vyzeralo tak, že sa na hroby rojos zabudlo. Kolektívny odklad hrôzy vyústil v roku 1975 do akejsi sociálnej dohody medzi štátom a spoločnosťou, ktorej výpočet sa zakladal na jednoduchej rovnici: amnézia rovná sa amnestii. Čo podliehalo zabudnutiu: občianska vojna stála spolu 450 000 mŕtvych, potom ušlo do exilu 150 000 Španielov, 200 000 bolo popravených v priebehu nastolenej diktatúry a 100 000 väzňov sedelo vo Francových väzniciach alebo bolo na nútených prácach napríklad v “Údolí mŕtvych” pri Madride, kde nejeden zaplatil životom na stavbe monomanického (chorobné zaujatie za jedinú myšlienku) Francovho pomníka. Nikoho nikdy nevolali na zodpovednosť; nikdy sa nijaký vrah nemusel predstaviť pred nejakým španielskym súdom.

Demokracia sa objavila v štáte bez minulosti. Pretože však kultúra bez vnútornej pamäti zahníva, založil novinár Emilio Silva “Združenie za obnovu historickej pamäti”. Zašiel do svojej domoviny Leónu. To bolo na jeseň 2000.V obci Priaranza del Bierzo ho jeden starý obyvateľ upozornil na hrob neďaleko cesty č. 631, pri čerešňovej plantáži. 14 rojos tam bolo zavlečených v roku 1937, vraví starký, on vraj videl, ako tí muži vyzerali. Za tmy, vraví starký, padlo 13 výstrelov; jednému sa podarilo ujsť a rozprávať po okolitých obciach, čo sa udialo; starý otec Silva bol vraj tiež medzi mŕtvymi. Videl mŕtvych tam, vraví starký, kde dnes rastú orechy a teraz kvitne púpava.

Dňa 28. októbra 2000 vykopali robotníci mestskej správy na popud Emilia Silvu a platení starostom, v prítomnosti mnohých plačúcich žien a mužov, pri vchode do obce Priaranza (400 obyvateľov) 13 kostier. S kosťami sa vykopali aj biografie. Po ozajstných biografiách prišli na rad dohady, slzy a historky z nespočetných legiend. Prišli rodiny zo susedných dedín, matky a sestry začali hovoriť a smútiť, naraz bola reč o zmiznutých a stratených bratoch a otcoch a dedoch, naraz sa našli obete na verejných miestach, príbuzní načúvali príbuzným, ľudí pochytila dôvera, k druhým aj k sebe, reč sa normalizovala a narúšala strach, stále viac a viac ľudí sa zdôverovalo iným ľuďom v baroch, na námestiach a pri jedálenských stoloch. Opretí o kosu si ženci rozprávajú o Josém, mocnom sedliakovi z dedinky so 16 obyvateľmi neďaleko Bembibre, pri ktorého poprave na vrchu Onamio sa zvuk výstrelu niesol celou touto dolinou. A koluje povesť o Mercedes, ktorej strýka strelili do hlavy pred jeho domom uprostred kvitnúcich mandľovníkov. Roky neskôr sa Mercedes, bez toho, žeby to bola vedela, vydala za vrahovho syna a z hanby nad tým zakaždým prepukne do usedavého plaču. Plače aj preto, že nedodržala sľub svojej matke, že nikomu o rodinnej tragédii nikdy nič nepovie, - a pretože je ešte stále vydatá.

Exhumácia v Priaranza del Bierzo bola prvá. Po nej nasledovalo 23 ďalších v Avile v Baskicku, v Burgose, v Arande de Duero a v celom štáte. V Tolede objavili nedávno masový hrob so 700, v Badajoze s 2 000 a v Andalúzii s 1 600 mŕtvymi. Nedá sa povedať, kedy to skončí. Najmenej 30 000 zahrabaných republikánov spočíva v hĺbke španielskej červenej zeme.

*  *  *

Je dosť chladné ráno a Senén García sa trochu chveje. Z pravého vrecka nohavíc vyťahuje vreckovku. Pohľadom sa vyhýba. Dedičstvo po Francovi je totálny strach, ktorý tu vždy bol. Kultúrne dedičstvo troch rokov občianskej vojny a 36 rokov diktatúry je strach z budúcnosti, strach z prítomnosti, obava pred všetkým. Senén si pretrie ústa, vreckovku pchá späť do vrecka. Zbiera sily, postaví sa rozkročmo a tak sa zdá ešte menším. Potom začne hovoriť.

“Pes zabrechal. Prebudili sme sa, bolo šesť hodín ráno a počuli sme hlasy. Susedov dom horel a muži hovorili o akýchsi zbraniach. Otec vyšiel na strechu a vtom prišiel 18-ročný susedov syn a ukázal naňho; aj ten, povedal, a vtedy prišla skupina asi 11 až 13 falangistov; schytili otca aj strýca za ramená a odviedli ich.” Senén García zastane v reči, iba vzdychá, ó, ó, a zdvíha ukazovák. “Budem to večne ľutovať, už nepoviem nič, no no no!”

Vlhkosť v očiach ho premáha, nezvláda slzy. Odvracia sa a utiera si ich. Zdvíha ruku a šermuje ňou vo vzduchu. Vidno mu popukané nechty. Nenávidí sa pre svoj plač.

Budem pykať za to, že vám hovorím pravdu.”

Senénov otec mal vtedy 47 rokov a v dedinke platil za ľavičiara, lebo mal predplatené socialistické noviny. Do politiky sa však nemiešal. Len chcel mať polia, aby uživil svoju rodinu. A tu ho udal jeho 18-ročný sused. Nijaké súdne pojednávanie sa nekonalo. Krátky výsluch, krátky zápis. Bez odôvodňovania. Bezdôvodne. Po strele do tyla sa falangisti vrátili do dediny a dali si údenú šunku. Mŕtve telá nechali ležať tam na poli; ľuďom zo susednej dediny prikázali zakopať ich.

Udavač čoskoro dorástol do falangy. Zradca, pyšne nosil belasú košeľu s emblémom fašistických šípových ruží. Keď sa občianska vojna skončila, vrátil sa do Fresneda s jednou rukou. Bol oslavovaným hrdinom Francovho Španielska a s invalidnou penziou sa mu dobre žilo. 40 rokov žil Senén García vedľa muža, ktorý ukradol život jeho otcovi, jeho strýkovi, aj jemu. Senénov brat ušiel do ďalekého Buenos Aires, lebo nevedel zniesť blízkosť udavača. Senén ostal a trestal udavača svojím spôsobom: ani raz sa naňho nepozrel. Štyridsať rokov sa stretávali na dedinskej ulici takmer každý deň.

Senén García sa chveje - asi od vrodeného strachu. Šúcha si ruky. “Hovoriť … o tomto štáte, to mi roztrhne …” šúcha si ruky rýchlejšie, “srdce. Moji synovia budú za to možno musieť pykať …” Obidvaja synovia prichádzajú, priateľsky zdravia a idú ďalej. Nechajú otca hovoriť.

* *  *

Keď Francisco Franco, caudillo z božej milosti”, umrel, bolo to 20. novembra 1975, nedošlo k nijakej náprave. Nijaké morálne hádky. Nič sa neodčiňovalo. Nič sa nepomstilo. Morálne zavrhnutie starých nerestí sa nekonalo. Rozhodlo sa, že rany sa budú ďalej v tichosti ošetrovať, bolo to uprostred studenej vojny, padlo rozhodnutie proti rozpadu štátu a za takzvanú transición, zamatový prechod od diktatúry k demokracii. Francova smrť znamenala zrod demokracie z ducha diktatúry. Do roku 1975 nebolo opozície, jej zárodky sa od 40 rokov vraždili. Štát bol zaostalý a rozdelený, ľud bez sily, zneistený a pre nedostatok demokratickej výchovy nepoznal možnosti riešenia konfliktov rozhovormi.

Nikto iný ako pozostalí frankistickí technokrati vypracúvali od roku 1975 v ovzduší starých úradov novú ústavu. Z trosiek pórovitého národa sa plazila krehká rastlinka demokratického sebavedomia: vznikala chúlostivá demokracia, ktorej bola nevyliečiteľne vrodená obava pred návratom totalitného štátu. Od začiatku ju ľudia považovali za čosi provizórne, na vidieku a v horách nič nesvedčilo tomu, že je tu. Aj to je jedna z príčin, prečo u mnohých Španielov vyvoláva také zlé pocity agresívny konzervativizmus Ľudovej strany (Partido popular) ministerského predsedu José María Aznara: ako jediná politická strana sa ešte vlani tvrdošijne vzpieral odsúdiť Francov násilný vojenský prevrat. Až od rezolúcie z 20. novembra 2002 schvaľujú všetky parlamentné strany snahy po “morálnej rehabilitácii” obetí občianskej vojny a stavajú sa na stranu tých, čo trpeli pod nátlakom surovej Francovej diktatúry.

*  *  *

Cesta č. 631 do Palacios del Stil vedie hlboko do sveta severokastílskych hôr. Domy sú tu zo sivého kameňa. Náklad-niaky sa namáhavo derú dopredu  a po cestách chodia vdovy vo večne čiernom. Popri Silse, ktorý nikdy nemá dosť vody, sa radia uhoľné bane, ťažné veže, žeriavy, kopy železnej rudy. Smrdí tu metán a dočasnosť. Aj keď slnce svieti, tomuto kraju chýba duša. Všetko pôsobí strateno. Na platni Isabely Gonzálezovej pukajú pečené gaštany. Bytom sa šíri dobrá pohoda rozkúreného železného bubienka. Isabel má 85 rokov, Asunción 88. Dámy sú čulé, sú švagriné a priateľky, spolu prežili veľký bôľ. Sedia vedľa seba na malej drevenej lavičke. Asunción občas bozká Isabel na čelo. Oči jej žiaria. Ani stopa po ôsmich desaťročiach zlomene prežitého života, ani stopa po nenávisti. Ale ani stopa po súcite.

Asunción: “Kázali, aby Joaquín zakričal “Nech žije Franco!”, prv než ho zastrelia.”

Urobil to?

Asunción: “Nie, neurobil to a som naňho veľmi pyšná. Volal po našej mame.”

Odkiaľ to viete?

Asunción: “Ten, čo to videl a roku 1943 aj povedal, ešte žije.”

Vy ste to teda vedeli?

Asunción: “Áno, vedeli sme to celý ten čas.”

Isabel: “Za pár dní po ich zmiznutí kázal katolícky kňaz z kazateľnice: “Títo muži zomreli právom, pretože to boli boľševici.”

Asunción: “A viete, čo som urobila?”

Povedzte to.

Asunción: “Modlila som sa. Ja som sa celý život modlila.”

Kedy sa modlíte?

Asunción: “Celý deň. Vo vrecku mám ruženec a keď nečítam, modlím sa. To som nasala s materským mliekom, môj otec sa modlil, aj moja mama, a moje deti sa tiež modlia. To ostatné vie len boh.”

Keď ste sa dozvedeli, že sa našli kostry Eduarda a Joaquína, pomysleli ste na pomstu na ľuďoch, ktorí boli zodpovední za tieto masakry?

Isabel: “Na kom sa mám pomstiť? Mám sa pomstiť na ich deťoch? Keby ešte žili tí, čo to urobili, zabila by som ich, celkom iste by som ich zabila.”

*  *  *

Dnes má Senén García 78 rokov a každý týždeň svojho života raz a na každý Deň všechsvätých chodil na miesto, kde bol zahrabaný jeho otec. Svojej rodine nepovedal nič, bolo by to príliš nebezpečné, steny mali uši … Vlani začiatkom júla sa štyri dni bez slova prizeral, ako robotníci na príkaz Emilia Silvu a jeho iniciatívy exhumovali v píniovom háji pri ceste č. 631 päť kostier. Antonio, jeho strýko, nosil gumové sandále; na jednu z chodidlových kostí sa lepili zbytky gumy; ostatní traja boli bosí. Pohľad mu padol na vedľa kostí ležiace topánky, ktoré otec nosieval, keď robil na poli. Čím dlhšie sa díval, tým mu bolo jasnejšie, že Pascual a Antonio sa museli v sekunde smrti objímať.

Dosiaľ bolo podaných 2 500 písomných žiadostí o exhumáciu a tisíce ľudí sa u Emila Silvu ohlásilo telefonicky. Me-dzitým žltnú a rozpadávajú sa fotografie, listy a doklady vo vojenských archívoch. Ako kedysi, aj dnes sa uchovávajú za podmienok najprísnejšieho utajenia. Minister národnej obrany Federico Trillo, aj on člen konzervatívnej Ľudovej strany, odmieta vydať ich; celá Aznarova vláda je dodnes proti akémukoľvek finančnému odškodneniu pozostalých po obetiach fašizmu.

Aj preto požiadal Emilio Silva po jednej ceste do Ženevy pred polrokom, takže aj v mene komisára OSN pre ľudské práva, aby jeho vláda zriadila centrálny úrad pre archiváciu dokumentov o tých, čo sa stratili. Tento úrad by v budúcnosti organizoval exhumácie a viedol zbierku DNA (pre genetickú identifikáciu obetí), ako sa to už deje v autonómnych oblastiach Baskicka a Katalánska. To je však ešte ďaleká cesta.

Štát a jeho reprezentanti, dokonca aj socialistická opozícia, si prajú pakt mlčania,” hovorí Silva. “V obidvoch stranách sedia predsa príbuzní páchateľov; a tí myslia a presadzujú svoj názor, že staré rany netreba jatriť.”

Pre svoje Združenie pre obnovu historickej pamäti nedostal Emilio Silva od úradov dosiaľ nijakú finančnú podporu. Už dva roky financuje  svoju prácu z vlastného vrecka a žije z príspevkov a členských poplatkov siedmich sekcií organizácie. Radnice dávajú k dispozícii bagre pre vykopávky a miestnych súdnych lekárov, archeológovia a antropológovia pracujú bezplatne po sobotách a nedeliach, alebo, ako v Aranda de Duero, z poverenia univerzity.

“Dosiaľ nemáme správnu predstavu o demokracii, nemáme cit pre to, odkiaľ sa tu berieme,” hovorí Juan Carlos Monedero, profesor štátneho práva na Univerzite v Madride, ktorý považuje transición za nebezpečný mýtus. “Politická a sociologická kultúra Španielov je ešte stále frankistického typu. Pri porovnaní s francúzskou, anglickou alebo nemeckou demokraciou nám toho ešte toľko chýba! Naša vláda manipuluje verejno-právnu televíziu, chová sa po veľkostatkársky, uráža opozíciu a vysmieva sa kritikom svojej naozaj katastrofálnej školskej politiky.”

A pokračuje: “Hnutia ako Silvovo sú pre našu krajinu nesmierne dôležité. Ukazujú, že sa už netreba báť. Len ľudia, čo videli kosti v hromadných hroboch, si vedia predstaviť, čo to bolo, tie ukrutnosti frankistov, a získajú možnosť novej predstavy o tom, čo môže byť demokracia.”

Vrah Eduarda a Joaquína sa volal Martín Vera Galiego. Bol dedinským učiteľom v Palacios del Sil. Deti museli každé ráno zdvihnúť pravú ruku a spievať Francovu pieseň Cara al Sol. Vtedy, po tom odpornom čine, sa dokonca vystatoval a hovoril o “ranách z milosti” pre boľševikov. Mal tridsať rokov, keď umrel na zlyhanie obličiek. Isabel Gonzálezová, Eduardova sestra, dodáva:

“Bolo dobre, že trpel.”

Tam, kde kedysi ležali zahrabaní Pascual a Antonio García spolu s tromi ďalšími roľníkmi z Fresneda, stoja dnes tri neosekané bridlicové kamene. V pozadí sa belie sneh na vrcholcoch pohoria Maragatería. Pri ceste č. 631 chrlia vysoké komíny teplárne svoje husté oblaky dymu. Zem je červená. Posypaná hrubým štrkom. Do hliny nasadili olivovníky. Nápis na bridlicových doskách znie:

Všetkým, čo umreli za svoje ideály pokroku a slobody.

Prestalo pršať. Senén García sa skláňa, berie na ruky mačku, hladká jej chrbát a vchádza do bieleho domu bez čísla.

*  *  *

Prameň: Christian Schüle, Die Toten kehren heim, Die Zeit, č. 22, s. 11, 2003.

Preložil Rastislav Škoda

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu