Vizitka politika – Etika viery

Thursday, 3 July 2003 | Zošity humanistov č. 38

Peter Singer

Vo svojej knihe A Charge to Keep (asi Ťarcha, ktorú treba niesť) opisuje George W. Bush svoje rozhodnutie „zveriť svoje srdce Ježišovi Kristovi”.

Stalo sa to pri prechádzke s kresťanským evanjelistom Billy Grahamom po pláži v Maine. Pri rozhovore sa Bush naraz

 „zahanbil, keď pochopil, že Boh zoslal svojho Syna, aby umrel za hriešnika, ako som ja”.

Bush píše, že po rozhodnutí zveriť svoje srdce Ježišovi začal pravidelne čítať bibliu a aktívne sa zapojil do biblického študijného krúžku. Neskoršie, keď opisuje návštevu Izraela v roku 1998 aj so svojou manželkou Laurou, poskytuje nám hlbší pohľad do svojho chápania biblie ako histórie. Keď prišli ku Galilejskému jazeru, píše,

„zastali sme na hore, na ktorej Ježiš predniesol svoju Reč na vrchu” a dodáva: „Bol to premáhajúci pocit stáť na mieste, kde odznela najchýrnejšia prednáška dejín sveta, na mieste, kde Ježiš predpísal charakter a správanie veriaceho človeka, kde dal svojim učeníkom a svetu všetky blahá, zlaté pravidlo a naučil ich Otčenáš.” Líčenie návštevy Izraela končí uistením, že teraz vie, že viera môže zmeniť život, „lebo zmenila môj život.” Viera je niečo, čo umožňuje budovať na základoch, „ktoré sa nepominú”.

Takto vyzerá obraz muža, ktorý akceptuje, čo sa mu vraví, bez toho, že by sa pýtal, či je to koherentné, uveriteľné a založené na spoľahlivých dôkazoch.

Pozrime sa na jeho vieru v boha - povedzme presnejšie, na jeho vieru v bytosť, majúcu tradičné charakteristiky pripisované bohu v židovsko-kresťanskej tradícii, t.j. bytosť všemocnú, vševediacu a dobrotivú ; svet sa riadi podľa jej plánu. Už letmý pohľad na svet nás presviedča, že ho nenaplánovala  taká bytosť. Na dôkaz vyberám len jednu z nespočetných ukážok, odstavec zo správy Stephena Lewisa, osobitného poverenca OSN pre HIV/AIDS v Afrike, ktorý sa mi dostal pred oči pri písaní tohto článku. Je to opis pomerov na detskom oddelení Pedagogickej nemocnice v Lusake v Zambii:

„Deti boli na hromade, tenké ako prútiky, po tri-štyri na postieľke, skoro všetky tak oslabené hladom a aidsom, … že naozaj nemali nijakú šancu. Boli sme tam štyridsaťpäť minút. Každých pätnásť minút tam umiera dieťa, náhlivo ho zabalia do plachtičky, sestra ho odnesie a oddelením sa nesie ustráchaný nárek matiek.” (Stephen Lewis, „The Lack of Funding for HIV/AIDS is Mass Murder by Complacency” - Nedostatok peňazí na tlmenie aidsu je hromadná vražda zo sebauspokojenia, 8. 01.03 na http://allafrica.com.stories/200301080529:html).

Kým píšem, tá istá scéna, alebo podobné, sa opakuje v celej podsaharskej Afrike a aj v iných častiach sveta. Je smrť a umieranie týchto detí a ich matiek časťou božského plánu? Aký druh božského plánu by mohol obsahovať také hrozné veci a utrpenia, akými boli postihnutí nevinní ľudia v celom priebehu ľudských dejín, chorobami, suchami a povodňami? (Tým, ktorí to všetko zvaľujú na čudesnú a morálne odpudzujúcu historku, že ľudia trpia, lebo Eva zhrešila a oni zdedili jej hriech, dodávam, že  o nehumánnych zvieratách sa predpokladá, že nie sú poškvrnené dedičným hriechom, a predsa tiež trpia chorobami, suchami a povodňami.). Ak bol tento svet stvorený podľa božského plánu, sú len dve možnosti: božstvo bolo zlé alebo fušerácke. V nijakom prípade to nebolo božstvo kresťanského náboženstva. Samozrejme, dalo by sa o tom povedať viac; rozmýšľajúca osoba by však mala prinajmenšom zaváhať a pouvažovať, kým akceptuje kresťanskú predstavu, že svet bol stvorený podľa božského plánu.

Premýšľavý človek by si mal všimnúť, že prvá hlavná príčina viery v kresťanskom náboženstve je výchova ako kresťan. Veľmi málo ľudí, vychovaných v moslimských rodinách verí, že Ježiš je boží syn. To isté platí o tých, čo vyrástli v hinduistických, židovských, budhistických alebo iných rodinách. Je pár konvertitov, čo prestúpili na kresťanstvo alebo ho opustili, a platí to aj o iných náboženstvách, ale to je len nepatrná časť celkového počtu kresťanov, hinduistov, židov, moslimov alebo budhistov. Len jedno z týchto náboženstiev môže byť pravdivé. Pokiaľ ide o Busha, ten verí, že v nebi majú miesto len kresťania (Molly Ivins a Lou Dubose: Shrub, The Short But Happy Political Life of George W. Bush -asi Krík: Krátky ale šťastný politický život G. W. Busha, New York: Vintage, 2000). Väčšina moslimov verí, rovnako zanietene, že len moslimovia tam nájdu miesto. Nemôžu mať obidvaja pravdu - ale obidvaja sa môžu mýliť. Malo by byť normálne byť skeptický na tvrdenia, že niekto niečo vie, keď je viera taká imúnna voči objektívnym dôkazom alebo argumentom, že záleží na tom, čo verí jeho rodina, a na zvykoch a vierach spoločnosti, v ktorej niekto vyrástol.

Existencia nezaslúženého utrpenia a kultúrny relativizmus náboženských vier sú závažné dôvody pre pochybnosti o existencii židovsko-kresťanského boha. Busha to však nijako neznepokojuje. „Naučil sa”, že boh zoslal svojho jediného syna umrieť za hriešnikov, ako keby to bolo naučiť sa, že Washington bol prvý prezident Spojených štátov. Nehovorí nám, ako sa to naučil - t.j. aké dôkazy mu predostrel Graham, že je to pravda. To neprekvapuje, lebo Graham je známy tým, že neuvádza dôkazy ani argumenty. Jeho metóda obracania ľudí na kresťanstvo spočíva namiesto toho na výzve veriť - zdá sa, že aj Bushovo obrátenie sa udialo týmto spôsobom. Nič v Bushovom líčení nevzbudzuje domnienku, že preveril čo len byľku z toho, čo mu navravel Graham.

Ak Bush nemá sklon uvažovať o filozofických problémoch náboženskej viery, je rovnako ľahkoverný v ohľade kresťanských Svätých Kníh. Keď prišiel do Izraela, bol taký presvedčený, že stojí na kopci, na ktorom Ježiš predniesol Reč na hore,  ako by bol uveril, že prešiel po pamätnej bronzovej platni, položenej jeho učeníkmi. Nezišlo mu na um, že evanjelium podľa Matúša bolo spísané niekoľko desiatok rokov po Ježišovej smrti, takže to nemusí byť spoľahlivý historický dokument. Ušlo jeho pozornosti, že v Lukášovom evanjeliu zišiel Ježiš z hory na planinu a povedal veci, ktoré podľa Matúša povedal na hore. (Väčšina bádateľov o Novom zákone zastáva názor, že autor evanjelia podľa Matúša sám zložil Kázeň na hore, použijúc viaceré Ježišove výroky zachytené už predtým písomne. Ak je to tak, nemusíme si robiť starosti s identifikáciou hory, na ktorej mal Ježiš kázeň, lebo ju nikdy nemal (O tomto historickom probléme je viac v knihe Harvey K. McArthur, Understanding the Sermon on the Mount - asi Pochopenie Kázne na hore, New York: Harper, 1960).

Väčšina Američanov nevidí v týchto súvislostiach problém. Veria ako Bush a práve preto preňho ešte viac hlasujú. My sa zameriavame na etiku jeho názorov, nie ako sú rozšírené a či sú politicky vhodné. Aj keď má 90 percent Američanov takú naivnú vieru ako Bush (osobne dúfam, že je to značne menej), my ostatní si musíme klásť otázku, čo si máme myslieť o niekom, čo zakladá svoj život na nevyspytateľnej viere. Inými slovami, čo si máme myslieť o etike niekoho, čo síce hovorí a píše rad vecí o svojej náboženskej viere, ale nič nesvedčí o tom, že by bol s touto otázkou bojoval - niekoho, pre koho je náboženská viera „základ, ktorý sa nikdy nepominie”. Filozof Karl Popper vhodne povedal, že rozdiel medzi vedou a dogmou je ten, že vedecká teória musí byť vždy prístupná falšovaniu na podklade predkladaných dôkazov. Bush sa skoro pýši tým, že jeho viera nie je prístupná falšovaniu na podklade predložených dôkazov.

Keby išlo len o vec súkromnej viery niekoho, mohli by sme to ľutovať, ale nemuseli by sme si toho všímať. Ak však ide o osobu prezidenta Spojených štátov, a ak tento zakladá svoju politiku na širokom rozsahu možností - kmeňové bunky, prerušenie tehotenstva, odmietnutie pomoci Populačnému fondu OSN a dobročinnosť založená na viere - na jeho viere, potom sa to stáva vecou verejného záujmu, a mali by tom hovoriť všetci, čo náboženskú vieru nepoznajú. 

Prameň: Peter Singer, The Ethics of Belief, Free Inquiry,  zv. 23, č. 2, 2003.

*  *  *

Neperkočíš dovolenú rýchlosť!

Rím - Katolícka cirkev dospela k názoru, že za priestupky cestného poriadku sa treba spovedať, lebo ohrozujú (napr. z nedbalosti, ale horšie je, ak z opilosti) iných účastníkov premávky. Paragrafy 1736 a 1737 Katechizmu katolíckej cirkvi rátajú všetky porušenia cestných pravidiel medzi viny (hriechy), za ktoré prislúcha trest, ktorý môže byť vyšší ako podľa súčasných svetských zákonov. Posledný termín na odpykanie trestu je po smrti - ak sa previnilec nevyspovedá. Ak to urobí, odpúšťa sa mu.

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu