Ježiš a nič viac

Sunday, 7 September 2003 | Zošity humanistov č. 39

Jeffrey Sharlet (1)

Ako špiceľ medzi tajnými teokratmi Ameriky

A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Mt 10,36.

I.
Modlia sa takto: asi tucet svetlookých „bratov” s jemnou pokožkou dá hlavy dohromady, spletú si ramená cez plecia ako pradená elektrického káblu, opierajú sa jeden o druhého a hojdajú sa ako vysoká tráva na kopci za domom, v ktorom žijú. Dom je pekná, šedá, jednoposchodová budova v koloniálnom štýle, voňajúca po novom koberci na smrekovej podlahe a vodičke po holení; muži, čo tam žijú, ho volajú Ivanwald.

Je na konci trojpruhovej slepej ulice, tichej, kde počuť len bzukot trávových kosačiek a hluk detí hrajúcich sa na naháňačku v parku na druhej strane ulice; je jeden z mnohých rovnakých domov, zhŕknutých ako určité druhy húb na jednom mieste, a všetky sú oddané, tak ako títo muži, službe Ježišovi Kristovi. Muži sa starajú o každý tulipán vo svojej slepej ulici, pristrihujú každú magnóliu, každý vchod do domu vyleštia ako čierne topánky. A modlia sa zídení okolo jedálenského stola, na trávnikoch, v halách, v spoločných spálňach, na basketbalových ihriskách, pričom hlava každého muža je sklonená v poníženosti a nadutá pýchou (myslí si, že to druhí nevidia), že patrí do takého vyberaného útvaru bojovníkov za Krista, medzi mužov, ktorým otvorí svoje srdce a ktorých si bude pamätať, keď sa vráti na svet nie ako znovuzrodený, ale ako prerobený, už nie ako jednotlivec, ale ako časť Pánovej revolúcie, ako jeho vôľa premenená na zbraň, ktorú títo mladí muži radi nazývajú „duchovnou vojnou”.

„Jeff, povedieš našu modlitbu?”

Samozrejme, brat môj. Je apríl 2002 a žijem s týmito mužmi už týždne nie ako kresťan - to je ostatne výraz, ktorému sa vysmievajú ako príliš úzkemu pre obrovský svet, ktorý budujú na Kristovu počesť - ale ako „veriaci”. Spolu s bratmi som jedol, pracoval a bavil sa. Počítal som sa medzi nich a dovolili mi aj účasť na svojich obradoch. Zápasil som s nimi, sprchoval som sa s nimi, načúval som ich historkám. Viem, ktorý muž závidí svojmu otcovi jeho majetok, ktorý muž podľahol žene nie raz, ale dva razy, a ktorý muž tancuje tak dobre, že sa bojí, že ho budú považovať za teplého. Viem, čo znamená byť “bratom”, čím chcem povedať, že viem, čo znamená byť vojakom Božej armády.

„Nebeský Otče,” začínam.

Potom príde „Ó, Bože,” ale hnevá ma, že to neznie dosť precítene. Presedlávam na „Drahý Ježiš.” Teda: „Drahý Ježiš, prosíme, nechaj nás bojovať za svoje meno.”

II.

Ivanwald, ktorý leží na konci 24. Severnej ulice v Arlingtone, Virginia, poznajú len jeho obyvatelia a členovia, ako aj priatelia tejto organizácie, ktorí ju podporujú, ktorí všetci tvoria skupinu veriacich, nazývajúcu sa „Rodina”. Vlastnými slovami je Rodina „nevideteľnou” organizáciou, hoci jej členstvo sa vždy skladalo len z ľudí známych vo verejnosti. Ako jej „členovia” sa uvádzajú senátori Don Nickles (R. - republikán, Okla.), Charles Grassley (R., Iowa), Pete Domenici (R., N.Mex.), John Ensign (R., Nev.), James Inhofe (R., Okla.), Bill Nelson (D. - demokrat, Fla.), a Conrad Burns (R., Mont.), ako aj poslanci Jim DeMint (R., S.C.), Frank Wolf (R., Va.), Joseph Pitts (R., Pa.), Zach Wamp (R., Tenn.), a Bart Stupak (D., Mich.).

Pravidelné modlitbové skupinové stretnutia sa konávajú aj v Pentagone a na Ministerstve obrany a Rodina tradične pestuje pevné zväzky s podnikateľmi v naftárskom, leteckom a kozmickom priemysle. Rodina udržuje prísne chránenú databázu o svojich členoch, ale nevydáva členské preukazy a oficiálne nevyberá členské príspevky. Od členov sa žiada, aby s cudzími o skupine a jej aktivitách nehovorili.

Organizácia vyvíjala činnosť pod mnohými menami, z ktorých niektoré sú ešte aktívne, iné patria minulosti: Celoštátny výbor pre kresťanské vedenie, Medzinárodné kresťanské vedenie, Celoštátna rada vodcovstva, Dom priateľov, Priateľská základina, Celoštátna rada priateľstva, či jednoducho Medzinárodná základina. Všetky skupiny sa snažia odvrátiť pozornosť od Rodiny a predísť tomu, žeby sa stala, podľa slov jedného zo svojich lídrov, „terčom nedorozumenia” (2) .

Jediná verejná zbierka podpôr pre Rodinu sú tzv. Celoštátne raňajky s modlitbou, založené v roku 1953, ktoré sa s podporou Kongresu organizujú vo Washingtone, D.C., vždy vo februári. Každý rok platí 425 USD za účasť na nich okolo 3 000 hodnostárov, reprezentujúcich smotánku národov a štátov. Raňajky sú predovšetkým ekumenické, nevýrazné a nenápadné, aby si nevyslúžili pozornosť masmédií; Rodina ich považuje len za návnadu pre vyšší účel: získať mocných účastníkov pre menšie, častejšie sa opakujúce modlitbové schôdzky, na ktorých sa možno stretnúť „s Ježišom tvárou v tvár”.

V procese zbližovania mocných ľudí s Ježišom uskutočnila Rodina v minulosti veľký počet diplomatických aktov „za scénou”. V roku 1978 tajne pomohla Carterovej administrácii organizovať celosvetovú výzvu modliť sa (za mier v Palestíne) s Menachemom Beginom a Anwarom Sadatom. Pred nedávnom, v roku 2001, zviedla dokopy bojujúcich lídrov Konga a Rwandy na tajné stretnutie, ktoré v júli roku 2002 viedlo k mierovej dohode. Takéto benígne akty sa však zdajú výnimkou spod pravidla. V šesťdesiatych rokoch upevňovala Rodina styky medzi vládou USA a väčšinou antikomunistických (a diktátorských) elementov medzi vládcami postkoloniálnej Afriky.

Brazílsky diktátor generál Costa e Silva s pomocou Rodiny dozeral na skupiny spriatelených lídrov v Latinskej Amerike, kým v Indonézii generál Suharto (ktorého urobili stotisíce zavraždených „komunistov” jedným z najväčších vraždiacich diktátorov storočia) predsedal skupine päťdesiatich indonézskych zákonodarcov. Počas Reaganovej administrácie pomáhala Rodina udržovať priateľstvo medzi vládou USA a takými mužmi, ako boli salvádorský generál Carlos Eugenios Vides Casanova, odsúdený neskoršie jedným floridským súdom za mučenie tisícok občanov, alebo honduraský generál Gustavo Alvarez Martinez, hoci protestantský pastor, spolupracujúci s CIA a vraždiacimi paramilitárnymi čatami smrti, kým sám nepodal demisiu. Líder Rodiny, Doug Coe, k tomu dodáva: „Pôsobíme so silou tam, kde môžeme, a vytvárame novú silu tam, kde ešte nemôžeme.”

Na Národných raňajkách s modlitbou v roku 1990 vychválil G. H. W. Bush lídra Douga Coeho za to, čo nazval „tichou diplomaciou, nechcem povedať tajnou diplomaciou”, ako „vyslanca viery”. Coe navštívil skoro každé hlavné mesto sveta, majúc neraz po boku poslancov, „robiac si priateľov” a pozývajúc ich na návštevu neoficiálneho hlavného stanu Rodiny. Je to vila na ceste do Ivanwaldu, ktorú Rodina kúpila v roku 1978; 1,5 milióna USD darovali, o.i., Tom Phillips, vtedy generálny riaditeľ zbrojnej firmy Raytheon, a Ken Olsen, zakladateľ a prezident Digital Equipment Corporation. Do veľkej lúky pri vile vmontovali vodopád, z brala ktorého bronzový bielohlavý orol (symbol v štátnom znaku USA) pozoruje rieku Potomac. Kaštieľ je biely, má stĺporadie a obkľučujú ho magnólie a červené smreky, ktoré neprepustia navonok viac hluku ako šepot. Meno má od týchto stromov; volajú ho Cédre a členovia Rodiny o ňom hovoria ako o osobe. Obľubujú vetu „Cédre majú srdce pre chudobných”. Pod „chudobnými” však nemajú na mysli tie tisíce doslovne chudobných, čo žijú v biede ani nie na míľu odtiaľto, ale chudobných „duchom”, lebo ich je kráľovstvo božie. Tak zmýšľajú senátori, generáli a ministerskí predsedovia, privážajúci sa na koniec Dvadsiatej štvrtej ulice v Arlingtone v čiernych limuzínach a mohutných terénnych vozidlách s náhonom na štyri kolesá, v kupé a kabrioletoch, aby sa tam postretali, aby sa stretli s Ježišom, aby vzdali úctu Bohu cédrov.

Idú ta, aby nadviazali „vzťahy” ponad vox populi (hlas ľudu) - lebo lídri Rodiny považujú demokraciu za prejav bezbožnej pýchy - a aby „zavrhli náboženstvo” v prospech právd Rodiny. Božiu zmluvu so Židmi vyhlásili za zrušenú a od tých čias si členovia jadra Rodiny skromne (navonok) hovoria „noví vyvolení”.

Bratia Ivanwaldu sú budúca generácia Rodiny, sú ich vysokí kňazi v štádiu prípravy. Mňa odporúčal za člena jeden môj známy bankár, len nedávny príslušník Ivanwaldu, ktorý omylom považoval môj záujem o Ježiša za vieru. Občas sa ma bratia spytujú, prečo som tu. Vedia, že som „položid”, spisovateľ a z New York City, ktorý väčšina z nich považuje za len nepatrne menej skazený ako Bagdad alebo Amsterdam. Povedal som svojim bratom, že som tu, aby som sa stretol s Ježišom, a je to tak: zaujíma ma nový vládnuci Ježiš, ktorého cesty sú tajomné a nevyspytateľné.

III.

V Ivanwalde sa lídri učia byť lídrami tým, že milujú svojich lídrov. Raz mi jeden brat vysvetľoval: „Majú nás tak radi - ale kto má rád ich?” My sme ich mali radi. Každý brat platil mesačne 400 USD za ubytovanie a stravu, ale boli sme aj sluhami Cédrov, kosiac trávu, čistiac odpady, ošetrujúc obrovské stromy a zelené kríky, sypúc piesok na zľadovatené chodníky. V utorok ráno sme mali povinnosť obsluhovať; to Cédre podávali pravidelné raňajky s modlitbou, ktorým v tom čase spravidla predsedal Ed Meese, bývalý hlavný štátny zástupca USA. Vtedy sa tu schádzala rotujúca skupina vyslancov, podnikateľov a amerických politikov. Účastníkmi raňajok boli aj traja bratia Ivanwaldu v špeciálne pre túto príležitosť naškrobených košeliach; jeden sedel pri stole, ostatní dvaja nalievali kávu.

To ráno, keď som obsluhoval ja, podávala kuchárka Charlene praženicu s kukuričnými posúchmi, talianske salámy, červenú papriku a papáje. Pomôcť prišli tri dievčatá z Potomac Pointu, čo bol „Ivanwald pre dievčatá” a ležal cez cestu oproti Cédrom. Mali červený rúž a dlhé sukne (mejkap a „feminínny” vzhľad boli predpísané). Po mesiacoch upratovania a obsluhovania v Cédroch, keď zastupovali bratov pracujúcich mimo, už na ne veľmi nepôsobila vysoko postavená klientela. Jedna z nich mi povedala, že pri raňajkách dievčatá nikdy nesedávajú pri stole a dodala, že im to nevadí, lebo tu ide aj tak „len o politiku”.

Raňajky sa začali modlitbou a štipkou z Písma od Meeseho, ktorý sedel na čele stola. Matúš 11,27: „ Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.” Toto ráno sa vyvolení sami predstavovali. Boli to podnikatelia z Dallasu a Oregonu, jeden čínsky kresťanský disident a jeden muž, ktorý organizoval pomoc tibetským utečencom (vravel, že na ich poslednom stretnutí sa Dalai Lama vyjadril o Ježišovi veľmi pozitívne). Vedľa seba sedeli dvaja vyslanci, jeden z Beninu, druhý z Rwandy. Zástupca Rwandy, Dr. Richard Sezibera, bol silák a odmietol pustiť sa do vajec či melónu; lial do seba jeden hrnček kávy za druhým a oči mal podliate krvou. Jeden muž, ktorého som nespoznal a ktorého Charlene identifikovala ako bývalého senátora, navrhoval, aby sa vyjednávači z Rwandy a Konga, zapletených do vojny, v ktorej už bolo zabitých viac ako dva milióny ľudí, prestali hádať o to, komu budú patriť diamanty a nafta a radšej sa zamerali na to, ku komu príde Ježiš. „Delenie sa o moc nebude fungovať do tých čias, kým nezmeníme ich srdcia”, povedal bývalý senátor.

Sezibera pozeral nedôverčivo do prázdna. Meese sa zasmial a už otváral ústa, že prehovorí, ale Sezibera ho prerušil.

„Také jednoduché to nie je”, preriekol tichým a miernym hlasom Rwanďan. Meese sa ďalej usmieval. Každý v Rodine má rád námietky a výčitky a teraz ich karhala Rwanda. Bývalý senátor prikývol. Meese zamrmlal

„Áno”, hladkal gaštanovú kožu svojej biblie a slová „Ďakujem ti, Ježiš” sa niesli opakovaným šepotom okolo stola, keď som Seziberovi nalieval ďalšiu šálku kávy.

Bratia slúžili aj v trojposchodovom dome Rodiny z červených tehál vo Washingtone na čísle 133 C Street S.E., v bývalom kláštore so všetkými oknami z farebného skla. Žilo tam osem členov kongresu - vrátane senátora Ensigna a sedem reprezentantov (3) - všetko bratia v Kristu ako sme aj my, len o voľačo mocnejší. Drhli sme ich záchody, luxovali ich pokrovce, leštili ich striebro. Keď som ja pracoval na tejto ulici C, narazil som tam na Douga Coeho, ktorý doučoval Todda Tiahrta, republikánskeho poslanca z Kansasu. Priateľský, otvorený človek so širokým úsmevom, tento Coe pracuje pre Rodinu od roku 1959, skoro po tom, čo skončil vyššiu strednú školu, a vedie Rodinu od roku 1969.
Tiahrt bol za pohárik nízkeho útleho chlapíka, nalejte dva diely prekrásnych vlasov a jeden diel zubov. Chcel vedieť, ako najlepšie môžu „kresťania vyhrať zápolenie s moslimmi”. Vravel, že moslimovia majú priveľa detí a že Američania z nich premnohé zabíjajú.

Doug priznal, že to môže byť problém. No väčšiu starosť mu robilo, že sústredenie sa na nálepky ako „kresťan” by mohlo ovplyvniť poslancove modlitby. Zdôraznil, že náboženstvo odrádza ľudí od Ježiša a vedie k izolácii Kristovej vôle od ich diela vo svete.

„Ľudia to separujú,” varoval Tiahrta. „«Ó, samozrejme, náboženstvo je súkromná záležitosť» hovoria - akoby Ježiš nevedel nič o stavbe diaľnic a sociálnom poistení. Musíme vyňať Ježiša z ich náboženského obalu.”

“Správne, ale ako to urobíme?” spytoval sa Tiahrt.

„Zmluvnou dohodou,” odvetil Doug. Poslanec sa napoly usmial, ako keby bol prichytený, že na jednej strane priznáva svoju nevedomosť a na druhej strane predstiera, že vie, o čom Doug hovorí. „Ako mafia,” vysvetľoval Doug. „Len si uvedomte silu jej pút.” Zovrel ruku do päste a pridržal ju Tiahrtovi pred tvárou. Tiahrt prikyvoval a žmurkal. „Pozrite sa, pre nich je to ich česť, pre nás je to náš Ježiš,” dodal Doug.

Coe vymenoval mužov, ktorí zmenili svet silou zmluvných dohôd, ktoré uzavreli so svojimi „bratmi”: „Spomeňte si na Hitlera, Lenina, Ho Či Mina, bin Ládina.” Samozrejme, Rodina má v rukách zbraň, ktorá chýbala týmto lídrom: „totálny Ježiš” bratstva v Kristu.

„To je niečo , čo dostanete len so zmluvnou dohodou,” uzavrel Coe. „Ježiš a nič viac.”

IV.

Pre Rodinu je Ježiš nielen meno; je to aj skutočný muž. „Je to úchvatný chlapík,” povedal jedného rána pri raňajkách jeden zamestnanec Rodiny menom Terry. „Vynikal vo všetkých činnostiach. Iste, bol to veľký učiteľ, ale bol to aj jedinečný chlapík. Bol by býval výborným atlétom.”

Keď som bol v Ivanwalde prvý deň, naučil som sa na hrboľatom zadnom dvore hrať s dvomi loptami variantu basketbalu zvanú „práskanie”, určenú na zoceľovanie tela aj ducha. Pri práskaní súťažia hráči pri voľnom koši, snažiac sa každý zahrať do koša svoju loptu prv, než sa to podarí protivníkovi za ním. Ak on zasiahne prvý, ste vonku, s jednou výnimkou: sieť košíka sa dolu natoľko zužuje, že lopta v nej niekedy uviazne, a vtedy má ďalší hráč v blízkosti možnosť hodiť svoju loptu tak, aby prvú loptu vyrazil z koša. Vtedy všetci kričia s ohromnou radosťou “Pr - á - ásk!”

Začínal Bengt. Bol to jeden z domácich lídrov, dvadsaťštyriročný Severokarolinčan so smutnými očami, naježenými riasnicami a hlučným odzbrojujúcim smiechom, ktorý ho nechával znieť ako osla. Bol v dome čakajúc na telefonát, preto otvoril okno na prvom poschodí a pýtal loptu od Gannona. Gannon, syn texaského naftového magnáta, pracoval aj ako pomocník v senáte (4) . Mal svetlé vlasy, bradu ako pluh a spieval v chóre. Vyhodil loptu hore, Bengt ju chytil a nasmeroval do koša. „To bolo pekné,” šomral Gannon, keď lopta mizla v koši.

Vo chvíli, keď sa lopta dotkla okraja koša, bol na čiare voľného hodu Beau, chystajúc sa na svoj hod. Bol to dobre stavaný Atlanťan s telom zápasníka, ako práskač hneď druhý po Bengtovi.

„Bude dobre, ak to praštíš do druhých,” hovorí mi Gannon, keď som prichádzal na rad. „Ide predsa o to, aby sa zvýšilonapätie .” Predo mnou Beau klesal v kolenách a chystal sa na ďalší hod. V momente, keď lopta opúšťala jeho prsty, vyskočil v pozadí do výšky Wayne, ďalší Georgijčan, a hodil svoju loptu ponad Beauovu hlavu. Keď dopadal na zem, narazil jeho lakeť ako kladivo na Beauovo rameno. „Toto je teda prásk,” skríkol.

Práskanie malo tak zostavené pravidlá, aby vynieslo na povrch naše malé nepriateľstvá. Rodina verí, že nemôže rásť v Ježišovi, kto „nečelí svojmu hnevu” a neprestane sa hnevať. Keď práskanie prebieha dobre, má sa každý tak dokonale uvoľniť, že sa zabudne aj na pravidlá hry. Raz chceš dostať loptu do koša, raz ju chceš odtiaľ vyraziť. Dnu či von, na tom nezáleží. Tvoja lopta, jeho lopta, kto sa o to stará? Práskanie nie je detské vyvádzanie, je to fyzikalizovaná teológia. K basketbalu sa má ako Nový zákon k Starému: demontovaný až na jednoduchú historku, ktorá berie vždy ten istý koniec. Prásk, Ježiš. Prásk, Ježiš.

Zastal som na čiare a po nepodarenom hode som sa chystal hodiť z celkom blízka. Wayne skočil na čiaru, strelil a skríkol: „Váááu!” Pozrel som rýchlo jeho smerom a v tom mi jeho lopta, ktorá mala zasiahnuť moju loptu, vletela rovno do čela. „Pr - á - ásk!” revali chlapci. Zasiahli ma Kristom.

Bengt práskal. Beau práskal. Gannon práskal. Ani ja som sa nevedel ovládať. Najprv sa ku mne pridal Gannon, potom Beau. Bengt a Wayne prehrávali. Keď Wayne strieľal spoza Bengta, zasiahol jeho loptu s takou silou, že ho prehnal ísť ju hľadať až do susednej záhrady. „Zaťatý Wayne!” reval Gannon. Wayne zachytil v koši vlastnú loptu, poskočil a vyrazil Bengtovu. „To je teda úžasné!”, vrešťal.

Vracajúc sa na dvor krútil Bengt hlavou. „Chlapče, Wayne, uspokoj sa predsa!” Hrozilo, že Wayne vybuchne. „Dajme sa dokopy,” rozhodol Bengt a utvorili sme kruh, ramená opäť prepletené do pliec. „Okay, mali by sme sa teraz pomodliť. Takže: Pane, chcem ti poďakovať, že si nás dnes priviedol na toto miesto, kde sme si po priateľsky zapráskali, a že si požehnal tento pekný deň návštevou nášho nového priateľa Jeffa. Pane, ďakujeme ti, že si nám zo severu priviedol tohoto nového brata, o ktorom vieme, že sa u nás naučí práskať, ako aj milovať ťa a slúžiť ti. Pane, nechaj nás byť pospolu v tvojom mene.”

Amen.

V.

Každodenný pracovný program bol taký nabitý, že bol upokojujúci: bolo zakázané nadávať a piť, nebolo sexu ani času pre seba. Pozor na časopisy, nestrácať drahocenný čas čítaním novín a nikdy sa nedívať na televíziu. Jedz, čo sa ti predkladá, študuj bibliu a hraj basketbal: Boh miluje toho, čo dokáže vraziť do koša tri body. Modliť sa za vlastný zlom:

Nebeský Bože! Drahý Ježiš! Pomôž mi byť ponížený. Nechaj ma plniť tvoju vôľu. Každé ráno sa začínalo modlitbami, niekedy za účasti cudzích hostí - v stredu ich viedol bývalý brat z Ivanwaldu, ktorý je teraz úspešným podnikateľom; vo štvrtok iný vedúci manažér, ktorý rád rozprával historky zo sveta veľkých financií na osvetlenie biblických lekcií a rozdával kópie článkov z Fortune alebo Úspešný podnikateľ; v piatok u nás bývala tá dievčina z Potomac Pointu. No väčšinu dní sme tu boli len my chlapci, so zakalenými očami sa nalievajúci kávou a hltajúci sladené obilniny, kým Bengt a Jeff Connolly, Bengtov priateľ z detstva a náš druhý domvedúci, značili na stole línie Svätého slova po spôsobe stratégie.

Jedáleň bola kedysi len drevená podlaha odpočívadla za domom, ale chlapci ju ohradili, zastrešili a opatrili červený perzský koberec, takže vytvorili miestnosť pripomínajúcu kláštornú jedáleň s dvomi dlhými stolmi koncami k sebe a okolo nich tucet stoličiek a dve lavice. Keď som prišiel do Ivanwaldu po prvý raz, Bengt mi uvoľnil miesto na čele stola a sám sedel po mojej pravici. Vedľa neho malátne padal na stoličku Wayne s očami skrytými za kovbojským klobúkom. Naproti nemu sedel Beau, stále v boxerských nohavičkách a s tričkom, v ktorom aj spal. Len Bengt vyzeral dobre, bol pekne učesaný a golfové tričko mal pevne zastrčené do naberaných džínsov.

Bengt prikázal Gannonovi, aby čítal text na dnešné ráno, žalm 139: „Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko.” Prvý riadok vyvolal u Bengta úsmev; podľa jeho názoru to bolo úžasné, čo Boh urobil. Bengtove spôsoby a jeho naivný šarm ovládli každé stretnutie s ním. Keď ste mu niečo rozpovedali, vypustil „To je úžasné!”, len aby bol milý. Keď bol naozaj prekvapený, vykríkol „No dobrú no-ó-oc!” Niekedy sa to ťažko znášalo s tým, že sa vydával za revolucionára.
Požiadal Gannona, aby pokračoval v čítaní, zvrátil sa dozadu a počúval.

Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si.”

Bengt zdvihol ruku. „To je úžasné, pánabeka! Pohovorme si o tom.” V miestnosti zavládlo ticho, keď sa uprene zahľadel do svojej biblie, hladkajúc prstom pozlátený okraj strany. „Chlapci, aké city to vo vás vyvoláva?”

„Samo sebou”, skoro zašeptal Gannon.

Bengt súhlasne prikývol. Obzeral sa po niečom, ale nevedel po čom. „Čo vám to privádza na myseľ?”

„Ježiša!” nadhodil Beau.

Bengt si hladkal bradu. „Veru … No nechajte mňa čítať ďalej.” Začal monotónne, ale zrýchlil sa, akoby nás chcel presvedčiť samotným hromadením slov. „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky,” skončil.

Pery sa mu skrivili do poloúsmevu. „Človeče! Som istý, že to je úžasné, no nie? Vraj «v živote mojej matky» - Boh je tam zároveň s tebou.” Zasmial sa a pokračoval: „To je ako keď … keď nemôžeš bežať. Jedno je, kam sa obrátiš, lebo Ježiš tam už bude a bude čakať práve na teba.”

Beauove oči sa vyjasnili a Gannon prikyvoval. „Veru tak, braček,” dodával Bengt a zdvihol jedno obočie. „Ježiš je šikovný, ten ťa dostane.”

Gannon prikyvoval. „Ó, mňa už teda dostal.”

„Aj mňa,” prízvukoval Beau a potom každý zovrel ruky do päste, priložil päste na čelo alebo na bradu a všetci sa modlili. Oči mali zatvorené a Ježiša po celej koži.

VI.

Modlili sme sa, aby sme neboli „nič”. Boli sme tam, aby sme „podrobili svoje srdcia autorite.” Zaviedli sme pravidlo, že každý musí po močení vyumývať záchodovú misu nie kvôli čistote, ale aby porazil svojho „vnútorného rebela.” Jeff C. to robil aj tak, že sa viac nedíval na „pochybné” mládeži neprístupné filmy, pretože vyvolávajú sny o ženách. Mal vzhľad figliara s kučeravými tmavo plavými vlasmi, bol pehavý a živo sa smial. Dievča z Potomac Pointu mu nosilo zákusky; ženy starších pánov z Rodiny ho žiadali, aby ich navštívil. Keď raz v noci išli chlapci na výročný tanec Potomackých Pointerov, svetáckejšie ženy sa zlietali okolo neho a chceli po ňom, aby ich vykrútil až do vysilenia. Pocity však neboli obojstranné. „Ja jednoducho nemám dievčatá tak rád ako chlapcov,” povedal mi jedného dňa, keď sme dávali Ivanwaldu nový náter „Gettysburskou šedou” farbou. Nehovoril o sexe alebo nejakej romanci, ale o bratstve. „Mám rád,” - zastal so štetkou uprostred ťahu - „kompetenciu.”

Skoro každý deň, neraz sám, behával dolu prúdom popri rieke Potomac. Na basketbalovom ihrisku ho niekedy pochytila zlosť. „Páľ tú loptu!” zareval na Rogelia, osemnásťročného bojazlivca z Paraguja, jedného z viacerých internacionálnych bratov. Jeho prehrešenie neskoršie Jeff C. premenil na lekciu, citujúc Písmo, a to verš, ktorý sme sa museli naučiť naspamäť, alebo byť vyhostení, samotným Jeffom C., na jednu noc do suterénu. Pavlov list Efezanom, kap. 4, verše 26-27: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi!”

Jeffova záľuba vyšla na povrch neočakávaným spôsobom. Raz poobede sme sedeli spolu v kuchyni a ja som spomenul, že som osobne videl speváka soulovej hudby Al Greena. Jeff C. nepovedal nič. Len sa stratil a objavil sa s Greenovou cédečkou, ktorú hneď vložil do veľkého prenosného prehrávača. Spustil hudbu, začal pukať prstami a vykrúcal krk. Ruky sa mu zovreli do pästí, oči rozšírili, trup premenil na ťahavú fazuľu, jeho hruď sa hýbala v rytme hudby. Počul, že sa smejem a tlieskam, ale neprestal. Ba začal spolu s reverendom spievať. Siahal si po rozkroku, vyhrnul si košeľu a rukou si behal po bruchu. Potom zľadovel a prešiel do svojho normálneho hlasu pri rozprávaní.

„Kedysi som pracoval v jednom pizzovom podniku. Bolo to tam ako v úli … Neviem iste, ale asi aj narkomani ta chodili. Asi mali heroín.” Smial sa. „Ale človeče, tí ti mali radi Al Greena. Mali sme tam jeho poster. To bol, to bol … chlap! Bez košele a kožené nohavice. Krátke kožené nohavice.” Jeff C. si púšťal opasok nižšie. „Boky sa mu hýbali.” Potriasal hlavou a vykrikoval. Keď ho námesačníctvo prešlo, dal k sebe kolená a ďaleko od seba chodidlá, ruky vystrel do vzduchu a vydával svedectvo.

Jeff C. si myslel, že mám niečo proti Južanom. Raz sa ma pýtal, či si myslím, že juh je „rasistický”. Pochopil som ho, pokúšal som sa povedať mu to, vedel som, že sever je takisto zlý, ale on ma nechcel počúvať. Povedal mi, že ho môžem volať nevedomcom alebo dedinčanom (nikdy som nepoužil ani jedno z týchto označení), ale pravda je taká, že je „černejší” ako ja. Povedal mi, že hlboko miluje čiernu hudbu gospelov. Že ho láska k čiernym ľuďom robí lepším nasledovníkom Krista, ako sú mnohí iní.

„Pamätáš sa na tú historku, čo rozprával Cal Thomas?” Thomas bol syndikovaný novinár (publikoval svoje články naraz vo viacerých novinách), ktorý nedávno navštívil Ivanwald pri písaní informácie o mladých zamestnancoch kongresu. Zabával poslucháčov historkami o tom, ako si strieľal zo svojich liberálnych kolegov, keď sa napríklad na jednej konferencii nevercov pýtal prítomných, či niekto nevie, kde by sa dal kúpiť dobrý „neger”. Jeff C. bol toho názoru, že to bolo komické, ale aj hlboko pravdivé. Povedal mi, že Thomas mal iste na mysli, že bez Ježišovho učenia by silný nemal dôvod, aby nezotročil slabšieho.

VII.

Keď som už bol v Ivanwalde dva týždne, zavítal sem nečakane David Coe, Dougov syn a predpokladaný dedič líderstva Rodiny. Moji bratia a ja sme sa zhromaždili v obývačke, kde David nenútene položil svoju vysokú postavu na pohovku z burgundskej kože ako jeden z nášho bratstva; jedna noha mu visela cez podložené predlaktie.

„Kamaráti,” začal, „ste tu na to, aby ste sa naučili, ako vládnuť svetu.” Bol na konci štyridsiatky, mal tmavé vlasy so šedivými fliačikmi, olivovú pleť a zuby ako dlaždice bieleho mramoru. Sedeli sme okolo neho v nepravidelnom kruhu na pohovkách a stoličkách a popoludňajšie svetlo šikmo dopadalo cez drevené rolety na steny skrášlené litografiami poľovačiek na líšky a obrovským gobelínom Poslednej večere. Raphael, bohatý Ekvádorčan, ktorý bol pred príchodom do Ivanwaldu futbalovou hviezdou na jednom kolégiu, mal ťažkosti s angličtinou a tak nerozumel, čo nám David rozprával. Civel do prázdna a ústami mu mykal zmätok. Zdalo sa, že sa to Davidovi páči. Vrátil Rafovi uprený pohľad, akoby to bola vzácna vec, čo náhodou našiel na zemi. „Máš veľmi intenzívne oči,” preriekol.

„Ďakujem,” zahuhňal Raf.

„Hej,” navrhol naraz David, „hovorme o Starom zákone. O kom by ste povedali, že sú to jeho správni chlapci?”

„Dávid,” dobrovoľne sa prihlásil Beau.

„Kráľ Dávid,” opravil ho David Coe. „Ten je teda dobrý. Kráľ Dávid. A čo myslíte, čo urobilo kráľa Dávida správnym chlapcom?” chichotal sa, no nie od nervozity, ale od ťažko potlačiteľnej radosti.

„Viera?” pridal Beau. „Mal takú silnú vieru?”

„Tak je.” David súhlasne kýval hlavou, akoby to nebol nikdy predtým počul. „Hej, ale viete, čo je zaujímavé na kráľovi Dávidovi?” Z do prázdna upretých pohľadov zúčastnených som vyčítal, že nevedia. Veď viacerí ani nemali židovskú bibliu, dávajúc prednosť útlemu vydaniu akurát novozákonných evanjelií a zo Starého zákona sú tam len žalmy. Niektorí mali síce celú knihu, ale zlatorez prvých dvoch tretín ostával neporušený.

„Kráľ Dávid,” pokračoval David Coe, „rád robil skutočne a celkom iste zlé veci.” Zas sa smial. „Veď je to ten chlapík, ktorý spával so ženou iného muža - bola to Betsabe, že? - a potom v podstate zavraždil jej manžela. A tento chlapík je napriek tomu náš hrdina!” David krútil hlavou. „Myslím si, Ježiškove husličky, že Boh mal rád tohto chlapíka! Ale čo to má všetko znamenať?”

Pokračujúcim rozhovorom sme zistili, že odpoveď je, že kráľ Dávid bol „vyvolený”. Na ozrejmenie tejto skutočnosti sa David Coe obrátil na Beaua. „Beau, povedzme, že som počul, že si znásilnil tri malé dievčatká. A teraz si tu v Ivanwalde. Čo si o sebe myslíš, Beau?”

Beau sa zahrabal do podušiek. „Možno som poriadne zlý.”

„Nie, Beau, to by som nepovedal. Lebo nie som tu, aby som ťa súdil. To nie je moja robota. Ja som tu len kvôli jednej veci.”

Kvôli Ježišovi?” zašepkal Beau. David sa usmial a kradmo naňho mrkol.

Prešiel k mape sveta zavesenej na stene. „A viete vy, chlapci moji, niečo aj o Džingischánovi? Džingis bol muž s víziami. Dobyl …” - David sa postavil na gauč pod mapu a rukou označil polovicu severnej hemisféry - „… skoro všetko. Zničil skoro všetko. A jeho nepriatelia? Postínal ich.” Prstom si pichal do krku. „Ťuk, ťuk, ťuk.”

David vysvetľoval, že keď Džingischán vstúpil do nejakého dobytého mesta, predvolal si miestneho pohlavára a uložil ho do debny. Cez debnu sa natiahol obrus a na tento sa rozložili vynikajúce jedlá. „A potom, kým sa ten človek dusil, Džingis s chuťou jedol, vôbec si nevšímajúc úbožiakov nárek.” David ešte stále stál na gauči a rukou šermoval vo vzduchu. „Viete, čo to znamená?” Myslel na Ježišovo podobenstvo o vínových mechoch. „Nemôžete liať nové víno do starých mechov.” A vrátil sa na svoje miesto. „My si volíme svojich lídrov. A Ježiš si volí svojich.”

Vstal a stisol rameno jedného brata. „Nie je to ohromné? To je spôsob, ako sa vo svete všetko deje. Ak ste niekto, o kom sa vie, že sa nachádza v Ježišovej blízkosti, môžete ísť kamkoľvek a robiť čokoľvek. Vy ste takí, kamaráti! Keď odtiaľto odídete, to už budete poznať nielen hodnotu Ježiša, ale budete poznať aj ľudí, ktorí vládnu svetu. To sa týka vízií. Držte sa hesla «Vyberte si veľké vízie a potom hľadajte spojenia.» Oslovte ľudí, ktorí vládnu svetu a pomôžte im poslúchať. Poslúchajte Jeho. Ak Mu pomáham ja sám, pomáham iným robiť to isté. Viete prečo? Pretože som dostal výstrahu. Všetci dostávame výstrahu. A varujeme všetkých, že budúci kráľ už prichádza. Nie kráľ tohto štátu alebo oného, ale celého sveta.”

A ukázal na mapu, na Džingischánovu rozsiahlu, reklamovateľnú ríšu.

VIII.

Raz v noci som poprosil Josha, brata z Atlanty, ktorý dúfal, že sa dostane pracovať do zámorských misií, aby mi dovolil pozrieť si niektoré materiály, ktoré mu dala Rodina. „Veľmi rád, priateľ môj,” povedal a vytiahol zo zásuvky písacieho stola dva obaly plné dokumentov. A kým moji bratia spali, ja som sedel na konci dubového jedálenského stola a kopíroval som ich do môjho prenosného počítača.

V jednom dokumente s názvom „Naša spoločná dohoda byť jadrom” sa členom Rodiny vysvetľuje, ako vytvoria základnú „jadrovú” skupinu alebo „bunku”, ktorá sa definuje ako „vo verejnosti neviditeľná ale súkromne identifikovateľná skupina druhov.” Dokument „Úvahy o jadrovej skupine” vysvetľuje, že „aj komunisti používali bunku ako základnú štruktúru. Podobne konala aj mafia a základná jednotka vo vojenskom námorníctve je štvorčlenné družstvo. Hitler, Lenin a mnohí iní dobre chápali silu malého jadra ľudí.”

Dokument „Myšlienky a zásady Rodiny” určuje politické smernice napríklad takéhoto typu:

21. Uznávame dôležitosť miesta a zodpovednosti sekulárnych lídrov v štáte pre prípravu Jeho kráľovstva.

23. Svetu budeme vo všeobecnosti hovoriť, že sme skôr „v Kristu” ako „kresťania”, keďže vo väčšine sveta sa výraz „kresťan” stal politickým termínom a v Spojených štátoch stratil význam.

24. Chceme dosiahnuť vodcovstvo vedené Bohom - chceme lídrov na všetkých úrovniach spoločnosti, ktorí povedú projekty tak, ako ich vedie duch a uvádza otázky na preskúmanie seba samého.

4. Dávam len slovný súhlas s rodinnou politikou, alebo som partnerom tých, čo hľadajú Boží úmysel?

7. Súhlasím s finančnými požiadavkami rodiny a praktizujem ich? (5).

13. Som ochotný pracovať bez ľudského uznania?

„Úvahy o jadrovej skupine” pokračujú odporúčaním, že keď je skupina pripravená, môže sa pustiť do práce:

  • Ak ste určitý čas žili pohromade v tomto užšom zväzku, Boh vám dá lepší prehľad o situácii vo vašej zemepisnej oblasti a oblasti vášho vplyvu - a urobí vaše možnosti predmetom modlitby.
  • Primárnym cieľom jadrovej skupiny nie je stať sa „akčnou jednotkou”, ale neviditeľnou „veriacou skupinkou”. Z dohôd dosiahnutých vo viere a pri modlitbe však za normálnych okolností okolo osoby Ježiša Krista vyrastá zvýšená aktivita.

Dlhodobé ciele boli najlepšie zhrnuté v dokumente zvanom „Vízia mladých úderníkov”. Iný projekt Rodiny, „Mladí nadšenci”, vydáva pekné zošity s odporúčaniami politických lídrov, medzi ktorými je Tsutomu Hata, bývalý ministerský predseda Japonska, bývalý americký minister zahraničných vecí James Baker a Yoweri Museveni, prezident Ugandy. Je to plné vzletnej rétoriky o pomoci mladým ľuďom v čase, keď sa učia princípy vládnutia. Slovo „Ježiš” sa v týchto zošitoch nevyskytuje.

No „Vízia mladých úderníkov”, určená len pre členov Rodiny (Josh ma upozornil, že „je to prísne tajné”), je oveľa priamejšia:

  • „Vízia” znamená mobilizovať na celom svete tisíce mladých ľudí - oddaných základným predpisom a osobe Ježiša Krista.
  • Je to skupina osobitne oddaných jednotlivcov, pevne združených a odhodlaných dať aj život za cieľ, aby sa z nich stali ľudia, ktorí hovoria ako Ježiš, konajú ako Ježiš a myslia ako Ježiš. Tejto skupine pripadá zodpovednosť:
  • za udržovanie oddanosti a činorodosti v oblasti celej vízie;
  • za rozvinutie a udržovanie najdokonalejšej a najneviditeľnejšej organizácie na všetkých úrovniach práce;
  • napriek utajenosti štruktúry starať sa o to, aby sa atmosféra Rodiny udržovala živou, takže sa všetci cítia členmi rodiny.

Ďalší dokument - „Oblastná správa z 3. januára 2003″ - uvádza niektoré štáty, v ktorých už skupina „Vízia mladých úderníkov” operuje: Rusko, Ukrajina, Rumunsko, India, Pakistan, Uganda, Nepal, Butan, Ekvádor, Honduras, Peru.

„Mladí nadšenci” je v mnohých ohľadoch agresívnejšia verzia organizácie „Mladý život”, čo je zas známejšia sieť mládežníckych skupín, združujúcich tínejdžerov do zábavných a športových spolkov, pričom Ježiš vstupuje do rovnice až v neskoršom štádiu. Väčšina mojich amerických bratov v Ivanwalde tvorila elitu „Mladého života” a viacerí sa vracali do tejto organizácie počas letných prázdnin a pracovali tam ako poradcovia. „Mladí nadšenci” bývajú sústredení v domoch ako je Ivanwald a svojich najlepších členov pripravujú na prevzatie moci v zahraničnom obchode a zahraničných vládach. Cieľ:

„Dvesto domácich a zahraničných svetových lídrov, racionálne zviazaných spoločnou láskou k Bohu a rodine.”

IX.

Za roky 1984 až 1992 sa v Nadácii priateľstva nazbieralo 592 krabíc - desiatky listov Rodiny, kázní, protokolov, vianočných pozdravov, cestovných dokladov, členských zoznamov a p. Uložené to bolo v jednom archíve v Centre Billyho Grahama (televízneho protestantského kazateľa) na Wheaton College v Illinois. Kým som ta ja neprišiel minulú jeseň, ostával archív prakticky neprebádaný.

Rodinu založil v roku 1935 Abraham Vereide, nórsky prisťahovalec živiaci sa ako putujúci kazateľ. Jednej noci, vrtiac sa na posteli sužovaný myšlienkami na socialistov, strachopudov a švédskych komunistov, ktorí celkom iste plánujú priviesť Seattle pod kontrolu Moskvy, dostal Vereide návštevu: počul hlas a videl svetlo v tmách, zalial ho oslepujúci jas. Na druhý deň stretol priateľa, bohatého obchodníka a bývalého majora, a obidvaja muži sa dohodli na duchovnom pláne. Získali devätnásť bohatých obchodníkov na schôdzku raz za týždeň pri raňajkách, kde sa budú spolu modliť v presvedčení, že Ježiš zachráni Seattle a rozbije radikálne odborové združenia. Rozhodli sa postaviť pre Ježiša loď a prosili Boha, aby im dal kormidelníka. Jeden spomedzi nich, člen mestskej rady menom Arthur Langlie, povstal a povedal: „Som pripravený, nech ma Boh použije.”

Langlie sa stal starostom mesta a neskôr guvernérom štátu, pri obidvoch volebných ťaženiach podporovaný peniazmi a silou svalov svojich priateľov z modlitieb pri raňajkách, ktorých počet rýchlo rástol (6) . Vereide a jeho noví bratia sa rozšírili po celom Severozápade, rozvážaní autami (chválil sa, že na jednu misiu ich viezol Dusenburg v cene 20 000 USD). „Takto sa naši ľudia stali pohyblivejšími”, napísal Vereide v jednom zázname. Postupom času sa skupiny raňajkových modlitieb vytvorili v tuctoch miest od San Francisca po Philadelphiu. Vereide rozhodol, že vždy musí byť dosť ľudí na zaistenie všetkých potrieb všade; jeho poslaním bolo nájsť mužov, ktorí mali prostriedky zmocniť sa sveta pre Boha. Svoje potenciálne stádo bohatých a mocných, ktorí potrebovali len „skutočného” Ježiša, nazýval „úspešnými”.

Do Washingtonu, D.C., prišiel Vereide 6. septembra 1941 ako hosť muža, spomínaného len ako „kolonel Brindley”. Svojej žene Mattie, ktorá ostala v Seattle, napísal: „Konečne som tu. Za deň - dva sa mnohí dozvedia, že som v meste a s božou pomocou to bude veľký rozruch.” Za niekoľko týždňov zorganizoval prvé modlitbové stretnutie v hlavnom meste, D.C., na ktorom bolo vyše sto kongresmanov. V roku 1943 už žil v suite Univerzitného klubu kolonela Brindleya a bol insiderom (jedným z nich). 22. januára písal svojej žene:

„Aký to bohatý a naplnený deň!  viceprezident ma priviezol na Kapitol a radili sme sa o programoch a plánoch; potom ma predstavil senátorovi (Ralph Owen) Brewsterovi, tento zas senátorovi (Harold Hitz) Burtonovi; potom sme ďalej plánovali program (raňajkovej modlitby) a získal som ich spoluprácu. Potom sme išli na Najvyšší súd, navštívili sme tam pár ľudí a vrátili sme sa do senátu, potom do kongresu … Ruka Pána je nado mnou. Vedie ma.”

Na konci druhej svetovej vojny chodila na jeho týždňové modlitbové stretnutia skoro tretina senátorov.

V roku 1944 Vereide predvídal to, čo volal „novým svetovým poriadkom”. V liste svojej žene písal:

„Keď sa vojna skončí, bude k dispozícii veľa ľudí na pokračovanie v našom diele. No základy treba položiť už teraz a naše vedenie musí stáť pred Bohom v pokore, modlitbe a poslušnosti.”

Začal organizovať modlitbové stretnutia pre delegátov Organizácie spojených národov, na ktorých ich inštruoval o Božích plánoch pri výstavbe štátov z trosiek vojny. Do vedenia Vereideho organizácie vstúpil vtedy Donald Stone, jeden z vysoko postavených správcov Marshallovho plánu. V liste bez dátumu píše tento muž Vereidemu, že „skoro sa vydá na cestu okolo sveta pre Marshallov plán a skombinuje to s duchovnou misiou.”

V roku 1946 aj Vereide obišiel svet a cestoval s odporúčajúcimi listami od pol tuctu senátorov a poslancov, ako aj od Paula G. Hoffmana, riaditeľa Marshallovho plánu. Mal aj mandát od generála Johna Hildringa, zástupcu ministra zahraničných vecí, aby dohliadol na vytváranie listiny dobrých Nemcov „sľubného” typu; Vereide veril, že mnohí z nich boli vo väzení pre len „bezvýznamné” konexie s nacistickým režimom; počítalo sa s ich prepustením z väzenia, aby mohli byť „podľa svojich schopností použití pri obrovských úlohách rekonštrukcie.” Vereide sa stretol, pravda, aj so Židmi, ktorí prežili, a počúval ich rozprávanie, no napriek tomu považoval bývalých nacistov za vhodných pre potreby „prísnej” vlády, ak budú ochotní klaňať sa Bohu tak, ako to robili Hitlerovi.

V roku 1955 usporiadal senátor Frank Carlson, blízky poradca Eisenhowera a ešte bližší spolupracovník Vereideho, míting, na ktorom vyhlásil, že poslaním Rodiny je „celosvetová duchovná ofenzíva”, v ktorej sa bude spolupracovať s každým, kto je v opozícii proti Sovietskemu Zväzu. V tom istom roku Rodina financovala antikomunistický propagandistický film Militantná sloboda a dala ho k dispozícii Ministerstvu obrany na ovplyvňovanie verejnej mienky v zahraničí. Za Kennedyho éry mala duchovná ofenzíva fronty na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy (ktorú misionári Rodiny navštívili až v osemdesiatych rokoch). V roku 1961 daroval Rodine etiópsky cisár Haile Selasie prvotriedny pozemok uprostred Adis Abeby na postavenie jej afrického hlavného stanu; to už mala Rodina mocných priateľov v Južnej Afrike, Nigérii a Keni. Po návrate pripravil senátor Strom Thurmond pre Vereideho viaceré správy na predloženie pri rozhodovaniach senátu. Na súkromných stretnutiach politikov neskôr Doug Coe oznámil, že bývalý prezident Eisenhower raz sľuboval Rodine pri jej operáciách pomoc tajnej služby. Pri jedných modlitbových raňajkách v roku 1965 sa Vereide vystatoval, že aj vo Francovom Španielsku „sú tajné bunky, napríklad americké Vyslanectvo a kancelárie naftovej spoločnosti Standard Oil, ktoré nám umožňujú dostať sa prakticky všade.”

Koncom šesťdesiatych rokov si začala tlač všímať Vereideho prednášok pri miestnych modlitbových raňajkách a cesty členov Rodiny vo veciach Krista upútavali rastúci záujem masmédií. Vereideho začalo hnevať, že hnutie, ktorého vybudovaniu venoval svoj život, hrozí stať sa akurát ďalšou politickou stranou. V roku 1966, pár rokov predtým, ako bol vo veku 84 rokov „povýšený” do neba, napísal list, v ktorom upozornil, že je čas „ponoriť inštitucionálny obraz (Rodiny).” Rodina už nemá získavať svojich mocných členov vo verejných akciách, ani ich nemá mať toľko. Písal:

„Vždy to bol jeden muž alebo malé jadro, ktorí udržovali víziu svojho štátu a uvedomovali si, čo duchovne znamená pre národ a svet «vodcovstvo vedené Bohom» … Títo pevnými putami zviazaní muži uskutočnia víziu, ktorú mi dal pred dávnymi rokmi Boh.”

X.

Po dvoch týždňoch môjho pobytu v Ivanwalde oznámil Bengt bratom, že sa prihlásil na univerzitu, aby získal diplom. Vybral si blízku univerzitu, na ktorú bude môcť dochádzať z domova, a klasický program, ktorý mu mal umožniť doplniť (súkromne mi povedal, že možno aj obnoviť) jeho vzťah ku Kristovi. Po večeri sa chcel každú noc utiahnuť do malej kancelárie vedľa našej spálne a písať na jedinom fungujúcom počítači odôvodnenie žiadosti o prijatie.

Keďže vedel, že som spisovateľ, dal mi svoju esej na prečítanie. Usídlili sme sa v „kancelárii” Ivanwaldu, v miestnosti, ktorá bola len ťažko pre dvoch. Skrížili sme si nohy v opačnom smere, aby sme sa nedotýkali kolenami.
Moja formálna výchova bol postup od zmätku a zúfalstva k nádeji, znel začiatok a postupne sa dej presekával k rodinnej fundamentalistickej rutine straty a nálezu: každý muž a každá žena boli hriešnici, každý padol, ale bol vykúpený. A Bengtove hriechy neboli hriechy tela, ale mysle. Na vyššej strednej škole opustil svoj chlapčenský ideál stať sa doktorom a študovať filozofiu: Nietzscheho, Kierkegaarda, Hegela. Bol vychovaný vo viere, ale jeho predstavy o Bohu sa rozsypali pod údermi disciplinovaného hnevu filozofov. „Presekol som to a zutekal som,” komentoval to. Do Afriky, kde cez deň pracoval na lodiach a na klinikách a v noci čítal Dostojevského a bibliu, jej najtemnejšie a najzvodnejšie pasáže: Náreky, Jóba, Pieseň piesní. Ich autori si boli podobní, stálo v jeho eseji: O utrpení písal každý z nich ako spolutrpiteľ.

Zdvihol som zrak. „Dvojník”, povedal som spomenúc si na Dostojevského alter egá.

Bengt súhlasne prikývol. „Vieš, že možno sa dlho a uprene na niečo dívať a nevidieť, čo to je? To bolo pre mňa Písmo.”

Cez Dostojevského začal vidieť Starý zákon ako to, čo je: neprestajný horor, jeho Boh oheň a víchrica, „medveď, ktorý ležiac čaká”, „lev na tajných chodníkoch”. Ešte horší je jeho Človek: znásilňuje, vraždí, biedny zlodej, blázon.
„Ale tak sa to nekončí,” riekol Bengt.

Mal na mysli Ježiša. Spomenul som si na koniec Bratov Karamazových: anjelský Aljoša, vedúci skupinu mužov z po-hrebu na hostinu s koláčmi, každý tlieska a sľubujú si večné bratstvo. V Afrike videl Bengt ľudí, ktorí boli chorí, hladovali, postihla ich vojna, ale aj tak sa vedeli radovať. Spomenul si, že počúval skupinu hladujúcich hrať na bubnoch. Dodal: „Pochybnosti sú len predohrou radosti.”

Toto už od dávna počúvam hovoriť bežných kresťanov, ale Bengta som podozrieval, že to myslí inakšie. Priviedol ma na to jeden riadok z Dostojevského Diablom posadnutých: Keď sa konzervatívny nacionalista Šatov pýta bezcitného radikála Stavrogina:

„Nebol si to ty, čo povedal, že aj keby sa matematicky dokázalo, že Pravda je mimo Krista, dal by si prednosť životu s Kristom mimo Pravdy?”

Stavrogin, ktorý sa nechce nechať zahnať do úzkych, to popiera.

„A práve o to ide,” dodal Bengt. V Afrike videl, ako odpadávajú vonkajšie znaky kresťanstva, až neostalo nič než Kris-tus. „S absolútnou mocou sa nemôžeš dohadovať.”

Odložil som esej, ale Bengt mi ju nasilu vracal. „Rád by som vedel, čo súdiš o mojom zakončení.”

A keď som tak postupom času o Ježišovi čítal stále viac, stálo tam, pocítil som naraz zvedavosť, akým spôsobom on jedná s inými ľuďmi. Osobitne ho zaujalo v evanjeliu podľa Jána, kap. 1, verše 35-39, stretnutie, pri ktorom sa Ježiš pýta dvoch mužov, prečo ho nasledujú. Na oplátku sa muži pýtajú, kde Ježiš býva, na čo on odvetí: „Poďte a uvidíte!” Bengt uzatvára, že nie si je istý, čo myslí Ježiš svojou otázkou, ale podľa odpovede by to mohlo byť „Čo si prajete?”

„To je obsah tých riadkov,” končil Bengt. „Prianie. Túžba.” Vrtel sa na svojej stoličke.  „Mysli na to: «Čo si prajete?»”

„Boha?”

„Áno.”

„To je odpoveď?” pýtal som sa.

„On je otázka,” vrátil mi Bengt s poloúsmevom, spokojný so svojou inverziou, ktorá urobila z pochybnosti podstatu dogmy. Boh bol len to, čo si Bengt prial, aby bol, ako aj Bengt bol pred tvárou Boha - „nič”. Pochopil som, že Bengt a Rodina odmietli nálepku „kresťan” nielen pre estetiku. Ich viera a ich prax sa zdali bližšie akémusi prekrútenému budhizmu, s ich Bohom „mimo pravdy”, s ich Kristom naraz všade a nikde, s Jeho prikázaniami parafrázovanými na otázky, jeho vôľa tak ľahko veštiteľná ako niečie vlastné túžby. A čo si priala Rodina, od Abrahama Vereideho až po Douga Coeho a Bengta, to bola moc, svetská moc, s ktorou sa dá postaviť Kristovo kráľovstvo, bunka po bunke.

XI.

Zanedlho po našom rozhovore umiestnil Bengt vedľa záchodu v prízemnej spálni vedro. Oznámil, že odteraz pôjdu všetky osobné veci, nájdené v obývacej miestnosti, do vedra. Pri obede povedal: „Ak bude niekomu niečo chýbať, hľadajte to vo vedre.”

Raz som sa pozrel do vedra. Hľa, čo som tam našiel: Jeden pár vietnamiek. Jedno vreckové vydanie Ježišových výrokov. Jedno frisby. Jedno viazané vydanie Výkonných predpisov od Toma Clancyho. Jednu bibliu v hnedej koži, použitú, ale v dobrom stave, prekrásne vytlačenú na hodvábnom papieri, darovanú Bengtovi Carlsonovi Palmerom Carlsonom. Pár špinavého spodného oblečenia.

Keď som vybral bibliu, sama sa otvorila na strane s evanjeliom podľa Jána a oči mi padli na podčiarknutú vetu kap. 15, verš 3: „Vy ste už čistí …”

Vždy, keď v Ivanwalde prespávala dosť veľká skupina Božích bojovníkov, zastavil sa u nás na večeru Doug Coe. Duchom bol Doug najbližší učeník Krista, majster práskač; bratia považovali jeho návštevu za ďaleko významnejšiu ako návštevu ktoréhokoľvek senátora alebo premiéra. Ten večer, keď k nám prišiel, mal oblečenú čerstvo vyžehlenú golfovú košeľu a tmavé nohavice, jeho pokožka mala dobrú farbu. Priviedol so sebou hosťa, akéhosi albánskeho politika, ktorého veľmi bledá tvár a zle ušitý šedý oblek robili Douga ešte žiarivejším. Hoci mal cez sedemdesiat, hádali by ste mu päťdesiat: vlasy mal tmavé, líca napäté. Jeho smiech bol ako zažatý lampáš.

„Odkiaľ ste v Paraguaji?” pýtal sa Doug.

„Z Asunciónu,” znela odpoveď.

Doug sa usmial. „Tam som bol viacrazy. Asunción. Pred dvadsiatimi rokmi tam bol zavraždený jeden latinsko-americký líder. Nikaragujčan. Vie niekto, kto to bol?”

Čakal som, či niekto niečo povie, no nik sa neprihlásil. „Somoza”, menoval som diktátora zvrhnutého Sandinistami.
„Somoza”, opakoval Doug pozrúc na mňa. „Bol to zaujímavý človek.”

Doug sa na mňa uprene díval a ja som jeho pohľad vracal. „Rád som k nemu chodil. Veľmi zlý človek za svojimi strojnými puškami.” Doug sa usmieval, ako keby sa chcel rozosmiať, ale miesto toho zamieril vidličkou do úst. „A predsa ,” kládol si sústo na špičku jazyka, „predsa mal srdce pre chudobných ľudí.” Dougov pohľad bol upretý. Aj môj.
„Ba či niekedy myslíte na modlitbu?” opýtal sa, ale otázka nepatrila mne. Ani nikomu inému. Doug pripravoval podobenstvo.

Bol raz jeden muž, ktorého poznal, povedal, a tento naozaj neveril na moc modlitby. A tak sa s ním Doug stavil. Ak si ten muž niečo zaželá a bude sa za to modliť každý deň štyridsaťpäť dní, stavil sa, Boh to želanie splní. Nezáležalo na tom, či ten človek verí. Ani na tom by nezáležalo, či je kresťan. Jediné, na čom záleží, je skutočnosť modlitby. Každodenne. Štyridsaťpäť dní. Nemôže stratiť, vravel Doug tomu mužovi. Ak Ježiš neodpovie na modlitbu, zaplatí mu Doug 500 USD.
„O čo mám prosiť?” pýtal sa muž.
„O čom si myslíte, že sa Bohu bude páčiť, keď sa za to budete modliť?” pýtal sa zas Doug jeho.
„Neviem. Čo tak Afrika?”
„Dobre,” súhlasil Doug. „Vyberte štát.”
„Uganda” - bol jediný štát, na ktorý sa muž vedel rozpamätať.
„Ešte lepšie,” končil rozhovor Doug. „Každý deň počas štyridsaťpäť dní sa modlite za Ugandu. Bože, prosím ťa, pomôž Ugande. Bože, prosím ťa, pomôž Ugande.”

Tridsiateho druhého dňa, pokračoval Doug po chvíli, stretol náš muž jednu ženu z Ugandy. Starala sa tam o siroty. Príď nás navštíviť, pozvala muža, a ten to urobil ešte ten weekend. A keď sa vrátil domov, zozbieral milión USD na lieky pre siroty. „Takže ako vidíte, Boh vyslyšal vaše modlitby. Dáte mi 500 USD,” oslovil ho pri najbližšom stretnutí Doug.

Malo to pokračovanie. Keď sa ten muž vrátil do Spojených štátov, zatelefonoval mu prezident Ugandy, že zostavuje novú vládu a prosil ho, či by mu nepomohol urobiť niektoré dôležité rozhodnutia.

„Pravdaže pomôžem,” citoval Doug priateľove slová. „A môj priateľ povedal ugandskému prezidentovi aj toto: «Prečo neprídete do Ameriky pomodliť sa so mnou? Mám tu dobrú skupinu priateľov - senátori a kongresmani - s ktorými sa rád modlievam. Iste sa im bude páčiť pomodliť sa s vami.» Tak sa stalo, že ugandský prezident prišiel k Cédrom a stretol sa s Ježišom. Volá sa Yoweri Museveni a teraz je už prezidentom všetkých afrických prezidentov. Okrem toho je dobrým priateľom Rodiny.”

„To je úžasné,” vyšlo z Beaua.

„Veru,” povedal Doug, „je dobre mať priateľov. Viete, aký to môže byť rozdiel, ak je niekto priateľom? Priateľom, s kto-rým súhlasíte?” Usmieval sa. „Keď sa dvaja či traja dohodnú a modlia sa? Potom dokážu urobiť všetko. Treba sa dohodnúť. Čo to znamená?” Doug sa obrátil na mňa: „Vy ste spisovateľ. Čo to znamená?” Spomenul som si na Pavlov list Filipanom, ktorý sme sa práve učili naspamäť. „Takisto sa aj vy radujte a radujte sa so mnou!”

„Jednotu,” odpovedal som. „Dohoda znamená jednotu.” Doug sa už neusmieval. „Áno,” povedal, „totálnu jednotu. Dvaja, či traja, a stanú sa jedným. A viete,” pýtal sa, „že je pre to aj iné slovo?”

Nikto nič nepovedal.

„Volá sa to zmluvná dohoda. Dvaja či traja sa zhodnú? Budú môcť urobiť čokoľvek, všetko. Zmluvná dohoda je … mocná. Poznáte niekoho, kto uzavrel zmluvnú dohodu so svojimi priateľmi?”

Všetci sme poznali odpoveď na túto otázku, lebo jeho meno sme v tejto súvislosti počuli spomínať mnohokrát. Andrew z Austrálie, sediaci vedľa Douga, si prečistil hrdlo: „Hitler.”

„Áno,” súhlasil Doug, „áno, Hitler urobil zmluvnú dohodu. Mafia robí zmluvné dohody. Je to úžasne silná záležitosť. Stačí, aby sa dvaja či traja dohodli.” Napichol na vidličku posledný kúsok zo svojho taniera. „Chlapci, myslím si, že budem musieť ísť.”

Po Dougovom odchode srdcia mojich bratov prudko búšili: za biednych, za zmluvnú dohodu. Aj Bengt sa zmohol na „To je úžasné.” Ostali sme ešte na umývanie tanierov.

*

Jedného z mojich posledných večerov v Ivanwalde prosili chlapci zo susedstva, aby som si aj s bratmi s nimi zahral. Bolo ich asi šesť vo veku od sedem do jedenásť rokov, mládežnícki členovia Rodiny. Chceli sa hrať na skrývačku s baterkou. Bol vlažný letný večer, uličné lampy sa trblietali na tmavom pozadí a úkryty nám kývali spoza stromov a z húštin kríkov. Jeden z chlapcov začal rátať a moji bratia, veľkí aj malí, sa rozpŕchli. Ja som si na svahu ľahol na brucho, sledoval som rýchle pohyby tieňov a vdychoval som mätovú vôňu lúčnych kvetín. Akási postava s blížila, tak som vyskočil a bežal po chodníku najprv dole a potom záhradou hore; preskočil som múrik a môj prenasledovateľ, menší chlapec, sa naň ťažko škriabal. Keď však bol hore, rozsvietil baterku a práve keď som sa mal stratiť medzi stromami, zasiahol ma prúd jeho svetla. „Jeff, vidím ťa, ty si to!” skríkol. Zastal som, obrátil som sa a on držal svetlo na mne. Oslepený som počul iba pleskot jeho tenisiek, ako bežal cez cestu ku mne. „Mám ťa, človeče,” povedal tichým hlasom a zhasol baterku. Spoznal som, že je to malý Števko od susedov; jeho kresbu strojnej pušky sme si zavesili do spoločnej spálne. Odovzdal mi baterku, obrátil sa, rozbehol sa, ale potom zastal a cez rameno mi zašepkal: „Teraz si to ty!” a zmizol v tme.

*  *  *

Poznámky

1 Jeffrey Sharlet je vydavateľom webzínu Killing the Buddha.com a spoluautorom pripravovanej knihy „Vražda Budhu: Biblia odpadlíka”.

2 Los Angeles Times hlásili v septembri 2002, že Základina priateľstva má ročný rozpočet 10 miliónov USD, čo však je len malá časť finančnej sily Rodiny. Každá členská organizácia Rodiny hospodári a zaopatruje si svoje prostriedky nezávisle. Napríklad Ivanwald je z väčšej časti financovaný útvarom, ktorý si dal meno Wilberforceova nadácia. Iné projekty financujú individuálni „priaznivci” či „priatelia”: bohatí podnikatelia, cudzie vlády, cirkevné kongregácie alebo aj hlavné celoštátne nadácie, ktoré nemusia vedieť, aký široký je rozsah činností Rodiny. Keď som sa v Ivanwalde spytoval, na ktorú organizáciu mám vyplniť darovací šek, povedali mi, že to sa nerobí; peniaze sa získavajú v priamom osobnom styku „z ruky do ruky”. Times udáva medzi hlavnými darcami Rodiny mená Michaela Timmisa, detroitského právnika a vyberača príspevkov pre republikánov; Paula Templeho, súkromného investora z Marylandu; a Jeroma A. Lewisa, niekdajšieho generálneho riaditeľa naftovej korporácie Petro-Lewis.

3 Podľa Los Angeles Times tam žili títo príslušníci kongresu: poslanec Mike Doyle (dem., Pa.), poslanec Ed Bryant (rep., Tenn.) a poslanec John Elias Baldacci (dem., Main). Osem poslancov kongresu platilo mesačné nájomné každý len 600 USD za dom v meste s deviatimi kúpeľňami a piatimi obývačkami. Keď sa noviny Times pýtali vtedy tam bývajúceho poslanca Barta Stupaka (dem., Mich.) na podrobnosti o vlastníctve tejto nemovitosti, odpovedal im: „Rozhodli sme sa nehovoriť s tlačou o tomto dome.”

4 Gannon pracoval pre senátora Dona Nicklesa, v tom čase druhého muža v Republikánskej strane. Správcom Ivanwaldu bol - a pred prijatím nás interviewoval - právnik Steve South, bývalý hlavný poradca senátora Nicklesa a aj teraz jeho blízky spolupracovník.

5 „Finančné predpisy” Rodiny sa prejavujú v praxi inkasovaním príspevkov len privátne a často nepriamo. Súvisí to s tým, čo niektorí nazývajú „biblickým kapitalizmom”, t.j. vierou, že božia ekonómia sa zakladá na „laissez-faire” (voľný trh).

6 Vo svojej biografii z roku 1966 s názvom Moderný Viking Vereide udáva, že raz prišiel do jeho skupiny jeden predák z odborového zväzu, ktorý vyhlásil, že modlitbové hnutie urobí odborové zväzy zastaranými a obsolentnými. Priznal: «Padol som na kolená a prosil som Boha za odpustenie … lebo som bol pre vás rušivým faktorom a tŕňom vo vašej päte.» V tej chvíli jeden zanovitý kapitalista, predseda zväzu zamestnávateľov pri veľkom štrajku tých rokov, položil ľavú ruku na plece vodcu robotníkov a riekol: „Jimmy, na takomto podklade ideme ďalej spolu.”

*  *  *

Prameň: Jeffrey Sharlet, “Jesus plus nothing: Undercover among America’s secret theocrats, Harper’s Magazine, marec 2003.

Preložil Rastislav Škoda

tags ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu