Tento strašný odpočinok, ktorý je prejavom sociálnej smrti

Wednesday, 3 September 2003 | Zošity humanistov č. 39

Pierre Bourdieu

Pod vedením Paula Lazarsfelda uskutočnili v roku 1931 dvaja entuziasti, Maria Jabodová a Hans Zeisel, štúdiu o prostredí nezamestnanosti v Marienthale, malom rakúskom mestečku, kde práve zatvoril svoje brány najväčší miestny podnik. V Nemecku vyšiel tento text knižne už v roku 1932. Bolo to v čase vrcholenia hospodárskej krízy a masovej nezamestnanosti, pár mesiacov pred Hitlerovým príchodom k moci (v januári 1933).

Odborníci ho považujú za základnú príručku sociológie nezamestnanosti, ale autori neboli spokojní s výsledkami svojej práce, v ktorej videli len surový začiatok ďalších pokračovaní. S prekladom do francúzštiny súhlasili až r. 1981, keď to urobila Françoise Larocheová; kniha vyšla v Éditions de Minuit s krátkym úvodom Pierra Bourdieua, ktorý uverejňujeme v plnom znení.

Hoci je to paradoxné, prináša to nakoniec pocit uspokojenia: Paul Lazarsfeld považoval Marientálskych nezamestnaných za svoje najslabšie dielo, no nám sa páči najviac. Nie preto, že ide o pozitívne hodnotenú tému a že tu bol ohlásený úmysel poslúžiť „dobrej veci”. Naopak, skôr by som povedal, že skutočné slabiny tejto práce spočívajú ani nie tak, ako si myslel autor, v nedostatočnosti a nedokonalosti navrhovaných opatrení, ale skôr v neschopnosti myslieť vedecky inakšie ako jednoducho, všetko ako nič pozorovať, zbierať a zaznamenávať.

A aj v tendencii nachádzať odôvodnenie tejto vedeckej činnosti, ktorá si sama nevie určiť cieľ, vo funkciách pridelených zvonka, čo bol najprv (za autorkinho pobytu tu v Európe) socializmus a boj proti nezamestnanosti, neskoršie (v americkom exile) iná forma viac alebo menej prijateľnej odpovede na „sociálnu objednávku”, ktorá určuje výskumu nielen ciele, ale aj a predovšetkým jeho hranice, či už vedomé alebo nevedomé. Myslím, napríklad, na všetky dôsledky, ktoré mohla mať na prieskum a zistené podrobnosti skutočnosť, že prieskumníci sa pri prístupe k pozorovaným osobám museli predstaviť ako „sociálni pracovníci”, čím v nich ako ovládaných vyvolali na základe minulých skúseností predstavu opaku toho, čo je pomoc alebo podpora, totiž podrobenia sa viac alebo menej výraznej dominancii. Niežeby v tom bolo niečo morálne „závadné” alebo politicky „podozrivé”. Alebo žeby mohol existovať nejaký iný typ čistého prieskumu úplne bez „nanútenia”, resp. dominancie. Zabudnúť, že každý prieskum je sociálny vzťah, ktorý nevyhnutne ovplyvňuje všetky jeho fázy, by znamenalo hodnotiť každý fakt za číry fakt, ako to rady robia všetky pozitivizmy, kým v skutočnosti ide vždy o predvytvorený fakt a podľa zákonov tvorby faktov ani nevieme, že sme sa na ich vzniku zúčastnili.

V dôsledku akejsi čudesnej odvety je to práve takmer úplná neprítomnosť vedomej a súvislej súčinnosti, ženúca prieskumníkov do stále podrobnejšieho vyhľadávania maličkostí, ktorá dáva tomuto dielu jeho vzácnu cenu: prežívanie nezamestnanosti sa tu líči v surovom stave, v skoro metafyzickej pravde o skúsenosti opustenosti. Na základe životopisov alebo svedectiev - myslím, napríklad, na tohto nezamestnaného, ktorý napísal 130 žiadostí a všetky ostali bez odpovede; jedného dňa zastal, prestal hľadať, naraz ho opustila energia aj záujem o budúcnosť. Na základe správaní a výčinov, ktoré prieskumníci nazývajú „iracionálnymi”, či už ide o nerozmyslené nákupy, ktoré nezamestnanému natrvalo rozvrátia mesačný rozpočet, alebo o politické noviny, ktoré naraz prestane čítať a hľadá len „zaujímavosti” v bulvárnej tlači (ktorá je drahšia) a v kine. Vidieť, že sa ho zmocňujú pocity osamelosti, opustenosti, až zúfalstva; pocit absurdnosti sa vnucuje všetkým týmto ľuďom, odrazu zbaveným nielen činnosti a zárobku, ale aj dôvodu ich bytia ako sociálnej bytosti; odrazu stoja pred holou pravdou svojej existencie.

Odchod z javiska, do dôchodku, rezignácia, politický nezáujem (Rimania to volali quies), či náboženské blúznenie, to všetko sú prekvapujúce znaky očakávaného revolučného odporu proti tejto strašnej nečinnosti odpočinku, ktorý je prejavom sociálnej smrti. Stratiac prácu stratili nezamestnaní tisíc maličkostí, ktorými sa konkrétne manifestuje známa a uznávaná sociálna funkcia každého jednotlivca: to je celok dopredu stanovených cieľov bez toho, žeby si ich človek uvedomoval, a predsa sú nevyhnutné a naliehavé: „dôležité” stretnutia, šeky na vyplnenie, úvaha o kúpe niečoho, čo sa dá odložiť na zajtra; je to celá budúcnosť, obsiahnutá už v bezprostrednom dnešku, a to v podobe termínov, dátumov a rozvrhov, ktoré treba dodržať - ktorým autobusom ta prídem, čo treba dokončiť a v akom poradí. Kto je zbavený tohto objektívneho celku popudov a ukazovateľov riadiacich naše činy a tým aj všetok sociálny život, ten môže žiť svoj voľný čas len ako mŕtvy čas, ktorý je nanič, ktorý nemá nijaký zmysel.

Ak sa zdá, že čas prestáva existovať, je to tým, že práve on je nosičom, ak nie podstatou väčšiny našich záujmov, očakávaní, požiadaviek, nádejí a vkladov v prítomnosti (a v budúcnosti ako aj minulosti, ktoré čas znamená), skrátka, je jedným z hlavných podkladov našej ilúzie (nevedomej predstavy) o účasti v hre života, v celej súčasnosti aj budúcnosti a s naším prvotným vkladom. Všetky doterajšie filozofie to učili, keď stotožňovali odpútanie sa od času s odpútaním sa od sveta. Účasť v hre života robí čas, je čas.

Ľudia zbavení oživujúcej ilúzie, že majú nejakú funkciu alebo poslanie, že niečo sú, alebo majú niečo urobiť, po vylúčení z hry sa unavili písaním listov Ježiškovi aj čakaním na Godota vo svete bez času, kde sa nič nedeje a kde nemá zmysel na niečo čakať. Aby pocítili, že existujú, či len aby zahlušili stav, že neexistuje čas, môžu sa pustiť do činností, ktoré ako lotérie, staska a iné hazardné hry sa hrajú vo všetkých chatrčových štvrtiach, v slumoch a favelách celého sveta; to im umožňuje na krátky čas, totiž až do konca partie zvyčajne v nedeľu večer, obnoviť očakávanie, to jest uviesť do hry konečný čas, ktorý je sám osebe zdrojom uspokojenia. Aby sa pokúsili zbaviť sa pocitu, ktorý tak dobre vyjadrujú alžírski proletári vraviac, že sú hračkou v rukách cudzích síl („som ako šupka na vode”), aby sprobovali vymaniť sa z fatalistickej podriadenosti sile vrchnosti, môžu - najmä mladší to robia - neraz aj v zúfalých násilenstvách hľadať prostriedok ako sa stať „zaujímavými” či zviditeľniť sa pred ostatnými; ako čin majú tie násilenstvá spravidla väčšiu hodnotu ako zisk, ktorý niekedy krádež či lúpež prinášajú; ide o dosiahnutie akejkoľvek formy uznania sociálnej existencie.

Odborní vykladači sociálnych problémov s poslaním vysvetľovať, hľadať zmysel a usporadúvať, sociológovia, najmä ak sú uvedomelí alebo náhodní prívrženci apokalyptickej filozofie histórie, ktorá venuje osobitnú pozornosť zlomom a rozhodujúcim premenám stavov spoločnosti, nestoja na najlepších stanoviskách pre pochopenie tohto neporiadku kvôli ničomu inému ako pre vlastné potešenie, týchto akcií iba za tým účelom, aby sa niečo dialo, aby sa niečo urobilo aj vtedy, keď niet čo robiť, aby sa dramatickým spôsobom - a rituálne - stvrdzovalo, že sa niečo predsa len dá urobiť, aj keď to bude len prestúpenie zákona či prekročenie predpisu, teda v každom prípade „sa vyvolá senzácia” - či už sa to podarí alebo nie.

Nech si Marx hovorí, čo chce, možno existuje filozofia biedy, ktorá je bližšia žiaľu Beckettových stareckých a klaunov-ských vagabundov ako voluntaristickému optimizmu, tradične blízkemu myšlienke pokroku. Nie je najmenšou zásluhou pozitivisticky presného zaznačovania faktov, že sme lepšie ako pri výkrikoch zhrozenia alebo pri premyslených a racionalizačných rozboroch počuli to nesmierne ticho nezamestnaných a zúfalstvo, ktoré vyjadruje.

Prameň: Pierre Bourdieu, Ce terrible repos qui est celui de la mort sociale, Le Monde diplomatique, č. 591, s. 5, jún 2003.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu