Šťastné hlísty

Thursday, 6 November 2003 | Zošity humanistov č. 40

Mathias Plüss

Aj keď veda vysvetlí koľkokoľvek javov, hádanka našej existencie ostane nevyriešená. Ba čo viac: Čím viac sa o svete dozvedáme, tým väčšmi žasneme. Koľko nastavení vesmírnej sústavy muselo byť tak presne dosiahnutých, aby sa vyvinula bytosť ako človek - od veľkosti elementárnych nábojov až po obsah kyslíka v zemskej atmosfére!

Skutočnosť, že existujeme, je až neuveriteľne nepravdepodobná.

To si kričí po vysvetlení! Najjednoduchšie je toto: Za tým všetkým musí tkvieť veľký plán.

„Vesmír naplánoval boh tak, aby bol umožnený vznik života a povedomia”,

píše napríklad fyzik Paul Davies. Tento názor sa volá „silný antropický princíp” - človek má bohom dané ústredné postavenie medzi ostatnými bytiami alebo na svete vôbec. Pretože je pre niektorých ľudí príliš silný, existuje aj jeho slabšia verzia, ktorá sa zaobíde bez stvoriteľa: „Prírodné zákony musia byť také, aby mohol vzniknúť človek”  - slabý antropický princíp. No táto výpoveď nie je prejavom nejakej hlbokej myšlienky: Keby boli prírodné zákony inakšie, nebolo by nás. To je banálnosť.

Napriek tomu sa Stephen Hawking, astronóm na vozíku, pokúsil urobiť zo slabého antropického princípu vysvetľovací model. Položil otázku: Prečo žijeme v troch dimenziách? A odpovedal: Lebo dvojdimenzionálna bytosť by sa nevyhnutne rozpadla pozdĺž línie od úst cez pažerák a črevá ku konečníku. (Viete si to predstaviť? Ja ťažko. Pozn. prekl.). Podľa Hawkinga má priestor tri rozmery, aby človek mohol existovať a nerozpadol sa. Jeho formulácia antropického princípu teda znie takto:

„Vidíme vesmír taký, aký je, pretože existujeme.”

Ak dovolíte, tu sa koňovi kladie zubadlo od chvosta. Náš zažívací aparát je taký, aký je, pretože žijeme v trojdimenzionálnom svete - zaručene to nie je naopak. Pri dvoch dimenziách by sa bol náš zažívací aparát vyvinul inakšie. Fyzik a filozof Georg Christoph Lichtenberg sa raz posmieval z kolegu, ktorý ako Hawking myslel naopak: „Čudoval sa, že mačkám boli vystrihnuté v kožúšku dve diery práve na tých miestach, kde majú oči.” Veď už Aristoteles správne spoznal:

„Podľa bytia sa riadi stávanie sa, ktoré je tu kvôli bytiu; bytie tu nie je kvôli stávaniu sa.”

Vo svojich pokusoch riadiť sa podľa bytia preukázalo stávanie sa ohromnú fantáziu. Život sa presadí aj za najnepriaznivejších podmienok: Kultúry kvasiniek prežívajú v zamrznutej zemi Sibíri od troch miliónov rokov. Na snehových poliach vo výške 3000 metrov sa darí riasam rovnako dobre ako v teplých moriach. Nedávno sa našli mikróby v Antarktíde v jazere tekutej soľnej kyseliny pod 19 metrov hrubou vrstvou ľadu. Vo vriacich prameňoch na dne mora existujú celé ekosystémy, ktoré sa obídu bez slnečného svetla. A ešte hlbšie, až 400 metrov pod morským dnom, sa pri najnovších vrtoch zistilo v  milióny rokov starých sedimentoch veľké množstvo živých mikroorganizmov. Odhaduje sa, že asi tridsať percent biomasy Zeme sa nachádza v tých miestach.

A človek? Trvanie jeho existencie obnáša tisícinu dejín Zeme, trvanie jeho „vyspelých kultúr” akurát jednu milióntinu. Označiť ho za „korunu tvorstva” hraničí so smiešnosťou. Na jedného človeka pripadá na Zemi päťdesiat žijúcich vtákov, päťsto rastúcich stromov, stopäťdesiat miliónov žijúcich zvierat a okolo desať triliónov (to je devätnásť núl!) živých baktérií. Predovšetkým týmto posledným patrí budúcnosť - vedia sa prispôsobiť.

„Pochybujem, že by sme raz mohli citeľne uškodiť ríši baktérií”,

napísal americký paleontológ Steven Jay Gould. Naproti tomu človek, tento slabý a k chorobám náchylný živočích, nie je nijaký umelec v prežívaní. Pri páde raketoplánu Columbia vo februári zahynula celá posádka. Hlísty, ktoré boli na palube kvôli pokusom, prežili katastrofu bez škody.

„Netrpia ani na posttraumatický stres, lebo nepoznajú ani poranenie, ani stres. Šťastné hlísty,”

komentoval to denník Süddeutsche Zeitung.

Človek ostane krátkou poznámkou pod čiarou na jednej strane hrubej knihy dejín Zeme, jedno, či už vydrží ešte päťsto alebo desať miliónov rokov. Tvrdiť, že celé kozmické divadlo sa usporadúva kvôli nemu, je bezhraničné sebapreceňovanie. Prírode je úplne fuk, či prežijeme, a možno je to fuk aj tomu takzvanému stvoriteľovi.

„V tejto obrovskej nebeskej zostave by nemusel zánik jedného takého sveta, ako je náš, ba možno ani úplné zničenie celej sústavy svetov, pre veľkého pôvodcu prírody znamenať viac, ako pre nás znamená malá nehoda”,

napísal roku 1752 astronóm Thomas Wright z Durhamu.

Antropický princíp sa nehodí na vysvetľovanie sveta. Zato ho netreba zahodiť - mohol by sa mu dať nový význam. Povedzme: Ako by to bolo, keby sme v budúcnosti pod pojmom „antropický princíp” rozumeli neustálu snahu človeka vždy sa stavať do stredu?

Prameň: Mathias Plüss, Glückliche Würmer, Weltwoche, č. 33, s. 64, 2003

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu