Trilióndolárový podfuk

Friday, 7 November 2003 | Zošity humanistov č. 40

Thomas Frank

Haló, Wall Street!  -  Zbohom sociálna zábezpeka

I.

„Netrpieť núdzu“ to nazýval F. D. Roosewelt. A pre veľkú časť amerického národa bolo počas Druhej svetovej vojny sociálne poistenie - chápané v najširšom význame tohoto výrazu - jedným z ušľachtilých cieľov vojny. Vzťah medzi všeobecným cieľom vojny a snahami o zlepšenie každodenného života bol samozrejmý. V roku 1944 navrhol Roosewelt pre povojnové obdobie „Listinu ekonomických práv“; ozveny tejto myšlienky zaznievajú z Listiny práv (amerického) vojaka, z Univerzálnej deklarácie ľudských práv OSN a z Trumanovho Plánu štátneho zdravotného programu. V Británii viedol vojnový kvas k vydaniu Beveridgeovej sady podrobných návrhov na sociálne zabezpečenie, ktoré získali takú popularitu, že sa stali základom britského sociálneho štátu. Spojenci v tom čase verili, že budujú doma aj v cudzine lepší svet.

Aj v týchto dňoch sa nad nami vznáša hrôza, ale máme ťažkosti pri zaobchádzaní so slušnosťou. Práve keď nás naši lídri vyzývajú, aby sme zocelili svoje nervy, kupovali štátne dlhopisy a plnili si každodenné povinnosti; práve keď od nás žiadajú, aby sme priniesli obete a nezištne prispeli k úspechu „najväčšej generácie”, práve vtedy pripravujú rozbitie - privatizáciu - posledných zbytkov Rooseweltovho programu sociálneho zabezpečenia. Jedenásty september mohol túto tému vytlačiť z prvých strán novín, nadšenie Bushovej administrácie pre privatizáciu nezmenšil ani o chlp. Keď nemáš núdzu, ty môj hlupáčik, musíme Rooseweltovo heslo trochu zmeniť: núdzu treba priviesť nazad!

Nech to hodnotíte akokoľvek, odhodlanosť vlády poponáhľať sa s privatizáciou Sociálneho poistenia (Social Security znamená v USA Zákon o sociálnom zabezpečení, t.j.  zdravotné, dôchodkové, starobné aj nezamestnanecké dávky či príspevky zo štátnej pokladnice) aj v takom čase, aký prežívame, si zaslúži čestné miesto v knihe rekordov „Irónie amerických dejín”. Náhly príchod vojny nebol v tejto súvislosti jedinou iróniou : v júli 2002, keď prezidentova starostlivo vybraná „Komisia na ozdravenie Sociálneho poistenia” dokončila svoj predbežný plán proprivatizačného programu, prežíval náš štát - tak ako celý svet - katastrofálne prudký pokles najdôležitejších ukazovateľov cien burzových papierov. Fejtonisti mienkotvorných denníkov sa v súvislosti s touto privatizáciou odvolávali na prominentných wall-streetskych odborníkov, ktorých akrobatické kúzelníctva len pred krátkym časom ospevovali - a teraz prakticky každý deň prinášal správu o krachu, konkurze alebo aspoň poklese obratu o 90 % v podnikoch, ktoré boli ešte včera oslavovanými miláčikmi „novej ekonómie”. Napriek tomu si Komisia prečistila hrdlo a slávnostne prehlásila v mene obidvoch veľkých politických strán, že štát prekonáva v súčasnosti „krízu dôvery” vo svoj systém sociálnej zábezpeky, ktorej program treba charakterizovať ako relikt zo zaostalej doby, keď ľudia nedôverovali trhom.  Je to vraj práve tento zlý program, ktorý (po asi  tridsaťsedem dobrých rokoch!) viedol k dnešným problémom.

Perverzná reakcia na súčasné udalosti

Ako sa dá vysvetliť takáto perverzná reakcia na súčasné udalosti? Navrhujem, aby sme neľútostné búšenie Komisie do Sociálneho poistenia chápali ako neskorý prídavok do výčinov a slovníka „novej ekonómie”, ako neviazanú bujarosť, prekrývanú skromným odvolávaním sa na poverenie, ale inakšie uvažujúcu spôsobom, ktorý sa prieči každej skutočnosti.

Komisia obžalúva Sociálne poistenie konštatovaniami založenými na výpočtoch a argumentoch; zo všetkých síl sa snaží dokázať, že túžbu muža z ulice po finančnej istote zaistia len burzové hodnoty a nikdy nijaký vládny program. Samozrejme ste to už počuli a vo webe čítali veľa razy, bola to predsa ideologická fantázia posledného desaťročia. Teraz sa to prehráva nanovo, nielen aby nám predali nejakú životnú poistku alebo akcie nejakého „inovatívneho” podniku, ale aby nás presvedčili, žeby sme dali do stávky všetko, čo ešte máme, aby sme likvidovali aj posledné ostatky sociálneho štátu, aby sme zamierili do veľkého kasína a zverili svoje financie do opatery dr. Greenspanovi, po štvrtý raz na štyri roky (t.j. za prezidentov Reagana, Busha sr., Clintona a Busha jr.) šéfovi všemocnej americkej Federálnej banky. Privatizácia Sociálneho poistenia bude trilióndolárový obchod (to je číslo, ktoré má najmenej osemnásť núl! V tejto súvislosti sa už hovorí o triliarde, ktorá má 21 núl!); bude to podfuk, posledný žart Wall Streetu na účet tých, čo sa jednoducho nemôžu zbaviť poverčivej viery v slobodný trh.

II.

Hoci sa ten výraz v dokumente nespomína, ťažko sa vyhnúť pomysleniu na sociálne triedy, keď čítame správu Komisie. Pre štandardných amerických milionárov (resp. v asi 400 prípadoch miliardárov  - v dolároch), vychutnávajúcich posledné vládu odsudzujúce elektronické vyhlásenia v rozľahlých multimediálnych priestoroch svojich za opcie cenných papierov kúpených Mc-Kaštieľoch, nemá veľký význam príchod dňa, keď nebudú vládať pracovať za plat. Ale pre továrenských robotníkov, ktorí dobre poznajú dôsledky burzových kolísaní hodnoty akcií, je záruka Sociálneho poistenia pre príjem v starobe a pri práceneschopnosti základným kameňom demokracie. Preto za Sociálne poistenie tradične najoddanejšie hlasovali v odboroch organizovaní robotníci a preto v minulosti komisie Sociálnej bezpečnosti mali vždy za členov reprezentantov odborov.

Tento raz nemali za pracovným stolom Komisie miesto nijakí zástupcovia odborov. Ako pripustil tlačový tajomník prezidenta, tento raz vybral Bush za členov Komisie len ľudí, ktorí sú dušou aj telom za privatizáciu. Reprezentanti komunity CEO (chief executive officer - niečo ako generálny riaditeľ) v Komisii Sociálneho poistenia boli tento raz vyvážení reprezentantmi komunít Wall Streetu, libertariánskych think-tankov (expertných komisií), neoklasických ekonómov, pár kurióznymi konzultantmi a zvyčajnými hosťami „obchodníckych okrúhlych stolov”. Robotníctvo a to, čo s ním cíti, tu bolo také neviditeľné ako vo vysielaniach televíznej stanice CNBC.

Nerobte si však starosti. Starostlivo ustanovená skupina zázračne rovnako zmýšľajúcich ľudí - sú bližší autorom každotýždňovej stránky „rozličných” názorov vo Wall Street Journale ako skutočnej vládnej komisii - nás hneď na začiatku dokumentu informuje, že má pestré rôznorodé zloženie. Zišli sa v nej afro-americkí generálni riaditelia a latinsko-americkí viceprezidenti, chýrne ekonómky a tradiční bieli konzervatívci - všetci nezištne oddaní vznešeným ideálom. A, samozrejme, hlásia, že skupina má zástupcov oboch veľkých politických strán; ako sa patrí, ku každému menu univerzitného profesora alebo manažéra Wall Streetu sa diskrétne pridáva malé D (demokrat) alebo R (republikán).  Presne ako tí, čo nám zadovážili hospodárske spoločenstvo NAFTA a „reformu” sociálnej pomoci, aj táto kytica sa celkom podobá na Ameriku.

Komisia sa naparuje vzduchotesnou legitimitou, ktorú údajne poskytujú jej poverovacie listiny. Keďže zástupcovia pracujúcich sú vylúčení - v skutočnosti sú vylúčení všetci, čo by mohli zakolísať vo viere v privatizáciu -, komisia vydáva svoje vyhlásenia v tónoch klasického konsenzu absolútnej sebaistoty „novej ekonómie”. Keď spomínajú históriu Sociálneho poistenia, vyjadrujú sa ako odborníci, ktorí sú presvedčení, že majú odpovede na všetky veľké otázky. Vyhlasujú:

„Sociálne poistenie bolo budované v čase, keď sa trhom v čase svetovej hospodárskej krízy nedôverovalo a keď aj dôvera v silu jednotlivca bola na veľmi nízkej úrovni.”

Ó, dnes sme sa vyliečili z takých pomätených neamerických dogiem! Dnes „lepšie rozumieme sile trhov, ako im rozumeli Američania počas šoku Veľkej depresie.” Osobitne lepšie rozumieme tomu, že trhy sú  priateľom malého muža z ulice. Členovia komisie udali do protokolu: „Burza cenných papierov a osobné investície už nie sú výsadou boháča a držiteľa privilégií.” Toto ideologicky neústupné stanovisko vôbec neberie do úvahy, čo sa stalo za posledné dva roky; celkom dobre mohlo byť prebrané z telereklám supermarketu.

A nie je to jediný pokrok, ktorý sme dosiahli od oného desaťročia „temna” okolo roku 1930. Hovorí sa nám, že dnes sme väčšmi zviazaní so všetkými príslušníkmi nášho národa a nesmieme brať ohľad na rasu, zárobok alebo pohlavie. Hoci vo veľmi všeobecnom zmysle je to pravda, môže to viesť ku klamným záverom. Dalo by sa napr. povedať, že reformy tridsiatych rokov - samozrejme aj reformy predošlých desaťročí - boli nevyhnutne postihnuté rasizmom, sexizmom, chudobou a nesprávnym náhľadom na pohlavia, ako to bolo bežné v tých rokoch, kým snahy dnešných dní za zrušenie oných reforiem sú automaticky anjelskej povahy, lebo žijeme v tolerantnejšej dobe. Aká užitočná sofistika sa tu dá ťažiť! Niekto by to však mohol použiť aj na tvrdenie, že je na čase odvolať Zákon o občianskych právach z roku 1964, lebo vtedy rasisti ako Orval Faubus a George Wallace boli na slobode.

Keďže ešte uvidíme, koľko vecí závisí od tohto odseku so všetkými jeho nahováraniami o dobrotivosti dnešných a zištnosti dávnych dní, pripomeňme si niektoré zásadné momenty amerických dejín, kým pôjdeme ďalej. Hoci okolo roku 1930 bolo veľmi veľa bigotných ľudí, komisia iste vie, že kultúra New Dealu bola plná oslavovania rozličností, čo je dnes na posmech ako „KSS”:  Paul Robeson spieval „Baladu pre Američanov”, vznikli multikulturálne knihy Louisa Adamica, Hubert Humphrey mal chýrnu reč na demokratickom konvente v roku 1948 a jeho strana sa potom stala šampiónom boja za občianske práva. Zákon o Sociálnom poistení bol v podstate dielom Frances Perkinsovej, prvej ženy v americkej vláde, a dlhé roky bojovali nepriatelia Sociálneho poistenia (vrátane sociálnej výpomoci) proti jej dielu s odôvodňovaním, že toto nadbieha rasovým menšinám. A nezabudnime, že za pár desaťročí to boli nepriatelia New Dealu, ktorí najočividnejšie použili rasizmus politicky, napr. Richard Nixon.

III.

Prevažnú väčšinu správy Komisie zaoberá diskusia o hroziacej „kríze” financovania, ktorá v najbližších rokoch postihne Sociálne poistenie. Iste ste už tieto pesničky počuli v ich na sto percent istej alebo len poplašnej verzii, takže môžem byť stručný. Ročníky povojnového vrcholenia pôrodov pôjdu v najbližších rokoch do dôchodku. Keď sa to stane, bude na jedného penzistu tak málo aktívnych pracujúcich, ako nebolo dosiaľ nikdy. Už v roku 2016 prevýšia platby pre dôchodcov príjmy Sociálneho poistenia.

Mnoho miliónov sa vydalo na presvedčovanie verejnosti, že tento scenár by znamenal náš koniec. Zakladali sa prestížne nadácie expertov, ktoré dostávali veľké peniaze, aby vypočítali dátum tohto konca. Veľkoryso sa financovali „hnutia” generácie X, posadnutej privatizáciou, a dávali sa im prostriedky, aby produkovali „znalcov”; narodili sa „lídri”, ktorých jediným cieľom je privatizácia zdravotného a dôchodkového zabezpečenia. Ich vrodená múdrosť sa vynáša do neba.

Pevný kamenný múr, na ktorý útočí táto pochybnosti plodiaca snaha, je Zverenecký fond Sociálneho poistenia (Social Security Trust Fund). Predvídajúc odchod generácie početných detí (babybúmerov) do dôchodku, kongres už v roku 1983 zvýšil federálnu daň (payroll taxes) dosť vysoko nad úroveň toho, čo bolo treba na dôchodky vtedajších penzistov. V dôsledku toho má dôchodkové zabezpečenie Sociálneho poistenia v súčasnosti značne zvýšené príjmy, ktoré investuje do štátnych dlhopisov. Predpokladá sa, že toto umožní dôchodkovému zabezpečeniu plniť svoje záväzky do roku 2038 - a pravdepodobne do konca storočia, ak sa medzitým urobia potrebné menšie úpravy.

Na tomto mieste sa banda veštiaca nám zlý koniec stáva vynaliezavou. Bez ostychu používajúc protivládnu rétoriku tvrdí, že je do určitej miery nelegitímne, ak je nejaká vládna agentúra majiteľkou štátnych dlhopisov. Kým prvá strana Wall Street Journalu podáva správu o politických bojoch okolo Fondu dôchodkového zabezpečenia - t.j. či sa smie alebo nesmie použiť na platenie iných štátnych výdavkov -, zatiaľ sa v úvodníkoch na štvrtej strane bez príkras konštatuje, že tieto peniaze „v skutočnosti neexistujú”, že sú to „len účtovnícke fígle”. Tento názor je veľmi rozšírený najmä na politickej pravici. „Prichádzam k vám ako správca majetku Fondu dôchodkového zabezpečenia”, povedal nedávno pri obede na Wall Streete minister financií Paul O’Neil. „V dôchodkovom fonde nemáme v súčasnosti nijaké aktíva. Máme sľuby pomoci a úveru od vlády Spojených štátov, že sa dôchodky budú vyplácať.” Poslušne papagájujúc túto myšlienku Komisia opakuje, že peniaze Dôchodkového fondu „nie sú naozaj ušetrené” a že štátne dlhopisy - považované zvyčajne za najbezpečnejšiu investíciu na zemeguli - nie sú „aktíva”! Na jednom mieste sa dokonca výraz „Dôchodkový fond” dáva do úvodzoviek, ako keby také niečo v skutočnosti ani neexistovalo…

To je hlúposť, nech sa na to pozeráte z ktorejkoľvek strany. Ako píše ekonóm Paul Krugman v New York Times, zmysel to má len vtedy, ak sa zapojíte „do praktikovania orwellovského dvojitého myslenia”: ak zarátate dôchodkový fond do celkových štátnych príjmov, ak chcete, povedzme, vyrovnať štátny rozpočet; ak ho nezarátate, keď chcete, aby Sociálnemu poisteniu hrozil krach. Keď dôchodkový fond hromadí štátne úpisy, vyhlasujú sa tieto za bezcenné, lebo sú to vraj len dlhopisy, ktoré si medzi sebou vymieňajú ministerstvá, pracujúce všetky v rámci jedného veľkého štátneho rozpočtu. Krugman pokračuje: „No keď sa po roku 2016 Sociálne poistenie dostane do deficitu, bude to jeho vina.” To je logika, ktorá vskutku kradne Dôchodkový fond verejnosti. A keď sám minister financií vyhlasuje, že Dôchodkový fond nemá „nijaké aktíva”, deje sa niečo ešte znepokojujúcejšie: najvyšší finančný úradník štátu hovorí o znehodnotení štátnych dlhopisov USA - to je niečo, čo sa ešte neprihodilo nikdy. Veď keby globálne svetové finančné kruhy brali O’Neila alebo správu Komisie doslovne - keby uverili, že Bushova administrácia dáva nulovú hodnotu „dobrej vôli a úveruschopnosti” dlhopisov Ministerstva financií -, upadol by svet do takej finančnej krízy, že by sa rok 1933 zdal byť len mierne búrlivý míting Klubu šetriacej mládeže.

Musí pôsobiť čudesne, že kým sa Komisia zožiera takou falošnou hrozbou pre Sociálne poistenie, zľahčuje jeden z najvážnejších problémov tohto systému: pomalý rast miezd. Ako dobre vieme, príspevok na Sociálne poistenie sa platí ako percento celkového zárobku. No počas väčšiny deväťdesiatych rokov mzdy stagnovali alebo sa znižovali a zisky zo zvyšovania produktivity práce a podnikania usmerňovali riadiace sily „novej ekonómie” do obchodu s akciami a na bankové kontá vrcholných manažérov.

Rast miezd je pre dôchodkové zabezpečenie taký dôležitý, že aj nepatrné zmeny môžu vyvolať zásadnú revíziu rozpočtového plánu. Ekonóm Dean Baker z Ústavu ekonomickej politiky odhaduje, že „ak sa rast zárobkov zvýši o jedno percento viac, než sa v súčasnosti predpokladá (to je tempo, ktoré bolo bežné aj v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch), bude Dôchodkový fond úplne solventným do roku 2060 a 60 % plánovaného deficitu sa eliminuje.” Komisia sa otázky miezd dotýka len mimochodom a potom ju anuluje prehlásením, že sa nedá očakávať také zvýšenie miezd, ktoré by samo osebe vyriešilo všetky dlhodobé problémy systému. Ako pri nedávnej bubline hodnotenia burzových kurzov systémom Nasdaq, tí ľudia sa radšej dívajú na druhú stranu. Uvažovať o tom, čo sa v deväťdesiatych rokoch naozaj dialo zle, znamená zanechať stranou úctu voči finančníckym korporáciám a Wall Streetu, ktorá podopiera celú túto grotesknú schému.

IV.

Komisia si predstavuje, že je záchrancom dôchodkového zabezpečenia. Momentálne navrhuje, aby súčasné Sociálne poistenie bolo nahradené systémom povinného šetrenia, pri ktorom by išla časť federálnej dane každého poplatníka na jeho osobný účet a on sám by ju mohol investovať podľa svojej voľby. Správa komisie ustavične opakuje kritickú pripomienku, že Sociálne poistenie vo svojej dnešnej forme „je systém, ktorý neposkytuje také možnosti pre tvorbu nových hodnôt, aké by zodpovedali dynamike americkej ekonomiky …”

Štát, v ktorom každý občan vlastní akcie, nie je však to isté, ako štát so sociálnym poistením. Účelom dôchodkového zabezpečenia nie je poskytnúť občanom možnosť nezvyčajného dynamického čistého zárobku - to nech ostane výsadou autorov Dow-Jonesovho indexu a Illinoiskej štátnej lotérie. Úlohou Sociálneho poistenia je znížiť dôsledky katastrofálnych možností nevyhnutne spätých so systémom slobodného trhu. Vlastnenie akcií môže zabezpečiť istý dôchodok alebo prežitie obdobia pracovnej neschopnosti, ale len ak máte šťastie. Ak ste si vybrali mizerné akcie, ak nezarábate dosť, aby ste si ich mohli kúpiť veľa, alebo ak ceny burzových papierov nestúpajú stále hore a vyššie a ešte vyššie, potom privatizovaný systém nebude fungovať. Naproti tomu Sociálne poistenie má k dispozícii peniaze zložené všetkými členmi spoločnosti a poisťuje každého z nich proti udalostiam vyplývajúcim z ekonómie - povedzme proti zrúteniu cien akcií -, proti ktorým už z definície môže poistiť len vláda. Poskytnúť poistku takému veľkému počtu ľudí je služba, ktorú súkromná poisťovňa jednoducho nemôže sprístupniť za prijateľnú cenu. Zabezpečenie dôchodku nie je radikálna útočná inštitúcia; vo väčšine štátov sa v priebehu celého minulého storočia považovalo za základnú charakteristiku demokracie.

Sociálne zabezpečenie je však aj fundamentom sociálneho štátu. Rozdeľuje bohatstvo spoločnosti, jedným berúc a druhým dávajúc. Je najúspešnejším vládnym programom všetkých doterajších období, je podkladom, na ktorom bol postavený New Deal a Johnsonova Veľká spoločnosť. Jeho existencia  je trvalou pripomienkou, že slobodný trh raz monumentálne zlyhal a nezaistil všetkým Američanom základné životné potreby. Je aj dráždivým náznakom možnosti, že ľudská inteligencia usporiada veci niekedy účinnejšie ako trhové sily.

Z toho dôvodu Sociálne poistenie vždy hnevalo majetných vlastníkov väčšmi, ako vyplývalo z jeho útočného obsahu. Tí, čo sa pri kapitalizme typu laissez-faire majú veľmi dobre, majú objektívny záujem na tom, aby sa o Sociálnom poistení tvrdilo, že je ustavične v kríze, aby ho stále ohovárali, stále sa mu vysmievali, aby o ňom vymýšľali bájky a aby míňali jeho prebytky, oslabujúc jeho dôchodkový fond cestou znižovania daní v prospech veľkých boháčov. Tak to bolo od samého začiatku. Počas prezidentskej predvolebnej kampane roku 1936 vykrikovali republikáni, že Sociálne poistenie je svojím systémom identifikačného čísla pre každého poistenca krok smerom k totalitarizmu. Noviny podporujúce republikánskeho kandidáta Alfa Landona sa pokúsili vyvolať paniku tvrdením, že dôchodkové zabezpečenie bude vyžadovať, aby pracujúci nosili na krku číslované známky - ako psy. Učtárne podnikov vkladali do obálok so mzdou upozornenia na stiahnutie federálnej zárobkovej dane a varovania, že niet „nijakej záruky”, že niekedy z toho niekto bude niečo mať. Jedna poznámka znela takto: „Tieto peniaze dostanete späť len vtedy, ak Kongres rozhodne o ich pridelení pre tieto účely.”

Landonova  volebná porážka na celej čiare už v roku 1936 pomohla Sociálnemu poisteniu stať sa nedotknuteľným programom, ktorým sa skutočne stalo. Príslušníci krajnej pravice však posadnuto bili do týchto príspevkov ešte dlhé roky. Útočiť na Sociálne poistenie vydávajúc ho za prvý krok na ceste ku komunistickej diktatúre bolo koncom 40. rokov štandardným obsahom úvodníkov v časopisoch typu Reader’s DigestSaturday Evening Post. Druhý argument bol dosť protirečivý: že vláda tie peniaze vyberie, minie, ale  ani tak nič neurobí - a predsa aj ten mal dlhú životnosť. Carl T. Curtis, senátor z Nebrasky, ktorý si za svojho štyridsaťročného boja proti sociálnemu štátu bral dovolenku len na útoky proti odborovým združeniam a na obranu Nixona počas watergatskej aféry, hrdo prízvukoval, že „aké príspevky bude penzijné poistenie vyplácať a za akých podmienok, to závisí len od vôle federálnej vlády.” A tá je podľa neho nielen vrtošivá, ale aj zlomyseľná.

Dnešná paranoja o silnej vláde je skôr zdravá zábava pre celú rodinu ako obraz zlovestného nesúladu na krajnej pravici. V správe Komisie možno počuť zreteľné ozveny Landonovej kampane, keď sa pridáva para: „Za súčasného stavu nie sú pracujúci a budúci poberatelia dôchodkov zákonnými majiteľmi vkladov Sociálneho poistenia. Majú len politický sľub, ktorý sa dá zmeniť hocikedy, z akýchkoľvek dôvodov a v akomkoľvek rozsahu.” Je vrcholom irónie, že Komisia nabáda k zmene tohto sľubu.

Tento logický močiar je výborným príkladom toho, čo sa dá nazvať ideálom zrazených vlakov: pravica verí, že presvedčí verejnosť o tom, že vláda je zlá, na tom základe, že nám poskytuje neobyčajne zlú vládu. Takto za Reaganovej éry republikáni zvyšovali federálne deficity za tým účelom, aby zdiskreditovali deficitný štátny rozpočet. Takto poslanci za Gingrichovej éry za škripotu bŕzd rušili verejné služby až do ich zastavenia len za tým účelom, aby ukázali, kam až môže ísť nezodpovednosť poslancov. Takto dnešní republikáni nechali zvoliť na posty veľkej verejnej zodpovednosti najväčších hlupákov len za tým účelom, aby zdiskreditovali pojem verejnej zodpovednosti. A tak súčasná Komisia Sociálneho poistenia využíva skutočnosť, že poukazuje na možnosť, že by sa naši politici mohli pokúsiť zrušiť Sociálne poistenie, ako na ospravedlnenie toho, že Sociálne poistenie bude zrušené. Je samozrejmé, že skutočné riešenie tohto „hlavolamu” je jednoduché a priamočiare: treba rázne rozpustiť tú sprepadenú komisiu a privatizérov poslať cestou Alfa Landona.

Jediná inovácia, pre ktorú Komisia ostane v pamäti, je jej snaha identifikovať tradičné zložky americkej ľavice a zjednotiť do boja proti Sociálnemu poisteniu všetkých, ktorých blahosklonne nazýva „zraniteľnými Američanmi”. Boj proti sociálnej pomoci používal niekedy na svoje odôvodnenie sotva utajený rasizmus; dnes sa odporúča rozlúčiť sa so Sociálnym poistením ako s neužitočnou haraburdou preto, lebo málo pomáha Afro-Američanom, ženám, Hispanikom (to sú legálni aj ilegálni prisťahovalci zo Strednej a Južnej Ameriky, ale aj Rómovia), t. j. „Američanom s nízkym príjmom” - v skutočnosti všetkým okrem strednej triedy „nazlostených bielych mužov”, ktorí dnes tvoria priemerné členstvo americkej pravice.

Tých, čo sú navyknutí chápať konzervativizmus ako slobodomyseľnú veľkodušnosť, možno prekvapí exotický štýl rasového vystatovania, ktoré nové myslenie odviazalo z reťaze medzi privatizujúcou smotánkou. Meredith Bagbyová, hádavá mladá privatizérka, ktorá 4. októbra vypovedala pred Komisiou, očakáva vo svojej knihe „Racionálna bujnosť” príchod dňa, keď sa mladá, prevažne nebiela Amerika vzbúri proti Sociálnemu poisteniu, ktorého dávky prospievajú prevažne ešte stále bielej - a tak oprávnene hlboko nenávidenej - starej Amerike. Najlepšie bude urobiť všetko hneď a teraz.  Potom je tu Wade Dokken, jeden z riaditeľov Amerického svojpomocného fondu Skandia, ktorého kniha „Nové storočie, nové úlohy” tvrdí, po prvé, že Dokken je najdôveryhodnejší demokrat, akého si možno predstaviť (hoci jeho knihu vydalo pravičiarske vydavateľstvo Regnery a na záložke vychvaľuje republikánsky kandidát na prezidenta Steve Forbes) a po druhé, že Sociálne poistenie teba ihneď privatizovať, lebo je zrejme rasistické: bieli dostávajú viac dávok ako čierni. „Pracujúci celého sveta, spojte sa,” píše tento bankár so srdcom proletára. „Je čas, aby sa Sociálne zabezpečenie stalo žiarivou skutočnosťou pre každého pracujúceho a pre každú rodinu!”

Reč Komisie je diskrétnejšia, ale argumenty sú skoro tie isté. Sociálne poistenie je vraj nefér voči Afro-Američanom, hovorí sa v jej správe, keďže čierni „žijú priemerne kratšie ako iné skupiny obyvateľstva” a tak dostanú v podobe penzijných dôchodkov menej. Komisia to síce nespomína, ale je to preto, lebo toľkí čierni umierajú mladí. Keď sa však úmrtnosť obyvateľstva dá so súvislosti so socio-ekonomickými faktormi, ukáže sa, že v skutočnosti žijú Afro-Američania tak dlho, ako je priemer pre ich socio-ekonomickú úroveň. Čierni občania strednej triedy žijú približne rovnako dlho ako bieli strednej triedy; chudobní čierni občania žijú približne rovnako dlho ako chudobní bieli. Tragédia čiernej Ameriky je predovšetkým tragédia chudoby: toľkí Afro-Američania umierajú mladí, pretože toľkí Afro-Američania sú chudobní.

Tieto skutočnosti samozrejme v mysliach mnohých poukazujú na to, že treba obnoviť a zosilniť boj proti chudobe. Bravúrnym reakcionárskym zvratom sa však Komisia pokúša zamieriť ich na priamu obžalobu systému Sociálneho poistenia. V každom prípade neobyčajnej a neprimeranej diskriminácie Afro-Američanov - častosť rozsudkov smrti, obligátne odsudzovanie za drogovú závislosť, pochabý volebný poriadok na Floride - Bushova administrácia a jej úradníci zabúdajú na svoje povinnosti a zbavujú vládu všetkej zodpovednosti. V prípade Sociálneho poistenia navyše cynicky vŕšia na hromadu za vlasy pritiahnuté námietky. Potom čo podstatne znížili sociálnu výpomoc, potom čo zabrzdili všetky snahy po zavedení všeobecného zdravotného poistenia (42 miliónov Američanov ho nemá!), potom čo sa pokúsili všetkými prostriedkami eliminovať afirmatívnu akciu (napr. zamestnávať diskriminovaných), pravičiari si teraz prezerajú svet, ktorý vytvorili, a v ohromnosti jeho ukrutností nachádzajú mandát na zrušenie štátu, ktorý poskytuje sociálnu výpomoc.

A bude to ešte horšie. Aby predala privatizáciu ako riešenie pre „Američanov s nízkymi príjmami”, pohoršuje sa Komisia zvýšeným hlasom nad tým, že Sociálne poistenie „nie je ani zďaleka také spravodlivé pri poskytovaní dávok, ako si to mnohí myslia” a predhadzuje nám zoznam legálnych výstredností, keď systém naozaj nepomáha chudobnému tak, ako sa to plánovalo. Tento problém existuje, ale je isté, že každý spôsob privatizácie v tejto oblasti ho nie že zmenší, ale zväčší. Sociálne poistenie platí chudobnému pomerne viac, ako tomu, čo sa má lepšie; naopak, privatizácia dá chudobnému len toľko možností výhry pri veľkom kolese rulety, koľko stávok mu umožnia jeho skromné úspory. Pre bankárov, maklérov a majiteľov akcií sľubuje privatizácia trvalý vzostup burzových cien primeraný tomu, ako nanútené úspory strednej Ameriky nafúknu ich portfóliá do nebotyčných výšok. Pre zámožných znamená privatizácia peniaze, ktorými možno disponovať.

V.

Čo sa dá robiť s takou demonštráciou myšlienkového nesúladu až chaosu? Prečo sú toľkí ľudia ochotní dať svoj podpis a svoje dobré meno pod taký zneucťujúci dokument? Prečo podporovať taký proplutokratický program, keď je v každom inom ohľade na programe dňa vlastenecká „jednota”? Prečo sa vydať na také rozbúrené more v takej chatrnej loďke? Stojí to naozaj za to?

Zrejme áno, ak sa pozrieme, o akú cenu ide. Ak sa uskutoční privatizácia Sociálneho poistenia, je tu v prvom rade úžasný vodopád práce pre Wall Street. Bushova Komisia už vylúčila možnosť akejsi poloprivatizácie, na ktorú sa pomýšľalo za Clintonovej éry a pri ktorej by vláda investovala Fond sociálneho poistenia do súkromných cenných papierov.  Namieta sa, že taká stratégia by „politizovala trhy”, t.j. dala by politikom, ktorým sa nemá nikdy dôverovať, príliš veľkú moc nad podnikmi, do ktorých investoval štát. Ostáva teda jediná možnosť, a to sú osobné účty, stámilióny osobných účtov, každý z nich znamenajúci poplatok za zriadenie a vedenie, komisiu za sprostredkovanie a zárobok pre makléra. Okrem iného, napr. obrovských súm pre burzové transakcie.

Rovnako vábne sú aj potenciálne účinky privatizácie na pracovnú silu. Ak sú príspevky Sociálneho poistenia zaručené, majú pracujúci reálnu možnosť očakávať čas úplného voľna, čas úplnej slobody od bývalého šéfa. Po privatizácii je však po všetkých zárukách. Váš dôchodok je pevne naviazaný na vaše portfólio, ktoré je zas naviazané na vašu ochotu odrobiť viac hodín a na šéfove požiadavky. Nová ekonomika dôchodku bude teda vyplácať dividendy v podobe zvýšenej pracovnej disciplíny a milióny pracujúcich prinúti pracovať hlboko do dôchodkového veku, čím zväčší rozsah pracovnej sily -  a to napomáha držať na nízkej úrovni mzdy. Ekonómka Teresa Ghilarducciová z Univerzity Notre Dame to aj tak vysvetľuje:

„Odpoveď na riziko výšky dôchodku je investícia viac pracovnej sily. Keďže ženy už pracujú, ideme sa vrhnúť na prisťahovalcov; keďže deti neprichádzajú do úvahy, ostáva nám už len jeden zdroj práce, a to sú dôchodcovia.”

„Myšlienka, že aj chudobní majú mať nárok na voľný čas, vždy šokovala boháčov,”

napísal už v roku 1932 Bertrand Russell (anglický filozof-ateista) a táto myšlienka ešte aj dnes šokuje mnohých. „To je argument, ktorý často počúvam z Washingtonu,” pokračuje Ghilarducciová.

„Čo chce robiť pracujúca trieda s dôchodkom? Tí majú predsa pracovať!”

Nad privatizačným horizontom sa vynára ešte vábnejšia odmena. Reformátori Sociálneho poistenia majú síce námietky proti politizácii trhov, ale to, čo majú oni v pláne, sa dá opísať ako speňažiteľnosť našej politiky, ako korunovácia Wall Streetu za ochrancu a dobrodinca nášho národa. To, čo burza zabudla urobiť vo vlastnom záujme - predstaviť sa ako spoľahlivý priateľ drobného investora a svoju politickú agendu ako ochranu záujmov obyčajných ľudí -,  navrhuje teraz Komisia urobiť z moci zákona. Keď budú naše peniaze fondu Sociálnej bezpečnosti zverené Wall Streetu, stanú sa jeho priority prvoradým záujmom celého štátu. Jeho požiadavky deregulácie, oslabenia robotníckych a odborárskych združení, znižovania miezd a platov, ako aj veľkodušných „stimulov” zakaždým, keď Dow-Jones trochu zbledne, sa preformulujú za požiadavky stareniek z Mudroňova alebo robotníkov z Osudova. Kto sa opováži navrhnúť zákon o zvýšení minimálnych miezd, alebo, povedzme, prísnejšiu ochranu arktických divých zvierat, ak sa také čosi dá vykladať ako útok na našich milovaných dôchodcov? Hoci teraz si môžeme ešte len zbežne predstaviť všetky možnosti, táto rozum zastavujúca prestavba ekonomickej politiky je reálnym sľubom privatizácie, je vecou, ktorá dáva cenu tejto chorej hre: privatizácia jedným razom na rub obráti polaritu chýrnej „tretej cesty americkej politiky”, premeniac Sociálne poistenie z kliatby obchodníckej spoločnosti na jej najmocnejšiu zbraň, na záverečný argument v každej situácii, ktorý len tak šuští v prstoch každého agenta pre styk s verejnosťou a podnikového lobistu: Dotkni sa Wall Streetu a si mŕtvy!

* Thomas Frank je vydavateľom The Baffler (Zmätkár? ) a najnovšie autorom knihy One Market Under God (asi Jeden trh pod vládou boha).

Prameň: Thomas Frank, The trillion-dollar hustle: Hello Wall Street, goodbye social security , Harper’s Magazine, január, s. 32, 2002

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu