Krivé svedectvo o Nietzschem

Friday, 14 May 2004 | Zošity humanistov č. 43

Rastislav Škoda

Niektorí autori nazývajú svoj osobný názor „osobitným uhlom pohľadu“ – chcú ujsť zodpovednosti za polopravdy, či chcú sa stať hodnovernejšími pri predkladaní pochybných tvrdení? J. Litecký Šveda takto uvádza svoj lúč „nového svetla na známeho Antikrista“ v Kultúre č. 4/2004. No len tomu, kto o Nietzschem nevie nič okrem mena a možno ominóznej vety o smrti Boha, sa dá o tomto veľkom spisovateľovi a filozofovi povedať niečo v tomto zmysle nové – možno to neplatí o niektorých čitateľoch Kultúry, ale o väčšine slovenských čitateľov to platí iste. O tých ide.

Týmto sa dá najprv opatrne naznačiť (Nietzsche minucióznym hľadaním zistil) a potom postupne sugerovať, že ten muž pochybnej povesti nebol až taký veľký neverec a neznaboh, za akého ho vydávajú len dnešní pokrokári a ateisti. V jeho pozostalosti sa našli fragmenty a lístky, na ktorých stojí čierne na bielom, resp. sa im dá rozumieť tak, že napr. pustovníkov a svätcov považoval za géniov, že zmysel každej vedy a rozumu hodnotil iba ako veľmi relatívny, že pochopil, že kresťanstvo ovládlo antickú kultúru, že protestantský duch vulgarizuje lásku k bytiu, že poznanie je šialenstvo, že je hlúposť neprijať kresťanstvo, skrátka, že napísal,

že pretrvanie kresťanských ideálov patrí k tým najželateľnejším veciam, čo existujú atď.

To je obsah niektorých citátikov – nie ja ich tak znevažujem – je to priam neuveriteľné, ale sám autor ich tak predstavuje! Ja si k nim nemôžem odpustiť poznámku, že pri mnohých sa nedopátram zmyslu; asi sú, raz bez kontextu, inokedy vytrhnuté z kontextu, často zle preložené. Možno si nájdem čas a pozriem sa do originálu dtv/de Gruyter 1980. V podstate ide v článku o spochybnenie veľkého mena a uspanie možného záujmu prevzatím údajov z druhej ruky; údajov, ktoré zapadajú do stereotypu predstáv veriacich.

Ide o to, ako sa to robí

Mrzia ma štylizácie pri komentovaní citátov z pozostalosti z rokov 1869 – 1889 Nietzscheho tvorby, no zamerané na roky 1887 – 1888. Nietzsche vraj zamýšľa vydať, … zbiera materiál,… mieni sa venovať kresťanstvu len v dvoch kapitolách z dvanástich, … prehodnocuje plány, … vzdáva sa plánu, … pripravuje len rukopis, … prvá kapitola sa stáva celým projektom, … projekt sa takto stáva už len podtitulom, … vydáva malú časť zápiskov, … jeho zorné pole sa zužuje, … len tri alebo štyri plánované veľké kapitoly … Načo sa vŕtať v tom, čo niekto zamýšľal a čo neurobil, keď sú stohy toho, čo urobil? To sa nedá zakončiť priam urážlivou poznámkou v zátvorke, že „malú časť zápiskov … vydáva …“, lebo to jednoducho nie je pravda. Inakšie sa dá aj povedať, že zápisky (vrátane fragmentov a lístkov) sú to, čo ostane nevydané a toho nemusí byť veľa.

Ja totiž tieto dva roky – odpisujúc od Nietzscheho veľkých životopiscov – charakterizujem takto: Roky 1887 a 1888, posledné so zdravým rozumom, sú v Nietzscheho živote najplodnejšie na dokončené, napísané, vydané a na vydanie definitívne pripravené diela. Načo špekulovať o jeho plánoch s „vôľou k moci“ v tomto období, keď je tu rad diel: v roku 1887 dokončil a vydal Radostnú vedu a Genealógiu morálky; od jari do leta 1888 napísal Prípad Wagner (vyšlo 1888) a dokončil Dionýzove dityramby (vyšli 1891); v auguste a septembri napísal Súmrak modiel (vyšiel 1889) a Antikrista (vyšiel 1894); v októbri a novembri napísal Ecce homo (vyšlo 1908) a v decembri Nietzsche proti Wagnerovi (vyšlo 1895). Nevyzerá takýto Nietzsche trochu inakšie? Len veľkí svetoví autori mali podobne plodné obdobia svojej činnosti. V tejto súvislosti viem uveriť, že Goethe päťkrát vlastnoručne prepísal dlhočizný rukopis svojho Fausta.

Irituje ma názor, že písanie Antikrista mapuje Nietzscheho cestu do duševných temnôt. (Ponechajme stranou, že v súvislosti s Nietzschem sa o duši dá hovoriť len ako o výmysle kňazov; teda skôr duchovných temnôt). Má tu vôbec zmysel protestovať? Mapovanie mi celkom nesedí, no veta mi nahovára, že Antikrist je dielo poloblázna, možno už až skoro-blázna. Nietzscheho choroba prepukla náhle v priebehu niekoľkých pár dní začiatkom januára 1889. V Ecce homo (začal 15. októbra, dokončil 4. novembra) Nietzsche iste prikrášľuje, ale práve pri písaní posledných šiestich spisov v rýchlom slede sa mu darili vrcholy jeho hravej ľahkosti pri narábaní s jazykom a myšlienkami (Safranski). Hoci sa v decembri 1888 cítil taký zdravý ako nikdy, napísal pár listov a „lístkov“, ktoré sa dajú považovať za chorobne prehnané sebavedomie:

  • Nakladateľovi píše 22. novembra, že „len na Zarathustrovi sa dajú zarobiť milióny: je to najrozhodnejšie dielo, aké existuje“.
  • Začiatkom decembra chystá list cisárovi Wilhelmovi II.: „Týmto preukazujem cisárovi Nemcov najvyššiu česť, aká sa mu môže dostať …
  • 9. decembra píše Gastovi: „Viete, že na moje medzinárodné hnutie budem potrebovať všetok židovský kapitál?

Toto všetko je pravda, ako aj to, že v tom čase písal a korigoval aj Antikrista. No vidieť v autorovi tohto diela človeka s narušenou mysľou možno len v zmysle biblického výroku „Riekol blázon v srdci svojom, že niet boha“. Na to majú právo len veriaci – uznávam, že, samozrejme, aj autor.

Irituje ma spozorovanie, že v posledných dvoch rokoch badať zužovanie jeho zorného poľa. To súhlasí len potiaľ, že v uvedenom čase po zopakovaní platných myšlienok a zásad sa Nietzsche rozhodol ešte výraznejšie ako dosiaľ (s kladivom) plagátovať predpoklady budúceho duchovného života, v prvom rade zbúrania modiel vrátane kresťanského Boha. V každej knihe treba ostať verný téme podľa nadpisu; v roku 1888 to bolo šesť titulov – stačí?

J. Litecký Šveda pripúšťa, že jeho názory sú „trochu odvážnym tvrdením“. Porovnajme ich so záverom stručného Nietzscheho životopisu od veľkého kresťanského znalca Nietzscheho diela Érica Blondela (L’Anté-christ. GF Flammarion, Paris 1996):

V roku 1887 dochádza k postupnému zhoršovaniu Nietzscheho neduhov a utrpenia: hlava, oči, trávenie. Treba si uvedomiť, že tento veľký chodec, ktorý rád myslí a píše za chôdze, je často skoro slepý a musí svoje myšlienky diktovať (Gastovi). Treba však zdôrazniť, že svoje písanie ovládol Nietzsche až do samého konca, a toto nebolo ovplyvnené jeho fyzickým a najmä nie psychickým (bezpochyby neurotickým, ale nikdy psychotickým) stavom. K zmene došlo až pri „lístkoch šialenstva“ v januári 1889, ktoré svedčia o akútnej demencii. Nietzsche je skrátka čím ďalej tým väčšmi cyklotýmny (časté opakovania psychických stavov veselosti a depresie). Rok 1888 je jeho posledný rok pri zdravom rozume, ale neuveriteľne plodný na dokončené, publikované alebo do tlače dané diela a na sprievodnú intelektuálnu činnosť, ako o tom svedčia bohaté posmrtné fragmenty.“ Ani slovo o šialenstve ani tu, ani v úvode, ani v poznámkach k prekladu Antikrista do francúzštiny.

V záverečnom odseku J. Litecký Šveda

  1. odopiera pokrokárom (ateistom) právo privlastňovať si Nietzscheho, ktorý by sa vraj smial z „vedeckého ateizmu“ (úvodzovky JLŠ). Musím sa spýtať hlbinného psychológa, čo môže viesť kňaza k názoru, že Nietzsche nebol ateista (bez detailov a dodatkov) a ako doklad o vedeckosti ateizmu bez úvodzoviek uvádzam existenciu Univerzity pre humanistiku v holandskom Utrechte a prípravu takejto univerzity v Berlíne (Zošity humanistov, č. 38, júl 2003, s. 17 a 20).
  2. leje žeravý sneh „na tupé hlavy takýchto inteligentov“ (pokrokárov a ateistov). Aj nedávno ma jeden namyslený pánko v spoločnosti zamýšľal podobne uraziť, ale sa mu to nepodarilo. S úsmevom som mu dal cenný pamflet, ktorý mám pre podobné príležitosti vždy pri sebe na rozširovanie:

„No správa, že boh je mŕtvy, ako vieme, nebola už v neskorom devätnástom storočí novinkou. Najmä medzi vzdelanými ľuďmi, na ktorých sa Nietzsche zameriaval, bol náboženstvu zväčša koniec. Prírodné vedy boli na pochode. Svet sa vysvetľoval na základe mechanických a energetických „zákonov“. Už sa nehľadal tak veľmi význam a zmysel, skôr sa sledovalo, ako to všetko funguje a hľadali sa možnosti prípadného užitočného zásahu do týchto priebehov. Darwinovo víťazné ťaženie privyklo publikum na myšlienku biologickej evolúcie; učilo sa, že na Zemi niet cieľavedomého vývoja života, ale že len náhody mutácie a džungľový zákon selekcie určujú beh prírodných procesov. Uvažuje sa síce o oblasti mimo človeka, ale nie o tej hore smerom k bohu, lež o tej dolu smerom k zvieratám. Miesto boha sa stala aktuálnou téma opice. Boh stratil svoju právomoc pre prírodu, ale aj pre spoločnosť, dejiny a jednotlivca. V druhej polovici devätnásteho storočia sa už aj spoločnosť a dejiny považujú za niečo, čo sa dá samo sebou vysvetliť a pochopiť.

Svojou vetou, že boh by bol príliš ťažká hypotéza, nebol Nietzsche ani samotár ani podivín. Dôvera v boha bola už len mátožná predstava pozadia. Pre popularizáciu prírodných a spoločenských vied urobili veľa robotnícke hnutia a tak moderný ateizmus neostal myšlienkovým štýlom a životným prejavom vzdelaných vrstiev, ale dral sa aj k „zatratencom tejto zeme“, ktorí by vlastne mali byť osobitne vnímaví na útechy náboženstva, ale pod vplyvom marxizmu si mohli sľubovať lepšiu budúcnosť od historického vývoja. Spoločenskú eróziu viery Nietzsche presne spozoroval. Ako potom mohol ohlasovať objav, že boh je mŕtvy, ako niečo úžasného? Neprichádzal so svojou zvesťou neskoro, nevyrážal dvere, ktoré boli dokorán?“ (Rüdiger Safranski, Nietzsche. Biographie eines Denkens. Fischer Taschenbuchverlag, Frankfurt am Main, 2002.)

Iste áno. Ale nie na Slovensku, kde ostali mnohí ľudia v tomto ohľade zaostalí až do dnešných dní.

* * *

Ponúkol som túto polemiku šéfredaktorovi Kultúry p. T. Križkovi, ktorý mi odpovedal týmito riadkami (jeho chyby samozrejme neopravujem):

„Dovolil som si posunúť (Váš článok) pánu Liteckému-Švedovi. Jeho e-mail je litecky_sveda@nextra.sk Ak chcete, skontaktujte sa s ním. Myslím si, že autor vonkoncom nechcel nanovo interpretovať Nietzscheho, len chcel poukázat na fakt, ze Nitzsche (sic) myslel štruktúrovanejšie ako napr. Vy, ktorý si vysvetľujete humanizmus ako existenciu bez Boha, resp. „oslobodenú“ od Boha. Akéže je to oslobodenie, keď sa zbavuje slobody veriť? Ja a naši autori sme naopak presvedčení, že práve toto tzv. oslobodenie vedie k zotročeniu človeka a k jeho degradácii (nacizmus-komunizmus-liberalizmus). Nechcem s Vami viesť polemiku, lebo Vaša neviera je iba antivierou, teda stále iba viera, hoci sa tvári vedecky. Rád by som Vám dal priestor, keby dialóg v tejto veci mal nejaký zmysel. Ale priestor na jalovú diskusiu je príliš drahý a efekt z toho nevidím ani pre nás ani pre Vašu komunitu. Neberte to ako urážku. Ja rešpektujem Vašu slobodu neveriť a prosím aj Vás a všetkých humanistov, aby nechali slobodu veriť mňa a ľudí, ktorých Kultúra oslovuje. V krátkom čase prinesieme ešte článok o Nietschem (sic) od p. Eleny Letňanovej. Ak by predsa len vznikla polemika, hádam by sme sa vrátili aj k Vášmu textu. Zatiaľ to nechávam na mŕtvom bode. To samozrejme nebráni tomu, aby ste článok uverejnili vo Vašich Listoch (sic) humanistov. Theodor Križka.

tags , , ,

1 Comment to Krivé svedectvo o Nietzschem

[...] Nietzsche je slepou uličkou filozofie. Vrah boha nemá nasledovníkov ani na bráne Humanisti.sk. Možno je to tým, že ateisti do dnešného dňa zostávajú na štartovacej čiare rozmotávajúc gordický uzol zadefinovania ateizmu. Nevedia, či sú veriaci alebo neveriaci. Nietzsche je pred nimi na míle ďaleko. Mnohí si z diela filozofa zobrali nanajvýš inšpiráciu nakazenia sa pohlavnou chorobou od prostitútky. No iní, napríklad Rastislav Škoda, sa k dielu hlási. [...]

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu