Boh?

Thursday, 1 July 2004 | Boh?, Albert Jacquard, Zošity humanistov č. 44

Albert Jacquard

Preložil Rastislav Škoda

Vydavateľstvo Stock/Bayard, Paris 2003, 146 strán.

(Poznámka prekladateľa: V októbri 1999 vyšlo 10. číslo Zošitov humanistov s prekladom knihy: Rozhovory o vede a viere medzi Albertom Jacquardom a Jacquesom Lacarri?rom. Jacquard naďalej publikuje knihy, v ktorých hľadá, čo môže dať katolicizmus modernému človeku 21. storočia: Od úzkosti k nádeji, Budúcnosť nie je nikde napísaná (v spolupráci s Axelom Kahnom), Veda pre nevedcov a najnovšie jednoslovný titul: Boh?  Len ho skúste vysloviť! Jacquard postupne komentuje slovo za slovom text Apoštolského vyznania viery z hľadiska dnešnej hodnoty a dnešnej vedy.

Už úvod sa mi veľmi zapáčil a rozhodol som sa knihu preložiť a uverejniť na pokračovanie v ZH. Vyšla v číslach 44-53, od júla 2004 do januára 2006. V novembri 2008 som preklad opravil a doplnil a uverejňujem ho na tejto webstránke celý naraz. Naďalej hľadám spolupracovníka na jazykovú úpravu príspevkov.)

Obsah:

Úvod
Verím …
Veriť a viera
Ako sa zostavuje poznanie
Ako opísať skutočnosť
Ako vysvetliť javy
Hranice logiky
Verím v jedného jediného …
Koncepcia čísla
Nepredstaviteľný a nemysliteľný
Nepohodlný monoteizmus
Verím v jedného jediného Boha …
Dve nezlučiteľné definície
Verím v jedného jediného Boha Otca
Plodenie a rodenie
Zbožštenie muža
Verím v jedného jediného Boha Otca všemohúceho
Rozpor medzi determinizmom a slobodou
Kvantová fyzika a chaos
Všemohúcnosť: načo?
… v Otca všemohúceho, stvoriteľa neba a zeme
Nemožná definícia všetkého
Nekoherentná história času
… a v Ježiša Krista …
Ježišov život a história
Ježišovo posolstvo a zajtrajšok
… syna jeho jediného, Pána nášho …
… ktorý sa počal z Ducha svätého, narodil sa z Márie Panny …
… trpel muky pod Pontským Pilátom, ukrižovaný bol, umrel a pochovaný bol …

… vstúpil do pekiel …
Ako definovať ľudstvo
Ako definovať život
… tretí deň vstal z mŕtvych …
… vstúpil na nebesia, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých aj mŕtvych …
… Verím v Ducha svätého …
… v cirkev svätú katolícku …
… v svätých obcovanie …
… v hriechov odpustenie, tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný
Od Kréda po Reč na vrchu
Večný život
Obcovanie svätých

* * *

Motto:

Čo však milujem, keď milujem svojho Boha?  Nie je to krása tiel, ani ich skaze podliehajúci pôvab, ani jas svetla, taký drahý mojim očiam, ani sladké melódie duchovných piesní, ani ľúbezná vôňa kvetov, ani voňavky a esencie, ani manna, ani med, ani údy stvorené na objímanie tiel. Nie, nie je to toto, keď milujem svojho Boha. A predsa on je svetlo, hlas, vôňa, pokrm, objatie, to milujem, svojho Boha, je to svetlo, hlas, vôňa, pokrm, objatie vnútorného človeka, ktorého nosím v sebe. (Zatiaľ som nenašiel oficiálny preklad týchto riadkov, ale ho hľadám.)

sv. Augustín
Vyznania
kniha X, kapitola VI

*  *  *

Príliš dlho som veril, čo sa mi povedalo. Moji rodičia, potom učitelia, kňazi a majstri, všetci, čo vedeli, odpovedali na moje otázky; pridávali nové informácie k tým, ktoré mi poskytli moje oči, a vyvolávali vo mne zrod nových otázok. Hladný po tejto strave potrebnej na vytvorenie mojej osobnosti absorboval som ju takú, aká sa mi ponúkala. Prijal som taký opis vesmíru, ako ho postupne objavovali tí, čo boli predo mnou; prevzal som preň také vysvetlenia, aké mi podali. Naučili ma dopĺňať poznatky získané pomocou zmyslov, pridávať, niekedy nahrádzať, koncepcie vytvorené inteligenciou. Voviedli ma do dobrodružstva vedy, na tento úchvatný chodník, ktorý nám odhaľuje skutočnosť, ktorá nebude nikdy celkom odkrytá.

Narodiť sa, to je vyjsť zo svojej matky, odlíšiť sa od nej, uvedomiť si, že som iný ako ona. Pokúšam sa o spolunarodenie, to je pozerať sa na svet, ako keby som bol mimo neho a mohol vytvoriť jeho model a vysvetliť jeho premeny.

No toto spolunarodenie nikdy nekončí. Veda mi odhaľuje dosiaľ nepoznané skutočnosti, opisuje veci a javy čoraz presnejšie, predkladá mi stále presvedčivejšie vysvetlenia, no celkové pochopenie ostáva napriek pokroku neúplné. Hra otázok a odpovedí vedie vždy do oblasti neurčitej hranice, kde na vysvetlenie toho, čo sa deje tu, na tomto svete, treba sa odvolať na príčiny, sídliace tam, na onom svete.

Už z definície o tom tam nemôžeme povedať nič, čo by sa zakladalo na objektívnej danosti, či bolo výsledkom demonštrácie/predvedenia. Na zaplnenie tohto prázdna si väčšina kultúr vymyslela jeho zaľudnenie podobnými osobami, s akými sa stretáme tu. Tak sa v oblasti, kde naša túžba po pochopení ostáva stále neuhasená, vyvinuli náboženstvá, tvrdiace, že majú odpoveď na každú otázku. Mňa naučili rímskokatolícke náboženstvo; dlho, príliš dlho mi dávalo pohodlie svojich istôt. Moje detstvo ním bolo každodenne presiaknuté. Čo mi povedalo, tomu som veril.

*  *  *

Potom prišiel vek pochybností. Pochybnosti živilo a usporadúvalo vedecké myslenie. Moja generácia mala šťastie, že sa jej oči do sveta otvárali v čase, keď vedecký pohľad vyvolával pochybnosti o najistejších tvrdeniach. Devätnáste storočie nás privyklo na kategorické výroky prísneho determinizmu, ubezpečujúceho, že budúcnosť sa dá odvodiť od prítomnosti. Dvadsiate to všetko rozmetalo. S Einsteinom a jeho dvomi relativitami, špeciálnou a všeobecnou, splynul čas a priestor do jedného štvorrozmerného celku; s Bohrom a ďalšími tvorcami kvantovej fyziky opustila hmota pole našej predstavivosti (ako si možno predstaviť neumiestniteľnú časticu?); s Hubblom sa dovtedy stabilný vesmír stal rozpínavým a jeho história sa začala mýtickým veľkým treskom; s Gödelom dokonca logika musela uvoľniť časť svojho poľa a pripustiť medzi pravdivým a nepravdivým nerozhodné; nakoniec s Crickom a Watsonom sa mystérium života stalo všednou hrou elementárnych síl v molekule ADN.

Táto fantastická žatva novostí od základu otriasla vysvetľovacím modelom pre skutočnosť. Predovšetkým nás navykla neprijať nič za definitívne, kým nie sú k dispozícii rozhodujúce argumenty.

Základný prínos intelektuálnej disciplíny, ktorú si osvojuje vedec, nie je zbieranie výsledkov v priebehu opisu a vysvetľovania javov; je ním prísny postoj, ktorý táto disciplína predpokladá u všetkých, čo chcú ťažiť z jej účinnosti. Tento postoj sa postupne presadil ako jediný spôsob umožňujúci napredovanie vedomostí. Uznanie prísnych pravidiel uvažovania a vynájdenie nástrojov neslýchanej výkonnosti na pozorovanie umožnili úžasný pokrok. Ostatne, nech sú rozdiely medzi kultúrami akékoľvek, všetky boli nútené uznať účinnosť tohto postoja a nahradiť starodávne legendy racionálnymi, a hlavne preveriteľnými vysvetľovaniami. Objavilo sa nové, všetkým národom spoločné jadro: pohľad zameraný na vesmír.

Tento pohľad sa stal jednotným a vyvíja sa postupom objavov nových vlastností skutočnosti. Vďaka spolupráci všetkých vedcov, ktorí odteraz pracujú na spoločnom diele, nech sú činní v akejkoľvek disciplíne, nech sú akejkoľvek národnosti či kultúry, kolektívna rozumnosť narastá.

Poznatky o tomto svete, to znamená o celku vesmíru, do ktorého patríme a ku ktorému máme prístup svojimi zmyslami, svojou inteligenciou a svojimi nástrojmi, by mali mať odozvu v našom postoji voči onému svetu, voči tomu celku predpokladaných príčin, ktorý je mimo nášho vesmíru, ale vraj má schopnosť naň pôsobiť. Učenie náboženstiev sa malo prispôsobiť tejto novej vízii. Ale náboženstvá to odmietajú, tvrdiac veľmi často, že sú držiteľmi pravdy, dokonca zjavenej pravdy. Tento dogmatizmus ich zbavuje úžitku z postoja systematickej pochybnosti, ktorý tak oplodnil vedecký výskum.

Pripomeňme si Galileiho príhodu: náhrada geocentrického modelu heliocentrickým mohla ostať predmetom hádok medzi astronómami. Ale vatikánski kardináli vášnivo zakročili, lebo okamžite spoznali význam stávky: zapochybovalo sa o úlohu Božieho syna; ako by sa tento mohol manifestovať inde ako v centre vesmíru, ako by mohol zablúdiť na nejakú banálnu planétku? Galilea teda poprosili, aby nešíril svoju teóriu, kým jedného dňa (štyri storočia neskoršie) sa nestala zlučiteľnou s cirkevnou doktrínou.
Bolo by zvláštne, keby nové názory navrhnuté v poslednom čase vedeckým myslením nevyžadovali určité prispôsobenia formulácií istôt hlásaných náboženstvami. Najmä na večné otázky o pôvode vesmíru a vzniku života existujú dnes nevídané odpovede - no práve to sú oblasti, kde cirkvi nikdy neváhali pustiť sa na dobrodružné chodníky. Prevrat v názoroch o tomto svete mal mať celkom prirodzene odozvu v názoroch na onen svet. Mali sa zmeniť používané výrazy, resp. prinajmenšom mal sa spresniť ich zmysel.

Ale pre intelektuálnu lenivosť každý z nás ľahko podľahne pokušeniu ponechať si myseľ zapratanú početnými vžitými výrazmi. Kedysi to boli živé slová, dnes sú to mŕtvoly neplatných predstáv. Tieto slová v mysli pretrvávajú, pripravené na použitie, pripravené najmä na maskovanie prázdnoty našej mysle, ale vetami bez zmyslu. Nášmu pohodliu vyhovuje, keď sa uspokojujeme bez rozpakov použiť spontánne prichádzajúce slová, keď sa podobáme automatom unikajúcim kontrole svojho tvorcu. Pokušenie je o to väčšie, čím je postihnutá oblasť bližšie k hraniciam nášho pochopu a slová sa stávajú zvukmi, nahradzujúcimi myšlienky; vnútorná hudba stokrát opakovaných formúl nahrádza dynamiku inteligencie a uspáva myseľ.

Náboženské inštitúcie sa v prvom rade obávajú, že ako pri dominovom efekte najmenšia zmena nejakej dogmy by mohla zrútiť celú stavbu. Kŕčovite sa pridŕžajú tvrdení, ktoré vždy zastávali, a to až do pochabosti (uvidíme to pri preberaní panenského počatia Ježiša Krista). Je na čase, aby prevzali postoj pochybnosti, ktorý tak pomohol pokroku vedy, aby sa neuspokojili s vierou. Úvahy vedcov im pri tom môžu pomôcť.

*  *  *

Konečne prišiel vek hľadania aktívnej rozumnosti, vek, keď prvá otázka nie je už veta, pripisovaná slávnemu novinárovi: „A akú úlohu má pri tom boh?”, ale „A akú úlohu mám pri tom ja?” Pretože aký význam môže mať nejaká viera, ak neznamená určité správanie, nejaké pochopenie skutočnosti, ak sa nepoužije na zmenu trpkej skutočnosti?

Je fakt, že je ľudskou špecifičnosťou, že doplnila bytie vedomím bytia, že pridala k zisteniu prítomnej skutočnosti predstavu budúcej skutočnosti. To nás núti plánovať, dávať si ciele. Viac ako cieľ mimo skutočnosti nás zaujíma cieľ mimo prítomnosti. Tento život, ktorého beh pozorovať mám výsadu, ktorý nemusím len znášať, ale môžem viesť, čo s ním mám urobiť? Aký zmysel mu mám dať? Akými živými slovami ho mám riadiť?

Dvadsiate storočie nielen obnovilo pohľad vedy na svet, ale zmenilo podmienky, ktoré treba dodržiavať pri hľadaní odpovedí na kladené otázky. Byť človekom znamená žiť uprostred ľudstva, byť v trvalom styku so všetkými ostatnými; tieto kontakty boli rozvrátené vývojom počtu ľudí na Zemi a vývojom techník, ktoré umožňujú ich stretávanie.

Počet obyvateľstva sa v priebehu sto rokov zoštvornásobil, narástol z 1,5 miliardy v roku 1900 na 6 miliárd v roku 2000; taký rytmus rastu populácie sa nevyskytol nikdy. V dôsledku tohto brutálneho vývoja vytvárajú dôsledky ľudských činov vo vzťahu k okoliu úplne nové problémy.

Prostriedky komunikácie sa zmenili čo do svojej povahy ako aj čo do rozsahu pôsobnosti. Stretnutie osôb vyžaduje premiestnenie, ktoré sa dlhodialo rovnakou rýchlosťou; cesta z Paríža do Ríma trvala Stendhalovej rovnako dlho ako Júliovi Cézarovi. Vďaka železnici a potom lietadlu sa týždne a dni premenili na hodiny. Výmena myšlienok bola pred sto rokmi skoro taká pomalá ako cestovanie ľudí: vďaka elektrine a potom herzovým vlnám sa stala momentálnou.

Každý človek je teraz začlenený do siete s tisíc okami, ktoré sa stále zmenšujú a tým jednak zvyšujú jeho závislosť na jemu podobných jedincoch, jednak mu umožňujú nové spojenia. Ukazuje sa potreba preveriť vzťahy medzi ľuďmi a medzi ich spoločnosťou a zemou. Čoho sa však držať pri výbere cieľa? V mene ktorého názoru na ľudský údel sa dá rozhodovať o prepotrebných reformách?

Prv než by sme sa dali na ešte nepreverené cesty, bude dobre prebrať tie, ktoré nám naše kultúry a náboženstvá navrhovali od tisícročí, ale posvieťme si na ne novým pohľadom. Pre mňa s mojím detstvom modelovaným rímskokatolíckou cirkvou je východiskom metodického vyšetrovania zoznam tvrdení, vyhlásených za nedotknuteľné, lebo sa predstavujú ako dané z oného sveta.

Tento zoznam má formu kréda (vyznania viery), ako ho učí katolícka cirkev a ako ho pod názvom „Apoštolské vyznanie viery” (v skrátenej forme), resp. ako „Nicejsko-carihradské vyznanie viery” (rozšírené) - schválené Nicejským koncilom v roku 325 - nachádzame (asi bez zmeny jedného písmena napriek veku takmer 1300 rokov - pozn. prekl.) v Katechizme katolíckej cirkvi z roku 1992. Idem sa pokúsiť prebrať tento text slovo po slove, upresňujúc zmysel každého slova, dávajúc každému dnešnú jazykovú hodnotu a význam z hľadiska dnešnej vedy.

* * *

Verím…

Už pri prvom slove Vyznania viery prepuká konflikt medzi postojom viery a postojom vedy. Výraz veriť má v slovníku viery centrálne postavenie, kým v slovníku vedy niet preň použitia. Čo znamená toto slovo pre veriaceho? Čo by mohlo znamenať pre vedca?

Veriť a viera

Sloveso veriť má dva veľmi rozdielne významy: jednak priznáva dôveryhodnosť tomu, kto niečo vyjadruje, jednak priznáva pravdivosť nejakého javu. Hovoríte mi o niečom, čo som nevedel: Ak poviem „Verím vám”, značí to, že nepochybujem o tom, že vaše slová vyjadrujú vaše presvedčenie. „Verím tomu” značí: „Nepochybujem o tom, že tá udalosť sa udiala tak, ako ste povedali.”

Ak mi svedkovia zázraku vo Fatime v roku 1917 povedia, že videli slnko tancovať, môžem veriť ich slovám; áno, videli to, čo opisujú; no súčasne neverím, že udalosť, ktorú opisujú, sa skutočne stala, keďže v tej istej chvíli videli to isté slnko milióny iných ľudí a netancovalo im pred očami. Môžem veriť serióznosti svedka a neveriť obsahu jeho svedectva.

Ak nejaké náboženstvo od nás žiada, aby sme potvrdili svoju vieru v niečo, pridáva dodatočnú požiadavku: chce, aby sme predmet viery uznali za skutočnosť, alebo aby sme sa zo všetkých síl snažili túto vieru v sebe vzbudiť.
Prvý postoj je uznanie vnútornej skutočnosti, ktorej spôsob vzniku nepoznáme. Takáto viera sa neodôvodňuje, jej zrod sa nedá opísať a nemusí mať trvanie; môže to byť náhle osvietenie, ako ho zažil básnik Paul Claudel, ktorý rozpráva, ako ho jeden vianočný večer v chráme Notre Dame v Paríži „pochytila” kresťanská viera.

Druhý postoj je celkom inej povahy; premyslený akt vôle tu predstavuje vieru ako cieľ, ku ktorému treba smerovať pod vedením rozumu aj citu. Krajný prípad je celkom iste Pascalova „stávka”: navrhuje nám, aby sme verili v Boha tým spôsobom, ako bankár hrá na burze: ak sa stavíte, že Boh je, môžete len vyhrať; ak sa stavíte, že Boha niet, môžete len stratiť, takže neslobodno váhať … Treba byť šikovným, prefíkaným, prefíkanejším ako neistota a zariadiť veci tak, aby náhoda hrala za nás. Pascalov argument iste môže niektorých ľudí presvedčiť, aby sa stali členmi nejakej náboženskej spoločnosti, a aj finančne ju štedro podporovali, ale je pochybné, že by viedol k zrodu osobnej viery. Robí dokonca takúto vieru podozrivou, ak sa z nejakých dôvodov manifestuje.

Príslušnosť k nejakej náboženskej viere je postoj, ktorý zastáva veľké množstvo ľudí. Či medzi nich patríme alebo nie, sme nútení túto skutočnosť konštatovať a, ako každú skutočnosť, snažiť sa ju vysvetliť.

Pre niektorých ľudí je to dôsledok výzvy prichádzajúcej „zvonka”. Podľa nich k nám zo sveta mimo skutočnosti prichádza volanie, vyzývajúce nás „veriť”. Sprostredkuje nám ho zjavenie, ktoré zažil nejaký privilegovaný človek, prorok, ako boli napríklad Mojžiš alebo Mohamed. Ako osoby patria do skutočného sveta, ale prisudzuje sa im schopnosť počuť slová prichádzajúce odinakiaľ. Takéto zjavenie sa považuje za osobitnú udalosť v dejinách ľudstva, za zásah „oného” sveta, nadprirodzena, do tohto „nášho” skutočného, prirodzeného sveta. Zjavenie netreba vysvetľovať, zjavenie sa len konštatuje.

Iní ľudia potrebujú niečo na odvrátenie myšlienky na neznesiteľnú istotu smrti, čo u nich vyvoláva konštrukciu „bezpečnostných hniezd” náboženských predstáv. Viera je potom jeden z dôsledkov zvláštnosti niektorých ľudí, ktorých svedomie sa stále zaoberá otázkou, čo bude zajtra. Lebo budúcnosť, ktorá nás tak zaujíma, existuje len v našich predstavách; nepatrí medzi veci tohto sveta. Treba sa na ňu dívať ako na jeden z prvkov „oného sveta”. Budúcnosť je súčasťou všetkých otázok, ktoré si kladieme a je aj miestom, kam umiestňujeme odpovede, ktoré nachádzame.
Na otázky o budúcnosti však existujú iné odpovede, a to odpovede vedy. Konštatujúc pravidelnosti v priebehu zmien skutočnosti je veda schopná umiestniť budúcnosť do oblasti prístupnej našim zmyslom a úvahám. Potom sa už nehovorí o viere, ale o postupne získanom poznaní.

Ako sa zostavuje poznanie

Východiskom postoja vedca je uznanie skutočnosti sveta, ktorý ho obkľučuje a ktorého je časťou. To nie je jeho viera, ale pracovná hypotéza, bez ktorej by nemohol ísť ďalej. Je pravda, že je ešte jedna hypotéza, ktorá neurazí ľudský rozum: predpokladať, že pre každú mysliacu bytosť je jedinou skutočnosťou celok pocitov, ktoré pociťuje; tento postoj rozpracovalo pár „solipsistických” filozofov. Jej prednosťou je, že sa už z definície nedá dokázať, že je falošná. Môžem tvrdiť, že bez priameho pohľadu a bez akéhokoľvek pozorovacieho prístroja sa predmety v tejto miestnosti stratia, prestanú existovať, a znovu sa objavia, rekonštituujú, až keď ich niekto znovu pozoruje. Nijakým pokusom sa nedá dokázať, že nemám pravdu. Je to však len neužitočná myšlienková hra. A je v každom prípade nevedecká, ak s Karlom Popperom prehlásime, že vedecká je len tá teória, ktorá sa dá teoreticky vyvrátiť.

Teda bez toho, žeby potreboval veriť na nejakú vonkajšiu skutočnosť, prijíma vedec ako pracovnú hypotézu existenciu skutočného sveta; predpokladá, že informácie, ktoré prijímajú jeho zmysly, vysiela táto predpokladaná skutočnosť. Je potom jeho úlohou opísať a navrhnúť vysvetlenia javov, ktoré sa v nej odohrávajú.

Ako opísať skutočnosť

Jazyk na tento opis sa vyvíja úmerne s novými pozorovanými vzhľadmi skutočnosti. Máme za sebou storočie, v priebehu ktorého sa vedecký slovník obohatil o mnohé neologizmy a význam mnohých slov sa zásadne zmenil.

Najvýrečnejší príklad sú najmenšie častice hmoty. Dnes je to niečo celkom iné ako niekdajšia predstava atómov. V protiklade k etymológii tohto výrazu nie sú atómy, kedysi najmenšie častice hmoty, nedeliteľné, keďže sú zložené z jadra obkoleseného väčším alebo menším počtom elektrónov; jadrá sa skladajú z nukleónov (protóny a neutróny), z ktorých každý sa skladá z troch kvarkov. Zastane analýza v tomto štádiu? Čo sú naozaj „elementárne” častice?

Slovo častica (partikula) sa týka predmetu, ktorý sa v bežnej reči zásadne líši od toho, čo sa ním myslelo v minulom storočí. Napríklad elektrón si už dnes nemožno predstavovať ako nepatrné zrnko hmoty, krútiace sa okolo atómového jadra - ako sa to učili gymnazisti mojej generácie. Uniká našim zmyslom a pozorovať možno len jeho účinok na naše pozorovacie nástroje. Na opis toho, čo o ňom vieme, nestačia niekdajšie zrejmé parametre ako poloha alebo dráha; treba siahnuť po „vlnových funkciách” merajúcich pravdepodobnosť jeho prítomnosti na určitom mieste v určitom čase.

Pre predmety, ktorých rozsah veľkosti zodpovedá schopnostiam našich zmyslov, je možný klasický opis, ale jeho výrazy strácajú zmysel, ak sa zameriavame na predmety podstatne menšej veľkosti. Pre predmety typu elektrónov sa vytvorila úplne nová terminológia, založená na nových koncepciách; upúšťa sa od ich lokalizácie a individualizácie.

Vysvetľovanie javov

Čo sa týka pochopenia javov, ktoré sa odohrávajú v tejto predpokladanej skutočnosti, možno sa oň pokúsiť len formuláciou nových hypotéz, ktorých celok tvorí model. Treba definovať niekoľko parametrov typu poloha, rýchlosť, zrýchlenie, masa, sila atď. a opísať ich súhru pomocou matematických vzorcov. Už v dôsledku svojej zostavy sú tieto modely len čiastočné a dočasné, predbežné; nikto „neverí”, že by mohli byť „pravdivé”; jediné kritérium ich ceny je ich schopnosť opísať pozorovaný jav a umožniť predpoveď. Keď budú nové pozorovania v rozpore prijatým modelom, bude tento bez žiaľu zavrhnutý a dokonca s nadšením nahradený novým modelom.

Klasický príklad postupných vĺn koncepcií, zlepšujúcich pochopenie pozorovaných javov, nám poskytuje vývoj astronómie. Po Kopernikovi a Galileovi sa opisovali pohyby planét okolo Slnka so stále rastúcou presnosťou. Ako vysvetliť ich pravidelnosť? Newton navrhol hypotézu, že medzi dvomi predmetmi určitej masy pôsobí určitá príťažlivosť, zvaná všeobecná gravitácia. Jednoduchý vzorec F = Gmm’d-2 umožní vypočítať túto silu ako funkciu más „m” a „m’”, vzdialenosti medzi predmetmi „d” a všeobecnej konštanty „G”. Na vysvetlenie dráh planét okolo Slnka stačí potom pár matematických úkonov; Newtonov model možno považovať za platný.

Pri planéte, ktorá je Slnku najbližšie, sa však vyskytla ťažkosť: obežná dráha (orbita) Merkura síce zodpovedá predpokladom, ale nie to, že orbita sama vykazuje sekulárny pohyb; táto ťažkosť sa stratí pri inom modeli, pri Einsteinovej všeobecnej gravitácii. Stalo sa; akceptovali sme koncepčnú zmenu prvého rádu: gravitačná príťažlivosť bola nahradená pojmom časopriestorovej krivky. Obrovská masa Slnka mení vlastnosti okolitého priestoru do tej miery, že najkratšia dráha z jedného bodu k druhému nie je na priamke, ale na geodetike, to je na dráhe minimálnej dĺžky, ktorej rovnica sa dá napísať; pri lete z Paríža do New Yorku preletí lietadlo geodetiku zemskho povrchu, teda nie priamku, ale veľký kruhový oblúk. Pohyb Zeme sa už nevysvetľuje ako výslednica príťažlivosti; Zem sa pohybuje „rovno dopredu” po geodetike, ktorá ju privedie každý rok na to isté miesto.

Prechod od Newtonovho modelu na Einsteinov model neznamenal zmenu viery, ale použitie novej koncepcie (predstavy). Nový model nie je pravdivejší ako bol predošlý; dávame mu prednosť len preto, že lepšie vysvetľuje pozorovaný jav.
Menej známy, ale rovnako jasný je príklad kozmického žiarenia. Okolo roku 1920 konštatovali astronómovia, že vesmír sa rozťahuje. Galaxie sa vzďaľujú jedna od druhej, a to tým rýchlejšie, čím sú od nás vzdialenejšie. Ak sa tento pohyb dial odvždy, bol vesmír kedysi menej rozsiahly a pred asi pätnástimi miliardami rokov mal dokonca nulový rozmer. To je ten chýrny model veľkého tresku, big bangu. Ako ho preveriť (validovať)? Treba predpovedať niektoré dôsledky a konfrontovať ich s pozorovaniami.

V roku 1948 sa pustil fyzik Georges Gamov do približného výpočtu teploty vesmíru v priebehu časových úsekov - okamihov -, ktoré nasledovali po veľkom tresku, ako aj reziduálnej (ostatkovej) teploty vesmíru po pätnástich miliardách rokov chladnutia. Urobil záver, že vesmírny medzigalaktický priestor - vzduchoprázdno - má dnes vyplňovať žiarenie, zodpovedajúce absolútnej teplote asi 6 stupňov (to je 6 stupňov nad absolútnou nulou, ktorá je pri 273 stupňoch pod nulou našich teplomerov). Uverejnenie týchto výsledkov nikoho veľmi nedojalo.

Ale po sedemnástich rokoch konštatovali, celkom náhodou, dvaja inžinieri telekomunikácií, že vo vesmírnom priestore sa naozaj nachádza reziduálne žiarenie a zodpovedajúca teplota je o niečo menej ako 3 absolútne stupne. Dobre, Gamov sa trochu pomýlil; ale omyl o pár stupňov na konci procesu, ktorý trval pätnásť miliárd rokov, nemožno kritizovať. Dôležité je, že to žiarenie existuje a že jeho prítomnosť súhlasí s tým, čo umožňuje predpovedať model veľkého tresku. Nijako to neznamená, že treba bezpodmienečne „veriť” hypotéze veľkého tresku, ale že bude rozumné zachovať ju - tým skôr, že aj iné argumenty hovoria v jej prospech - do tých čias, kým javy nových pozorovaní nevyslovia o nej pochybnosť.

Hranice logiky

A tak procesy poznávania, ako ich navrhuje veda, v žiadnom štádiu svojho priebehu sa nepotrebujú odvolávať na nejakú vieru. Naopak, vyžadujú postoj trvalej pochybnosti. Dokonca pochybnosti, ktorá sa týka samotnej logiky týchto úvah: táto logika má totiž hranice, ktoré si vie sama určiť a dokazuje si, že nie je schopná - v určitých zmysluplných situáciách - rozhodnúť, či je určitý záver pravdivý alebo falošný.
Existenciu tejto hranice dokazuje tzv. Goedelov teorém, ktorý tento rakúsky fyzik a matematik publikoval v roku 1931. Ukázal, že každá teória, dokonca aj tá s najsolídnejšími základmi, matematika, ponecháva miesto nerozhodným záverom. Inakšie povedané: celok axiómov, na ktorých spočíva určitý logický systém, je nevyhnutne neúplný; tieto axiómy nestačia na dôkaz všetkýh pravdivých záverov.

Tak napríklad jeden matematik osemnásteho storočia, Goldbach, konštatoval, že je to síce čudné, ale všetky párne čísla sa dajú rozložiť na dve prvočísla (ktoré sú deliteľné len jednou a sebou samými), ktorých súčet je toto párne číslo; napríklad 100 = 47 + 53, 102 = 5 + 97, 104 = 37 + 67. Platí však táto vlastnosť pre všetky párne čísla? Pomocou počítačov sa to potvrdilo až (len? - pozn.prekl.) po číslo 100 000; na jednoznačný dôkaz to nestačí. Niet pochýb, že k základným axiómom aritmetiky by bolo treba pridať nový axióm. Ale aj tak by bola úľava len dočasná. Jedného dňa príde nový Goldbach s novým nerozhodnuteľným tvrdením a jeho riešenie bude vyžadovať nový axióm; tak to pôjde bez konca.

Ďalším príkladom je pojem nekonečna, s ktorým sme sa po prvý raz stretli v základnej škole pri celých číslach; ich zoznam nemá hranicu. Potom sme sa s ním zvídali na strednej škole pri tzv. reálnych číslach, ktoré sa píšu s nekonečným sledom desatinných čísiel, ako je ?= 3,14159 … alebo 2 umocnené na polovinu = 1,414 … Od čias Cantora (1872) vieme, že nekonečno celých čísiel je menšie ako nekonečno reálnych čísiel; ale existujú celky nekonečien, bohatšie ako prvé, a chudobnejšie ako druhé? Jeden žiak Goedela dokázal, že odpoveď na túto otázku je nerozhodná, pretože sa nedá dokázať ani falošnosť odpovede „áno”, ani odpovede „nie”. Pripustiť, že ani jedna z týchto odpovedí nie je predmetom viery, je možnosť slobody, ktorú nám dáva celok axiómov, na ktorých spočíva aritmetika. Toto konštatovanie si nevšíma výzvy viery dať za pravdu jednej z týchto odpovedí a navrhuje uspokojiť sa s definitívnou absenciou odpovede.

Dobrodružstvo vedy bude bez konca. Stále budeme stáť pred neznámymi oblasťami, a budeme túžiť raz ich konečne poznať. Tento postoj je výsadou nášho ľudského druhu. Ide ďalej ako cieľ daný ľuďom v biblii: „Zaľudnite zem a podrobte si ju.” Vedec je posadnutý túžbou priblížiť sa fascinujúcej skutočnosti vesmíru, nie aby si ho podrobil, ale aby ho preskúmal; tejto snahe venuje všetku svoju energiu a všetku svoju inteligenciu.

Kto sa zaľúbil do nedosiahnuteľnej bytosti, rád by mal pri sebe aspoň jej obraz; zadováži si ho, ako len možno verný; výsledok je rôzny podľa jeho techniky a podľa jeho pohľadu. Tá ist žena by mohla inšpirovať k Venuši z Brassempouy, ku Cranachovej Eve alebo Modiglianiho Jeanne Hébuterneovej.

Vedec sa chová podobným spôsobom. Zostavuje model skutočnosti, ktorý sa ako len možno podobá tomu, čo skutočnosť o sebe odhalila. Vie dobre, že jeho model nie je celá skutočnosť; ani sa nepokúša veriť, že ju celú obsiahol; stačí mu, že sa k nej priblížil.

Verím v jedného jediného …

Už z definície memôže naša myseľ integrovať do svojich kategórií niečo nemysliteľné. Môže si síce predstaviť jeho existenciu, ale nie je schopná zaradiť ho do hry intelektuálnej aktivity. Táto aktivita je však naša jediná aktivita, ktorú sme schopní vyjadrovať; v najlepšom prípade môžeme v ohľade niečoho prípadne nemysliteľného použiť preň jazyk kompatibilný s naším rozuzmom, hoci sme už na začiatku pripustili, že takéto záležitosti nepodliehajú kritériám kategórií rozumnosti.

Cirkvi sa nemôžu vyhnúť tejto kontradikcii; navrhujú nám hovoriť zrozumiteľne o koncepciách, ktoré sa vymykajú nášmu chápaniu. Najzrejmejší je príklad monoteistických náboženstiev: tvrdiac, že existuje len jeden Boh, zavádzajú do hry súvislosť medzi nevysloviteľným druhým, „oným” svetom (nazývaným aj záhrobím) a pojmom, ktorý používa najskromnejšia veda, aritmetika.

V latinčine nemá veta „Credo in unum Deum” nič dvojzmyselného či neurčitého. Vo francúzštine však treba byť presnejším kvôli dvojitému zmyslu slovíčka un, ktoré je aj neurčitým členom, aj číslovkou. Aby sa spresnilo, že ide o (presné) číslo, treba pridať „samotného” (seul), čo vyvoláva predstavu osamelosti, zle sa znášajúcej s prívlastkami, ktoré sa zvyčajne spájajú so slovom Boh. (Aj do slovenčiny sa v tomto prípade prekladá latinské unum nie ako jedného, ale jediného, resp. jedného jediného - pozn. prekl.)

Táto jedinečnosť je základom doktríny náboženstiev, ktoré sa vyhlasujú za monoteistické, či sa už dovolávajú zakladateľa židovského národa, Abraháma, žijúceho dvadsať storočí pred Ježišom Kristom, alebo faraóna Achenatóna, žijúceho štrnásť storočí pred Kristom. No také spájanie aritmetickej definície s koncepciou, ktorá má veľmi ďaleko od vedeckej prísnosti, vedie k problémom. Prečo počítať bohov, čo aj ukončíme tento výpočet pri čísle jedna?

Koncepcia čísla

Ak v súvislosti s Bohom používame číslo, bude prejavom dobrej intelektuálnej disciplíny položiť si otázku o význame tejto koncepcie a o logickom postupe vedúcom k jej zavedeniu. Tento postup, navrhovaný dnešnými logikmi, sa môže zdať zbytočne zložitým, ale je potrebný, ak chceme byť rigorózni.

Matematik John von Neumann navrhuje pre pochopenie pojmu čísla nasledovný postup: urobte si dve kôpky, jednu z vidličiek, druhú zo šálok a položte si otázku: „Sú tieto dve kôpky rozdielne?” Odpoveď je áno, ak viete rozoznať vidličku od šálky. Odoberte teraz z každej kôpky niekoľko jej prvkov. Na tú istú otázku bude stále tá istá odpoveď „áno”. Príde však chvíľa, keď v dôsledku odoberania nebude vidličiek, ani šálok; a odpoveď na otázku bude „nie”. Kôpka šálok, z ktorej boli odstránené všetky jej prvky, sa nedá rozpoznať od kôpky vidličiek, z ktorej sa tiež stratili všetky prvky; obidva tieto celky sú prázdne. Nie je možné ich rozlíšiť; všetky prázdne celky sú identické. A tak teda, povie matematik, nazvem nulou prázdny celok a jednou súhrn prázdnych celkov. Potom bude ľahké zostrojiť číslo dva ako celok, ktorého prvky sú prázdny celok a celok prázdnych celkov a potom tým istým postupom definovať bez konca postupné čísla.

Na pohľad paradoxný charakter tejto konštrukcie čísiel pramení z toho, že východiskom bolo prázdno, neprítomnosť akéhokoľvek prvku; táto neprítomnosť má za následok jedinečnosť; dva celky možno rozlíšiť len na základe povahy a počtu prvkov, z ktorých sa skladajú; toto rozlíšenie nie je možné, ak nie je prítomný ani jeden prvok.

Nepredstaviteľné a nemysliteľné

Spájať, ako to robia monoteistické náboženstvá, predstavu o Bohu s číslom jedna, znamená, ak sa pridŕžame Neumannovho spôsobu definície čísiel, uvažovať o prázdne - akoby cesta k monoteizmu musela prejsť štádiom ateizmu. Tento názor podporuje aj spôsob, ako egyptskí umelci znázornili faraóna, ktorý sa pokúsil nanútiť svojmu národu monoteizmus. Jeden basreliéf v Tell el-Amarna znázorňuje Achenatóna s kráľovnou Nefritete, ako sa klaňajú slnečnému kruhu. Mne sa vidí, že málo záleží na tom, či tento kruh znázorňuje slnko; je to predovšetkým dokonalý geometrický obrazec, kružnica, a má paradoxnú vlastnosť upriamiť pozornosť na jeden bod, ktorý nie je znázornený, na svoj stred. Bod bol potrebný na nakreslenie kružnice, ale akonáhle bola kružnica hotová, môže stred zmiznúť, čím však nestratí svoju skutočnosť. Vnútro kružnice sa podobá „prázdnemu celku”, neobsahuje žiaden bod, ale aj tak stále vyvoláva predstavu stredu, ktorý ho splodil. Môžem ho rekonštruovať pomocou troch bodov kdekoľvek na kružnici; elementárna geometria mi povie, ako mám postupovať pomocou pravítka a pravouholníka. Tento stred je teda potenciálne prítomný bez toho, žeby bol viditeľný. Uniká našim zmyslom, no je prítomný v našej mysli.

Táto metafora robí možno trochu znesiteľnejším mlčanie Boha, ktoré tak trápi tých, čo sa pokúšajú vstúpiť s ním do styku.

Nepreháňajme analógiu a uspokojme sa s konštatovaním, že prázdny celok práve preto, že je neopísateľný, je jedinečný. Tým istým spôsobom sa dá jedinečnosť Boha považovať za dôsledok, podľa našej ľudskej logiky nevyhnutný, skutočnosti, že je nemysliteľný. Zdôrazňovať jeho jedinečnosť je potom iba pleonazmus (zbytočnosť).

Nepohodlný monoteizmus

Napriek zdanlivej príslušnosti k monoteizmu tiesni našich súčasníkov božia jedinečnosť rovnako, ako rušila Egypťanov za Achenatóna. Bez toho, žeby to priznávala, katolícka viera vyvracia túto jedinečnosť tým, že v Bohu rozoznáva tri osoby; vysvetlenie je také nepochopiteľné, že liek je horší ako choroba. Ako sa zmieriť s tvrdením, že rozlišovanie medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým „neznamená nijaké delenie jediného Boha”, ako to stojí napísané v Novom katechizme katolíckej cirkvi?

Aby veriaci napriek tejto ťažkosti prijali zásadné články viery, nahrádza sa jedinečnosť dualitou Boh-Satan, ktorá je oveľa ľahšie stráviteľná ako trojica. Čo bolo výzvou pre schopnosť porozumieť, prenáša sa do banálnych situácií konfliktu medzi dvomi osobami; tieto sa predstavujú ako účastníci súboja medzi dobrom a zlom, ktorý sa veľmi podobá bežným bojom na našej planéte. Aby to dobre vyzeralo, majú, rovnako ako naše vlády, légie služobníkov, anjelov či démonov každého druhu, ani nehovoriac o nespočetných svätcoch rímskej cirkvi.

Môžu sa vydávať za monoteistické náboženstvá, ktoré sa vystatujú takým počtom sprostredkovateľov, a tým až do poróznej priepustnosti navrtávajú hranicu medzi týmto a oným svetom?

Nakoniec je však možné, že vyhlasovaná jedinečnosť Boha má význam predovšetkým vo vzťahu k človeku. Filozof Jean Halpérin, špecialista židovskej teológie, mi raz pripomenul túto vetu Emmanuela Levinasa: „Monoteizmus nie je aritmetika božských zležitostí. Je to dar, možno nadprirodzený dar schoposti vidieť každého človeka ako absolútne podobného každému inému človeku - pri zachovaní rozličnosti ich historických tradícií, v ktorých každý pokračuje.”

Potom je zavedenie pojmu číselnosti dôležitejšie vo vzťahu k človeku ako vo vzťahu k Bohu. Pochopiť jedinečnosť nášho druhu a chovať sa podľa toho môže sa takto stať rozhodujúcim prínosom monoteizmu. Je samozrejmé, že ľudia sú čo do svojej konkrétnej skutočnosti každý úplne iný, ale všetkých charakterizuje tá istá schopnosť integrovať sa do ľudskej spoločnosti. Táto integrácia vyvolá ich metamorfózu; na začiatku to boli jednotlivci, ako ich vytvorila príroda, teda spôsobom, ako slepo tvorí ostatné druhy živočíchov a iných vecí; svojím prechodom do spoločnosti ľudstva sa stali osobami, ktoré vedia, že existujú. Božiu jedinečnosť možno pokladať za odraz tejto ľudskej zvláštnosti.

Verím v jedného jediného Boha …

Ale o čom to hovorím, o kom to hovorím, keď vyslovujem slovo Boh ?

Stačí vysloviť túto otázku a pochopíte, že na ňu nepríde odpoveď. Toto slovo je tak plné ozvien, bolo použité pri takých rozličných príležitostiach, často dramnatických, že s ním spájam najpohnutejšie chvíle svojho života. Koľko razy som si potreboval s niekým pohovoriť, ale nikto mi nesedel naproti! Koľko razy som sa cítil bezmocný, keď som mal reagovať! Koľko razy ma blúdenie priviedlo na rozcestie, no nemal som možnosť správnej voľby!  Vo chvíľach tiesne mi sadalo na pery slovo „Bože”, usídlilo sa v mojej mysli a usmerňovalo moje myšlienky.

Aby som pravdu povedal, v mojej reči tak ako v reči mojich vrstovníkov, vychovaných ako ja v katolíckej cirkvi, slovo “Bože” v prípade potreby vyslovenia nikdy nestálo izolovane. Sprevádzalo ho vždy privlastňovacie zámeno  „môj Bože!” Privlastnenie svedčí pre vnútorný vzťah medzi mnou a týmto Iným. Vytvára sa tak puto, ktorému viem definovať len jeden koniec, mňa, kým druhý, ako pri fakírovom povraze, nedbá na gravitáciu a stráca sa vo vertikále, v oblakoch.

Musel som sa ho naučiť ako všetky iné slová svojho jazyka: tak ako pri všetkých pojmoch, ktoré sa vytvárali v mojej mysli, prostredie mi dávalo jeho obsah; no toto slovo patrí svojou koncepciou medzi pojmy, ktorých konzistencia sa rozplýva, ak sa ním zaoberáte; ako sa mu približujete, tratí sa v hmle ako v nedostupnom horizonte.

Ako tu rešpektovať základné pravidlo vedy, že každý výrok treba bezpodmienečne podložiť úvahou, logicky vyplývajúcou z predošlých poznatkov? Toto pravidlo prikazuje nebrať nikdy do úvahy nijaké zjavenie, prichádzajúce odinakiaľ, a predsa niektorými považované za pravdu. Netreba pochybovať o serióznosti svätcov alebo prorokov, ktorí, ako vravia, mohli počuť slová, aj vidieť osobu: ale dokázať sa to nijako nedá. Božská povaha ich posolstva ostáva hypotézou, ktorú možno prijať alebo zavrhnúť.

Vedecký postoj okrem toho vyžaduje dať slovám prísne definovaný zmysel a vyhýbať sa možným posunom ich významu pri zmene oblasti; pri mene Boh to nevyplýva z koreňa slova, dá sa to len vyrátaním charakteristických vlastností, ktoré sa mu spravidla pripisujú, a nie jeho vlastnou podstatou.

Dve nezlučiteľné definície

Ak sa dobre pamätám, keď ma prešiel detský vek viery všetkému, začal mi vŕtať v hlave začiatok evanjelia podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo” - pre mňa bola vtedy na počiatku všetkého osoba Boha. Patril medzi nás žijúcich, aj keď bol neviditeľný, čo vtedy nič neuberalo jeho skutočnosti. Naraz som sa dozvedal, že nie je členom tejto spoločnosti žijúcich bytostí, ale že je niečím iným, len slovom! Ako rozumieť tomu výrazu?

Až neskôr som pochopil, že slovo má zmysel, len keď je počuté. Ak je začiatkom slovo, znamená to, že už na začiatku bolo stretnutie, výmena povedaného a počutého. Že teda slovo Boh neznamená len partnera pri rozhovore, ale puto medzi dvomi realitami skutočností, ktoré spája; že svätý Ján tu kladie vedomie ľudí, schopných počuť prvé slovo, na úroveň stvoriteľského aktu.

Celkom iný zmysel dáva menu Boh iné stretnutie, stretnutie Mojžiša s horiacim kríkom na Sinaji. Keď sa Mojžiš pýta na jeho meno, Boh mu opovedá: „Ja som, ktorý som” (Ex 3, 14). Zdá sa, že tento preklad je nepresný, ale náš jazyk neumožňuje presnejší preklad. Bolo by potrebné bohatšie časovanie slovesa byť, ako ho majú niektoré jazyky Stredného orientu, tzv. nedonalý čas. Tento čas označuje prebiehajúci dej, ktorého efekt sa ešte neralizuje. Boh by sa tak definoval ako ten,  „ktorý sa neustále vytvára”.

Táto odpoveď charakterizuje rozdiel medzi Bohom a inými uvedomelými bytosťami. Ak má človek povedať “ja”, musí vystúpiť zo svojej osobnosti a považovať sa za cudzieho sebe samému - Arthur Rimbaud to tak krásne vyjadril svojim chýrnym výrokom „Ja je niekto druhý”. Pospájanie týchto štyroch slov je gramaticky nesprávne; podmet je v prvej osobe, sloveso v tretej. Ale veta jasne vyjadrujen ľudskú skutočnosť. Konštatuje, že postoj, ktorý má vyjadriť “ja”, vyžaduje odpútať sa od seba, hovoriť, ako keby som bol niekto iný, vrhnúť na seba pohľad zvonku; človek nemôže povedať, že “ja je”.

Biblický Boh, naopak, môže povedať “Ja je”, hovoriť o sebe a ostať sebou. Jeho odmietnutie označiť sa menom znamená, že nepotrebuje pohľad iných na seba, aby existoval. Táto možnosť nám môže pomôcť hľadať definíciu - ale opačnou cestou, ako to urobil svätý Ján.

Verím v jedného jediného Boha Otca

Aká je to čudesná myšlienka, urobiť z Boha, ktorý sa vymyká zo všetkých kategórií nášho konkrétneho sveta, otca, t. j. rovnocenného aktéra procesu nášho rozmnožovania! Odhaľuje to dramatický nedostatok predstavivosti a pretrvávanie starodávnych predstáv, o ktorých sa dnes pripúšťa, že odporujú skutočnosti. V mnohých kultúrach sa otec rodiny považoval za jediného rodiča, ktorého bytostná podstata vytvorila dieťa a matka hrala pritom druhotnú rolu (ZH 10, 1999 pozn. prekl.) Takéto vysvetlenie skutočného mystéria, ktorým je prokreácia (rozmnožovanie, rozplodzovanie), poskytuje našej mysli falošný obraz postupnosti generácií. Táto postupnosť sa opisuje ako zoznamy otcov, synov a vnukov. Matky a dcéry sa považujú len za slepé uličky v priebehu napredovania ľudskej spoločnosti storočiami.

Najvýznamnejší príklad takého náhľadu sú menoslovy vykresľujúce genealógiu Krista. Na začiatku svojho evanjelia uvádza Matúš mená Ježišových predkov v 42 generáciách, začínajúc od Abraháma. Lukáš vymenováva v 8. kapitole svojho evanjelia 66 generácií, začínajúc od Adama. 0d každého mena vedie šipka k tomu, kto mu predchádzal. Všetko je to veľmi jednoduché, ale reč je len o mužoch.

Rozmnožovanie a plodenie

Skutočnosť je však celkom iná. Dnes vieme - a nie je to tak dávno, také poldruha storočia -, že prokreácia/plodenie vyžaduje dve indivíduá, ktorých úlohy sú, aspoň vo chvíli počatia, prísne symetrické. Otec nemá nijako väčší význam; rovnako ako matka nemá schopnosť rozmnožovať sa sám. Dalo by sa teda rovnako odôvodnene (alebo skôr neodôvodnene) povedať Boh (Bohyňa) Matka, ako hovoríme Boh Otec. Ak to vyslovíme hlasne či napíšeme, znie to škandalózne, akoby rúhanie. Kto sa opováži pripisovať Bohu ženské pohlavie (a nazvať ho, povedzme, Božkou podľa vzoru druh - družka?)  Ale veď škandál je rovnaký, rúhanie rovnako ťažké, ak mu pripisujeme mužské pohlavie. Obidve tieto formulácie popierajú skutočnosť rozmnožovania: vzniká pri ňom v priebehu celkom neistého procesu nový jedinec. A je paradoxom, že po definícii Boha ako bytosti s neohraničenými schopnosťami ho predstavujeme ako účastníka aktu otcovstva, o ktorom vieme, že sa nedá uskutočniť jedným aktérom.

Pred niekoľkými miliardami rokov, keď sa všetky živé bytosti rozmnožovali nepohlavne, bolo by takéto pripomínanie biologického pôvodu každého jedinca zodpovedalo skutočnosti.  Nebolo by bývalo nelogické použiť túto schému na na opis vzťahu medzi týmto a oným svetom. Od tých čias, ako určité druhy, medzi nimi aj náš ľudský, nahradili pred bezpochyby najmenej jednou miliardou rokov rozmnožovanie/reprodukciu plodením/prokreáciou, nemajú také úvahy zmysel.

*  *  *

Mendelove zákony

Vznik jedninca, indivídua, to znamená “nedeliteľnej” bytosti, vychádzajúc z dvoch jedincov, predstavuje logický problém, ktorý ostával dlho bez vyriešenia. Filozofi a vedci 18. storočia sa dokonca vzdali nádeje, že sa dočkajú odpvede: d?Alambert v Encyklopédii pripúšťa, “že mystérium tohto javu svojou povahou nepreniknuteľné.”

Kľúč k riešeniu poskytol, ani si neuvedomiac dosah svojho objavu, botanik Mendel v roku 1865. V článku “Pokusy s hybridizáciou rastlín” vyslovil hypotézu dvojitého ovládania každej elementárnej vlastnosti, napr. farby kvetov hrachu, ktorý pestoval vo svojej záhrade v Brne. U pohlavne rozlíšených bytostí, rastlinných či živočíšnych, každý jedinec dostáva pre každú chcrakteristickú vlastnosť dve informácie; dnes ich voláme génmi. Pri plodení sa prenáša od každého rodiča len jeden z týchto génov. Čo sa prenáša, je výsledk ťahu v lotérii, pričom obidva gény majú rovnakú pravdepodobnosť. Základná chrakteristika plodenia je teda zásah náhodného procesu, čo spochybňuje rad prevzatých ideí, týkajúcich sa prenosu vlastností z rodičov na deti  robí nezmyslom príslovie “Aký otec, taký syn”, ak ide o jeho biologické vlastnosti.

*  *  *

Zbožštenie muža

Asimilácia Boha s otcom by bola bezvýznamná, keby nám záležalo na bežnom význame toho slova; stáva sa však v našom myslení ozajstným nezmyslom, keď vedie k asimilácii otca s Bohom. Náboženstvá, ktoré takto predstavujú Boha, naznačujú, že otec rodiny má priam božskú autoritu. Tým sa udá smer celej sociálnej štruktúry spoločnosti. Tým, že priznajú Bohu samo sebou mužské pohlavie, vytvárajú zásadnú asymeriu v prospech muža.

Rímsko-katolícka cirkev vyťažila z tohto pohľadu na veci krajné dôsledky: vyžaduje od kňazov celibát a zakazuje ženám vrcholné hierarchické funkcie.

Nepreháňame, ak konštatujeme, že Mendel svojím vysvetlením, pomocou hráškov, čo je proces plodenia, nám sprostredkoval poznanie, ktorého dôsledky zasahujú štruktúry rodiny, spoločnosti a náboženstiev. Jeho dielo je dobrý príklad koncepčnej revolúcie s neočakávanými následkami. Je pravda, že sa dotýka javu, ktorý prenasleduje našu predstavivosť (ide predsa o pôvod každého z nás), ale ostal nevysvetlený až do objavu dvojitého príkazu pre pohlavne rozlíšené bytosti. Žiaľ, spojitosť týchto štruktúr a ich chápania sa realizuje len veľmi pomaly. Koľko storočí bude trvať, kým sa pripustí, že pripisovať Bohu pohlavie je rúhanie?

Verím v jediného Boha Otca všemohúceho

Náboženstvá, ktoré zaľudňujú druhý svet mnohými bohmi, logicky pripúšťajú, že bohovia si delia výkon moci; každý má svoju privilegovanú oblasť. Monoteistická hypotéza naopak znamená, že jeden jediný Boh zlučuje všetky oblasti do jednej. Súc jeden jediný, Boh nemôže iné ako vládnuť bez delenia moci, aspoň na to druhom svete.

Problém sa vynorí, ak pripustíme, že táto moc sa manifestuje na tomto svete. Snažíme sa opísať a vysvetliť oblasť, v ktorej sa pohybujeme, rozvíjajúc rozličné vedecké disciplíny. Ako môžu vysvetlenia navrhnuté poznatkami týchto disciplín, ponechať miesto pre hypotézu, že určité javy sú dôsledkom božskej vôle? Pripustiť, že Boh môže zasahovať do konkrétneho diania na svete, znamená zbaviť určité javy ich úlohy. Vzniká predsa riziko nezlúčiteľnosti medzi pravidelnosťou prírodných zákonov a prípadným výskytom tzv. zázrakov.

Rozpor medzi determinizmom a slobodou

Zásadná hypotéza vedy znie, vesmír je miestom, kde sa veci dejú všade a vždy tým istým spôsobom. Napríklad, predmety určitej hmotnosti sa navzájom priťahujú. Presnejšie povedané: všetko vyzerá tak, ako keby sa predmety navzájom priťahovali; skúsenosť svedčí, že tento model vysvetľuje rovnako pohyby planét okolo jej hviezdy ako pád jablka. Priťahujú alebo odpudzujú sa aj predmety, ktoré majú elektrický náboj, a to podľa pozitívnej či negatívnej povahy tohto náboja. Všetky tieto vzťahy sa dajú vyjadriť matematickými formulami, opisujúcimi “zákony”, ktorým sú podriadené všetky predmety vo vesmíre.

Jednotlivé formuly sa vyvíjajú paralelne s pokrokom vedy; no zmeny v návrhoch vysvetlení ponechávajú nedoknutú základnú ideu, že zúčastnené sily sú nezmeniteľné. Tak napríklad javy,  vyvolané hmotnosťou predmetov, sa opisovali od čias Newtona rovnicou  F = Gmm’d-2. Povedali sme už, že Einstein navrhol nahradiť pojem príťažlivosti pojmom zakrivenosti času; rovnica, obsahujúca celkom iné parametre, umožňuje určiť jej dôsledky. Opis sa mení, ale ostáva v platnosti základný predpoklad, že javy súvisiace s hmotnosťou predmetov sú podstatné pre náš vesmír.

Každá vedecká disciplína teda navrhla rozličné zákony pre javy, ktoré skúmala.  Je pozoruhodné, že veda 20. storočia došla tak ďaleko, že pôvodne rôznorodý celok týchto rozličných javov zúžila na súhru štyroch elementárnych javov: gravitácia, elektromagnetická sila a dve nukleárne sily (pôsobiace j atómovom jadre). Všetko, čo sa vo vesmíre deje, znespočetných aktérov, dá sa byť výsledkom prepletených účinkov týchto štyroch síl. Nekonečná rozdielnosť vzhľadov je teda výsledkom hry nespočetných aktérov, ktorí poznajú len štyri roly (nespočetný je sotva prehnaný odhad; podľa niektorých astrofyzikov vraj vesmír obsahuje okolo 10 na sedemdesiatu častíc). Repertoár je málo rozmanitý, ale situácie sú zakaždým nové.

Pre naše úvahy je dôležité, že sa predpokladá, že aktéri reagujú medzi sebou prísne zachovávajúc svoju rolu; v celej trupe sa nepozoruje ani najmenší odklon od poslušnosti zákonom.

Táto prísnosť sa často vykladala ako prekážka tak pre predpoklad ľudskej slobody ako pre božiu všemohúcnosť. Predpokladajme, že že veštky udalosti vo vesmíre sa odohrávajú ako výsledky pôsobenia zúčastnených síl: všetky štyri spomenuté sily plnia svoje remeslo, hmoty priťahujú hmoty, elektrické  náboje sa priťahujú alebo odpudzujú. Výsledok je, znalosť stavu vesmíru v jednej chvíli dovoľuje, aspoň teoreticky, odvodiť jeho stav v nasledujúcej chvíli; takto postupne až do nekonečna. Budúcbnosť sa dá vidieť ako definovaná prítomnosťou.

Fyzik-filozof Laplace dohnal túto úvahu na začiatku 19. storočia do krajnosti. Voltaire už pred ním prirovnal vesmír k orloju; Laplace dodal, že kolieska tohto orloja sú navzájom naladené a závislé v čase aj priestore. Poznať ich dnešné postavenie umožňuje poznať ich postavenie zajtra. Celok vesmíru má predpísanú dráhu a nemôže z nej zísť. Súčasná skutočnosť zahrňuje v sebe budúcu skutočnosť.

Táto vízia prenášala do oblasti konkrétnych udalostí víziu “predestinácie/predurčenia”, navrhnutú Jeanom Calvinom v duchovnej oblasti: večný osud každého z nás je už dopredu určený.

Vo vesmíre, ktorý je takto podrobený determinizmu, nemôže zapôsobiť nijaký zásah prichádzajúci zvonku, či sa oň pokúšajú vedomé bytosti, ako sú ľudia, alebo nejaké božstvo. Takýto zásah by sa mohol manifestovať len znásilnením determinizmu udalostí; hypotéza determinizmu však vraví, že nič nemôže zabrániťpriebehu udalostí pri rešpektovaní zákonov. Výsledok tohto logického putovania je záver, že koncepcia ľudskej slobody je len klamná nádej; rovnako je to s božou všemohúcnosťou.

Kvantová fyzika a chaos

Veda hlboko revidovala túto víziu sveta v 20. storočí. Dala nové znenie Laplaceovým úvahám a výrazom najmä pri kvantových opisoch správania sa elementárnych častíc a zavedením koncepcie chaotických procesov.

Jav je “chaotický”, ak sa jeho dlhodobý výsledok nedá predvídať, nech je akákoľvek presnosť znalosti jeho počiatočného stavu (v každom prípade je obmedzená). Klasickým príkladom je “problém troch telies”.

Ak si predstavíme vesmír majúci len dve telesá podrobené gravitačnej príťažlivosti, napríklad celok Slnko - Zem, vtedy vzorce pre túto príťčažlivosť umožňujú vypočítať polohu týchto dvoch telies tak ďaleko do budúcnosti, ako si prajeme; pri tomto jednoduchom jave sa chaos neprejaví. Ak si však predstavíme vo vesmíre trio a berieme do úvahy naraz, povedzme, Slnko, Zem a Mesiac, vtedy vzorce povedú k nepresnostiam, ktoré budú tým väčšie, čím ďalej ideme do budúcnosti. Začiatočná nepresnosť sa násobí každý rok číslom 1,00000025. To sa môže zdať bezvýznamným; je pravda, že za sto tisíc rokov narastie takto rozsah omylu len na 2 %; ak však predĺžime pozorovanie po sto miliónty rok, zväčší sa rozsah omylu temer sto miliárd krát , čo výsledkom výpočtu uberá všetku preukaznosť.

Chaotické procesy môžu nastať a znemožniť predvídanie zakaždým, keď sa preplietajú účinky viacerých príčin. Aj pri hypotéze úplnej podriadenosti prísnym zákonom je náš vesmír vydaný napospas pochodom a vzťahom, ktoré ho činia nepredvídateľným.

Znamená to, že je teda indeterminovaný/nenasmerovaný? Mohli by sme pripustiť, že hoci nevieme presne, kam vesmír mieri, jeho cesta do budúcnosti je predsa len naskicovaná. No koncepcie kvantovej fyziky protirečia tejto možnosti.

V rsoku 1900 navrhol fyzik Max Planck kvôli vyriešeniu niektorých paradoxov, aby sa uznal granulárny charakter znakov, ktorými opisujeme skutočnosť: žiadna dĺžka nemôže byť menej ako 1,6.10-33 centimetra (jedna celá šesť krát desať na mínus tridsať tri); nič nemôže trvať kratšie ako 5,4.10-44 sekundy. Tieto hraničné hodnoty nie sú výsledkom dočasnej nepresnosti našich nástrojov; zodpovedajú štruktúre skutočného sveta. Každá charakteristika nejakého predmetu v danej chvíli môže byť vyslovená len s ohraničenou presnosťou - a vzdialená budúcnosť je úplne neistá. Pri časticiach strácajú pojmy formy a lokalizácie závažnosť; ich súčasnú skutočnosť aj budúcnosť možno opísať len výrazmi pravdepodobnosti; prítomnosť pre ne neobsahuje budúcnosť.

Toto vylučuje protirečenie, považované za zásadné, medzi javmi prebiehajúcimi v skutočnom svete a hypotézou zásahu zvonku, nech je tento zásah výsledkom ľudskej vôle, ktorá sa chce prejaviť, alebo akejsi všemocnosti, ktorá vladne druhým svetom.

Všemohúcnosť: načo?

Tento záver sa môže páčiť tým , čo sa boja, že pokrok vo veciach chápania skutočnosti by mohol postupne nahlodať oblasť možných božích zásahov. Súčasná veda nestavia veriacim problémy. Tí, čo pripúšťajú existenciu všemohúcej bytosti kdesi mimo nášho vesmíru, si nekladú otázku “Môže sa táto všemohúcnosť nejako prejavovať?”, ale ”Má Všemohúci úmysel použiť svoju moc?” alebo “Ako sa voči nemu chovať?”

Ak svoju silu používa, nezachováva moc, ktorú dal ľuďom. Kľúčová veta jeho prvej intervencie, adresovaná podľa Genezis ľuďom, znie: “Naplňte zem a podrobte si ju.” Podľa tohto textu delegoval Boh svoju všemohúcnosť našej ľudskej spoločnosti. Rešpektovať tento prenos kompetencie znamená vziať si na starosť budúcnosť nášho sveta a neprosiť Všemohúceho, aby rozhodol podľa našich prianí.

Z tohto hľadiska je každá modlitba, majúca za cieľ zmeniť chod udalostí, ozajstná zrada prijatých smerníc. Sami máme vziať do vlastných rúk svoj osud a nepokúšať sa preniesť úlohu a zodpovednosť do druhého sveta.

Žiaľ, súčasná kultúra podporuje postoje poddávania sa. Typickým príkladom je anglická hymna, ktorou ľud prosí Boha, aby láskavo “zachránil” kráľa. Je takáto výzva účinnejšia, keď ju formulijú milióny ľudí, než keď ju vysloví len jedna rodina, aby sa zachránil len Mr. Smith? Jeden slávny anglický štatistik preveril túto otázku porovnávacou štúdiou a uzavrel, že rozdiel nie je preukazný: počet prosieb nemá nijaký účinok. Logickým dôsledkom by malo byť vynechanie zbytočných prosebných slov v hymne.

Viera vo všemohúcnosť, na ktorú sa možno obrátiť, aby sa podľa našich prianí zmenil beh udalostí, je v prvom rade ostatok/rezíduum našich reflexov v detskom veku, keď sme sa cítili bezmocní, ale boli pri nás naši rodičia, ktorí mohli konať. Dospieť, stať sa členom ľudskej spoločnosti, to vyžaduje opustiť detské stanovisko a nemiešať Boha do našich slabostí.

“Boh je nevinný vo veci všemohúcnosti, ktorou ho chcú niektorí ľudia zavaliť.” Táto veta protestantskej teologičky France Quéré dáva nášmu hľadaniu nového zmyslu slov kréda nový smer. O všemohúcnosti Boha sa tu nepochybuje. Ale pripisuje sa mu proti jeho vôli, on na tom nemá “vinu”. My sa máme starť o to, čo sa deje na tomto svete.

… v Otca všemohúceho, stvoriteľa neba a zeme

“Neba a zeme”, to znamená vesmíru, resp. Vesmíru s veľkým V, ktorý zaoberá všetko, čo existuje. Zdá sa, že toto slovo, tak často používané, nekladie nijaký problém. V definícii Vesmíru ako Všetko je však protirečenie. Problém sa podobá problému, pri ktorom sa matematici vzdali - keď čelili koncepcii celku všetkých celkov.

Nemožnosť definície všetkého

Zdá sa, že išlo o hľadanie bez obuváka: celok je zbierka; táto strana je, napríklad, zbierka písmen. Táto kniha s jej okolo sto stranami je celok celkov. Moja knižnica s jej početnými knihami je celok celku celkov. Takto sa dajú definovať vždy nové celky, bohatšie ako predošlé a na spôsob ruských bábušiek obsahujúce všetky predošlé celky. Možno pokračovať do tých čias, kým sa dosiahne celok všetkých celkov.

Všetko sa videlo jasným až do tých čias, kým nebola položená otázka: Je celok všetkých celkov časťou celkov, ktoré obsahujú samy seba, alebo celkov, ktoré neobsahujú samy seba? Tu sa totiž konštatuje, že prijať jednu z týchto pozícií znamená uznať, že druhá je správna, a predsa si protirečia. Na pochopenie tejto ťažkosti navrhol Bernard Russell pokus: Zostavte katalóg svojej knižnice; ak je knižnica veľká, bude to kniha, ktorú vložíte do knižnice; budete mať potom možnosť, že katalóg zaradíte, alebo nezaradíte, do zoznamu kníh; budú potom dva druhy katalógov: také, čo sa (katalóg) obsahujú a také, čo sa (katalóg) neobsahujú. Zájdidte potom do knižníc svojich priateľov, pozrite sa na ich katalógy a zostavte katalóg katalógov, ktoré sa neobsahujú;  tento posledný - katalóg katalógov - patrí do celku tých, ktoré sa obsahujú, alebo tých, ktoré sa neobsahujú? Prijať prvú hypotézu znamená uznať druhú, a obrátene. Tejto nedôslednosti nemožno uniknúť; je výsledkom prijatia koncepcie celku všetkých celkov.  (Obraznejšie opisuje túto ťažkosť apológ/obranca: “V mojej obci sú všetci muži každé ráno oholení; holič holí všetkých, čo sa neholia sami a holí len ich.” Vec je jasná do tých čias, kým sa nepoloží otázka: “A kto holí holiča?”)

Definícia celku, vesmíru, je problém. Keď hovoríme o našom vesmíre, predstavujeme si ho ako nesmierny objekt, ktorý obsahuje všetko, čo existuje, ale ako si predstaviť jeho hranice? Nedajú sa definovať, lebo ako každá hranica by oddeľovali to, čo patrí do tohto celku, od toho, čo do neho nepatrí - ale podľa definície patrí do vesmíru všetko.

Predstava Boha existujúceho mimo vesmíru znamená pripustiť, že neexistuje, a to v tom zmysle, že existencia je vlastnosť všetkých prvkov tohto vesmíru. Takto sa dá interpretovať poznámka jedného filozofa, že Boh nepotrebuje existovať, aby bol.

Po určitej námahe môže náš duch pripustiť, že vesmír nemá definovateľné priestorové ohraničenie. Ťažšia je námaha v ohľade času. Ako pre každý objekt majúci svoju históriu, aj pre tento vesmír hľadáme začiatok a koniec. Ako ich definovať?

Nekoherentná história času

Začnime tým, že sa pozrieme, čo nám vraví veda o konci vesmíru - konštatujeme, že nás zanecháva v hmle. Iste, miestne perspektívy sú presné; budúcnosť slnečnej sústavy je jasná: za päť miliárd rokov slnko temer vyčerpá svoje zásoby a vstúpi do fázy, ktorá skončí jeho implóziou; ľudstvo však vymizne dávno predtým, takže táto perspektívo ho nemusí znepokojovať.

Na rozdiel od tejto miestnej presnosti nie je súčasná veda vstave rozhodnúť sa pre jednu z dvoch hypotéz pre veľmi ďalekú budúcnosť vesmíru: bude pokračovať jeho rozpínanie a chladnutie do nekonečna (big crunch/veľký krach) alebo sa rozpínanie zastaví, nastane sťahovanie a to povedie za niekoľko miliárd rokov k novému big bangu?

Otázka konca vesmíru pomalým rozpustením v chladničke či vyzrážaním sa vhorúcej peci zaujíma astrofyzikov; pravdu povediac jej ľudia nevenujú pozornosť.

Mohlo by ich zaujímať, čo hovorí veda o začiatku vesmíru. V priebehu 20. storočia sa opakovane vracala k tejto otázke a v 1920-tych rokoch konštatovala, že vesmír sa rozpína: galaxie sa od nás vzďaľujú tým rýchlejšie, čím sú od nás ďalej. Rozpínanie nám umožňuje vysloviť hypotézy o jeho minulosti. Včera si boli galaxie bližšie, ako sú dnes a pred tisíc rokmi si boli ešte bližšie; rýchly výpočet pripúšťa odhad, že pred desiatimi až pätnástimi miliardami rokov boli všetky pospolu. To je znenie hypotézy dnes slávneho big bangu.

Tento kozmický výbuch sa často udáva ako zčiatok vesmíru - jeho čas nula. Vízia začiatku v priebehu času by vytvorila problém - predpokladá,  že čas prebiehal aj pred big bangom, čo sa neznáša s našou koncepciou času. Jeho beh má zmysel len v tom prípade, ak udalosti idú jedna po druhej. Sled udalostí vytvára čas; spontánny tok času by nestačil na vytvoreenie udalostí. Spomeňme si na slová sv. Augustína: “Keby sa nič nedialo, nebolo by minulosti.”

Keďže big bang bol definovaný ako začiatok priestoru a predmetov v ňom, je nevyhnutne aj začiatkom času; čas začal ubiehať v chvíli big bangu; neexistuje teda časový údaj “pred”.

Pre všetky javy, ktoré prebihajú vo vesmíre, možno opísať následnosť udalostí, ku ktorým došlo; niektoré sa vyskytli prv, než sa jav začal, druhé v jeho priebehu a tretie po jeho skončení. Tak je jav umiestnený v čase, ako už predtým bol umiestnený v priestore. Náš duch nemá ťažkosť predstaviť si vznik našej planéty pred asi štyrmi miliardami rokov; prach, krútiaci sa okolo hviezdy slnka, sa aglutinoval/zhrčkavel/vyzrážal, až tieto častice zhluknutím vytvorili tento objekt, našu zem; za päť miliárd rokov ju výbuchy slnka uzničia. Veda postupne opisuje sled udalostí a vysvetľuje pôsobenie síl od samého ziatku. Každá etapa udalosti je časovo uložená medzi jednou pred ňou a jednou po nej. Náš duch ľahko sleduje potrebné uvažovanie.

Je však bezbranný, ak sa spytuje po pôvode nie jednotlivej časti vesmíru (častice, hviezdy či galaxie), ale po pôvode celého vesmíru ako takého (tým spôsobom, ako sme videli matematikov zarazených, keď prechádzali od štúdia celkov k štúdiu celku všetkých celkov).

Je ľahké myslieť na to, čo bolo po big bangu - naša každodenná skúsenosť je toho časťou. No myslieť na to, čo bolo pred big bangom sa prieči jeho modelu - keď nebežal čas, nemohli sa diať udalosti.

Ak big bang, tento “čas nula”,  nemal svoje “pred”, nemohol byť udalosťou ako každá iná. K jej  časovému umiestneniu sa môžeme priblížiť, ak postupujeme v čase, pokiaľ nám to teória dovolí, ale nikdy ho nedosiahneme.

Túto nemožnosť predvádzajú fyzici, keď opisujú udalosti po big bangu. Podľa toho, ako sa zlepšujú ich vedomosti, opisujú stav vesmíru stále bližšie k iniciálnemu okamihu: keď mal vesmír vek jednej sekundy, potom destiny sekundy, tisíciny, potom … Blížia sa času nula, ale je vylúčené, že by ho jedného dňa dosiahli.

Matematický fígeľ dovoľuje zrieknuť sa bez dramatizovania nádeje, že by sa ten počiatočný stav raz dosiahol; spočíva v zmene stupnice miery času a nahradení premenlivej hodnoty T, vyjadrujúcej počet sekúnd od počiatočného stavu, jej logaritmom. * Táto zmena stupnice nemá v sebe nič tajomného; číslo N nahradzuje čísloma, a to podľa rovnice N = 10a (desať na a). Číslo a existuje pre všetky pozitívne N, nie však pre nulu. Logaritmus nuly neexistuje.

* Logaritmy. Každému pozitívnemu číslu N možno priradiť číslo a podľa rovnice N = 10a (desať na a). Číslo a je desiatkový logaritmus čísla N a píše sa ako log (N). Prechod z jednej série (stupnice) do druhej má ten cieľ, aby sa násobenie nahradilo sčítaním, pretože platí NxN’ = 10a (na a) x 10a(na a‘ ) = 10a+a’.

Ak N je premenlivá hodnota pre nejaký znak, krorý sa vyvíja, vyvíja sa celkom iným rytmom: Kým N rastie podľa koeficienta k, a sa zväčšuje podľa log(k).

Túto vlastnosť využívajú, napríklad, psychológovia, keď vysvetľujú veľmi rozšírený pocit, že čas sa rastom veku zrýchľuje. Staršiemu človeku sa prechod z 80 na 88 rokov nezdá dlhším ako dieťaťu prechod z 10 do 11 rokov. V obidvoch prípadoch došlo k vynásobeniu veku koeficientom 1,1. Spontánne sa prežíva toto zvýšenie. Pre meranie veku je na základe tejto úvahy lepšie merať/porovnávať vek logaritmami počtu rokov: 1 pre 10-ročné dieťa, 2 pre storočného starca - takto je tento len dvarazy taký starý ako tamto.

Ak použijeme tento postup pre vek vesmíru, môžeme dať času jednej sekundy po big bangu hodnotu nula našej novej stupnice. Za desatinu sekundy po big bangu je na nej “mínus jedna”, za miliardtinu sekundy “mínus deväť”. Nech sú ako blízke času nula, všetky tieto chvíle sa dajú naniesť na stupnicu, ale nie čas nula, pretože logaritmus nuly neexistuje. Počiatok sa nedá naniesť na stupnicu času - posiela sa do nekonečna.

Na konci týchto úvah sa ukazuje, že zakladajúcu udalosť nášho vesmíru nemožno považovať za jednu z bežných etáp medzi inými v priebehu času. Má špecifický logický štatút. Je to jediná chvíľa v dejinách vesmíru, ktorá sa nedá umiestniť na stupnici času. To nás núti považovať ju za pseudoudalosť. Nemožno ju stotožňovať s aktom stvorenia - tom slovo vyvoláva predstavu ozajstnej udalosti.

Ak je to tak - prečo sa dovolávať nejakého stvoriteľa?

Takýto ústup možno považovať za demisiu ducha pred výzvou, ktorá nemá riešenie. Ale k problému možno pristúpiť aj inakšie. Spôsobom, ktorý neraz používa veda a občas vedie k rozhodujúcemu pokroku. Ešte v 17. storočí odpovedali vedci na otázku: “Prečo horí drevo?” predstavou, že obsahuje látku, nazývanú flogistín; bolo ťažké opísať ho. Upadol don zabudnutia po Lavoisierovom objave, že drevo nehorí z vlastnýchn zdrojov, ale vďaka vzdušnému kyslíku.

Spimínať stvoriteľa má význam len vtedy, ak existovalo stvorenie. Isteže, orloj predpokladá existenciu hodinára a jeho existencia predpokladá existenciu jeho roditeľov. Táto logika je nutná, ak ide o čiastkové javy v skutočnom svete; neplatí pre Všetko, ktoré máme na mysli pri predstave Boha.

Jeden z najväčších vedcov medzi astrofyzikmi, Stephen Hawking, má k tomu poznámku: “Dokým bude mať vesmír počiatok, môžeme predpokladať, že má stvoriteľa. Ale ak sa skutočne sám a celý obsahuje, nemajúc ani hraníc ani okraja, nemal by mať ani začiatok, ani koniec. Mal by jednoducho byť. Aký čas tu ostáva pre stvoriteľa?” (Stephen Hawking, Ilustrovaná stručná história času, Slovart 2004).

Táto otázka sa môže zdať rúhavá. Znie v zmysle návrhu vo veci všemohúcnosti Boha: aby sa z nej uznal za “nevinného”, čo umožní nezaťažovať úvahy o ňom zodpovednosťami, ktoré nemá.

Výsledky javov, ktoré viedli k dnešnému vzhľadu sveta, nie sú vždy obdivuhodné. Ich časť, ktorá nás najviac fascinuje, to sú živé bytosti, možno podľa francúzskeho biológa François Jacoba označiť za výsledok gigantického fušovania. Ako sa znáša s úctivosťou vidieť v Bohu fušera? Lepšie bude nepripisovať mu nepodložene príliš veľkú zodpovednosť za tieto udalosti, resp. za počiatočnú pseudoudalosť.

Nedávať Bohu ani rolu stvoriteľa ani všemohúcnosť ho nezmenší. Tým, čo hľadajú neopísateľné stretnutie, to umožní očakávať ho s väčšou dôverou.

… a v Ježiša Krista …

Už samotný text modlitby Verím v Boha na tomto mieste odhaľuje dvojznačnosť slovesa veriť, ktoré v tejto vete môže mať dva významy.

Pri vyslovení výrazu „veriť v Boha” ide o existenciu toho, koho spomíname; pri „veriť v Ježiša Krista” môže ísť o to, že pripúšťame ako pravdivé udalosti jeho ľudskej existencie, ako sú opísané v evanjeliách, alebo že berieme do úvahy jeho múdrosť, čo je celkom iný postoj.

Ježišov život a história

Stali sa naozaj veci, ktoré opisujú Marek, Matúš, Lukáš a Ján? Odpoveď vyžaduje intervenciu vedeckej disciplíny, ktorá si vytvorila vlastné pravidlá na overovanie udalostí, ktoré opisuje: histórie. V kresťanskom posolstve zaujímajú historické údaje veľmi veľké miesto; to je ich zvláštnosť. Kým niektorým náboženstvám stačí vymenovať tvrdenia o posmrtnom svete alebo uviesť pravidlá pre správanie, kresťanská doktrína má Boha, ktorý intervenuje v priebehu mnohých udalostí vývoja ľudstva. Táto doktrína hlása, že božie zasahovanie sa konkretizovalo v definovanom čase kázaním, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Tým spôsobom zaraďuje božské zasahovania do historickej skutočnosti.

Už som spomenul, ako Matúš na začiatku svojho evanjelia zostavuje Ježišovu genealógiu a ide až po Abraháma; tento pokus sa dá ťažko hodnotiť ako historická stať, pretože jeho pramene sú viac ako pochybné; takýto postup je veľmi vzdialený od hľadania historickej pravdy v tom zmysle, ako to robia dnešní historici. Lukáš je ešte ambicióznejší, keď vo svojom evanjeliu začína dokonca Adamom - preto je ešte menej dôveryhodný. Naproti tomu je prísnejší, ak ide o novšie udalosti, napríklad, keď presne časovo umiestňuje kázeň Jána Krstiteľa ohlasujúceho príchod Ježiša Krista: „V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu …” (3,1). Takto zdôrazňuje, že jadro jeho správy spočíva v dôkaze, že veci, o ktorých hovorí, sa stali; stali sa na určitom mieste a v stanovenom čase ľudských dejín. Viera, ktorú mieni šíriť, spočíva na skutočných udalostiach.

Dnes musíme konštatovať, že fakty, ktoré nám dosiaľ poskytli historici o udalostiach v Palestíne oných rokov, sú žalostne chudobné. Nekresťanské pramene poskytujú len pár náznakov. Rímsky historik Tacitus (55-116) zaznamenal pre rok 110 skutočnosť, že kresťania, obžalovaní Nerónom zo zodpovednosti za požiar Ríma, majú svoje označenie podľa Krista, popraveného „prokurátorom Ponciom Pilátom”. Historici Plinius mladší (62-113) a Jozef Flavius (37-100) spomínajú kresťanov v súvislosti s nepokojmi, ktoré v ríši vyvolávajú, ale nevyjadrujú sa presnejšie o Kristovi, na ktorého sa jeho prívrženci odvolávajú. Zakladajúce činy kresťanstva sa teda odohrali pre súčasníkov nepozorovane, ak odhliadnem od úzkeho krúžku prvých učeníkov.

Pokiaľ ide o kresťanské pramene, ak ich prečešeme historickým hrebeňom, tiež nám neposkytnú presné informácie. Texty, ktoré sú udalostiam najbližšie, pochádzajú od Pavla a boli napísané okolo roku 50, to je 20 rokov po Ježišovej smrti. Ich autor, ktorý Ježiša nikdy nestretol, sa málo zaujímal o podrobnosti jeho života; jeho hlavný záujem spočíval v šírení novej viery, založenej na Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Čo bolo predtým, ho nezaujímalo.

Synoptické evanjeliá sú bohaté na podrobné informácie, ale boli napísané o viac desaťročí neskoršie: Markovo medzi rokmi 70-80, Matúšovo medzi rokmi 80-90 a Lukášovo medzi rokmi 95-100. O osobách autorov toho vieme málo: treba pochybovať o tom, že Matúš evanjelista je totožný s Matúšom apoštolom; Lukáš a Marek boli sprievodcovia Pavla; je málo pravdepodobné, že boli svedkami toho, o čom píšu.

Nakoniec, „veriť” v udalosti zo života Ježiša Krista tak, ako sú opísané v evanjeliách, je postoj, aký vedecká kritika historikov nepovažuje za nevyhnutný. Vysloviť to neznamená vôľu polemizovať s kresťanským náboženstvom; ide len o požiadavku rozumnosti.

Takýto postoj nás dnes privádza k odlišnej interpretácii posvätných biblických textov. Historku o stvorení sveta, ako nám ju predvádza Biblia v stati Genezis, nemožno pokladať, ako sa to robilo kedysi, za dejiny prvých chvíľ vesmíru. Je to poetická predstava odpovede na otázky o pôvode vesmíru a človeka prostriedkami, ktoré boli k dispozícii pred niekoľkými tisícami rokov. Zapochybovať o skutočnosti stvorenia Adama a Evy neznamená nebezpečenstvo pre nijaké náboženstvo. Takisto zapochybovať o presnosti podania určitých udalostí evanjelistami ponecháva nedotknuté jadro kresťanského posolstva.

Väčší význam ako pátranie po pravde o nejakej udalosti má skutočnosť, že v poslednom čase sa zmenil globálny pohľad na históriu ľudstva. Pre tých, ktorých myslenie formovala biblická tradícia, história ľudí a vesmíru boli súčasné. Ľudský druh bol stvorený v tom istom „týždni” ako všetko ostatné, čo vo vesmíre existuje. Koniec celého vesmíru bol ohlásený ako príchod Posledného súdu. Trvanie celého priebehu existencie ľudstva aj vesmíru bolo veľmi krátke, sotva desaťtisíc rokov.

Vedecké objavy, a to najmä v 20. storočí, rozvrátili tieto predstavy. Dnešní ľudia vedia, že ich druh sa na našej planéte objavil veľmi dlho po jej vzniku a ona sama vznikla 10 miliárd rokov po veľkom tresku, ktorý sa uznáva za začiatok vesmíru. Náš druh, jeden z miliónov iných plodov evolúcie, prestane existovať dávno pred nevyhnutným koncom slnečného systému.

V pomere k trvaniu vesmíru bude teda ľudské dobrodružstvo trvať len veľmi krátku chvíľu. Dĺžka plynúceho času presahuje našu predstavivosť: ak sa dívame dozadu, dá sa počítať na miliardy rokov pre skutočnosť celého vesmíru, na milióny rokov pre ľudský druh. Vzhľadom k takým dĺžkam trvania je tých pár tisíc rokov, čo trvajú dejiny národov, civilizácií či náboženstiev také nepatrné, také bezvýznamné, že pátranie po pravdivosti nejakej podrobnosti sa ukazuje úplne zbytočným.

Ježišovo posolstvo a zajtrajšok

S touto optikou „veriť v Ježiša Krista” neznamená prijímať udalosti opisované v evanjeliách, ako že sa stali, ale súhlasiť s myšlienkami, ktoré Ježiš hlásal. Či boli okolnosti, za ktorých boli vyslovené, presne také, ako ich opisujú evanjelisti, zaváži len málo. Podstatou posolstva je jeho význam a pôsobenie na činy jednotlivca.

Miesta, epochy, historické a zemepisné okolnosti, udalosti, ktoré sa rozvíjali v priebehu histórie ľudstva, sú iba obdobou divadelného javiska a jeho kulís, často iluzórnych. Fascinujú nás podrobnosti inscenácie; najviac zaváži vyslovené slovo.

Vezmime si ako príklad Mojžiša, keď táboril so svojím ľudom na Sinajskej púšti. Dnešní historici pochybujú, či sa na úpätí toho vrchu mohlo zhromaždiť také množstvo ľudí; dôkladné archeologické vykopávky neukazujú stopy, ktoré by svedčili pre tento pobyt, a preto sa o skutočnosti udalosti pochybuje. Robiť taký výskum a na základe jeho výsledkov pochybovať je legitímne, ale to nie je podstata poučenia z tejto epizódy. Či osoba zvaná Mojžiš existovala, alebo nie, či vystúpila na vrch Sinaj, alebo nie, či stretla Boha alebo nie, na tom nezáleží; záleží na obsahu tabúľ zákona. Len príkazy typu „Nezabiješ!” si treba vštepiť do pamäti; neočakávané obraty okolo prijatia tohto životného pravidla, ako napríklad spektakulárny horiaci ker, ktorý nezhorí, sú iba detaily inscenácie.

Stačí zájsť do kostola S. Pietro in Vincoli v Ríme a zastať chvíľu pred sochou Mojžiša od Michelangela a možno pochopiť posolstvo, ktoré títo dvaja zástupcovia ľudského pokolenia, jeden prorok, druhý sochár, adresujú ľuďom, ktorí majú sluch pre ich slová alebo obdivujú umelecké dielo. Možno pochopiť, že od vyrieknutia výzvy „Nezabiješ!” sa ľudský osud uberá novým smerom.

Rovnako málo záleží na tom, či, ako to opisuje Lukáš, mohlo päť chlebov a dve ryby nasýtiť päťtisíc ľudí. Takéto rozprávanie svedčí skôr pre Lukášovo nadšenie, než prispieva k historickej pravde. Aby nás presvedčil, násobí počtové údaje (účastníkov delí na skupiny po päťdesiatich, nazbieralo sa dvanásť plných košov odrobín - 14,19); no na tom nezáleží. Či niekto tejto epizóde verí alebo nie, dá sa predpokladať, že medzi tými, čo vtedy vážne brali Ježišove slová k zhromaždeným, došlo k rozhodujúcemu obratu v osobnom nazeraní: „Milujte svojich nepriateľov; robte dobre tým, čo vás nenávidia. Žehnajte tým, čo vás preklínajú a modlite sa za tých, čo vás ohovárajú.”

Tu už nejde o veci, ktoré sa dajú študovať, medzi sebou porovnávať, preverovať alebo odmietať. Ide tu o program, ku ktorému sa možno pridať alebo nie. Tento program je revolučný: je opakom toho, čo hlásala vtedajšia spoločnosť, poznačená úplným nedostatkom rešpektu pred životom väčšiny ľudí. Musel vyvolať škandál vo svete, ktorý pripúšťal otroctvo a radoval sa pri ľudských obetiach, ktoré spestrovali cirkusové hry.

Tento program je takmer rovnako v opozícii proti tomu, čo navrhuje súčasná západná spoločnosť, kde je reč len o ovládnutí, súťaži a vylúčení. Mal by rovnako vyvolať škandál. Sme však ohromne šikovní, celkom iste šikovnejší ako Ježišovi súčasníci, pri odvracaní sa od problémov, ktoré sú znepokojujúce.

… v Syna jeho jediného, Pána nášho …

Potom čo Krédo predstavilo Boha ako otca všetkých ľudí, pripisuje mu jediného syna. Protirečenie je tu také očividné, že pojmy otcovstva a synovstva treba naisto chápať ako metafory a nie ako opis skutočnosti. Zrejmé použitie obrazu je dôkaz nemožnosti opísať jednoduchými slovami presne to, čo sa zamýšľa. Napriek zdaniu spočíva posolstvo v tom, že Boha nemáme chápať ako otca rodiny s nespočetnými deťmi, z ktorých jedno by bolo natoľko uprednostnené, že by sa dalo považovať za syna s veľkým S; prijať taký obraz by bola zrada, ktorá je však nevyhnutná, keďže niet vety, čo by vyjadrila pravdu. Aký je zmysel tejto metafory? Má ona vôbec nejaký zmysel?

Nebezpečenstvo nesprávnej interpretácie je o to väčšie, že problém postupu generácií u živých bytostí je dnes oblasťou, kde naše predstavy v posledných desaťročiach podľahli prevratným zmenám. Od nepamäti sa tento postup považoval za výsledok reprodukcie, to je vznik vždy podobného, ak nie identického jedinca. Tzv. nicejsko-carihradskékrédo (prijaté na dvoch prvých ekumenických konciloch v Nicei r. 325 a v Konštantínopoli r. 381) trvá na tejto predstave tvrdiac, že Ježiš je „Boh zrodený z Boha, svetlo zrodené zo svetla, splodené a nie stvorené, tej istej povahy ako Otec”. Pripomienka povahy, ktorá sa prenáša, svedčí, že pre zostavovateľov Kréda existovala kontinuita medzi rodičom a zrodeným, že filiácia (príbuzenská postupnosť) bola reprodukciou.

Dnes vieme, že táto filiácia sa odohráva celkom inakším procesom: pri všetkých vyvinutých druhoch živočíchov, vrátane človeka, nejde o jednoduchú reprodukciu/množenie, ale o prokreáciu/plodenie; nevytvára sa podobné, ale zakaždým rozličné, neočakávané a nepredvídateľné; a čo je hlavné, vyžaduje sa intervenciua nie jedného, ale dvoch roditeľov.

Metafora filiácie priviedla redaktorov Kréda do slepej uličky. Išlo im o identitu podstaty otca a syna. Keby sa Krédo redigovalo dnes, musela by sa na vyjadrenie danej myšlienky použiť iná metafora.

Podobná je situácia pri slove Pán. Pre tých, čo žili v hierarchizovaných spoločnostiach, kde bol pánom ten, čo mal lokálne najvyššiu moc, malo toto slovo jasný význam. V súčasných spoločnostiach, kde sa koncepty rovnosti a demokracie považujú za racionálne ciele usporiadania spolužitia, kde sa autorita viaže na funkciu a nie na povahu niečoho, kde niet kráľov z božej milosti, tu takáto pripomienka nemá zmysel. Pripodobňovať Boha k pánovi je rovnaká redukcia ako pripodobňovať ho ku kutilovi, ktorý z nudy stvoril vesmír.

Krédo, ktorého výrazy by boli priamo pochopiteľné pre všetkých, by radšej nemalo spomínať ani Syna, ani Pána.

…ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny …

Tu sa cíti oslovený biológ, presnejšie povedané genetik. Ježiš Kristus - v tomto bode je cirkev neoblomná - bol vskutku pravý a skutočný človek; vteliac sa doňho „stal sa” Boh človekom. Jeho organizmus mal podobu organizmov druhých ľudí a oživovali ho tie isté metabolizmy. To nás núti pripustiť, že tento organizmus sa vyvinul z genetického podkladu. Polovicu, ale len polovicu z neho, dodala jeho matka; odkiaľ pochádzala druhá polovica?

Odvolanie sa na Ducha svätého neznamená samozrejme odkaz na nejakú biologickú realitu; týmto dvojslovom vyjadruje cirkev osobitne abstraktný pojem, ktorého jasnú definíciu som márne hľadal v Novom katechizme katolíckej cirkvi. „Počatie” vyvolané Svätým duchom môže byť myslené len duchovne; nemá nič spoločné s tým, čo dokáže spermatozoid svojím prínosom dvadsaťtri chromozómov s niekoľko desiatkami tisícov génov. Bolo však nevyhnutne potrebné, aby nejaký iný zdroj dodal na kompletizáciu informácií vo vajíčku, poskytnutom Máriou, ďalšie informácie, ktoré by umožnili vajíčku, aby sa z neho realizoval úplný ľudský organizmus.

Skutočnosť, že Ježiš bol mužského pohlavia, robí túto nevyhnutnosť ešte zrejmejšou. Jeho genetické dedičstvo obsahovalo chromozóm Y - vieme, že jedinci ženského pohlavia majú dva chromozómy X, kým jedinci mužského pohlavia majú po jednom X a Y. Keďže chromozóm Y majú len samce, nemohla ho dodať matka. Položiť otázku po jeho pôvode však nie je vyzývavý znak zlej vôle; treba to urobiť, ak uvažujeme o dôsledkoch tvrdenia že Ježiš je pravý človek so všetkými charakteristikami, ktoré k tomu patria.

Opísať človeka bolo kedysi vymenovať jeho zrejmé charakteristiky; dnes je to výpočet údajov, ktoré nám poskytujú laboratóriá. Poznať krvnú skupinu je dôležitejšie ako udávať farbu pokožky; analýza imunitného systému dá viac informácií ako záznam, že vlasy má niekto brčkavé. Dva tisíce rokov sú v histórii nášho druhu nepatrný úsek (a nekonečne menej v histórii vesmíru); Ježiš sa mohol predstaviť tak, žeby ľudstvo malo o ňom celkom iný obraz, založený skôr na technických detailoch ako na vonkajších znakoch.

V Bratoch Karamazovcoch opisuje Dostojevskij návrat Krista na zem a násilné reakcie odmietania pri tejto udalosti zo strany cirkvi: Veľký inkvizítor mu prikazuje odísť. Keby to Dostojevskij písal za našich čias, mohol by pripomenúť stanoviská zdravotníckych zariadení s výsledkami vyšetrení na skupinu ABO, faktor rhesus a imunitný systém; popri fotografii tváre mohol figurovať karyotyp, znázornenie všetkých 46 chromozómov.

Samozrejme, na otázku „Kde sa vzal Ježišov chromozóm Y?”, nebude nikdy odpovede. Nepoložiť ju by však bolo znakom neúplnosti predmetu viery. Lepšie by bolo predísť tejto otázke priznaním, že nemá nijaký význam, keďže podstata „dobrej noviny”, ktorú prinášajú evanjeliá, je inde.

Nakoniec by bolo najlepšie nespomínať ani predpokladanú účasť Ducha svätého, ani Máriino panenstvo. To sú epizódy, ktoré fascinujú davy, ale nemajú nič do činenia s obsahom posolstva.

Početné náboženstvá poznajú pri vzťahu ľudstva k druhému svetu úlohu panny; nie je to nová myšlienka, ktorú prinieslo kresťanstvo. Trvať na tomto hlavolame bez odpovede nemá význam a kresťanské Krédo by bolo pôsobivejšie, keby ukázalo, čo nové a neslýchané prinieslo ľudstvu Ježišovo učenie.

…trpel muky pod Pontským Pilátom, ukrižovaný bol, umrel a pochovaný bol …

Ako sme už povedali, Tacitus spomína, že v dobe, keď bol rímskym prokurátorom v Palestíne Pontský Pilát, bol tam ukrižovaný muž, ktorého jeho učeníci vydávali za Krista či Mesiáša (Vykupiteľa). No táto udalosť zaváži pre tohto rímskeho úradníka menej, ako ťažké nepokoje, ktoré vyvolávajú Kristovi prívrženci. Podobne opisuje okolo roku 100 iný rímsky dejepisec, Suetonius, vyhnanie kresťanov z Ríma za cisára Claudia: boli zdrojom napätia v židovskej komunite. História teda podáva udalosti okolo smrti Krista zhruba tak, ako ich opisujú evanjelisti. Pochybovať možno o zatmení slnka po Ježišovej smrti, o čom podáva správu Lukáš; neudialo sa.

Historici sa čudujú výrazu „pochovaný bol”, pretože Rimania mali vo zvyku ponechať ukrižovaných na kríži. Evanjelisti riešia problém tak, že posielajú Jozefa Arimejského, jedného z Ježišových žiakov, k Pilátovi vyprosiť si povolenie sňať telo z kríža, zabaliť ho do plachty a pochovať do hrobu vysekaného v skale.

Udalosti, ktoré mali takú odozvu v dejinách Západu, boli vo svojom čase bezvýznamnou epizódou: Pilát nepovažoval za potrebné podať o nich správu do Ríma.

…vstúpil do pekiel …

Totiž: išiel tam, kde sú mŕtvi. Krédo trvá na tom, že Ježiš bol skutočná ľudská bytosť. Tu zdôrazňuje, že v čase medzi jeho posledným výkrikom v piatok o tretej na kríži a zmŕtvychvstaním v nedeľu, je jeho smrť rovnako autentická, ako bola jeho ľudskosť. V tom čase bol časťou ohromného zástupu mŕtvych, toho davu očakávajúceho Posledný súd, do ktorého už vstúpili všetci, čo žili pred nami a ktorý postupne doplnia dnešní ľudia a ich potomkovia až do konca sveta. Ako všetci ľudia musel prejsť podsvetím, touto márnicou, a v tom čase nemal nijaké privilégium. Bol človekom do smrti a dokonca po smrti.

Tento opis zodpovedá víziám tých čias, keď mýty opisovali raz stvorenie, raz koniec sveta, teda udalosti na hraniciach času v priebehu dejín vesmíru aj ľudstva. Mýty potrebovali časový interval medzi pozemským životom tu a budúcim životom v záhrobí. Týmto intervalom bolo podsvetie.

Ako definovať ľudstvo

Pojem podsvetia naráža dnes na otázku, na ktorú niet presnej odpovedi, o začiatku a konci nášho druhu. Všetko bolo jednoduché do tých čias, kým bola možná predstava, že prvého človeka, Adama, stvoril Boh z hliny zeme a že poslední ľudia budú svedkami konca sveta. Všetko sa zahmlí, keď pripustíme, že rozličné druhy živočíchov sa vyvíjali v priebehu dejín našej planéty a nedá sa presne povedať, kedy došlo k prechodu z jedného druhu do nasledujúceho.

Čo to presne znamená, patriť do ľudského druhu? Má sa zato, že Homo sa oddelil od primátov pred piatimi alebo šiestimi miliónmi rokov. Od tých čias tu boli postupne Homo habilis, Homo erectusHomo sapiens. Niet presnej hranice, kedy sa Homo dal považovať za skutočného človeka. Odkedy museli ľudia minulosti ísť do podsvetia a stať sa jeho obyvateľmi, ako nám ich opisuje Krédo? Patrí medzi nich chýrna Lucy, šestnásťročné dievča, ktoré umrelo pred viac ako tromi miliónmi rokov a ktorej kostra sa dala zostaviť zo skamenených ostatkov?

Nekladiem tieto otázky, aby som niečo zosmiešnil, ale aby som ukázal, o čo sa líši dnešná problematika od včerajšej. Keď hovorí krédo o „podsvetí”, samo sa núti spresniť, kto sú jeho obyvatelia.

Všimnime si aj, že existencia prechodného miesta medzi pozemským a večným životom zodpovedala predstave, že rozklad mŕtvoly sa začne na štvrtý deň. Dnes vieme, že existuje totálna kontinuita medzi organizmom, ktorý považujeme za živý a organizmom, o ktorom hovoríme, že je mŕtvy, a ten sa len tak hemží inou formou života.

Ako definovať život

Analýza pojmu život podľa súčasnej vedy vedie k úplnej revízii doterajších názorov. Kedysi sa mŕtvola považovala za zbavenú života; to je pravda pre osobu, považovanú za celok, ktorému bolo toto telo podkladom, ale nie je to pravda pre jednotlivé prvky, z ktorých sa telo skladá. Opakujem, treba pripustiť, že to sa len tak hemží životom.

Keď ľudská bytosť umrie, nestratí sa schopnosť zásobovať energiou rozličné premeny medzi látkami, tvoriacimi jej telo; iba sa preorientuje na iné metabolizmy, umožňujúce život početným iným živým bytostiam. Čo sa úplne stratí, je schopnosť tohto celku vytvoriť integrovanú jednotku, ktorá má schopnosť prejavovať svoje bytie a týmto prejavom dokazovať neslýchanú vlastnosť: vedomie. Pre človeka znamená smrť nielen prevrat jeho metabolizmov, náhle daných do služby iných cieľov, ale aj náhlu a definitívnu neschopnosť myslieť ako „ja”.

Takýto pohľad na vec sa nedá zosúladiť s predstavou dočasného pobytu v čakárni „podsvetia”; a výsledok čakania je riadne hmlistý. Pre mysle Ježišových súčasníkov boli koniec sveta a Posledný súd dve simultánne udalosti. Naproti tomu koniec ľudského rodu a koniec vesmíru tak, ako si ich dnes predstavujeme, nemajú nič spoločného. Obdobie napojenia medzi pozemským životom a prípadným životom v záhrobí už nie je logicky nutné; večnosť sa začína dnes.

Nakoniec si všimnime, že toto čakanie sa málo znáša s božskou podstatou Krista, hoci trvalo len tri dni. Nedá sa necítiť protirečenie medzi vlastnosťami pripisovanými Bohu, najmä jeho všemohúcnosťou a jeho poddaním sa útrapám podsvetia. Táto udalosť má vzhľad dočasného síce, ale znepokojujúceho víťazstva toho, koho krédo nemenuje, ale na koho nás núti myslieť výraz „podsvetie”: nepriateľa Boha, Satana.

…tretieho dňa vstal z mŕtvych …

Blížime sa k uzlu rozhodujúceho rozchodu. Predkladá sa nám neslýchané tvrdenie o nemožnej udalosti. Ak sa popiera nezvrátiteľný charakter smrti, ak táto premena bytosti nie je definitívna, to zatrasie aj ďalšími istotami. Krédo tu vyhlasuje čosi, čo náš rozum nemôže prijať: telo, ktoré bolo zatvorené pod náhrobným kameňom, zmizlo; a ten, čo kedysi prebýval v tomto tele a na tri dni opustil svet živých, naraz sa znovu objavil.

Vedec, ktorého odbor vyžaduje, aby sústavne preveroval, čo prijíma ako pravdu, musí vysloviť pochybnosti a keď sa pri opise podrobností hovorí o natoľko nepravdepodobných udalostiach, musí pripustiť ako skoro istotu, že tieto udalosti sa nemohli udiať.

Tu však ide o srdce kresťanskej viery. „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, márne sú naše kázne”, píše Pavol v prvom liste Korinťanom. Je presvedčený, že bez zmŕtvychvstania by sa kresťanská doktrína zrútila, zakladala by sa len na hmlistých vierach.

Pokúsme sa kľučkovať medzi týmito dvomi extrémami: na jednej strane sú udalosti, ktoré považuje každá ľudská bytosť za nemožné, no tu sa nám predkladajú ako skutočné; na druhej strane je tu kultúra, celá civilizácia, je tu spoločnosť, ktorá sa vyvíjala dvadsať storočí pripúšťajúc pravdivosť týchto udalostí a znášajúc ich dôsledky. Čo si o tom myslieť?

Rozvážny veriaci nachádza útočisko v „mystériu viery”, čo značí, že svojho kritického ducha stlmí na minimum, len čo sa spomenie večer pred Veľkou nocou. Pre tých, čo považujú uvažovanie a inteligenciu za najkrajší výdobytok ľudstva, je takýto postoj priznaním porážky. Keď ide o to, čo je podstatné, máme sa vzdať toho, čo z nás robí ľudí? Ako môže kresťan naraz ďakovať Bohu za úžasný dar logického myslenia a inteligencie a súčasne pripúšťať, že ho nepoužije práve v okamihu, keď sa snaží čo najviac sa k svojmu Bohu priblížiť?

Je síce pravda, že vedecká myseľ nás dnes zavedie do oblastí, kde sa starý dobrý determinizmus necíti dobre. Fyzici hovoria o „tunelovom efekte”, ktorý dovoľuje časticiam prejsť dráhy, ktoré všetky ostatné vedomosti považujú za nemožné. Pre kvantovú fyziku nie je pravdepodobnosť nejakej udalosti nikdy prísne nulová; výraz „nemožnosť” nemôže mať absolútny zmysel. Ilustruje to Schrödingerov paradox mačky v krabici, ktorá nie je ani živá, ani mŕtva, pretože sa na ňu nikto nedíva. Nie je však múdre extrapolovať do makroskopického sveta, v ktorom žijeme, úvahy platné na úrovni atómových častíc.

Neviem si predstaviť, ako by sa dal v tomto zmysle zmŕtvychvstaniu, opísanému evanjelistami, priznať štatút možnej udalosti. Je v pravom slova zmysle neuveriteľné a akceptovať ho možno len aktom viery, ktorý nepripustí nijaké rozmýšľanie.

V mene čoho by sa dal urobiť ten čin? Jedna možná odpoveď je vernosť dôsledkom, ktoré by z toho mohli, rep. mali vyplynúť.

Ak je zmŕtvychvstanie Krista skutočná udalosť, ak je to skutočnosť, zapísaná do histórie ľudstva, treba brať predchádzjúce učenie vážne a treba dodržiavať, čo každému predpisuje. Viera vedie k pripojeniu sa k veriacim. To je cesta, ktorú navrhuje svätý Pavol.

Ale aj opačná cesta môže byť platná. Dá sa konštatovať, že ten spôsob života ľudí, ktorý odporúča Kristus v znamení hesla „Milujte sa navzájom”, je jediný, ktorý zodpovedá ľudskej špecifičnosti, ako ju spoznáme úsilím vlastných schopností. Pristúpenie na jeho program môže potom viesť k viere v jeho božstvo a zmŕtvychvstanie; ale táto mimoriadna etapa možno nie je podstatná.

… vstúpil na nebesá, sedí na pravici Boha otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.

Tento opis je tak presiaknutý víziou skutočného sveta (nebo je miesto vo výšinách, treba tam vystupovať, pravica sa považuje za dôstojnejšiu ako ľavica), že sa možno čudovať, ako sa dostali také jednoduché metafory do textu, ktorý má byť základom novej viery. Redaktori Nicejského koncilu uľahčili prácu budúcich maliarov, ktorí majstrovskými dielami ilustrovali tieto tvrdenia. Nijako nepomohli tým, čo sa seriózne snažia pochopiť zmysel tohto posolstva. Stavajú im dokonca do cesty prekážky: obmedzujúc naše chápanie na príliš konkrétne predstavy zbavujú naše snahy túžby hľadať za obrazmi zmysel symbolov.

V tejto časti kréda má však najnepochopiteľnejší zmysel ohlásenie súdu, ktorý Všemohúci deleguje, napodiv, na svojho syna. Prečo ho neuskutoční on sám? Pravda, toto odstúpenie úradu sudcu sa ukazuje potrebné, lebo všemohúcnosť Stvoriteľa robí Boha zodpovedným za všetko, čo sa stalo. Ľudia, jeho božské dielo, sú súdení - ako by mohol byť objektívny?

Pojem posledného súdu dáva dobrodružnej histórii ľudstva vopred určený rámec. Toto dobrodružstvo sa koncentruje do skúšky, nanútenej všetkým zúčastneným, z ktorej treba vyjsť ako víťaz. História ľudstva sa mení na laboratórny pokus, pri ktorom sa krysy podrobia testu: nájdu východisko z bludiska?

V tejto verzii by sa naša neobyčajná ľudská odysea končila podelením ľudí do dvoch skupín: tých, čo mali úspech (našli východisko z labyrintu) a tých, čo zlyhali (nenašli ho). Dalo by sa snívať aj o grandióznejšom finále.

Verím v Ducha svätého …

Nadarmo som hľadal v Novom katechizme definíciu toho, čo tieto dve slová znamenajú. Reč je len o tom, čo nám Duch svätý prináša: „To on v nás budí vieru” a o postoji, ktorý voči nemu máme zaujať: „Prijať ho vo viere.” Spojenie týchto dvoch viet vytvárakruh, do ktorého nie je možné vstúpiť, pretože by bolo treba mať vieru, aby sme počuli slová Ducha svätého a vieru možno získať len cez neho. Všetky tvrdenia, týkajúce sa Ducha svätého, majú podobu uzatvoreného kruhu, ktorý sa zdá logickým len tomu, kto je už presvedčený.

Tento logický záver nás privádza ku kalvinistickej koncepcii predestinácie, ktorá je nevyhnutnou konzekvenciou definície vševediaceho Boha, ktorý pozná budúcnosť rovnako dobre ako minulosť. Budúcnosť sa ukáže ako spása pre jedného, ako zatratenie druhého; výsledok je napísaný.

Proti takému uvažovaniu sa ťažko argumentuje, ak nepoložíme otázku priebehu času. Ako som už povedal, vedecký spôsob myslenia privoláva túto otázku vo viacerých prípadoch, napr. pri všeobecnej a špeciálnej relativite, ako aj pri rozpínaní vesmíru. Ukazuje sa, že čas nemá ten pravidelný priebeh, necitlivý na udalosti, ako si ho predstavovali niektorí filozofi; je výsledkom následnosti príbehov. Je dôsledkom a nie dopredu určeným rámcom. Ak sa smieme odvážiť na divadelnú metaforu, čas je jedným z hercov drámy, a nie kulisou, pred ktorou sa hrá.

Zvykli sme si rozmýšľať po spôsobe Grékov, pre ktorých bol pred Diom Kronos; už svojou definíciou bol zovretý do obojka trvania. Aby sme unikli definitívnej neprítomnosti osobnej slobody, ako ju stelesňuje predestinácia, resp. aby sme sa vymanili z uzatvoreného kruhu pôsobnosti Ducha svätého, museli by sme vzývať Boha, nepodriadeného trvaniu času. Ale pre nás, našou prirodzenosťou v čase uväznených, neznamená to zanechať všetku nádej na stretnutie?

… v cirkev svätú katolícku…

Katolícka cirkev musí mať určitú dávku nesvedomitosti, ak sa opovažuje kvalifikovať sa za „svätú” v tej istej vete, kde sa toto adjektívum používa na charakteristiku „svätého” Ducha.

Svätosť je predsa presne definovaný prívlastok, ktorý umožňuje cirkvi dávať veriacim za príklad určité osobnosti. Časom boli vypracované veľmi zložité procedúry tzv. beatifikácie (blahorečenia) a kanonizácie (svätorečenia), aby sa zaistilo, že sa do zoznamu nedostane, nedajbože, nejaký pochybný prípad.

Viete si predstaviť, že by taký proces v záležitosti katolíckej cirkvi mohol skončiť záverom, že je svätá? Isteže, dokázala zázračné veci, ale najpozoruhodnejšie je, že existuje po dvadsiatich storočiach napriek svojim omylom a hanebnostiam.

Tento úspech je v skutočnosti výsledok sprenevery voči pôvodným cieľom. Postavená za účelom šírenia „dobrej zvesti”, aby ľudí presvedčila, žeby žili po ľudsky, stala sa cirkev postupne štruktúrou moci s hlavnou snahou nezaniknúť. Často pristúpila na mlčanie, resp. miernila svoje posolstvo, keď by jeho zdôrazňovanie bolo mohlo ohroziť jej existenciu.

Túto zmenu pôvodného smeru začal uskutočňovať už celkom na začiatku najmä jeden z organizátorov nového náboženstva, svätý Pavol. Bleskom zasiahnutý na ceste do Damašku sa postaví do služieb myšlienok Krista, ktorého učeníkov dosiaľ prenasledoval; berie na seba zodpovednosť za šírenie hlásania apoštolov aj v iných zemiach ako medzi Židmi. Veľmi skoro si osvojuje spôsoby šéfa. Aký to rozdiel medzi Rečou na vrchu, kde je reč o blaženosti, a Listom Korinťanom, kde je reč o súdení a poddanosti!

Pri čítaní týchto spisov po dvadsiatich storočiach je zrejmé, že Ježiš adresoval svoje slová všetkým ľuďom, dnešným rovnako ako davom, ktoré ho vtedy prichádzali počúvať. Naznačuje cestu, ktorou sa má uberať život a jeho slová majú nadčasovú platnosť. Naproti tomu Pavol hovorí ku Grékom roku 55 a pritom rieši detaily vtedajšieho každodenného života, ktoré dnes nemajú nijaký význam. Porovnanie oprávňuje poznámku Charlesa Péguyho, ktorý v Pavlovom diele videl „degradáciu mystiky na politiku”.

Kresťanstvo má svoje počiatky v nadšení za nové myšlienky. Samozrejme bolo za Pavlových čias potrebné byť realistom a zaisťovať pretrvanie hlásania novej viery. Bolo treba brať do úvahy slabosť ľudí, bolo treba viesť ich, aby sa prekonali v službe cieľu, ktorý ich presahoval. Možno bola potrebná určitá štruktúra, cirkev. Hrozilo však veľké nebezpečenstvo, že táto štruktúra bude väčšmi v službe účinnosti ako jasnozrivosti. Dejiny Rímskej cirkvi svedčia, že často podľahla pokušeniu zachovať si moc aj za cenu opustenia pravdy, za ktorej držiteľku sa vyhlasuje.

Cieľ sa dosiahol, keď cirkev uchopila svetskú moc pri obrátení cisára Konštantína roku 325. No teológ Jean Cardonnel poznamenáva: „Keď sa vláda stane kresťanskou, nepokresťančuje sa moc, ale kresťanstvo si osvojuje zvyky mocných.” Žiaľ, príklady sú početné. Uvádzam len dva spomedzi najčerstvejších a najneprijateľnejších: v 19. storočí to bol „napoleonský katechizmus”, ktorý šírila francúzska cirkev v spolupráci s Rímom a v 20. storočí mlčanie pápeža Pia XII. pri tragédii židovského národa, čo bola posledná historická konkretizácia hrôzostrašnej koncepcie „bohovražedného” národa.

Nie, cirkev nemožno predstavovať ako svätú. Miešať dohromady „vieru” v Boha a skôr „dôveru” ako vieru v cirkev je v každom prípade mätenie pojmov, ktoré môže slúžiť len maskovaniu klamstva.

… v svätých obcovanie …

Tieto slová nás v bežnom zmysle vyzývajú k snahe pochopiť naše okolie. Zdá sa mi však možným chápať túto časť kréda ako dôležitú, no často zanedbávanú koncepciu: plodnosť zospoločenštenia, to je vzájomného „obcovania”. Plodnosť sa dá dobre ilustrovať rozpätím medzi slovami „plus” a „a”, ktoré sa, žiaľ, tak často zamieňajú: dva plus dva sú síce štyri, ale dva a dva môže byť niečo celkom iné, ako štyri, napríklad dvadsať dva; všetko závisí od pôsobenia, ktoré prejaví pojem „a”. Ak znamená len pridanie, neprinesie výsledok nič nové. Ak však zvedie dokopy dve bytosti schopné navzájom sa ovplyvňovať, výsledok je často nepredvídateľný a môže priniesť aj niečo také, „čo tu ešte nebolo”.

Takýto výsledok vzájomného pôsobenia možno pripodobniť úvahám vedcov v súvislosti s koncepciou komplexnosti. Ak je hmotná štruktúra zložitá, to znamená, že vzťahy medzi jej zložkami sú nielen aditívne (prídatné), môžu byť jej výkony neporovnateľné s výkonmi jej zložiek. Príkladom môže byť každodenná molekula chloridu sodného, kuchynskej soli; je úplne neškodná a predsa je výsledkom zlúčenia dvoch veľmi nebezpečných prvkov, zadúšajúceho chlóru a výbušného sodíka. Podrobný opis vlastností chlóru ani podrobný opis vlastností sodíka neposkytnú nijakú informáciu na opis chloridu sodného, výslednice zlúčenia reakčných schopností jedného aj druhého.

Toto zistenie treba brať do úvahy pri zlučovaní hyperkomplexných štruktúr, ako sú ľudia. To, čo sú ľudia schopní realizovať, ak vytvoria interaktívne celky, ak sú v stave „obcovania”, je celkom inej povahy, ako to, čoho sú schopní individuálne. Až toto obcovanie umožňuje vytvorenie takých schopností, ako je uvedomenie si vlastnej existencie, požiadavka slobody alebo potreba bratstva.

V tomto zmysle možno túto pasáž kréda vysvetľovať ako potvrdenie skúsenosti, že „svätí”, to sú všetci účastníci ľudskej spoločnosti, môžu spojac sa vytvoriť spoločnosť schopnú dať každému jej členovi možnosti, ktoré by ako izolovaný jednotlivec nemal. To je učenie v stati evanjelia, kde Ježiš hovorí: „Ak sa zídete, ja budem medzi vami.” Schôdza ľudí, prítomnosť každého tvárou v tvár druhému, a to nie s postojom odmietania alebo súťaženia, ale otvoreného priateľstva, je prejavom novej skutočnosti, definovanej tu zámenom „ja”.

Toto konštatovanie má za následok životný program navrhnutý v Reči na hore: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, modlite sa za tých, čo vás prenasledujú a ohovárajú” (Mt 5). Nie je to odporúčanie na základe dobrých úmyslov. Je to logická nevyhnutnosť zhodná s jasnozrivosťou. Ak sa má ťažiť osoh z nových možností, vytvorených zovšeobecnením, „obcovaním”, je potrebná schopnosť vytvoriť spolu s druhými kolektívnu bytosť a dívať sa na druhých ako na zdroje dobra a nie ako na nebezpečenstvo alebo dokonca protivníkov. Nič z tohto nie je vec viery - všetko je to realizmus.

Na nešťastie je táto pasáž evanjelia v úplnom rozpore so samotným základom našej západnej spoločnosti: tu sa považuje za prameň individuálneho aj kolektívneho dynamizmu súťaživosť. Za vrcholnú vlastnosť sa považuje zdatnosť; treba ju neustále dokazovať a sústavne sa snažiť nad niekým zvíťaziť. Nie je to odmietanie „obcovania svätých”?

… v hriechov odpustenie, tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný.

Tieto tri tvrdenia majú zmysel len v tesnej súvislosti jedného s druhým. Preto treba reagovať globálne na význam ich celku.

Bolo by také príjemné vzdať sa všetkého kritického ducha a súhlasiť so všetkými tromi dávajúc im význam, ako keď som bol dieťaťom! Tieto vety nám dávajú úžasný dar, ale bezobsažný: popierajú to, čo nás desí, popierajú smrť. Veriť im by bolo také jednoduché, také uchvacujúce! Smrť by bola niečo prechodné; mŕtvola by bola len zdanie; zlé svedomie po zhrešení by bolo vymazané; prečo odmietať uveriť tomu? Takúto idylickú predstavu ilustrujú brožúrky, rozdávané Jehovovými svedkami; starci aj deti tam vyžarujú pevné zdravie a úplnú spokojnosť.

Na nešťastie pre náš komfort, na šťastie pre našu jasnozrivosť, náš kritický duch, rovnako účinný ako „Duch svätý”, sa nedá len tak ľahko znecitlivieť. Nanucuje nám predstavu, aký by bol vesmír, keby sa z neho vyparila smrť; núti nás uznať, že by bol nesúdržný.

Čo pridať k slovu „večnosť”? Spontánne prichádza na myseľ trvanie bez konca, teda nekonečné. No pojem nekonečnosti bol tak podrobne analyzovaný matematikmi, že sa rozpadol na nekonečný počet nekonečien, čoraz bohatších na jednotlivosti. Ako zlúčiť tieto „predmety diskusie” s predstavou, ktorú vyvoláva slovo večnosť?

Iný výklad môže vyplynúť z analýzy nie čísiel, ale koncepcie času. Ak po spôsobe svätého Augustína predpokladáme, že čas je dôsledkom následnosti udalostí, privedie nás to k záveru, že večnosť je synonymom nebežania času. Vstúpiť do večnosti by potom znamenalo vyjsť z priestorovo-časového vesmíru, v ktorom sme prišli na svet; ale naša predstavivosť je úplne neschopná vymyslieť nejaký iný vesmír.

Už som zdôraznil ťažkosti s definíciou života a ako je temer nemožné určiť hranicu medzi svetom neživým a takzvaným „živým”. Prekážka pre pochopenie je ešte väčšia pri pojme „večný život”, kde prívlastok kladie práve toľko problémov ako podstatné meno.

Výrok týkajúci sa zmŕtvychvstania tela logický chaos ešte zväčšuje. Ak to berieme doslovne, značí to, že moje telo po smrti najprv zhnije, ale potom sa raz obnoví v podobe substancie, schopnej tých istých úkonov, ako malo telo pred smrťou. Ale moje telo malo svoju históriu; poznalo viaceré formy; bolo telom dieťaťa, mladíka, dospelého, starca. Ktorá z týchto tak rozličných osobností dostane privilégium obnovy? Priať si viac, aby sa manifestovalo moje ja mladosti so svojou viditeľnou telesnou silou (ale načo mi bude potom sila?), alebo ja starca s jeho údajnou múdrosťou, ktorú som dosiahol (ale načo mi potom bude múdrosť?)?

Sú to však komentáre cirkvi týkajúce sa hriechu, ktoré sa najviac priečia zdravému rozumu. Hriech, ktorý bude „odpustený”, sa vydáva za príčinu nevyhnutnej smrti. Podľa zostavovateľov Nového katechizmu (v roku 1992 - pozn. prekl.) stvoril Boh človeka nesmrteľným; hriech ho urobil smrteľným; s hriechom „vstúpila smrť do dejín ľudstva”. Takéto vety vracajú úvahy o údele ľudstva na predinfantilnú úroveň (keď deti ešte nemajú rozum).

Telesný zánik je nevyhnutný následok počiatočného zrodu. Platí to pre všetky druhy; tvrdiť, že náš druh môže uniknúť tejto osudovosti, je únik do sladkej ilúzie, že stačí poprieť smrť a vyhneme sa jej.

Naopak, treba pochopiť, že nesmrteľnosť by bola neznesiteľná a že by nás zbavila sily, ktorú nám dáva očividnosť konca. Osobitnosť nášho druhu naozaj nespočíva v tom, že sme sa úmyselne, hriechom, rozhodli pre smrť; spočíva v tom, že sme sa opovážili zamerať pohľad na budúcnosť a spoznali sme jej neodvratný koniec.

Takéto posudky naivnosti bez ustania opakovaného oficiálneho učenia vyvolávajú len slabú obranu z úst náboženských autorít: vraj to nie je to, čo chce cirkev povedať. Ale potom prečo to hovorí, a to ešte tak zrejme a slovami, ktorým každý rozumie?

Keď sme takto dokončili našu analýzu kréda slovo za slovom, prežívame hlboké sklamanie; staré výrazy niekdajšej frazeológie nestačia na bohatstvo dnešných koncepcií. Cítime veľkú potrebu nového rozhovoru.

*  *  *

Od kréda k Reči na vrchu

Do tejto analýzy výrazov kresťanského kréda som sa pustil bez predsudkov; pokúsil som sa dať každému slovu zmysel, ktorý je bežný v dnešnej reči; osobitne som bral ohľad na vedecký pohľad na skutočnosť okolo nás.
Neočakával som, čo som zistil: že tento text je rumovisko.

Tieto slová každý deň čítajú a vyslovujú milióny úst; sú kostrou pre myšlienky miliónov inteligencií; zameriavajú rozjímanie množstva veriacich. Boli výsledkom dlhotrvajúcich štúdií; vedecké zhromaždenia diskutovali o ich zmysle; koncily uvaľovali kliatby na tých, čo navrhovali akokoľvek malú zmenu oficiálnej interpretácie; štáty sa stavali proti sebe a vojny sa vyhlasovali s odôvodnením, že doktrína jedného nie je identická s doktrínou druhého.

Napriek tomu dnes sa zdá, že mnohé z tých slov jednoducho nemajú zmysel; hádky kvôli nim nemajú opodstatnenie. Spomínať dávne dišputy vyvoláva podobný pocit ľudského zlyhania ako návšteva návrší okolo Verdunu alebo prechádzka po planinách Sommy (slávne bojiská z prvej svetovej vojny vo Francúzsku - pozn. prekl.); pre tento dnes zalesnený vŕšok, pre tento dnes brečtanom obrastený múr sa ľudia bili a s odvahou zabíjali, ale ich odvaha bola zbytočná a v podstate veľmi neľudská.

Koľko bolo krvavých bitiek medzi armádami a skoro vždy pre nič! Koľko bolo daromných vraždení okolo pevností!
Koľko trvalých nenávistí medzi veriacimi kvôli pár slovám, ktoré by stačilo nevysloviť! Koľko bolo nekonečných diskusií na konciloch, aby sa rozhodlo, napríklad, či Otec a Syn sú „konsubstanciálni”!

Táto otázka bola položená v 4. storočí; rímska cirkev odpovedala Áno, alexandrijský teológ Arius odpovedal Nie. Dišputa bola taká živá, že vyvolala trvalý rozkol medzi kresťanským východom a západom; bolo treba niekoľko koncilov, aby sa realizovala aspoň fasádová jednota základnej doktríny. Ešte aj dnes vidno v kréde stopy týchto zúrivých bitiek. Aby dal najavo odsúdenie arianizmu, pôvodný text nicejského koncilu spresňoval, ako som už povedal, že Syn je „zrodený z Boha, pravý Boh zrodený z pravého Boha, zrodený, nie stvorený, tej istej podstaty ako Otec …”. Všetky tieto spresnenia zo súčasného oficiálneho znenia zmizli, ako keby malo byť dané zadosťučinenie Ariovej myšlienke. V 21. storočí sa dá ťažko pochopiť, o čo pritom išlo, pretože napr. slová substancia, otec a syn vyvolávajú dnes v našej reči a v mysliach tých, čo ich vyslovujú, úplne iné súvislosti. A predovšetkým rozumieme, že aj ak má otázka zmysel, odpoveď nemôže vyplývať z pozorovania alebo uvažovania; môže byť iba ľubovoľná. Nemôžeme očakávať nijaký rozhodný argument, pretože ide o koncepcie, ktoré sa netýkajú oblastí, v ktorých platí rozum. Problém „konsubstanciálnosti” už spomína iba pár špecialistov, veľmi ďaleko vzdialených od aktuálnych problémov našej spoločnosti.

Čo ostane z kréda, ak každé jeho slovo a vyhlásenie porovnáme so slovami a ideami, ktoré každodenne vytvára a vyjadruje naše myslenie? Pojmy ako božia všemohúcnosť alebo úloha stvoriteľa sa dnes ťažko dajú považovať za rozhodujúce; tvrdenia typu panenské počatie Ježiša Krista alebo zmŕtvychvstanie tela sú v rozpore s tým, čo vieme o životných procesoch; nárok katolíckej cirkvi na svätosť sa nedá zlúčiť s našimi vedomosťami o jej minulosti. Prečo by sme mali nechať naše ústa vyslovovať „vieru” vo všetky tieto formulky, keď ich naša myseľ hodnotí ako proti zdravému rozumu alebo bez akéhokoľvek významu?

Len dve z týchto tvrdení môžu byť užitočné pri našom hľadaní vysvetlenia ľudskej skutočnosti a obohatiť naše sebapoznanie. Iste, tento tisíc sedemsto rokov starý text ich vyslovuje podivným spôsobom; majú však bohatý obsah a môžu hrať významnú úlohu pri našich úvahách. No prvá z nich zrejme protirečí očividnosti: večný život a druhá používa terminológiu, ktorá sa javí staromódna: obcovanie/spoločenstvo svätých.

Večný život

Všetko, čo je živé, je smrteľné; v širšom rozsahu, všetko, čo existuje, bude mať raz koniec; dokonca aj hviezdy majú obmedzenú dĺžku existencie; za päť miliárd rokov vyčerpá naše slnko svoje zásoby vodíka a ostane z neho len biely trpaslík, ktorý sa rozplynie vo víroch mliečnej dráhy. Každý definovateľný predmet je nevyhnutne spojený s pojmom „koniec”, lebo jestvovať znamená stať sa, zmeniť sa, pohrávať sa s trvaním času. Jediný objekt, o ktorom by naša myseľ mohla pripustiť, že by prípadne nemusel mať koniec, je vesmír ako celok; povedali sme si už, že toto „všetko” sa nedá definovať.

Táto zrejmosť nezabráni básnikovi, aby večnosť hľadal a nakoniec zvolal:

Našla sa.
Čo? Večnosť.
Je to more, čo išlo za slnkom.

V menej lyrickej, ale nášmu rozmýšľajúcemu rozumu pochopiteľnejšej vízii sa dá povedať, že večnosť možno hľadať v samotnej definícii vedomia; áno, tam sa skrýva.

Pokúsme sa odkryť ju. Vlastnosťou procesu, ktorý by bol večný, je, že nemá koniec, to znamená, že si nemožno predstaviť ani jeho „po”, t.j. čo by prišlo po ňom. Mohol by to byť len celok udalostí, ktoré nastanú v čase, ktorý leží v budúcnosti ďalej, ako teraz skúmaný proces, o ktorom sa však predpokladá, že potrvá bez časového obmedzenia. Táto neprítomnosť (neexistencia, dnes sa bežne hovorí absencia) „po” sa podobá absencii „pred”, ktorú pripúšťajú astrofyzici v súvislosti s veľkým treskom: keďže tento je začiatkom všetkých vecí, čas nemohol bežať prv, než tieto nastali; to, čo bolo pred veľkým treskom, nielenže nevykazuje nijaké predmety a teda ani udalosti, ale nepozná ani pojem času, čo robí koncepciu tohto „obdobia” protirečivou samej sebe. Rovnakým spôsobom prináša so sebou večnosť logicky neexistenciu nejakého „po”. Recipročne je absencia  po” synonymom večnosti.

Len čo sa začneme zaujímať o veci, ktoré sa vyskytujú vo vesmíre, či sú to galaxie, baktérie alebo naše vlastné organizmy, zisťujeme, že všetky majú neodvratný koniec. Udalosti, ktoré sú mimo týchto vecí, dávajú rytmus priebehu času, planéty definujú roky, chvenie atómu umožňuje merať zlomky sekundy. Pod dohľadom týchto orlojov nevyhnutne nastane raz koniec vecí; pri bytostiach patriacich do kategórie živých vecí sa tento koniec nazýva smrťou objektov. Pochody, ktoré teraz zaisťujú priebeh života môjho organizmu, sa zastavia v určitú chvíľu, danú faktami ležiacimi mimo mňa. Po týchto pochodoch bude nasledovať potom, ktoré bude svedkom v prvom rade rozkladu látok, ktoré ma teraz vytvárajú. Musím uznať, že moje telo je smrteľné; moja biologická existencia nemôže byť večná.

Môžem sa však upriamiť na iný časový orientačný bod: úvahy, pripomienky, vzrušenia, pochybnosti, ktoré sa vyskytovali a po sebe nasledovali v priebehu mojej vedomej existencie. Odvíjali sa vo vnútornom svete, ktorý nemá iný rytmus ako ich vlastnú následnosť; vôbec nie je potrebné, aby bral ohľad na vonkajšie udalosti, vyvolané pohybom planét alebo vibráciami atómu; definuje iný čas.

V hĺbke tohto osobného, intímneho vedomia viem pochopiť, že jedného dňa nastane nevyhnutne koniec a zistí ho moje okolie; pripúšťam, že pre tento vonkajší svet je čas, ktorý ma delí od konca, meraný vonkajším časom, vyslovene krátky; ale mne nikdy nič nedokáže ani nepovie, že tento koniec je tu a ešte menej, že je prekonaný. V rozsahu môjho vedomia neexistuje, nemôže existovať po mne; moje vedomie samo pre seba je večné.

O večnom živote možno teda hovoriť a ostať realistom - pod podmienkou, že vezmeme do úvahy nie život organizmu, ale vedomie, a budeme merať nie kozmickými udalosťami, ale postupnosťou vedomia.

Nakoniec možno vykríknuť s Rimbaudom:

Našla sa! Čo? Večnosť.
Je to zmes môjho vedomia bytia a času.

Uprostred tejto večnosti mám žiť pred bez toho, že by ma trápilo po, ktoré sa ma netýka. Mám sa zaujímať o súčasný svet a mám sa ho zúčastniť. To je celkom iné poslanie, ako to, ktoré som chápal za svojho detstva, keď sa mi nanucovala predstava večného života ako jeho cieľ; cieľ veľmi vzdialený a vlastne umiestnený v inom vesmíre. V skutočnosti je večnosť tu a teraz.

Zaujímavé, že mi náhodou práve teraz prichádzajú na um „múdre slová” súfijských filozofov: „Ži pre tento svet, ako keby si tu mal žiť večne, a pre záhrobie, ako keby si mal umrieť zajtra.” Vyjadrujú zbiehavosť, ktorá robí bezvýznamnými početné spory medzi náboženstvom, ktoré ma formovalo a tým, ktoré inšpiruje súfijov (mystický islam).

Obcovanie (spoločenstvo) svätých

Obcovanie svätých sa dá definovať ako zospoločenštenie otázok, ich chápanie, aj úzkostí a nádejí . Spoločná akcia vedie už jednoduchým dôsledkom spoluprác, ku ktorým vedie, k novým výkonom a úspechom. Výsledky ľudského mozgu sú výsledkom jeho báječnej zložitosti; ľudská spoločnosť je ešte komplexnejšia, ak sú jej členovia schopní správať sa ako jednotky vyššieho celku. Tak sa realizuje nadčlovek; nie ako vo fikčných románoch mocnejšia či inteligentnejšia bytosť, ale bytosť mnohotná, spoločnosť: my.

Ak sa vieme stretávať, dávame si schopnosti, ktoré nemáme ako izolovaní jednotlivci. Zrejmé je to, ak ide o realizáciu nových vecí, dosiahnutie nevídaných výkonov. História technického pokroku je sledom objavov alebo zručností, ktoré po spojení umožnili kolektívne úspechy; nikto nemá všetky vedomosti potrebné na vyslanie družice na jej orbitu; spolu to vieme urobiť.

Pre každého z nás je však najrozhodujúcejšie, že naša účasť na tomto globálnom bytí nás transformuje a vznikajú v nás nové schopnosti. Sme výsledkom nielen súhry prvkov, ktoré nás tvoria, ale aj vplyvov kolektívu, ktorého sme časťou. Každý sa môže podieľať na úspechoch, vytvorených za jeho účasti nie tým, čo sa odohráva v jeho vnútri, ale čo mu je vonkajšie.

Pre pochopenie mojej osobnosti je teda realistické nedržať sa metódy odporúčanej Descartom: postupne stále podrobnejšia analýza toho, čo ma tvorí, orgánov, buniek, molekúl. Takáto analýza nevedie k pochopeniu toho, čo som. Je potrebná, lebo naozaj som celok konkrétnych predmetov; nestačí však: som nielen to. Treba ju doplniť spätným chodníkom, vychádzajúcim z komunity, ktorej som časťou: som aj puto, ktoré viažem k svojmu okoliu, najmä k ľuďom; som medzi nimi, komunikujem, obcujem s nimi.

Konkrétne realizácie sú iba čiastkové, ohraničené oblasti doplnkov každého z nás, dosiahnuté zospoločenštením cieľov a prostriedkov. Dôležitejšie je otvorenie novej oblasti v našom chápaní, prechod od bytia k vedomiu bytia. Podstatný obrat, rozhodujúce rázcestie našej životnej cesty nastáva vo chvíli, keď sa náš záujem o pochopenie zameria na nás samých. Potom, čo sme preskúmali okolitý svet, zameriavame sa na seba, vidíme  sa akoby zvonku; začíname existovať pre vlastné oči, vravíme „Ja”.

Tento úžasný výkon, ktorý môžu pravdepodobne realizovať len členovia nášho druhu, je mimo dosahu jednotlivca takého, ako ho splodila príroda; tej stačí, že mu dá návody obsiahnuté v genetickej výzbroji; no ani jeden ho nenaučí povedať „Ja”. Táto schopnosť príde odinakiaľ: splodí ju ľudská spoločnosť, komunita, obec ako celok, ktorého je jednotlivec členom; nie jeho jednotliví členovia.

Toto nás privádza k rozlišovaniu dvoch etáp vo vývoji ako ľudstva, tak aj každého jednotlivca: etapy prírodnej evolúcie, ktorá vytvára náhodné mutácie, podrobené potom situ výberu; a etapy účinkovania ľudskej spoločnosti, kladúcej otázky sama sebe. Táto druhá etapa vedie k spomenutému rozhodujúcemu obratu. Uvedomiac si svoju existenciu odmietame osud spoločný všetkému, čo splodil vesmír, to jest podriadenie slepým determinizmom prírodných procesov.

Objavili sme, že príde zajtrajšok a že môžeme ovplyvňovať chod udalostí. Začiatky boli obťažné, naša nevládnosť sa strácala len postupne; teraz však naše možnosti konať narástli tak rýchlo, že v nás plodia strach. Obavy sú odôvodnené, ale nemajú nás viesť k vzdaniu sa. Naopak, môžu byť motorom spoločného projektu.

Existencia ľudskej spoločnosti - to je aktualizovaný názov pre spoločenstvo svätých - nie je predmetom nejakej viery, je to skutočnosť. Dôležitou otázkou je voľba cieľa a cesty k nemu.

Žijeme v dobe, keď sa realizuje úplná vzájomná závislosť všetkých ľudí; rýchlosť dopravných prostriedkov a okamžitosť výmeny informácií majú za následok, že činy každého bezprostredne pôsobia na všetkých ostatných. Tento proces sa podobá tomu, čo sa deje, keď sa molekuly zhromažďujú, aby vytvorili bunku, alebo medzi bunkami, keď tvoria orgán. Pritom však existuje jeden dôležitý rozdiel: kým bunky a orgány reagujú medzi sebou poslúchajúc len prírodné zákony, ľudia majú možnosť reagovať podľa vlastnej voľby: sami rozhodujú o spôsobe vzájomnej závislosti:

Môžu hľadieť jeden na druhého ľahostajne, nevšímavo a zaujímať sa len o vlastnú budúcnosť. Potom sa všetko deje tak, ako keby nebolo dochádzalo k nijakým stretnutiam; nič sa nestáva spoločným vlastníctvom; nevytvárajú sa nijaké štruktúry, ľudstvo je iba nakopením ľudí, hromada ľudí, nemajúca väčšiu kapacitu ako každý jej príslušník.

Môžu hľadieť jeden na druhého aj so strachom, pretože „iný” znamená pre každého nebezpečenstvo. Potom sa zaujmú postoje opozície, agresie, obrany. Tieto spočiatku individuálne procesy pretrvávajú a časom sa vytvárajú skupiny, majúce za hlavný cieľ bojovať proti iným skupinám. Tieto čiastočné zospoločnenia bývajú prameňom úžasných technických úspechov, ale sú hlavne ničivé. Pri príprave vojny chystá každý národ stále účinnejšie zbrane; vynašli sa oštepy, luky, kanóny a nakoniec rakety s atómovými hlavicami. Ľudstvo sa stáva nestálym zhlukom populácií hotových navzájom sa ničiť, ba od niekoľkých desaťročí ochotných spáchať aj kolektívnu samovraždu. Niečo nepredvídaného ju môže vyvolať každú chvíľu.

Môžu však v druhom vidieť prameň prostriedkov na budovanie seba samého. V tom prípade je každé stretnutie osôb alebo kolektívov príležitosťou prekonať sa a dostať prístup k novým možnostiam.

Aký postoj zaujať?

Pascal navrhuje v súvislosti s naším postojom k existencii Boha stávku; jedna alternatíva by bola istá výhra, druhá istá prehra; je zrejmé, vraví, ktorá voľba by bola dobrá. Ale skutočná stávka sa týka nášho postoja voči ľuďom. Ľahostajnosť a agresivita plodia katastrofy, no dôverčivá otvorenosť môže byť blahodarná; prečo váhať?

Ako všetky samozrejmosti, aj toto už bolo povedané. Nie je to ústredná téma Kázne na hore? Táto reč nám nenavrhuje veriť v ľudské spoločenstvo; navrhuje nám zostrojiť ho a ukazuje nám cesty, akým spôsobom. No navrhovaná cesta je pravým opakom cesty, ktorou sa uberá naša západná kultúra, ktorej motorom je všeobecná súťaživosť a permanentný boj.

Východiskom našich úvah bolo krédo, ktoré nás nevyhnutne priviedlo ku Reči na vrchu. Krédo opisuje, čo treba veriť, Reč na vrchu navrhuje, ako treba žiť.

To prvé slúžilo za zámienku pre krvavé zrážky, plodilo nenávisť medzi národmi, vyvolávalo konflikty s tými, ktorých krédo bolo odlišné. Aké zločiny sa páchajú ešte dnes v mene „pravého boha”! Rozbor vier, ktoré zapĺňali moju mladosť a formovali moju počiatočnú kultúru, mi odhalil ich prázdnotu. Podobný postup v otázke rovnocenného kréda iného ako kresťanského náboženstva by bez pochyby viedol k rovnakému záveru. Prečo tvrdošijne trvať na viere? A hlavne, prečo - ak zistíme vieru u seba - tvrdošijne ju prikazovať druhému?

To druhé, naopak, môže byť zdrojom našich úvah a zapojení/záväzkov.

Či preto, že je Boh, alebo že je „syn, konsubstanciálny s otcom”, alebo jednoducho pretože je človek, treba brať vážne, alebo naopak odmietať to, čo hovorí Ježiš Kristus? Dávam prednosť tomu, že ho počúvam, rozmýšľam nad jeho návrhmi a prípadne súhlasím. Ale prečo si mám klásť otázky o jeho božskej prirodzenosti, na ktoré nebudem nikdy vedieť presne odpovedať?

Málo záleží na tom, na čo verím. Treba sa mi slobodne rozhodnúť, do čoho sa zapojím.

*  *  *

Nicejsko-carihradské krédo

(Preklad textu v Jacquardovej knihe, kde sa neaudáva prameň)

Verím v jedného jediného Boha,
Otca všemohúceho,
Stvoriteľa neba i zeme,
všetkého viditeľného i neviditeľného.
Verím v jedného Pána, Ježiša Krista,
jednorodeného Syna Božieho,
ktorý sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi;
Je Boh, narodený  z Boha,
Svetlo, narodené  zo Svetla,
pravý Boh, narodený z pravého Boha,
zrodený, nie stvorený,
tej podstaty ako Otec,
skrz neho bolo všetko stvorené.
Pre nás ľudí a pre našu spásu
zostúpil z nebies;
skrz Ducha svätého
prijal telo z Panny Márie
a urobil sa človekom.
Bol pre nás ukrižovaný pod Pontským Pilátom,
bol umučený a pochovaný.

Tretieho dňa vstal z mŕtvych
podľa Písma,
a vystúpil na nebesá;
sedí na pravici Otca.

Vráti sa v sláve,
aby súdil živých aj mŕtvych;
a jeho kráľovstvo nebude mať koniec.
Verím v Ducha svätého,
ktorý je pán a dáva život;
pochádza z Otca i Syna;
s Otcom aj Synom
je rovnako uctievaný a oslavovaný;
hovoril ústami prorokov.
Verím v cirkev,
jednu, svätú, katolícku* a apoštolskú.
Uznávam len jeden krst
na odpustenie hriechov.
Očakávam vzkriesenie mŕtvych
a život budúceho veku.
Amen. jednu, svätú,
v svätú Cirkev všeobecnú,
v spoločenstvo svätých, všeobecnú, apoštolskú Cirkev

Nicejsko-carihradské vyznanie viery v súčasnom slovenskom preklade znie:

Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.
Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi;
Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom,
skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.
A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.
Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný,
tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma a vstúpil do neba,
sedí po pravici Otca a zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.
Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna;
Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva, ako Otcovi a Synovi; On hovoril ústami prorokov.
Verím v jednu, svätú, katolícku*, apoštolskú Cirkev, vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov
a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen. (Wikipedia)

* Používanie výrazu “katolícka” je aj v úradných dokumentoch dosť zmätené. Na internete som našiel 1. - “svätú cirkev katolícku”  - apoštolské vyznanie v katolíckom katechizme www.katechizmus.sk; - 2. “svätú cirkev všeobecnú” na strane http.dokumenty christ-net.sk. -  3. “svätú cirkev všeobecnú” - www.baptist.sk. -  V (českom) Katechizme katolické církve sa výraz “katolícka” nevyskytuje. V Apoštolskom vyznaní je cirkev svatá a obecná, v Nicejsko-carihradskom je jedna, svätá, všeobecná a apoštolská. - Dodatok 07. 10. 2009.

Prameň: Albert Jacquard: Dieu?   Stock- Bayard, Paris 2003, 146 strán.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

Nové komentáre

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu