Hriechy misionárov

Friday, 2 July 2004 | Zošity humanistov č. 44

Stephen R. Welch

Sme svedkami snahy evanjelizácie ovládnuť svet. V celom svete sa vydávajú ročne milióny dolárov prostredníctvom zbierkových kampaní a nedeľných ofier na podporu zdanlivo humanitárnych zámorských misií. Toto dielo - kŕmiť hladných, zaodievať nahých, dať liek chorým - sa zdá dobrou vecou, navonok nezištnou snahou robiť dobre, nepošpinenou necudnými titulkami, sprevádzajúcimi trpké diskusie, ktoré strpčujú život cirkvi doma.

No misionári kresťanstva majú svoj podiel na kontroverzii. Väčšina súkromných darcov a korporatívnych sponzorov to síce nevie, ale zámorskí misionári sú oddávna zapletení do škandálov, pri ktorých sa im vytýka koristnícke správanie voči slabým a zraniteľným. Hoci tieto prevažne bedárske a nevzdelané obete už desiatky rokov hlasne protestujú, ich ponosy sa netýkajú sexuálneho zneužívania mládeže a tak sa nedostanú do titulkov masmédií na západe. Ich sťažnosť musí prejsť pol sveta, a tak málokedy sa dostane do anglicky (aj slovensky) píšucich novín.

Evanjelizácii sa skutočne darí v širokom páse nerozvinutých krajín od severnej Afriky po východnú Áziu. Stratégovia misionárstva nazývajú túto oblasť „nezasiahnutý blok” alebo „konečná hranica”. Vo vidieckych zapadákovoch a izolovaných kmeňových kopaniciach štátov ako India misionári rutinne ponúkajú plody veľkodušnosti - potravu a lieky - ako úplatky za prestup na kresťanstvo. Ak tieto lákadlá zlyhajú, sú k dispozícii agresívnejšie prostriedky, nevynímajúc podvod a zastrašovanie. Ukazuje sa, že v nezasiahnutom bloku je zber duší cieľom, ktorý svätí skoro všetky prostriedky.

Konečná hranica

Toto podriadenie humanitárnej pomoci obracaniu na vieru je teologická otázka; evanjelizujúci kresťania veria, že majú božský mandát, „veľké poverenie” od samotného Ježiša Krista, aby šírili svoju vieru. Je to však aj politická otázka. Pri návšteve Indie v roku 1998 pápež Ján Pavol II. bez obalu vyhlásil, že pokresťančenie Ázie má pre katolícku cirkev v novom miléniu „absolútnu prioritu”. Otvorene prirovnal plány Vatikánu pre túto oblasť k dobytiu Amerík v šestnástom a sedemnástom storočí. Podľa Sanala Edamaruku, zakladateľa (ateistickej) spoločnosti Rationalist International v New Delhi, nechávajú pápežove slová málo miesta pre priateľskú interpretáciu čo aj len sekulárnych a pokrokovo zmýšľajúcich občanov Indie. „To nie je fantázia nejakých hinduistických nacionalistov, ale tvrdá pravda, že nejde o nič menej ako o konverziu miestnych hinduistov - a to sa dotýka Hindov na celom svete.”

Cirkevní „vojaci v poli” dostali toto posolstvo. Jeden mumbajský (predtým sa vravelo bombajský) misionár, ktorého budeme volať Pavlom (požiadal nás, aby sme jeho meno neuvádzali), potvrdzuje, že aj s kolegami bol jednoznačne predstavenými inštruovaný, že „v procese konverzií treba pracovať osobitne tvrdo a použiť každý možný prostriedok na obrátenie týchto pohanov.” Pri takom pochodovom rozkaze sa môže na pozemské konzekvencie gavaliersky zabudnúť. „Nezáleží na tom, ako ich obraciame,” dodáva Pavol. „Zaváži len konverzia.”

Za jedno z najbohatších lovísk v zatiaľ nedosiahnutom bloku je India. Metódy, ktoré tu používajú misionári ako Pavol, vyvolali medzi „pohanským” občianstvom zatrpknutosť a zášť. A pravdepodobne žiadna z misionárskych taktík nerozhorčí viac ako úmyselné zasiahnutie najzraniteľnejších členov každej spoločnosti - jej detí.

Misionári už dávno využívajú vplyv, ktorý majú na indickú mládež prostredníctvom tisícok cirkvou vedených nemocníc, škôl a sirotincov. Arcibiskup z Pondišery poslal v roku 1923 do Ríma hlásenie, ktoré škodoradostne nazval „Duchovné výhody hladu a cholery”. Dočítame sa v ňom, ako v miestnych nemocniciach hlad „činil zázraky”, keď tam „krstová voda tiekla prúdmi a vyhladnutí malí špunti v húfoch leteli do neba.” Ukázalo sa, že nemocnica je dopredu prichystané zhromaždisko, „kam netreba nikoho pozývať. Vďaka infekcii posielajú jeden druhého .”

Tajné krsty detí

O tridsať rokov poukázalo vládne vyšetrenie na ošklivosť, ktorá viedla k zurčaniu potoka krstnej vody. Katolícki kňazi boli navedení, aby sa naučili čosi z medicíny a tak získali prístup k posteliam chorých detí (hindov a moslimov). Tam pod zásterkou podávania lieku deti pred smrťou tajne krstili. Veľmi znepokojujúce sú správy, že táto prax pretrváva dodnes: formulky krstu sa zašepcú a svätá vodička sa pokradmo naleje na nekresťanských pacientov aj v hospicoch takého mena, ako sú Misionárky lásky (matky blahoslavenej Terézie).

Kresťanské misijné školy ostávajú aj v modernej Indii všadeprítomné. Mnohé hinduistické rodiny sa domnievajú, že misijné školy poskytujú dobrú výchovu; pre iné je cirkvou riadená škola jediné dostupné riešenie. Tieto školy majú veľkú možnosť zneužiť dôveru rodičov tým, že žiakov prehovárajú na prestup k inému náboženstvu. V roku 1998 mal veľkú publicitu prípad misijnej dievčenskej školy v Rajkote, v štáte Gujurat, kde rozdávali hinduistickým dievčatám Nový zákon a robili na ne nátlak, aby podpísali prehlásenie kresťanského náboženstva: na poslednej strane knihy podpísal jej majiteľ, že je hriešnik a prijíma Pána Ježiša za svojho „osobného spasiteľa”.

Rodičov to, prirodzene, rozhnevalo. Nielen že sa táto konverzia udiala bez ich súhlasu - aj v Indii je ilegálne, ak ide o maloletých; viaceré dievčatá udávali, že sa na ne robil nátlak. Rodičia a spoluobčania organizovali vtedy pochod na túto školu a vlna odporu sa šírila krajom. Škola musela pozbierať naspäť knihy Nového zákona, verejne sa ospravedlniť a sľúbiť, že „podobnú literatúru” nebude v budúcnosti šíriť.

Klamstvá o prenasledovaní

Pri tejto príležitosti škola poprela povesť, že protestujúci rodičia pálili knihy Nového zákona svojich detí; povesť však aj tak prenikla do indickej tlače a západné médiá ju nekriticky preberali; bola to vítaná munícia pre kampaň, že hinduistickí fundamentalisti v Indii prenasledujú kresťanov. Už od začiatku kampane sa príspevky pre misie v Indii značne zvýšili, čo dokazuje, že pozornosť štátneho prokurátora má vidieť viac ako biblie a krstovú vodu. John Joseph, kresťanský člen Menšinovej komisie, vyšetrujúci prenasledovanie kresťanov fundamentalistami, uznal, že väčšina takýchto správ v západnej tlači boli len „farbisté klamstvá, polopravdy a zveličené historky, vyrobené indickými kresťanskými NGO a misionárskymi skupinami na mobilizáciu agentúr na zbieranie darov a na otváranie peňaženiek.”

No čo aj sú peňaženky v ich vlasti otvorené, zámorskí misionári cítia tlak, aby kryli aspoň časť svojich výdavkov z domácich zdrojov a tak sa niektorí stali vynaliezavými zháňačmi peňazí; podaktorí hľadali príjem aj menej etickými spôsobmi, ako sa to ukázalo pri nedávnych machináciách s adopciami detí v misijných sirotincoch.

Cirkvami vedené sirotince patria, podobne ako misijné školy, do fixného obrazu kresťanskej evanjelizácie v Indii. Deti, legálne zverené do opatery sirotinca, sa spravidla vychovávajú ako kresťania a tie, ktoré nanájdu iný domov, neraz príjmu cirkev za náhradu svojej rodiny a keď dospejú, stanú sa mníškami alebo kňazmi. To posilní rady domorodého kňazstva, čo je vítaný bonus najmä vzhľadom na úpadok záujmu o semináre a kňazské povolanie na západe. Mnohým Indom sa to môže nepáčiť, no sirotince majú právo vychovávať svojich zverencov podľa svojej chuti. No toto právo nezahrnuje podvod - a podvodom bolo to, čo sa stalo dvadsiatim piatim rodinám v Arunašal Pradeši, hornatom štáte severovýchodnej Indie.

Ilegálne a neetické metódy

V okrese Nagaland jeden katolícky kňaz účtoval rodičom 10 000 rupií (asi 250 USD) za výchovu dieťaťa - za výučbu, ubytovanie a stravu v kláštore misie sv. Emanuela v Rajastane, vzdialenom asi 2 500 km. Pre indické pomery je to veľa peňazí, ale rodičia počítali so „školou pre sahibov”, t.j. západného štýlu. Po čase pojali niektorí z nich podozrenie a vydali sa na návštevu do ďalekého Rajastanu navštíviť svoje deti. Aké bolo ich zhrozenie, keď deti nenašli v kláštore sv. Emanuela; neboli ani v nijakej škole - boli v sirotinci. Kňaz, ktorý ho viedol, sa bránil, že 5 000 rupií dal svojmu kolegovi z Nagalandu za sprostredkovanie akcie; a žiadal ich náhradu v plnej výške, kým prepustil deti ich rodinám.

Obete takýchto schém pochádzajú spravidla z indických kmeňov a hinduistických komunít v najmenej rozvinutých, t.j. najzaostalejších enklávach, ktoré si zachovali svoju odlišnú miestnu kultúru a ostávajú nedotknuté modernými prúdmi indickej spoločnosti. Sú beznádejne chudobní a nevzdelaní, a tak sú na prvých miestach misionárskych zoznamov možných prestúpencov. Sú to (ešte) nedosiahnutí spomedzi (oddávna) nedotknuteľných.

Aj Rím aj jeho protestantskí súperi boli a sú vo svojej snahe konvertovať príslušníkov týchto kmeňov osobitne agresívni. Sú správy, že využívajúc zvyčajné presvedčenie, že dievča je pre rodinu ekonomická záťaž, misionár nahovára matky týchto kmeňov, aby sa po pôrode vzdali svojho dieťaťa. Sľubuje sa im, že ho bude adoptovať bohatý západniar, a tak bude mať „oveľa lepší život”. Matke sa dá mizerných 70 USD a adoptívni rodičia dávajú misii „dar” 2500 USD …

Arvid Neelakandan, dobrovoľník organizácie Vivekanada Kendra (VK), neziskovej hinduistickej organizácie pre prácu medzi zaostalými kmeňmi, vysvetľuje, že títo ľudia vlastne pojem „sirota” ani nepoznajú, lebo siroty v ich spoločenstve neexistujú; o deti bez rodičov sa celkom samozrejme stará celá široká rodina. Len v hlave misionárov sa vraj mohla zrodiť myšlienka vyžmýkať peniaze od cudzieho darcu ponúkajúc mu tieto deti ako „siroty” na adoptáciu. Znechutený radí evanjelizujúcim, aby miesto zháňania peňazí a vábenia na obrátenie zamerali svoju prácu na zlepšenie sociálnych podmienok týchto kmeňov, osobitne ich mladých dievčat. Jeho VK sa špecializuje na školenie dievčat v užitočných - a sekulárnych - predmetoch, ako sú prírodné vedy a matematika.

Úplatky za konverziu

Prax prehovárania, vábenia až úplatkov pre chudobných za ich konverziu na kresťanstvo je celkom bežná a mnohí misionári priznávajú, že ju používajú. Nie je nič nového. Už za čias vpádu prvých portugalských votrelcov platili jezuiti stovkám domorodcov v hotovosti a darmi za účasť pri hromadných krstoch. Dnešné metódy sú subtílnejšie: obrátenia sa „kupujú” za potravu, lieky, sľuby a mikropôžičky. Najmä tieto posledné sa stávajú čoraz populárnejšie, lebo okrem reklamy pre konverziu znamenajú trvalý príliv vracaných peňazí pre misiu, zameranú len na hotovosť.

Prax vábenia hladného a chorého na kresťanstvo ponukou jedla a lieku nie je ako taká ilegálna, ale je ťažké povedať, že je etická. Toto platí osobitne v prípade chudobných kmeňov a „dalitov” („nedotknuteľných”), ktorí sú v tomto ohľade hlavným terčom misijnej činnosti, pre ich neschopnosť pochopiť, o čo ide pri konverzii. Hinduizmus nepozná pojem konverzie. Preto Mohandas K. Gándhí jasne odmietol túto prax, keď protestoval proti činnosti misionárov zhľadávajúcich po jeho kraji obrátencov:

„Prísne odsudzujem toto nadbiehanie naprosto neznalým ľuďom, toto vábenie pozemským rajom a sľubmi, ktoré sa nedodržia.”

Nech nazveme ponuku materiálneho úplatku za náboženskú konverziu akokoľvek, nezaslúži si označenie „dobročinnosť”. Neplatí to pre misionárov ako Pavel, ktorý nehľadá ospravedlnenia, keď sa stretne s námietkami: „Ak považujú Indovia určité taktiky, napríklad darovanie peňazí, potravín alebo šiat svojim hladným a nahým deťom ako odmenu za prijatie Krista, za nemorálne, čo môžem povedať? Všetky rehole a všetci misionári dostali radu používať tieto metódy, a inakšie to v praxi ani nejde. Možno to znie niekomu nemorálne, ale je to jediná cesta.”

Poznanie Krista cez jedlo

Nemôžem si pomôcť, ale musím sa pýtať, za aké seriózne sa dajú považovať konverzie, pri ktorých hrajú úlohu dary; dochádza tu k obráteniu, cíti konvertita (obrátenec) zmenu svojho zmýšľania? Toto sa misionárom a ich evanjelizačným metódam už dávno vytýka a na vlastné oči to vidia zakaždým, keď sa ich kasy prázdnia a nemôžu plniť svoje sľuby - a keď sa v takom prípade ich stádečko „veriacich” rozpadá a vracia k hinduizmu. Na otázku, za akú „vážnu” možno považovať konverziu, pri ktorej hrá úlohu jedna alebo niekoľko mís ryže, má Pavel rýchlu odpoveď: „Aj poznanie Krista najprv cez jedlo, odev alebo niečo iné sa dá považovať za úplné obrátenie, pretože ak takáto „ovečka” ostane vo výchove cirkvi, bude z nej stopercentný kresťan.”

Dejiny nás učia niečo iné. Túto doktrínu hlásal Duarte Nunes, prelát misionárov v Goi, už roku 1520. Prešlo päť storočí. Väčšinou tu vládli prokresťanské imperialistické vlády. A počet kresťanov v Indii neprekročil 2,4 % obyvateľstva! India ostáva neotrasiteľne hinduistická! (najnovšie údaje hovoria o 800 miliónoch hinduistov a 400 miliónoch budhistov - pozn. prekl.). A tak z netrpezlivosti či zo zúfalstva sa niektorí misionári rozhodli pre presvedčivejšie metódy obracania ako jednoduché vábenie. Za čias Duarte Nunesa zdrapili jezuiti za pomoci portugalských vojakov zdráhajúceho sa Inda a natreli mu ústa kúskom mäsa z kravy, čím ho ako hinda „pošpinili”, takže musel hľadať spásu v kresťanstve. Taká nehanebnosť je dnes nemožná, ale hrozbou je násilie od tretích.

Povzbudzovanie k násiliu

Dedina New Tupi leží hlboko v horách štátu Arunašal Pradeš a hraničí s okresom Nagaland, kde už roky trvá gerilová vojna medzi separatistami a indickou vládou. Pred rokmi tu otvoril základnú školu evanjelický misionár, ale odpoveď na jeho činnosť bola vlažná; pastor cítil, že musí mať „zelenšie” pastviny, že musí vytrhnúť domorodcov z ich vernosti viere „vaišnavite” (monoteistickej vetvi hinduizmu). Ako poslednú možnosť „zahral tromfa”.

Pastor v New Tupi začal kázať novú kázeň. Dedinčania si spomínajú, že ich vyzýval, „aby sa obrátili behom jeden a pol mesiaca, lebo inakšie sa dostane každý do osobných ťažkostí”. Pri takýchto varovaniach opakovane padlo meno Národnej socialistickej rady Nagalandu (NSRN), ozbrojených povstalcov v susednom Nagalande, ktorí, ako písali lokálne noviny, radi sa dopúšťajú únosov a vydierania. Obyvatelia New Tupi pochopili pastorovo posolstvo: chytro sa obráťte na kresťanstvo, „lebo terorizmus skoro zaklope na vaše dvere”.

Zlé je, že takto sa chová nielen pár odrodilých duchovných. Mnohí konvertiti z hinduizmu trpia na tzv. „neurózu z konverzie”, komentuje to V.S. Naipaul. Jedným z jej prejavov je snaha demonštrovať vernosť svojej novej viere otvoreným nepriateľstvom voči starej opustenej viere. Toto nepriateľstvo sa často prejavuje výrazmi pohŕdavého nazývania hindov „pohanmi” a hinduizmu „diabolským” či „čertovským”. Súperenie sa veľmi často stupňuje do fyzickej agresie: narušovanie hinduistických slávností, obťažovanie neoblomných rodinných členov a susedov, znesväcovanie hinduistických chrámov a relikvií.

Napätie medzi obrátenými kmeňmi a ich hinduistickými susedmi vyvrcholilo v roku 1999 v okrese Dang v štáte Gujurat. Konflikt sa tak rozrástol, že sa znepriatelili dediny a rozpadli rodiny. Štátna komisia pre ľudské práva nariadila špeciálne vyšetrovanie. Jedno z najpádnejších svedectiev vypovedal vtedy Ghelubhai Nayak, uznávaný vedec a žiak Gándhího, zaoberajúci sa sociálnymi pomermi chudobných kmeňov v Dangu vyše 50 rokov.

Nayak vyhlásil, že dangský konflikt má korene v diele misionárov. Len v priebehu posledných troch rokov sa „pod vplyvom svojich kazateľov” konvertiti na kresťanstvo aspoň v 15 prípadoch dopustili zneuctenia a znesvätenia hinduistického svätca Hanumana, ktorého miestne kmene uctievajú ako inkarnáciu hinduistického boha Šivu, ktorý bol sluhom Višnu. Dosvedčil, že obrátení raz urinovali na Hanumanovu sochu; inokedy rozbili jeho sochu na márne kúsky a črepiny pohádzali do rieky; pre hinduistických svätých nemali iné meno ako „šajtani”, to je „satani” - aj to po kázniach svojich dušpastierov. Potvrdilo sa, že aj domorodé kňazstvo je postihnuté Naipaulovskou „neurózou”.

Aké zisky?

Vcelku sa nedá poprieť, že úsilie kresťanských evanjelizujúcich misionárov dalo v rozvojových krajinách tisícom ľudí potraviny a šatstvo. Keď sa však tieto zisky misijnej práce dajú na váhu so sociálnymi následkami agresívneho prozelytizmu (prehovárania na prestúpenie), čo preváži? Sú na tom národy ešte nezasiahnutého bloku lepšie, ak majú medzi sebou kresťanských misionárov?

Je to na počudovanie. Podľa Svetového výskumného evanjelizačného centra (SVEC) existuje v Indii viac ako štyritisíc misionárskych agentúr. Majú k dispozícii obrovský aparát asi 434 000 cudzích misionárov a spravujú ročný globálny príjem 18 miliárd USD. Za všetky tieto vynaložené peniaze je výsledok evanjelizácie priam zarážajúco biedny - jedno pokrstenie vychádza na 359 000 USD. Výskum SVEC však odhalil ešte tvrdšie skutočnosti: väčšina evanjelizačných plánov „ani zďaleka nedosiahla” evanjelizačné ciele a cirkevné sprenevery prevýšili globálny príjem misijných podujatí o celú miliardu USD ročne.

Pritom kvalita života indickej kresťanskej populácie ostáva neveselá. Napriek „krokodílím slzám” nad osudom utláčaných, hovorí Edamaruku, a v protiklade s tvrdeniami zástancov misionárčenia, že pokresťančenie prinesie spravodlivosť a rovnosť aj dalitom, prekrstení „nedotknuteľní” zisťujú, že ostávajú rovnako nedotknuteľní, ako boli ako hinduisti. Kým 75 % indických katolíkov sú daliti, tvoria daliti menej ako 5 % indických kňazov. Absolútna väčšina cirkevnej hierarchie sú príslušníci horných kást - na to si nedotknuteľní horko sťažujú.

No kresťanstvo sa nedá odradiť a stavia nové kostoly. Pavel vraví, že Vatikán plánuje zvýšiť rozpočet pre indické misie na rok 2003 o 40 %. „To je pekná suma v rupiách. Vo viac kostoloch bude viac prestupov.” Nedomyslí sa, že by sa tie peniaze dali použiť na produktívnejšie účely.

Ani tvrdenie, že vystavenie západniarskym ideám a inštitúciám prinesie Indom nejaký úžitok, neobstojí, najmä ak hlavný efekt misionárskeho snaženia spočíva v náhrade jednej povery druhou. V evanjelizovaných skupinách sa veľa hovorí o zázračných vyzdraveniach a dokonca aj o exorcizme (vyháňaní diabla). V jednom typickom vyhlásení jeden exhinduista tvrdí, že jeho žena po horúčkovitom ochorení stratila zrak; vyskúšala na sebe hinduistickú mágiu, no nepomohlo to. „Keď však prijala Dobrú novinu a sľúbila, že sa už nikdy nebude klaňať idolom, pocítila dotyk na svojich očiach a jej zrak sa zázračne obnovil”. Sama dodáva: „Teraz som v úplnom poriadku a všetci členovia mojej rodiny prijali Ježiša Krista.”

To je teda výsledok západného „osvietenstva”. Takto ponúka evanjelizácia len výmenu idolatrie (zbožňovania modiel) za bibliolatriu (zbožňovanie biblie), démonov za bohov, mágie za dogmu. V dôsledku toho sa trhajú rodiny, vznikajú rozpory medzi komunitami a starodávne domorodé tradície, nie menej platné či sväté ako tie, čo ich majú nahradiť, sa znevažujú v prospech žiarlivej ideológie, ktorá si dala za cieľ homogenizovať svet.

Na západe sa veľmi nešíri vedomosť o tom, že Gándhí, predobraz súcitu a sebaobetovania, nenávidel prozelytizáciu. Vo svojich Zobraných spisoch kategoricky konštatuje, že

„myšlienka obrátenia je najsmrteľnejší jed, aký kedy otravoval pramene pravdy”.

Ak misionári nevedia poskytnúť svoju službu pre jej hodnotu, povedal, ak treba za ich dobročinnosť platiť prestupom na ich vieru, to dával prednosť ich okamžitému odchodu z Indie. Ten muž nebol ani hinduistický „fundamentalista” ani extrémista. A dobre poznal utrpenie a potreby svojich najbiednejších rodákov.
Napriek tomu ostávajú poľní misionári vo svojom diele optimistickí, hoci sú pochabí. Pavel pripúšťa: „Naše spôsoby obracania ľudí na inú vieru sú vo svojej podstate strašné, ale si myslím, že na to máme dôvod.” V jeho slovách zaznieva pochybnosť, ale nachádza útechu v bežnej riekanke: „Dôvod je Kristus. To je úctyhodné.”
Potom sa odmlčí a kladie otázku: „Vy by ste to nepovedali?”

Bibliografia: 60 citácií (sú k dispozícii v redakcii).

*  *  *

Prameň: Stephen R. Welch: “Sins of the Missionairies”, Free Inquiry, 24/2, 2004, s.24-29.

Preložil Rastislav Škoda

tags , , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu