„Tretia konfesia“ a organizovaný humanizmus

Friday, 3 September 2004 | Zošity humanistov č. 45

Horst Groschopp

Ako vravia pozorovatelia spolkov, na získanie sto nových členov treba prakticky zasiahnuť aspoň desať tisíc ľudí správami a ponukami, ktoré sa im zdajú užitočné. Naše zväzy (v Nemecku; všetky ďalšie číselné údaje sa týkajú Nemecka - pozn. prekl.) zasiahnu t.č. asi štvrťmilióna dospelých ľudí ročne. Aby sa milióny dozvedeli, čo považujú za dobré a správne organizovaní humanisti, treba urobiť viac ako poslať huncútsku správu správnemu denníku.

Koho máme osloviť? Tu nám pomôžu analýzy tých, čo nás z cirkevnej strany nielen pozorujú, ale radi by nás reevanjelizovali. Erfurtský profesor teológie Eberhard Tiefensee si sťažuje na dramatický úpadok počtu organizovaných kresťanov najmä v nových spolkových zemiach; nazýva ho „superkatastrofou pre cirkvi” a zodpovednosť pripisuje „tretej konfesii”, takpovediac konfesii bezkonfesijných.

Na tejto správe a z nej vyplývajúcej pretrvávajúcej živej debate je všeličo veľmi napínavé:

1. Výraz „konfesia” - teda vyznanie (resp. priznanie pri vyplňovaní daňovej karty) - volí cirkevná strana vedome, hoci sa pri tejto „tretej konfesii” neskladajú nijaké sľuby a neexistujú katechizmy; jej podstate je skôr vlastná určitá racionálne motivovaná snaha o objektívnosť.

2. Bezkonfesijní sa berú na vedomie ako skupina, ktorá má síce na okraji ezotericky-náboženské predstavy alebo ilúzie akéhosi „vedeckého svetonázoru”, ale vo svojich zásadných výpovediach a v ohľade viacerých „istôt” je homogénna. Pozitívne sa v nej hodnotí individuálnosť, samourčenie, tolerancia, solidarita a družnosť (miesto spoločenskosti). Životné istoty sa zaobídu bez boha, zjavenia a zmŕtvychvstania. Život sa považuje za hodný žitia aj bez náboženstva.

3. Z 21,4 miliónov bezkofesijných je podľa miesta narodenia skoro polovica východných Nemcov.

4. Vyhodnotenie viacerých štúdií ukazuje, že podiel bezkonfesijných na celkovom počte obyvateľov je na západe 12-15 %, na východe však až 65-75%; že v západnom Nemecku je ešte 70 % ľudí aspoň formálne príslušníkom nejakej cirkvi, vo východnom len 24 %; že v západnom ide týždenne do kostola 15 %, vo východnom niečo málo viac ako 3 % ľudí.

5. Regionálny výskt „tretej cirkvi” je tiež rozdielny; na západe ich žije vo veľkomestách 60 %, na dedinách a v mestečkách pod 5 000 obyvateľov len 7 %; na východe: 32 % vo veľkomestách a 29 % na dedinách a v mestečkách; z toho vyplýva, že na západe je bezkonfesijnosť väčšmi tabuizovaná ako na východe.

6. Na východe je oveľa viac vyslovene sekulárnych organizácií - a cirkvi nemôžu garantovať ani základné pastorálne služby.

7. Na východe aj na západe sa cirkev chápe skôr ako sociálne zariadenie než ako spásonosná ustanovizeň. Na východe je to, čo cirkvi hlásajú, temer bezvýznamné - nie však v politike! Otázky náboženstva a cirkvi sa pre východného Nemca stávajú dôležité až vtedy, keď sa pomocou štátu tlačia do jeho bezkonfesijného života: keď ide o výučbu náboženstva; pri styku s cirkevnými sociálnymi zariadeniami; keď zistí, že má platiť cirkevnú daň; keď ho nútia na príslušnosť k cirkvi pri pracovnom pomere v diakonii alebo Caritase.

8. Na západe sú bezkonfesijní spravidla utečenci z cirkví a odpadlíci od náboženstva, častejšie muži ako ženy (60:40) a slobodní ako ženatí. Rozchod s cirkvou tu býva zároveň neraz ťažké pretrhnutie pupočnej šnúry tradičných rodinných zväzkov. Naproti tomu sú na východe celé rodiny už desaťročia bezkonfesijné.

9. Na západe prežívajú bezkonfesijní spravidla etiku autonómie, spojenú s emancipačným chápaním života. Oslobodili sa od cirkvi. Ich odstup od cirkvi je často založený intelektuálne a kognitívne. Prevládajú skôr agnostické ako ateistické presvedčenia. Nik si nepraje „novú cirkev”, ale religiozita ostáva dôležitá a je súkromnou záležitosťou. Pociťuje sa potreba spirituality a dištanc k bohu je dôležitý.

10. Naproti tomu na východe prevláda etika povinnosti, spojená s postojom „náboženstvo nepotrebujem, cirkev môže existovať (pre tých, čo ju potrebujú)”. Boh a všetko, čo s tým súvisí, je tu ľuďom ľahostajný; preto tu kritika náboženstva a cirkvi takmer nemá šancu. Berlínsky teológ Krötke to vyjadril slovami: „Východní Nemci už dávno zabudli, že zabudli na Boha.”

Skutočnosť, že niekto má inú „konfesiu”, je pre teológov veľmi vážna záležitosť, ktorá ohrozuje ich vlastné vyznanie. Preto je pojem „tretej konfesie” vo vnútrocirkevnej diskusii veľmi sporný. V roku 1555 boli uznaní za „tretiu konfesiu” kalvinisti. Fundamentalistická kritika dnes varuje ekuménu, aby sa nechcela stať „treťou konfesiou”. Iní vidia „tretiu konfesiu” v židoch, moslimoch či pravoslávnych. Okrem toho je v zlej pamäti, že 19. júna 1936 uznal nacionálne-socialistický štát tzv. „Ludendorffovo hnutie” za „tretiu konfesiu”.

Táto široká debata by nevyžadovala náš zákrok, keby Tiefensee nebol zistil, že tá skupina tých bezkonfesijných, ktorých on volá „tretia konfesia”, vlastne ešte nemá meno. A z cirkevnej strany sa už ozýva varovanie, aby sa táto „konfesia ” nenazývala - po holandsko-belgickom prípade sa to v diskusii o európskej ústave už stalo - „humanistickou”. Dá sa uzatvárať, že v Nemecku sa táto „tretia konfesia” nepovažuje za jednoducho „bezkonfesijnú”.

Hľadá sa nám meno

Pre Humanistický zväz je táto diskusia dôležitá: skupina ľudí „tretej konfesie” sa stáva (aj mimo vlastného členstva) kvalitatívne a kvantitatívne predmetom vedeckého záujmu. Robia sa pokusy presnejšie prebádať oblasť viery (svetonázory, kultúrne názory) tejto skupiny. Zostavujú sa cirkevné protistratégie, a tým aj naše stratégie. A nakoniec: pre cirkvi by bolo osudné, keby značné časti politickej triedy a médií prišli k trom poznatkom o reálnej situácii:

1. Táto „tretia konfesia” skutočne existuje ako skupina.
2. Vo svojom jadre je „humanistická”.
3. Má oprávnené záujmy a vlastných „hovorcov”.

V diskusii sa ukazujú na našej strane pri spracúvaní vznikajúcej situácie a trvalého sporu zreteľné nedostatky. Časy tradičných svetonázorových spolkov sú definitívne za nami. No humanizmus - predovšetkým sekulárny, ktorý chce byť praktický - potrebuje organizáciu - už pre historickú zodpovednosť v globálnom „boji kultúr”.

Predstava, že humanizmus je „indiferentný” stav, že záujmy a potreby nenáboženských ľudí prevezme akosi automaticky „neutrálny” trh, dobročinné organizácie či dokonca štát, a budú ich aj spravovať, stráca zo ztreteľa základnú pravdu každého „zmýšľania”, nech sa toto prejavuje ako ticho, nech je ako vkľúčené do každodenného života (nech je ako „neuvedomené”): zmýšľanie existuje len vtedy, keď ho prežívajú, transportujú, rozvíjajú a budujú živé subjekty - teda ľudia. Pri humanizme to nie je inakšie ako pri islame alebo kresťanstve. Bez (aspoň komunikujúcich) humanistov niet humanizmu.

Uznanie základných služieb

Pri prvej ani pri druhej „konfesii” to nie je inakšie: Vystúpenia z cirkví síce pretrvávajú, ale všetky prieskumy verejnej mienky ukazujú, že cirkvi si za svoje „základné služby” zasluhujú spoločenské uznanie. V podstate plnia, čo sľubujú: poskytujú náboženský životný a hodnotový rámec; držia svoju spoločnosť združenú proti partikulárnym záujmom; majú rituály v najširšom zmysle slova, zabudované do špecifického systému služieb najmä ako pomoc v prechodných a konfliktových životných situáciách.

V oblastiach, kde humanisti poskytujú svoje služby (svetské oslavy a sviatky, humanistická výchova, pacientova vôľa a pomoc pri zomieraní), majú svoje použiteľné myšlienky, komunikatívne štruktúry a politické koncepcie. Humanizmus je alternatíva k náboženstvu, ak sa ľudia dozvedia, že je odpoveďou na otázky po zmysle života v dnešných časoch.

Normálnosť dobrého života bez boha, ako ho žili milióny ľudí, orientovaných na tento svet a v dôvere vlastným skúsenostiam - to je vlastne kritika všetkých náboženstiev. Tu má humanistický zväz historickú zodpovednosť.

Prameň: Horst Groschopp, „Dritte Konfession und organisierter Humanismus”, Diesseits, č. 67, 2004.

Preložil Rastislav Škoda

tags , ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu