Ľudská stránka Alberta Einsteina

Wednesday, 11 May 2005 | Zošity humanistov č. 49

Rastislav Škoda

Nepolepšiteľní prekrúcači pravdy  -  či polovzdelaní novinári, zaujatí vedci alebo prostí veriaci - nám do omrzenia pripomínajú, že aj taký veľký vedec ako Albert Einstein bol veriaci. Pritom z neznalosti alebo úmyselne zamlčujú atribúty jeho viery, hoci Einstein ich pri mnohých príležitostiach veľmi zdôrazňoval a od primitívneho obsahu viery podľa povedzme katolíckeho katechizmu sa rázne dištancoval.

Som rád, že pribúda kritických poslucháčov rozhlasu i divákov televízie, ktorí protestujú proti takémuto zavádzaniu, a napr. v diskusii v SME obžalúvajú „známeho” profesora fyziky z šírenia neprávd o Einsteinovi (http://diskusie.sme.sk/print.php?id=390306); upozorňujú na stránky v internete, kde sa možno o Einsteinovej „nie nadprirodzenej spiritualite” informovať, napr. http://condor.stcloud-state.edu/~lesikar/einstein/index.html.

Keďže nie všetci čitatelia ZH pracujú s internetom, považujem za užitočné oboznámiť ich podrobnejšie s niektorými zaujímavými stránkami tohto úseku.

Prvých päť statí (o modlitbe, o účele v prírode, o zmysle života, o duši a osobnom bohu) je z knihy Helen Dukas a Ba-nesh Hoffman: Ľudská stránka A. Einsteina, Princeton University Press, 1979.

Einstein o modlitbe

Jedna žiačka šiestej triedy nedeľnej školy v New Yorku napísala na popud svojho učiteľa 19. januára 1936 Einsteinovi list, kde sa ho pýtala, či sa vedci modlia, a ak, začo. 24. januára 1936 jej Einstein napísal tento list:

„Pokúsim sa odpovedať na Tvoju otázku tak jednoducho, ako budem vedieť. Tu je moja odpoveď: Vedecký výskum sa zakladá na myšlienke, že všetko, čo sa deje, podlieha prírodným zákonom a preto to platí aj pre činy ľudí. Z toho dôvodu vedec-výskumník ťažko uverí, že nejaká udalosť môže byť ovplyvnená modlitbou, t.j. prianím, adresovaným nejakej nadprirodzenej Bytosti.

Treba však pripustiť, že naše dnešné znalosti týchto zákonov sú nedokonalé a neúplné, takže naša viera v existenciu základných, všetko postihujúcich zákonov v Prírode, je zvláštny druh viery, ktorej existencia je podložená doterajšími úspechmi vedeckého výskumu. Ale na druhej strane každý, kto sa seriózne zaoberá sledovaním vedy, získa presvedčenie, že v zákonoch prírody sa manifestuje duch, ktorý je ďaleko viac ako duch človeka, duch, pred tvárou ktorého sa so svojimi skromnými schopnosťami musíme cítiť pokorne. Takto vedie veda k náboženskému pocitu zvláštneho druhu, ktorý je veľmi odlišný od zbožnosti naivných ľudí.”

Treba pripomenúť, že tento list bol napísaný asi desať rokov po objave Heisenbergovho princípu nederminovateľnosti a probabilistickej interpretácie kvantovej mechaniky s jej odmietnutím prísneho determinizmu.

Einstein o účele v prírode

V roku 1954 alebo 1955 dostal Einstein list, v ktorom sa citoval jeho výrok a podľa všetkého protirečivý názor jedného chýrneho evolucionistu o existencii inteligencie vo vesmíre. Tu je preklad nemeckého konceptu odpovede; nevie sa, či bola odoslaná:

„Toto nedorozumenie zapríčinil chybný preklad nemeckého textu a najmä použitie slova „mystický”. Nikdy som prírode nepripisoval nejaký účel alebo cieľ, ani nič iné, čo by sa mohlo rozumieť ako antropomorfické. Čo vidím v prírode, je úžasná štruktúra, ktorú vieme pochopiť len nedokonale, a to musí vyvolať v rozmýšľajúcej bytosti pocit „pokory”. Je to ozajstný náboženský pocit, ale nemá nič spoločné s mysticizmom.”

Einstein o zmysle života

Nasledujúci výňatok je z listu, ktorým Einstein odpovedal 19-ročnému študentovi Rutgersovej univerzity, ktorý mu písal o svojom zúfalstve, keď nenachádza viditeľný účel života ani pomoc v náboženstve. V odpovedi na tento zúfalý výkrik neponúkol Einstein lacnú útechu a práve to muselo posilniť študenta a zľahčiť bremeno osamelosti jeho pochybností. Einsteinova odpoveď v angličtine bola z Princetonu odoslaná 3. decembra 1950:

„Vážnosť Vašej snahy nájsť účel života jednotlivca a ľudstva ako celku na mňa veľmi zapôsobila. Myslím, že niet rozumnej odpovede, ak sa otázka postaví takto. Ak hovoríme o účele a cieli nejakej akcie, máme na mysli len otázku: aký druh priania sa má splniť akciou či jej dôsledkami, resp. akým neželaným dôsledkom sa má predísť? Samozrejme, môžeme zreteľne hovoriť aj o cieli akcie z hľadiska spoločnosti, do ktorej jednotlivec patrí. V tom prípade má cieľ akcie do činenia aspoň nepriamo s plnením prianí všetkých jedincov, ktorí tvoria spoločnosť. Ak sa pýtate na účel alebo cieľ spoločnosti ako celku, resp. jednotlivca ako takého, stráca otázka zmysel. Platí to ešte viac, ak hľadáte účel alebo zmysel prírody vo všeobecnosti, pretože v týchto prípadoch je úplne arbitrárne / ľubovoľné, ak nie nerozumné, predpokladať niekoho, čie priania by súviseli s tým, čo sa deje. Napriek tomu všetci cítime, že je rozumné a dôležité klásť si otázku, ako sa máme snažiť žiť. Podľa môjho názoru vyzerá odpoveď takto: uspokojiť priania a potreby všetkých natoľko, ako je len možné a dosiahnuť harmóniu a krásu v ľudských vzťahoch. To predpokladá hodnú dávku zodpovedného myslenia a sebavýchovy. Nedá sa poprieť, že osvietení Gréci a starí orientálni mudrci dosiahli v tomto nadovšetko významnom ohľade vyššiu úroveň, než existuje na našich školách a univerzitách.”

Einstein o duši

1. - 17. júla 1953 napísala jedna žena, zastávajúca úrad baptistického pastora, Einsteinovi pochvalný evanjelikálny list, v ktorom komentovala viaceré pasáže z jeho spisov a položila mu otázky, či uvažoval o vzťahu svojej nesmrteľnej duše k jej Stvoriteľovi a či mu je večný život s Bohom po smrti útechou. Nevie sa, či jej odpovedal, ale list je v Einsteinovom archíve s touto poznámku v angličtine:

„Neverím na nesmrteľnosť jednotlivca a etiku považujem za výlučne ľudskú záležitosť bez nadľudskej autority v jej pozadí.”

2. - Vo februári 1921 dostal Einstein v Berlíne list od jednej ženy z Viedne, ktorá ho prosila, medzi iným, aby jej povedal, či  má mienku o existencii duše a o individuálnom osobnom osude jednotlivca po smrti. 5. februára 1921 jej Einstein obšírne odpovedal a z jeho odpovede vyberáme:

„Mystický trend súčasnosti, vykazujúci bujný rast takzvanej teozofie a spiritualizmu, je pre mňa iba príznakom slabosti a zmätku. Keďže naše vnútorné skúsenosti sú reprodukcie a kombinácie zmyslových vnemov, považujem koncepciu duše bez tela za prázdnu a bez zmyslu.”

Einstein o osobnom Bohu

1. - 22. marca 1954 poslal jeden selfmademan Einsteinovi do Princetonu dlhý list, v ktorom mu podrobne vylíčil svoj život. Ako 9-ročný prišiel so sestrou z Talianska do USA za tuhej zimy, na následky ktorej jeho sestra umrela;  po šiestich mesiacoch zaškolenia začal ako 10-ročný pracovať; ako 17-ročný dostal príležitosť navštevovať večernú školu; teraz má dobré zamestnanie ako strojník vo výskume, má vlastný obchod a zahlásil niekoľko patentov. Udal, že je ateista a že vzdelanie získal čítaním kníh. Citoval z článkov o Einsteinových náboženských názoroch a vyjadril pochybnosti o autenticite týchto článkov. O mnohých aspektoch formálneho náboženstva sa vyjadroval neúctivo, spomínajúc milióny ľudí, ktorí sa modlia k bohu v početných jazykoch a poznamenávajúc, že Boh musí mať ohromný zbor kňazov, čo zaznamenávajú všetky ich hriechy. Končil dlhou diskusiou o sociálnom a politickom systéme v Ta-liansku a v USA a priložil šek na sumu, ktorú mal Einstein postúpiť na dobročinné ciele. 24. marca mu Einstein po anglicky odpovedal:

„Dostal som stovky listov, ale zriedka taký zaujímavý, ako Váš. Myslím si, že Vaše názory na našu spoločnosť sú správne. Samozrejme sú to klamstvá, čo ste čítali o mojom náboženskom presvedčení, klamstvá, ktoré sa systematicky opakujú. Neverím na osobného Boha a vždy som to jasne povedal. Ak je vo mne niečo, čo sa dá označiť za náboženské, je to môj bezmedzný obdiv pre štruktúru sveta, ako nám ju odhaľuje veda. - Nemám možnosť postúpiť ďalej Váš dar, a preto Vám ho vraciam, vyslovujúc Vám uznanie za dobrosrdečnosť a pekný úmysel. - Váš list mi dokazuje, že múdrosť nie je výsledok školenia, ale celoživotnej snahy zmúdrieť.”

2. - V Einsteinovom archíve je list z 5. augusta 1927 od jedného bankára z Colorada do Berlína. Bankár poznamenáva, že mnohí vedci a im podobní sa vzdávajú predstavy Boha ako bradatého dobromyseľného otca uprostred anjelov, hoci mnohí seriózni ľudia ho ešte zbožňujú práve takého. Otázka existencie Boha bola položená pri diskusii v literárnom krúžku a niektorí členovia sa rozhodli osloviť chýrnych ľudí požiadavkou o ich názor vo forme, vhodnej na uverejnenie. Pisateľ uviedol, že už majú odpovede od 24 nositeľov Nobelovej ceny a dúfajú, že im odpovie aj Einstein. Einstein napísal odpoveď po nemecky; nevie sa, či ju odoslal:

„Neviem si predstaviť osobného Boha, ktorý by priamo ovplyvňoval činy jednotlivcov, resp. ktorý by sedel súdiac činy tvorov, ktorých sám stvoril. Neviem to urobiť navzdory skutočnosti, že moderná veda vyslovila určité pochybnosti o mechanickej kauzálnosti. Moja religiozita spočíva v pokornom obdive nekonečne vyššieho ducha, ktorý sa javí v tom malom úseku skutočnosti, ktorý svojím slabým a prechodným porozumením sme vstave pochopiť. Morálnosť je nadovšetko dôležitá - ale pre nás, nie pre Boha.

3. - Jeden chicagský rabín pripravoval prednášku „O religióznom dopade teórie relativity”, a tak položil Einsteinovi 20. decembra 1939 niekoľko otázok na túto tému. Einstein odpovedal:

„Nemyslím, žeby základné myšlienky teórie relativity mohli mať nejaký vzťah k religióznej oblasti, ktorá je iná ako vedecké poznatky vo všeobecnosti. Toto spojenie vidím v skutočnosti, že hlboké vzťahy objektívneho sveta sa dajú pochopiť na základe jednoduchých logických koncepcií. Je isté, že pri teórii relativity to platí osobitne v plnej miere. Náboženský pocit, vyvolaný prežívaním logickej zrozumiteľnosti hlbokých vzťahov, je iného druhu ako pocity, ktoré sa bežne nazývajú náboženské. Je to skôr pocit hlbokej úcty pri pohľade na schému, ktorá sa manifestuje v materiálnom vesmíre. Nevedie nás to ku kroku, pri ktorom by sme si modelovali Bohu podobnú bytosť na svoj vlastný obraz - osobu, ktorá akceptuje naše priania a ktorá sa o nás ako o jednotlivcov zaujíma. Nemá to ani vôľu, ani cieľ, nie je tam nijaké musieť, je to len púhe bytie. Preto ľudia nášho typu vidia v morálnosti len čisto ľudskú záležitosť, ale táto je v ľudskej sfére tá najdôležitejšia.

4. - V r. 1934 predniesol Einstein na konferencii Americkej spoločnosti pre napredovanie vedy príspevok, z ktorého vyberáme:

„Čím viac človek poznáva usporiadanú pravidelnosť všetkých javov, tým pevnejším sa stáva jeho presvedčenie, že tieto zákonitosti nepripúšťajú príčiny odlišnej podstaty. Nemôžem pripustiť ako nezávislú príčinu prírodných javov ani ľudskú ani božskú vôľu. Isteže, doktrína osobného boha, zasahujúceho do prírodných udalostí, sa nikdy nedá vedou reálne vyvrátiť, pretože táto doktrína môže vždy nájsť útočisko v oblastiach, do ktorých veda ešte nevstúpila. Som však presvedčený, že takéto správanie zo strany reprezentantov náboženstva je nielen nedôstojné, ale aj osudné, pretože doktrína, ktorá sa nemôže udržať v jasnom svetle, ale iba v tme, nutne stratí svoj účinok na ľudstvo a pokroku spôsobí nevypočítateľné škody.

Pri svojom hľadaní etického dobra musia mať učitelia náboženstva odvahu vzdať sa doktríny osobného boha, musia mať teda odvahu vzdať sa toho zdroja strachu a nádeje, ktorý vkladal v minulosti takú obrovskú moc do rúk kňazov. Vo svojom snažení sa musia spoliehať na sily, ktoré sú schopné pestovať dobro, pravdu a krásu v ľudstve samom. To je, pochopiteľne, oveľa ťažšia, ale aj oveľa záslužnejšia úloha.”

Einstein o mystériu

Tento odstavec je záver eseje „Svet, ako ho vidím ja” z knihy s tým istým názvom (Philosophical Library, N.Y., 1949).

To najlepšie, čo môžeme zakúsiť, je mysteriózne. To je základná emócia stojaca pri kolíske pravého umenia a pravej vedy. Kto nepozná tento pocit a nevie sa už čudovať a žasnúť, je akoby mŕtvy, ako zahasená sviečka. Bolo to prežívanie mystéria - čo aj pomiešané so strachom - čo dalo vznik náboženstvu. Vedomie, že existuje niečo, čo naša myseľ neprenikne, prejavy najhlbšej múdrosti a najžiarivejšej krásy, prístupné nášmu rozumu len vo svojej najelementárnejšej forme - toto poznanie a táto emócia predstavujú pravý náboženský postoj; v tomto zmysle, len v tomto zmysle som hlboko zbožný človek. Neviem si predstaviť Boha, ktorý odmeňuje a trestá svoje stvorenia, či má vôľu toho typu, ako si my uvedomujeme seba samých. Žeby jednotlivec mohol prežiť svoju fyzickú smrť presahuje moje chápanie a neprajem si to inakšie; také predstavy sú vhodné pre strach a absurdný egoizmus slabochov. Mne stačí mystérium večnosti života a tušenie úžasnej štruktúry skutočna. K tomu patrí v srdci zakotvená snaha pochopiť čo aj len najnepatrnejší  kúsok rozumu, ktorý sa manifestuje v prírode.

Einsteinovo Krédo

Tento odstavec je výňatok z Einsteinovej  prednášky na schôdzi Nemeckej ligy za ľudské práva v Berlíne na jeseň 1932, uverejnený v knihe White a Gribbin (ed.): Einstein, Penguin Books, N.Y. 1994.

„Naša situácia na tomto svete vyzerá čudesne. Každý z nás sa tu nechtiac a nepozvaný zjaví na krátku stáž, nevediac prečo a načo. Vo svojich každodenných životoch cítime, že človek je tu kvôli druhým, kvôli tým, ktorých máme radi a kvôli mnohým iným, ktorých osud je spletený s naším. Často ma hnevá pomyslenie, že sa môj život zakladá do takej veľkej miery na diele tých, čo sú okolo mňa a ani si neuvedomujem svoj veľký dlh voči nim. Neverím na slobodu vôle. Shopenhauerove slová „Človek môže robiť, čo chce, ale nemôže chcieť, čo chce” ma sprevádzajú vo všetkých životných situáciách a zmierujú ma s činmi iných, aj keď mi to ťažko padne. Toto vedomie neexistencie slobody vôle mi bráni brať seba a svojich blížnych príliš seriózne za konajúcich a rozhodujúcich jednotlivcov a preto strácať dobrú náladu.

Nikdy som nebažil po bohatstve a luxuse, ba dokonca nimi pohŕdam. Moja vášeň pre sociálnu spravodlivosť ma často priviedla do konfliktu s ľuďmi; rovnako aj môj odpor voči každému záväzku a závislosti, ktoré som nepovažoval za absolútne potrebné. Mám vysokú mienku o postavení jednotlivca  a neprekonateľnú nechuť voči násiliu a inštitúcii pánskych klubov. Tieto motívy zo mňa urobili vášnivého pacifistu a antimilitaristu. Som proti každému nacionalizmu, aj keď sa prezlieka len za patriotizmus. Privilégiá založené na postavení a majetku som vždy považoval za nespravodlivé a zhubné, rovnako aj prehnaný kult osobnosti. Som prívrženec ideálu demokracie, hoci som si vedomý slabostí demokratickej formy vlády. Sociálna rovnosť a ekonomická ochrana jednotlivca sa mi vždy javili ako dôležitá spoločenská úloha štátu. Hoci som v každodennom živote typický samotár, chránilo ma vedomie príslušnosti do neviditeľného spoločenstva ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu, krásu a spravodlivosť, od pocitu izolovanosti. Najkrajšia a najhlbšia skúsenosť, ktorú môže človek zažiť, je pocit mysterióznosti, ktorý je podkladom princípu náboženstva a každého seriózneho záujmu o vedu a umenie. Kto to nikdy nezakúsil, mi pripadá, ak nie mŕtvy, tak aspoň slepý. Pocit, že za všetkým, čo sa dá prežiť, je niečo, čo náš rozum nevie pochopiť, čoho krása a jemnosť nás zasiahne len nepriamo a ako slabý odraz, to je religiozita. V tom zmysle som religiózny. Stačí mi obdivovať tieto tajomstvá a pokorne sa pokúšať svojím rozumom pochopiť obraz vznešenej štruktúry, ktorú to všetko má.”

Komentár

Einsteinovo zaradenie medzi „veriacich” sa najčastejšie opiera o jeho výrok, že „Boh nehrá v kocky”, ktorý vyslovil napr. v liste zo 4. apríla 1949 v liste Nielsovi Bohrovi:

„Milý Bohr, z celého srdca Vám ďakujem za priateľskú unuváciu pri takej bezvýznamnej príležitosti (sedemdesiate narodeniny). V každom prípade je to príležitosť, ktorá nezávisí od kľúčovej otázky poznania, či Boh naozaj hrá v kocky alebo nie a či sa musíme držať reality, ktorú možno fyzikálne opísať.”

Použitie výrazu „Boh” mi tu pripomína floskulu „Boh vie!”, ktorú vysloví ateista aj kresťan bez akéhokoľvek vzťahu k svojmu náboženskému presvedčeniu v situácii, keď niečo jednoducho nevie a po príčine nepátra, lebo cíti, či vie, že sa jej nedopátra. Odvodzovať z nej vieru v Boha, resp. dokonca jej všeobecné rozšírenie (keď to toľkí hovoria!) mi pripadá rovnakej ceny ako usudzovať na existenciu Svätej Trojice, pretože existuje trojlistá ďatelinka, resp. tri kvarky, ako to skromne odôvodňoval jeden slovenský vysokoškolský profesor fyziky v televíznej diskusii o existencii boha 6. marca 2005.

Nepolepšiteľní prekrúcači pravdy, nestačia Vám nasledujúce Einsteinove výroky?

- že neverí v existenciu osobného boha,

- že nevidí nijaký účel ani cieľ v tom, čo sa deje v prírode,

- že neverí v nesmrteľnosť jednotlivca,

- že koncepciu duše bez tela považuje za prázdnu a bez zmyslu,

- že si nevie predstaviť boha, ktorý by ovplyvňoval činy jednotlivcov, resp. odmeňoval či trestal svoje stvorenia,

- že neverí, žeby nejaká udalosť mohla byť ovplyvnená modlitbou,

- že morálnosť je nadovšetko dôležitá pre ľudí, ale nijako nie pre boha,

- že si ako príčinu prírodných javov nevie predstaviť ani ľudskú ani božskú vôľu,

- že je religiózny, ale jeho pocity sú iného druhu ako tie, ktoré sa bežne nazývajú náboženské,

- že vyzýva učiteľov náboženstva, aby sa vzdali doktríny osobného boha, ktorá je škodlivá a môže byť osudná?

Ak sa medzi nami položí otázka existencie boha, vždy sa myslí boh kresťanského monoteizmu súčasnosti so všetkými prívlastkami z rímskej centrály. Oproti apoštolským časom došlo k veľkým zmenám - napr. nečaká sa už bezprostredný koniec sveta a druhý príchod Krista na svet; namiesto chudoby a skromnosti prvotnej cirkvi máme úžasné bohatstvo Vatikánu a nadpriemerný blahobyt duchovenstva miestnych cirkví, v oboch prípadoch s povzneseným správaním sa voči okoliu. Samotný boh otec síce stratil veľa zo svojej evanjeliovej prísnosti až ukrutnosti, no mne sa vidí, že s takou vierou, k akej sa priznáva Einstein, nemôže súhlasiť kňaz verný Rímu. V stredoveku sa takíto „veriaci” jednoducho - upaľovali na hranici ako kacíri.

tags ,

Zatiaľ bez komentárov.

Pridaj komentár

Rubriky

Hľadaj

O Zošitoch humanistov

Všetky preklady sú dielom Rastislava Škodu, ak nie je poznamenané inakšie.

Radi uverejníme originálny článok slovenského autora alebo preklad zaujímavého článku z oblasti humanizmu a preľudnenia.

Staršie čísla Zošitov humanistov, ako aj knihy bývalého vydavateľstva Rastislav Škoda, si možno zakúpiť na stránke humanistického kníhkupectva Váš antikvariát.
Adresa:
Vladislav Marušic – ALTERNATÍVA
Za hradbami 18
902 01 Pezinok
Telefónne číslo: 0903 266 221
E-mail: info@vasantikvariat.sk

Vydáva:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Telefónne číslo: 0940 346 296
E-mail: rastskoda2@gmail.com

Technická spolupráca: Ján Parada

Archív podľa dátumu